Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/122/2020

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobkyne : F. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XXXX/XX, Q., právne zastúpená: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka, so sídlom G. U. XX, Q., proti žalovanému : Mesto Žilina, so sídlom Nám. obetí komunizmu 1, Žilina, IČO : 00 321 796, právne zastúpený : JUDr. Lukáš Bútora, advokát, so sídlom H. F. XX, Q., o určenie, že právo na bytovú náhradu nezaniklo, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -181 zo dňa 23. júla 2020, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. m e n í tak, že žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu.

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že právo žalobkyne na bytovú náhradu v zmysle rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. zo dňa 04.10.2016 nezaniklo. Žalobkyni nepriznal právo na náhradu trov konania proti žalovanému. Mal za nesporné, že Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. -182 zo dňa 04.10.2016 uložil žalobkyni povinnosť vypratať byt č. 2, vo vchode č. 17 na prízemí, nachádzajúci sa na ul. Korzo v Žiline, v dome súp. č. XXXX, ktorý je postavený na parc. č. 1472/433, zapísaný na LV č. XXXX pre okres Žilina, obec Žilina, katastrálne územie Q. a odovzdať ho žalovanému do 30 dní po zabezpečení náhradného ubytovania žalovaným. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 23.11.2016. Rovnako nebolo sporné, že nájomný vzťah k tomuto bytu zanikol už 31.05.2011, nakoľko bol dohodnutý na dobu určitú, a to od 01.06.2008 do 31.05.2011. Teda žalobkyňa byt užíva bez právneho dôvodu už od 01.06.2011 až do súčasnosti. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa od 31.07.2010 neuhrádza žiadne platby za užívanie bytu, teda neplatí nájomné a platby spojené s užívaním bytu a toto prestala uhrádzať ešte počas trvania nájmu tohto bytu. Žalobkyni bolo do vlastných rúk doručené „vyhlásenie o zabezpečení náhradného ubytovania“ zo dňa 01.03.2017, ktorým jej žalovaný oznámil, že jej zabezpečil náhradné ubytovanie v ubytovacom zariadení Garni Žilina, na ul. Vysokoškolákov 4, 010 08 Žilina a zároveň v tomto vyhlásení upozornil žalobkyňu, že v zmysle (ďalej „“) je povinná uzatvoriť do 30 dní od doručenia vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady nájomnú zmluvu s tým, že ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jej nárok na bytovú náhradu zanikne. Prílohou vyhlásenia bola ponuka ubytovania s kontaktnými údajmi spoločnosti TINECO, ktoré prevádzkuje uvedené ubytovacie zariadenie. Tiež nebolo sporné, že žalobkyňa svojím listom zo dňa 06.04.2017, doručeným žalovanému 10.04.2017, oznámila žalovanému, že s uvedenou ponukou nesúhlasí, žiadne dôvody svojho nesúhlasu však neuviedla. Na tento list žalobkyne reagoval žalovaný listom z 21.04.2017, zaslaným právnej

zástupkyni žalobkyne, v ktorom oznámil, že si splnil všetky povinnosti a keďže žalobkyňa bezdôvodne odmietla uzatvoriť nájomnú zmluvu, nárok na bytovú náhradu jej zanikol. Žalovaný dňa 31.03.2017 podal návrh na vykonanie exekúcie vyprataním predmetného bytu, pričom poverenie exekútorovi bolo vydané dňa 01.12.2017 a exekučné konanie sa vedie na Exekútorskom úrade Q. JUDr. Stanislava Hulmanová Janušová pod č. EX 299/2017. Súdny exekútor doručil dňa 23.07.2018 žalobkyni do vlastných rúk upovedomenie o začatí exekúcie. Žalobkyňa ako povinná námietky u súdneho exekútora proti exekúcii nevzniesla, pričom uviedla, že tieto nevzniesla z dôvodu, že má viacero exekúcií, chodí jej veľa dokladov a listín, takže na to pozabudla a prispelo k tomu aj to, že boli letné prázdniny. Žalobkyni bol doručený aj exekučný príkaz a exekúcia prebieha počas tohto konania. V cene ponúknutého náhradného ubytovania na jednu osobu na mesiac vo výške 240,- eur by musela žalobkyňa platiť mesačne sumu 1.440,- eur vzhľadom na počet jej detí, ktoré s ňou bývajú vo vypratávanom byte. Na základe toho dospel k záveru, že žalovaný nezabezpečil adekvátne náhradné ubytovanie pre žalovanú, a to z hľadiska výšky mesačného nájomného, ktoré by musela žalobkyňa platiť za užívanie ponúknutého náhradného ubytovania, ktorá výška je neadekvátna voči mesačnému nájomnému vo vypratávanom byte, v ktorom sa nájomné pohybuje okolo sumy 300,- eur mesačne. Z tohto dôvodu nedošlo k zániku práva žalobkyne na náhradné ubytovanie. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. (ďalej „“). Vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému nepriznal, keď táto užíva predmetný byt bez právneho dôvodu od roku 2011, za byt riadne a včas neplatí už niekoľko rokov, riadne a včas platiť prestala ešte počas trvania nájomnej zmluvy. Od februára 2011 žalobkyňa tak dlhuje len čo do istiny na nezaplatenom nájomnom a bezdôvodnom obohatení sumu viac ako 25.000,- eur, pričom dlh stále rastie. Napriek tomu, že žalobkyňa disponovala financiami, ako sama uviedla sumou 9.000,- eur, svoje dlhy voči žalovanému neplatila vôbec, odmietla svoj dlh čo do dôvodu a výšky uznať a platiť ho v splátkach. V nezodpovednom prístupe a konaní žalobkyňa pokračuje naďalej, nakoľko aj v danej veci bolo nesporné, že naďalej neplatí riadne a včas za užívanie vypratávaného bytu a tento naďalej užíva bez právneho dôvodu. Celú situáciu si žalobkyňa zavinila sama tým, že počas mnohých rokov riadne a včas neplnila svoje povinnosti vyplývajúce jej z nájmu a užívania predmetného bytu. Práve žalobkyňa sama by mala brať ohľad najmä na svoje maloleté deti a neohrozovať ich existenčné záujmy tým, že za užívanie bytu riadne a včas neplatila, hoci jej to finančná situácia umožňovala. Tak zavinila vznik všetkých doterajších súdnych sporov, vrátane exekučného konania.

2. V zákonom stanovenej lehote žalobkyňa podala odvolanie voči výroku II. nároku na náhradu trov konania z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že mala plný úspech v spore, a preto s poukazom na jej mal súd priznať právo na náhradu trov konania proti žalovanému. Nezavinila podanie tejto žaloby, nakoľko musela v prekluzívnej 30-dňovej lehote podať žalobu na súd proti žalovanému o určenie, že jej právo na bytovú náhradu nezaniklo. nie je možné aplikovať svojvoľne kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodnutia o trovách konania a je ho možné aplikovať iba za splnenia podmienok, že ide o dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Tieto podmienky neboli v konaní naplnené a súd v rozpore so zákonom jej nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. . Súd pri rozhodovaní o trovách konania neprihliadal na jej majetkové, sociálne, osobné, zárobkové pomery ako slabšej strany sporu. Je matkou piatich detí a je v závažnej sociálnej a majetkovej situácii. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia, že zavinila vznik ďalších doterajších sporov, pričom nekonkretizoval, ktoré konania mal na mysli. Posudzovanie toho, prečo má vysoký dlh na nájomnom voči žalovanému a do akej miery sa o to pričinila a do akej miery žalovaný, je podľa názoru žalobkyne v tomto konaní iba všeobecným hodnotiacim záverom súdu, ktorý nemôže mať dopad na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania. Žalobkyňa je fyzická osoba a žalovaný je právnická osoba. Žalovaný odmietal s ňou uzatvoriť nájomnú zmluvu, hoci sa jej opakovane domáhala. Pohľadávku voči nej si uplatňoval iba prostým výpočtom odhadovaných zálohových platieb a celkom ignoroval skutočnosť, že v minulosti zobral žalobu proti nej späť, resp. konanie o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške určenej odhadovanými zálohovými platbami bolo zastavené. Podľa nej v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa na strane žalovaného, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Navrhuje rozsudok v tejto časti zmeniť tak, že jej proti žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zároveň jej prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný k odvolaniu žalobkyne uviedol, že zo zisteného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa užívala byt na ťarchu verejných zdrojov, t.j. neplatila (aj napriek tomu, že preukázateľne disponovala finančnými prostriedkami hotovosťou cca 9.000,- eur), už takmer 9 rokov za vypratávaný byt, a to ani za služby spojené s nájmom (energie), čím jej vznikol dlh voči žalovanému cca 30.000,- eur a v roku 2019 bol na žalobkyňu vyhlásený konkurz, čím sa takmer celý dlh stal nevymožiteľným. Má za to, že súd v danej skutkovej situácii správne postupoval, keď aplikoval a náhradu trov konania žalobkyni nepriznal. Pri svojej úvahe sa riadil preukázaným skutkovým stavom, ako aj v konaniach, ktoré s ním súviseli. Žalobkyňa zavinila tým, že porušovala povinnosť platiť nájomné za byt a po skončení nájomného vzťahu riadne odovzdať byt žalovanému, vznik súdneho sporu o vypratanie bytu, ktorého dôsledkom bolo vznik konania o určenie, pre právo na bytovú náhradu nezaniklo. Ak by súd posudzoval dôvody hodné osobitného zreteľa izolovane, bez ohľadu na celkový skutkový stav a bez zohľadnenia dôvodov, ktoré viedli k vzniku tohto konania, viedlo by to k absurdnej situácii a čisto formalistickému aplikovaniu práva. Nemal dôvod osobitne skúmať majetkové, sociálne a zárobkové pomery žalobkyne, keďže by to malo význam, ak by žalobkyňa bola v spore neúspešná a mala by ona platiť trovy konania. Zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa bola v minulosti zastúpená na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, keďže spĺňala podmienku materiálnej núdze, avšak v tomto konaní jej bezplatná právna pomoc nebola poskytnutá, čo naznačuje, že je v jej schopnostiach si hradiť náklady právneho zastúpenia a nenachádza sa v materiálnej núdzi. Preto aplikáciu považuje za správnu.

4. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný v celom rozsahu v súlade s , a . Namietal, že súd sa v rozhodovaní nijako nevysporiadal s jeho obranou týkajúcou sa adekvátnosti zabezpečenej bytovej náhrady. Žalovanej bolo priznané náhradné ubytovanie, čomu zodpovedá jednoizbový byt alebo obytná miestnosť v slobodárni či ubytovni. Nakoľko žalovaná býva so 6 deťmi (spolu 7 osôb), nie je možné ju ubytovať do jednoizbového bytu, a to z dôvodu, že 7 osôb nemôže trvalo obývať jednu obytnú miestnosť a takéto ubytovanie by nespĺňalo hygienické, ako ani sociálne parametre a hrozilo by odňatie detí príslušným úradom a taktiež takéto ubytovanie prakticky je nerealizovateľné, keď do jednej obytnej miestnosti sa nezmestí vybavenie pre riadne bývanie 7 osôb. Vzhľadom na to nie je možné ani „prinútiť“ akéhokoľvek prenajímateľa na uzatvorenie zmluvy, ktorá by bola v rozpore s obytným určením jednoizbového bytu, ako aj s tým súvisiacimi predpismi. Preto bol nútený orientovať sa na vyhľadanie ubytovania v slobodárni alebo ubytovni. Vyhľadal najdôstojnejšie a najlacnejšie ubytovanie tohto typu, ktoré sa v meste Žilina pre 7 osôb nachádza, čo jednak preukazoval v konaní a nebolo to ani zo strany žalobkyne rozporované. Preto zabezpečil náhradné ubytovanie, ktoré bolo adekvátne s ohľadom na čas, miesto, reálne možnosti, ako aj podmienky žalobkyne. Súd sa výlučne zameral na porovnanie nájomného, ktoré žalobkyňa mala platiť a 9 rokov neplatila za mestský sociálny nájomný byt a sumárnu odplatu na zabezpečené náhradné ubytovanie pre 7 osôb. Objektívne možnosti zabezpečenia náhradného ubytovania v danom mieste a čase v danom prípade nezohľadnil. Inak sa rozsudok o vypratanie bytu stane materiálne nevykonateľným, nakoľko vzhľadom na uvedené argumenty nie je možné zásadne inú bytovú náhradu zabezpečiť. Tiež sa súd nevysporiadal s námietkami týkajúcimi sa rozporu s dobrými mravmi v prípade určenia, že právo na bytovú náhradu žalobkyni nezaniklo, a to s poukazom na to, že žalobkyňa užíva byt na ťarchu verejných zdrojov, keď neplatí už takmer 9 rokov za vypratávaný byt, a to ani za služby spojené s nájmom, čím jej dlh voči žalovanému vznikol cca vo výške 30.000,- eur a v roku 2019 bol na ňu vyhlásený konkurz, čím sa dlh stal nevymožiteľným. O zabezpečenie bytovej náhrady sa vôbec nezaujímala, nekontaktovala prenajímateľa, ani si ju nebola pozrieť. Rovnako neprejavila ani neprejavuje reálnu konštruktívnu snahu svoju situáciu vyriešiť, svoj dlh uznať, za svoje ubytovanie platiť. Z vypratávaného bytu, ktorý má slúžiť občanom mesta za podmienok stanovených platným VZN sa mu vzhľadom na rozhodnutie v tejto veci, situáciu na trhu, reálne možnosti, ako aj platobnú históriu žalobkyne, byt nepodarí reálne nikdy vypratať a bude nútený ďalšie roky žalobkyňu prakticky zadarmo na verejné útraty ubytovávať, čo je výsmech pravidlám prideľovania a užívania mestských nájomných bytov v spravodlivosti, ako aj ďalším nájomníkom, ktorí v ťažkých životných situáciách robia čo môžu, aby svoje dlhy platili a radšej si odoprú v iných oblastiach života. Navrhuje rozsudok zmeniť tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta a zaväzuje žalobkyňu na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Poukázala na to, že rozsudkom sp.zn. bola žalovanému uložená povinnosť zabezpečiť jej náhradné ubytovanie, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť a žalovaný na jeho podklade podal návrh na vykonanie exekúcie. Proti rozsudku sa žalovaný v uvedenom konaní nebránil, nevzniesol v ňom ani

námietku možnej materiálnej nevykonateľnosti jeho výrokov. Táto námietka žalovaného nemôže obstáť v prebiehajúcom konaní. Už vtedy pritom bolo zjavné, že žalobkyňa v byte, ktorý má byť vyprataný, nebýva sama a rozhodnutie o vyprataní bytu sa tak dotýka nielen žalobkyne, ale aj jej detí. Z ponuky bytovej náhrady ani z internetovej stránky ubytovania nevedela zistiť, čo vlastne je predmetom ponuky a aké konkrétne náhradné ubytovanie jej s deťmi bolo ponúkané. Samotná ponuka nebola z tohto pohľadu preskúmateľná ani súdom, a to ani po tom, čo žalovaný v konaní predložil doklady, ktoré mali ponúkané ubytovanie bližšie špecifikovať. Opakovane sa u žalovaného domáhala uzatvorenia nájomnej zmluvy, splátkového kalendára, avšak žalovaný jej žiadosti nikdy nevyhovel. Žalovaným vyčíslený dlh je iba jeho odhadom a nemá žiadny reálny základ. Nie je pravda, že by sa o bytovú náhradu nezaujímala, zaoberala sa ponukou a jej znením a navštívila www stránku ubytovateľa, hoci v tom čase našla pod rovnakým názvom dve rôzne ubytovania v Žiline a s ohľadom na to, že ani tak nevedela zistiť, aké ubytovanie je jej vlastne ponúkané, reagovala na ponuku žalovaného a podala žalobu na súd. Žalovaný jej nikdy nedal príležitosť splácať svoj dlh na nájomnom a už aj v minulosti sa ju pokúsil z bytu vypratať rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. z 24.07.2013, ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 14.októbra 2015. Ani tak však žalovaný žalobkyni žiadnu príležitosť na vyrovnanie dlhu nedal a neumožnil jej ani uzatvorenie nájomnej zmluvy k bytu, hoci aj na dobu určitú.

5. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd ( ) po zistení, že odvolanie podali včas sporové strany proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (, , ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách a a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny podľa potvrdil, vo výroku II. podľa ň 388 zmenil tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v konaní pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu.

6. Podľa , , a , bytovými náhradami sú náhradný byt, náhradné ubytovanie a prístrešie (1). Náhradným bytom je byt, ktorý svojou veľkosťou a vybavením zabezpečuje ľudsky dôstojné bývanie nájomcu a členov jeho domácnosti (2). Náhradným ubytovaním je byt s jednou obytnou miestnosťou alebo obytná miestnosť v slobodárni, ubytovni alebo v iných zariadeniach určených na trvalé bývanie alebo podnájom v zariadenej alebo nezariadenej časti bytu u iného nájomcu. Byt alebo obytnú miestnosť môžu užívať viacerí nájomcovia(3). Prístreším je prechodné ubytovanie, najmä v spoločnej nocľahárni alebo v iných zariadeniach na to určených, 5e) a priestor na uskladnenie bytového zariadenia a ostatných vecí domácej a osobnej potreby (4).

7. Podľa , a , ak tento zákon neustanovuje inak, nájomca nie je povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada. Spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú náhradu (1). Ustanovenia osobitného zákona o zabezpečení bytovej náhrady a prístrešia platia primerane (2). Nájomca, ktorý má byt vypratať, je povinný uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady; ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne (3).

8. V preskúmavanej veci bolo preukázané že Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. -182 zo dňa 04.10.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2016, uložil žalobkyni povinnosť vypratať byt č. 2, vo vchode č. 17 na prízemí, nachádzajúci sa na ul. Korzo v Žiline, v dome súp. č. XXXX, ktorý je postavený na parc. č. 1472/433, zapísaný na LV č. XXXX pre okres Žilina, obec Žilina, katastrálne územie Q. a odovzdať ho žalovanému do 30 dní po zabezpečení náhradného ubytovania žalovaným. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa konštatuje, že žalobkyňa užívala byt bez právneho dôvodu (nájomný pomer skončil uplynutím doby dňa 31.05.2011). Pôvodne bolo rozhodnuté rozsudkom č.k. -43 zo dňa 24.07.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp.zn. zo dňa 24.03.2014 s tým, že žalobkyňa je povinná sporný byt vypratať do 15 dní od právoplatnosti rozsudku bez bytovej náhrady. Na základe dovolania žalobkyne boli uvedené rozsudky uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 14.10.2015 zrušené a vrátené na nové konanie s tým, že je nutné sa zaoberať aj otázkou, či vypratanie predmetného bytu nemá byť viazané na pridelenie bytovej náhrady. Na základe toho v novom rozhodnutí súd uložil žalobkyni povinnosť vypratať byt do 30 dní po zabezpečení náhradného ubytovania z dôvodu ochrany súkromia, rodinného života a obydlia žalovanej, so zreteľom na osobitnú ochranu detí a mladistvých. Žalovaný listom zo dňa 01.03.2017, označeným ako „Vyhlásenie o zabezpečení náhradného ubytovania“ (č.l. 7,8) oznámil žalobkyni, že jej bolo zabezpečené náhradné ubytovanie v ubytovacom zariadení Garni Žilina, na ul. Vysokoškolákov 4, 010 08 Žilina, ktoré prevádzkuje spoločnosť TINECO,

s.r.o., so sídlom Žilina a poukázal na , inak jej nárok na bytovú náhradu zanikne. Prílohou listu bola e-mailová správa z 1.3.2017 od F.@F..sk <mailto:F.@F..E.> s obsahom, že potvrdzujú že od 1.3.2017 majú voľné ubytovanie pre 8 osôb na dobu neurčitú v ubytovacom zariadení Garni Žilina na ul. Vysokoškolákov 4, cena pre jednu osobu na mesiac 240,-€ (dieťa do 5 rokov bez nároku na lôžko

- zdarma). Žalobkyňa si uvedené oznámenie prevzala dňa 10.03.2017 (č.l. 108) a nasledujúci deň jej začala plynúť 30-dňová lehota na uzavretie nájomnej zmluvy. Na uvedené žalobkyňa reagovala listom zo dňa 06.04.2017 (žalovaný prevzal dňa 10.04.2017) s tým, že s uvedenou ponukou nesúhlasí (č.l. 92) a dňa 07.04.2017 podala žalobu na súd o určenie, že jej právo na náhradné ubytovanie nezaniklo (všetko v 30-dňovej lehote v zmysle ). Žalovaný listom zo dňa 21.04.2017 (č.l. 81) oznámil žalobkyni, že si voči nej splnilo všetky zákonné povinnosti a zároveň ju upozornil, že v zmysle jej zanikol nárok na bytovú náhradu. Žalovaný dňa 31.3.2017 podal návrh na vykonanie exekúcie u súdnej exekútorky JUDr. Stanislavy Hulmanovej Janušovej, ktorá vedie exekúciu pod sp.zn. EX 299/2017, ktorej bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie dňa 1.12.2017 pod sp.zn. . Súdna exekútorka dňa 10.1.2018 vydala upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré si žalovaná ako povinná prevzala dňa 23.7.2018 (č.l. 82-88).

9. Náhradným ubytovaním môže byť byt s jednou obytnou miestnosťou alebo obytná miestnosť v slobodárni, ubytovni, alebo v iných zariadeniach určených na trvalé bývanie alebo podnájom v zariadenej alebo nezariadenej časti bytu u iného nájomcu, pričom ich môžu užívať viacerí nájomcovia. V zmysle citovaného ustanovenia a vyplýva, že rozdiel medzi náhradným bytom a náhradným ubytovaním spočíva v kvalite bývania v prospech náhradného bytu. Náhradný ubytovanie nemusí svojou veľkosťou a vybavením zabezpečiť také ľudsky dôstojné bývanie nájomcu a členov jeho domácnosti, ako náhradný byt, dokonca právo bývania môže byť výrazne obmedzené aj ďalšími nájomcami. Ďalším kritériom vymedzujúcim bytovú náhradu je tiež výška nájomného v bytovej náhrade. Uvedené sa však neposudzuje vo vzťahu k sociálnym pomerom povinnej osoby vypratať byt, ale vo vzťahu k vypratávanému bytu. Uvedené platí tak k primeranému náhradnému bytu, ako aj k bytovej náhrade nižšej kvality, ako je náhradné ubytovanie. Ak je nájomné v ponúkanej bytovej náhrade podľa miestnych podmienok rovnocenné nájomnému v byte vypratávanom, treba ponúkanú bytovú náhradu z tohto hľadiska považovať za primeranú, bez ohľadu na aktuálnu sociálnu situáciu povinných.

10. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne vo veci konštatoval, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť a žalobkyni nezabezpečil adekvátne náhradne ubytovanie, a to z hľadiska výšky mesačného nájomného za náhradné ubytovanie, ktoré je neadekvátne voči mesačnému nájomnému vo vypratávanom byte. V zabezpečenom náhradnom ubytovaní by za 6 osôb mesačne nájomné predstavovalo 1440 €, pričom nájomné vo vypratávanom byte sa pohybuje mesačne cca 300 €. Ako už bolo konštatované v predchádzajúcom bode pri porovnávaní náhradného bývania s vypratávaným bytom sa neprihliada na majetkové pomery osoby povinnej vypratať byt.

11. Odvolací súd navyše považuje za nutné poukázať okrem vyššie uvedeného konštatovania, že bytová náhrada sa považuje za zabezpečenú predložením písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme s osobou, ktorá má byt vypratať, prípadne predložením návrhu nájomnej zmluvy a pod. Z tohto preukazu musí byť jasne zrejmá identita (z hľadiska vlastností) ním zabezpečenej bytovej náhrady s náhradou určenou v rozhodnutí (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. M Cdo 263/02, ). Žalovaný k oznámeniu o zabezpečení bytovej náhrady pripojil e-mailovú správu, z ktorej je iba zrejmé, že spoločnosť TINECO, s.r.o. Žilina má od 1.3.2017 voľné ubytovanie pre 8 osôb na dobu neurčitú v ubytovacom zariadení Garni Žilina na ul. Vysokoškolákov 4, cena pre jednu osobu na mesiac 240,-€ (dieťa do 5 rokov bez nároku na lôžko - zdarma). Z tohto vyhlásenia však nie je zrejmé, že uvedená spoločnosť je ochotná uzavrieť zmluvu o ubytovaní so žalobkyňou, tiež či tieto ubytovacie miesta boli k dispozícii aj dňa 10.3.2017, kedy si žalobkyňa prevzala oznámenie žalovaného a ubytovanie bolo rezervované na 30-dňovú lehotu, počas ktorej v zmysle (ktorá žalobkyni plynula od 11.3.2017 do 9.5.2017) mala žalobkyňa možnosť uzavrieť zmluvy o bytovej náhrade. Pokiaľ by teda nebol dôvod vyhovieť žalobe z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, uvedené by bolo ďalší z dôvodov na vyhovenie žalobe. Odvolací súd sa teda stotožňuje s argumentáciou žalobkyne prezentovanej počas celého konania, že žalovaným ponúknuté náhradné ubytovanie nebolo riadne špecifikované.

12. Podľa , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

13. Citované ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (zásada úspechu vyplývajúca z ), obzvlášť v situácii, keď sa jedná o sporové konanie. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu a je nutné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery z náhrady trov oprávnenej strany sporu. Významnými z hľadiska aplikácie sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán sporu v priebehu konania a pod. Nepriznanie náhrady trov konania musí zároveň zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči niektorej strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom.

14. V preskúmavanej veci mala plný úspech žalobkyňa. Z obsahu spisu vyplýva, že k podaniu predmetnej žaloby ju viedlo samotné konanie žalovaného, keď napriek tomu, že jej ešte plynula zákonná 30- dňová lehota na uzavretie zmluvy o náhradnom ubytovaní, bol žalovaným u súdneho exekútora podaný návrh na vykonanie exekúcie vyprataním (počas plynutia tejto lehoty), ďalej listom zo dňa 21.4.2017 jej žalovaný oznámil, že v zmysle ustanovenia jej zanikol nárok na bytovú náhradu. Súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciu tým, že žalobkyňa užíva predmetný byt bez právneho dôvodu od r. 2011 a od februára 2011 jej dlh na nezaplatenom nájomnom a bezdôvodnom obohatení predstavuje viac ako 25.000 €, ktorý stále rastie. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa byt užíva bez právneho dôvodu, teda nemá so žalovaným uzatvorenú nájomnú zmluvu na sporný byt a že si voči žalovanému žalobkyňa neplní finančné povinnosti a len v poslednom období si ju začala voči žalovanému plniť iba čiastočne. Žalovaný však nepreukázal aký má žalobkyňa voči nemu skutočný dlh, avšak predovšetkým nepreukázal aké právne prostriedky využil, aby uvedený dlh od žalobkyne získal. Z dôkazov vykonaných v tomto konaní nie je možné prijať záver aký vysoký dlh má žalobkyňa voči žalovanému a do akej miery sa tá-ktorá sporová strana pričinila k tomu, že predmetný dlh sa doposiaľ nevymáha. Žalobkyňa v odvolaní uvádzala, že „žalovaný si voči nej uplatňoval pohľadávku iba prostým výpočtom odhadovaných zálohových platieb a celkom ignoroval skutočnosť, že v minulosti zobral žalobu proti žalobkyni späť, resp. konanie o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške určenej odhadovanými zálohovými platbami bolo zastavené“. Tieto tvrdenia žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadnym spôsobom nepoprel, ani ich nevysvetliť, dokonca na ne žiadnym spôsobom nereagoval. Teda sám žalovaný je nečinný, aby získal tvrdený dlh od žalobkyne. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli zistené (preukázané) také výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa, aby v zmysle úspešnej strane nebol priznaný nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa žalobu podala pre správanie sa žalovaného a pokiaľ ide o pohľadávku žalovaného voči žalobkyni, nebolo preukázané o akú čiastku sa má jednať a žalovaný netvrdil a ani nepreukázal aké právne kroky uskutočnil na vymoženie pohľadávky od žalobkyne.

15. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. a sp. zn. ]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii vyjadrila svoje stanovisko (nález Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. -60). Hoci súd prvej inštancie pri aplikácii nepostupoval v zmysle vysloveného záveru ústavného súdu, odvolací súd má za to, že obe strany túto možnosť mali v rámci odvolacieho konania (žalobkyňa v odvolaní, žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne).

16. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa vo výroku I. ako vecne správny potvrdil a vo výroku II. podľa zmenil tak, že žalovanej priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. Pri ich rozhodovaní vychádzal z ust. (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej

inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí). Na trovy odvolacieho konania nebolo aplikované ustanovenie s poukazom na konštatované dôvody v predchádzajúcich bodoch tohto odôvodnenia.

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )