Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6Co-164-2019.pdf
PDF · 136.87 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/164/2019
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Q. F., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX E. XXX, 2/ Q. N., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX E. XXX, 3/ S. D., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX E. XXX., 4/ P. P., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX O. X, 5/ Y. T., nar. XX.XX.XXXX, F. Q. XXX, XXX XX S., 6/ G. F., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX E. XXX, 7/ G. P., nar. XX.X.XXXX, XXX XX F. XXX, 8/ U. W., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX E. XXX, 9/ P. W., nar. XX.XX.XXXX, X. XX/XXXX, XXX XX O. A. P., žalobcovia v rade 1/ až 9/ všetci zastúpení JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom, so sídlom Horná 51, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 35 986 492, proti žalovanej: Y. T., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX E. XX, zastúpenej JUDr. Antonom Kupšom, advokátom, so sídlom Moyzesova 34, 022 01 Čadca, IČO: 35 675 071, o určenie vecí patriacich do dedičstva, o odvolaní žalobcov 1/ až 9/ proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/62/2018-138 zo dňa 09. mája 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4C/62/2018-138 zo dňa 09. mája 2019 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva (výrok I.). Zároveň uložil žalobcom v rade 1/ až 9/ povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % vo výške, ktorá bude vyčíslená po právoplatnosti rozsudku vyšším súdnym úradníkom prvostupňového súdu s tým, že zaplatením trov jedným žalobcom zaniká v rozsahu platby povinnosť ostatných žalobcov (výrok II.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že aj keď v žalobe žalobcovia ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam EKN 1150 a EKN 1152/1, k. ú. E. (predtým PKN vo vložke XXX) uvádzajú právneho predchodcu U. F. - P. F., ku dňu rozhodnutia nepredložili dedičské rozhodnutie po P. F. ako právny titul, na základe ktorého mal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudnúť U. F. a na základe ktorého by mal súd určiť, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po U. F.. Právny zástupca žalobcov opakovane poukázal na skutočnosť, že nie je potrebné takéto dedičské rozhodnutie predložiť a takýto dôkaz súdu navrhnúť. V danej súvislosti poukázal na list vlastníctva č. XXXX, kde sa spomína meno U. F. vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti EKN 1152/1 - orná pôda o výmere 24 m2 a EKN parcela č. 1152/3 - orná pôda o výmere 3966 m2, a to v podiele 3/8-iny. Okresný súd však uviedol, že priamo v liste vlastníctva sa na spodnej časti pri titule nadobudnutia uvádza údaj Čd 6672/36, D 349/49, chýba pozemno-knižná vložka XXX (teda práve pozemnoknižná vložka XXX, v ktorej sú zapísané sporné nehnuteľnosti). Na druhej strane listu vlastníctva dole je uvedené, že pre pozemnoknižnú vložku č. XXX pre sporné nehnuteľnosti a ostatné tam uvedené platí pozemnoknižná vložka č. XXX. Z pripojeného spisu N 65/2017 Notárskeho úradu notárky JUDr. Dany Sálusovej mal súd preukázané, že predmetom vydania osvedčenia o vydržaní bol aj podiel U. F. v rozsahu 3/8- iny a že teda žalovaná je v spore pasívne legitimovaná. Notárka právnych nástupcov U. F. poučila, že ako dotknutí vlastníci môžu v lehote 10 rokov podať žalobu o zrušenie osvedčenia vyhlásenia o vydržaní. Boli poučení notárkou, že osvedčenie sa vydáva len na základe vyhlásenia vlastníka bez dokazovania
v súlade so zákonom. Takúto žalobu, že neboli splnené podmienky pre vydanie osvedčenia o vydržaní, však právni nástupcovia U. F. nepodali (súdu v tomto konaní žaloba nebola predložená). Okresný súd uzavrel, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení, pričom odkázal na obsah rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/11/2011 zo dňa 30.04.2012 a sp. zn. 2MCdo/20/2007 (R 55/2009), z ktorých vyplýva, že nie je daný naliehavý právny záujem na určení, ak žaloba neobsahuje titul nadobudnutia vlastníckeho práva podľa § 132 Občianskeho zákonníka. V priebehu sporu podľa úsudku súdu prvej inštancie žalobcovia nepredložili, ani nenavrhli dôkaz na preukázanie titulu nadobudnutia vlastníckeho práva - teda dedičské rozhodnutie po P. F., z ktorého by vyplývalo, že U. F. po otcovi v rámci dedenia získal ideálny spoluvlastnícky podiel v rozsahu 3/8-ín k sporným nehnuteľnostiam EKN 1150 a 1152 a spoluvlastnícky podiel v rozsahu 3/8-ín k sporným nehnuteľnostiam CKN č. 2138/1 - orná pôda o výmere 237 m2, CKN č. 2138/2 - orná pôda o výmere 18 m2 a CKN č. 2142/4 - trvalý trávny porast o výmere 6 m2. Pokiaľ žalobcovia uvádzali, že nie je potrebné predkladať dedičské rozhodnutie po P. F., pretože U. F. je v pozemnoknižnej vložke zapísaný ako pozemnoknižný vlastník a rovnako aj na liste vlastníctva, k tomu okresný súd uviedol, že list vlastníctva nie je titulom nadobudnutia vlastníckeho práva, vlastnícke právo sa na list vlastníctva len zapisuje a jeho záväznosť je daná podľa § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona. Nemôže však ísť o titul nadobudnutia vlastníckeho práva zvlášť s poukazom na poznámku na liste vlastníctva, že pokiaľ ide o sporné nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX, platí stav pozemkovej knihy. Rovnako ani z pozemnoknižnej vložky č. XXX nevyplýva, že právny predchodca U. F. ku dňu smrti vlastnil nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej vložke č. XXX, a to sporné nehnuteľnosti EKN č. 1150, 1152/1 a CKN č. 2138/1/2, 2142/4 a že v rámci dedičského konania zdedil podiel k týmto nehnuteľnostiam vo výške 3/8-ín U. F., teda že na základe dedenia ako titulu nadobudnutia po otcovi P. F. získal U. F. spoluvlastnícky podiel 3/8-ín k sporným nehnuteľnostiam. Ďalej okresný súd uviedol, že predmet určenia vlastníckeho práva je neexistujúcim predmetom občiansko-právnych vzťahov, pokiaľ ide o CKN parcelu č. 2138/1 - orná pôda o výmere 237 m2, CKN parcelu č. 2138/2 - orná pôda o výmere 18 m2 a CKN parcelu č. 2142/4 - trvalý trávny porast o výmere 6 m2, a to v nadväznosti na ust. § 118 ods. 1, 2, § 119 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Cdo 261/2007. Novovytvorené nehnuteľnosti sú po právnej stránke neexistujúce, nemôžu byť predmetom občiansko-právnych vzťahov a občiansko- právneho konania. Z tohto dôvodu nie je daný naliehavý právny záujem na tom, aby súd určil vlastnícke právo k ideálnemu spoluvlastníckemu podielu k neexistujúcim parcelám, k neexistujúcemu predmetu občiansko-právnych vzťahov. Z tohto dôvodu by bol aj výrok nevykonateľný, nezapísateľný v nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2014 zo dňa 29.03.2016 a § 42 ods. 2 písm. c/ Katastrálneho zákona. Okresný súd tiež odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky č. 911/32 Úradnej zbierky rozhodnutí tohto súdu, z ktorého vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení je daný na určenie vlastníckeho práva k reálne vydeleným nehnuteľnostiam a nie je daný na určenie vlastníckeho práva k ideálnemu spoluvlastníckemu podielu, ktorý zanikol zrušením a vyporiadaním. V konkrétnom prípade priamo z pozemnoknižnej vložky vyplýva, že už samotný právny predchodca P. F. je v pozemnoknižnej vložke č. XXX na spornej nehnuteľnosti zapísaný síce formálne v ideálnych spoluvlastníckych podieloch, ale s konštatovaním, že na základe reálnej deľby a držby, ktorá prebehla v roku 1924, následne teda po formálnej rovine bol prechod a prevod spoluvlastníckeho práva síce v ideálnych spoluvlastníckych podieloch, ale v skutočnosti v hmotnoprávnej rovine čo do reálne vydelených nehnuteľností. Dôkazom je aj napríklad dedičské rozhodnutie po Y. F. D 1289/89, kde je zrejmé, že aj po nej sa už prejednávala reálne vydelená nehnuteľnosť EN č. 1104/1 a 1119/2. Za situácie, kedy bolo ideálne spoluvlastníctvo zrušené faktickou deľbou, nemožno mať naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k ideálnemu spoluvlastníckemu podielu, keď spoluvlastníctvo bolo v hmotno- právnej rovine zrušené a vyporiadané reálnou deľbou.
3. Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia, ktorí sa domáhali jeho zmeny tak, že odvolací súd ich žalobe vyhovie. 4. Uviedli, že okresný súd od samého počiatku nepochopil, čo je predmetom konania a nesprávne vyhodnotil aj jednotlivé dôkazy, ktoré v konaní boli produkované. Pokiaľ ide o predmet sporu, žalobcovia odkázali v podrobnostiach na obsah písomnej žaloby. Ako vyplýva z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 05.02.2019, postup súdu prvej inštancie bol postihnutý zmätočnosťou, keď konštatoval, že predmetom konania je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Aj ďalší postup súdu bol v rozpore so zákonom, k čomu je možné sa dopracovať po preštudovaní obsahu celej zápisnice. Žalobcovia podanou žalobou preukázali aktívnu legitimáciu v konaní a súčasne preukázali aj pasívnu legitimáciu žalovanej, pričom tieto skutočnosti sú zdôvodnené v žalobe. Pokiaľ ide o vlastníctvo evidované v pozemnoknižnej vložke č. XXX, z jej obsahu je zrejmé, že táto bola založená v roku 1924,
kde pod B r. č. 1 je evidovaný P. F. ženatý s P. T. v 2/4-inách titulom kúpy z 27.08.1890 a na základe skutočného rozdelenia z 27.06.1924. Pod B r. č. 2a je zapísaný U. F. v 1/4-ine a pod B r. č. 2b jeho manželka Y., rod. O. v 1/4-ine, a to titulom kúpy z 15.01.1923 a na základe skutočného rozdelenia s tým istým titulom ako u P. F. z 27.06.1924. P. F. bol otcom U. F. a uvedenými titulmi ako rodina - otec a syn nadobúdali všetky nehnuteľnosti tak, ako sú špecifikované pod A r. č. 1 až 22 do ideálneho podielového spoluvlastníctva. Okresný súd si nesprávne vyložil tieto citované tituly a pochopil ich tak, že medzi P. F. a U. F. došlo k reálnej deľbe a tým aj k zrušeniu ideálneho podielového spoluvlastníctva. Pokiaľ by tomu tak bolo, nebol by realizovaný v pozemkovej knihe v roku 1924 tento nový zápis k týmto nehnuteľnostiam v ideálnych podieloch, ale boli by sa realizovali zápisy k týmto reálne vydeleným častiam do nových dvoch samostatných pozemnoknižných vložiek. Týmto zápisom v roku 1924 do novej vložky č. XXX si vlastne otec a syn usporiadali svoje vlastníctvo tak k pozemkom, ako aj k rodinnému domu, v ktorom spoločne bývali a spoločne aj hospodárili. Z pozemnoknižnej vložky tiež vyplýva, že U. F. a jeho manželka mali zákaz scudzenia na dobu života odpredávateľa P. F., ktorý 11.01.1923 kúpno- predajnou zmluvou previedol ideálne podiely na U. F. v 1/4-ine a jeho manželku Y. O. v 1/4- ine. I z tohto zápisu jednoznačne vyplýva, že otec P. F. prevádzal zo svojho podielu v 1/1 na svojho syna U. a nevestu ideálne podiely po 1/4-ine s tým, že za svojho života si vyhradil to, aby s týmito podielmi nemohli disponovať. Právny predchodca žalobcov U. F. bol synom P. F. a bratom U. F. a ako to vyplýva zo zápisu v pozemno-knižnej vložke č. XXX po smrti P. F. titulom D 349/33 dedili jeho podiel ďalšie deti P. F., a to Y. D., rod. F. v 1/4-ine a U. F. v 3/4-inách z podielu 2/4-ín, ktoré vlastnil P. F.. Túto problematiku rozoberal okresný súd pod bodom 7. rozsudku, pričom spochybnil daný zápis v pozemkovej knihe s tým, že žalobcovia nepreukázali, že ich právny predchodca U. F. ku dňu smrti vlastnil podiel vo vložke č. XXX a či v dedičskom konaní podiel 3/8-ín zdedil po svojom otcovi P. F.. Potom je otázne, na základe akej skutočnosti je teda realizovaný zápis vo vložke č. XXX pod B r. č. 4b, keď nie na základe dedenia po P. F., tak ako je to v tomto zápise uvedené, a to titulom dedenia v roku 1933. V tomto období platilo knihovné právo, na základe ktorého bola povinná intabulácia, pričom v danom prípade išlo o nadobudnutie vlastníctva dedením, ktoré sa následne premietlo aj do zápisu v pozemkovej knihe. Túto skutočnosť nespochybňoval žiaden z účastníkov konania, a preto nebolo v tomto smere potrebné ani pripájať dedičský spis po nebohom P. F.. Ďalej žalobcovia uvádzali, že Y. F. bola manželkou nebohého U. F. a je matkou žalobcov v rade 1/ až 5/. Bola teda nevestou P. F., pričom Y. F. nikdy nevlastnila žiaden podiel k nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne zapísané v katastrálnom území E. vo vložke č. XXX. Ak teda z týchto nehnuteľností nič nevlastnila, nemohli byť v dedičskom konaní po nej (D 1289/89) prejednané tieto nehnuteľnosti, a teda ich ani nemohla nadobudnúť titulom dedenia žalobkyňa v rade 2/ Q. N.. Táto v tomto dedičskom konaní dedila úplne iné pozemky. Žalobcovia v tomto smere nepochopili úvahu okresného súdu o spochybňovaní daných skutočností a v tomto smere je rozsudok okresného súdu nepreskúmateľný a arbitrárny. V roku 2009 prebehol v obci E. ROEP, ako to vyplýva z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pri tituloch nadobudnutia jednotlivých spoluvlastníkov. Právny predchodca žalobcov U. F. bol z tohto titulu zapísaný ako spoluvlastník na list vlastníctva č. XXXX pod B p. č. 1 v 3/8-inách, pričom pri titule nadobudnutia je zapísaný jeho odkaz z vložky č. XXX pod B 4b, č. d. 6672/1936 a ďalej dedičské konanie D 349/49 - teda dedičské konanie po ňom s tým, že je ďalej uvedené, že chýba PKV XXX. Danou problematikou sa zaoberal okresný súd v rozsudku pod bodom 3., pričom žalobcovia nepochopili úvahy okresného súdu a čo daným konštatovaním chcel preukázať, alebo aký význam má daná poznámka pri titule nadobudnutia za označením čísla dedičského konania po nebohom U. F.. Podľa názoru žalobcov nemôže mať iný význam, a to len ten, že spracovateľ ROEP-u zistil číslo dedičského konania po ich právnom predchodcovi nebohom U. F., teda sp. zn. D 349/49, ale keďže v tomto dedičskom konaní nebol prejednaný majetok zapísaný vo vložke č. XXX, tak napísal poznámku, že táto pozemnoknižná vložka č. XXX chýba - nie je uvedená v rámci prejednávaných nehnuteľností v konaní D 349/49, a teda nemôže spracovateľ ROEP-u zapísať na list vlastníctva dedičov. Nič iné táto poznámka neznamená a ani znamenať nemôže, a preto akékoľvek úvahy súdu sú v tomto smere nesprávne a v rozpore s predloženými dôkaznými listinami. Pokiaľ okresný súd dožiadaním zo dňa 06.02.2019 požiadal kataster o zodpovedanie ním naformulovaných otázok, išlo o otázky, ktorých vyriešenie patrí do právomoci súdu. Odhliadnuc od uvedeného kataster jednoznačne potvrdil skutočnosť, že v prípade vyhovenia žalobe výrok súdu je zapísaný na list vlastníctva a to aj v prípade, že sa domáhajú určenia ideálneho podielu. V tomto smere nerozumeli postupu súdu, keď aj v prípade žalovanej bolo preukázané, že si nechala osvedčiť vlastníctvo len k ideálnym podielom, ktoré boli následne zapísané na novozaložený list vlastníctva č. XXXX, a to v celkovom rozsahu 31/32 a pod B p. č. 4 zostal zapísaný v podiele 1/32 P. D., ktorého podiel sa neosvedčoval. Problémom zápisu nemôže byť ani skutočnosť, že si žalobcovia dali vyhotoviť na sporné nehnuteľnosti geometrický plán, z ktorého jednoznačne vyplýva totožnosť
týchto pozemkov, ktoré sú doposiaľ evidované v stave EKN. Mali záujem, aby tento stav EKN, ktorý je nezáväzný, pokiaľ sa týka výmery pozemkov, hranice pozemkov a druhu pozemku, sa premietol do stavu CKN. Podľa tohto vyhotoveného geometrického plánu žalobcovia len spresnili predmet konania a rozhodne to nemôže byť na ich príťaž a nie je náležité, aby uvedené spochybňoval okresný súd. Záver vyjadrenia katastra je v tomto smere jednoznačný, že takýto výrok je zapísateľný. Žalobcovia v žalobe podrobne rozobrali, za akých okolností si žalovaná nechala sporné pozemky osvedčiť vydržaním. Poukázali na skutočnosť, že žalovaná a ani jej matka, od ktorej odvodzuje svoje vlastnícke právo, tieto pozemky nikdy neužívali. Celý proces osvedčovania bol vedený účelovo a nezákonne tak, aby žalovaná dosiahla zápis vlastníckeho práva k týmto pozemkom na úkor skutočných dedičov po pôvodnom pozemnoknižnom spoluvlastníkovi nebohom U. F.. Žalovaná v osvedčení tvrdila, že tieto pozemky nadobudla ústnym darom v roku 1990 od matky Y. D., rod. Q., ktorá ich nadobudla v dávnej minulosti vo vydelenom stave ústnymi zámennými zmluvami s pozemnoknižnými spoluvlastníkmi. Od roku 1990 nehnuteľnosti užíva dobromyseľne, nerušene a pokojne, resp. právna predchodkyňa ich užívala na základe reálnej deľby ako svoje vlastné. Tieto tvrdenia žalovanej sú nepravdivé a v podstate notárka, u ktorej spísala osvedčenie o vydržaní, len napísala všeobecnú klauzulu používanú pri vydávaní osvedčení. Zámerne sa žalovaná vyhla tomu, aby v osvedčení uviedla konkrétne skutočnosti, teda rok, kedy malo dôjsť k reálnej deľbe medzi pozemnoknižnými spoluvlastníkmi a ktorými, a od ktorého roku jej právna predchodkyňa tieto pozemky užívala, na základe akého titulu a od ktorého pozemno- knižného spoluvlastníka ich nadobudla. Žalobcovia odkázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2012 sp. zn. 6MCdo/17/2010, kde bol riešený obdobný problém, ako je v súdenej veci. Pokiaľ žalovaná preukazuje nadobúdací titul notárskou zápisnicou o osvedčení vyhlásenia o vydržaní, takáto zápisnica neosvedčuje existenciu podmienok vydržania, najmä podmienku oprávnenej držby. Notárska zápisnica nie je nadobúdací titul vlastníckeho práva, a preto táto nemôže mať za následok prechod dôkazného bremena na žalobcov, t. j. aby mali povinnosť preukazovať neexistenciu oprávnenej držby žalovanej. Dôkazné bremeno ohľadne preukazovania pravdivosti obsahu notárskej zápisnice zostáva na žalovanej, ktorá z nej vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. V posudzovanej veci žalobcovia preukázali, že ich právny predchodca bol zapísaný ako pozemnoknižný spoluvlastník v pozemnoknižnej vložke č. XXX, ako aj po ROEP-e na liste vlastníctva č. XXXX. To znamená, že za takejto dôkaznej situácie uniesli nielen bremeno tvrdenia, ale aj predložením týchto listín uniesli dôkazné bremeno. Naopak žalovaná v tomto konaní po prechode dôkazného bremena neprodukovala žiaden dôkaz o tom, že k sporným nehnuteľnostiam nadobudla reálne vlastnícke právo vydržaním. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že pozemky nadobudla ústnym darom v roku 1990, v tomto smere žalobcovia odkázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/361/2012, z ktorého vyplýva, že nemôže byť dobromyseľný oprávnený držiteľ nehnuteľností, ktorý do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme. Žalobcovia mali za to, že dostatočným spôsobom popísali v žalobe dôvody, ktoré ich viedli k tomu, aby sa domáhali v súdnom konaní ochrany a určenia, že podiel v 3/8-inách k sporným pozemkom patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi. Bez toho, aby v súdnom konaní takéto vlastníctvo bolo určené, nie je možné sa domáhať prejednania dedičstva k novoobjavenému majetku po ich právnom predchodcovi.
5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhla napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. 6. Uviedla, že postup súdu, ktorý riešil v súčinnosti s Okresným úradom v Čadci, katastrálnym odborom, zapísateľnosť rozsudku, nebol nedôvodný úkon, keďže vykonateľnosť rozhodnutia je v konaní o určenie vlastníckeho práva spojená so zapísateľnosťou tohto rozhodnutia. Pokiaľ žalobcovia odkazovali v súvislosti s otázkou dobromyseľnosti držiteľa na rozhodnutia najvyššieho súdu, tieto stratili opodstatnenie, keďže zásada dobromyseľnosti bola prelomená nálezom Ústavného súdu SR II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018, z ktorého vyplýva, že predchádzajúce rozhodnutia o výklade § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním treba považovať jednoznačne za neprípustné a reštriktívne, nerešpektujúce podstatu a zmysle zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľné. Vzhľadom na všetky okolnosti a skutočnosti prejednávanej veci žalovaná nadobudla sporné nehnuteľnosti vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka.
7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario toto rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
10. Pokiaľ sa súd prvej inštancie dopustí omylu v právnom posúdení veci pre chybnú interpretáciu právnej normy a z tohto dôvodu nedostatočne zistí skutkový stav, nemožno konštatovať, že si konajúci súd splnil ústavnú a zákonnú povinnosť garantovať obsah základného práva na súdnu ochranu. Uvedený postup prvoinštančného súdu, ktorý je potrebné považovať za chybný, nemožno naprávať pred súdom vyššej inštancie (t.j. aj odvolacím súdom), ale je potrebné, aby bolo rozhodnutie prvoinštančného súdu, vydané na základe takto vykonaného postupu, zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a na to nadväzujúce nové meritórne rozhodnutie.
11. Krajský súd v prvom rade venoval pozornosť vymedzeniu predmetu sporu, ktorý bol v petite žaloby definovaný označením parciel KNE tak, ako to vyplýva z aktuálneho zápisu v katastri nehnuteľností, pričom sa však žalobcovia domáhali svojich práv v zmysle zamerania na základe priloženého geometrického plánu, t. j. pozemky mali byť po prípadnom úspešnom zavŕšení súdneho konania zaevidované v prospech žalobcov ako parcely registra C. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí viackrát označil pozemky formulované v žalobe ako samostatné predmety sporu, t. j. v zmysle jeho úvah sa žalobcovia domáhali určenia vlastníctva tak vo vzťahu k parcelám registra E, ako aj k parcelám registra C. Záverom konštatoval, že pozemky druhého označeného registra nie sú spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov. Dané posúdenie nepovažoval odvolací súd za správne.
12. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) pozemkom sa rozumie časť zemského povrchu oddelená od susedných častí hranicou územnej správnej jednotky, katastrálneho územia, zastavaného územia obce, hranicou vymedzenou právom k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku, alebo rozhraním spôsobu využívania pozemku.
13. Podľa § 3 ods. 3 katastrálneho zákona parcelou sa rozumie geometrické určenie a polohové určenie a zobrazenie pozemku v katastrálnej mape, v mape určeného operátu alebo v geometrickom pláne s vyznačením jej parcelného čísla.
14. Kataster obsahuje parcelné čísla, údaje o parcelách registra "C" evidovaných na katastrálnej mape, údaje o parcelách registra "E" evidovaných na mape určeného operátu, druhy a výmery pozemkov, súpisné čísla stavieb, údaje o príslušnosti pozemkov k zastavanému územiu obce, údaje o druhoch chránených nehnuteľností, o cene nehnuteľnosti a údaje o využívaní nehnuteľností, vybrané údaje na začlenenie pozemkov do poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo do lesného pôdneho fondu, údaje o bonitovaných pôdnoekologických jednotkách, vybrané údaje na tvorbu a ochranu životného prostredia a vybrané údaje pre iné informačné systémy o nehnuteľnostiach (§ 7 písm. b/ katastrálneho zákona).
15. V zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 304/2009 Z. z. (na základe ktorého sa v citovanom ustanovení § 7 písm. b/ katastrálneho zákona upravilo rozlišovanie parciel C a E) „údaje o pozemkoch v katastrálnom operáte sa členia na údaje o parcelách registra "C", ktoré sú evidované na katastrálnej mape a v teréne sú hranice vymedzené a na údaje o parcelách registra "E" evidovaných na mape určeného operátu, ktoré sú v katastrálnej mape zlúčené do väčších celkov alebo rozdelené do viacerých parciel a ich hranice v teréne nie sú znateľné.“
16. Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 157/1996 Z. z. Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom určený operát je najvhodnejší doterajší operát alebo operáty, v ktorom sú evidované a zobrazené pôvodné pozemky. Určený operát na konanie v príslušnom katastrálnom území ustanoví katastrálny úrad. Pre identické parcely je podkladom na konanie aj ďalší katastrálny operát. 17. Na účely aktuálnej veci treba určeným operátom rozumieť operát pozemkovej knihy, ktorá má v zásade už „len“ historickú a dôkaznú úlohu.
18. Dôsledky oddelenia vlastníctva nehnuteľností od využívania nehnuteľností v období 1949-1989 mali byť perspektívne riešené v definitívnej podobe realizáciou pozemkových úprav podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. Následne zákonodarca pristúpil k ďalším čiastkovým riešeniam, a to v zmysle Notárskeho poriadku (osvedčenie o vydržaní), zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (osvedčenie o oprávnenej držbe), či zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ROEP). Do realizácie definitívneho riešenia neuspokojivej evidencie pozemkového vlastníctva na našom území je z pragmatických dôvodov situácia dočasne riešená dvoma prepojenými evidenciami katastra nehnuteľností: prvá definitívna, je tvorená súborom katastrálnych máp a súborom popisných informácií v registri C katastra a druhá doplnková a dočasná, je tvorená súborom máp určeného operátu zobrazujúcich pôvodné nehnuteľnosti a súborom popisných informácií v registri E katastra, ako sa to uvádza v citovanom ustanovení § 7 písm. b/ katastrálneho zákona. 19. Dôležitým činiteľom, ktorým sa dá hodnotiť stupeň schopnosti operátu katastra nehnuteľností plniť svoje zákonné funkcie, je podiel tých nehnuteľností v rámci skúmanej územnej jednotky, ktorých vlastnícke práva sú už vpísané do definitívnej podoby v liste vlastníctva v registri C. Ide totiž o nehnuteľnosti, ktorých hranice sú v prírode zreteľne označené lomovými bodmi. Evidovanie vlastníckych práv k pôvodným nehnuteľnostiam v registri E umožňuje okamžitú realizáciu tých operácií na trhu s nehnuteľnosťami, kde nie je požadované ich vytýčenie v teréne (kúpa, predaj, darovanie, zámena, nájom celej nehnuteľnosti, alebo ich spoluvlastníckych podielov, realizácia povinností súvisiacich s daňou nehnuteľnosti, záložné právo k nehnuteľnostiam). Iná časť operácií na trhu s nehnuteľnosťami v tomto prípade nie je okamžite možná (prechod a prevod vlastníckeho práva k reálne oddeľovanej časti nehnuteľnosti); v tejto kategórii prípadov je potrebné spracovať geometrický plán, ktorému predchádza vytýčenie dnes v teréne neznateľných hraníc pozemku do terénu, v dôsledku čoho po následnom prevode vlastníctva bude vlastnícke právo vpísané do cieľovej podoby, t. j. do listu vlastníctva v registri C. Vo zvyšných kategóriách prípadov (t. j. ak nie je založený list vlastníctva v registri C a ani E) je poskytnutie verejnej listiny preukazujúcej vlastnícke právo k nehnuteľnosti žiadateľovi spojené s vyhotovením identifikácie parciel. Nie je vylúčené, aby došlo k vypracovaniu geometrického plánu vo vzťahu k E parcele (mimo spomínaných obligatórnych prípadov), resp. jej časti tým, kto má na tom záujem, čo následne vedie k zániku parcely registra E celkom alebo sčasti.
20. Je zrejmé, že na účely definovania predmetu občianskoprávneho vzťahu, ako aj pre účely súdneho konania musí byť zrejmé, že táto vec reálne existuje a je pre účely úkonu, resp. sporu individualizovaná tak, aby nemohla byť zamenená s inou vecou.
21. Pozemok, tak ako je definovaný v spomínanom ustanovení § 3 ods. 1 katastrálneho zákona je vecou v právnom slova zmysle, pretože sú definované jeho hranice. Pozemok, ktorý má vyznačené hranice lomovými bodmi (zobrazením na katastrálnej mape, príp. geometrickom pláne) je spôsobilým predmetom právnych úkonov, ako aj súdneho konania. Vyznačenie týchto hraníc je zreteľné z katastrálnej mapy, ktorá definuje jednotlivé parcely registra C; v prírode sú tieto hranice zhmotnené prostredníctvom geodetických bodov. Určenie čísla parcely registra C ako totožnej s parcelou registra E znamená, že ide len o stotožnenie pôvodne pozemnoknižne definovaného pozemku s údajmi obsiahnutými v katastrálnej mape, a to na základe identifikácie parciel. Pre vymedzenie predmetu súdneho konania nie je rozlišovanie evidencie sporných pozemkov v registri E alebo C podstatné; za relevantné treba považovať len presné vymedzenie predmetu konania v nadväznosti na údaje katastra.
22. Podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak.
23. V posudzovanej veci vymedzili žalobcovia predmet sporu definovaním pozemkom v zmysle údajov katastra, kde sú nehnuteľnosti súčasťou registra E, avšak zároveň predložili geometrický plán, ktorý vymedzil ich záväznú polohu a výmeru tak, že pre prípad úspechu žalobcov, možno tieto zapísať na základe geometrického plánu do katastra nehnuteľností ako parcely registra C. Nemožno rozdeliť predmet sporu tak, ako to učinil súd prvej inštancie, keď vychádzal z akýchsi dvoch rôznych skupín pozemkov - EKN a CKN, ktoré z jeho pohľadu predstavovali samostatné predmety sporu. Geometrickým plánom definované (CKN) parcely boli totožné s parcelami v zmysle aktuálnych údajov katastra (EKN). Išlo o spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov, a teda aj spôsobilý predmet sporu, o ktorom mohol súd konať.
24. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
25. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1 CSP), alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP).
26. V ďalšej časti rozhodnutia sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu, pričom konštatoval, že žalobcovia nepredložili dedičské rozhodnutie po P. F., právnom predchodcovi U. F., pričom odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá akcentuje potrebu definovania právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva. Uvedené konštatovanie je správne. Nesprávne sú však nasledujúce závery o nutnosti predloženia dedičského rozhodnutia po P. F., najmä za situácie, keď právny titul, na základe ktorého žalobcovia uplatňujú svoje práva, bola riadne vymedzený. V odsekoch 21 a 22 vysvetlil odvolací súd podstatu dokazovania v súdnom konaní; jeho výsledkom je obstaranie istej informácie, ktorej posúdenie je v plnej právomoci súdu. Posúdenie takto získaných informácií treba označiť ako hodnotenie dôkazov, ktoré podlieha jednoduchým pravidlám logického myslenia. Ide o myšlienkový postup sudcu znamenajúci vysvetlenie významu jednotlivého dôkazu, ako aj v kontexte s ostatnými dôkazmi. Zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP) vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno konštatovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. V zmysle týchto zásad krajský súd posudzujúc predloženú pozemnoknižnú vložku č. XXX (E.) považoval túto za dostatočne vierohodný dôkaz na to, aby sa na jeho základe mohli potvrdiť argumenty uvádzané žalobcami. Dokonca aj okresný súd vzal za relevantný tam uvedený údaj o tzv. reálnej deľbe pozemkov (k tomu sa odvolací súd ešte vyjadrí nižšie); údaj o tom, že U. F. definovaný ako právny nástupca P. F. však nebol pre neho postačujúci. K uvedenému krajský súd zdôrazňuje, že pozemková kniha je často v súdnych konaní
základom pre skúmanie vlastníckych vzťahov sporových strán, a preto niet dôvodu spochybňovať jej obsah zo strany súdu, pokiaľ takéto pochybnosti nevzniesla strana sporu. Odvolací súd mal na základe uvedeného za to, že je za daných okolností preukázané, že U. F. zdedil podiel v rozsahu troch štvrtín z podielu P. F. (jedna polovica), na základe čoho možno potvrdiť argumentáciu žalobcov, že U. F. sa stal na základe dedičského rozhodnutia D 349/33 vlastníkom v rozsah troch osmín (tri štvrtiny z jednej polovice). Tento záver potvrdzujú aj údaje listu vlastníctva č. XXXX (č. l. 22 spisu), kde sa uvádzal ako vlastník EKN pozemkov 1150 a 1152/1 U. F. v podiele 3/8 s uvedením titulu nadobudnutia vyplývajúceho priamo z pozemnoknižnej vložky (B4b čd 6672/36). Tiež sa tu uvádza poznámka „D 349/49“ (dedičské rozhodnutie po U. F.), a to s poznámkou „chýba PKV180“, z čoho možno logicky vyvodiť, že po uvedenej osobe prebehlo dedičské konanie, avšak opomenuli sa prejednať pozemky z pozemnoknižnej vložky č. XXX. Nad rámec otázok riešených v odvolacom konaní môže súd vysloviť záver, že U. F. bol na list vlastníctva vo vzťahu k sporným pozemkom zapísaný v konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP 125/09 - 40/2010, ako sa uvádza na LV č. XXXX). Z listu vlastníctva tiež vyplýva („Iné údaje“), že EKN parcely č. 1150 a 1152/1 zodpovedajú pozemkom uvedeným v pozemnoknižnej vložke č. XXX, čo v konaní ani nebolo sporné.
27. Pokiaľ teda žalobcovia tvrdili, že ich právny predchodca U. F. bol vlastníkom sporných pozemkov, uvedené bolo podporené predloženými dôkazmi, preto bolo úlohou súdu prvej inštancie preskúmať protiargumentáciu žalovanej, na ktorú sa za daných okolností presunulo dôkazné bremeno na preukázanie toho, že skutočne boli u nej splnené podmienky vydržania, ako to vyplýva z osvedčenia o tejto právnej skutočnosti (N 65/2017). V tomto smere žalovaná v spore navrhla vykonať dôkazy, ktoré v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci neboli vykonané.
28. K záveru okresného súdu o tom, že sporné pozemky boli reálne rozdelené, a preto sa nemohli žalobcovia domáhať svojich práv vo vzťahu k ideálnemu spoluvlastníckemu podielu, odvolací súd uvádza, že tento nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. Reálne rozdelenie pozemkov vyplýva z pozemkovej knihy ako právny titul, na základe ktorého sa stal P. F., právny predchodca U. F., ich vlastníkom. Tento údaj neznamenal, že tu už došlo k akémukoľvek deleniu pozemkov potom, čo podiel na nich získal U. F.. Uvedené nevyplýva ani z predloženého listu vlastníctva č. XXXX, kde bol pôvodne uvedený U. F. ako podielový spoluvlastník v rozsahu, v ktorom žalobcovia uplatňujú svoje nároky v spore.
29. Nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie sa prejavilo aj pri konštatovaní potreby uplatnenia práva žalobcov v konaní o zrušenie osvedčenia o vydržaní. Tento záver odporuje existujúcej právnej úprave vyžadujúcej prioritne uplatnenie práva na určenie; určenie inej právnej skutočnosti musí vychádzať z konkrétneho aktuálneho ustanovenia právneho prepisu, aké v danom prípade neexistuje (§ 137 písm. d/ CSP). K uvedenej otázke odvolací súd odkazuje aj na judikatúru, napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. decembra 2009, sp. zn. 4 M Cdo 24/2008.
30. Krajský súd považoval za potrebné poukázať aj na istú nedôslednosť okresného súdu na pojednávaní, keď tu bolo opakovane poukazované na zrušenie podielového spoluvlastníctva, hoci predmetom sporu je určenie, že pozemky patria do dedičstva. Bez povšimnutia tiež nemohol ostať procesný postup súdu prvej inštancie v podobe vyhlásenia „predbežného rozsudku“, ktorý právny inštitút procesná úprava nepozná a niet dôvodu takýmto spôsobom stranám sporu vopred oznamovať zamýšľané konečné rozhodnutie. Postup súdu po otvorení pojednávaní prebieha tak, že najprv je prednesená žaloba, ku ktorej sa môže protistrana vyjadriť; v oboch prípadoch možno odkázať na písomné podania. Až následne pristupuje súd k zhodnoteniu spornosti/nespornosti skutkových tvrdení a k predbežnému právnemu posúdeniu, ktorého podstata spočíva v oboznámení právnej úpravy, ktorou sa bude súd riadiť. Tiež je vhodné podotknúť, že v spore neboli zistené také okolnosti, ktoré by mal objasňovať okresný úrad, katastrálny odbor; právne posúdenie veci je totiž vždy na konajúcom sudcovi, nie na inom štátnom orgáne.
31. V ďalšom konaní okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie (§ 391 ods. 2 CSP) vec opätovne prejedná a vo veci rozhodne. Na tomto mieste súd považuje za potrebné pripomenúť, že predmetom sporu sú pozemky, ktoré žalobcovia vymedzili na základe geometrického plánu, z ktorého dôvodu, pre prípad vyhovenia žalobe musí byť geometrický plán súčasťou rozsudku.
32. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
33. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).