Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)PL. ÚS 22/2014
PDF · 570.34 KB
No categories available
PL. ÚS 22/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2015 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny
Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o prijatom
návrhu Okresného súdu Košice I, zastúpeného sudkyňou JUDr. Jarmilou Centkovou,
na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade
§ 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd takto
rozhodol:
Návrh Okresného súdu Košice I z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. júna 2014
doručený návrh Okresného súdu Košice I (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“),
zastúpeného sudkyňou JUDr. Jarmilou Centkovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 93 ods. 1 zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že na okresnom súde je od 5. novembra 2013
vedené pod sp. zn. 38 C 450/2013 konanie o zapretie otcovstva podľa § 93 ods. 1 zákona o
rodine, v ktorom sa žalobca , (ďalej len „žalobca“),
právne zastúpený spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,
Košice, proti žalovaným , (ďalej len „žalovaná
v 1. rade“), a , (ďalej len „žalovaný v 2. rade“),
domáha určenia, že nie je biologickým otcom žalovaného v 2. rade.
Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že so žalovanou v 1. rade 14. októbra 1994 určili
súhlasným vyhlásením rodičov podľa § 52 v tom čase platného zákona č. 94/1963 Zb.
Zákon o rodine v znení zmien a doplnkov (v súčasnosti § 90 zákona o rodine) otcovstvo
žalobcu k žalovanému v 2. rade, ktorý sa narodil 5. decembra 1992 v Košiciach. Žalobca
a žalovaná v 1. rade žili v družobnom vzťahu bez uzavretia manželstva. Následne 24. júna
1995 bolo uzatvorené medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade manželstvo, ktoré bolo
právoplatne rozvedené 1. októbra 2010.
V lete v roku 2012 bola žalovaná v 1. rade na návšteve u susedy ,
(ďalej len „suseda“), ktorej sa zdôverila, že žalobca nie je
biologickým otcom žalovaného v 2. rade. Takto odpovedala na otázku susedy, že žalovaný
v 2. rade a žalobca sa vôbec na seba nepodobajú, resp. nemajú akékoľvek spoločné črty.
Suseda to neskôr povedala žalobcovi a túto skutočnosť potvrdila aj žalovaná v 1. rade v máji
v roku 2013.
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná v 1. rade si bola vedomá skutočností
zakladajúcich otcovstvo osoby odlišnej od osoby žalobcu, no aj napriek tomu ho uviedla
do omylu pre potreby jeho vyhlásenia pred príslušným matričným úradom, pred ktorým nič
netušiaci žalobca určil svoje rodičovstvo v zmysle zákona o rodine.
Právny zástupca žalobcu v návrhu na začatie konania poukázal na nesúlad § 93 ods. 1
zákona o rodine s čl. 8 ods. 1 dohovoru a okresnému súdu navrhol, aby konanie prerušil
a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.
Okresný súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho návrhu opätovne zdôraznil, že
žalobca v zákonnej lehote nevedel, že nie je otcom dieťaťa, t. j. nevedel o skutočnosti,
na základe ktorej by sa mohol úspešne domáhať zapretia otcovstva. Žalovaná v 1. rade
žalobcovi túto skutočnosť napriek tomu, že si jej bola vedomá, neoznámila, čím ho uviedla
do omylu pre účely uskutočnenia jeho vyhlásenia pred príslušným matričným úradom.
Žalobca z uvedeného dôvodu zákonnú lehotu v zmysle § 93 zákona o rodine zmeškal nie
svojím vlastným zavinením, ale z dôvodu, že ho žalovaná v 1. rade (matka dieťaťa) uviedla
do omylu v tvrdení, že je otcom jej dieťaťa (žalovaného v 2. rade), pričom žalobca v tom
čase nemal ani najmenšie pochybnosti o tejto skutočnosti. O tom, že nie je biologickým
otcom žalovaného v 2. rade, sa dozvedel až dlhú dobu po uplynutí zákonnej zapieracej
trojročnej lehoty, a aj to len náhodou od susedy, ktorej sa osobne žalovaná v 1. rade (matka
dieťaťa) zdôverila, že žalobca nie je biologickým otcom žalovaného v 2. rade. Túto
skutočnosť v máji v roku 2013 následne potvrdila aj samotná matka dieťaťa (žalovaná
v 1. rade).
Podľa okresného súdu pre potreby určenia, ale aj zapretia otcovstva nielen pri prvej,
ale taktiež aj pri druhej a tretej zákonnej domnienke otcovstva v zmysle zákona o rodine je
dôležitým faktorom „intímna zložka a teda pohlavný styk a narodenie dieťaťa v dobe, kedy
je možné považovať muža za otca dieťaťa. Ak teda matka označí muža za otca dieťaťa, keďže
tento zdieľal s matkou túto intímnu zložku, takýto domnelý otec v zásade nemá prečo
pochybovať o svojom otcovstve. Ak matka označí takého muža za otca, napriek tomu, že má
vedomosť o skutočnostiach, ktoré by mohli vylučovať alebo vylučujú otcovstvo tohto muža
a týmto ho uvedie do omylu, v priebehu troch rokov vývoja maloletého dieťaťa nie je možné
u dieťaťa pozorovať rozdiely v jeho fenotype v porovnaní s domnelým, resp. matkou
určeným otcom. Fenotypom rozumieme vonkajší vzhľad jedinca, teda všetky tie znaky
a vlastností z genotypu (genetický materiál po predkoch), ktoré sa navonok prejavia.“.
Z uvedeného podľa názoru okresného súdu vyplýva, že v danom prípade žalobca
nemal dôvod pochybovať o svojom otcovstve, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že nie
je otcom dieťaťa (žalovaného v 2. rade), sa dozvedel až po uplynutí ustanovenej zákonnej
lehoty a v súčasnosti už nemá k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy, ktorým by sa
mohol domôcť zapretia svojho otcovstva k žalovanému v 2. rade, pretože lehota uvedená v §
93 zákona o rodine mu to neumožňuje, hoci túto lehotu nie vlastnou vinou zmeškal.
Okresný súd poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) v obdobných prípadoch, v ktorých riešil otázku určenia právneho vzťahu medzi
otcom a dieťaťom a v ktorých tento súd vyslovil, že k porušeniu čl. 8 dohovoru došlo
(rozhodnutia Shofman c. Rusko z 24. 11. 2005, Mizzi c. Malta z 12. 1. 2006, Paulík
c. Slovensko z 10. 10. 2006, Niemietz c. Nemecko zo 16. 12. 1992). Podľa názoru
okresného súdu ustanovenia slovenskej právnej úpravy týkajúce sa zapretia otcovstva sú
v rozpore s čl. 8 dohovoru, ktorým je Slovenská republika podľa čl. 154c ústavy viazaná.
Okresný súd následne poukázal na to, že žalobca ako právny otec, resp. „matrikový
otec“ sa dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, avšak platná právna
úprava mu neposkytuje žiadny právny prostriedok nápravy na zapretie jeho otcovstva
k žalovanému v 2. rade, ktorý nie je jeho biologickým dieťaťom. Uvedený právny stav,
v dôsledku ktorého rodičovstvo nezodpovedá faktickému biologickému stavu, je v rozpore
so zárukami práva na rešpektovanie súkromného a osobného života, pretože aj podľa
judikatúry ESĽP je práve určenie právneho vzťahu medzi otcom a dieťaťom závažným
zásahom do súkromného života otca podľa čl. 8 dohovoru, pričom záujem dieťaťa v takýchto
prípadoch síce určitú úlohu zohráva, avšak nie prioritnú. V tejto súvislosti okresný súd
poukázal na viaceré rozhodnutia ESĽP (rozhodnutia vo veci Kroon a ostatní c. Holandsko z
27. 10. 1994, Mizzi c. Malta z 12. 1. 2006. Róžanski c. Poľsko z 18. 5. 2006, Emonet a
ostatní c. Švajčiarsko z 13. 3. 2008, Phinikaridou c. Cyprus z 20. 3. 2008, Shofman c. Rusko
z 24. 11. 2005 či vo veci Paulík c. Slovensko z 10. 10. 2006).
Právny poriadok je podľa okresného súdu potrebné aplikovať, interpretovať
a vykladať ako celok, a preto by aj v prípadoch, v ktorých sa fyzická osoba domáha
porušenia svojich práv týkajúcich sa otcovstva po uplynutí lehoty na jeho zapretie, mohol
všeobecný súd pri svojom rozhodovaní priamo aplikovať čl. 8 ods. 1 dohovoru. V tejto
súvislosti okresný súd poukázal na skutočnosť, že s ohľadom na to, že de iure všeobecný súd
nie je viazaný rozhodnutiami ESĽP, jeho rozhodnutie, resp. spôsob aplikácie ustanovenia §
93 zákona o rodine pri dodržaní čl. 144 ods. 1 ústavy sú otázne.
Na základe uvedeného okresný súd uviedol, že § 93 ods. 1 zákona o rodine podľa
neho nie je v súlade s čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná podľa
čl. 154c ústavy. Právne otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov, ktoré
nezodpovedá faktickému biologickému stavu, je vážnym zásahom do života jednotlivca,
avšak napriek tomu je „právny otec“ diskriminovaný v možnosti podania účinného
prostriedku nápravy na „zrušenie otcovstva“, a takto legálne zmeniť svoj právny status
vo vzťahu k „biologicky cudziemu“ dieťaťu.
V závere svojho návrhu okresný súd uviedol, že v záujme „poskytnutia možnosti
v takejto modelovej situácii pre matrikového otca, ktorý z objektívnych dôvodov a bez
svojho zavinenia (uvedením do omylu zo strany matky dieťaťa) zmeškal zákonnú lehotu
podľa § 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine je potrebné posúdiť nesúlad ustanovenia
§ 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd“.
Vzhľadom na uvedené okresný súd ústavnému súdu navrhol „vysloviť nesúlad § 93
zákona o rodine s článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, nakoľko aj pri tomto zapieracom práve sa lehota viaže na deň určenia otcovstva
a nie na okamih získania vedomosti o skutočnostiach spochybňujúcich otcovstvo muža
k dieťaťu“.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného
súdu a uznesením č. k. PL. ÚS 22/2014 8 z 24. septembra 2014 ho prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí návrhu navrhovateľa na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal stanovisko
k návrhu od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a od vlády
Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“), pričom účastníkov zároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú
na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavnému súdu bolo 2. decembra 2014 doručené stanovisko národnej rady,
v ktorom predseda národnej rady v úvode poukázal na možnosť priamej aplikácie čl. 8
dohovoru na základe čl. 154c ods. 1, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy a uviedol:
«Okrem „formálnych“ podmienok na priame uplatnenie Dohovoru spočívajúce
v ratifikácii, vyhlásení spôsobom ustanoveným zákonom a garanciou väčšieho rozsahu
základných práv a slobôd je potrebné, aby Dohovor, resp. jeho konkrétne ustanovenie bolo
aj priamo aplikovateľné. Otázka priamej aplikovateľnosti ustanovení Dohovoru závisí
od posúdenia orgánu aplikujúceho právo, či dané ustanovenie v dostatočnej miere upravuje
konkrétne práva, ktoré by mohli byť priamo uplatnené, t. j. či ustanovenie nie je príliš
všeobecné. Len pri kladnom posúdení tejto otázky môže súd ex offo aplikovať dané
ustanovenie Dohovoru.
K otázke konkrétneho obsahu čl. 8 ods. 1 sa vyjadril aj Európsky súd pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) viackrát, a to aj ohľadne práva na zapretie otcovstva. Judikatúru
ESĽP možno rozdeliť na dve základné skupiny. V prípade, ak domnelý otec od začiatku
narodenia dieťaťa (príp. momentu, keď sa o narodení dozvedel) vedel, že nie je otcom, alebo
mal pochybnosti o svojom otcovstve, ale nevyužil možnosť poprieť svoje otcovstvo
v stanovenej lehote, ESĽP konštatoval, že neexistencia právne účinného nástroja
na zvrátenie daného stavu, nie je v rozpore s čl. 8 Dohovoru (Yildrim proti Rakúsku
z 19. 12. 1999). Obdobne rozhodol aj v ďalších prípadoch napr. Rasmussen proti Dánsku
z 28. 11. 1984, Kňákal proti Českej republike z 8. 1. 2007, či Fašang proti Slovenskej
republike z 28. 1. 2003.
Druhú skupinu tvoria prípady, keď otec nemal dôvod pochybovať o svojom otcovstve
a o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu (testy DNA), a že nie je otcom dieťaťa sa dozvedel
až po uplynutí stanovenej lehoty a ani za takýchto okolností nemá k dispozícii právne
účinný nástroj na zapretie otcovstva, alebo otec ani nikdy žiadny právne účinný nástroj
nemal.
V takýchto prípadoch ESĽP vyslovil, že došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru (napr.
Shofman proti Rusku z 24. 11. 2005, Mizzi proti Malte z 12. 1.2006).
Obraz obsahu čl. 8 ods. 1 Dohovoru dotvárajú aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, ktoré sa
vyjadrujú k právu na zapretie otcovstva biologického otca voči právnemu otcovi. Ide
o novšie rozhodnutia (22. 3. 2012), ktoré môžu naznačovať posilňovanie pozície práv
dieťaťa.
V prípadoch Ahrens proti Nemecku a Kautzor proti Nemecku ESĽP rozhodol, že
nedošlo k porušeniu čl. 8 ods. 1 Dohovoru tým, že biologickým otcom nebolo pripustené
namietať právne uznané otcovstvo iného muža k dieťaťu z dôvodu, že títo si nikdy neplnili
rodičovské povinnosti, a teda si ani nevytvorili žiadne užšie osobné vzťahy k dotknutému
dieťaťu. V týchto prípadoch bola akceptovaná prednosť fakticky existujúcich rodinných
vzťahov medzi dieťaťom a „právnym“ otcom (na základe uznania otcovstva), ktorý
každodenne poskytoval dieťaťu rodičovskú starostlivosť s tým, že táto starostlivosť je
v najlepšom záujme dieťaťa. Je zjavné, že ESĽP v týchto prípadoch uprednostnil stabilitu
rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi. V záujme čo najskoršieho dosiahnutia
takéhoto stavu, ktorý je základným predpokladom výchovy detí a rozvoja rodiny, preto
spoločnosť oprávnene uprednostňuje „právo dieťaťa na rodinu“ a výchovu dieťaťa rodičmi
v úplnej rodine pred ochranou súkromného života jednotlivca. Na uvedenom princípe je
založená aj právna úprava obsiahnutá v § 93 ods. 1 zákona o rodine, kde sa zákonodarca
stanovením trojročnej lehoty plynúcej od určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov
snaží o vyvážené usporiadanie pomerov medzi právom otca a právom dieťaťa na rodinu.
Aj keď právo dieťaťa na rodinu nie je absolútne, je potrebné, aby v určitom bode, v určitom
pevne stanovenom časovom okamihu právo dieťaťa prevážilo nad právom otca v záujme
stabilného prostredia potrebného na jeho výchovu. V tejto súvislosti je potrebné vnímať aj
ten aspekt, že otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením oboch rodičov, teda aj aktívnym
konaním muža. V prípade takéhoto konania je preto možné odôvodnene predpokladať, že
daný muž má záujem o dieťa, má snahu sa podieľať na jeho výchove osobným vkladom
alebo hoc aj len finančným príspevkom, s vedomím aj toho „rizika“, že nemusí byť
biologickým otcom dieťaťa.
K obsahu čl. 8 ods. 1 Dohovoru sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v skutkovo obdobnom prípade, keď bol namietaný rozpor ustanovenia § 86 ods. 1 zákona
o rodine s čl. 6 ods. 1 a s čl. 8 ods. 1 Dohovoru (PL. ÚS 1/2010 z 28. 4. 2011) a ktorým
rozhodol o nesúlade ustanovenia v znení „Manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa
dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom“
s predmetnými článkami Dohovoru. Je potrebné pripomenúť, že Ústavný súd Slovenskej
republiky v odôvodnení konštatoval, že „právnou úpravou ustanovená lehota na podanie
zapieracej žaloby (zapieracia lehota), nie je v rozpore s označenými článkami dohovoru.“
Problematickým je len stanovenie začiatku plynutia takejto lehoty, v ktorej je možné
právnemu otcovi podať návrh na súd. Opakovane je však potrebné upozorniť, že táto
situácia je odlišná v tom bode, že v prípade manžela je jeho otcovstvo automaticky
prezumované zákonom, bez toho, aby musel manžel aktívne konať. V takomto prípade je
zásah do práv otca (manžela) obmedzením lehoty na zapretie otcovstva intenzívnejší ako
v prípade muža, ktorý sa sám aktívne „prihlásil“ k otcovstvu so všetkými z toho
vyplývajúcimi právami a povinnosťami.
Na záver poukazujeme na prístup ESĽP v sporoch o otcovstvo (nepochybne
spadajúcich pod ochranu súkromného a rodinného života jednotlivca), ktorým je snaha
o nájdenie rovnováhy medzi individuálnymi a štátnymi záujmami. Túto nachádza
analyzovaním viacerých aspektov, a to, či zásah štátnych orgánov do súkromia je v súlade
so zákonom, či sleduje legitímny cieľ a či je proporcionálny k sledovanému cieľu.
Vzhľadom na vyššie uvedené a v rozhodnutiach ESĽP akceptovanú určitú mieru
hodnotenia štátom, ponechávame právne posúdenie predloženého prípadu na rozhodnutie
Ústavného súdu.»
Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej ministerstvom
spravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 30. decembra 2014. Vo svojom stanovisku
ministerstvo spravodlivosti navrhlo, aby ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel,
a uviedlo:
«Systém troch vyvrátiteľných právnych domnienok otcovstva má svoje historické
korene a vychádza z neho väčšina právnych poriadkov. Koncepcia prekluzívnej lehoty na
podanie návrhu na zapretie otcovstva čerpá svoj základ v rakúskom Všeobecnom
občianskom zákonníku (AGBG). Na tvorbu tohto predpisu mala vplyv prirodzeno právna
škola. Vychádzal z princípu pôvodu dieťaťa a z premisy, že matka je vždy istá a že každé
dieťa má právny nárok na určenie svojho otca. Už v rímskom práve platila zásada „páter
vero is est, quem nuptiae demostrant“ – otcom dieťaťa je ten, kto uzavrel s matkou sobáš.
Lehota má zabezpečiť právnu istotu, ako aj čo najefektívnejšiu stabilizáciu v rodinných
vzťahoch a chrániť záujmy dieťaťa. Zároveň v sebe subsumuje požiadavku, aby vzťah
otcovstva bol v každom prípade stabilizovaný v rozumnom čase a čo s najmenšími
negatívnymi vplyvmi na psychiku dieťaťa.
S výnimkou niekoľkých štátov, ktoré nemajú na začatie konania o určenie/zapretie
otcovstva ustanovenú žiadnu lehotu, majú ostatné štáty spravidla šesťmesačnú alebo ročnú
lehotu, niektoré dvojročnú. Rozdiel medzi jednotlivými právnymi poriadkami je tiež v otázke
určenia začiatku plynutia lehoty. Konštrukcia právnych domnienok otcovstva nielen
v slovenskom právnom poriadku je praktická, pretože nie je možné v každom konkrétnom
prípade skúmať a preukazovať, kto je skutočným (biologickým) otcom dieťaťa.
Veci týkajúce sa maloletých detí zahŕňajú špecifickú, rozmanitú agendu, v ktorej je
potrebné posudzovať každý prípad osobitne, podľa okolnosti konkrétneho prípadu, pričom
prvoradým musí byť vždy záujem dieťaťa v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa. Právna
norma obzvlášť v rodinnoprávnej oblasti nemôže explicitne kazuisticky plošným spôsobom
vyjadriť všetky rozmanitosti života.
Určenie otcovstva je statusovou vecou. Je preto žiaduce, aby vzťah otca k dieťaťu bol
čo najskôr určený a stabilizovaný.
Druhá domnienka sa týka muža, ktorý na základe svojho slobodného dobrovoľného
rozhodnutia chce určiť svoje otcovstvo a prevziať na seba zodpovednosť, ktorá z takéhoto
rozhodnutia vyplýva. Lehotu v § 93 ods. 1 zákona o rodine považujeme za dostatočne dlhý
a vyvážený časový interval, rovnako ako aj spôsob určenia plynutia jej počiatku. V tejto
súvislosti treba poukázať i na to, že z hľadiska vývoja vedeckého pokroku sú aktuálne bežne
dostupné aj viaceré technické prostriedky na overenie rodičovstva (voľno predajné testy).
Muž, ktorý súhlasne vyhlásil, že je otcom dieťaťa, má dostatočný časový priestor na to, aby
v prípade, že vzniknú pochybnosti o tom, že je otcom (t. j. je vylúčené, že by mohol byť
otcom dieťaťa), využil dostupné technické prostriedky na overenie skutočnosti vylučujúcich,
že by mohol byť otcom dieťaťa.)
Podľa nášho názoru nemožno porovnávať zapretie otcovstva určeného podľa prvej
domnienky otcovstva (otcovstvo svedčiace manželovi matky dieťaťa), keďže v manželstve
priamo zákon o rodine výslovne kladie na manželov morálne povinnosti vernosti. Ak sa
určuje otcovstvo podľa druhej domnienky, rodičia dieťaťa žijú v tzv. družskom či
partnerskom vzťahu, kedy právny poriadok explicitne nevyžaduje od partnerov povinnosť
vernosti. Preto v manželstve otec dieťaťa môže vo svetle požiadavky vernosti v záujme
zachovania dôvery a stability manželstva neskúmať okolnosti vylučujúce jeho otcovstvo.
Z tohto dôvodu považujeme poukaz navrhovateľa vo svojom návrhu na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 1/2010 57) za nie úplne argumentačne
relevantný, keďže tento sa týka zapierania otcovstva určeného podľa prvej domnienky a nie
zapierania otcovstva určeného podľa druhej domnienky.
Skúmať v každom jednotlivom prípade otázku, či muž patriaci do kategórie
definovanej podľa druhej domnienky je skutočným (biologickým) otcom dieťaťa, sa môže
v ad hoc prípadoch javiť ako kontraproduktívne. Okrem toho, otcovstvo určené súhlasným
vyhlásením je možné zaprieť nielen v zákonom určenej lehote. Zákon o rodine umožňuje
zaprieť takto určené otcovstvo bez obmedzenia lehoty postupom podľa § 96 zákona o rodine.
Aj keď nie vždy je právny vzťah otcovstva zhodný s biologickou realitou, túto
domnienku (vrátane trojročnej zapieracej lehoty plynúcej od narodenia dieťaťa) prebral aj
návrh Legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka. Legislatívny zámer Občianskeho
zákonníka, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky
č. 13 dňa 14. januára 2009 v súvislosti s druhou domnienkou uvažuje tiež o tom, že je
potrebné v praxi zamerať pozornosť na otázku platnosti prejavu vôle (súhlasného
vyhlásenia) smerujúceho k určeniu otcovstva podľa druhej domnienky: „Pri druhej
domnienke zostal nevyriešený a rôzne interpretovaný problém vadnosti v prejave vôle
smerujúceho k určeniu otcovstva. Platná právna úprava nedáva výslovnú odpoveď, či
v prípade nesplnenia náležitosti právneho úkonu sa možno dovolať neplatnosti takéhoto
vyhlásenia. Navrhuje sa doplniť nové ustanovenie, ktoré umožní rodičovi domáhať sa
neplatnosti takéhoto vyhlásenia pre nedostatok slobody vôle (bezprávna vyhrážka, násilie,
omyl, lesť) v zákonom ustanovenej lehote odo dňa súhlasného vyhlásenia.“
Z hľadiska komparácie nadobúda na význame aj nový český občiansky zákonník
zákon č. 89/2012 Sb., ktorý ustanovuje v tomto prípade šesťmesačnú lehotu, ktorá začína
plynúť odo dňa, kedy bolo urobené súhlasné vyhlásenie otcovstva.
V paternitných veciach je potrebné vnímať dve citlivé otázky, ktoré stoja
vo vzájomnej opozícií. Na strane jednej je to právo dieťaťa, na strane druhej právo
domnelého rodiča. Obe strany majú právo na udržaní právnej istoty a na jej stabilite.
Súčasne treba brať zreteľ na záujmy dieťaťa, ktoré je v porovnaní s dospelým jedincom
slabším článkom. Preto si maloletí vyžadujú osobitný vyšší stupeň ochrany. Dosiahnutie
rovnováhy medzi záujmami rodičov resp. záujmami na určení rodičovstva a všeobecným
záujmom, ktorý chráni práva dieťaťa, nie je jednoduché a preto neustále vyvoláva odborné
diskusie.
Určenia a zapretie otcovstva predstavuje zložitú právnu oblasť, v ktorej dochádza
k prelínaniu roviny právnej vrátane historickej rímsko právnej, etickej, lekárskej.
Potvrdzuje to judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodovacia činnosť
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj legislatívny vývoj. Akékoľvek legislatívne
zmeny si vo všeobecnosti v každom právnom štáte vyžadujú (resp. si už vyžiadali) časovo
i odborne rozsiahlu diskusiu. Európsky súd pre ľudské práva sa už veľakrát zaoberal
otázkou možnosti zaprieť otcovstvo, a to v prípadoch, keď sa jednotlivci na základe
biologickej reality domáhali rozviazania existujúcich, právne uznaných rodinných väzieb.
Pri rozhodovaní pritom na jednej strane vychádza z názoru, že rešpektovanie
súkromného života vyžaduje, aby biologická a spoločenská realita prevažovala nad
právnymi domnienkami, ktoré sa uplatňujú napriek zistenej realite. Na druhej strane však
jeho judikatúra sledujúca cieľ zabezpečenia právnej istoty a ochrany záujmov dieťaťa,
vychádza z ustáleného princípu, že zavedenie lehôt pre začatie konania o zapretie otcovstva
je legitímne a ospravedlniteľné. Akékoľvek spochybnenie právnej úpravy, ktorá ustanovuje
zapieracie lehoty, by znamenali závažný zásah do práv dieťaťa.
V súvislosti s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade
Shofman proti Rusku (rozhodnutie z 24. novembra 2005) je potrebné uviesť, že lehoty na
zapretie majú byť ustanovené tak, aby boli „rozumné“ a aby v skutočnosti nespôsobili úplné
odňatie možnosti zaprieť otcovstvo. Trojročná lehota ustanovená v § 93 ods. 1 zákona
o rodine spĺňa požiadavku rozhodnutia v prípade Shofman proti Rusku, keďže je dostatočne
dlhá a vyvážená.
V nadväznosti na uvedené, zastávame názor, že konštrukcia prekluzívnej lehoty na
podanie návrhu na zapretie otcovstva v ustanovení § 93 ods. 1 zákona o rodine má svoje
opodstatnenie a je relevantne vyvážená. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
vychádza ustálene z princípu, že zavedenie lehôt na začatie konania o určenie, resp.
zapretie otcovstva je legitímne a ospravedlniteľné cieľom zabezpečiť právnu istotu a chrániť
záujmy dieťaťa (napr. Rasmussen proti Dánsku, rozsudok z 28. 11. 1984, ods. 41).
Uplynutím lehoty na spochybnenie otcovstva totiž začínajú záujmy dieťaťa
prevažovať nad záujmami otca na popretí otcovstva (napr. Yildrim proti Rakúsku,
rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999).»
V dôvodovej správe k zákonu o rodine pripojenej k stanovisku predsedu národnej
rady bolo súhrnne k § 84 až § 96 uvedené:
«V porovnaní s pôvodným právnym stavom zostáva úprava určenia otcovstva
vo všeobecnosti zachovaná. Zmena sa týka najmä doterajšej systematiky. Ustanovenia § 85
až 89 zahŕňajú komplexne úpravu určenia a zapretia otcovstva určeného podľa prvej
domnienky (otcovstvo manžela matky) rovnako tak § 90 až § 93 ohľadne druhej domnienky
(súhlasné vyhlásenie rodičov) a § 94 a 95 v prípade tretej domnienky (určenie otcovstva
súdom).
V § 91 ods. 2 sa expressis verbis ustanovuje, že maloletý rodič môže urobiť súhlasné
vyhlásenie výlučne pred súdom. Súdna prax vychádzala doteraz len z judikatúry. (R
48/1984 – maloletý môže určiť otcovstvo súhlasným vyhlásením, pokiaľ je jeho vyhlásenie
primerané rozumovej a mravnej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku v spojitosti s § 9 OZ a
§ 104 ZR).
Doterajšia právna úprava priznáva aktívnu legitimáciu len matke a dieťaťu
k podaniu návrhu na určenie otcovstva súdom. Tento stav sa môže javiť ako určitá
diskriminácia muža, ktorý sa za otca považoval, ale matka odmietla súhlasné vyhlásenie
o jeho otcovstve. Dohovor o právach dieťaťa priznáva v článku 7 dieťaťu právo poznať svoj
biologický pôvod, poznať svojich rodičov.
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva navrhuje sa predĺžiť
šesťmesačnú zapieraciu lehotu na tri roky.
Keďže účasť generálneho prokurátora v civilných veciach sa nezhoduje so zásadami,
na ktorých je v právnom štáte budované nezávislé súdnictvo v nadväznosti na rekodifikačný
zámer OZ sa navrhuje, aby bolo možné rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva
určeného podľa prvej a druhej domnienky po uplynutí zákonom stanovenej lehoty len
na návrh dieťaťa. Návrh zákona rozlišuje dve štádiá: podanie návrhu o prípustnosti zapretia
otcovstva a až následne, ak súd vysloví, že zapretie otcovstva bude v záujme dieťaťa i po
uplynutí lehoty, môže dieťa podať na súd návrh na zapretie otcovstva. Podľa
predchádzajúcej úpravy sa generálny prokurátor mohol dozvedieť v praxi o „potrebe
zapretia otcovstva v záujme spoločnosti“ len na základe podnetu napr. matrikového otca.
Podnet bude podľa novej právnej úpravy smerovať k dieťaťu, resp. kolíznemu opatrovníkovi.
Základom je riešiť otázky osobného stavu dieťaťa – na prvom mieste je teda jeho záujem a
nie záujem spoločnosti.
V prípade úspešného zapretia otcovstva, môže dieťa podať návrh podľa § 94 – aby
otcovstvo určiť súd.»
Predseda národnej rady, ministerstvo spravodlivosti, ako aj navrhovateľ ústavnému
súdu oznámili, že netrvajú na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.
II.
1. Právomoc ústavného súdu
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
2. Znenie napadnutého ustanovenia zákona o rodine
Podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným
vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho
určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred
uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
3. Predmet konania pred ústavným súdom a podstata argumentácie
navrhovateľa
Návrh okresného súdu smeruje k posúdeniu súladu § 93 ods. 1 zákona o rodine
s čl. 8 dohovoru. Okresný súd namieta nesúlad uvedeného ustanovenia z dôvodu, že
po uplynutí zapieracej lehoty troch rokov odo dňa určenia otcovstva súhlasným vyhlásením
rodičov, t. j. podľa druhej domnienky, ktorá neskončí pred uplynutím troch rokov
od narodenia dieťaťa, právny alebo „matrikový“ otec, ktorý sa dozvie o skutočnostiach
spochybňujúcich jeho otcovstvo, resp. o skutočnostiach preukazujúcich, že nie je
biologickým otcom dieťaťa, nemá k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy na zapretie
otcovstva k dieťaťu, resp. na zmenu svojho právneho statusu vo vzťahu k dieťaťu.
Predmetom rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní bolo preto posúdenie
súladu § 93 ods. 1 zákona o rodine s čl. 8 dohovoru.
Navrhovateľ vo svojej argumentácii namietal, že napadnuté ustanovenie nie je
v súlade s čl. 8 dohovoru, pretože právny otec, ktorý z objektívnych dôvodov bez svojho
zavinenia uvedením do omylu zo strany matky dieťaťa zistí, že nie je biologickým otcom
dieťaťa a zmeškal zákonnú lehotu podľa ustanovenia § 93 ods. 1 zákona o rodine, nemá
žiadnu zákonnú možnosť uplatniť si zrušenie otcovstva a legálne zmeniť svoj právny status
vo vzťahu k „biologicky cudziemu“ dieťaťu.
Navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil nesúlad napadnutého ustanovenia
§ 93 ods. 1 zákona o rodine s čl. 8 dohovoru, pretože lehota na podanie zapieracej žaloby
v tomto prípade začína plynúť odo dňa určenia otcovstva, a nie od okamihu získania
vedomosti o skutočnostiach spochybňujúcich otcovstvo muža k dieťaťu.
4. Posúdenie súladu napadnutého ustanovenia § 93 ods. 1 zákona o rodine
s právom podľa čl. 8 dohovoru – návrh sudkyne spravodajkyne
Ústavný súd v tejto súvislosti obdobne ako účastníci tohto konania poukazuje
predovšetkým na nález č. k. PL. ÚS 1/2010 57 z 20. apríla 2011, ktorého predmetom
posúdenia bol súlad ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o rodine a riešil otázku zapretia
otcovstva manželom matky dieťaťa. Podľa uvedeného ustanovenia zapretie otcovstva sa
viazalo na splnenie dvoch podmienok, a to že sa manžel dozvedel, že sa jeho manželke
narodilo dieťa, a časové obmedzenie jeho oprávnenia zaprieť otcovstvo do uplynutia
trojročnej lehoty od momentu, keď sa dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa.
V danom prípade ústavný súd musel v konaní zodpovedať otázku, či vnútroštátna právna
úprava zapretia otcovstva, ktorá umožňovala zosúladiť právne otcovstvo s otcovstvom
biologickým prostredníctvom súdneho rozhodnutia vydaného na základe žaloby o zapretie,
ktorej podanie je časovo obmedzené subjektívnou lehotou plynúcou od momentu, keď sa
manžel matky dieťaťa dozvedel o jeho narodení, dostatočne zohľadňovala kolidujúce
záujmy, ktoré predstavujú predovšetkým právo dieťaťa na zachovanie stability rodinných
vzťahov v záujme jeho ochrany, ale i jemu opozitne stojace právo dieťaťa na poznanie
svojich biologických rodičov, ako aj právo právneho otca, ktorý nie je biologickým otcom
dieťaťa, príp. právo biologického otca domáhajúceho sa nadobudnutia statusu právneho otca
či právo matky dieťaťa. Ústavný súd v súhrne v danej veci konštatoval, že právnou úpravou
ustanovená lehota na podanie zapieracej žaloby (zapieracia lehota) nie je v rozpore
s označenými článkami dohovoru. Vymedzenie tejto lehoty a podmienok jej plynutia však
musí vyváženým spôsobom rešpektovať práva všetkých v týchto právnych vzťahoch
zúčastnených osôb. Z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých záujmov pri usporiadaní
právnych vzťahov súvisiacich s právnym otcovstvom bolo ale podľa ústavného súdu
potrebné zobrať do úvahy predovšetkým moment začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorý
musí zohľadňovať okamih, v ktorom sa právny otec dozvedel o skutočnostiach
spochybňujúcich jeho otcovstvo. Napadnutou právnou úpravou ustanovené začatie plynutia
zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, totiž
neprimerane oslabovalo jeho záujmy. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru,
že napadnuté ustanovenia neposkytovali dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých
subjektov, resp. nezohľadňovali dostatočne právo právneho otca na zosúladenie
biologického a právneho otcovstva, právnemu otcovi neposkytovali opravný prostriedok,
ktorým by sa mohol brániť proti neprimeranému zásahu do svojich práv, a preto
neprimerane zasiahli do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj do práva
na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2010 dospel k viacerým záverom, z ktorých
vychádzal aj pri rozhodovaní v tejto veci.
Záujem o určenie otcovstva spadá pod rámec práva na ochranu dieťaťa, ktoré má síce
charakter privilegovanosti, avšak nie je právom absolútnym, čo znamená, že aj toto právo
musí mať svoje rozumné zákonné limity nezasahujúce predovšetkým do práv iných osôb
s jemu konkurujúcimi záujmami.
Zákon o rodine v záujme určenia otcovstva ustanovuje systém vyvrátiteľných
zákonných domnienok otcovstva, podľa ktorých sa určuje, koho platné právo považuje
za otca dieťaťa, resp. kto sa v súlade s platným právom považuje za otca dieťaťa.
Prvá domnienka otcovstva predpokladá narodenie dieťaťa v čase od uzavretia
manželstva až do uplynutia 300 dní po jeho skončení. K určeniu otcovstva v prospech
manžela matky tak v tomto prípade dochádza bez akéhokoľvek prejavu vôle z jeho strany. K
nadobudnutiu statusu otcovstva teda postačuje, ak nastane zákonom predpokladaná
skutočnosť – narodenie dieťaťa v zákonom určenom čase.
Druhá domnienka otcovstva sa uplatňuje až v prípade nesplnenia prvej a otcovstvo
podľa nej vzniká až na základe súhlasného vyhlásenia oboch. Otcovstvo je v takomto
prípade založené na vedomom súhlasnom prejave vôle nielen otca, ale i matky dieťaťa
týkajúcom sa ich rodičovstva, t. j. vychádza z vedomého prijatia rodičovstva obidvomi
rodičmi.
Tretia domnienka otcovstva prichádza do úvahy, pokiaľ nebol otec dieťaťa určený
na základe prvých dvoch domnienok, a vychádza z určenia otcovstva súdom na základe
návrhu niektorého z rodičov dieťaťa, t. j. z preukázania možnosti počatia dieťaťa konkrétnym
mužom v rozhodnom čase (preukazuje sa, či muž súložil s matkou dieťaťa v čase, od ktorého
neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní), ktorý je
následne, pokiaľ jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti, súdnym rozhodnutím určený
za otca dieťaťa.
Zo znenia zákonných domnienok otcovstva je zrejmé, že každá z nich predpokladá,
že status právneho otca nadobudne biologický otec dieťaťa. Túto skutočnosť možno vyvodiť
z toho, že podmienky vzniku právneho otcovstva sú viazané buď na časovo ohraničené
obdobie možného počatia dieťaťa, alebo na vedomé rozhodnutie rodičov týkajúce sa
rodičovstva.
Cieľom druhej domnienky otcovstva je stabilizovať právne pomery dieťaťa žijúceho
mimo manželského zväzku v záujme ochrany jeho práv. Zákon o rodine zároveň poskytuje
mužovi, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, lehotu na zapretie
otcovstva, ktorá je prostriedkom, ktorý by mal zabezpečovať zosúladenie právneho
a biologického otcovstva. Na základe uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu
konštatovať, že cieľom zákonodarcu v prípade určenia otcovstva podľa druhej domnienky
nie je len určenie akéhokoľvek právneho otca dieťaťa, ale v súlade so spoločnosťou
a morálkou všeobecne akceptovaným princípom zodpovednosti (každý by mal niesť
zodpovednosť za svoje konanie) určenie biologického otca, ktorý by mal prijať a niesť plnú
zodpovednosť za zabezpečenie výchovy a výživy svojho dieťaťa.
Národná rada, ako aj ministerstvo spravodlivosti poukázali vo svojich vyjadreniach
predovšetkým na skutočnosť, že určenie otcovstva podľa druhej domnienky otcovstva
predpokladá aktívne konanie muža, ktorý si musí byť vedomý, že biologickým otcom dieťaťa
nemusí byť s ohľadom na skutočnosť, že nežije v manželstve, ktorému prináleží osobitný
status, v ktorom sa vernosť partnerov prezumuje priamo právnou normou. Z uvedeného
následne vyplýva, že podľa ich názoru právny otec, ktorého otcovstvo bolo určené
súhlasným vyhlásením rodičov, by nemal, pokiaľ ide o možnosť zaprieť otcovstvo,
disponovať rovnakým rozsahom práv ako právny otec – manžel matky (t. j. otec, ktorého
otcovstvo bolo určené na základe prvej domnienky), pretože k určeniu otcovstva došlo aj v
dôsledku ním poskytnutej súčinnosti, resp. jeho dobrovoľným, slobodným a aktívnym
konaním a v mimo manželského zväzku chráneného zákonom.
Podľa názoru ústavného súdu okrem skutočnosti, že pri určení otcovstva podľa druhej
domnienky zákon o rodine požaduje aktívne konanie otca dieťaťa, je potrebné v tomto
prípade zdôrazniť aj skutočnosť, že realizáciou uvedeného právneho úkonu muž poskytujúci,
resp. realizujúci súhlasné vyhlásenie rodičov vyjadrením svojho prejavu vôle preberá na
seba dlhodobé a mimoriadne vážne záväzky vyplývajúce z obsahu statusu otcovstva, ktoré
smeruje vždy k zabezpečeniu materiálnych i nemateriálnych podmienok výživy a výchovy
dieťaťa. Vzhľadom na charakter záväzkov, ktoré na seba muž takýmto právnym úkonom,
resp. súhlasným vyhlásením rodičov prevezme, je podľa ústavného súdu nepravdepodobné,
resp. iba výnimočné, aby takéto vyhlásenie urobil muž, ktorý by si bol vopred vedomý toho,
že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. muž vedomý si okolností vylučujúcich jeho
otcovstvo k dieťaťu.
Vzhľadom na uvedené možno podľa ústavného súdu taktiež uzavrieť, že v zásade je
vo všeobecnosti pre muža, ktorého otcovstvo k dieťaťu sa má určiť na základe súhlasného
vyhlásenia rodičov, pre uskutočnenie uvedeného právneho úkonu rozhodujúcou okolnosťou
vedomie biologickej reality dieťaťa, ktorého otcovstvo má byť takýmto spôsobom určené,
t. j. vedomie o tom, či je biologickým otcom takéhoto dieťaťa.
Prípadný nesúlad právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom zasahuje
do súkromnej sféry právneho otca. Takýto zásah nadobúda osobitnú intenzitu v prípade, ak
právny otec napriek dobromyseľnosti o svojom biologickom otcovstve k dieťaťu v čase
nadobudnutia statusu otcovstva je podľa platného právneho poriadku aj po zistení
uvedeného nesúladu povinný plniť si svoje rodičovské práva a povinnosti. Stav nesúladu
právneho a biologického otcovstva zasahuje aj samotné dieťa, napr. v jeho práve poznať
svojich biologických rodičov, a taktiež koliduje s právami biologického otca dieťaťa, ktorý
sa usiluje dosiahnuť status právneho otca, ako aj s právami matky dieťaťa.
V danom prípade dochádza k stretu protichodných záujmov, ktoré na strane jednej
predstavujú právna istota a záujem dieťaťa a na strane druhej právo právneho otca zrušiť
svoje otcovstvo, t. j. právo na zapretie otcovstva v prípade, že nie je biologickým otcom,
pričom právna úprava by mala zabezpečovať spravodlivú rovnováhu týchto protichodných
záujmov.
Navrhovateľ vo svojej sťažnosti nerozporoval opodstatnenosť existujúcej právnej
úpravy vo vzťahu k časovému obmedzeniu subjektívnej lehoty na podanie zapieracej žaloby
právnym otcom ani samotnú dĺžku tejto lehoty, z uvedeného dôvodu ústavný súd
nepovažoval za potrebné zaoberať sa tou časťou argumentácie ministerstva spravodlivosti,
ktorá smerovala k odôvodneniu opodstatnenosti právnej úpravy v tomto smere (otázkami
opodstatnenosti časového obmedzenia subjektívnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, ako
aj dĺžkou tejto lehoty sa ústavný súd už zaoberal v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2010, pozn.).
Ako rozporné s ustanovením čl. 8 dohovoru navrhovateľ označil určenie momentu
začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorá je podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine viazaná na deň
určenia otcovstva, a nie na okamih získania vedomosti právneho otca o skutočnostiach
spochybňujúcich jeho otcovstvo k dieťaťu.
V prípade určenia otcovstva podľa druhej domnienky muž vstupuje do uvedených
práv dobrovoľne v dôsledku vlastného prejavu vôle, pri ktorom vychádza z jemu v tom čase
známych skutočností, na základe ktorých prevezme zodpovednosť za svoje konanie, ako aj
následky s ním spojené. Argumentácia ministerstva spravodlivosti, podľa ktorej po uplynutí
zapieracej lehoty začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami právneho otca, aj
v prípadoch, v ktorých sa právny otec dozvie, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po
uplynutí zapieracej lehoty, sa ústavnému súdu javí ako nepresvedčivá.
Pokiaľ totiž právny otec po uplynutí zákonnej zapieracej lehoty zistí, že v čase
uskutočnenia súhlasného vyhlásenia rodičov konal v nevedomom omyle, t. j. okolnosti
relevantné pre jeho rozhodnutie boli iné ako tie, z ktorých vychádzal pri uskutočnení
uvedeného právneho úkonu, malo by mu byť umožnené usporiadať svoje vzťahy podľa
nových podmienok, resp. zistených relevantných okolností, pretože opačný záver by ho
podľa názoru ústavného súdu oberal o slobodnú vôľu a neprimerane by zasahoval do jeho
práva na súkromie.
Nerovnaké zaobchádzanie s právnym otcom určeným podľa prvej domnienky
a právnym otcom určeným podľa druhej domnienky vo vzťahu k poskytnutiu možnosti
podať zapieraciu žalobu v subjektívnej lehote plynúcej od momentu, od ktorého sa právny
otec dozvie, že nie je biologickým otcom dieťaťa, len z toho dôvodu, že právny otec určený
podľa druhej domnienky žije v inej forme spolužitia, ako je manželstvo, v ktorom taktiež
vernosť môže byť prezumovaná, nemožno z pohľadu jeho práva na súkromie považovať
za akceptovateľné.
Zo znenia § 93 ods. 1 zákona o rodine je zrejmé, že uvedená právna úprava neberie
ohľad na prípady, v ktorých sa rozhodujúca skutočnosť, t. j. biologická realita dieťaťa stane
známa až po uplynutí zákonnej zapieracej lehoty, a neumožňuje pri posudzovaní
uplatnených práv preskúmať konkrétne okolnosti prípadu a zvážiť váhu záujmov dotknutých
subjektov. Napriek všeobecnej požiadavke na spravodlivom usporiadaní vzťahov, resp. na
spravodlivom vyvážení všetkých dotknutých záujmov v prípade zistenia právneho otca,
že nie je biologickým otcom dieťaťa, až po uplynutí zapieracej lehoty, sa tento nemá
možnosť slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom vzťahu s
dieťaťom, alebo sa rozhodne využiť právne prostriedky smerujúce k jeho ukončeniu.
Z už uvedeného vyplýva, že napadnuté ustanovenie § 93 ods. 1 zákona o rodine
neposkytuje dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov,
resp. nezohľadňuje dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho
otcovstva. Právny otec nemá opravný prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti
neprimeranému zásahu do svojich práv. Napadnuté ustanovenia preto neprimerane zasahuje
do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené bol plénu ústavného súdu predložený tento návrh sudkyne
spravodajkyne na rozhodnutie:
„Ustanovenie § 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
III.
Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených
v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať
a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní
desiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne.
Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičná
väčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy
a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2015