Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3P/54/2020

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave, sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou, v právnej veci maloletých detí I. U. S., narodeného X. X. XXXX a J. I. S., narodeného XX. XX. XXXX, obe deti štátni občania Poľska a Slovenskej republiky, bytom u matky, obe deti zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, odbor sociálnych vecí a rodiny, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, so sídlom Moyzesová 2, 902 01 Pezinok, deti rodičov, matky U. Z., narodenej XX.X.XXXX, bytom V. XXX/XX, XXX XX W. X., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK ZAHRADNIK & Spol, s.r.o., IČO: 36 854 930, so sídlom Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava a otca S. Q. S., ako navrhovateľa, narodeného XX. 8. XXXX, bytom F. XB/XXX, XX- XXX C., Poľsko, štátny občan Poľska, zastúpeného JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD., advokátkou, so sídlom Javorinská 13, 811 03 Bratislava, IČO: 42 129 532, v konaní o návrhu navrhovateľa, otca maloletých detí, na nariadenie návratu maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, takto

rozhodol:

I. Súd nariaďuje návrat maloletých detí I. U. S., narodeného XX.XX.XXXX a J. I. S., narodeného XX.XX.XXXX, (ďalej len „maloleté deti“), do krajiny ich obvyklého pobytu, do Poľska. II. Súd nariaďuje matke maloletých detí Q.. U. Z., LL.M. narodenej XX.X.XXXX, aby maloleté deti navrátila na územie Poľska do 5 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. III. V prípade, že matka maloleté deti v súlade s výrokom II. tohto uznesenia na územie Poľska nenavráti, je otec maloletých detí S. Q. S., narodený XX.XX.XXXX, o p r á v n e n ý po uplynutí stanovenej lehoty maloleté deti prevziať za účelom ich návratu do krajiny obvyklého pobytu, t.j. na územie Poľska. IV. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 03.09.2020 sa navrhovateľ, otec maloletých I. U. S., narodený XX.XX.XXXX a J. I. S., narodený XX.XX.XXXX (ďalej len „maloleté deti“ alebo „maloletý I. a maloletý J.“), S. Q. S., narodený XX. 8. XXXX (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec“) domáhal nariadenia návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, do Poľska. Navrhol, aby súd nariadil matke maloletých detí U. Z., narodenej XX.XX.XXXX (ďalej len „matka“), aby maloleté deti navrátila na územie Poľska do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Pre prípad, že matka maloleté deti v súlade s výrokom II. uznesenia na územie Poľska nenavráti navrhol, aby bol otec oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté deti prevziať za účelom ich navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletých detí, t.j. na územie Poľska. O trovách konania navrhol rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Návrh odôvodnil navrhovateľ tým, že maloleté deti mali pred navrhovateľom tvrdeným neoprávneným premiestnením matkou dňa 18.3.2020 obvyklý pobyt v Poľsku. V Poľsku, v meste B., sa obidve deti narodili rodičom, ktorí manželstvo uzatvorili dňa XX.XX.XXXX vo W. X., v Slovenskej republike, odkiaľ pochádza matka. Otec s matkou žili v spoločnej domácnosti vo B., do 24.02.2020, kedy matka spoločnú domácnosť s deťmi opustila. Predtým, dňa 30.12.2019 podala matka návrh na rozvod a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na poľský súd, ktoré konanie aktuálne nebolo

ukončené. Dňa 8.4.2020 bolo vo veci nariadené neodkladné opatrenie, podľa ktorého miestom pobytu je bydlisko matky v Poľsku (zverenie detí do starostlivosti matky) a určenie povinnosti otcovi hradiť výživné na maloleté deti vo výške 2 300 PLN na maloletého I. a 2 300 PLN na maloletého J.. V návrhu poukazoval na to, že maloleté deti navštevovali vo B. aj materskú školu, vo B. mali priateľov a príbuzných. Navrhovateľ tiež uviedol, že obaja rodičia, ktorí sú právnici, povolanie vykonávajú v Poľsku, matka si tak musela byť vedomá aký je právny postup pri úmysle premiestnenia detí mimo krajiny obvyklého pobytu. K okolnostiam týkajúcim sa premiestnenia detí uviedol, že matka odišla s maloletými deťmi na Slovensko pravdepodobne niekedy po dátume 18.03.2020 o čom sa však navrhovateľ dozvedel až v júni 2020. Kontakt s deťmi matka otcovi neumožňuje od jej odchodu zo spoločnej domácnosti. Deti videl v čase od odsťahovania matky zo spoločnej domácnosti do času podania návrhu jedenkrát, o deťoch nemá žiadne informácie. Matka už dávnejšie ústne hrozila otcovi, že s maloletými deťmi odíde na územie Slovenskej republiky bez jeho súhlasu. Preto otec adresoval matke už v septembri 2019 list, v ktorom prejavil svoj nesúhlas s vysťahovaním detí na Slovensko. List pripojil navrhovateľ k návrhu. Navrhovateľ z hľadiska skutočností rozhodujúcich pre dôvodnosť jeho návrhu zhrnul, že je otcom maloletých detí, ktorý disponuje všetkými rodičovskými právami k maloletým a nebol ich pozbavený žiadnym súdnym rozhodnutím. Dňa 05.09.2019 zaslal matke prehlásenie, že nesúhlasí ani s krátkodobým cestovaním detí na Slovensko, ako aj s trvalým pobytom jeho detí na Slovensku. O maloleté deti sa od ich narodenia každodenne staral a až do 24.02.2020 žil s nimi v spoločnej domácnosti. Matka však svojim úmyselným konaním a to odlúčením otca od detí ich vzťah môže narušiť a ohrozuje jeho prirodzené budovanie. Maloleté deti majú právo byť so svojim otcom, mať svojho otca ako vzor, mať ho po svojom boku. Konaním matky vo forme neoprávneného premiestnenia detí na Slovensko dňa 18.03.2020 došlo k znemožneniu výkonu rodičovských práv otca vo vzťahu k deťom. Navrhovateľ, otec sa s premiestnením a zadržiavaním maloletých detí na územie Slovenska nezmieril, nesúhlasí s tým a podnikol všetky kroky potrebné k návratu maloletých v zmysle Haagskeho dohovoru. Uviedol tiež, že matka má vytvorené všetky podmienky na návrat spolu s deťmi. V Poľsku je registrovaná ako advokátka, jej príjem z výkonu advokátskej činnosti pre spoločnosť P. vo B. dosahoval mesačne približne 6 700 eur.

3. Súd postupom podľa (ďalej len „“) vyzval uznesením zo dňa 04.09.2020 matku maloletých detí, ako účastníčku, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo (ďalej len „matka“), aby sa v lehote 7 dní od doručenia uznesenia písomne vyjadrila k návrhu navrhovateľa a aby v prípade, že s návrhom nesúhlasí, pripojila k vyjadreniu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne označila iné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení a uviedla, či sa vzdáva práva účasti na pojednávaní. Súd zároveň matku v uznesení poučil, že ak sa bez vážneho dôvodu na výzvu súdu v stanovenej lehote nevyjadrí, prípadne neoznámi, aký závažný dôvod jej v tom bráni, súd bude mať za to, že sa vzdáva práva účasti na pojednávania a za to, že proti návrhu nemá námietky. Matke maloletých detí bolo uznesenie súdu doručené dňa 28.09.2020.

4. Matka sa k návrhu otca vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 05.10.2020. S návrhom navrhovateľa na návrat detí do Poľska nesúhlasila a žiadala ho ako nedôvodný zamietnuť. Matka nespochybňovala, že s navrhovateľom a maloletými deťmi žili podľa ňou uvedeného časového údaju približne rok pred dňom 24.02.2020 v spoločnej domácnosti v Poľsku, vo B., na adrese F. XB/XXX. Podľa nej to však nebolo jediné bydlisko matky a maloletých, ktorí de facto od ich narodenia žili striedavo na Slovensku a v Poľsku, pričom matka označila vo vyjadrení časové obdobia, počas ktorých sa so súhlasom otca mala nachádzať s maloletými deťmi u svojich rodičov na Slovensku, kde mali deti stráviť viac ako polovicu svojho života. Podľa matky je centrum záujmov maloletých, rozhodných pre určenie obvyklého pobytu na Slovensku, kde majú emocionálne aj materiálne zázemie. Matka nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa, že v deň opustenia spoločnej domácnosti, dňa 24.02.2020 zinscenovala scénu na otca čisto účelovo v snahe získať dôkaz o jej oprávnenom odchode z domácnosti. Tvrdenie označila za nepravdivé, s poukazom na to, že toto tvrdenie otec prezentoval ako pred Okresným súdom vo Varšave, tak pred políciou miestne príslušným sociálnym úradom v Poľsku, pričom príslušné inštitúcie tvrdenie ako neopodstatnené odmietli. Matka ďalej tvrdila, že v manželstve s otcom začalo už od júla 2014 dochádzať k prejavom agresívneho a násilného konania zo strany otca voči matke pod vplyvom alkoholu. Matka má mať tak obavu nielen o svoj život a zdravie, ale predovšetkým o život, zdravie a psychickú pohodu detí. Táto obava matky mala byť dôvodom aj pre opustenie spoločnej domácnosti spolu s maloletými deťmi dňa 24.02.2020, kedy mal aj test vykonaný privolanou policajnou hliadkou potvrdiť, že otec sa o deti staral pod vplyvom alkoholu. Matka sa v obave pred nevypočítateľným správaním otca s deťmi ukryla najskôr u susedov, následne jej sociálna služba pomohla nájsť miesto v krízovom centre, ktoré matka opustila po vypátraní miesta jej pobytu otcom a s deťmi odišla bývať do apartmánu

na krátkodobý prenájom. Miesto jej pobytu mala poznať sociálna služba a polícia, ale nie otec, ktorému pre jeho rizikové správanie nebola zverená informácia o jej pobyte. V rámci protiepidemických opatrení bolo dňa 13.03.2020 zverejnené Nariadenie ministra zdravotníctva zakazujúce krátkodobý prenájom, matke tak bolo zo strany ubytovacieho zariadenia oznámené, že hotel musia s deťmi opustiť najneskôr 16.03.2020. Krízové centrá vo Varšave a v okolí mali byť podľa jej informácii poskytnutých sociálnou službou plné, pričom mal byť vydaný zákaz na prijímanie nových klientov z dôvodu pandémie. Matka argumentovala tým, že z dôvodu, že od 16.03.2020 nemala s deťmi kde vo B. bývať, bolo jediným riešením odísť s maloletými deťmi na Slovensko k jej rodičom. Proti uvedenému nemal namietať ani sociálny úrad ani polícia. Kontaktovala tiež Veľvyslanectvo Slovenskej republiky vo Varšave, kde jej konzulárne oddelenie vydalo náhradné cestovné doklady pre deti. Slovenské cestovné pasy obidvoch detí mala matka zablokovať ešte 29.01.2020 potom, čo jej ich navrhovateľ mal tajne zobrať a deťom sľubovať cestu do Južnej Ameriky. Navrhovateľ sa mal tiež v tom čase pred políciou vyjadriť, že matku už nikdy nepustí do spoločného bytu, a to ani za účelom prevzatia osobných vecí jej a detí. Po úteku matky s deťmi mal navrhovateľ v Poľsku iniciovať podľa matky účelové konanie o vykázanie matky, ako domáceho násilníka z bytu. Na návrh matky ako aj návrh otca na určenie miesta pobytu detí vydal Okresný súd vo Varšave pod sp. zn. VIIC 13/20 dňa 08.04.2020 rozhodnutie, podľa ktorého je na čas trvania súdneho konania miestom pobytu maloletých detí každé miesto pobytu matky, ktoré má byť vykonateľné a podľa matky má ísť o neodkladné opatrenie adekvátne neodkladnému opatreniu podľa ustanovenia . Matka nespochybnila, že maloleté deti navštevovali do 24.02.2020 materskú školu Z. of Y. vo B.. Škôlku však pre nedostatok rovesníkov považovala matka za pre deti nevyhovujúcu, pričom navrhovateľ nemal súhlasiť so zmenou predškolského zariadenia maloletých. Matka poukazovala tiež na skutočnosť, že vo B. nemá rodinu ani blízkych priateľov, jej okruh známych bol tvorený kolegami a rodičmi detí, s ktorými maloleté deti navštevovali do septembra 2019 predchádzajúce predškolské zariadenie. Vo vyjadrení označila matka za dátum odchodu na Slovensko deň 16.03.2020. Matka spochybňovala tiež výkon opatrovníckych práv zo strany otca z dôvodu, že otec mal zanedbávať svoje základné povinnosti vo vzťahu k deťom, o ktoré sa mal starať pod vplyvom alkoholu, pričom jeho starostlivosť mala spočívať len v občasných výletoch na bazén, či do nákupného centra. Otec mal zároveň zneužívať svoje práva, napríklad zákazom vycestovania na Slovensko, ktorým znemožnil kontakt detí s rodinou na Slovensku. Tvrdila tiež, že návratom maloletých detí do Poľska by deťom hrozilo vážne nebezpečenstvo fyzickej a duševnej ujmy. Za konanie v najlepšom záujme detí považuje matka zotrvanie detí na Slovensku, kde majú matkou a jej rodinou vytvorené milujúce a bezpečné zázemie.

5. Kolízny opatrovník ako zástupca maloletých detí v konaní sa k návrhu navrhovateľa vyjadril ústne na pojednávaní dňa 01.02.2021. O návrhu navrhovateľa navrhol rozhodnúť podľa Dohovoru o právach dieťaťa, ktorým je Slovenská republika viazaná. K veci uviedol, že matka aj s obomi maloletými deťmi po odchode z Poľska, ktoré bolo prirodzeným prostredím a obvyklým pobytom maloletých detí, žije na území Slovenska takmer rok. Matka sa o deti riadne a zodpovedne stará, vytvorila im vhodné podmienky na starostlivosť, deti sú socializované v predškolskom zariadení, sú zdravé. Od rozhodnutia poľského súdu otcovi umožňuje pravidelne s maloletými deťmi kontakt. Je v najlepšom záujme detí žiť a vyrastať v blízkom kontakte s obomi rodičmi, v mieste obvyklého pobytu. Dohovor o právach dieťaťa hovorí, že obaja rodičia ktorí sa rozhodli, že sa ich maloleté deti narodia, budú vyrastať a nadobudnú obvyklý pobyt v zahraničí, musia túto skutočnosť akceptovať a v záujme detí sa skutočnosti prispôsobiť aj za predpokladu, že na strane jedného z nich nastane taká zmena pomerov, v dôsledku ktorej niektorý z nich nechce žiť v krajine, kde dovtedy spoločne žili. Rodičia by sa mali na zmene miesta pobytu maloletých detí dohodnúť aj keď nastane rodičovská kríza. 6. Súd vykonal vo veci dokazovanie návrhom navrhovateľa, výsluchom navrhovateľa, písomným vyjadrením matky k návrhu, výsluchom matky, správou kolízneho opatrovníka z prešetrenia pomerov v Slovenskej republike zo dňa 14.09.2020 (č. l. 87), prednesom kolízneho opatrovníka, listinnými dôkazmi doručenými súdu zo strany navrhovateľa, a to najmä sobášnym listom rodičov, rodnými listami maloletých detí, faktúrou za predškolské zariadenie detí za február 2020, listom navrhovateľa adresovaný matke zo dňa 05.12.2019 - nesúhlas otca s vycestovaním (č.l. 28), rozhodnutím Okresného súdu vo Varšave VII, sp. zn. C 13/20 zo dňa 08.04.2020 (č. l. 40), prihlásením údajov členov rodiny (maloletých detí) pre účely zdravotného poistenia (č. l. 46 až 49), potvrdenie o poskytovaní zdravotnej starostlivosti Q., B. (č. l. 55), listinnými dôkazmi pripojenými k vyjadreniu matky, a to najmä rodnými listami maloletých detí vydaných MV SR - osobitou matrikou, zápisom trvalého pobytu maloletých detí na území SR, výpisom zo zdravotnej karty maloletých detí u poskytovateľa Q., B. (č. l. 193), trestným oznámením matky na otca pre trestný čin ohrozenia bezpečnosti jeho maloletých detí, podané vo

Varšave dňa 12.02.2020, jeho doplnením zo dňa 04.03.2020, rozhodnutím Okresného súdu vo Varšave VII, sp. zn. 13/20 zo dňa 03.09.2020 (č. l. 304 až 308), ako aj ďalšími listinnými dôkazmi mapujúcimi obvyklý pobyt maloletých detí, existenciu a výkon opatrovnícke práva k maloletým, okolnosti ich premiestnenia na územie Slovenskej republiky.

7. Predmetom konania je rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na nariadenie návratu maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestení alebo zadržaní („návratové konanie“). Hmotnoprávna úprava vzťahujúca sa k veci vychádza z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod číslom , ako už bolo uvedené vyššie, skrátene „Dohovor alebo Haagsky dohovor“ ). Poľsko a Slovenská republika sú Dohovorom viazané. Procesná reflexia uvedeného hmotnoprávneho predpisu je vyjadrená v ustanovení a nasledujúce , (ďalej len „CMP“ ako už bolo uvedené vyššie). 8. Podľa článku 1 odsek 2 , Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky. 9. Podľa článku 1 Dohovoru, cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. 10. Podľa článku 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu. 11. Podľa čl. 4 Dohovoru, Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku. Použitie dohovoru sa skončí, keď dieťa dosiahlo vek 16 rokov. 12. Podľa článku 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. 13. Podľa článku 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. 14. Podľa čl. 14 Dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.

15. Podľa článku 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. 16. Podľa článku 2 bod 9 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej Nariadenie rady), pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa. 17. Podľa článku 2 bod 11 Nariadenia rady, pojem neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie" znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: a. je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a b. za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. V zmysle Nariadenia Rady, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa. 18. Podľa článku 11 bod 4 Nariadenia rady, súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. 19. Podľa ustanovenia o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy. 20. Nadväzujúc na uvedené súd uvádza, že v rámci návratového konania súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa, v tomto konkrétnom prípade deti, do miesta obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa ani o styku rodičov s dieťaťom. Právna úprava obsiahnutá v Dohovore je jasná a striktná. V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roku od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13 Dohovoru. Výnimky podľa článku 13 je pritom potrebné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri jeho aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate ide proti hlavným cieľom Dohovoru. 21. Návratové konanie ako výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19) nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby či záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru (súvisí s ustanovením ). 22. Dokazovanie v predmetnom konaní preto súd zameral a vykonal v rozsahu potrebnom výlučne na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletých detí neoprávnené, s čím v súvislosti bolo potrebné odpovedať na otázky: aká je krajina obvyklého pobytu maloletých detí I. U. a J. I.; či otec nadobudol a skutočne vykonával opatrovnícke právo k maloletým deťom a v prípade, ak súd zistí, že návrat maloletých detí je potrebné nariadiť, či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu. 23. V súvislosti s ustálením krajiny obvyklého pobytu maloletých detí ako jedným z kritérií pre možnosť postupu podľa Haagskeho dohovoru, vychádzal súd zo skutočností nesporne zistených v priebehu dokazovania, na základe ktorých prijal súd záver, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí bezprostredne pred ich premiestnením na územie Slovenskej republiky dňa 16.03.2020 bolo Poľsko. 24. Z listinných dôkazov predložených súdu navrhovateľom, ale aj matkou, výpovedí obidvoch rodičov mal súd za zistené, že maloleté deti bezprostredne pred ich premiestnením z Poľska na územie Slovenskej republiky matkou bez súhlasu otca dňa 16.03.2020 žili so svojimi rodičmi, manželmi, (ktorí uzatvorili manželstvo pred narodením detí, v auguste 2012), až do 24.02.2020, kedy po konflikte rodičov

matka s deťmi opustila spoločnú domácnosť, spoločne vo B., na adrese F. XB/XXX. Rodičia viedli vo B. súkromný (manželstvo a spoločná domácnosť) aj pracovný život (výkon právnickej profesie u oboch). Obe maloleté deti sa narodili vo B., v mieste svojho bydliska navštevovali obaja chlapci predškolské zariadenie, v zdravotníckom zariadení Q. vo B. im bola de facto až do odchodu na Slovensko poskytovaná zdravotná starostlivosť (I. naposledy 06.02.2020, J. naposledy 10.02.2020, ako vyplýva z výpisu zo zdravotnej karty doručenej do súdneho spisu matkou, č.l. 193). Matka, ktorá obvyklý pobyt maloletých detí v Poľsku spochybňovala a argumentovala sumarizáciou časových období strávených deťmi na Slovensku a v Poľsku od narodenia, sama uviedla, že sa s deťmi „vrátila“ do B. k otcovi v septembri 2018. Matka sa tiež sama obrátila na poľský súd s návrhom na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, a to 30.12. 2019. Poľský súd opakovane rozhodoval o opatrovníckych právach k maloletým, z čoho možno vyvodiť, že sa zaoberal otázkou jeho jurisdikcie nad maloletými deťmi, odvíjajúcej sa od ich obvyklého pobytu. 25. V kontexte z článkom 4 Dohovoru (citovaný v odseku 11 odôvodnenia), tak s poukazom na dané zistenia nebolo možné prisvedčiť obrane matky založenej na tvrdení, že obvyklý pobyt, resp. centrum životných záujmov maloletých detí bol na Slovensku, so zdôrazňovaním faktu, že maloleté deti sa od februára 2017 do septembra 2018, zdržiavali na území Slovenska (navyše v tom čase so súhlasom otca), keďže za rozhodujúce pre posúdenie krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťa, resp. detí súdom je, kde malo maloleté dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva, teda pred jeho neoprávneným premiestnením. 26. Nebolo sporné, že maloleté deti trávili čas aj na Slovensku. Tieto pobyty súd so zreteľom na skutočnosť, že matka zo Slovenska pochádza a má tu rodičov a ďalších príbuzných, považuje za prirodzenú súčasť života detí pochádzajúcich z „medzinárodných“ manželstiev. Podstatným pre vyhodnotenie ich vplyvu vo vzťahu k ustáleniu krajiny obvyklého pobytu maloletého bol ich účel a charakter. V konaní bolo preukázané, že centrom životných záujmov rodiny, teda matky, otca a maloletých detí bolo Poľsko, konkrétne B.. Vo B. obaja rodičia, vrátane matky dlhodobo, už pred narodením detí pracovali vlastnili byt, narodili sa tam obe ich maloleté deti, ktoré v Poľsku mali na základe dohody rodičov vybudované zázemie v podobe bývania, zdravotnej starostlivosti, návštevy predškolského zariadenia. V tomto zázemí vybudovanom rodičmi, manželmi si prirodzene budovali sociálne kontakty a rovesnícke väzby. Pobyty detí na Slovensku posúdil súd v kontexte s uvedenými závermi ako návštevy rodiny zo strany matky realizované so súhlasom otca. Skutočnosť, že matka prihlásila maloleté deti v Slovenskej republike, v mieste bydliska jej rodičov na trvalý pobyt, nie je vzhľadom na výsostne evidenčný charakter trvalého pobytu právne významnou pre posúdenie krajiny obvyklého pobytu maloletých, a to bez ohľadu na to, že k prihláseniu došlo zrejme bez súhlasu otca. 27. Opierajúc sa o vykonané dôkazy vyhodnotené v predchádzajúcich odsekoch, konajúci súd ustálil ako krajinu obvyklého pobytu maloletých detí bezprostredne pred ich premiestením matkou na územie Slovenskej republiky, Poľsko. V prospech uvedeného záveru svedčia aj už podrobne odôvodnené zistené skutočnosti, a to že maloletí obidve maloleté deti sa narodili v Poľsku, vo B., rodičom, ktorí sú manželmi, v Poľsku vlastnili byt, pracovali tam. Maloleté deti sú v Poľsku zdravotne poistené, zdravotnú starostlivosť majú zabezpečenú v neštátnom zdravotníckom zariadení, ktoré pravidelne podľa dôkazu predloženého matkou od septembra 2018 až do ich premiestnenia na Slovensko navštevovali. 28. V nadväznosti na všetky doterajšie závery, súd s poukazom na článok 3 Dohovoru prijal záver, že maloleté deti I. a J. mali bezprostredne ich premiestnením na územie Slovenskej republiky, ku ktorému došlo konaním matky dňa 16.03.2020 obvyklý pobyt na území Poľska, ktorý nadobudli na základe dohody rodičov, ktorí sú doposiaľ manželmi, pričom jurisdikciu nad deťmi vo vzťahu k rozhodovaniu o opatrovníckych právach vykonáva poľský súd. Rozhodnutím Okresného súdu vo Varšave VII, sp. zn. C 13/20 zo dňa 08.04.2020 boli maloleté deti neodkladným opatrením (uvedené ako bez nariadenia pojednávania v naliehavej veci) zverené na čas do skončenia konania o rozvod do osobnej starostlivosti matky a otcovi uložil povinnosť prispievať na ich výživu sumou 1000 eur mesačne spolu na obe maloleté deti. 29. V druhom rade sa súd vysporiadal s otázkou nadobudnutia a výkonu opatrovníckeho práva k maloletým deťom. Podľa článku 5 Dohovoru sa opatrovníckym právom rozumejú práva, týkajúce sa osobnej starostlivosti o dieťa, a najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Z predložených listinných dôkazov, rodných listov maloletých detí, sobášneho listu rodičov, ako aj s prihliadnutím na rozhodnutia o opatrovníckych právach k maloletým deťom vydaným v Poľsku, vyvodil konajúci súd jednoznačný záver, že ide o deti ku ktorým nadobudli a vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia. Otec nadobudol opatrovnícke právo k maloletým deťom zo zákona, toto opatrovnícke právo aj riadne vykonával, bolo tak nad všetky pochybnosti preukázané, že bez súhlasu otca matka nebola oprávnená rozhodnúť o mieste pobytu maloletých detí. Matka nadobudnutie opatrovníckeho práva otca nenamietala, spochybňovala

však jeho výkon, argumentáciou založenou na tvrdeniach, že otec zanedbával svoje základné povinnosti vo vzťahu k deťom, o deti sa staral pod vplyvom alkoholu, pričom mala jeho starostlivosť spočívať len v občasných výletoch na bazén, či do nákupného centra. Zároveň mal podľa tvrdení matky svoje práva zneužívať, napríklad zákazom vycestovania na Slovensko, ktorým znemožnil kontakt detí s rodinou na Slovensku. Táto argumentácia matky sa v konaní ukázala ako nedôvodná, bez opory vo vykonanom dokazovaní, na základe ktorého bolo zistené, že rodičia maloletých ako manželia žili v spoločnej domácnosti až do 24.02.2020, otec spoločne s matkou teda opatrovnícke aj skutočne vykonával, pričom tvrdenia matky k tejto otázke sa týkali skôr kvality starostlivosti. Táto okolnosť je však vo vzťahu k návratovému konaniu, ktoré ako už bolo vysvetlené vyššie nie je konaním opatrovníckym, ale konaním predbežným, v ktorom je potrebné ustáliť výlučne otázku jurisdikcie nad maloletými deťmi, irelevantná. 30. Súdu tak zostalo ustáliť napokon otázku, či premiestnenie maloletých detí bolo vykonané neoprávnene. Ako už vyplýva z predchádzajúcich odsekov, neoprávneným premiestnením, alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, alebo zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností (článok 3 Dohovoru). Súd mal na základe výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že v danom prípade matka premiestnila maloleté deti dňa 16.03.2020 bez súhlasu otca, resp. opatrovníckeho súdu krajiny obvyklého pobytu maloletých detí. Od 16.03.2020 tak trvá protiprávny stav neoprávneného premiestnenia maloletých detí matkou na územie Slovenskej republiky, teda mimo územia krajiny ich obvyklého pobytu. Tieto skutočnosti matka dôkazmi spôsobilými preukázať súhlas otca s premiestnením maloletých detí na územie Slovenskej republiky nespochybnila. Na uvedenom závere nič nemení ani obrana matky vychádzajúca z interpretácie rozhodnutia Okresného súdu Varšava VII, sp. zn. C 13/20 zo dňa 08.04.2020, ktoré si matka stotožnila so súhlasom súdu s premiestnením detí (preklad, č. l. 40). Z obsahu dotknutého rozhodnutia súd zistil, že rozhodnutie bolo vydané na neverejnom zasadnutí, teda bez nariadeného pojednávania, výlučne na čas trvania konania o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, pričom súdu určil, že dočasne bude miestom pobytu maloletých každé bydlisko matky a otcovi určil povinnosť platiť výživné. Uvedené rozhodnutie má povahu analogickú s neodkladným opatrením podľa slovenského práva a jeho logickým výkladom nemožno prijať iný záver ako ten, že ide o rozhodnutie o dočasnom zverení do osobnej starostlivosti matky. Vyplýva to aj zo samotného predmetu konania uvedeného v rozhodnutí, kde súd uvádza, že ide o konanie vo veci rozvodu v predmete návrhu matky na zabezpečenie alimentov (výživného) v prospech maloletých detí a v predmete oboch rodičov, matky aj otca o zabezpečenie miesta pobytu maloletých detí. V tomto smere poukazuje súd na rozhodnutie Okresného súdu Varšava VII C 13/20 zo dňa 27.01.2021 (č. l. 661) z prekladu ktorého vyplýva, že v prebiehajúcom konaní o rozvod sa matka obrátila na súd tiež so žiadosťou o zabezpečenie súhlasu s trvalým pobytom maloletých detí v zahraničí, t.j. na území Slovenskej republiky, a o obmedzenie rodičovských práv otca, ktorý návrh súd zamietol, rovnako ako návrh o obmedzenie výkonu rodičovských práv otca. Niet preto pochybností, že matka súhlasom súdu s premiestnením detí na územie Slovenskej republiky nedisponuje ani na základe súdneho rozhodnutia. Jej neoprávnené konanie zo dňa 16.03.2020 tak nebolo legalizované ani neskoršími rozhodnutiami poľského súdu.

31. Súd zároveň konštatuje, že navrhovateľ, otec maloletých detí podal návrh na nariadenie návratu maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení, resp. zadržaní na tunajší súd dňa 03.09.2020, vzhľadom k čomu nebolo sporným, že jednoročná lehota daná ustanovením článku 12 Dohovoru bola v danom prípade splnená. 32. Matka v konaní žiadala návrat maloletých detí na územie Poľska nenariadiť s poukazom na článok 13 písm. b) Dohovoru, citovaný v odseku 13 tvrdiac, že v prípade nariadenia návratu maloletých detí do Poľska by im hrozilo vážne nebezpečenstvo fyzickej a duševnej ujmy. Súd sa však s týmto tvrdením matky nestotožnil, poukazujúc pritom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, zo dňa 28.02.2018. Ústavný súd SR v predmetnom uznesení uviedol, že rodič, ktorý neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv druhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného dieťaťa, najmä práva byť vychovávané oboma rodičmi (čl. 7 a č. 18 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na to, aby

nebolo nezákonne premiestnené do zahraničia a nevrátené späť (č. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie do jeho súkromného života, rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj práva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (č. 20 Dohovoru o právach dieťaťa). Ústavný súd poukázal v rozhodnutí aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP, napr. vo veci G.N.. proti Poľsku z 19.07.2016), z ktorého okrem iného vyplynulo, že výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru (tak ako už judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo rozhodnutí sp. zn. zo dňa 27.04.2015) musia byť uplatňované striktne. Ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva. 33. Ústavný súd SR sa v rozhodnutí zaoberal aj ďalšou situáciou aplikovateľnou na daný prípad (vo vzťahu k argumentácii matky proti nariadeniu návratu), a to, že ujma, ktorá je relevantná ako dôvod pre nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom (opäť z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 27.04.2015). Vo svetle citovanej judikatúry nebolo možné zo strany súdu prisvedčiť argumentácii matky, že na Slovensku má matka vytvorené na Slovensku vytvorené lepšie podmienky pre starostlivosť o maloleté deti. 34. Nadväzujúc na spomenutú judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR súd uvádza, že v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že vo vzťahu k rozhodovaniu o opatrovníckom práve k maloletým deťom vykonával jurisdikciu súd v Poľsku, pred ktorým bolo aj v čase rozhodovania o návrhu navrhovateľa vedené konanie o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. V tejto súvislosti možno konštatovať nielen to, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je Poľsko, ale v kontexte s uvedeným nemožno mať žiadne pochybnosti o bezpečnom návrate maloletých detí na jeho územie, nakoľko nebolo žiadnym relevantným spôsobom zo strany matky spochybnené, že by krajina obvyklého pobytu maloletých detí nebola pripravená zabezpečiť aj prostredníctvom súdnych rozhodnutí, resp. opatrení orgánu sociálnoprávnej ochrany detí akúkoľvek ochranu, pre prípad, že by sa to ukázalo ako potrebné. V čase rozhodovania súdu o návrhu otca žiadna takáto hrozba vyžadujúca si zabezpečenie primeraných opatrení zistená nebola. Je nesporné, že medzi rodičmi je eskalovaný vážny a hlboký konflikt, rodičia sú v rozvodovom konaní, situácia spojená s odchodom matky zo spoločnej domácnosti s maloletými deťmi sa vyhrotila do tej miery, že do riešenia konfliktu medzi rodičmi bola zapojená polícia, matka tiež vyhľadala pomoc sociálnych služieb. Na základe týchto skutočností však aj kontexte s dotknutým rozhodnutím Ústavného súdu SR, na ktorého závery súd podrobne poukazoval v odseku 33 odôvodnenia, pri jeho správnej aplikácii nemožno súdu vyvodiť záver o opodstatnenosti odmietnutia nariadenia návratu maloletých detí na územie Poľska, keďže sa v ňom výslovne uvádza, že podstatnou ujmou nie sú napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Ako bolo ustálené vykonaným dokazovaním, matka pred odchodom na Slovensko pracovala na pozícii asociovaného advokáta v medzinárodnej advokátskej kancelárii vo Varšave, príjem z ktorej činnosti jej bezpochyby umožňuje zabezpečiť sebe a maloletým deťom v Poľsku po návrate samostatné bývanie. Rozhodnutím poľského súdu bolo na čas do rozvodu určené tiež výživné cca v sume 1 000 eur na obe maloleté deti, súd sa preto v plnej miere stotožnil s tvrdením právnej zástupkyne navrhovateľa, že matka disponuje dostatočným príjmom na zabezpečenie vyhovujúcich podmienok pre maloleté deti po návrate, pričom zabezpečením samostatného bývania bude naplnený predpoklad eliminácie rodičovského konfliktu a jeho prípadného negatívneho dopadu na maloleté deti. 35. Poukazujúc na všetky zistené skutočnosti, právne normy a ne nadväzujúce právne závery súdu odôvodnené v tomto rozhodnutí, posúdil súd návrh otca ako dôvodný a dospel k jednoznačnému záveru, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, na územie Poľska. Sumarizujúc všetky závery týkajúce sa zisteného skutočného stavu veci zastáva súd názor, že okamžitý návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu je v danom prípade v ich najlepšom záujme maloletých, preto súd rozhodol tak, že nariadil návrat maloletých detí Kaźmierczyk, I. a J. do krajiny ich obvyklého pobytu do Poľska v znení výroku tohto rozhodnutia.

36. Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 01.02.2020 za prítomnosti účastníkov konania, resp. ich zástupcov rozhodol o nevykonaní dôkazu výsluchom maloletých detí, odôvodnením rozhodnutia poľského odvolacieho súdu zo dňa 14.01.2021 a písomným vyjadrením matky ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom pojednávania dňa 01.02.2021 v zmysle návrhu matky. Návrhy matky, prednesené jej právnou zástupkyňou na pojednávaní dňa 01.02.2021 posúdil súd za nadbytočné, vychádzajúc zo záveru, že výsledky vykonaného dokazovania zodpovedajú rozsahu nevyhnutnému pre rozhodnutie vo veci. Za neúčelné súd zvážil vykonanie dôkazu pohovorom s maloletými deťmi za účelom zistenia ich názoru. Vychádzal pritom z úsudku, že maloleté deti, ktoré sú v predškolskom veku nemajú ešte dostatočné zručnosti na sformovanie svojho vlastného názoru do tej miery, aby naň nemali vplyv vonkajšie faktory. Preto súd zvážil za v záujme detí nevystavovať ich priamej konfrontácii so súdom keďže možno dôvodne predpokladať, že vzniknutá záťaž by mohla prevýšiť získaný výsledok. Pokiaľ ide o ďalšie návrhy matky na vykonanie dôkazu odôvodnením rozhodnutia poľského odvolacieho súdu zo dňa 14.01.2021 a písomným vyjadrením matky ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom pojednávania dňa 01.02.2021 v zmysle návrhu matky, súd ich vyhodnotil, ako už uviedol ako nadbytočné, pričom ich vykonanie by neúčelne predĺžilo konanie. Z doterajších záverov súdu je zrejmé, že súd disponoval a oboznámil sa s výrokovou časťou dotknutého rozhodnutia, pričom odôvodnenie, ktoré je podľa poľského procesného kódexu vyhotovené až následne, nie je v porovnaní s výrokom rozhodnutia právne záväzné. Čo sa týka návrhu na vykonanie dôkazu vyjadrením matky ku skutočnostiam z pojednávania zo dňa 01.02.2021súd pre úplnosť uvádza, že matka sa k návrhu otca vyjadrila na základe uznesenia súdu postupom podľa ustanovenia (v podrobne v odseku 3 odôvodnenia písomným vyjadrením doručeným súdu dňa 05.10.2020, súd vykonal dôkaz jej výsluchom, v konaní bola zastúpená advokátskou kanceláriou. Advokátka splnomocnenej advokátskej kancelárie bola prítomná na pojednávaní dňa 01.02.202, z čoho možno vyvodiť jednoznačný záver, že matka bola na pojednávaní riadne zastúpená advokátkou konajúcou v jej mene, ktorej splnomocnenie nemožno obmedziť, nebol teda žiaden dôvod pre odročenie pojednávania za účelom poskytnutia lehoty matke na jej ďalšie vyjadrenie. V tomto smere súd odkazuje aj na upovedomenie o vybavení žiadosti matky o odročenie pojednávania z č. l. 643. 37. O trovách konania súd rozhodol podľa , podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.

Poučenie:

Proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej je prípustné odvolanie ( ) v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana (účastník konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa , odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.