Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)I. ÚS 387/2018
PDF · 188.04 KB
No categories available
I. ÚS 387/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Knopom, advokátska kancelária, Krmanova 1,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice I
sp. zn. 14 C 808/94 z 12. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. augusta 2018 elektronicky doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 808/94
z 12. júna 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 808/94
priznal okresný súd 7. septembra 2017 v spore úspešnému sťažovateľovi 100 % nárok
na náhradu trov konania [potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Co 333/2017 z 29. novembra 2017, pozn.], o ktorom bolo
rozhodnuté uznesením (vydaným vyšším súdnym úradníkom, pozn.) okresného súdu
z 29. januára 2018, a to tak, že okresný súd uložil v konaní neúspešnému žalobcovi uhradiť
sťažovateľovi trovy konania v sume 149 644,11 €. Sťažnosť sťažovateľa z 19. februára
2018 proti označenému uzneseniu okresný súd uznesením z 12. júna 2018 zamietol
a uznesením z 10. augusta 2018 okresný súd vykonal opravu výroku v uznesení
z 29. januára 2018 tak, že žalobcovi uložil povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania
v sume 153 295,69 €.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozhodnutia
okresného súdu o trovách konania z dôvodu, že okresný súd pri jej určení zobral za základ
výpočtu odmeny právneho zástupcu len žalovanú istinu, nie však už jej príslušenstvo, ktoré
je podľa sťažovateľa „... nepochybne taktiež žalovaným nárokom a ktoré možno presne
kvantifikovať ku dňu vykonania jednotlivých úkonov“, avšak podľa okresného súdu „Cena
príslušenstva sa má... do základu na určenie tarifnej hodnoty zahrnúť len vtedy, ak je
príslušenstvo samostatným predmetom poskytovania právnej služby”.
4. V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:
«Ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia
alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania
právnej služby.
Z hľadiska charakteru tarifnej odmeny tak ako je upravená vo vyhláške je zrejmé, že
sa jedná o odmenu, ktorej výška vychádza z hodnoty veci, práva alebo plnenia a úmerne sa
touto hodnotou zvyšuje, t. j. jedná sa o vyjadrenie logického princípu, čím hodnotnejšiu vec
advokát zastupuje, tým vyššia je jeho miera zodpovednosti za zastupovanú vec a tým vyššia
odmena mu logicky za každý úkon právnej služby patrí. Uvedené úzko súvisí aj s princípom
zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi, kedy advokát, napríklad ak jeho
postupom dôjde k premlčaniu nároku klienta, zodpovedá klientovi za spôsobenú škodu, a to
v plnej výške danej hodnotou nároku AJ S JEHO PRÍSLUŠENSTVOM.
Koncipovanie ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene zákonodarcom je tak logickým
vyústením opísaného princípu “VYŠŠIA HODNOTA VECI-------> VYŠŠIE RIZIKO------->
VYŠŠIA ODMENA”, a preto je nevyhnutné ho aj takto logicky a systematicky vykladať.
Reštriktívny výklad predmetného ustanovenia súdom v napadnutom ustanovení, kedy súd
bezdôvodne a neopodstatnene vyradil hodnotu príslušenstva z tarifnej hodnoty veci, sa tak
vyslovene prieči zákonnej dikcii, aj tu spomínanej logike, pričom je v jasnom rozpore
s právom na náhradu trov konania.»
5. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením
Okresného súdu Košice I v konaní so sp. zn.: 14 C/808/1994 zo dňa 12.06.2018 bolo
porušené.
Uznesenie Okresného súdu Košice I v konaní so sp. zn.: 14 C/808/1994 zo dňa
12.06.2018 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Košice I vracia na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice I je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho
zástupcu sťažovateľa do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Pokiaľ ide o spôsob (formu) podania návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom, tak podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 125 ods. 1 Civilného
sporového poriadku návrh na začatie konania pred ústavným súdom sa podáva písomne, a to
v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe, pričom podanie „vo veci samej“ urobené
v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
do desiatich dní doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu, pretože ak sa dodatočne nedoručí, tak na podanie sa neprihliada.
Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
8. Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu
pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-
Governmente) v znení neskorších predpisov elektronické podanie, vrátane príloh, má
rovnaké právne účinky ako návrh na začatie konania, žaloba, žiadosť, sťažnosť, vyjadrenie,
stanovisko, ohlásenie alebo iný dokument, vrátane príloh, ktoré sa podľa osobitného
predpisu podávajú alebo doručujú orgánu verejnej moci v listinnej podobe.
9. V zmysle druhej vety § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa podaním „vo veci
samej“, t. j. podaním spôsobilým iniciovať napr. konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, t. j.
konanie vo veci sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, rozumie iba taký návrh,
ktorý obsahuje, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého
rozhodnutia sa navrhovateľ domáha (petit), odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy,
pričom jednou z podstatných náležitostí takéhoto návrhu je, že ho musí podpísať
navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
10. Ako už bolo uvedené, aj § 125 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozlišuje
medzi podaním v elektronickej podobe, ktoré je urobené „vo veci samej“ a ktoré nie je
urobené „vo veci samej“, pričom len podanie v elektronickej podobe „vo veci samej“ je
potrebné autorizovať podľa § 23 ods. 1 zákona o e-Governmente, a to zaručeným
elektronickým podpisom.
11. Podanie (sťažnosť) sťažovateľa „vo veci samej“, z ktorého (ktorej) je zrejmé, kto
ho (ju) podáva, proti komu smeruje, v akej veci, z akých dôvodov a na základe akých
dôkazov a akého rozhodnutia sa sťažovateľ domáha, ktoré bolo doručené ústavnému súdu
elektronickou cestou, nie je v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami opatrené
zaručeným elektronickým podpisom sťažovateľa ani jeho právneho zástupcu, pričom
do 10 dní od jeho podania nebolo ústavnému súdu doručené ani jeho doplnenie v listinnej
podobe alebo v elektronickej podobe so zaručeným elektronickým podpisom sťažovateľa
alebo jeho právneho zástupcu, pričom ústavný súd na zaslanie takéhoto doplnenia nie je
povinný vyzývať. Zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu sťažovateľa je
opatrené iba podanie (sprievodný list), ktoré nie je možné kvalifikovať ako podanie „vo veci
samej“, pretože neobsahuje uvedené zákonné náležitosti takéhoto podania a je z neho
zrejmé len oznámenie sťažovateľa, že podáva ústavnému súdu sťažnosť, pričom takéto
podanie nie je samo osebe spôsobilé vyvolať konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako
to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
12. V záujme vyhnúť sa prílišnému formalizmu a poskytnutia materiálno právnej
ochrany právam sťažovateľa ústavný súd nad rámec podotýka, že aj keby podanie
sťažovateľa spĺňalo všetky zákonné náležitosti a bolo by opatrené podpisom (či už
vlastnoručným alebo zaručeným elektronickým) sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu,
bolo by ho potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože rozhodnutím
okresného súdu sp. zn. 14 C 808/94 z 12. júna 2018 a dôvodmi v ňom uvedenými nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
13. Podľa sťažovateľa sa z hľadiska testu ústavnosti javí byť „spornou“ otázka, či pre
účely výpočtu nároku na náhradu trov konania, resp. pre účely výpočtu odmeny advokátka,
ktorá je ich súčasťou, je základom iba tarifná hodnota žalovanej istiny, alebo má byť jej
súčasťou okrem žalovanej istiny (pohľadávky) aj jej príslušenstvo, za ktoré sa podľa § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka považujú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania
a náklady spojené s jej uplatnením.
14. V uvedenom smere okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Súd sa stotožnil s argumentáciou vyššieho súdneho úradníka, ktorý vychádzal pri
určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej pomoci len z výšky
pohľadávky, a nie z pohľadávky zvýšenej o príslušenstvo, ako si uplatnil žalovaný, nakoľko
úroky z omeškania sú len príslušenstvom pohľadávky. Ak by základom pre výpočet odmeny
mala byť aj hodnota príslušenstva, musel by to zákonodarca výslovne uviesť vo vyššie
uvedených vyhláškach upravujúcich odmeny a náhrady advokátov za poskytovanie
právnych služieb. Súd dodáva, že cena príslušenstva sa má zahrnúť do základu na určenie
tarifnej hodnoty len vtedy, ak je príslušenstvo samostatným predmetom poskytovania
právnej služby, obdobne ako je to upravené pri súdnych poplatkoch. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti, ako aj citované ustanovenie zákona, súd vyhodnotil, že podaná sťažnosť bola
nedôvodná a rozhodol tak, že sťažnosť žalovaného zamietol.“
15. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška
peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri
začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky,
hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je
predmetom súdneho sporu.
16. Z citovaného ustanovenia vyhlášky o odmenách advokátov explicitne vyplýva, že
za tarifnú hodnotu pre výpočet odmeny advokáta sa považuje hodnota veci alebo práva,
ktorých sa týka právna služba, a to v stave ich hodnoty, resp. v sume, ktorú vec alebo právo
má v čase „... pri začatí poskytovania právnej služby...“, t. j. v prípade súdneho sporu je
tým časom, kedy sa právna služba začína poskytovať, okamih začatia súdneho sporu, ktorý
je nutné ustáliť z hľadiska určenia tarifnej hodnoty predmetu sporu pre účely výpočtu
odmeny advokáta, ktorý v záujme klienta (sporovej strany) bráni alebo popiera právo
k tomuto predmetu sporu. Keďže podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka môže byť
príslušenstvom pohľadávky úrok, úrok z omeškania, poplatok z omeškania a tiež náklady
vynaložené na uplatnenie si pohľadávky, je možné, že niektorá z uvedených zložiek
príslušenstva bude príslušenstvom žalovanej pohľadávky už pri začatí súdneho sporu (t. j.
ak si žalobca už pri podaní žaloby uplatňuje peňažnú pohľadávku napr. s úrokom, nárok
na ktorý žalobcovi vznikol ešte pred podaním žaloby, pozn.), takže v tomto rozsahu
príslušenstva by aj bolo možné stotožniť sa s argumentáciou sťažovateľa, že základom
pre určenie tarifnej hodnoty predmetu sporu by mohla byť nielen istina (pohľadávka), ale aj
jej príslušenstvo v rozsahu, v ktorom existovalo v čase začatia súdneho sporu, keď začal
advokát poskytovať právne služby. V žiadnom prípade však táto argumentácia neobstojí,
pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky, ktoré v čase začatia sporu neexistovalo a vzniklo
a narastalo až v jeho priebehu, a to napr. aj v dôsledku plynutia času a dĺžky súdneho
konania (napr. úroky z omeškania a pod.). Uvedenú skutočnosť nie je objektívne možné
pripočítať na ťarchu sporovej strany, ktorá odmenu advokáta hradí.
17. V interakcii s už uvedeným je však v kontexte veci nevyhnutné prihliadnuť aj
na tú časť znenia § 10 ods. 2 vyhlášky, ktorá pojednáva o tom, že za tarifnú hodnotu sa
považuje v prípade peňažného plnenia výška tohto peňažného plnenia, ktorého „... sa
právna služba týka... pri začatí poskytovania právnej služby“. Inými slovami, pre určenie
tarifnej hodnoty je zohľadniteľná iba tá cena, resp. suma peňažného plnenia, ohľadom
ktorého musí advokát vyvíjať svoju aktivitu na účely jeho uplatnenia alebo popretia
v záujme úspechu v spore tej sporovej strany, ktorú v spore zastupuje. Z charakteru zložiek
príslušenstva, tak ako sú uvedené v § 10 ods. 2 vyhlášky, vyplýva, že dôvod ich priznania
nie je založený na spornosti ich hmotnoprávneho (základu) titulu, ale majú skôr charakter
buď akejsi sankcie za neplnenie alebo za oneskorené plnenie istiny (úrok z omeškania,
poplatok z omeškania, náklady na vymoženie pohľadávky) alebo majú charakter akejsi
odplaty, ktorú musí dlžník zaplatiť veriteľovi za to, že mu veriteľ poskytol na istý čas istinu
v podobe peňažného plnenia (úrok), pričom ich suma sa iba mechanicky odvíja (je
odvodzovaná) a je závislá od sumy istiny, ktorej hmotnoprávny titul nie je sporný. Ak je
však hmotnoprávny titul istiny sporný, právna služba advokáta v spore sa primárne týka iba
a práve obhajovania alebo popierania dôvodov vzniku a trvania tohto hmotnoprávneho
titulu istiny, nie však právneho titulu príslušenstva tejto istiny, ktoré je len odvodené
(závislé) od istiny. Inými slovami, priznanie príslušenstva závisí od priznania istiny a iba ak
je sporová strana úspešná, čo sa týka istiny, môže byť úspešná, aj pokiaľ ide o jej
príslušenstvo, nie naopak, preto musí advokát v prvom rade vyvíjať svoju aktivitu
v súvislosti s bránením alebo popretím istiny. A contrario sporová strana nemôže byť
úspešná, iba čo sa týka priznania príslušenstva, ak nie je úspešná, aj čo sa týka priznania
istiny, ktorej uplatňovania alebo bránenia sa tak právna služba prioritne a výhradne týka,
preto práve hodnota istiny v čase začatia poskytovania právnej služby (začatia sporu), ktorej
sa poskytovanie právnej služby týka, je tarifnou hodnotou, ktorá je základom pre určenie
odmeny advokáta. A simili, ako to ustálil aj okresný súd, hodnota príslušenstva by
predstavovala tarifu pre určenie odmeny advokáta v prípade, ak by bola samostatne
predmetom sporu, a teda výhradne jej by sa týkala právna služba advokáta.
18. V kontexte danej veci súdne konanie, o ktorej začalo v roku 1994, bol pri
začiatku poskytovania právnej služby advokátom sťažovateľa predmetom sporu iba nárok
na zaplatenie istiny v sume 100 000 Sk bez príslušenstva, takže právna služba advokáta sa
týkala výhradne popieraniu tohto nároku na zaplatenie istiny (sťažovateľ bol v procesom
postavení žalovaného, pozn.) a až s počiatkom od 1. mája 1995 žalobca jednako rozšíril
sumu žalovanej istiny na 1 100 000 Sk a jednako si už uplatnil aj úrok z omeškania
(príslušenstvo). Z uvedeného je teda zrejmé, že u sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu
jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie tým, že základom pre určenie tarifnej
hodnoty sporu bola zohľadnená iba suma istiny bez príslušenstva, pretože toto nebolo
predmetom žaloby pri začiatku poskytovania právnej služby a nebolo cieľovým objektom
procesnej aktivity advokáta, ktorého by sa poskytovanie právnej služby prioritne týkalo.
19. Vzhľadom na uvedené by bolo možné konštatovať, že závery okresného súdu
v napádanom uznesení sú ústavne udržateľné, nevykazujú znaky svojvôle a neodporujú
aplikovanej právnej úprave spôsobom, ktorý by mohol mať za následok namietané
porušenie sťažovateľom označeného práva.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení rozhodnutia
všeobecného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi úhrady trov konania je
viazané na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018