Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-116-2019.pdf
PDF · 123.75 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/116/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu J. L., V.. XX.XX.XXXX, P. Q. XX, XXX XX Q., zastúpeného JUDr. Petrom Ličákom, advokátom, so sídlom Kapušany, Záhradná 19/468, proti žalovanému Slovnaft, a. s., so sídlom Vlčie hrdlo, 824 12 Bratislava, zastupenému JUDr. Ľubošom Noskovičom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Líščie nivy 7, o zaplatenie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, o odvolaní strán proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 20.05.2019, č. k. 9C/143/2002 - 654 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I., II. a VI.
Mení rozsudok vo výroku III. tak, že žalobcovi sa vo vzťahu k žalovanému priznáva náhrada trov konania v rozsahu 48 %.
Mení rozsudok vo výrokoch IV. a V. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť Slovenskej republike, za ktorú koná OS Prešov, náhradu trov konania v rozsahu 74 % a žalobca je povinný zaplatiť Slovenskej republike, za ktorú koná OS Prešov, náhradu trov konania v rozsahu 26 %.
Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.888,92 eur s prísl. od 14.12.2002 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Určil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 17,10 %, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike, za ktorú koná OS Prešov, náhradu trov konania v rozsahu 41,45 % a žalovanému túto povinnosť uložil v rozsahu 58,55 %, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi tiež uložil povinnosť zaplatiť znalcovi S.. R. H. náhradu nákladov spojených s vypracovaním doplnku k znaleckému posudku v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa z titulu vlastníctva nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, kat. úz. Q., domáhal zaplatenia bezdôvodného obohatenia od žalovaného za dobu 3 rokov pred podaním žaloby, a teda odo dňa 06.08.1999. Na určenie výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie sporného pozemku, a to v porovnaní s cenou nájmu, za ktorý by sa takýto pozemok dal prenajať, bol do konania pribratý znalec S.. R. H., ktorý vo veci podal znalecký posudok č. XX/XXXX.. Žalobca v priebehu konania spochybnil takto podaný znalecký posudok a žalovaný vzniesol námietku premlčania voči nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie námietku premlčania akceptoval v rozsahu času od 06.08.1999 do 05.08.2000 v zmysle
predpokladov § 107 ods. 1, 2 OZ. Zdôraznil, že už v čase podania žaloby žalobca nepochybne vedel o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje užívaním jeho nehnuteľností, a tak môže žiadať bezdôvodné obohatenie najviac za čas dvoch rokov pred podaním žaloby, keď hranica týchto dvoch rokov je daná dátumom 06.08.2000. Ustálil, že bezdôvodné obohatenie za obdobie rokov od 06.08.2000 do 06.08.2002 premlčané nie je. Súd prvej inštancie v súvislosti s námietkami žalovaného poukázal na znalecký posudok znalca z odboru geodézie a kartografie č. XX/XXXX v spojení s jeho doplnkom za účelom identifikácie plochy užívanej žalovaným na úkor žalobcu. Zdôraznil rozsudok vydaný v konaní OS Prešov sp. zn. 29C/255/2010, keď týmto rozhodnutím bola právoplatne vyriešená otázka vlastníckeho práva k sporenej ploche v prospech žalobcu a k ďalším námietkam žalovaného sa v tejto súvislosti už prvoinštančný súd nevyjadroval. Prvoinštančný súd zdôraznil, že na základe doplnenia znaleckého posudku S.. R. H. (k námietkam, ktoré k posudku uplatnil žalobca), považuje jeho znalecký posudok č. XX/XXXX za spĺňajúci kritéria znaleckého posudku, z ktorého vychádzal pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobcu, pokiaľ ide o zistenú všeobecnú hodnotu nájmu nehnuteľností za dané obdobie. Súd prvej inštancie poukázal ďalej na vyjadrenia žalovaného, ktorý zdôrazňoval, že spornú plochu užíva z dôvodu zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo na základe právnych predpisov týkajúcich sa energetiky. Prvoinštančný súd uviedol, že námietka existencie zákonných vecných bremien vznesená žalovaným takmer 17 rokov po začatí konania, hoci o existencii tvrdených potrubí musel žalovaný vedieť, keď navyše nepreukázal, že na spornej ploche sa nachádzajú podzemné potrubia (napr. ich zákresom, geometrickým plánom a pod., a v akom rozsahu túto spornú plochu pretínajú), má za následok, že na nedostatočne určité skutkové tvrdenia vznesené po takej dlhej dobe od začatia konania, súd prihliadať nemôže (§ 153 CSP). Zamietol preto aj návrh na dokazovanie doplnkom znaleckého posudku, ktorý by zohľadňoval tieto tvrdené zákonné vecné bremená, keďže posudkom sa zákonné vecné bremená zisťovať nemajú, žalovaný bol povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že na spornej ploche sa nachádzajú podzemné potrubia zodpovedajúce dobovým právnym predpisom podľa § 2 a nasl. Vládneho nariadenia č. 29/1959 Zb. Po zistení, že žalovaný užíva plochu vlastnícky patriacu žalobcovi bez právneho dôvodu, k tomuto užívaniu postačuje, že táto plocha je žalovaným ohradená, má na tejto ploche stavby. Má za to, že výška bezdôvodného obohatenia má zodpovedať nájomnému, ktoré by musel žalovaný platiť, ak by toto užívanie bolo legálne a právne vykonávané na základe napr. nájomnej zmluvy. Pri určovaní výmery spornej plochy vychádzal súd prvej inštancie z výmery 6446 m2, ako boli napokon zidentifikované v znaleckom posudku znalca S.. P. a zistil, že za obdobie od 06.08.2000 do 06.08.2002 sa žalovaný na úkor žalobcu obohatil o sumu 7.888,92 eur. Pokiaľ ide o príslušenstvo tejto pohľadávky, prvoinštančný súd poukázal na § 517 ods. 1, 2 OZ s tým, že za výzvu na plnenie treba v danom prípade považovať doručenie žaloby žalovanému, na základe ktorej žalovaný mal plniť z 13.12.2002 až do omeškania 14.12.2002. K tomuto dňu bola diskontná sadzba NBS 6,5% ročne a výška úrokov tak dosahuje rozsah 13,00 % ročne.
3. O trovách konania strán sporu rozhodol prvoinštančný súd podľa § 251 a nasl. CSP. Pri výpočte úspechu žalobcu vychádzal z toho, že pri rozhodovaní o výške bezdôvodného obohatenia ide o rozhodnutie, ktoré závisí od znaleckého posudku. Preto plným úspechom žalobcu je úspech v základe uplatneného nároku s tým, že výška priznaných trov sa bude odvíjať od sumy priznanej súdom. Uviedol, že žalobca bol úspešný v časti zaplatenia istiny 7.888,92 eur, neúspešný bol v časti premlčanej istiny za čas od 06.08.1999 do 05.08.2000 a v časti úrokov z omeškania nad rozsah 13 % ročne. Uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade trov podľa miery úspechu vo veci je potrebné zvážiť mieru úspechu v celom spore, teda nielen ohľadom pohľadávky, ale aj ohľadom jej príslušenstva. Na základe uvedeného uzavrel, že žalobca ku dňu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania žiadal zaplatenie sumy 10.687,18 eur (priznaná istina + istina premlčaná + 17,6 % ročne z tejto sumy od 06.08.2002 do 25.04.2019, čo spolu predstavuje 42.153,05 eur. Žalobcovi bola priznaná istina 7.888,92 eur + 13 % ročne z tejto sumy od 14.12.2002 do 25.04.2019, teda suma 24.680,- eur. Úspech žalobcu tak predstavuje 58,55 %, úspech žalovaného 41,45 %, čistý úspech žalobcu tak predstavuje rozsah 17,10 %. Keďže štát preddavkoval trovy znaleckého dokazovania, patrí mu náhrada trov voči stranám sporu podľa ich pomeru úspechu. Trovy spojené s doplnkom znaleckého posudku uložil zaplatiť žalobcovi, keďže boli vyvolané jeho nedôvodnými námietkami.
4. Proti tomuto rozsudku v jeho celom rozsahu podali odvolanie tak žalobca, ako aj žalovaný. Žalovaný podal odvolanie proti výrokom rozsudku I., III. a V., keď navrhol v napadnutej časti rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobcu bola v celom rozsahu zamietnutá a aby žalovanému bola priznaná plná náhrada trov konania v rozsahu 100 %. V dôvodoch odvolania žalovaný vytýka súdu prvej inštancie, že v priebehu konania dostatočne nepreskúmal a nezistil, že vedeniu sporu pod sp. zn. 29C/255/2010 OS
Prešov bránila prekážka litispendencie v dôsledku existencie prejednávanej veci, pričom z uvedeného konania neskôr prijal rozhodnutie o vlastníckom práve žalobcu. Žalovaný ďalej navrhol vstup vedľajšieho účastníka do konania, a to Fond národného majetku SR, keď o tomto návrhu súd prvej inštancie nerozhodol. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia na základe znaleckého posudku č. XX/ XXXX, tento posudok nereflektoval skutočnosť, že žalobca nadobudol pôvodne ornú pôdu, pričom plynutím času a priemyselnou výstavbou došlo k zmene druhu pozemkov na zastavané plochy. Takouto zmenou z ornej pôdy na priemyselne zastavané pozemky došlo k výraznému zvýšeniu hodnoty týchto pozemkov a súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jeho návrhom na doplnenie znalecké posudku tak, aby tento reflektoval uvedenú zmenu. Má za to, že určenie žalobcu ako vlastníka dotknutých pozemkov v uvádzanom konaní OS Prešov 29C/255/2010 bolo nielenže nesprávne v zmysle záverov rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ale aj neústavné, a to napriek skutočnosti, že na strane žalobcu mohlo dôjsť v súvislosti s výstavbou areálu pred takmer 40 rokmi k ujme, čo možno považovať za zásadný rozpor s dobrými mravmi a spôsobenie neúnosnej ujmy na vrub žalovaného. Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že vzhľadom na možnú litispendenciu konania 29C/255/2010, mal súd prejudiciálne prihliadať na aktuálnu rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít s poukazom na čl. 2 CSP, v rámci prednosti aplikácie reštitučných predpisov, a teda absencii naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva žalobcu. Nesúhlasí s tým, že by na jeho strane bol daný nedostatok dobromyseľnosti tak, ako to vyjadril odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí. Zdôrazňuje, že stanovenie dobromyseľnosti pri právnických osobách je mimoriadne komplikované, keďže za právnickú osobu robia úkony ich štatutárne orgány aj iní pracovníci alebo členovia a pri samotnej právnickej osobe neexistuje vlastné vnútorné presvedčenie, že určitá vec jej patrí. Napriek tomu žalobca aj súdy hodnotia dobromyseľnosť žalovaného len na základe faktických skutočností, ktoré nastali ešte pred vznikom žalovaného a ktorý na ne nemal žiaden vplyv. Žalovaný si v období, keď bol dôvodne presvedčený o tom, že nehnuteľnosti sú jeho vlastníctvom, riadne plnil všetky povinnosti vlastníka a bola daná jeho dobromyseľnosť. Túto argumentáciu žalovaného súd prvej inštancie neakceptoval, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho o veci aj nesprávne rozhodol. Pokiaľ ide o jeho námietku existencie zákonného vecného bremena na daných nehnuteľnostiach žalovaný zdôrazňuje, že potrubie na prepravu pohonných látok ako energetické zariadenie v zmysle zákona o energetike, bolo vystavané v súlade s rozhodnutím bývalého ONV Y. z XX.XX.XXXX a kolaudované rozhodnutím bývalého ONV Y. XX.XX.XXXX. Akékoľvek pochybnosti o existencii potrubí alebo zákonných vecných bremien sú nesprávne a nedôvodné. Ich existenciu potvrdzuje Úrad na reguláciu sieťových odvetví a rozhodnutia vyššie spomínané. Zároveň oznamoval súdu prvej inštancie, že ohľadom zápisov zákonného vecného bremena boli vedené na KS Prešov samostatné konania, ktoré skončili preukázaním správnosti týchto zápisov v katastri nehnuteľností. V tejto súvislosti je mimoriadne dôležité posúdenie záverov znaleckého posudku vypracovaného súdnou cestou o všeobecnej hodnote dotknutých nehnuteľností a príslušnom nájme. Žalovaný zdôrazňuje, že zákonné vecné bremená ako obmedzenia vlastníka dotknutých nehnuteľností majú výrazný vplyv na všeobecnú hodnotu týchto nehnuteľností. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru pochybil pri určení úrokov z omeškania spojených s požadovaným bezdôvodným obohatením a zdôrazňuje, že sám žalobca bol schopný finálne stanoviť okruh dotknutých nehnuteľností až 16 rokov po začatí konania, tak potom nie je zrejmé, ako to mohol predtým realizovať žalovaný. Nesúhlasí tiež s rozhodnutím o trovách konania strán sporu a zdôrazňuje, že pôvodne žalobca požadoval od žalovaného zaplatenie istiny 17.191,- eur spolu so 17,6 % ročným úrokom z omeškania. V závislosti od uvedeného, napriek tomu, že žalobca bol v spore úspešný v rozsahu približne 35 % a žalovaný 65%, súd paradoxne zaviazal žalovaného na úhradu trov konania, a to vo vzťahu k žalobcovi aj Slovenskej republike. Keďže úroky z omeškania tvoria príslušenstvo pohľadávky zdôrazňuje istinu, ktorú súd prvej inštancie žalobcovi priznal oproti požadovanej sume 17.191,- eur, je úspech žalovaného voči žalobcovi vo väčšej miere viac ako zrejmý, a preto by už pri súčasnom rozhodnutí mal byť zaviazaný na náhradu trov konania práve žalobca a nie žalovaný, ktorý bol v spore úspešný vo väčšom rozsahu. Na základe týchto dôvodov navrhol žalovaný podanému odvolaniu vyhovieť.
5. Žalobca podal odvolanie proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie II. a proti súvisiacim výrokom o trovách konania vo vzťahu k žalovanému a k Slovenskej republike. Žalobca nesúhlasí so zamietnutím žaloby v prevyšujúcej časti a tvrdí, že súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadal s uplatnenou námietkou premlčania žalovaného, a to pokiaľ ide o relevantnosť plynutia subjektívnej premlčacej doby. Žalobca má za to, že skutočnosť, že sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje žalovaný, keďže užíva jeho nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, sa mohol dozvedieť najskôr dňa 31.08.2000 a najneskôr dňa 15.12.2000. V prípade dátumu 06.08.2000 poukazuje na to, že sa jednalo z jeho strany o prvú
žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorú podal a súd mal skúmať, kedy sa žalobca ako oprávnená osoba skutočne dozvedel také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde (vedomosť o právnej úprave, o jej aplikácii na dotknutý právny vzťah a o všetkých dôsledkoch, ktoré z toho vyplývajú). Fakt, že žalobca v čase podania žaloby nepochybne vedel o bezdôvodnom obohatení by bol relevantný v prípade, ak by sa jednalo o podanie ďalšej žaloby, teda, keby si žalobca ďalšou žalobou uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo po podaní prvej žaloby. Žalobca vytýka súdu prvej inštancie tiež skutočnosť, že na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam posúdil žalobu nedôvodnú v časti žiadaného úroku z omeškania a nesprávne žalobu v tejto časti zamietol. Zdôrazňuje, že podľa jeho názoru je potrebné za výzvu na plnenie zo strany žalovaného, považovať podanie žalobcu z 15.12.2000. Touto výzvou bol právny predchodca žalovaného vyzývaný k majetkoprávnemu vysporiadaniu predmetných pozemkov. Žalobca ďalej nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania, v tejto súvislosti zdôrazňuje nesprávne rozhodnutie v otázke premlčania časti nároku a žiadaného úroku z omeškania, čo následne spôsobilo aj nesprávnosť rozhodnutia súdu o náhrade trov konania. Pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky má za to, že aplikačná prax sa vo väčšine prípadov prikláňa k názoru, že ani samotným vyčíslením úroky z omeškania nestrácajú charakter príslušenstva pohľadávky, a teda sa do základu pre výpočet súdneho poplatku, ako aj trov konania, nezapočítavajú. Na základe toho považuje postup prvoinštančného súdu pri určovaní náhrady trov konania za nesprávny. Týmto postupom súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil a nesprávne rozhodol o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Pokiaľ prvoinštančný súd poukazuje na rozhodnutie NS ČR 23Cdo/2585/2015 žalobca zdôrazňuje, že predmetom žaloby v takomto prípade bol zmluvnú úrok z omeškania, ktorý nebol súdom priznaný, a teda rozhodnutie vychádza z iného skutkového základu, ako je prejednávaná vec a nedá sa na tento prípad aplikovať. Žalobca rovnako nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie o náhrade trov konania štátu, keď opäť vytýka súdu prvej inštancie nesprávne rozhodnutie v otázke premlčania úroku z omeškania. Zdôrazňuje, že v predchádzajúcom štádiu konania bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov, nemal by byť teda vôbec zaviazaný na náhradu trov štátu a túto skutočnosť súd prvej inštancie neakceptoval. Žalobca by nemal byť zaviazaný ani na úhradu trov znalca. Trovy znalca boli na 100 % kryté preddavkom, ktoré zaplatil žalovaný a ich výšku určil znalec. Tieto trovy už boli uhradené, a teda, ak by ich uhradil aj žalobca, stalo by sa tak duplicitne. Na základe týchto dôvodov navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.
6. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného a nesúhlasil s ním uvádzanou argumentáciou.
7. Rovnako žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zdôrazňoval, že podľa jeho názoru odvolanie z jeho strany nie je dôvodné a poukázal na svoju argumentáciu vyjadrenú predovšetkým v podanom odvolaní a aj v predchádzajúcom štádiu konania.
8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že pokiaľ ide o vec samú, odvolania strán opodstatnené nie sú.
9. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol v danej veci vyvodený aj správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto právnych a skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
10. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú aktuálne vedené na LV č. XXXX, kat. úz. Q. a medzi stranami konania nebolo sporné, že na týchto nehnuteľnostiach, v rozsahu výmery 6646 m2, sa nachádza oplotený areál obchodnej spoločnosti žalovaného. Presná identifikácia nehnuteľností - pozemkov, resp. ich častí, vlastnícky patriacich žalobcovi, ktoré sa nachádzajú v oplotenom areáli žalovaného, vyplynula zo záverov znaleckého posudku č. XX/XXXX a jeho doplnku č. X/XXXX znalca z odboru geodézie a kartografie S.. J. P.. Sporný vzťah medzi žalobcom a žalovaným súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval ako vzťah z bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaný užíva plochu vlastnícky patriacu žalobcovi bez právneho dôvodu a žalobca nemá reálnu možnosť tieto nehnuteľnosti riadne užívať. Žalobca z tohto titulu
uplatňoval vo vzťahu k žalovanému vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, a teda od 06.08.1999 do 06.08.2002.
11. V konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29C/255/2010 bolo vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným určené, že žalobca je výlučným vlastníkom konkrétnych nehnuteľností, vytvorených oddelením od pozemkov evidovaných na LV č. XXX, kat. úz. Q., a to od parciel C KN XXXX/XX, C KN XXXX/XX, C KN XXXX/XX, C KN XXXX/X, C KN XXXX/XX, C KN XXXX/XX, C KN XXXX/X, C KN XXXX/X a C KN XXXX/XX. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22.10.2015.
12. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že nie dôvodná námietka žalovaného v tom, že vedeniu sporu OS Prešov sp. zn. 29C/255/2010, vo vzťahu k prejednávanej veci bránila prekážka litispendencie. Vo všeobecnosti platí, že začatie konania bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie (§ 159 CSP). Inak povedané, nemôže o tom istom spore (napr. o spore rovnakého žalobcu a žalovaného o zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností za rovnaké obdobie) súčasne prebiehať viac súdnych konaní a prednosť má to konanie, ktoré začalo skôr. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (teda, ak je založený na rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode). O tie isté strany ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení a tiež vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia strán. Podmienky totožnosti strán a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne (do pozor. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/280/2010). Z obsahu spisu nevyplynulo, aby vedeniu prejednávanej veci bránilo konanie týkajúce sa tej istej právnej veci tak, ako to predpokladá spomínané ust. § 159 CSP.
13. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti akcentuje konanie Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/255/2010, je zrejmé, že toto bolo začaté podstatne neskôr ako teraz posudzované konanie a v tomto konaní sa rozhodlo o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli zapísané na dvoch listoch vlastníctva tak v prospech žalobcu, ako aj žalovaného. Zároveň výsledok právoplatne ukončeného konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam neposkytuje podklad k záveru, že až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci sp. zn. 29C/255/2010 OS Prešov, resp. do podania žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, bol žalovaný dobromyseľným užívateľom sporných nehnuteľností.
14. Vo vzťahu k tejto námietke žalovaného odvolací súd opätovne zdôrazňuje spôsob a dôvody rozhodnutia vydaného vo veci OS Prešov sp. zn. 29C/255/2010. V tomto konaní sa súd prvej inštancie zaoberal, okrem iného, aj argumentáciou žalovaného, či mohol nadobudnúť vlastnícke právo k prejednávaným nehnuteľnostiam titulom ich vydržania, a táto jeho námietka akceptovaná nebola. Súd zistil, že právni predchodcovia žalovaného neboli dobromyseľní počas celej 10 ročnej vydržacej doby, právny predchodca žalovaného BENZINOL, n. p., bol v zmysle rozhodnutia bývalého N. Y. zo dňa XX.XX.XXXX povinný majetkoprávne vyporiadať pozemky s pozemnoknižnými vlastníkmi dotknutými výstavbou podniku v kat. úz. Q., pričom žalovaný si osvedčil vlastnícke právo vydržaním k určitým nehnuteľnostiam (N XXX/XX, Nz XXX/XX), poukazujúc na dobromyseľnosť od roku 1976, ich nadobudnutím od právneho predchodcu. Súd vyjadril záver, že pozemky v závode Q. neboli vyporiadané, zo strany žalovaného nebol predložený relevantný dôkaz, preukazujúci vyporiadanie sporných pozemkov s pozemnoknižnými vlastníkmi, a preto žalovaný nemohol nadobudnúť nehnuteľnosť vydržaním (§ 134 OZ), so započítaním práva právnych predchodcov, nakoľko ich držba nebola dobromyseľná.
15. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, túto správnym spôsobom sčasti akceptoval a následne posudzoval opodstatnenosť žaloby o zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 06.08.2000 až do 06.08.2002 (§ 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). V priebehu prvoinštančného konania žalobca uviedol, že jeho právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mu vzniklo od 14.06.1971 do 06.08.2000 je premlčané, čo sa však netýka jeho nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za čas od 06.08.2000 do 06.08.2002 so zdôraznením podania žaloby v rámci objektívnej aj subjektívnej premlčacej lehoty. Preto argumentácia žalobcu v odvolacom konaní o inom priebehu subjektívnej dvojročnej premlčacej doby, so zreteľom na uvedené, opodstatnená nie je (č. l. 382).
16. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor koho sa získal (§ 456 OZ). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 OZ). I keď k bezdôvodnému obohateniu dochádza predovšetkým tak, že sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty, môže k nemu dôjsť aj tým, že sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo, keby obohatený plnil svoje povinnosti (do pozornosti R 25/1986).
17. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, je zrejmé, že prvoinštančný súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. XX/XXXX znalca S.. R. H., ktorý podľa určených pokynov stanovil obvyklú hodnotu nájmu daných pozemkov v rozhodnom období. Znalec sa v podanom znaleckom posudku zaoberal analýzou využitia týchto nehnuteľností a zistil, že oceňované pozemky sú súčasťou priemyselného areálu spoločnosti SLOVNAFT, a. s., a ich prevažná časť je zastavaná priemyselnými stavbami a komunikáciami v rámci tohto areálu, ktorý je po celom obvode oplotený. Všeobecnú hodnotu nehnuteľností znalec určoval metódou polohovej diferenciácie, keďže pre porovnávaciu a výnosovú metódu nemal dostatok podkladov, v závislosti od čoho určil obvyklé nájomné za užívanie týchto nehnuteľností za obdobie, ktoré je predmetom konania. S námietkami žalobcu k takto podanému posudku sa znalec vyporiadal v jeho doplnku č. XX/XXXX, a to pokiaľ ide o nesúhlas s výškou stanovenej všeobecnej hodnoty pozemkov, z ktorej sa následne vypočítala všeobecná hodnota nájmu. Znalec v tejto súvislosti akcentoval kapitolu A bod 1 prílohy č. 3 Vyhlášky č. 492/2004 Z. z. a pokiaľ ide o definíciu všeobecnej hodnoty nehnuteľností, z tejto plynie, že sa nejedná o hodnotu, ktorá je stanovená vyhláškou, ale ide o odborný odhad znalca, na základe znalostí trhu. Znalec podľa svojej praxe vysvetlil, že zúčastnené strany si vysvetľujú všeobecnú hodnotu ako súčin koeficientov uvedených v tejto vyhláške. Koeficienty pritom slúžia iba ako pomôcka, vo vyhláške sú určené vždy v určitom rozsahu a presné číselné vyjadrenie konkrétneho koeficientu je výlučne v kompetencii znalca na základe odbornej praxe a znalosti trhu. Zdôraznil, že nie je možné tieto koeficienty určiť bez podrobnej znalosti jednotlivých faktorov, ovplyvňujúcich všeobecnú hodnotu pozemku, vynásobiť ich a považovať takýto údaj za všeobecnú hodnotu. Práve „objektivizácia“, ktorá je uvedená v definícii všeobecnej hodnoty, znamená zosúladenie všeobecnej hodnoty s trhovými cenami v danom mieste a čase. Ním získané informácie ohľadom preskúmavaných pozemkov spolu s jeho poznatkami z dlhoročnej praxe, boli podkladom pred objektívne stanovenie všeobecnej hodnoty. Pokiaľ sa namietala všeobecná hodnota stanovená v znaleckom posudku č. XXX/XXXX, znalec uviedol, že v tomto posudku určoval všeobecnú hodnotu pozemku za iné obdobie ako v prejednávanej veci, a to za obdobie od 01.11.2012 do 31.10.2014, čo znamená, že sa jedná o dve časové obdobia s odstupom až 15 rokov, ktoré obdobia nemožno porovnávať s ohľadom na vývoj trhových cien a poznamenal, že sa nejednalo o znalecké posudky na tie isté pozemky.
18. Odvolací súd, podobne ako súd prvej inštancie, so zreteľom na tieto dôvody nemal pochybnosti o správnosti záverov v konaní ustanoveného znalca, ktoré uviedol v podanom znaleckom posudku, v ktorom stanovil rozsah obvyklého nájomného za žalovaným užívané nehnuteľnosti v spojení s jeho dodatkom.
19. K výške všeobecnej hodnoty nájmu daných pozemkov, prvoinštančný súd so zreteľom na vykonané dokazovanie správne zdôraznil nepreukázanie predpokladov podľa § 2 a nasl. Vládneho nariadenia č. 29/1959 Zb. v spojení s § 22 zákona č. 79/1957 Zb. účinných v čase, kedy bola realizovaná výstavba priemyselného areálu žalovaného. Naviac, podstatnou v prejednávanej veci je skutočnosť, že žalovaný zaberal v rozhodnom období časť nehnuteľností, ktoré sú výlučným vlastníctvom žalobcu, tieto pozemky sa nachádzajú v oplotenom areáli žalovaného, žalobca ich nemal možnosť reálne užívať a žalovaný sa s ním v tejto súvislosti právne nevyrovnal, v dôsledku čoho sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
20. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že z titulu bezdôvodného obohatenia je daná povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 7.888,92 eur a správne rozhodol aj o príslušenstve pohľadávky podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný bol povinný plniť potom, čo ho žalobca o takéto
plnenie požiadal (§ 563 OZ) a v tomto prípade je potrebné za výzvu na plnenie považovať žalobu, ktorá bola žalovanému doručená dňa 12.12.2002, nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania a žalobcovi od 14.12.2002 patrí nárok na úroky z omeškania podľa predpokladov § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov.
21. Pokiaľ ide o výroky o trovách konania strán sporu, odvolací súd zdôrazňuje, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov uplatňuje tzv. zásada úspechu (§ 255 a nasl. CSP), teda strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov buď pomerne rozdelí, prípade vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Posledný záver platí za situácie, ak je pomer úspechu obidvoch strán zhruba rovnaký.
22. Súd prvej inštancie v zásade správne zohľadnil, že časť nároku žalobcu (u ktorého výška plnenia závisela od výsledkov znaleckého dokazovania) zamietol z dôvodu akceptovania námietky premlčania, ktorú z časti v konaní úspešne uplatnil žalovaný. Je správny záver prvoinštančného súdu v zmysle tom, že žalobca ku dňu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, požadoval zaplatenie sumy 10.687,18 eur (priznaná istina + istina premlčaná), avšak pokiaľ ide o hodnotu príslušenstva pohľadávky, toto by bolo možné v súvislosti s kvantifikáciou pomeru úspechu žalobcu v konaní realizovať len v tom prípade, ak by príslušenstvo bolo samostatne predmetom sporu, v závislosti od jeho vyčíslenia (do pozornosti I. ÚS 387/2018). Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní a pri určení rozsahu nároku na náhradu trov, vychádzal z výšky požadovanej pohľadávky a nie z pohľadávky zvýšenej o príslušenstvo, ktoré nebolo samostatným predmetom konania a rovnako žalobcom v tejto súvislosti nebolo kvantifikované konkrétnou sumou. Žalobca vo vzťahu k žalovanému žiadal zaplatenie istiny 10.687,18 eur, z ktorých mu súd prvej inštancie opodstatnene priznal istinu 7.888,92 eur. Dosiahnutý úspech žalobcu s ohľadom na uvedené, tak predstavuje rozsah 74 %, úspech žalovaného je 26 %, v dôsledku čoho žalobca má vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48 %.
23. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní, v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
24. Keďže nová procesná úprava nenachádza svoj ekvivalent ust. § 148 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom do 30.06.2016 (náhrada trov štátu), možno tu použiť len všeobecné ust. § 251 a nasl. CSP, ktoré v sebe zahŕňa všetky trovy súdneho konania, teda aj trovy štátu. Rozhodovanie súdu o náhrade trov štátu vyplýva aj z citovaného čl. 4 ods. 1 CSP, ktorý umožňuje v prípade absencie výslovnej právnej úpravy aplikovať ustanovenie CSP, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
25. S ohľadom na spomínaný výsledok konania je zrejmé, že povinnosť uhradiť Slovenskej republike, za ktorú koná OS Prešov trovy v súvislosti s vykonaným znaleckým dokazovaním vzniká obom stranám pomerne, vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 26 % a u žalovaného 74 %.
26. O trovách konania spojených s doplnkom k znaleckému posudku rozhodol prvoinštančný súd správnym spôsobom, pokiaľ žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť trovy znalcovi S.. R. H., keďže vykonanie tohto dôkazu navrhol v priebehu konania žalobca a postup prvoinštančného súdu v tejto súvislosti zodpovedá kritériám ust. § 252 CSP. V tomto ustanovení sa odráža systém platenia trov konania, v zmysle ktorého výdavky súvisiace so súdnym konaním zásadne znáša ten, komu vznikli a až následne sa rozhoduje o tom, či tieto výdavky sú trovami konania a o tom, kto tieto trovy konania nahradí (§ 255 a nasl. CSP). Uvedené sa netýka len strán sporu, ale aj ostatných na konaní zúčastnených subjektov.
27. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že vo vzťahu k odvolacím námietkam strán sporu nezistil, aby postupom súdu prvej inštancie došlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP). Súd prvej inštancie napokon svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o vec samú, riadne a v úplnosti odôvodnil, keď je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia, predstavuje zásadu spravodlivého procesu, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nemožno konštatovať, že by rozhodovacím procesom súdu prvej inštancie došlo k odňatiu možnosti strán konať pred súdom a k porušeniu ich práv na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní rozhodnutie podľa predstáv odvolateľov.
28. So zreteľom na všetky uvádzané dôvody odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch I., II. a VI. potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.
29. V prevyšujúcej časti postupom podľa § 388 CSP rozsudok vo výroku III. zmenil, žalobcovi vo vzťahu k žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 48 % a trovy konania štátu, žalovanému uložil povinnosť nahradiť rozsahom 74 % a žalobcovi 26 %.
30. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, 2 CSP. S ohľadom na čiastočný úspech strán konania pokiaľ ide o vec samú odvolací súd vyslovil, že im náhradu trov nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).