Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 22/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2015 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny

Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o prijatom

návrhu Okresného súdu Košice I, zastúpeného sudkyňou JUDr. Jarmilou Centkovou,

na začatie konania podľa o súlade

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd takto

rozhodol:

Návrh Okresného súdu Košice I z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. júna 2014

doručený návrh Okresného súdu Košice I (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“),

zastúpeného sudkyňou JUDr. Jarmilou Centkovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) (ďalej len „“) o súlade zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že na okresnom súde je od 5. novembra 2013

vedené pod sp. zn. konanie o zapretie otcovstva podľa § 93 ods. 1 zákona o

rodine, v ktorom sa žalobca , (ďalej len „žalobca“),

právne zastúpený spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,

Košice, proti žalovaným , (ďalej len „žalovaná

v 1. rade“), a , (ďalej len „žalovaný v 2. rade“),

domáha určenia, že nie je biologickým otcom žalovaného v 2. rade.

Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že so žalovanou v 1. rade 14. októbra 1994 určili

súhlasným vyhlásením rodičov podľa v tom čase platného

Zákon o rodine v znení zmien a doplnkov (v súčasnosti § 90 zákona o rodine) otcovstvo

žalobcu k žalovanému v 2. rade, ktorý sa narodil 5. decembra 1992 v Košiciach. Žalobca

a žalovaná v 1. rade žili v družobnom vzťahu bez uzavretia manželstva. Následne 24. júna

1995 bolo uzatvorené medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade manželstvo, ktoré bolo

právoplatne rozvedené 1. októbra 2010.

V lete v roku 2012 bola žalovaná v 1. rade na návšteve u susedy ,

(ďalej len „suseda“), ktorej sa zdôverila, že žalobca nie je

biologickým otcom žalovaného v 2. rade. Takto odpovedala na otázku susedy, že žalovaný

v 2. rade a žalobca sa vôbec na seba nepodobajú, resp. nemajú akékoľvek spoločné črty.

Suseda to neskôr povedala žalobcovi a túto skutočnosť potvrdila aj žalovaná v 1. rade v máji

v roku 2013.

Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná v 1. rade si bola vedomá skutočností

zakladajúcich otcovstvo osoby odlišnej od osoby žalobcu, no aj napriek tomu ho uviedla

do omylu pre potreby jeho vyhlásenia pred príslušným matričným úradom, pred ktorým nič

netušiaci žalobca určil svoje rodičovstvo v zmysle zákona o rodine.

Právny zástupca žalobcu v návrhu na začatie konania poukázal na nesúlad § 93 ods. 1

zákona o rodine s čl. 8 ods. 1 dohovoru a okresnému súdu navrhol, aby konanie prerušil

a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Okresný súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho návrhu opätovne zdôraznil, že

žalobca v zákonnej lehote nevedel, že nie je otcom dieťaťa, t. j. nevedel o skutočnosti,

na základe ktorej by sa mohol úspešne domáhať zapretia otcovstva. Žalovaná v 1. rade

žalobcovi túto skutočnosť napriek tomu, že si jej bola vedomá, neoznámila, čím ho uviedla

do omylu pre účely uskutočnenia jeho vyhlásenia pred príslušným matričným úradom.

Žalobca z uvedeného dôvodu zákonnú lehotu v zmysle § 93 zákona o rodine zmeškal nie

svojím vlastným zavinením, ale z dôvodu, že ho žalovaná v 1. rade (matka dieťaťa) uviedla

do omylu v tvrdení, že je otcom jej dieťaťa (žalovaného v 2. rade), pričom žalobca v tom

čase nemal ani najmenšie pochybnosti o tejto skutočnosti. O tom, že nie je biologickým

otcom žalovaného v 2. rade, sa dozvedel až dlhú dobu po uplynutí zákonnej zapieracej

trojročnej lehoty, a aj to len náhodou od susedy, ktorej sa osobne žalovaná v 1. rade (matka

dieťaťa) zdôverila, že žalobca nie je biologickým otcom žalovaného v 2. rade. Túto

skutočnosť v máji v roku 2013 následne potvrdila aj samotná matka dieťaťa (žalovaná

v 1. rade).

Podľa okresného súdu pre potreby určenia, ale aj zapretia otcovstva nielen pri prvej,

ale taktiež aj pri druhej a tretej zákonnej domnienke otcovstva v zmysle zákona o rodine je

dôležitým faktorom „intímna zložka a teda pohlavný styk a narodenie dieťaťa v dobe, kedy

je možné považovať muža za otca dieťaťa. Ak teda matka označí muža za otca dieťaťa, keďže

tento zdieľal s matkou túto intímnu zložku, takýto domnelý otec v zásade nemá prečo

pochybovať o svojom otcovstve. Ak matka označí takého muža za otca, napriek tomu, že má

vedomosť o skutočnostiach, ktoré by mohli vylučovať alebo vylučujú otcovstvo tohto muža

a týmto ho uvedie do omylu, v priebehu troch rokov vývoja maloletého dieťaťa nie je možné

u dieťaťa pozorovať rozdiely v jeho fenotype v porovnaní s domnelým, resp. matkou

určeným otcom. Fenotypom rozumieme vonkajší vzhľad jedinca, teda všetky tie znaky

a vlastností z genotypu (genetický materiál po predkoch), ktoré sa navonok prejavia.“.

Z uvedeného podľa názoru okresného súdu vyplýva, že v danom prípade žalobca

nemal dôvod pochybovať o svojom otcovstve, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že nie

je otcom dieťaťa (žalovaného v 2. rade), sa dozvedel až po uplynutí ustanovenej zákonnej

lehoty a v súčasnosti už nemá k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy, ktorým by sa

mohol domôcť zapretia svojho otcovstva k žalovanému v 2. rade, pretože lehota uvedená v §

93 zákona o rodine mu to neumožňuje, hoci túto lehotu nie vlastnou vinou zmeškal.

Okresný súd poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) v obdobných prípadoch, v ktorých riešil otázku určenia právneho vzťahu medzi

otcom a dieťaťom a v ktorých tento súd vyslovil, že k porušeniu čl. 8 dohovoru došlo

(rozhodnutia Shofman c. Rusko z 24. 11. 2005, Mizzi c. Malta z 12. 1. 2006, Paulík

c. Slovensko z 10. 10. 2006, Niemietz c. Nemecko zo 16. 12. 1992). Podľa názoru

okresného súdu ustanovenia slovenskej právnej úpravy týkajúce sa zapretia otcovstva sú

v rozpore s dohovoru, ktorým je Slovenská republika podľa c viazaná.

Okresný súd následne poukázal na to, že žalobca ako právny otec, resp. „matrikový

otec“ sa dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, avšak platná právna

úprava mu neposkytuje žiadny právny prostriedok nápravy na zapretie jeho otcovstva

k žalovanému v 2. rade, ktorý nie je jeho biologickým dieťaťom. Uvedený právny stav,

v dôsledku ktorého rodičovstvo nezodpovedá faktickému biologickému stavu, je v rozpore

so zárukami práva na rešpektovanie súkromného a osobného života, pretože aj podľa

judikatúry ESĽP je práve určenie právneho vzťahu medzi otcom a dieťaťom závažným

zásahom do súkromného života otca podľa čl. 8 dohovoru, pričom záujem dieťaťa v takýchto

prípadoch síce určitú úlohu zohráva, avšak nie prioritnú. V tejto súvislosti okresný súd

poukázal na viaceré rozhodnutia ESĽP (rozhodnutia vo veci Kroon a ostatní c. Holandsko z

27. 10. 1994, Mizzi c. Malta z 12. 1. 2006. Róžanski c. Poľsko z 18. 5. 2006, Emonet a

ostatní c. Švajčiarsko z 13. 3. 2008, Phinikaridou c. Cyprus z 20. 3. 2008, Shofman c. Rusko

z 24. 11. 2005 či vo veci Paulík c. Slovensko z 10. 10. 2006).

Právny poriadok je podľa okresného súdu potrebné aplikovať, interpretovať

a vykladať ako celok, a preto by aj v prípadoch, v ktorých sa fyzická osoba domáha

porušenia svojich práv týkajúcich sa otcovstva po uplynutí lehoty na jeho zapretie, mohol

všeobecný súd pri svojom rozhodovaní priamo aplikovať čl. 8 ods. 1 dohovoru. V tejto

súvislosti okresný súd poukázal na skutočnosť, že s ohľadom na to, že de iure všeobecný súd

nie je viazaný rozhodnutiami ESĽP, jeho rozhodnutie, resp. spôsob aplikácie ustanovenia §

93 zákona o rodine pri dodržaní sú otázne.

Na základe uvedeného okresný súd uviedol, že § 93 ods. 1 zákona o rodine podľa

neho nie je v súlade s čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná podľa

c . Právne otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov, ktoré

nezodpovedá faktickému biologickému stavu, je vážnym zásahom do života jednotlivca,

avšak napriek tomu je „právny otec“ diskriminovaný v možnosti podania účinného

prostriedku nápravy na „zrušenie otcovstva“, a takto legálne zmeniť svoj právny status

vo vzťahu k „biologicky cudziemu“ dieťaťu.

V závere svojho návrhu okresný súd uviedol, že v záujme „poskytnutia možnosti

v takejto modelovej situácii pre matrikového otca, ktorý z objektívnych dôvodov a bez

svojho zavinenia (uvedením do omylu zo strany matky dieťaťa) zmeškal zákonnú lehotu

podľa o rodine je potrebné posúdiť nesúlad ustanovenia

o rodine a článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“.

Vzhľadom na uvedené okresný súd ústavnému súdu navrhol „vysloviť nesúlad § 93

zákona o rodine s článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, nakoľko aj pri tomto zapieracom práve sa lehota viaže na deň určenia otcovstva

a nie na okamih získania vedomosti o skutočnostiach spochybňujúcich otcovstvo muža

k dieťaťu“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného

súdu a uznesením č. k. 8 z 24. septembra 2014 ho prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí návrhu navrhovateľa na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal stanovisko

k návrhu od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a od vlády

Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“), pričom účastníkov zároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú

na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavnému súdu bolo 2. decembra 2014 doručené stanovisko národnej rady,

v ktorom predseda národnej rady v úvode poukázal na možnosť priamej aplikácie čl. 8

dohovoru na základe c ods. 1, a a uviedol:

«Okrem „formálnych“ podmienok na priame uplatnenie Dohovoru spočívajúce

v ratifikácii, vyhlásení spôsobom ustanoveným zákonom a garanciou väčšieho rozsahu

základných práv a slobôd je potrebné, aby Dohovor, resp. jeho konkrétne ustanovenie bolo

aj priamo aplikovateľné. Otázka priamej aplikovateľnosti ustanovení Dohovoru závisí

od posúdenia orgánu aplikujúceho právo, či dané ustanovenie v dostatočnej miere upravuje

konkrétne práva, ktoré by mohli byť priamo uplatnené, t. j. či ustanovenie nie je príliš

všeobecné. Len pri kladnom posúdení tejto otázky môže súd ex offo aplikovať dané

ustanovenie Dohovoru.

K otázke konkrétneho obsahu čl. 8 ods. 1 sa vyjadril aj Európsky súd pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) viackrát, a to aj ohľadne práva na zapretie otcovstva. Judikatúru

ESĽP možno rozdeliť na dve základné skupiny. V prípade, ak domnelý otec od začiatku

narodenia dieťaťa (príp. momentu, keď sa o narodení dozvedel) vedel, že nie je otcom, alebo

mal pochybnosti o svojom otcovstve, ale nevyužil možnosť poprieť svoje otcovstvo

v stanovenej lehote, ESĽP konštatoval, že neexistencia právne účinného nástroja

na zvrátenie daného stavu, nie je v rozpore s čl. 8 Dohovoru (Yildrim proti Rakúsku

z 19. 12. 1999). Obdobne rozhodol aj v ďalších prípadoch napr. Rasmussen proti Dánsku

z 28. 11. 1984, Kňákal proti Českej republike z 8. 1. 2007, či Fašang proti Slovenskej

republike z 28. 1. 2003.

Druhú skupinu tvoria prípady, keď otec nemal dôvod pochybovať o svojom otcovstve

a o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu (testy DNA), a že nie je otcom dieťaťa sa dozvedel

až po uplynutí stanovenej lehoty a ani za takýchto okolností nemá k dispozícii právne

účinný nástroj na zapretie otcovstva, alebo otec ani nikdy žiadny právne účinný nástroj

nemal.

V takýchto prípadoch ESĽP vyslovil, že došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru (napr.

Shofman proti Rusku z 24. 11. 2005, Mizzi proti Malte z 12. 1.2006).

Obraz obsahu čl. 8 ods. 1 Dohovoru dotvárajú aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, ktoré sa

vyjadrujú k právu na zapretie otcovstva biologického otca voči právnemu otcovi. Ide

o novšie rozhodnutia (22. 3. 2012), ktoré môžu naznačovať posilňovanie pozície práv

dieťaťa.

V prípadoch Ahrens proti Nemecku a Kautzor proti Nemecku ESĽP rozhodol, že

nedošlo k porušeniu čl. 8 ods. 1 Dohovoru tým, že biologickým otcom nebolo pripustené

namietať právne uznané otcovstvo iného muža k dieťaťu z dôvodu, že títo si nikdy neplnili

rodičovské povinnosti, a teda si ani nevytvorili žiadne užšie osobné vzťahy k dotknutému

dieťaťu. V týchto prípadoch bola akceptovaná prednosť fakticky existujúcich rodinných

vzťahov medzi dieťaťom a „právnym“ otcom (na základe uznania otcovstva), ktorý

každodenne poskytoval dieťaťu rodičovskú starostlivosť s tým, že táto starostlivosť je

v najlepšom záujme dieťaťa. Je zjavné, že ESĽP v týchto prípadoch uprednostnil stabilitu

rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi. V záujme čo najskoršieho dosiahnutia

takéhoto stavu, ktorý je základným predpokladom výchovy detí a rozvoja rodiny, preto

spoločnosť oprávnene uprednostňuje „právo dieťaťa na rodinu“ a výchovu dieťaťa rodičmi

v úplnej rodine pred ochranou súkromného života jednotlivca. Na uvedenom princípe je

založená aj právna úprava obsiahnutá v § 93 ods. 1 zákona o rodine, kde sa zákonodarca

stanovením trojročnej lehoty plynúcej od určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov

snaží o vyvážené usporiadanie pomerov medzi právom otca a právom dieťaťa na rodinu.

Aj keď právo dieťaťa na rodinu nie je absolútne, je potrebné, aby v určitom bode, v určitom

pevne stanovenom časovom okamihu právo dieťaťa prevážilo nad právom otca v záujme

stabilného prostredia potrebného na jeho výchovu. V tejto súvislosti je potrebné vnímať aj

ten aspekt, že otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením oboch rodičov, teda aj aktívnym

konaním muža. V prípade takéhoto konania je preto možné odôvodnene predpokladať, že

daný muž má záujem o dieťa, má snahu sa podieľať na jeho výchove osobným vkladom

alebo hoc aj len finančným príspevkom, s vedomím aj toho „rizika“, že nemusí byť

biologickým otcom dieťaťa.

K obsahu čl. 8 ods. 1 Dohovoru sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky

v skutkovo obdobnom prípade, keď bol namietaný rozpor ustanovenia § 86 ods. 1 zákona

o rodine s čl. 6 ods. 1 a s čl. 8 ods. 1 Dohovoru ( z 28. 4. 2011) a ktorým

rozhodol o nesúlade ustanovenia v znení „Manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa

dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom“

s predmetnými článkami Dohovoru. Je potrebné pripomenúť, že Ústavný súd Slovenskej

republiky v odôvodnení konštatoval, že „právnou úpravou ustanovená lehota na podanie

zapieracej žaloby (zapieracia lehota), nie je v rozpore s označenými článkami dohovoru.“

Problematickým je len stanovenie začiatku plynutia takejto lehoty, v ktorej je možné

právnemu otcovi podať návrh na súd. Opakovane je však potrebné upozorniť, že táto

situácia je odlišná v tom bode, že v prípade manžela je jeho otcovstvo automaticky

prezumované zákonom, bez toho, aby musel manžel aktívne konať. V takomto prípade je

zásah do práv otca (manžela) obmedzením lehoty na zapretie otcovstva intenzívnejší ako

v prípade muža, ktorý sa sám aktívne „prihlásil“ k otcovstvu so všetkými z toho

vyplývajúcimi právami a povinnosťami.

Na záver poukazujeme na prístup ESĽP v sporoch o otcovstvo (nepochybne

spadajúcich pod ochranu súkromného a rodinného života jednotlivca), ktorým je snaha

o nájdenie rovnováhy medzi individuálnymi a štátnymi záujmami. Túto nachádza

analyzovaním viacerých aspektov, a to, či zásah štátnych orgánov do súkromia je v súlade

so zákonom, či sleduje legitímny cieľ a či je proporcionálny k sledovanému cieľu.

Vzhľadom na vyššie uvedené a v rozhodnutiach ESĽP akceptovanú určitú mieru

hodnotenia štátom, ponechávame právne posúdenie predloženého prípadu na rozhodnutie

Ústavného súdu.»

Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej ministerstvom

spravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 30. decembra 2014. Vo svojom stanovisku

ministerstvo spravodlivosti navrhlo, aby ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel,

a uviedlo:

«Systém troch vyvrátiteľných právnych domnienok otcovstva má svoje historické

korene a vychádza z neho väčšina právnych poriadkov. Koncepcia prekluzívnej lehoty na

podanie návrhu na zapretie otcovstva čerpá svoj základ v rakúskom Všeobecnom

(AGBG). Na tvorbu tohto predpisu mala vplyv prirodzeno právna

škola. Vychádzal z princípu pôvodu dieťaťa a z premisy, že matka je vždy istá a že každé

dieťa má právny nárok na určenie svojho otca. Už v rímskom práve platila zásada „páter

vero is est, quem nuptiae demostrant“ – otcom dieťaťa je ten, kto uzavrel s matkou sobáš.

Lehota má zabezpečiť právnu istotu, ako aj čo najefektívnejšiu stabilizáciu v rodinných

vzťahoch a chrániť záujmy dieťaťa. Zároveň v sebe subsumuje požiadavku, aby vzťah

otcovstva bol v každom prípade stabilizovaný v rozumnom čase a čo s najmenšími

negatívnymi vplyvmi na psychiku dieťaťa.

S výnimkou niekoľkých štátov, ktoré nemajú na začatie konania o určenie/zapretie

otcovstva ustanovenú žiadnu lehotu, majú ostatné štáty spravidla šesťmesačnú alebo ročnú

lehotu, niektoré dvojročnú. Rozdiel medzi jednotlivými právnymi poriadkami je tiež v otázke

určenia začiatku plynutia lehoty. Konštrukcia právnych domnienok otcovstva nielen

v slovenskom právnom poriadku je praktická, pretože nie je možné v každom konkrétnom

prípade skúmať a preukazovať, kto je skutočným (biologickým) otcom dieťaťa.

Veci týkajúce sa maloletých detí zahŕňajú špecifickú, rozmanitú agendu, v ktorej je

potrebné posudzovať každý prípad osobitne, podľa okolnosti konkrétneho prípadu, pričom

prvoradým musí byť vždy záujem dieťaťa v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa. Právna

norma obzvlášť v rodinnoprávnej oblasti nemôže explicitne kazuisticky plošným spôsobom

vyjadriť všetky rozmanitosti života.

Určenie otcovstva je statusovou vecou. Je preto žiaduce, aby vzťah otca k dieťaťu bol

čo najskôr určený a stabilizovaný.

Druhá domnienka sa týka muža, ktorý na základe svojho slobodného dobrovoľného

rozhodnutia chce určiť svoje otcovstvo a prevziať na seba zodpovednosť, ktorá z takéhoto

rozhodnutia vyplýva. Lehotu v § 93 ods. 1 zákona o rodine považujeme za dostatočne dlhý

a vyvážený časový interval, rovnako ako aj spôsob určenia plynutia jej počiatku. V tejto

súvislosti treba poukázať i na to, že z hľadiska vývoja vedeckého pokroku sú aktuálne bežne

dostupné aj viaceré technické prostriedky na overenie rodičovstva (voľno predajné testy).

Muž, ktorý súhlasne vyhlásil, že je otcom dieťaťa, má dostatočný časový priestor na to, aby

v prípade, že vzniknú pochybnosti o tom, že je otcom (t. j. je vylúčené, že by mohol byť

otcom dieťaťa), využil dostupné technické prostriedky na overenie skutočnosti vylučujúcich,

že by mohol byť otcom dieťaťa.)

Podľa nášho názoru nemožno porovnávať zapretie otcovstva určeného podľa prvej

domnienky otcovstva (otcovstvo svedčiace manželovi matky dieťaťa), keďže v manželstve

priamo zákon o rodine výslovne kladie na manželov morálne povinnosti vernosti. Ak sa

určuje otcovstvo podľa druhej domnienky, rodičia dieťaťa žijú v tzv. družskom či

partnerskom vzťahu, kedy právny poriadok explicitne nevyžaduje od partnerov povinnosť

vernosti. Preto v manželstve otec dieťaťa môže vo svetle požiadavky vernosti v záujme

zachovania dôvery a stability manželstva neskúmať okolnosti vylučujúce jeho otcovstvo.

Z tohto dôvodu považujeme poukaz navrhovateľa vo svojom návrhu na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky ( 57) za nie úplne argumentačne

relevantný, keďže tento sa týka zapierania otcovstva určeného podľa prvej domnienky a nie

zapierania otcovstva určeného podľa druhej domnienky.

Skúmať v každom jednotlivom prípade otázku, či muž patriaci do kategórie

definovanej podľa druhej domnienky je skutočným (biologickým) otcom dieťaťa, sa môže

v ad hoc prípadoch javiť ako kontraproduktívne. Okrem toho, otcovstvo určené súhlasným

vyhlásením je možné zaprieť nielen v zákonom určenej lehote. Zákon o rodine umožňuje

zaprieť takto určené otcovstvo bez obmedzenia lehoty postupom podľa § 96 zákona o rodine.

Aj keď nie vždy je právny vzťah otcovstva zhodný s biologickou realitou, túto

domnienku (vrátane trojročnej zapieracej lehoty plynúcej od narodenia dieťaťa) prebral aj

návrh Legislatívneho zámeru . Legislatívny zámer Občianskeho

zákonníka, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky

č. 13 dňa 14. januára 2009 v súvislosti s druhou domnienkou uvažuje tiež o tom, že je

potrebné v praxi zamerať pozornosť na otázku platnosti prejavu vôle (súhlasného

vyhlásenia) smerujúceho k určeniu otcovstva podľa druhej domnienky: „Pri druhej

domnienke zostal nevyriešený a rôzne interpretovaný problém vadnosti v prejave vôle

smerujúceho k určeniu otcovstva. Platná právna úprava nedáva výslovnú odpoveď, či

v prípade nesplnenia náležitosti právneho úkonu sa možno dovolať neplatnosti takéhoto

vyhlásenia. Navrhuje sa doplniť nové ustanovenie, ktoré umožní rodičovi domáhať sa

neplatnosti takéhoto vyhlásenia pre nedostatok slobody vôle (bezprávna vyhrážka, násilie,

omyl, lesť) v zákonom ustanovenej lehote odo dňa súhlasného vyhlásenia.“

Z hľadiska komparácie nadobúda na význame aj nový český

zákon č. 89/2012 Sb., ktorý ustanovuje v tomto prípade šesťmesačnú lehotu, ktorá začína

plynúť odo dňa, kedy bolo urobené súhlasné vyhlásenie otcovstva.

V paternitných veciach je potrebné vnímať dve citlivé otázky, ktoré stoja

vo vzájomnej opozícií. Na strane jednej je to právo dieťaťa, na strane druhej právo

domnelého rodiča. Obe strany majú právo na udržaní právnej istoty a na jej stabilite.

Súčasne treba brať zreteľ na záujmy dieťaťa, ktoré je v porovnaní s dospelým jedincom

slabším článkom. Preto si maloletí vyžadujú osobitný vyšší stupeň ochrany. Dosiahnutie

rovnováhy medzi záujmami rodičov resp. záujmami na určení rodičovstva a všeobecným

záujmom, ktorý chráni práva dieťaťa, nie je jednoduché a preto neustále vyvoláva odborné

diskusie.

Určenia a zapretie otcovstva predstavuje zložitú právnu oblasť, v ktorej dochádza

k prelínaniu roviny právnej vrátane historickej rímsko právnej, etickej, lekárskej.

Potvrdzuje to judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodovacia činnosť

Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj legislatívny vývoj. Akékoľvek legislatívne

zmeny si vo všeobecnosti v každom právnom štáte vyžadujú (resp. si už vyžiadali) časovo

i odborne rozsiahlu diskusiu. Európsky súd pre ľudské práva sa už veľakrát zaoberal

otázkou možnosti zaprieť otcovstvo, a to v prípadoch, keď sa jednotlivci na základe

biologickej reality domáhali rozviazania existujúcich, právne uznaných rodinných väzieb.

Pri rozhodovaní pritom na jednej strane vychádza z názoru, že rešpektovanie

súkromného života vyžaduje, aby biologická a spoločenská realita prevažovala nad

právnymi domnienkami, ktoré sa uplatňujú napriek zistenej realite. Na druhej strane však

jeho judikatúra sledujúca cieľ zabezpečenia právnej istoty a ochrany záujmov dieťaťa,

vychádza z ustáleného princípu, že zavedenie lehôt pre začatie konania o zapretie otcovstva

je legitímne a ospravedlniteľné. Akékoľvek spochybnenie právnej úpravy, ktorá ustanovuje

zapieracie lehoty, by znamenali závažný zásah do práv dieťaťa.

V súvislosti s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade

Shofman proti Rusku (rozhodnutie z 24. novembra 2005) je potrebné uviesť, že lehoty na

zapretie majú byť ustanovené tak, aby boli „rozumné“ a aby v skutočnosti nespôsobili úplné

odňatie možnosti zaprieť otcovstvo. Trojročná lehota ustanovená v § 93 ods. 1 zákona

o rodine spĺňa požiadavku rozhodnutia v prípade Shofman proti Rusku, keďže je dostatočne

dlhá a vyvážená.

V nadväznosti na uvedené, zastávame názor, že konštrukcia prekluzívnej lehoty na

podanie návrhu na zapretie otcovstva v ustanovení § 93 ods. 1 zákona o rodine má svoje

opodstatnenie a je relevantne vyvážená. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

vychádza ustálene z princípu, že zavedenie lehôt na začatie konania o určenie, resp.

zapretie otcovstva je legitímne a ospravedlniteľné cieľom zabezpečiť právnu istotu a chrániť

záujmy dieťaťa (napr. Rasmussen proti Dánsku, rozsudok z 28. 11. 1984, ods. 41).

Uplynutím lehoty na spochybnenie otcovstva totiž začínajú záujmy dieťaťa

prevažovať nad záujmami otca na popretí otcovstva (napr. Yildrim proti Rakúsku,

rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999).»

V dôvodovej správe k zákonu o rodine pripojenej k stanovisku predsedu národnej

rady bolo súhrnne k § 84 až § 96 uvedené:

«V porovnaní s pôvodným právnym stavom zostáva úprava určenia otcovstva

vo všeobecnosti zachovaná. Zmena sa týka najmä doterajšej systematiky. Ustanovenia § 85

až 89 zahŕňajú komplexne úpravu určenia a zapretia otcovstva určeného podľa prvej

domnienky (otcovstvo manžela matky) rovnako tak § 90 až § 93 ohľadne druhej domnienky

(súhlasné vyhlásenie rodičov) a § 94 a 95 v prípade tretej domnienky (určenie otcovstva

súdom).

V § 91 ods. 2 sa expressis verbis ustanovuje, že maloletý rodič môže urobiť súhlasné

vyhlásenie výlučne pred súdom. Súdna prax vychádzala doteraz len z judikatúry. (R

48/1984 – maloletý môže určiť otcovstvo súhlasným vyhlásením, pokiaľ je jeho vyhlásenie

primerané rozumovej a mravnej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku v spojitosti s a

§ 104 ZR).

Doterajšia právna úprava priznáva aktívnu legitimáciu len matke a dieťaťu

k podaniu návrhu na určenie otcovstva súdom. Tento stav sa môže javiť ako určitá

diskriminácia muža, ktorý sa za otca považoval, ale matka odmietla súhlasné vyhlásenie

o jeho otcovstve. Dohovor o právach dieťaťa priznáva v článku 7 dieťaťu právo poznať svoj

biologický pôvod, poznať svojich rodičov.

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva navrhuje sa predĺžiť

šesťmesačnú zapieraciu lehotu na tri roky.

Keďže účasť generálneho prokurátora v civilných veciach sa nezhoduje so zásadami,

na ktorých je v právnom štáte budované nezávislé súdnictvo v nadväznosti na rekodifikačný

zámer sa navrhuje, aby bolo možné rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva

určeného podľa prvej a druhej domnienky po uplynutí zákonom stanovenej lehoty len

na návrh dieťaťa. Návrh zákona rozlišuje dve štádiá: podanie návrhu o prípustnosti zapretia

otcovstva a až následne, ak súd vysloví, že zapretie otcovstva bude v záujme dieťaťa i po

uplynutí lehoty, môže dieťa podať na súd návrh na zapretie otcovstva. Podľa

predchádzajúcej úpravy sa generálny prokurátor mohol dozvedieť v praxi o „potrebe

zapretia otcovstva v záujme spoločnosti“ len na základe podnetu napr. matrikového otca.

Podnet bude podľa novej právnej úpravy smerovať k dieťaťu, resp. kolíznemu opatrovníkovi.

Základom je riešiť otázky osobného stavu dieťaťa – na prvom mieste je teda jeho záujem a

nie záujem spoločnosti.

V prípade úspešného zapretia otcovstva, môže dieťa podať návrh podľa § 94 – aby

otcovstvo určiť súd.»

Predseda národnej rady, ministerstvo spravodlivosti, ako aj navrhovateľ ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

1. Právomoc ústavného súdu

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

2. Znenie napadnutého ustanovenia zákona o rodine

Podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným

vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho

určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred

uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

3. Predmet konania pred ústavným súdom a podstata argumentácie

navrhovateľa

Návrh okresného súdu smeruje k posúdeniu súladu § 93 ods. 1 zákona o rodine

s čl. 8 dohovoru. Okresný súd namieta nesúlad uvedeného ustanovenia z dôvodu, že

po uplynutí zapieracej lehoty troch rokov odo dňa určenia otcovstva súhlasným vyhlásením

rodičov, t. j. podľa druhej domnienky, ktorá neskončí pred uplynutím troch rokov

od narodenia dieťaťa, právny alebo „matrikový“ otec, ktorý sa dozvie o skutočnostiach

spochybňujúcich jeho otcovstvo, resp. o skutočnostiach preukazujúcich, že nie je

biologickým otcom dieťaťa, nemá k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy na zapretie

otcovstva k dieťaťu, resp. na zmenu svojho právneho statusu vo vzťahu k dieťaťu.

Predmetom rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní bolo preto posúdenie

súladu § 93 ods. 1 zákona o rodine s čl. 8 dohovoru.

Navrhovateľ vo svojej argumentácii namietal, že napadnuté ustanovenie nie je

v súlade s čl. 8 dohovoru, pretože právny otec, ktorý z objektívnych dôvodov bez svojho

zavinenia uvedením do omylu zo strany matky dieťaťa zistí, že nie je biologickým otcom

dieťaťa a zmeškal zákonnú lehotu podľa ustanovenia § 93 ods. 1 zákona o rodine, nemá

žiadnu zákonnú možnosť uplatniť si zrušenie otcovstva a legálne zmeniť svoj právny status

vo vzťahu k „biologicky cudziemu“ dieťaťu.

Navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil nesúlad napadnutého ustanovenia

§ 93 ods. 1 zákona o rodine s čl. 8 dohovoru, pretože lehota na podanie zapieracej žaloby

v tomto prípade začína plynúť odo dňa určenia otcovstva, a nie od okamihu získania

vedomosti o skutočnostiach spochybňujúcich otcovstvo muža k dieťaťu.

4. Posúdenie súladu napadnutého ustanovenia § 93 ods. 1 zákona o rodine

s právom podľa čl. 8 dohovoru – návrh sudkyne spravodajkyne

Ústavný súd v tejto súvislosti obdobne ako účastníci tohto konania poukazuje

predovšetkým na nález č. k. 57 z 20. apríla 2011, ktorého predmetom

posúdenia bol súlad ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o rodine a riešil otázku zapretia

otcovstva manželom matky dieťaťa. Podľa uvedeného ustanovenia zapretie otcovstva sa

viazalo na splnenie dvoch podmienok, a to že sa manžel dozvedel, že sa jeho manželke

narodilo dieťa, a časové obmedzenie jeho oprávnenia zaprieť otcovstvo do uplynutia

trojročnej lehoty od momentu, keď sa dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa.

V danom prípade ústavný súd musel v konaní zodpovedať otázku, či vnútroštátna právna

úprava zapretia otcovstva, ktorá umožňovala zosúladiť právne otcovstvo s otcovstvom

biologickým prostredníctvom súdneho rozhodnutia vydaného na základe žaloby o zapretie,

ktorej podanie je časovo obmedzené subjektívnou lehotou plynúcou od momentu, keď sa

manžel matky dieťaťa dozvedel o jeho narodení, dostatočne zohľadňovala kolidujúce

záujmy, ktoré predstavujú predovšetkým právo dieťaťa na zachovanie stability rodinných

vzťahov v záujme jeho ochrany, ale i jemu opozitne stojace právo dieťaťa na poznanie

svojich biologických rodičov, ako aj právo právneho otca, ktorý nie je biologickým otcom

dieťaťa, príp. právo biologického otca domáhajúceho sa nadobudnutia statusu právneho otca

či právo matky dieťaťa. Ústavný súd v súhrne v danej veci konštatoval, že právnou úpravou

ustanovená lehota na podanie zapieracej žaloby (zapieracia lehota) nie je v rozpore

s označenými článkami dohovoru. Vymedzenie tejto lehoty a podmienok jej plynutia však

musí vyváženým spôsobom rešpektovať práva všetkých v týchto právnych vzťahoch

zúčastnených osôb. Z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých záujmov pri usporiadaní

právnych vzťahov súvisiacich s právnym otcovstvom bolo ale podľa ústavného súdu

potrebné zobrať do úvahy predovšetkým moment začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorý

musí zohľadňovať okamih, v ktorom sa právny otec dozvedel o skutočnostiach

spochybňujúcich jeho otcovstvo. Napadnutou právnou úpravou ustanovené začatie plynutia

zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, totiž

neprimerane oslabovalo jeho záujmy. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru,

že napadnuté ustanovenia neposkytovali dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých

subjektov, resp. nezohľadňovali dostatočne právo právneho otca na zosúladenie

biologického a právneho otcovstva, právnemu otcovi neposkytovali opravný prostriedok,

ktorým by sa mohol brániť proti neprimeranému zásahu do svojich práv, a preto

neprimerane zasiahli do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj do práva

na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v náleze sp. zn. dospel k viacerým záverom, z ktorých

vychádzal aj pri rozhodovaní v tejto veci.

Záujem o určenie otcovstva spadá pod rámec práva na ochranu dieťaťa, ktoré má síce

charakter privilegovanosti, avšak nie je právom absolútnym, čo znamená, že aj toto právo

musí mať svoje rozumné zákonné limity nezasahujúce predovšetkým do práv iných osôb

s jemu konkurujúcimi záujmami.

Zákon o rodine v záujme určenia otcovstva ustanovuje systém vyvrátiteľných

zákonných domnienok otcovstva, podľa ktorých sa určuje, koho platné právo považuje

za otca dieťaťa, resp. kto sa v súlade s platným právom považuje za otca dieťaťa.

Prvá domnienka otcovstva predpokladá narodenie dieťaťa v čase od uzavretia

manželstva až do uplynutia 300 dní po jeho skončení. K určeniu otcovstva v prospech

manžela matky tak v tomto prípade dochádza bez akéhokoľvek prejavu vôle z jeho strany. K

nadobudnutiu statusu otcovstva teda postačuje, ak nastane zákonom predpokladaná

skutočnosť – narodenie dieťaťa v zákonom určenom čase.

Druhá domnienka otcovstva sa uplatňuje až v prípade nesplnenia prvej a otcovstvo

podľa nej vzniká až na základe súhlasného vyhlásenia oboch. Otcovstvo je v takomto

prípade založené na vedomom súhlasnom prejave vôle nielen otca, ale i matky dieťaťa

týkajúcom sa ich rodičovstva, t. j. vychádza z vedomého prijatia rodičovstva obidvomi

rodičmi.

Tretia domnienka otcovstva prichádza do úvahy, pokiaľ nebol otec dieťaťa určený

na základe prvých dvoch domnienok, a vychádza z určenia otcovstva súdom na základe

návrhu niektorého z rodičov dieťaťa, t. j. z preukázania možnosti počatia dieťaťa konkrétnym

mužom v rozhodnom čase (preukazuje sa, či muž súložil s matkou dieťaťa v čase, od ktorého

neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní), ktorý je

následne, pokiaľ jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti, súdnym rozhodnutím určený

za otca dieťaťa.

Zo znenia zákonných domnienok otcovstva je zrejmé, že každá z nich predpokladá,

že status právneho otca nadobudne biologický otec dieťaťa. Túto skutočnosť možno vyvodiť

z toho, že podmienky vzniku právneho otcovstva sú viazané buď na časovo ohraničené

obdobie možného počatia dieťaťa, alebo na vedomé rozhodnutie rodičov týkajúce sa

rodičovstva.

Cieľom druhej domnienky otcovstva je stabilizovať právne pomery dieťaťa žijúceho

mimo manželského zväzku v záujme ochrany jeho práv. Zákon o rodine zároveň poskytuje

mužovi, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, lehotu na zapretie

otcovstva, ktorá je prostriedkom, ktorý by mal zabezpečovať zosúladenie právneho

a biologického otcovstva. Na základe uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu

konštatovať, že cieľom zákonodarcu v prípade určenia otcovstva podľa druhej domnienky

nie je len určenie akéhokoľvek právneho otca dieťaťa, ale v súlade so spoločnosťou

a morálkou všeobecne akceptovaným princípom zodpovednosti (každý by mal niesť

zodpovednosť za svoje konanie) určenie biologického otca, ktorý by mal prijať a niesť plnú

zodpovednosť za zabezpečenie výchovy a výživy svojho dieťaťa.

Národná rada, ako aj ministerstvo spravodlivosti poukázali vo svojich vyjadreniach

predovšetkým na skutočnosť, že určenie otcovstva podľa druhej domnienky otcovstva

predpokladá aktívne konanie muža, ktorý si musí byť vedomý, že biologickým otcom dieťaťa

nemusí byť s ohľadom na skutočnosť, že nežije v manželstve, ktorému prináleží osobitný

status, v ktorom sa vernosť partnerov prezumuje priamo právnou normou. Z uvedeného

následne vyplýva, že podľa ich názoru právny otec, ktorého otcovstvo bolo určené

súhlasným vyhlásením rodičov, by nemal, pokiaľ ide o možnosť zaprieť otcovstvo,

disponovať rovnakým rozsahom práv ako právny otec – manžel matky (t. j. otec, ktorého

otcovstvo bolo určené na základe prvej domnienky), pretože k určeniu otcovstva došlo aj v

dôsledku ním poskytnutej súčinnosti, resp. jeho dobrovoľným, slobodným a aktívnym

konaním a v mimo manželského zväzku chráneného zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu okrem skutočnosti, že pri určení otcovstva podľa druhej

domnienky zákon o rodine požaduje aktívne konanie otca dieťaťa, je potrebné v tomto

prípade zdôrazniť aj skutočnosť, že realizáciou uvedeného právneho úkonu muž poskytujúci,

resp. realizujúci súhlasné vyhlásenie rodičov vyjadrením svojho prejavu vôle preberá na

seba dlhodobé a mimoriadne vážne záväzky vyplývajúce z obsahu statusu otcovstva, ktoré

smeruje vždy k zabezpečeniu materiálnych i nemateriálnych podmienok výživy a výchovy

dieťaťa. Vzhľadom na charakter záväzkov, ktoré na seba muž takýmto právnym úkonom,

resp. súhlasným vyhlásením rodičov prevezme, je podľa ústavného súdu nepravdepodobné,

resp. iba výnimočné, aby takéto vyhlásenie urobil muž, ktorý by si bol vopred vedomý toho,

že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. muž vedomý si okolností vylučujúcich jeho

otcovstvo k dieťaťu.

Vzhľadom na uvedené možno podľa ústavného súdu taktiež uzavrieť, že v zásade je

vo všeobecnosti pre muža, ktorého otcovstvo k dieťaťu sa má určiť na základe súhlasného

vyhlásenia rodičov, pre uskutočnenie uvedeného právneho úkonu rozhodujúcou okolnosťou

vedomie biologickej reality dieťaťa, ktorého otcovstvo má byť takýmto spôsobom určené,

t. j. vedomie o tom, či je biologickým otcom takéhoto dieťaťa.

Prípadný nesúlad právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom zasahuje

do súkromnej sféry právneho otca. Takýto zásah nadobúda osobitnú intenzitu v prípade, ak

právny otec napriek dobromyseľnosti o svojom biologickom otcovstve k dieťaťu v čase

nadobudnutia statusu otcovstva je podľa platného právneho poriadku aj po zistení

uvedeného nesúladu povinný plniť si svoje rodičovské práva a povinnosti. Stav nesúladu

právneho a biologického otcovstva zasahuje aj samotné dieťa, napr. v jeho práve poznať

svojich biologických rodičov, a taktiež koliduje s právami biologického otca dieťaťa, ktorý

sa usiluje dosiahnuť status právneho otca, ako aj s právami matky dieťaťa.

V danom prípade dochádza k stretu protichodných záujmov, ktoré na strane jednej

predstavujú právna istota a záujem dieťaťa a na strane druhej právo právneho otca zrušiť

svoje otcovstvo, t. j. právo na zapretie otcovstva v prípade, že nie je biologickým otcom,

pričom právna úprava by mala zabezpečovať spravodlivú rovnováhu týchto protichodných

záujmov.

Navrhovateľ vo svojej sťažnosti nerozporoval opodstatnenosť existujúcej právnej

úpravy vo vzťahu k časovému obmedzeniu subjektívnej lehoty na podanie zapieracej žaloby

právnym otcom ani samotnú dĺžku tejto lehoty, z uvedeného dôvodu ústavný súd

nepovažoval za potrebné zaoberať sa tou časťou argumentácie ministerstva spravodlivosti,

ktorá smerovala k odôvodneniu opodstatnenosti právnej úpravy v tomto smere (otázkami

opodstatnenosti časového obmedzenia subjektívnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, ako

aj dĺžkou tejto lehoty sa ústavný súd už zaoberal v náleze sp. zn. , pozn.).

Ako rozporné s ustanovením čl. 8 dohovoru navrhovateľ označil určenie momentu

začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorá je podľa § 93 ods. 1 zákona o rodine viazaná na deň

určenia otcovstva, a nie na okamih získania vedomosti právneho otca o skutočnostiach

spochybňujúcich jeho otcovstvo k dieťaťu.

V prípade určenia otcovstva podľa druhej domnienky muž vstupuje do uvedených

práv dobrovoľne v dôsledku vlastného prejavu vôle, pri ktorom vychádza z jemu v tom čase

známych skutočností, na základe ktorých prevezme zodpovednosť za svoje konanie, ako aj

následky s ním spojené. Argumentácia ministerstva spravodlivosti, podľa ktorej po uplynutí

zapieracej lehoty začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami právneho otca, aj

v prípadoch, v ktorých sa právny otec dozvie, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po

uplynutí zapieracej lehoty, sa ústavnému súdu javí ako nepresvedčivá.

Pokiaľ totiž právny otec po uplynutí zákonnej zapieracej lehoty zistí, že v čase

uskutočnenia súhlasného vyhlásenia rodičov konal v nevedomom omyle, t. j. okolnosti

relevantné pre jeho rozhodnutie boli iné ako tie, z ktorých vychádzal pri uskutočnení

uvedeného právneho úkonu, malo by mu byť umožnené usporiadať svoje vzťahy podľa

nových podmienok, resp. zistených relevantných okolností, pretože opačný záver by ho

podľa názoru ústavného súdu oberal o slobodnú vôľu a neprimerane by zasahoval do jeho

práva na súkromie.

Nerovnaké zaobchádzanie s právnym otcom určeným podľa prvej domnienky

a právnym otcom určeným podľa druhej domnienky vo vzťahu k poskytnutiu možnosti

podať zapieraciu žalobu v subjektívnej lehote plynúcej od momentu, od ktorého sa právny

otec dozvie, že nie je biologickým otcom dieťaťa, len z toho dôvodu, že právny otec určený

podľa druhej domnienky žije v inej forme spolužitia, ako je manželstvo, v ktorom taktiež

vernosť môže byť prezumovaná, nemožno z pohľadu jeho práva na súkromie považovať

za akceptovateľné.

Zo znenia § 93 ods. 1 zákona o rodine je zrejmé, že uvedená právna úprava neberie

ohľad na prípady, v ktorých sa rozhodujúca skutočnosť, t. j. biologická realita dieťaťa stane

známa až po uplynutí zákonnej zapieracej lehoty, a neumožňuje pri posudzovaní

uplatnených práv preskúmať konkrétne okolnosti prípadu a zvážiť váhu záujmov dotknutých

subjektov. Napriek všeobecnej požiadavke na spravodlivom usporiadaní vzťahov, resp. na

spravodlivom vyvážení všetkých dotknutých záujmov v prípade zistenia právneho otca,

že nie je biologickým otcom dieťaťa, až po uplynutí zapieracej lehoty, sa tento nemá

možnosť slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom vzťahu s

dieťaťom, alebo sa rozhodne využiť právne prostriedky smerujúce k jeho ukončeniu.

Z už uvedeného vyplýva, že napadnuté ustanovenie § 93 ods. 1 zákona o rodine

neposkytuje dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov,

resp. nezohľadňuje dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho

otcovstva. Právny otec nemá opravný prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti

neprimeranému zásahu do svojich práv. Napadnuté ustanovenia preto neprimerane zasahuje

do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bol plénu ústavného súdu predložený tento návrh sudkyne

spravodajkyne na rozhodnutie:

„Ustanovenie o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených

v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa je ústavný súd spôsobilý v pléne konať

a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa plénum ústavného súdu sa uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní

desiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičná

väčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa druhej a tretej vety

a zamietnutý.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2015