Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoP/2/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, vo veci určenia rodičovstva, o zapretie otcovstva navrhovateľa - otca: E., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. XXX, voči dieťaťu: X. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX, V., a matke: B. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. XXX, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 11. septembra 2020, č. k. -52, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Topoľčany ako súd prvej inštancie podľa , ďalej len „CSP“ a , ďalej len „CMP“ rozsudkom zo dňa 11. septembra 2020, č. k. -52 zamietol návrh. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na , ,, o rodine.

3. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajšom súde dňa 01.06.2020 domáhal zapretia otcovstva k (vtedy maloletej) X. D., nar. XX.XX.XXXX z dôvodu, že v r. 2011 došlo k určeniu jeho otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, pretože v tom čase s matkou dieťaťa žili v družskom pomere a k uznaniu otcovstva došlo napriek tomu, že nie je biologickým otcom dieťaťa, pričom po rozvode manželstva sa dcéra k nemu správa v rozpore s dobrými mravmi.

4. Matka s podaným návrhom nesúhlasila z dôvodu, že navrhovateľ otcovstvo uznal dobrovoľne a ona ho nenútila a ešte aj matrikárka upozornila navrhovateľa, že už potom nie je cesty späť a aby si bol toho vedomý. Potvrdila, že navrhovateľ nie je biologickým otcom maloletej X. a keď začiatkom roku 2011 uznal otcovstvo, tak neboli manželia a otcovstvo bolo uznané na matrike v Topoľčanoch.

5. Opatrovník maloletého (ÚPSVaR v Topoľčanoch) dieťaťa navrhol vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru DNA, keďže matka prehlásila, že navrhovateľ nie je biologickým otcom dieťaťa.

6. Po vykonanom dokazovaní prvoinštančný súd zistil, ako aj oboznámením sa so spisom tunajšieho súdu sp. zn. , že navrhovateľ uznal otcovstvo k malol. X. D., nar. XX.XX.XXXX dňa 31.01.2011 na základe súhlasného vyhlásenia rodičov v čase, keď s matkou dieťaťa žili spolu v družskom pomere a následne uzavreli manželstvo dňa 24.05.2014. Manželstvo navrhovateľa a matky

bolo rozvedené rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. - 100 zo dňa 25.02.2020, právoplatným dňa 12.03.2020, pričom (maloletá) X. spolu s maloletým V. bola zverená do osobnej starostlivosti matky a navrhovateľ - otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 120 eur mesačne. Na pojednávaní dňa 25.02.2020 matka dieťaťa potvrdila, že navrhovateľ je biologickým otcom len syna a otcovstvo k maloletej X. uznal dobrovoľne na matrike v roku 2011.

7. Na základe vykonaného dokazovania prvoinštančný súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva nebol podaný v lehote ustanovenej zákonom, a preto návrh zamietol. Bolo nesporné, že navrhovateľ k maloletej X. D., nar. XX.XX.XXXX uznal otcovstvo a to súhlasným vyhlásením rodičov, ktoré bolo urobené dňa 31.01.2011 pred matričným úradom, a teda od uvedeného dňa mu začala plynúť trojročná lehota na podanie návrhu na zapretie otcovstva na súd. Uvedená lehota uplynula dňom 31.01.2014, pričom navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 01.06.2020. Lehota začína plynúť odo dňa určenia otcovstva súhlasným vyhlásením a je nesporné, že v tomto prípade došlo k súhlasnému vyhláseniu dňa 31.01.2011, pričom išlo o lehotu prekluzívnu a hmotnoprávnu a v rámci nej musí byť právo uplatnené na súde, pričom súd na zmeškanie lehoty prihliada z úradnej povinnosti. Keďže v tomto prípade navrhovateľ nepodal návrh na zapretie otcovstva v lehote podľa § 93 ods. 1 ZR, ale až so značným odstupom po uplynutí tejto lehoty, tak súd jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Pretože navrhovateľovi uplynula lehota ustanovená na zapretie otcovstva, tak o zapretí otcovstva môže súd rozhodnúť už len na návrh dieťaťa postupom uvedeným v § 96 ZR. Na tomto stanovisku súdu nič nemení ani skutočnosť, že matka dieťaťa v rozvodovom konaní ako aj na pojednávaní v tejto veci vyhlásila, že navrhovateľ nie je biologickým otcom maloletej X. a k určeniu otcovstva došlo súhlasným vyhlásením rodičov pred matričným úradom. Podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine má aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na zapretie otcovstva len muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov a navrhovateľ spĺňa túto podmienku, avšak zapieracia žaloba môže byť prejednaná súdom len vtedy, ak bola podaná v lehote do troch rokov odo dňa určenia otcovstva uvedeného muža a ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa. Keďže navrhovateľ nesplnil podmienku včasnosti podania návrhu na zapretie otcovstva a trojročná lehota uvedená v zákone je lehotou prekluzívnou, tak súd musel jeho návrh na zapretie otcovstva zamietnuť, i keď v tomto prípade by zrejme bola naplnená druhá podmienka a to skutočnosť, že je vylúčené otcovstvo navrhovateľa k maloletej X., čo prakticky potvrdila matka dieťaťa. Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a vo veci ďalej ani nebolo možné vykonávať dokazovanie znalcom z odboru DNA tak, ako navrhoval opatrovník maloletého dieťaťa. K takémuto dokazovaniu by súd pristúpil len v tom prípade, ak by návrh na zapretie otcovstva bol podaný v zákonnej lehote. Keďže aj matke dieťaťa už uplynula zákonná lehota na podanie návrhu na zapretie otcovstva podľa § 93 ods. 2 Zákona o rodine, tak k zapretiu otcovstva môže dôjsť už len na návrh dieťaťa za podmienok uvedených v § 96 Zákona o rodine.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec, ktorý namietal, že vzťah maloletej X. D. k nemu nie je dobrý, nemá k nej žiadny vzťah, maloletá sa k nemu správa v rozpore s dobrými mravmi, keďže ho nerešpektuje ako otca a povedala, že ho zareže a podpáli dom. Vzťah s maloletou je výrazne narušený, maloletá si je vedomá toho, že nie je jej biologickým otcom a aj z tohto dôvodu ho ako otca neakceptuje. Prvoinštančný súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to výsluch maloletej, DNA testy a v konečnom dôsledku uvedenie a vypočutie jej biologického otca. Výsluchom maloletej by bolo preukázané, že má k nemu odmietavý postoj, a preto je naplnený naliehavý právny záujem, aby súd určil, že nie je otcom maloletej a eventuálne určil, kto je jeho skutočným otcom. Poukázal na čl. 8 Dohovoru, ktorý je aplikovateľný aj na právne a biologické vzťahy medzi rodičmi a deťmi. V tejto oblasti sa súd už mnohokrát zaoberal otázkou možnosti zaprieť otcovstvo, a to v prípadoch, keď sa jednotlivci na podklade biologickej reality domáhali rozviazania existujúcich, právne uznaných rodinných väzieb. V praxi išlo najmä o také prípady, v ktorých sa manžel matky pokúšal zaprieť otcovstvo k dieťaťu narodenému v manželstve, prípade k dieťaťu, ku ktorému otcovstvo predtým uznal. Judikatúra súdu v tomto smere vychádza ustálene z princípu, že zavedenie lehôt pre začatie konania o určenie (zapretie) otcovstva je legitímne a ospravedlniteľné - cieľom zabezpečiť právnu istotu a chrániť záujmy dieťaťa. Uplynutím premlčacej lehoty na spochybnenie otcovstva totiž začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami otca na zapretí otcovstva. Je však nevyhnutné stanoviť tieto lehoty tak, aby boli „rozumné“ a aby nespôsobili v skutočnosti úplné odňatie možnosti zaprieť otcovstvo, ako tomu bolo napríklad v prípade Shofman proti Rusku, ktorý obsahovo priblížil.

10. Ďalej uviedol, že, otcovstvo určené súhlasným vyhlásením je možné zaprieť nielen v zákonom určenej lehote. Zákon o rodine umožňuje zaprieť takto určené otcovstvo bez obmedzenia lehoty postupom podľa § 96 Zákona o rodine (uznesenie ÚS SR -38). Zákon o rodine zároveň poskytuje mužovi, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, lehotu na zapretie otcovstva, ktorá je prostriedkom, ktorý by mal zabezpečovať zosúladenie právneho a biologického otcovstva. Na základe uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že cieľom zákonodarcu v prípade určenia otcovstva podľa druhej domnienky nie je len určenie akéhokoľvek právneho otca dieťaťa, ale v súlade so spoločnosťou a morálkou všeobecne akceptovaným princípom zodpovednosti (každý by mal niesť zodpovednosť za svoje konanie) určenie biologického otca, ktorý by mal prijať a niesť plnú zodpovednosť za zabezpečenie výchovy a výživy svojho dieťaťa. Prípadný nesúlad právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom zasahuje do súkromnej sféry právneho otca. Takýto zásah nadobúda osobitnú intenzitu v prípade, ak právny otec napriek dobromyseľnosti o svojom biologickom otcovstve k dieťaťu v čase nadobudnutia statusu otcovstva je podľa platného právneho poriadku aj po zistení uvedeného nesúladu povinný plniť si svoje rodičovské práva a povinnosti. Stav nesúladu právneho a biologického otcovstva zasahuje aj samotné dieťa, napr. v jeho práve poznať svojich biologických rodičov, a taktiež koliduje s právami biologického otca dieťaťa, ktorý sa usiluje dosiahnuť status právneho otca, ako aj s právami matky dieťaťa. Otec žiadal vykonať výsluch maloletej a DNA znalecké dokazovanie, a preto navrhol napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Kolízny opatrovník sa v odvolacom konaní vyjadril tak, že v prípade, že k určeniu otcovstva došlo na základe druhej právnej domnienky, t. j. súhlasným vyhlásením rodičov, zaprieť otcovstvo je možné, len ak je vylúčené, že tento muž by mohol byť otcom dieťaťa. V takomto konaní o zapretie otcovstva musí byť preukázané vylúčenie otcovstva, čo možno dosiahnuť napr. znaleckým dokazovaním a nepostačuje len samotné vyhlásenie rodičov, prípadne len jedného z nich, že muž, ktorý je zapísaný v rodnom liste dieťaťa ako jeho otec, nie je otcom, dieťaťa. Kolízny opatrovník je povinný chrániť práva a právom chránené záujmy mal. dieťaťa, ktoré v konaní o zapretie otcovstva zastupuje, a preto je dôležité, aby súdu odporúčal znalecké dokazovanie, ktoré je významným dôkazovým prostriedkom a k vyjadreniam účastníkov konania a vykonávanému dokazovaniu sa vyjadril na základe preukázateľne zistených skutočností v tomto konaní.

12. Matka dieťaťa sa k odvolaniu otca nevyjadrila.

13. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP“) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario, keď v zmysle za použitia oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) preskúmal rozsudok prvoinštančného súdu, pričom nie je viazaný rozsahom a odvolacími dôvodmi v zmysle a 66 , a takto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

14. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

15. Súd prvej inštancie vykonal na účely rozhodnutia predmetným rozsudkom dostatočné zisťovania, a teda skutkový stav zistil v relevantne potrebnom rozsahu, pričom výrokom rozsudku rozhodol vecne správne, preto ho odvolací súd ako vecne správny podľa potvrdil.

16. Odvolací súd konštatuje, že predmetom tohto konania bolo zapretie otcovstva navrhovateľa (otca) voči (predtým maloletej) teraz už plnoletej X. D., ktorej bolo v skoršom období určené otcovstvo súhlasným vyhlásením rodičov. Odvolací súd poukazuje nižšie na ust. zákona o rodine z dôvodu argumentácie, čo nemení nič na veci, že prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia zákona o rodine, na ktorých založil zamietnutie návrhu v potrebnom rozsahu. Poukazovanie odvolacieho súdu aj na iné ustanovenia zákona o rodine súvisí s argumentáciou ohľadne možného vyhodnocovania začiatku plynutia doby na zapretie otcovstva otcom podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine a prípadného iného ako potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu v prejednávanej veci.

17. Podľa o rodine, za otca sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov.

18. Podľa § 93 ods. 1 cit. zákona, muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa.

19. Podľa § 93 ods. 2 cit. zákona, aj matka dieťaťa môže v rovnakej lehote zaprieť, že otcom dieťaťa je muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov.

20. Podľa § 93 ods. 3 cit. zákona, ustanovenia § 86 ods. 2 a § 88 ods. 1 sa použijú primerane.

21. Podľa § 88 ods. 1 cit. zákona, manžel má právo zaprieť otcovstvo voči dieťaťu a matke, ak sú obidvaja nažive, a ak nežije jeden z nich, voči druhému. Ak nežije ani dieťa, ani matka, toto právo manžel nemá.

22. Prvoinštančný súd rozhodol na základe zistených skutočností v súlade so zákonnou úpravou prípustnosti návrhu na zapretie otcovstva muža, ktorého otcovstvo bolo určené na základe druhej domnienky otcovstva (súhlasné vyhlásenie rodičov), a teda, že otec (muž) podal návrh na zapretie otcovstva po uplynutí 3 ročnej doby odo dňa určenia otcovstva. Súhlasné vyhlásenie rodičov bolo urobené dňa 31.01.2003, pričom návrh na zapretie otec podal na súd dňa 01.06.2020.

23. Odvolací súd poukazuje na to, že otcovstvo sa určuje na základe domnienok otcovstva. Prvá domnienka otcovstva predpokladá narodenie dieťaťa v čase od uzavretia manželstva až do uplynutia 300 dní po jeho skončení ( ) manželstva až do uplynutia 300 dní po jeho skončení ( ). K určeniu otcovstva v prospech manžela matky tak v tomto prípade dochádza bez akéhokoľvek prejavu vôle z jeho strany. Druhá domnienka otcovstva sa uplatňuje až v prípade nesplnenia prvej a otcovstvo podľa nej vzniká až na základe súhlasného vyhlásenia oboch rodičov ( ). Otcovstvo je v takomto prípade založené na vedomom súhlasnom prejave vôle nielen otca, ale i matky dieťaťa týkajúcom sa ich rodičovstva. Tretia domnienka otcovstva prichádza do úvahy, pokiaľ nebol otec dieťaťa určený na základe prvých dvoch domnienok, a vychádza z určenia otcovstva súdom na základe návrhu niektorého z rodičov dieťaťa ( a ). Zo znenia zákonných domnienok otcovstva je zrejmé, že každá z nich predpokladá (resp. je želateľné), že status právneho otca nadobudne biologický otec dieťaťa.

24. Prípadný nesúlad právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom zasahuje do súkromnej sféry právneho otca. Takýto zásah nadobúda osobitnú intenzitu v prípade, ak právny otec napriek dobromyseľnosti o svojom biologickom otcovstve k dieťaťu v čase nadobudnutia statusu otcovstva je podľa platného právneho poriadku aj po zistení uvedeného nesúladu povinný plniť svoje rodičovské práva a povinnosti. Stav nesúladu právneho a biologického otcovstva zasahuje aj samotné dieťa, napr. v jeho práve poznať svojich biologických rodičov, a taktiež koliduje s právami biologického otca dieťaťa, ktorý sa usiluje dosiahnuť status právneho otca, ako aj s právami matky dieťaťa. Európsky súd pre ľudské práva pri aplikácii čl. 8 dohovoru v súlade s pozitívnou povinnosťou štátu spočívajúcou v požiadavke vytvorenia systému vhodných prostriedkov na zabezpečenie dodržiavania práva na súkromie zaradil pod jeho rámec aj konanie o určovaní otcovstva.

25. Ústavný súd vo vzťahu k prvej domnienke a zapieraniu otcovstva vo svojom rozhodnutí konštatoval, že ustanovenia týkajúce sa zapretia rodičovstva sú z pohľadu dĺžky lehoty poskytnutej na zapretie otcovstva ako manželovi matky dieťaťa, tak i matke dieťaťa v ustanoveniach proporcionálne vyvážené a ústavne akceptovateľné. Obmedzenie zákonnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, ktorého účelom je ochrana práv dieťaťa a zabezpečenie stability rodinných pomerov, sa má hodnotiť ako rešpektovanie limitov ustanovených čl. 8 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva túto skutočnosť potvrdil vo svojej judikatúre, v ktorej uviedol, že zavedenie „premlčacej lehoty“ na začatie konania o otcovstve je ospravedlniteľné snahou zaistiť právnu istotu v rodinných vzťahoch a chrániť záujmy dieťaťa (rozsudok Rasmussen proti Dánsku, rozsudok z 28. novembra 1984, sťažnosť č. 8777/79).

26. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že Ústavný súd SR () venujúci sa ďalšej argumentácii posudzovania súladu právnych predpisov ( zákona o rodine) podľa SR s čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konštatoval, že v danom prípade dochádza k stretu protichodných záujmov, ktoré na strane jednej predstavujú právnu istotu a záujem dieťaťa a na strane druhej právo právneho otca zrušiť svoje otcovstvo, t. j. právo na zapretie otcovstva v prípade, že nie je biologickým otcom, pričom právna úprava by mala zabezpečovať spravodlivú rovnováhu týchto protichodných záujmov. Odvolací súd konštatuje, že obdobne je tomu v prípade zapierania otcovstva určeného druhou domnienkou otcovstva.

27. V prípade druhej domnienky (ktorá je prítomná aj v prejednávanom prípade) odvolací súd poukazuje na konanie Ústavného súdu SR () o súlade právnych predpisov, v ktorom argumentácia vedúca k navrhovanému vysloveniu nesúladnosti ust. § 93 ods. 1 zákona o rodine konštatovala, že pri určení otcovstva podľa druhej domnienky zákon o rodine požaduje aktívne konanie otca dieťaťa, je potrebné v tomto prípade zdôrazniť aj skutočnosť, že realizáciou uvedeného právneho úkonu muž poskytujúci, resp. realizujúci súhlasné vyhlásenie rodičov vyjadrením svojho prejavu vôle preberá na seba dlhodobé a mimoriadne vážne záväzky vyplývajúce z obsahu statusu otcovstva, ktoré smeruje vždy k zabezpečeniu materiálnych i nemateriálnych podmienok výživy a výchovy dieťaťa. Vzhľadom na charakter záväzkov, ktoré na seba muž takýmto právnym úkonom, resp. súhlasným vyhlásením rodičov prevezme, je podľa ústavného súdu nepravdepodobné, resp. iba výnimočné, aby takéto vyhlásenie urobil muž, ktorý by si bol vopred vedomý toho, že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. muž vedomý si okolností vylučujúcich jeho otcovstvo k dieťaťu. Odvolací súd sa s uvedeným stotožňuje, pričom tiež uvádza, že zrejme sú aj také situácie, kedy otec uzná otcovstvo súhlasným vyhlásením aj s vedomosťou v čase súhlasného vyhlásenia o tom, že biologickým otcom nie je.

28. Cieľom druhej domnienky otcovstva, ako uvádza ústavný súd, je stabilizovať právne pomery dieťaťa žijúceho mimo manželského zväzku v záujme ochrany jeho práv. Zákon o rodine zároveň poskytuje mužovi, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, lehotu na zapretie otcovstva, ktorá je prostriedkom, ktorý by mal zabezpečovať zosúladenie právneho a biologického otcovstva. Na základe uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že cieľom zákonodarcu v prípade určenia otcovstva podľa druhej domnienky nie je len určenie akéhokoľvek právneho otca dieťaťa, ale v súlade so spoločnosťou a morálkou všeobecne akceptovaným princípom zodpovednosti (každý by mal niesť zodpovednosť za svoje konanie) určenie biologického otca, ktorý by mal prijať a niesť plnú zodpovednosť za zabezpečenie výchovy a výživy svojho dieťaťa.

29. Prípadný nesúlad právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom zasahuje do súkromnej sféry právneho otca. Takýto zásah nadobúda osobitnú intenzitu v prípade, ak právny otec napriek dobromyseľnosti o svojom biologickom otcovstve k dieťaťu v čase nadobudnutia statusu otcovstva je podľa platného právneho poriadku aj po zistení uvedeného nesúladu povinný plniť si svoje rodičovské práva a povinnosti. Stav nesúladu právneho a biologického otcovstva zasahuje aj samotné dieťa, napr. v jeho práve poznať svojich biologických rodičov, a taktiež koliduje s právami biologického otca dieťaťa, ktorý sa usiluje dosiahnuť status právneho otca, ako aj s právami matky dieťaťa.

30. V danom prípade dochádza k stretu protichodných záujmov, ktoré na strane jednej predstavujú právna istota a záujem dieťaťa a na strane druhej právo právneho otca zrušiť svoje otcovstvo, t. j. právo na zapretie otcovstva v prípade, že nie je biologickým otcom, pričom právna úprava by mala zabezpečovať spravodlivú rovnováhu týchto protichodných záujmov.

31. Odvolací súd poukazuje na ďalšie súvislosti, v ktorých Ústavný súd SR () konštatoval nerovnaké zaobchádzanie s právnym otcom určeným podľa prvej domnienky a právnym otcom určeným podľa druhej domnienky vo vzťahu k poskytnutiu možnosti podať zapieraciu žalobu v subjektívnej lehote plynúcej od momentu, od ktorého sa právny otec dozvie, že nie je biologickým otcom dieťaťa, len z toho dôvodu, že právny otec určený podľa druhej domnienky žije v inej forme spolužitia, ako je manželstvo, v ktorom taktiež vernosť môže byť prezumovaná, nemožno z pohľadu jeho práva na súkromie považovať za akceptovateľné.

32. V uvedenom rozhodnutí Ústavný súd SR napokon nevyslovil nesúladnosť ust. zákona o rodine s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety SR a zamietnutý.

33. Odvolací súd prikláňajúc sa možným úvahám o neodôvodnenom postoji zákonodarcu pri porovnaní stanovovania začiatku plynutia trojročnej zapieracej doby u manžela (§ 86 ods. 1 zákona o rodine) a muža (§ 93 ods. 1 zákona o rodine) konštatuje, že z obsahu konania, argumentov navrhovateľa (otca) vrátane odvolacích dôvodov bolo možné zistiť, že navrhovateľ - právny otec mal vedomosť, že návrh na zapretie otcovstva podal po uplynutí 3 rokov od určenia jeho otcovstva súhlasným vyhlásením, pričom ale poukazoval na dobré mravy a faktický „nie harmonický“ vzťah jeho dcéry k nemu. Išlo teda o namietanie existencie okolností, ktoré by odôvodňovali, aby súdy prejednali prípad navrhovateľa aj za situácie, že mu trojročná zapieracia doba od súhlasného vyhlásenia rodičov uplynula. Napokon odvolací súd konštatuje, že v súlade s názorom Ústavného súdu SR () bola 3 ročná doba možnosti zaprieť otcovstvo podľa prvej domnienky, ako objektívny ukazovateľ prípustnosti návrhu na zapretie vyhodnotený ako proporcionálne súladný a obdobne je možné uvedené konštatovať aj o zapieracej dobe týkajúcej sa druhej domnienky otcovstva (teda súhlasným vyhlásením rodičov).

34. Z uvedeného odvolací súd aj vychádzal a prípadný priestor pre vyhovenie odvolaniu „zúžil“ na prípadne potenciálne vyhodnocovanie otázky (ne)súladnosti ust. § 93 ods. 1 zákona o rodine s čl. 8 Dohovoru, ktorý by sa za podmienky potreby podania návrhu na konanie o súlade právnych predpisov týkal otázky porovnávania momentu začiatku plynutia trojročnej doby od určenia otcovstva súhlasným vyhlásením na jednej strane, a momentu začiatku plynutia trojročnej doby od nadobudnutia vedomosti o nesúlade právneho a biologického otcovstva na druhej strane (čo by bol argument pre porovnanie zákonodarcom vymedzeného postavenia manžela podľa § 86 ods. 1 a muža podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine v súvislosti s aktuálnym stavom legislatívnej úpravy). Uvedené by ale vyžadovalo, že argumenty, tvrdenia navrhovateľa a zistenia súdu by mali byť založené na nevedomosti otca o existencii okolností a rozporu biologického a právneho otcovstva v čase určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov a zároveň tvrdením o čase nadobudnutia vedomosti o tomto rozpore v neskoršom období, ale každopádne v období pred uplynutím 3 ročnej doby od nadobudnutia vedomosti o uvedenej rozpornosti.

35. V tomto prípade odvolací súd poukazuje na obsah návrhu na zapretie otcovstva zo dňa 01.06.2020, v ktorom otec konštatoval, že v rozhodnom čase nemal intímny pomer pre počatie dieťaťa - X. F., a preto je vylúčené, aby bol jej biologickým otcom. V ďalšom obsahu návrhu konštatoval, že napokon aj matka doznala na pojednávaní vo veci (vo veci rozvodu), že nie je biologickým otcom. Konštatovanie o tom, že otec nemal intímny pomer pre počatie X. F. môže podľa odvolacieho súdu znamenať buď to, že intímny pomer s matkou dieťaťa (voči ktorej smeroval návrh) nemal, alebo otec intímny pomer mal, ale len s inou ženou, preto je vylúčené, aby bol biologickým otcom dieťaťa.

36. Rozdielnosť posudzovania prípadov bola realizovaná aj ESĽP, ktorá ako kritérium porovnávania brala v zreteľ otázku vedomosti otca o okolnostiach jeho biologického otcovstva. Ako uviedol Najvyšší súd SR v jeho uznesení zo dňa 28. januára 2016, sp. zn. ESĽP pri aplikácii čl. 8 dohovoru posudzuje odlišne prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretia otcovstva právnym otcom v zákonom ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti právneho otca, že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich sa jeho otcovstva k dieťaťu, a prípady, keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty, počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. To znamená, že podstatnou, resp. relevantnou pri aplikácii uvedeného článku dohovoru je v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa právny otec dozvie o nesúlade biologického a právneho otcovstva, resp. o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Až týmto momentom totiž právny otec, ktorého otcovstvo bolo založené zákonnou domnienkou otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu a výživu (resp. zodpovednosť spojenú s jeho rodičovskými právami a povinnosťami) alebo využiť právne prostriedky na odstránenie nesúladu medzi právnym a biologickým otcovstvom.

37. Z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že z obsahu tvrdení otca v návrhu nemožno logicky dospieť k iným záverom, ako k takým, že otec v čase súhlasného vyhlásenia vedel o okolnostiach (nemal intímny pomer pre počatie vtedy maloletej X., pre ktoré bolo vylúčené, aby mohol byť biologickým otcom dieťaťa. Ak o takých skutočnostiach vedel v čase podávania návrhu, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k inému záveru, ako k tomu, že v čase súhlasného vyhlásenia o tejto skutočnosti vedel tiež. Iný záver by mohol byť učinený v prípade tvrdenia napr. o neskoršej vedomosti o tom, že nebol schopný v rozhodnom čase splodiť dieťa, o čom sa dozvedel neskôr. Jeho súhlasné

vyhlásenie o otcovstve teda založilo v čase súhlasného vyhlásenia jeho vedomosť o takých okolnostiach a nebolo možné vo vyššie naznačených významoch odvolacím súdom začať uvažovať o možnej neproporcionalite práv manžela a muža (§ 86 ods. 1 a § 93 ods. 1 zákona o rodine) v súvislosti s posudzovaním Čl. 8 Dohovoru, ktorá by bola založená na úvahách rozdielneho a neodôvodneného prístupu zákonodarcu k otázke začiatku plynutia zapieracej doby muža na jednej strane a manžela na strane druhej.

38. Možno teda konštatovať správnosť meritórnych záverov prvoinštančného súdu o tom, že navrhovateľ

- otec podal návrh na zapretie otcovstva neskoro, t. j. po uplynutí 3 ročnej doby od určenia otcovstva súhlasným vyhlásením. Pre úplnosť možno tiež konštatovať, že otec nepodal návrh na zapretie ani v 3 ročnej dobe od jeho vedomosti o rozpore biologického a právneho otcovstva.

39. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa potvrdil.

40. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa () tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

41. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( druhá veta v spojení s posledná veta o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).