Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/301/2018

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Q. X., nar. XX.XX.XXXX, občan U. G. B., bytom A. J. U. XXXX, R.Ü. V., U. G. B., zastúpený advokátskou kanceláriou X. H.-H.-I., U..G..C.., U. U.J. S. X, X., proti žalovanému: T. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom T..S..U. X, X., zastúpený: H. W.Á. S., U..G..C.., IČO: XXXXXXXXX, so sídlom T. X, X., o zaplatenie 1.200.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29. júna 2018 č. k. -450 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal pôvodne zaplatenia sumy 120.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,5 % ročne od 1.1.2009. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie pod sp. zn. dňa 11.11.2010 vydal platobný rozkaz, ktorým uložil žalovanému, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi sumu 120.000 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,5 % ročne od 1.1.2009 do zaplatenia alebo, aby v tej istej lehote podal odpor na tomto súde. Uznesením č.k. -170 zo dňa 24.2.2011, v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.01.2012 č. k. -222 zrušil platobný rozkaz, keďže ho nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných rúk.

3. Po viacnásobnom pripustení rozšírenia petitu žaloby z 5.3.2012, 3.10.2013, 14.7.2017 a 19.06.2018 sa ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia istiny 1.200.000,- eur s príslušenstvom, a to na základe k žalobe pripojenej kúpnej zmluvy zo dňa 6.2.2008 a zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6.2.2008.

4. Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tým, že kúpnou zmluvou zo dňa 06.02.2008 od neho žalovaný odkúpil kone uvedené v jej prílohe č. 1, stroje, nástroje a zariadenia uvedené v jej prílohe č. 2, ako aj ďalšie zvieratá, stroje, mechanizmy, zariadenia a prostriedky v prílohách č. 1 a č. 2 neuvedené, ale využívané na farme v Kuchyni slúžiace na chov koní v spoločnosti R. R. V. U..G..C.. Kuchyňa (ďalej ak ako R., U..G..C..). Žalovaný sa žalobcovi za tento predmet zmluvy zaviazal zaplatiť sumu 1.800.000 eur v ročných splátkach po 75.000 eur, splatných do 31.12. príslušného roka, pričom prvá splátka mala byť uhradená do 31.12.2008. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 06.02.2008 žalobca žalovanému odstúpil jeho pohľadávky voči dlžníkovi spoločnosti R. R. V. U..G..C.. Kuchyňa v celkovej výške 39.875.324,70 Sk (1.323.618,29 eur) za odplatu 1.100.000 eur, pričom žalovaný sa odplatu za postúpené pohľadávky zaviazal uhradiť žalobcovi v ročných splátkach po 45.000 eur splatných do 31.12. príslušného roka, pričom prvá splátka mala byť uhradená do 31.12.2008. Tieto

pohľadávky mali podľa zmluvy vzniknúť výslovne z titulu pôžičky poskytnutej žalobcom ako veriteľom dlžníkovi za účelom krytia prevádzkových nákladov dlžníka, pričom vo výške 30.300.377 Sk boli identifikované titulom uznania dlhu vo forme notárskej zápisnice zo dňa 09.09.2002 vyhotovenej Y.. N. T. pod č. N 836/02, NZ 786/02 a vo výške 9.574.947,70 Sk mali byť evidované v účtovníctve dlžníka. Žalovaný žalobcovi neuhradil žiadnu z dohodnutých splátok v celkovej ročnej výške 120.000 eur.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.09.2013 navrhoval žalobu zamietnuť a priznať mu plnú náhradu trov konania. Argumentoval tým, že po uzavretí kúpnej zmluvy zistil, že vlastníkom minimálne časti predmetu kúpy bola spoločnosť R., U..G..C.. W. XXX, spoločníkmi ktorej sú žalovaný (67%) a jeho matka N. B. (33%), ktorí obchodné podiely v tejto spoločnosti nadobudli kúpou od žalobcu podľa zmlúv o prevode častí obchodných podielov uzatvorených so žalobcom dňa 06.02.2008 (z tohto titulu od nich žalobca prevzal z titulu úhrady ceny za prevod obchodného podielu v súhrne sumu 100.000 eur) a časť predmetu kúpy v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy fyzicky neexistovala, na preukázanie čoho predložil potvrdenie Z. Š..L.. X. z 04.04.2012 o tom, že kone uvedené v ňom uvedenom zozname sú zapísané v Plemennej knihe anglického plnokrvníka s údajom o registrácii ich majiteľa k 06.02.2008 a o úhyne viacerých v ňom označených koní v r. 2007. Nakoľko teda žalobca nebol v čase uzavretia kúpnej zmluvy preukázateľne vlastníkom celého predmetu kúpnej zmluvy, označil zmluvu za uzavretú v rozpore s občianskoprávnou zásadou, že nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám, a preto z dôvodu počiatočnej právnej nemožnosti predmetu plnenia považoval kúpnu zmluvu za absolútne neplatný právny úkon podľa ust. (ďalej len „“). Ďalej poukázal na to, kúpna cena predmetu kúpy bola dohodnutá en bloc, pričom však nakoľko časť predmetu zmluvy neexistovala, nie je možné od seba oddeliť časti obsahu kúpnej zmluvy.

6. Vo vzťahu k zmluve o postúpení pohľadávky žalovaný namietal, že notárska zápisnica, ktorou bola uznaná časť dlhu vo výške 30.300.377 Sk, nebola pripojená k zmluve o postúpení pohľadávky a netvorila s ňou jednu listinu, pričom ju žalobca žalovanému nepredložil a tak žalovaný nemal ani možnosť oboznámiť sa s jej obsahom. S dokladmi dlžníka, ktorého spoločníkom a konateľom sa žalovaný stal dňa 06.02.2008, sa mal tiež možnosť oboznámiť až po uvedenom termíne. K 06.02.2008 boli v účtovníctve dlžníka voči žalobcovi evidované záväzky v celkovej výške 10.846.971 Sk (k 31.12.2007 vychádzajúc zo súvahy dlžníka bola výška týchto záväzkov 11.053.971 Sk, pričom k zníženiu záväzku v čase od 01.01.2008 do 06.02.2008 došlo plnením žalobcovi dňa 14.01.2008 vo výške 32.000 Sk a výplatou šeku vtedajšej priateľke žalobcu dňa 22.01.2008 vo výške 175,000 Sk). Zmluvu o postúpení pohľadávky považoval žalovaný za absolútne neplatný úkon z dôvodu jej čiastočnej neplatnosti v časti identifikácie pohľadávky, ktorá mala byť premetom postúpenia, keď identifikácia postupovanej pohľadávky je pritom podstatnou náležitosťou zmluvy, pričom však neidentifikovateľnú časť pohľadávky nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Mal za to, že neplatnosťou postihnutá časť právneho úkonu potom z dôvodu jej neoddeliteľnosti od ostatného jeho obsahu spôsobuje neplatnosť celého právneho úkonu. Identifikáciu označenej časti postupovanej pohľadávky považoval za neurčitú z dôvodu, že z obsahu samotnej zmluvy je zrejmé, že v čase postúpenia pohľadávok mal veriteľ voči dlžníkovi viacero pohľadávok (okrem pohľadávok evidovaných v účtovníctve dlžníka vo výške 9.574,947,70 Sk aj pohľadávky dlžníkom uznané v notárskej zápisnici), avšak aj uznané pohľadávky mali byť museli byť evidované v účtovníctve dlžníka ako právnickej osoby v zmysle zákona o účtovníctve. Nakoľko v účtovníctve dlžníka k 06.02.2008 boli evidované záväzky dlžníka voči žalobcovi v celkovej výške 10.846.971 Sk, z identifikácie postupovanej pohľadávky len právnym titulom a výškou (9.574.947,70 Sk) nemal za jednoznačne určiteľné, aké pohľadávky mali byť predmetom postúpenia, keď na ich jednoznačnú identifikáciu by muselo byť v zmluve uvedené, v akom časovom období postupované pohľadávky do uvedenej výšky žalobcovi vznikli. Keďže z obsahu zmluvy považoval za jednoznačné, že postúpenie pohľadávok malo byť odplatné a keďže podľa neho dohodnutá odplata za postúpenie pohľadávok nezodpovedá nominálnej hodnotne postupovaných pohľadávok, neplatnosťou postihnutá časť zmluvy nie je oddeliteľná od jej ostatného obsahu. Napokon z opatrnosti vzniesol aj hmotnoprávnu námietku podľa ust. neexistencie postupovaných pohľadávok podľa zmluvy s tým, že v takomto prípade dôkazné bremeno ich preukázania existencie postupovanej pohľadávky vznáša žalobca.

7. V replike na vyjadrenie žalovaného zo dňa 17.07.2017 žalobca okrem iného poukázal na vyjadrenie žalovaného v spore vedenom na Okresnom súd Malacky pod sp. zn. , na ktorom od 04.04.2008 prebiehal spor týkajúci sa farmy v obci W., v ktorom spore žalovaný už ako konateľ spoločnosti R., U..G..C.. rovnako v pozícii žalovaného v I rade popri žalobcovi ako žalovanom v II. rade

dňa 10.06.2009 založil písomné vyjadrenie k žalobe, v ktorom výslovne uviedol, že „Spolu s obchodným podielom...mal navrhovateľ záujem nadobudnúť aj vlastníctvo k predmetom a zvieratám, ktoré boli vo výlučnom vlastníctve odporcu v II. rade“. Mal za to, že uvedené svedčí o tom, že žalovaný pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 06.02.2008 a aj neskôr dobre vedel, že predmet tejto zmluvy je vlastníctvom žalobcu a nie spoločnosti R., U..G..C.. Žalobca žalovanému plne dôveroval, nakoľko jeho matka na farme pracovala dlhší čas. Žalobca v súvislosti s prevodom obchodného podielu na žalovaného a jeho matku a predajom koní a strojov žalovanému prenechal kompletnú dokumentáciu nachádzajúcu sa v spoločnosti R., U..G..C.. Predstava, že by žalobca previedol obchodný podiel v spoločnosti, ktorej majetkom by boli nehnuteľnosti, vyše 130 plemenných, chovných a dostihových koní, vyše 60 mechanizmov a ďalšia kompletná výbava farmy za cenu 100.000 eur nemá nič spoločné s realitou. Žalovaný nadobudnutím obchodného podielu spoločnosti R., U..G..C.. nadobudol len nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX pre k.ú. Kuchyňa v prospech tejto spoločnosti, avšak nie zvieratá a zariadenie farmy v W.. Skutočnosť, že podľa predloženého potvrdenia Z.Á., Š..L.. X. boli v čase podpisu zmluvy 3 z koní, ktoré boli predmetom kúpy uhynuté podľa neho nezakladá neplatnosť zmluvy, keď mal za to, že žalovanému z tohto dôvodu vzniklo iba právo na odstúpenie od zmluvy v prípade, ak by predmet kúpnej zmluvy robil úhyn týchto koní neupotrebiteľným, k čomu však nedošlo, dôkazom čoho je aj skutočnosť, že žalovaný farmu v W. prevzal a dodnes prevádzkuje, z ktorého dôvodu mu mohlo vzniknúť nanajvýš právo na primeranú zľavu z kúpnej ceny. Mal za to, že v danom prípade išlo zjavné vady množstva, ktoré mohol žalovaný vytknúť v súlade s ust. a nasl. V lehote 6 mesiacov odo dňa, keď si mohol predmet kúpy prezrieť, v ktorej však zo strany žalovaného k takémuto kroku nedošlo. Skutočnosť, že žalovaný žalobcovi doposiaľ z dohodnutej kúpnej ceny nič nezaplatil považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi a princípmi spravodlivosti s poukazom na skutočnosť, že predmet kúpy prevzal do užívania.

8. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného voči zmluve o postúpení pohľadávok uviedol, že žalovaný sám uznal, že ku dňu 06.02.2008 dlžník (spoločnosť R., U..G..C.., ktorú žalovaný spolu so svojou matkou prezval zmluvami o prevode obchodného podielu zo dňa 06.02.2008) vo svojom účtovníctve evidoval žalobcovu pohľadávku vo výške 10.846.971 Sk, čo je suma vyššia, než je uvedená v zmluve o postúpení pohľadávok. Postúpená pohľadávka vo výške 9.574.947,70 Sk tak tvorí len časť pohľadávky žalobcu evidovanej dlžníkom, pričom vo zvyšnej časti sa žalobca tejto pohľadávky zriekol. Mal za to, že tak ako celková suma uvedená v zmluve o postúpení pohľadávok vo výške 39.875.324,70 Sk sa skladá z dvoch pohľadávok, tak aj výška odplaty za ne sa skladá z dvoch častí, pričom pohľadávke vo výške 9.574.947,70 Sk zodpovedá časť odplaty vo výške 264.134,34 eur a pohľadávke vo výške 30.300.377 Sk zodpovedá časť odplaty vo výške 835.865,66 eur. Mal a to, že neobstojí námietka žalované, že uvedené pohľadávky sú zameniteľné s inými pohľadávkami, keď obidve považoval za identifikované tak čo do veriteľa a dlžníka, ako aj do ich výšky a teda túto zmluvu nemožno považovať za neplatný právny úkon. V neskorších podaniach a prednesoch žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zhrnul svoju dovtedajšiu právnu argumentáciu v kontexte s vykonaným dokazovaním, keď uviedol, že aj za predpokladu, že kúpna zmluva zo dňa 6.2.2008 je neplatná, mal za nesporné, že žalovaný od neho prevzal kone uvedené v prílohe č. 1 tejto zmluvy a stroje, nástroje a zariadenia uvedené v jej prílohe č. 2. Žalovaný sa potvrdením Z., Š..L.. X. zo dňa 4.4.2012 snažil dokázať, že tam uvedené kone boli ku dňu 6.2.2008 vo vlastníctve spoločnosti R. R. V. U..G..C.. W.. Poukázal na to, že Z., Š..L.. X. je Dostihovou autoritou Slovenskej republiky, ktorá vydáva Dostihový poriadok Slovenskej republiky. Podľa článku č. 303 Dostihového poriadku za majiteľa dostihového koňa sa považuje fyzická alebo právnická osoba, ktorá je vlastníkom alebo nájomníkom koňa. Z., Š..L.. X. v potvrdení zo 4.4.2012 uviedlo len to, že tam uvedené kone boli registrované na majiteľa - spoločnosť R. R. V. U..G..C.. W.. To však podľa neho nedokazuje, že tieto kone boli vo vlastníctve tejto spoločnosti. Mal za to, že podpisom kúpnej zmluvy a jej príloh č. 1 a 2 zo dňa 6.2.2008 žalovaný uznal vlastníctvo žalobcu k predmetu kúpnej zmluvy a preto pokiaľ žalovaný následne začal tvrdiť, že kone, stroje, nástroje a zariadenia uvedené v prílohách č. 1 a 2 kúpnej zmluvy boli v čase uzavretia kúpnej zmluvy už vlastníctvom spoločnosti R. R. V. U..G..C.. W., dôkazné bremeno o tejto skutočnosti má ležať na jeho pleciach. Odkázal na ust. § a 30 o účtovníctve, že účtovná jednotka je povinná pravidelne vykonávať inventarizáciu svojho majetku. Skutočný stav majetku spoločnosti sa zisťuje inventúrou. Žalovaný však inventúrny súpis, ktorý by dokazoval, že predmet zmluvy bol ku dňu 6.2.2008 vo vlastníctve spoločnosti R. R. V. U..G..C.. W., nepredložila toto svoje tvrdenie nepreukázal ani žiadnym iným spôsobom. V prípade neplatnej kúpnej zmluvy sú jej účastníci povinní si navzájom vrátiť všetko, čo bolo na jej základe plnené. Keďže žalovaný od žalobcu prevzal kone, stroje, nástroje a zariadenia uvedené v prílohách č. 1 a 2 tejto zmluvy, za ktoré žalobcovi nič neposkytol, je povinný mu tieto zvieratá a veci vydať. Rovnako vyjadril názor, že žalovaný rovnako podpisom zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6.2.2008 potvrdil

existenciu a výšku týchto pohľadávok. Obrana žalovaného, že s účtovníctvom spoločnosti sa oboznámil až po uzavretí zmluvy nemôže obstáť - žalovaný túto možnosť mal a je jeho vecou, či ju využil alebo nie. Preto aj v tomto prípade, pokiaľ žalovaný až následne tvrdil, že tieto pohľadávky sú neurčité, dôkazné bremeno o tejto skutočnosti leží na jeho pleciach. Poukázal na to, že notársku zápisnicu zo dňa 9.9.2002 preukazujúcu časť z postúpenej pohľadávky založil do súdneho spisu ako prílohu písomného podania zo dňa 20.07.2017. Žalovaný naproti tomu doteraz nedoložil žiadny dôkaz (účtovný denník a hlavnú knihu) o svojom tvrdení, že výška pohľadávky žalobcu voči spoločnosti R. R. V. U..G..C.. W. evidovaná v jej účtovníctve bola ku dňu 6.2.2008 iná ako 9,574.947,70 Sk. Podľa názoru žalobcu sú teda obe jeho pohľadávky voči tejto spoločnosti riadne identifikované.

9. Žalovaný zhrnul svoju obranu a argumentáciu vo svojom záverečnom podaní a prednese, keď okrem iného nesúhlasil s tvrdením žalobcu o nespornosti prevzatia vecí žalovaným, ktoré mali byť predmetnom kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami dňa 6.2.2008. Zotrval na svojom tvrdení, že žalobca mu predmet kúpy podľa kúpnej zmluvy ani doklady k nemu sa vzťahujúce neodovzdal. V tejto súvislosti poukázal na to, že podľa zmluvy k odovzdaniu jej predmetu kúpy malo dôjsť v deň jej uzatvorenia, t.j. po jej uzatvorení (viď čl. III. ods. 2, ods. 3 zmluvy). Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že ním predložený výňatok z Dostihového poriadku Z., Š..L.. preukazuje, že kone uvedené v prílohe č. 1 zmluvy neboli vo vlastníctve spol. R., U..G..C.., pretože podľa predmetného dostihového poriadku sa za majiteľa koňa považuje nielen vlastník koňa, ale aj jeho nájomca. Žalovaný v spore predložil listinný doklad

- potvrdenie Z., Š..L.. zo dňa 4.4.2012, z obsahu kt. vyplýva, že potvrdenie o registrácii majiteľa na tam uvedené kone vychádza zo zápisov z Plemennej knihy anglického plnokrvníka (viď vyhl. Ministerstva pôdohospodárstva SR č. o vykonávaní kontroly úžitkovosti, kontroly dedičnosti a testovania úžitkových vlastností, kontroly zdravia, kontroly dedičnosti a testovania zdravia, hodnotenia zovňajška hospodárskych zvierat, o založení a vedení plemennej knihy, založení a vedení plemenného registra, vedení predpísanej evidencie a o overovaní pôvodu hospodárskych zvierat v znení neskorších predpisov) a nie z registrácie pre účely dostihového poriadku, kt. pojem majiteľa dostihového koňa výslovne definuje len pre svoje potreby (potreby dostihového poriadku). Podľa potvrdenia Z.P., Š..L.. z 04.04.2012 kone v ňom uvedené k 06.02.2008 neboli registrované len na majiteľa - spol. R., U..G..C.., ale aj na p. X. X., p. S.-J. C. a napokon, kone v ňom uvedené na jeho poslednej strane, k 6.2.2008 boli registrované ako uhynuté. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že žalovaný podpisom kúpnej zmluvy a jej príloh uznal vlastnícke právo predávajúceho k predmetu kúpy podľa tejto zmluvy. Nakoľko zmluvné strany sa v čl. III. ods. 3.1 kúpnej zmluvy dohodli, že vlastnícke právo k predmetu kúpy žalovaný ako kupujúci nadobúda okamihom uzatvorenia KZ, čím žalobca ako predávajúci už v čase uzatvorenia zmluvy (dňa 6.2.2008), musel byť vlastníkom predmetu kúpy. Keďže kúpna zmluva je synalagmatickým vzťahom, mal za to, že žalobca znáša dôkazné bremeno čo do preukázania splnenia jeho povinností podľa kúpnej zmluvy voči žalovanému, t.z. musí preukázať, že k 06.02.2008 bol vlastníkom celého predmetu kúpy tak ako je vymedzený kúpnou zmluvou, že ho žalovanému odovzdal a previedol tak naň vlastnícke právo, nakoľko až splnením týchto jeho povinností mu vzniká právo požadovať od žalovaného zaplatenie kúpnej ceny predmetu kúpy, samozrejme, v prípade platnej kúpnej zmluvy. Nie je povinný v spore preukázať, kto (aká osoba) k 06.02.2008 bol vlastníkom predmetu kúpy vymedzenom kúpnej zmluvy. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávok dňa 06.02.2008 so žalobcom, potvrdil existenciu a výšku týchto pohľadávok. Poukázal na ust. a keď zdôraznil, že pričom pohľadávka prechádza na postupníka v stave, v akom existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva a predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t.j. právo na plnenie od dlžníka (nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla). Nakoľko postúpiť nemožno pohľadávky sporné, nesplatné, premlčané, vzniknuté v budúcnosti, podmienené a pod., postupca pri odplatnom postúpení zodpovedá ex lege za pravosť (existenciu) postúpenej pohľadávky v čase jej postúpenia (ust. ). Potvrdiť existenciu a výšku postupovaných pohľadávok k času postúpenia pohľadávok, mohol iba dlžník formou uznania dlhu, zodpovedajúcom postúpenej pohľadávke. Zotrval na svojej argumentácii čo do absolútnej neplatnosti oboch právnych úkonov, titulom kt. sa žalobca domáha zaplatenia svojich tvrdených pohľadávok voči žalovanému, na ktorú konajúci súd prihliada ex offo.

10. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že v posudzovanej veci skutkový stav opísaný v žalobe vyplývajúci zo žalobcom predložených listinných dôkazov nebol medzi stranami sporný.

11. Vo vzťahu k nároku z kúpnej zmluvy ho právne posúdil podľa , , , a .

12. Dôvodil, že k vzniku kúpnej zmluvy je potrebné, aby sa jej účastníci dohodli na predmete kúpy a kúpnej cene, keď predmetom kúpnej zmluvy môžu byť veci určené individuálne, druhovo, hromadne, alebo úhrnne (ako stojí a leží bez určenia druhu, množstva a akosti). Dostatočné určenie predmetu kúpnej zmluvy, ako podmienku jej platnosti podľa nemal za potrebné iba v prípade predaja veci úhrnom (ako stojí a leží - viď ), kedy postačuje predmet kúpy vymedziť iba určujúcimi údajmi, napr. miesta, kde sa veci k určitému dátumu nachádzajú, ich druhové vymedzenie, bez súčasného určenia množstva a pod. V prípade individuálne určených vecí tvoriacich predmet predaja/kúpy mal už zo samotnej podstaty tohto pojmu potrebné konkretizovať (individualizovať) jednotlivé veci, ktoré predmet takejto zmluvy tvoria tak, aby neboli zameniteľné s inými vecami.

13. Predloženú kúpnu zmluvu vzhľadom na nejednoznačné vymedzenie jej predmetu súd prvej inštancie vyhodnotil ako nejasnú - nezrozumiteľnú a neurčitú, teda neplatnú s odkazom na ust. . Vyhodnotil, že zmluva obsahuje zmätočné vymedzenie predmetu kúpy na jednej strane s odkazom na výslovne konštatovanú neúplnosť výpočtu jednotlivých častí premetu kúpy, avšak súčasne na individuálne vymedzený predmet kúpy v prílohách č. 1 a 2. zmluvy. Spôsob označenia jednotlivých individuálne určených vecí v prílohách zmluvy (kone v prílohe č. 1 výlučne uvedením mena, pravdepodobne roku narodenia pri niektorých koňoch a opäť iba pravdepodobne označením rodičov) bez odkazu na konkrétnu registráciu v zmysle legislatívnych podmienok riadnej identifikácie a registrácie koňovitých zvierat či už registrovaných v príslušnej plemennej knihe alebo určených na chov nepovažoval za dostatočne určitý na to, aby bol predmet kúpy v tejto časti nezameniteľný. Obdobne nepovažoval za dostatočne určité ani vymedzenie strojov, mechanizmov a zariadení v prílohe č. 2 tejto zmluvy opätovne bez uvedenia napr. značky, výrobného čísla či iného bližšieho identifikačného údaja.

14. Vo vzťahu k nároku zo zmluvy o postúpení pohľadávok skutkový stav právne posúdil podľa ust. , .

15. Argumentoval, že postúpenie, resp. cesia pohľadávky spočíva v tom, že do existujúceho záväzku vstúpi namiesto pôvodného veriteľa (postupcu, cedenta) nový veriteľ (postupník, cesionár), keď ide o jeden zo spôsobov zmeny záväzku v osobe veriteľa. Pri tejto zmene postupník ako nový veriteľ nadobúda spolu s postúpenou pohľadávkou aj legitimáciu na jej uplatnenie a vymoženie cestou súdu, čo vyplýva zo skutočnosti, že postúpením pohľadávky vzniká nový záväzkový právny vzťah v zmysle ustanovenia , t.j. právo veriteľa na plnenie (pohľadávky) od dlžníka. Zmena záväzku v osobe veriteľa môže nastať z vôle pôvodného veriteľa zmluvou uzavretou medzi ním a novým veriteľom, v tomto prípade možno hovoriť o dobrovoľnej cesii na základe zmluvy (cessio voluntaria) v zmysle . Za právny základ zmluvy o postúpení pohľadávky (pactum de cedendo) označil kúpnu zmluvu, darovaciu zmluvu alebo iný typ, ktorým sa zakladá abstraktný záväzok medzi postupcom (pôvodný veriteľ) a postupníkom (nový veriteľ). Táto zmluva musí mať podľa súdu prvej inštancie písomnú formu. Medzi jej podstatné náležitosti považoval označenie účastníkov zmluvy (postupca - pôvodný veriteľ, a postupník -nový veriteľ) a označenie postúpenej pohľadávky. Predmetom zmluvy o postúpení môže byť pohľadávka akéhokoľvek druhu, teda okrem peňažnej pohľadávky i nepeňažná pohľadávka. Za podmienku platnosti zmluvy označil to, aby išlo o existujúcu, určitú a identifikovanú pohľadávku. Vychádzal zo súdnej praxe, že postúpená pohľadávka musí byť v zmluve identifikovaná dostatočne určite, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupcu voči rovnakému dlžníkovi. Dostatočná identifikácia pohľadávky podľa súdu prvej inštancie slúži na to, aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom, aká pohľadávka, ako a kedy bola postúpená.

16. V posudzovanej veci súd prvej inštancie považoval za neplatnú aj zmluvu o postúpení pohľadávok podpísanú stranami dňa 06.02.2008, a to rovnako v dôsledku neurčitého vymedzenia postupovaných pohľadávok, predovšetkým v časti 9.574.947,70 Sk. Medzi stranami nemal za sporné, že žalobca mal voči dlžníkovi len pohľadávky vzniknuté z titulu pôžičiek poskytovaných priebežne za účelom krytia prevádzkových nákladov dlžníka, ktorých výška sa preukázateľne dynamicky menila, a to z dôvodu čiastočného vracania poskytnutých plnení dlžníkom žalobcovi, ako aj z dôvodu priebežného poskytovania nových pôžičiek žalobcom dlžníkovi. Identifikáciou postupovanej pohľadávky výlučne všeobecným odkazom na dôvod vzniku a výškou (9.574.947,70 Sk) nemal za jednoznačne určiteľné, aká pohľadávka, resp. aké pohľadávky mali byť predmetom postúpenia, keď vyslovil, že na ich jednoznačnú identifikáciu by muselo byť v zmluve uvedené, v akom časovom období postupované pohľadávky

do uvedenej výšky žalobcovi vznikli. Za podstatnú náležitosť zmluvy o postúpení pohľadávky označil pritom určitú identifikáciu postupovanej pohľadávky tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupcu voči dlžníkovi. Pohľadávku nepovažoval za dostatočne určite určenú (vymedzenú), ak ani na základe výkladových pravidiel prejavu vôle (vychádzajúc z písomne zachyteného obsahu príslušného právneho úkonu) nie je možné dospieť k spoľahlivému záveru, ktorá pohľadávka mala byť postúpená. V konaní mal za preukázané, že dlžník spoločnosť R., U..G..C.. k 06.02.2008 vo svojom účtovníctve evidoval voči žalobcovi záväzky z titulu pôžičiek poskytnutých za účelom krytia jeho prevádzkových nákladov v celkovej výške 10.846.971 Sk, avšak predmetom postúpenia podľa zmluvy o postúpení pohľadávok neboli všetky pohľadávky evidované dlžníkom v jeho účtovníctve voči žalobcovi, ale len vo výške 9.574.947,70 Sk. V danej veci preto nemohol dospieť k spoľahlivému záveru, ktoré pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi mali byť postúpené na žalovaného a ktoré pohľadávky mali žalobcovi zostať aj po predmetnom postúpení. Neobstojí podľa súdu prvej inštancie dodatočný argument žalobcu, že sa zvyšku svojich pohľadávok voči dlžníkovi vzdal. Vzhľadom na dohodu strán obsiahnutú v tejto zmluve o výške odplaty za postúpenie pohľadávok v jednotnej sume, keď výška odplaty je v prípade odplatného postúpenia pohľadávok taktiež podstatnou náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky, nepovažoval za možné z obsahového hľadiska predloženej zmluvy oddeliť časť zmluvy týkajúcu sa pohľadávky vo výške 9.574.947,70 Sk od ostatného jej obsahu, a teda ako neplatnú súd prvej inštancie podľa ust. posúdil celú zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 06.02.2008. Napriek tejto skutočnosti však v súvislosti s ďalšou samostatnou pohľadávkou postúpenou posudzovanou zmluvou vo výške 30.300.377 Sk, ktorá bola jednoznačne identifikovaná s odkazom na notársku zápisnicu zo dňa 09.09.2002 vyhotovenú Y.. N. T. pod č. N 836/02, NZ 786/02 pre úplnosť dodal, že zo strany žalovaného bola vyžiadaním daňových priznaní dlžníka vrátane súvah spochybnená aj samotná existencia tejto postupovanej pohľadávky v čase jej postupovania, keď vychádzajúc zo súvahy dlžníka za r. 2005 v r. 2004 (bezprostredne predchádzajúcom účtovnom období) predstavovali záväzky spoločnosti voči spoločníkom a združeniu čiastku 33.318.000 Sk (evidentne zahŕňajúc v r. 2002 uznanú pohľadávku vo výške 30.300.377 Sk), kým však v bežnom účtovnom období r. 2005 už iba 9.023.000 Sk, z čoho vyplýva, že od r. 2004 do r. 2005 došlo zo strany spoločnosti k vyrovnaniu záväzku voči spoločníkovi/žalobcovi vo výške 24.295.000 Sk a teda aj k čiastočnému zániku pohľadávky uznanej notárskou zápisnicou. Zo súvahy za rok 2006 potom vyvodil opätovný nárast záväzkov spoločnosti voči spoločníkovi/žalobcovi na sumu 13.810.000 Sk. Zaujal názor, že vzhľadom na evidentný čiastočný zánik tejto pohľadávky nemohlo v r. 2008 dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky v celej uznanej výške 30.300.377 Sk podľa jej stavu v r. 2002, ktorý sa medzičasom rovnako menil, keďže postúpiť možno iba pohľadávku existujúcu, pričom mal za sporné, či medzičasom do r. 2008 nedošlo aj k úhrade zostávajúcej časti tejto pohľadávky, resp. či sa čiastočne nekryla s pohľadávkou, ktorá bola identifikovaná s odkazom na účtovníctvo vo výške 9.574.947,70 Sk. Aj uvedené skutočnosti posúdil ako svedčiace o absolútnej nejasnosti a neurčitosti posudzovaných zmluvných vzťahov strán sporu.

17. Mal za nepochybné, že neplatnosť právnych titulov, na základe ktorých si žalobca uplatňoval voči žalovanému žalovanú sumu s príslušenstvom, má za následok ďalšie nároky žalobcu voči žalovanému, ktorými sa však vzhľadom na žalobou vymedzený predmet konania nezaoberal, keď návrhu na zmenu žaloby v tomto smere, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol uznesením prijatým na pojednávaní konanom dňa 29.06.2018, voči ktorému nie je prípustné odvolanie, podľa súdu prvej inštancie nemohol vyhovieť s poukazom na ust. , podľa ktorého súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe, s tým, že tieto nároky si musí žalobca voči žalovanému uplatniť samostatnou žalobou.

18. Súd prvej inštancie dodal, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. ) nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Svoje rozhodnutie založil na vyššie uvedených relevantných skutočnostiach a nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku všetkým početným, ale vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu nepodstatným pripomienkam, námietkam a tvrdeniam vznášanými v priebehu konania jeho stranami. Vzhľadom na právne posúdenie kúpnej zmluvy zo dňa 06.02.2008 ako neplatnej z dôvodu neurčitosti jej obsahu sa bližšie nezaoberal ostatnými námietkami napr. vo vzťahu k existencii, resp. čiastočnej existencii vlastníckeho práva žalobcu k časti predmetu plnenia alebo riadnym prevzatím predmetu zmluvy, keď však dôkazné bremeno vo vzťahu k vlastníckemu právu by v prípade zásadnej relevancie pre rozhodnutie vo veci zaťažovalo žalobcu, pričom článok č. 303 Dostihového poriadku sa vzťahuje k vymedzeniu pojmov pre účely dostihového poriadku a neobstojí jeho argumentácia, že žalovaný uznal

vlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy samotným podpisom tejto zmluvy, keď takýto výklad nemá podľa súdu prvej inštancie oporu v zákone.

19. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. .

20. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom substitučného právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Odvolanie podal majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva uzatvorená so žalovaným je neurčitá a nezrozumiteľná, keď podľa neho obsahuje všetky zákonné náležitosti a pokiaľ ide o formu, ide nad rámec zákona, keďže pri hnuteľných veciach sa na platnosť kúpnej zmluvy nevyžaduje písomná forma. Nesúhlasil tiež so záverom súdu prvej inštancie, že predmet kúpy je nedostatočne vymedzený, a to v spojení s rámcovou zmluvou uzatvorenou len 3 dni pre kúpnou zmluvou a zároveň došlo k uzatvoreniu zmluvy o predaji obchodného podielu. Mal za to, že v prílohách ku kúpnej zmluve bol predmet kúpy dostatočne definovaný a kupujúci svojím notársky overeným podpisom prehlásil, že obsahu zmluvy porozumel. Žalovaný tak podľa neho vedel, čo kupuje a za akým účelom. Do pozornosti dal aj ust. o čiastočnej neplatnosti zmluvy, ktorú mohol súd prvej inštancie prípadne aplikovať. Vo vzťahu k zmluve o postúpení pohľadávky uviedol obdobné argumenty, že vymedzenie oboch postupovaných pohľadávok je podľa neho jasné a určité. Poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú opačnú tézu a výklad uprednostňujúci neplatnosť zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, nie je podľa ústavného súdu konformná.

21. Žalovaný v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne elektronickým podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 08.10.2018 vyjadril názor, že súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav aplikoval správny právny názor. Mal za to, že kúpna zmluva ohľadom hnuteľných veci síce pre svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu, avšak len za predpokladu, že sa jej účastníci na písomnej forme nedohodli. Súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že základným princípom súkromnoprávnych vzťahov je princíp autonómie, v súlade s ktorým sa mohli účastníci zmluvy dohodnúť napr. na predmete kúpy úhrnom, čo však neurobili. Dohodli sa na kúpe hnuteľných vecí špecifikovaných v prílohách ku kúpnej zmluve, ktoré nie sú dostatočne určité, pričom ich nemožno vyložiť ani za použitia ust. . Pre prípad písomnej formy musí určitosť prejavu vyplývať z textu zmluvy, aby bola zrozumiteľná i pre tretie osoby. Predmet zmluvy musí byť individuálne špecifikovaný za účelom jeho nezameniteľnosti. Odvolávku žalobcu na rámcovú zmluvu mal za irelevantnú, keďže podľa kúpnej zmluvy kupujúci vlastníctvo mal nadobudnúť okamihom uzatvorenia kúpnej zmluvy. Tiež dal do pozornosti synalagmatickosť kúpnej zmluvy a povinnosť žalobcu preukázať splnenie povinnosti z nej. V konaní namietal, že žalobca nebol vlastníkom všetkých v kúpnej zmluve uvedených hnuteľných vecí. Nepovažoval za možné aplikovať výklad o prednosti platnosti zmluvných vzťahov a uviedol, že vindikačnou žalobou by sa nemohol domáhať vecí uvedených v kúpnej zmluve. Nesúhlasil tiež s tvrdením žalobcu o len čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy vzhľadom na neoddeliteľnosť jednotlivých jej častí. Pripomenul, že kúpna zmluva je neplatná aj z dôvodu nemožnosti plnenia od jej počiatku, minimálne v rozsahu prílohy č. 1, keďže niektoré veci nie sú vo vlastníctve žalobcu a niektoré kone uhynuli.

22. Nesúhlasil tiež s tým, že pohľadávky postupované relevantnou zmluvou o postúpení pohľadávky boli dostatočne identifikované, nakoľko opäť nie sú nezameniteľne vymedzené. V konaní mal za nesporné, že žalobca mal voči R., U..G..C.. len pohľadávky vzniknuté titulom pôžičiek poskytnutých za účelom krytia prevádzkových nákladov R., U..G..C.., ktoré bola spoločnosť R., U..G..C.. povinná evidovať vo svojom účtovníctve. Výška týchto pohľadávok sa priebežne menila- Predmetom postúpenia neboli všetky takéto pohľadávky žalobcu voči R., U..G..C.. evidované v účtovníctve ku dňu 06.02.2008, postupované pohľadávky preto označil za neidentifikovateľné. Nedostatočnú identifikáciu pohľadávok nie je podľa neho možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok. Doplnil, že žalobca bol ku dňu 06.02.2018 jediným spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti R., U..G..C.. zodpovedným za vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva a mal teda vedomosť o výške záväzkov spoločnosti R., U..G..C.. voči nemu a o rozsahu majetku tejto spoločnosti.

23. Žalobca vo svojej odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu elektronickým podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.10.2018 nesúhlasil s názorom žalovaného o neplatnosti oboch zmlúv, od ktorých odvíja žalobný nárok. Namietal, že súd prvej inštancie pri právnom posudzovaní týchto zmlúv nezohľadnil všetky okolnosti, za ktorých boli tieto zmluvy uzatvorené, osobitne nezohľadnil rámcovú zmluvu uzatvorenú so žalovaným a jeho matkou a v ktorej bola dohodnutá podstata celej transakcie spočívajúcej v predaji celej farmy v Kuchyni. Platnosť a záväznosť rámcovej zmluvy potvrdili strany sporu aj v čl. 5. bod 2 kúpnej zmluvy. Dohodli sa aj na predaji obchodného podielu. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa priklonil k procesnej obrane žalovaného, ktorý mu uhradil len sumu 100.000 eur, hoci podľa rámcovej zmluvy mala byť kúpna cena za majetok spolu vo výške 3.000.000 eur. Nesúhlasil s tvrdením, že strany sporu sa dohodli na predaji individuálne určených vecí, nakoľko podľa čl. I kúpnej zmluvy si boli strany vedomé toho, že výpočet vecí nie je úplný. Strany sa dohodli na prevode celého majetku. Nesúhlasil ani s nemožnosťou plnenia pre úhyn niektorých koní. Ak žalovaný zistil absenciu niektorých predaných vecí, mohol túto skutočnosť reklamovať, prípadne žiadať zľavu z kúpnej ceny. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie o nedostatočnej špecifikácii postúpených pohľadávok a poukázal na nálezy , , a nález Ústavného súdu Českej republiky , podľa ktorých nie je možné prijať záver, že ak pohľadávka nie je dostatočne účtovne evidovaná, potom neexistuje. Taktiež žiadal prihliadnuť na rámcovú zmluvu.

24. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

25. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) prejednal vec podľa , a a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že toto zákonné kritériá podľa vyššie citovaného procesného ustanovenia nespĺňa, keď vo svojich bodoch 1 až 12 obsahuje len vyjadrenia strán v spore (žaloba, repliky, dupliky), následne v bode 13 súd prvej inštancie konštatuje, že skutkový stav opísaný v žalobe a vyplývajúci z doložených listinných dôkazov žalobcom je medzi stranami nesporný a následne pristupuje k hodnoteniu a právnemu posúdeniu iba dvoch listinných dôkazov, a to kúpnej zmluvy a zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom vyhodnotením týchto dvoch listinných dôkazov dospel k záveru o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu pre nenaplnenie zákonných náležitostí týchto dvoch právnych úkonov, konkrétne pokiaľ ide o ich určitosť, z čoho vyvodil ich absolútnu neplatnosť.

28. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje uvedenie informácie, aké celkové dokazovanie vo veci vykonal a ako ho celkovo vyhodnotil. Neuviedol, ako posúdil všetky skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, keď neopodstatnene konštatoval (bod 13 rozsudku), že skutkový stav nebol medzi stranami sporný, hoci nespornosť skutkového stavu a právnej argumentácie strán sporu z bodov 1 až 12 napadnutého rozsudku nie je zrejmá. Tiež sám neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje, ktoré z doložených dôkazných prostriedkov vykonal a ako ich vyhodnotil a ktoré nie a z akého dôvodu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku sa tak odvolaciemu súdu a rozhodne aj stranám sporu javí nekonzistentne a nekoherentne.

29. určuje základné obsahové podmienky a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie nie je súhrnom súdneho spisu, preto sa v ňom nemajú opisovať kompletné výpovede a vyjadrenia strán sporu a texty listinných dôkazov. Obsahom hodnotenia dôkazov je opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie, ktoré zistenia si z celkového dokazovania odporujú a ktoré sa vylučujú. Tiež je potrebné uviesť, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akých dôvodov. Nie je pritom prípustný eklektický a neopodstatnený

výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (pozri napr. nález ). Správnosť a úplnosť odôvodnenia rozsudku je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom podľa ust. , dochádza nielen k nepreskúmateľnosti rozsudku , ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujať stanovisko k súdnym argumentom. Ide o nesprávny procesný postup súdu v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Samotné rozhodnutie má byť logickým a právnym vyústením priebehu konania a hodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne aj obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

30. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť, keď právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecný súd po zistení skutkového stavu a po výklade a použití adekvátnych právnych noriem rozhodne a jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces . Práve odôvodnenie súdneho rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny ( , ).

31. Podľa ust. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

32. Podľa základných princípov dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

33. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

34. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

35. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak ( ).

36. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že zamietajúce rozhodnutie založil na vykonaní a vyhodnotení iba dvoch listinných dôkazov, a to kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu a jej príloh č. 1 a 2 a zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi nimi a nekonfrontoval ich s ostatnými dôkaznými prostriedkami použitými stranami sporu v rámci konania, keď v odôvodnení rozsudku ani neuviedol, či tieto ďalšie dôkazy vôbec vykonal a ako ich vyhodnotil. Kúpnu zmluvu a zmluvu o postúpení pohľadávok teda nekonfrontoval so všetkým, čo vyšlo za konania najavo, hoci v zmysle ust. takúto povinnosť pri voľnom hodnotení dôkazov mal, keďže podľa ust. dôkazy súd hodnotí vo všetkých ich vzájomných súvislostiach. Zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na vyhodnotení dvoch dôkazných prostriedkov bez vyhodnotenia vzájomnej súvislosti s ďalšími prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany použitými stranami v spore nesie potom znaky nezákonnosti, keď aj ich samotné hodnotenie, v rámci ktorého dospel súd prvej inštancie k záveru o ich neplatnosti pre ich neurčitosť sa javí odvolaciemu súdu bez konfrontácie s ostatnými prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany strán sporu ako predčasné, arbitrárne a zatiaľ prísne formálne, keď prílišný formalizmus je v zmysle zaužívanej súdnej praxe v civilnom sporovom konaní neprípustný.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. zrušil, keď súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v nedostatočnom a tým nezákonnom odôvodnení napadnutého rozsudku a v nekomplexnom vyhodnotení vykonaného dokazovania porušil právo strán sporu na spravodlivý súdny proces, keď vzhľadom na dvojinštančnosť civilného sporového konania v záujme zachovania ich práva na spravodlivý súdny proces nie je účelné napraviť tento stav súdom odvolacím, a to za účelom predídenia vydaniu prekvapivého rozhodnutia vo veci bez možnosti podania riadneho opravného prostriedku. Zásada zachovania práva oboch strán sporu na spravodlivý súdny proces v tomto prípade prevyšuje nad zásadou hospodárnosti konania.

38. Podľa ust. odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď v ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný vykonať navrhnuté dokazovanie, toto vyhodnotiť vo všetkých vzájomných súvislostiach, právne posúdiť, a to i pokiaľ ide o ďalšie žalovaným namietané dôvody neplatnosti relevantných právnych úkonov a synalagmatickosť práv a povinností z nich vyplývajúcich, vo veci opätovne rozhodnúť, s tým, že nové rozhodnutie vo veci musí byť pre účely prípadného odvolacieho konania preskúmateľné a spĺňať náležitosti podľa ust. ( ).

39. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania ( ).

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).