Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24S-243-2019.pdf
PDF · 282 KB
Case nature
Area
Subarea
24S/243/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: H.. H.. R. Y., nar. XX. S. XXXX, bytom N. R. XXX, XXX XX B., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, proti žalovanému: Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Žiari nad Hronom, M. Chrásteka 586/27, 965 01 Žiar nad Hronom, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia riaditeľa žalovaného č. ORPZ-ZH-VO-8-060/2015-PK zo dňa 27. septembra 2019, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Disciplinárnym rozkazom č. 7 zo dňa 05.08.2015 Riaditeľ Odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom (ďalej len „prvostupňový orgán“) podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č.73/1998 Z.z.“) uložil mjr. H.. R. Y., bytom N. R. XXX, XXX XX B. (ďalej len „žalobca“) disciplinárne opatrenie zníženia služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov za disciplinárne previnenie podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorého sa dopustil tým, že dňa 22.06.2015 v čase medzi 14.00 hodinou a 18.00 hodinou sa zúčastnil skúšky z predmetu Základy právnej filozofie II. na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, a to napriek tomu, že podľa potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti č. Z evidovaného pod č. S.-ZH-VO-XXX-XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX v dobe od 10.06.2015 do 10.07.2015 bol dočasne neschopný na výkon štátnej služby pre chorobu, čím porušil ustanovenie § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého „policajt je povinný dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz“ (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „disciplinárny rozkaz“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán poukázal na ustanovenie § 47 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. Prvostupňový orgán poukázal na skutočnosť, že dňa 30.07.2015 získal informáciu o podozrení z porušovania liečebného režimu žalobcom, pričom následne dňa 09.07.2015 bolo Okresnému riaditeľstvu PZ v Žiari nad Hronom doručené potvrdenie z Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o tom, že žalobca sa zúčastnil dňa 22.06.2015 skúšky z predmetu Základy právnej filozofie II. na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Podľa potvrdenia o dočasnej pracovnej
neschopnosti bol pritom žalobca dočasne neschopný na výkon štátnej služby pre chorobu v čase od 10.07.2015 do 10.07.2015 a ošetrujúcim lekárom boli žalobcovi povolené vychádzky v čase od 14.00 hodiny do 18.00 hodiny. Na základe uvedených skutočností prvostupňový orgán požiadal Sekciu personálnych a sociálnych činností a osobného úradu Ministerstva vnútra SR (ďalej len „ministerstvo“) o zaujatie stanoviska, či účasť na skúške počas povolenej vychádzky je porušením liečebného režimu podľa § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. Posudkový lekár ministerstva MUDr. Z. L. konštatoval, že absolvovanie skúšky na Právnickej fakulte počas dočasnej neschopnosti so značnou psychickou záťažou je porušením liečebného režimu a porušením povinnosti policajta počas dočasnej neschopnosti. Okolnosti účasti žalovaného na skúške na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela boli zisťované aj od E.. J.. K. E., J.., vedúceho Katedry teórie štátu a práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Z písomného stanoviska žalobcu z dňa 03.08.2015 vyplýva, že žalobca stanovisko ministerstva považoval za zavádzajúce a nie opierajúce sa o preukázateľné skutočnosti. Účasť na skúške, ktorej sa zúčastnil dňa 22.06.2015 v čase okolo 15.00 hodiny, nepredstavovala pre neho žiadnu psychickú záťaž, a teda nešlo o porušenie liečebného režimu. Požiadal o zabezpečenie vyjadrenia H.. V. L., ošetrujúcej lekárky, k otázkam priebehu liečby a možným komplikáciám v jej priebehu v nadväznosti na účasť na skúške. V doplňujúcom stanovisku H.. Z. L. konštatoval, že „pri posúdení porušenia liečebného režimu vychádzal z kompletnej zdravotnej dokumentácie, ktorú mala k dispozícii praktická lekárka H.. V. L., a do ktorej mal možnosť nahliadnuť“. Zotrval na pôvodnom stanovisku. H.. V. L., ošetrujúce lekárka žalobcu uviedla, že na základe zistených diagnóz bolo vhodné pre pacienta psychické a fyzické šetrenie sa. Žalobca počas dočasnej práceneschopnosti nepožiadal o zmenu miesta pobytu s cieľom vykonať skúšku na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Kontrolu pre porušenie liečebného režimu vykonal osobne v jej ambulancii posudkový lekár ministerstva H.. Z. L., ktorému bola predložená kompletná zdravotná dokumentácia žalobcu. Po oboznámení sa s výsledkami všetkých zrealizovaných vyšetrení nepovažovala ošetrujúca lekárka za potrebné vydávať písomné stanovisko pre H.. Z. L.. Prvostupňový orgán uviedol, že o disciplinárnom previnení žalobcu sa nadriadený dozvedel dňa 30.07.2015 a pri ukladaní disciplinárneho opatrenia v súlade s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 prihliadal na to, ako si žalobca doteraz plnil svoje služobné povinnosti na Odbore poriadkovej polície Okresného riaditeľstva a uloženie disciplinárneho opatrenia považoval za primerané. Žalobcovi bolo rozhodnutie oznámené 05.08.2015.
2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu prvostupňového orgánu rozhodol riaditeľ Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. ORPZ- ZH-VO-8-005/2015-PK zo dňa 26.08.2015 tak, že odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu prvostupňového orgánu podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. zamietol a prvostupňové rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil. Žalovaný v odôvodnení uvedeného rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový orgán pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia postupoval dôsledne podľa § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., nakoľko vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti za súčasného zohľadnenia okolností podľa § 233 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.. Prvostupňový orgán podľa jeho názoru presne a úplne zistil skutočný stav veci, na základe čoho protiprávne konanie žalobcu bolo dostatočne zistené a preukázané. V odôvodnení žalovaný uzavrel, že prvostupňový orgán konal správne a splnil si zákonom danú povinnosť vyplývajúcu z § 56 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. tým, že žalobcu registratúrnym záznamom upovedomil o začatí disciplinárneho konania. V tomto zázname je riadne uvedený skutok, ktorý sa žalobcovi kladie za vinu. Ďalej žalovaný dôvodil, že prvostupňový orgán riadne uviedol aj akého porušenia zákona č. 73/1998 Z.z. sa žalobca svojím konaním dopustil, pričom dal žalobcovi možnosť písomne sa vyjadriť k veci a určil mu aj termín na vyjadrenie. Aj keď prvostupňový orgán v registratúrnom zázname uviedol, že sa žalobca dopustil disciplinárneho previnenia, nemožno to považovať za zaujatosť z jeho strany, nakoľko oboznámenie sa žalobcu s registratúrnym záznamom sa považuje za začatie disciplinárneho konania. S možnosťou vyjadrenia sa účastníka konania k obsahu registratúrneho záznamu sa zabezpečuje objektívnosť posúdenia veci pred uložením samotného disciplinárneho opatrenia. Lehotu troch dní na vyjadrenie sa k začatiu disciplinárneho konania žalovaný považoval za dostatočnú, nakoľko prvostupňový orgán stanovením lehoty v dĺžke troch dní mal snahu zabezpečiť účelnosť, efektívnosť a zákonnosť konania. Pokiaľ žalobca žiadal o pribratie príslušného znalca z odboru, resp. odvetvia, ktorý by sa v rámci znaleckej činnosti vedel vyjadriť, či absolvovanie predmetnej skúšky počas schválených vychádzok počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu a úraz so značnou psychickou záťažou je alebo nie je porušením liečebného režimu, žalovaný konštatoval, že odmietnutie pribratia znalca prvostupňovým orgánom bolo správne, nakoľko zákon č. 73/1998 Z.z. takúto povinnosť oprávnenému orgánu neukladá. Vo vzťahu k zákonnej lehote 30 dní na uloženie disciplinárneho opatrenia žalovaný zdôraznil, že lehota
na začatie disciplinárneho konania s prihliadnutím na § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. začala plynúť dňom 09.07.2015, teda dňom, kedy sa žalovaný dozvedel o podozrení z disciplinárneho previnenia žalobcu. Lehota na začatie disciplinárneho konania tak začala plynúť nie dňom 01.07.2015, ale až dňom 09.07.2015, a teda disciplinárny rozkaz bol vydaný v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný zdôraznil, že ako riaditeľ OR PZ v Žiari nad Hronom nevykonával kontrolu vo vzťahu k žalobcovi v zmysle nariadenia Ministerstva č. 40/2015 o operatívnych kontrolách (ďalej len „nariadenie č. 40/2015“), nakoľko podľa § 80 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“) bol oprávnený kontrolovať dodržiavanie liečebného režimu bezprostredne nadriadený policajt alebo vyšší nadriadený policajta alebo ním poverená osoba. Žalovaný zdôraznil, že ako riaditeľ OR PZ v Žiari nad Hronom plnil len zákonom ustanovenú povinnosť § 49 písm. d/ zákona č. 73/1998 Z.z., v ktorom mu zákon priamo ukladá povinnosť navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností. Podľa jeho názoru bolo dostatočne preukázané, že žalobca porušil ustanovenie § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní žalovaný považoval za nedôvodné a napadnutý disciplinárny rozkaz považoval za preskúmateľný a vydaný v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z..
3. O žalobe podanej žalobcom proti rozhodnutiu riaditeľa žalovaného č. ORPZ-ZH-VO-8-005/2015- PK zo dňa 26.08.2015 rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 tak, že ho zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie, nakoľko dospel k záveru, že rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok dôvodov a vec vrátil žalovanému na ďalšie prejednanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 2Sžo/66/2016 z 23.05.2018 v odvolacom konaní uvedený rozsudok krajského súdu potvrdil. Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení rozsudku č.k. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 mimo iného neuznal dôvodnosť námietok žalobcu, že liečebný režim neporušil, nakoľko vykonanie skúšky počas povolených vychádzok pre neho nepredstavovalo žiadnu záťaž a zároveň nesúhlasil so stanoviskom posudkového lekára Ministerstva. Považoval za nesporné, že žalobca v čase svojej pracovnej neschopnosti počas trvania služobného pomeru a v rámci povolených vychádzok vykonal mimo miesta svojho trvalého bydliska skúšku z predmetu Základy filozofie II. na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, pričom oprávnený orgán rozhodujúci v disciplinárnom konaní si zaobstaral vyjadrenie, resp. stanovisko Sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, z ktorého v ďalšom konaní vychádzal. Nesúhlas žalobcu s takýmto stanoviskom, na ktorom konajúce disciplinárne orgány založili svoje rozhodnutie, podľa krajského súdu nespôsobilo nezákonnosť rozhodnutia a žalobca dôkaz opaku v konaní nepredložil. Vo vzťahu k návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania a preskúmanie stanoviska H.. L., ktoré oprávnený orgán odmietol, súd zdôraznil, že dokazovanie vedie disciplinárny orgán, ktorý zároveň rozhoduje, ktoré z dôkazov vykoná. Z administratívneho spisu vyplynulo, že prvostupňový orgán návrhy na doplnenie dokazovania odmietol z dôvodu, že vykonanie úkonov v nich požadovaných považoval za nepotrebné. Krajský súd uzavrel, že takýto postup prvostupňového orgánu nespôsobil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä pokiaľ oprávnený orgán po začatí disciplinárneho konania žiadal o vyjadrenie ošetrujúcu lekárku žalobcu a o doplnenie stanoviska, z akých podkladov H.. L. vychádzal a svoje zistenia premietol do disciplinárneho rozkazu. Za dôvodnú nepovažoval ani žalobcovu námietku porušenia zákona č. 328/2002 Z.z., pretože predmetom disciplinárneho konania neboli otázky sociálneho zabezpečenia a H.. L. nevykonával posudkovú činnosť v zmysle ustanovenia § 85 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. Dospel k záveru, že zaujatie stanoviska nie je posudkovou činnosťou podľa zákona č. 328/2002 Z.z. V tomto smere súd nezohľadnil námietku žalobcu, podľa ktorej neboli dodržané ustanovenia nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o operatívnych kontrolách č.40/2015, pretože plnenie povinností nadriadeného policajta podľa § 49 zákona č. 73/1998 Z.z. nie je operatívnou kontrolou podľa citovaného nariadenia. V konečnom dôsledku išlo o podnet nadriadeného na začatie disciplinárneho konania, ktorého dodržanie prípadne nedodržanie formy nemôže spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia. Zásadnou námietkou žalobcu bola námietka, podľa ktorej disciplinárne opatrenie bolo uložené po 30-tich dňoch odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených a teda došlo k porušeniu ustanovenia § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.. Z administratívneho spisu krajskému súdu vyplynulo, že žalovaný žiadal Právnickú fakultu UMB v Banskej Bystrici o poskytnutie informácie dňa 01.07.2015 (pod č. ORPZ-ZH-VO-365/2015), žiadaná informácia bola poskytnutá dňa 09.07.2015 (podľa prezenčnej pečiatky na potvrdení UMB v Banskej Bystrici zo dňa 6.07.2015). O disciplinárnom previnení rozhodol prvostupňový orgán dňa 05.08.2015. Krajský súd v Banskej Bystrici uzavrel, že pre plynutie lehoty ustanovenej § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. je rozhodujúce, kedy sa nadriadený o disciplinárnom previnení reálne dozvedel a nie okamih, kedy mal podozrenie, že k
disciplinárnemu previneniu mohlo dôjsť. Prvou relevantnou informáciu obsiahnutou v administratívnom spise o tvrdenom porušení liečebného režimu bolo potvrdenie UMB v Banskej Bystrici doručené niektorému z nadriadených policajta dňa 09.07.2015. Pokiaľ bol disciplinárny rozkaz vyhlásený dňa 05.08.2015, krajský súd dospel k záveru, že zákonná lehota (§ 57 ods.1 zákona č. 73/1998 Z.z.) bola dodržaná a žalobná námietka nie je dôvodná.
4. Ako dôvodnú uznal Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku č.k. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 námietku žalobcu, že rozhodnutie riaditeľa žalovaného č. ORPZ-ZH-VO-8-005/2015-PK zo dňa 26.08.2015 bolo vydané v rozpore s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.. Podľa citovaného ustanovenia zákona pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. Z disciplinárneho rozkazu krajskému súdu vyplynulo, že „pri ukladaní disciplinárneho opatrenia bolo v súlade s § 56 ods.2 zákona č.73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov prihliadnuté na to, ako si mjr. H.. R. Y. doteraz plnil svoje služobné povinnosti na odbore poriadkovej polície okresného riaditeľstva a uloženie disciplinárneho opatrenia sa považuje za primerané“. Uzavrel, že pokiaľ v ustanovení § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. je uvedených niekoľko skutočností, na ktoré sa má pri ukladaní disciplinárneho opatrenia prihliadať, nepostačuje, ak oprávnený orgán v disciplinárnom rozkaze uvedie, že prihliadol len na jednu z týchto skutočností (doterajšie plnenie služobných povinností). Zákonné ustanovenie okrem plnenia služobných povinností ukladá pri disciplinárnom previnení prihliadať aj na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky a mieru zavinenia. Na to, aby rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní bolo preskúmateľné a aby obsahovalo dostatok dôvodov, musí obsahovať odôvodnenie, ako na každú so skutočností uvedených v § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. disciplinárny orgán prihliadal, ako tieto skutočnosti vyhodnotil a zároveň ako vzhľadom na takéto vyhodnotenie prihliadal na uvedené skutočnosti pri ukladaní disciplinárneho opatrenia. Pokiaľ tak prvostupňový správny orgán neurobil a žalovaný túto vadu v odvolacom konaní neodstránil, zaťažil toto rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti. V konečnom dôsledku z rozhodnutia nevyplýva ani, ako oprávnený orgán vyhodnotil doterajšie plnenie služobných povinností. Poukaz na zákonné ustanovenie, že tak oprávnený orgán urobil, a teda, že na ne prihliadol, nehovorí však nič o tom, ako žalobca plnil svoje služobné povinnosti a aké malo plnenie služobných povinností vplyv na rozhodovanie o disciplinárnom previnení.
5. Po nadobudnutí právoplatnosti označeného rozsudku krajského súdu žalobca listom z 26.07.2018 označeným ako „Doplnenie novej právnej skutočnosti + iné k odvolaniu proti DR R OPP OR PZ v Žiari nad Hronom pod č. 7/2015 zo dňa 05.08.2015 - zaslanie“ oznámil žalovanému, že v odvolacom konaní žiada zrušiť prvostupňové rozhodnutie po vrátení spisov od orgánov súdnej moci, pretože nastala nová právna skutočnosť, ktorá má zásadný vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia, čo do rozhodnutia o druhu a výške disciplinárneho postihu za disciplinárne previnenie. Konkrétne za túto skutočnosť považoval rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 24S/7/2017, na základe ktorého bolo vydané a jemu doručené „autoremedúrne“ rozhodnutie žalovaného z 04.05.2018, ktorým vyhovel jeho odvolaniu zo 04.04.2018 tým, že uložené disciplinárne opatrenie, resp. rozhodnutie o uložení disciplinárnych opatrení ruší v plnom rozsahu. Išlo o rozhodnutie č. ORPZ.ZH.OPP-162-030/2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.05.2018. Týmto rozhodnutím vrátane oznámenia o zastavení disciplinárneho konania sa celé disciplinárne konanie skončilo za skutky, za ktoré mu bolo začaté disciplinárne konanie dňa 08.06.2015. Žalobca poukázal na to, že v prvostupňovom rozhodnutí v rámci svojich úvah prvostupňový orgán zahrnul aj uvedené rozhodnutie, ktoré bolo označeným rozsudkom zrušené, resp. disciplinárne konanie bolo zastavené. V ďalšom bode tohto listu žalobca namietal, že došlo k zániku práva na uloženie disciplinárneho opatrenia, pretože je zrejmé, že došlo k uplynutiu objektívnej jednoročnej lehoty na jeho uloženie, nakoľko bola zrušená právoplatnosť a vykonateľnosť predmetného disciplinárneho rozkazu právoplatným rozsudkom krajského súdu 24S/181/2015-64 z 24.03.2016 s tým, že bolo zrušené druhostupňové správne rozhodnutie. Od 22.06.2015, kedy sa mal žalobca disciplinárne previniť, do vrátenia predmetného spisového materiálu druhostupňovému správnemu orgánu dňa 13.07.2018 riadne uplynula objektívna lehota na disciplinárne potrestanie v zmysle § 254 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. Podľa názoru žalobcu sa neuplatňuje lehota v zmysle ustanovenia § 246d O.s.p., ktoré upravuje plynutie lehôt. Podľa zákona č. 73/1998 Z.z., aj v zmysle dôvodovej správy k predmetnému zákonu, konkrétne k § 55 - 60, ust. § 57 obsahuje aj prvky procesnoprávnej povahy. Uviedol, že z hľadiska komplexnosti navrhovanej právnej úpravy sa upravuje priamo v návrhu zákona i procesná stránka disciplinárneho konania, t.j. postup účastníkov disciplinárneho konania pri ukladaní disciplinárnych opatrení. Sú tu uvedené všeobecné zásady
používané pri ukladaní disciplinárnych opatrení (Zánik disciplinárnej zodpovednosti za disciplinárne previnenie i priestupok sa navrhuje ustanoviť na jeden rok odo dňa ich spáchania, nakoľko ide o porušenie rovnakej intenzity a riešenie si vyžaduje podobný postup). Naopak podľa žalobcu sa v dôvodovej správe k novele O.s.p. k ustanoveniu § 240d O.s.p. uvádza, že účelom tohto ustanovenia bolo, že vydávanie rozhodnutí hmotnoprávne predpisy obmedzujú lehotami, ktoré počas súdneho konania (často na základe účelovo podaných žalôb) uplynuli, v dôsledku čoho v prípade zrušenia rozhodnutia správneho orgánu už nebol dostatok času na ďalšie konanie a uloženie sankcie, hoci na to inak boli splnené zákonné podmienky. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že uvedené ustanovenie O.s.p. sa týka iba hmotnoprávnych predpisov, teda na zákon č. 73/1998 Z.z. sa predmetné ustanovenie z dôvodu prvku procesnoprávnej povahy nevzťahuje (viď. rozsudok Najvyššieho súdu č. 5Sžk/6/2016). V tomto prípade sa podľa jeho názoru zásada lex specialis derogati legi generali uplatňuje len v prípade, že príslušný špeciálny zákon, v tomto prípade zákon č. 73/1998 Z.z., deroguje postavenie všeobecného právneho predpisu, v tomto prípade O.s.p. len v takom rozsahu, v ktorom sám problematiku upravuje. Ďalej žalobca uviedol, že úpravu preklúzie nachádza v ust. § 254 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.
- lex specialis, v zmysle ktorého došlo k zániku práva z dôvodu, že nebolo v ustanovenej lehote vykonané. Vzhľadom na vyššie uvedenú preklúziu došlo k uplynutiu lehoty pre výkon rozhodnutia. Uvedené skutočnosti dal žalobca do pozornosti žalovanému, aby v zmysle zásady ex-offo na zánik práva prihliadol, aj keď sa to v konaní nenamieta. Na základe uvedeného žalobca žiadal bezodkladné zrušenie prvostupňového rozhodnutia a zastavenie disciplinárneho konania. Následne žalovaný určil a oznámil žalobcovi zloženie senátu poradnej komisie žalovaného, ku ktorému žalobca podal námietku zaujatosti. Žalobca doručil žalovanému list zo 16.09.2018 označený ako „Vyjadrenie k veci, návrhy dôkazov a obhajoba pred vydaním rozhodnutia - zaslanie“, kde vzniesol námietku zaujatosti voči riaditeľovi žalovaného a kde ozrejmoval svoje názory a postoje v rámci doposiaľ prebiehajúceho konania. Označil viaceré svoje názory, o ktorých už rozhodovali súdy v uvedených rozhodnutiach a upozorňoval na porušenie viacerých zákonov. V administratívnom spise sa ďalej okrem podkladov týkajúcich sa hodnotenia žalobcu ako policajta, podkladov týkajúcich sa jeho disciplinárnych odmien, ako aj odmien, ktoré boli plošne poskytované, a iných podkladov nachádza zápisnica z rokovania senátu poradnej komisie žalovaného z 26.10.2018, ktorá na svojom zasadnutí prerokovala odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu a ktorá dala odporúčací názor ku viacerým otázkam nastoleným odvolaním žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. 8. Následne v súlade s odporúčacími návrhmi odvolacej komisie dňa 31.10.2018 žalovaný vydal rozhodnutie č. ORPZ-ZH-VO-8-043/2015/PK, ktorým rozhodol prvostupňové rozhodnutie zmeniť vo výrokovej časti vypustením textu v znení: „Ukladám podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov disciplinárne opatrenie, zníženie služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov“ a nahradil ho textom v znení: „Ukladám podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov disciplinárne opatrenie, písomné pokarhanie“, pričom ostatné časti výroku ponechal nezmenené. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný poukázal na obsah prvostupňového rozhodnutia a na stranách 2 až 7 podrobne uviedol obsah predchádzajúceho rozhodnutia o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré bolo rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 zrušené. V rámci tejto časti doplnil niektoré skutočnosti z prvostupňového rozhodnutia, najmä textom, že stanovisko posudkového lekára MV SR MUDr. Z. L. považoval za dostatočné, pretože v tomto stanovisku z 27.07.2015 skonštatoval, že absolvovanej skúške na právnickej fakulte počas dočasnej neschopnosti so značnou psychickou záťažou je porušenie liečebného režimu a porušenie povinnosti policajta počas dočasnej neschopnosti. Svoje tvrdenie odôvodňoval tým, že liečebný režim je životospráva osoby na podporu liečby, pričom povinnosťou policajta počas dočasnej neschopnosti bolo dodržiavať liečebný režim a zdržiavať sa na adrese uvedenej na potvrdení o dočasnej neschopnosti. Ďalej doplnil v tejto časti, že žalovaný považoval námietku odvolateľov žalobcu vo vzťahu k zaujatosti riaditeľa okresného riaditeľstva PZ za neopodstatnenú, pretože služba podľa zákona č. 73/1998 Z.z. je ovládaná princípom nadriadenosti a podriadenosti v tom zmysle, ako sa k tejto otázke vyjadril krajský súd v rozsudku č.k. 24S/181/2015 z 24.03.2016. Následne žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/181/2015-64 z 24.03.2014, v ktorom krajský súd vyjadril záver, že námietky žalobcu týkajúce sa zaujatosti riaditeľa okresného riaditeľstva, konštatovania o dopustení sa disciplinárneho previnenia prostredníctvom registratúrneho záznamu o začatí disciplinárneho konania, nedodržania lehoty na vyjadrenie sa k začatiu disciplinárneho opatrenia, stanoviska H.. Z. L., porušenia ustanovení zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a uplynutia 30 dňovej lehoty na uloženie disciplinárneho opatrenia, sú nedôvodné. Uviedol tiež názor súdu, ktorý považoval za dôvodnú námietku žalobcu, podľa ktorej bolo napadnuté rozhodnutie alebo predchádzajúce napadnuté
rozhodnutie žalobcu v rozpore s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Následne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 2Sžo/166/2016 z 23.05.2017, ktorým Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 24S/181/2015 z 24.03.2016 potvrdil a stotožnil sa s odôvodnením prvostupňového súdu. Z obsahu napadnutého rozhodnutia II. ďalej vyplýva, že žalovaný prihliadol na skutočnosť, ktorú namietal žalobca, a to konkrétne tým, že ďalej nezohľadňoval disciplinárny rozkaz č. 4/2015 uvedený v prehľade o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach žalobcu, pretože tento disciplinárny rozkaz bol zrušený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/7/2017. Za účelom zodpovedania námietky žalobcu týkajúcej sa uplynutia objektívnej jednoročnej lehoty na uloženie disciplinárneho opatrenia žalobcovi vykonal časovú analýzu, prostredníctvom ktorej dospel k záveru, že k disciplinárnemu previneniu žalobcu malo dôjsť 22.06.2015. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 05.08.2015, proti ktorému žalobca dňa 10.08.2018 podal odvolanie. Dňa 26.08.2015 vydal žalovaný rozhodnutie č. ORPZ-ZH-VO-8-005/2015-PK, ktorým disciplinárny rozkaz v plnom rozsahu potvrdil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28.08.2015. Dňa 21.10.2015 bola na Krajský súd v Banskej Bystrici doručená žaloba žalobcu týkajúca sa preskúmania tohto rozhodnutia. Krajský súd vydal dňa 24.06.2017 rozsudok č.k. 24S/181/2015-64, ktorým toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. Sžo/66/2016, ktorý bol žalovanému doručený dňa 13.07.2018. Následne žalovaný bez ďalšieho uviedol, že žalobca na podporu svojich tvrdení predložil rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžk/6/2016 s poukázaním na body 39 až 42 predmetného rozsudku. Žalovaný uzavrel, že na posúdenie možného uplynutia, resp. spočinutia prekluzívnej lehoty je podstatné, kedy krajský súd prijal žalobu žalobcu voči pôvodnému rozhodnutiu žalovaného v odvolacom konaní. Týmto dátumom malo začať konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku - dňa 21.10.2015. Podľa § 246d O.s.p. malo dôjsť k spočinutiu prekluzívnej lehoty uvedenej v § 57 zákona č. 73/1998 Zb. v trvaní jedného roka. Ďalej žalovaný dôvodil tým, že krajský súd poukázal na to, že v priebehu súdnych konaní začal platiť Správny súdny poriadok, ktorý je účinný od 01.07.2016 a v ktorom zákonodarca taktiež počíta so spočinutím lehoty na zánik zodpovednosti, čo je uvedené v § 71, pričom jeho paragrafové znenie je totožné so znením Občianskeho súdneho poriadku. Na základe uvedeného žalovaný dospel k názoru, že počas konania na správnom súde neplynú lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia vo veciach priestupkov, kárnych, disciplinárnych a iných správnych deliktov a z tohto dôvodu zastával názor, že k spočinutiu prekluzívnej lehoty jedného roka malo dôjsť v období od 21.10.2015 do 23.05.2018, teda v čase kedy prebiehalo súdne konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku a následne podľa Správneho súdneho poriadku. Objektívna lehota by mala byť teda počítaná od 22.06.2015 do 21.10.2015 a následne od 23.05.2018 do vydania napadnutého rozhodnutia. Z vyššie uvedeného dospel k záveru, že k uplynutiu objektívnej lehoty jedného roka nedošlo. Tento názor je podmienený skutočnosťou, že disciplinárneho previnenia sa žalobca dopustil dňa 22.06.2015 a najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval dňa 23.05.2018, teda viac ako jeden rok odo dňa spáchania skutku, pričom potvrdil rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd SR neprihliadal na možnú preklúziu a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie rozhodnutie. Žalovaný vyjadril názor, že ak by došlo k preklúzii, najvyšší súd by na ňu mal prihliadnuť z úradnej povinnosti. K námietke, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. žalovaný uviedol, že pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia na základe stanoviska odbornej komisie bolo prihliadnuté na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bol skutok uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia spáchaný, jeho následky, mieru zavinenia a doterajší postoj policajta. Žalovaný prihliadol na skutočnosť, že právnu povinnosť podľa § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. žalobca porušil vedome, pričom išlo o závažné porušenie služobnej disciplíny. V konaní bolo žalobcovi uložené disciplinárne opatrenie za porušenie základných povinností policajta, a to dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz a zdržiavať sa na adrese uvedenej na tlačive, ktorým sa potvrdzuje dočasná neschopnosť na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz. Zároveň žalovaný preskúmal prehľad o disciplinárnych odmenách a opatreniach odvolateľa evidovaný pod č. ORPZ-ZH-VO-8-038/2015-PK z 25.10.2018, z ktorého zistil, že v rokoch 2013 a 2014 boli žalobcovi udelené priamym nadriadeným dve písomné pochvaly podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. Taktiež preskúmal hodnotenia žalobcu za roky 2014 až 2017, ktoré boli doplnené do administratívneho spisu a prihliadol na peňažné odmeny, ktoré mu boli udelené podľa § 102a ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z., a to odmenu udelenú vo výške 400,- Eur v marci roku 2018, ktorá bola udelená príslušníkom policajného zboru celoplošne a ďalej na odmenu vo výške 182,40 Eur udelenú v roku 2017 za výsledky dosiahnuté v testovacej prevádzke hodnotiaceho systému za rok 2016, ako aj na odmenu vo výške 563,- Eur za mesiac október 2016, ktorá bola udelená príslušníkom policajného zboru celoplošne. Žalovaný teda pri uložení disciplinárneho opatrenia bral okrem vyššie uvedených
skutočností do úvahy najmä to, že žalobcovi boli v rokoch 2013 a 2014 udelené dve disciplinárne odmeny a taktiež bral do úvahy skutočnosť, že odvolateľovi neboli uložené žiadne disciplinárne opatrenia, nakoľko disciplinárny rozkaz č. 4/2015 bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/7/2017 zrušený. Zároveň prihliadol na to, že v rámci hodnotiaceho systému bol odvolateľ hodnotený pozitívne, za čo mu boli udelené celoplošné odmeny. Zároveň však žalovaný prihliadol na skutočnosť, že odvolateľ porušil právnu povinnosť ustanovenú v § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. vedome, pričom išlo o závažné porušenie služobnej disciplíny, nakoľko bol od roku 2011 do roku 2015 vo funkcii zástupcu riaditeľa Odboru poriadkovej polície OR PZ, kedy ako nadriadený sám vykonával kontrolu liečebného režimu a žiadal o jeho riadne dodržiavanie jemu podriadenými príslušníkmi policajného zboru, čo dokladujú i záznamy z vykonaných kontrol, ktoré sa nachádzajú v spise. Vzhľadom na to žalovaný rozhodol, že vzhľadom na charakter, povahu a následky protiprávneho konania žalobcu, ako aj doteraz dosahované výsledky v služobnej činnosti bolo potrebné zmeniť výrokovú časť rozhodnutia a nebolo možné zotrvávať na uložení disciplinárneho opatrenia podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z., ktorým bolo žalobcovi uložené disciplinárne opatrenie zníženia služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov, ale odvolateľovi uložil disciplinárne opatrenie podľa § 53 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona - písomné pokarhanie. Záverom uviedol, že v dôsledku uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
9. Na základe správnej žaloby podanej žalobcom Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp.zn. 24S/167/2018 z 04.04.2019 rozhodnutie riaditeľa žalovaného č. ORPZ-ZH-VO-8-043/2015-PK zo dňa 31.10.2018 zrušil pre nezákonnosť, ktorou trpelo z dôvodu, že bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Toto rozhodnutie v odôvodnení obsahovalo opis priebehu správneho konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo ako aj podrobný obsah skôr vydaných rozhodnutí oprávnených orgánov, ale aj rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR. Úplne však absentovalo uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom rozhodnutia a uvedenie úvah, ktorými bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov, ako aj úvah, ktorými sa riadil pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval (§ 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.), k zásadnej odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa dodržania, resp. nedodržania liečebného režimu určeného žalobcovi ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu, a to účasťou žalobcu na skúške na Právnickej fakulte UMB B. Bystrica dňa 22.06.2015. Pritom práve posúdenie tejto otázky bolo z hľadiska zákonnosti prvostupňového rozhodnutia a tým aj tohto rozhodnutia kľúčové, nakoľko nedodržanie určeného liečebného režimu žalobcom predstavuje normatívne vyjadrenie objektívnej stránky skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia podľa § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z., za naplnenie pojmových znakov ktorej skutkovej podstaty bola vyvodená disciplinárna zodpovednosť žalobcu.
10. Žalobca, po zrušení rozhodnutia riaditeľa žalovaného č. ORPZ-ZH-VO-8-043/2015-PK zo dňa 31.10.2018, podaním nesprávne datovaným 09.06.2018 (správne malo byť 09.06.2019), doplnil svoje odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu tak, že s poukázaním na § 57 ods. 1, § 254 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., § 250j ods. 4 tretia veta O.s.p. namietal, že v súčasnej dobe už došlo k zániku práva z dôvodu, že nebolo v ustanovenej lehote vykonané. Je podľa neho zrejmé, že k uplynutiu objektívnej lehoty 1 rok na uloženie disciplinárneho konania došlo, nakoľko bola zrušená už druhý krát v tejto veci právoplatnosť a vykonateľnosť predmetného disciplinárneho rozkazu na základe právoplatného rozsudku č.k. 24S/167/2018 z 04.04.2019. Od 22.06.2015, kedy sa mal disciplinárne previniť, do vrátenia predmetného spisového materiálu druhostupňovému správnemu orgánu po druhom úspešnom súdnom spore v tej istej veci riadne uplynula objektívna lehota na disciplinárne potrestanie v zmysle § 254 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., čím došlo k zániku práva. Ďalej uviedol, že v tejto veci sa neuplatňuje lehota podľa § 246d O.s.p., ktorá upravuje prerušenie plynutia lehôt. Poukázal na to, že podľa dôvodovej správy k zákonu č. 73/1998 Z.z. - k § 57 upravujúcemu subjektívnu lehotu, má táto lehota podľa jeho názoru aj prvky procesnoprávnej povahy. „Z hľadiska komplexnosti navrhovanej právnej úpravy sa upravuje priamo v návrhu zákona i procesná stránka disciplinárneho konania, t.j. postup účastníkov disciplinárneho konania pri ukladaní disciplinárnych opatrení. Sú tu uvedené všeobecné zásady používané pri ukladaní disciplinárnych opatrení. Zánik disciplinárnej zodpovednosti za disciplinárne previnenie i priestupok sa navrhuje ustanoviť na 1 rok odo dňa ich spáchania, nakoľko ide o porušenie rovnakej intenzity a riešenie si vyžaduje obdobný postup“. Ďalej uviedol, že z tejto dôvodovej správy k ustanoveniu § 246b O.s.p. vyplýva, že účelom tohto ustálenia bolo, že vydávanie rozhodnutí hmotnoprávne predpisy obmedzujú lehotami, ktoré počas súdneho konania uplynuli, v dôsledku čoho v prípade zrušenia rozhodnutia správneho orgánu už nebol dostatok času na ďalšie konanie a uloženie sankcie, hoci na to inak boli splnené zákonné podmienky. Z vyššie uvedeného je
podľa žalobcu zrejmé, že ustanovenie § 246b O.s.p. sa týka iba hmotnoprávnych predpisov, teda na zákon č. 73/1998 Z.z. sa predmetné ustanovenie z dôvodu prvku procesnoprávnej povahy nevzťahuje, s poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžk/6/2016, čo má vyššiu právnu silu ako rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici. Zásada lex specialis derogat legi generali sa uplatňuje len v prípade, že príslušný špeciálny zákon, v tomto prípade zákon č. 73/1998 Z.z. deroguje postavenie všeobecného právneho predpisu, v tomto prípade O.s.p. len v takom rozsahu, v ktorom sám problematiku upravuje. Úpravu preklúzie nachádzame v ustanovení § 254 ods. 3 zákona - lex specialis, v zmysle ktorého došlo k zániku práva z dôvodu, že nebolo v ustanovenej lehote vykonané. Vzhľadom na uvedenú preklúziu podľa žalobcu došlo k uplynutiu lehoty pre výkon rozhodnutia. Uvedenú skutočnosť dal odvolaciemu orgánu do pozornosti nakoľko v zmysle zásady oficiality musí na zánik práva prihliadnuť, aj keď sa to v konaní nenamieta. Ďalej namietal, že neporušil liečebný režim absolvovaním skúšky počas dovolenej vychádzky a jeho zhoršenie zdravotného stavu bolo zapríčinené diskrimináciou a postihovaním služobného úradu MV SR za jeho opovážlivosť poukázať na machinácie so štatistickými formuláciami a iné z minulosti, čo končilo jeho kolapsom a hospitalizáciou v nemocnici v roku 2015. Pritom v zákone o štátnej službe je priamo uvedené, že za poukázanie na protiprávnu činnosť nesmie byť prenasledovaný, čo je opak so skutkovým stavom, ktorý nastal po využití jeho oprávnenia a trvá dodnes. Okrem toho tieto machinácie sa priamo dotýkali aj súčasného riaditeľa OR PZ v Žiari nad Hronom, ktorý je toho času v postavení druhostupňového správneho orgánu s cieľom ďalej žalobcu prenasledovať a postihovať. K tomu vzniesol oprávnenú námietku zaujatosti. Podľa žalobcu je v jeho prípade možno vidieť aj porušovanie zásady nerovnakého zaobchádzania, pretože v obdobných prípadoch, kde sa voči nemu postupuje menej priaznivo ako vo vzťahu k iným policajtom. V minulosti žiadal viackrát, aby bola vyvodená disciplinárna zodpovednosť za jeho vyhraté súdne spory vo vzťahu k nadriadeným, ktorí vydávali nezákonné rozhodnutia konštatované orgánmi súdnej moci no bez vyvodenia právnej zodpovednosti kompetentnými v rozpore so zákonom o štátnej službe. Spomenul nadriadeného K., voči ktorému sa postupovalo benevolentne. Podľa jeho názoru sa jedná o priamu diskrimináciu jeho osoby. Poukázal tiež na to, že v minulosti prišiel o celoplošné disciplinárne odmeny a žiada, aby mu boli dodatočne uložené.
11. Žalobca podaním označeným „Námietka zaujatosti a iné - zaslanie“ z 09.09.2019 vzniesol námietku zaujatosti vo vzťahu k pplk. E.. V. L., predsedovi senátu poradnej komisie, nakoľko s menovaným sa pozná dlhšiu dobu a bol s ním aj dlhšiu dobu kolega na pozícii vyšetrovateľ PZ v Žiari nad Hronom, kde spoločne v rámci kolektívu sa zúčastňovali rôznych spoločných akcií. V tomto disciplinárnom konaní doplnil ďalší dôkaz viď príloha č. 1 a č. 2 (prílohy sa v spise nenachádzajú), že nadriadený si spravil opätovne trhací kalendár z právnych predpisov pri uplatňovaní vyvodzovania disciplinárneho previnenia za spáchaný disciplinárny delikt. V jeho prípade v tomto disciplinárnom konaní sa ukážkovo uplatnil postup v rámci vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti za disciplinárne previnenie podľa 12 Hlavy zákona o štátnej službe, pričom v rámci zistených nedostatkov sa nevyvodila žiadne právna zodpovednosť vo vzťahu k nadriadeným policajtom. V uvedenom prípade bol povinný nadriadený ex offo vyvodiť disciplinárnu zodpovednosť za disciplinárne previnenia podriadených policajtov, ktorí postupovali v rozpore s právnymi predpismi, čo sa ale za záhadných okolností nestalo. Z uvedeného je možné podľa žalobcu opätovne konštatovať, že vo vzťahu k jeho osobe za disciplinárne previnenie sa postupovalo menej priaznivo ako vo vzťahu k policajtom, ktorí sa taktiež dopustili disciplinárneho previnenia bez vyvodenia právnej zodpovednosti. Aj tu je podľa neho opätovne vidieť svojvôľu riaditeľa OR ZP v Žiari nad Hronom, ktorý svoju kompetenciu uplatňuje zvláštnym spôsobom vo vzťahu k svojim podriadeným policajtom. V jeho prípade, je iný tým, že si toto konanie vyslúžil za uplatňovanie svojich práv a oprávnených záujmov z minulosti. Mal za to, že bolo iniciované len z formálneho hľadiska za úplne iným cieľom ho potrestať za jeho opovážlivosť oponovať a poukazovať na nezákonnosti nadriadených. Žiadal o zamyslenie sa nad celým šikanóznym disciplinárnym konaním, ktoré sa prieči účelu v dvoch vyhratých súdnych sporoch bez vyvodenia právnej zodpovednosti vo vzťahu k nadriadeným, ktorí konali nezákonne. Žiadal o bezodkladné zrušenie disciplinárneho opatrenia a následné bezodkladné zastavenie tohto disciplinárneho konania. V spise sa nachádza vyjadrenie pplk. E.. V. L., ktorý uviedol, že nie je zaujatý voči osobe žalobcu, ani v minulosti nebol, na čo nadväzuje list prvostupňového orgánu zo 16.09.2019, v ktorom predseda poradnej komisie pplk. A.. H. R. uviedol, že s námietkou žalobcu nemožno súhlasiť, pretože spoločná účasť na rôznych spoločenských akciách automaticky nepodmieňovala vytvorenie, či už pozitívneho alebo negatívneho vzťahu pplk. E. V. L. k jeho osobe, najmä v dôsledku toho, že na uvedených akciách sa okrem jeho zúčastňovali i jeho kolegovia. Aj vzhľadom na to, že od času keď bol s kolegom pplk. V. L. zaradený na tom istom odbore uplynulo 9 rokov, považoval jeho námietku za irelevantnú, pričom V. L. uviedol, že nie je zaujatý voči jeho osobe. Vzhľadom
na uvedené považoval námietku za neopodstatnenú a ničím nepodloženú. V časti, v ktorej bol podaný podnet na diskriminačné konanie riaditeľa odboru poriadkovej polície OR PZ bola postúpená listom zo 17.09.2019 podanie Krajskému riaditeľstvu Banská Bystrica, odboru kontroly, o čom bol žalobca upovedomený.
12. Následne dňa 27.09.2019 žalovaný vydal rozhodnutie č. ORPZ-ZH-VO-8-060/2015-PK, ktorým rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutia tak, že ho zmenil vo výrokovej časti vypustením textu v znení: „Ukladám podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov disciplinárne opatrenie zníženie služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov“ a nahradil ho textom v znení: „Ukladám podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov disciplinárne opatrenie písomné pokarhanie“ (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V ostatnej časti výroku ponechal žalovaný prvostupňové rozhodnutie nezmenené. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na doterajší priebeh disciplinárneho konania, vydané rozhodnutia prvostupňového orgánu, žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho súdu a na platnú právnu úpravu. Žalovaný uzavrel, že oprávnený orgán zabezpečil do konania podklady, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobca bol uznaný dočasne neschopným na výkon štátnej služby z dôvodu hospitalizácie a to od 10.06.2015 do 15.06.2015 a následne bol vzhľadom na jeho zdravotné ťažkosti ponechaný v domácom liečení s tým, že bol povinný zdržiavať sa na adrese trvalého pobytu. Bol mu určený liečebný režim, a to absolvovanie ďalších odborných vyšetrení ambulantnou formou a boli mu povolené vychádzky v čase od 14:00 hod do 18:00 hod. Dočasná neschopnosť trvala podľa potvrdenia v období od 10.06.2015 do 10.07.2015 vrátane. Na základe žiadosti prvostupňového orgánu poskytla právnická fakulta Univerzity Mateja Bella potvrdenie, z ktorého vyplýva, že žalobca sa v období od 10.06.2015 do 01.07.2015, teda počas svojej dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby zúčastnil dňa 22.06.2015 opravnej skúšky z predmetu Základy právnej filozofie II. na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ďalej poukázal na zabezpečené vyjadrenie E.. J.. K. E., J.., ktorý bol skúšajúcim z predmetu Základy právnej filozofie II. na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktorý uviedol, že žalobca sa 22.06.2015 zúčastnil opravnej skúšky z tohto predmetu v Banskej Bystrici a taktiež uviedol, že uvedená skúška sa začala o 14:30 hod., pričom žalobca sa na ňu dostavil až v čase o 14:45 hod. Žalobca predmetné meškanie skúšajúcemu vopred deklaroval z dôvodu, že je toho času práce neschopný a má povolenie na vychádzky iba v čase medzi 14:00 až 16:00 hod., pričom cesta zo Žarnovice do Banskej Bystrici trvá okolo približne 45 minút. Ďalej žalovaný poukázal na písomné stanovisko posudkového lekára Ministerstva vnútra SR MUDr. Z. L. z 27.07.2015. Podľa tohto stanoviska bolo konanie žalobcu dňa 22.06.2015 porušením liečebného režimu, nakoľko absolvovaním skúšky počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby so značnou psychickou záťažou je porušením liečebného režimu a porušením základných povinností policajta. Na základe toho dospel žalovaný k záveru, že s námietkou odvolateľa, ktorá sa týka jeho konštatovania, že k porušeniu liečebného režimu nedošlo, nie je možné sa stotožniť, nakoľko tak ako vyplýva zo stanoviska posudkového lekára H.. L., žalobca bol prepustený z hospitalizácie na internom oddelení s tým, že jeho ochorenie nebolo komplexne došetrené, trvalo riziko možného zhoršenia jeho zdravia, a teda jeho zdravotný stav si vyžadoval fyzické a psychické šetrenie sa. Za týmto účelom bol žalobca naďalej ponechaný v domácom liečení, teda mu bolo odporučené pokračovať v dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby, dodržiavať liečebný režim a povinnosti policajta počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby. Ďalej poukázal na § 2 ods. 11 zákona č. 576/2004 Z.z., podľa ktorého je liečebný režim životospráva osoby na podporu liečby, ktorú určuje ošetrujúci lekár. V rámci liečebného režimu môže lekár pacientovi v domácom liečení určiť vychádzkové hodiny, t.j. hodiny počas dňa, počas ktorých má pacient právo zdržiavať sa mimo svojho bydliska za účelom pobytu na čerstvom vzduchu, prechádzania sa, či zadováženia si svojich základných potrieb. Podľa § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. policajt je povinný dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz. Žalovaný uviedol, že zo stanoviska H.. L. - ošetrujúcej lekárky žalobcu vyplýva, že ošetrujúca lekárka neurčila odvolateľovi (žalobcovi) ako súčasť jeho liečebného režimu cestovanie za jeho súkromnými záľubami, ktorou je aj štúdium na vysokej škole, ani absolvovanie opravnej skúšky. Žalobca s ňou ani nekonzultoval, či je súčasťou jeho liečebného režimu cestovanie za účelom zúčastnenia sa skúšky počas povolených vychádzok pri dočasnej neschopnosti v inom meste vzdialenom približne 60 km, pričom žalobca musel vykonať aj cestu späť, čiže približne 120 km. A nebolo tak zrejmé, či môžu tieto okolnosti nepriaznivo ovplyvniť jeho zdravotný stav. Pokiaľ si odvolateľ nebol istý, či je cestovanie a účasť na skúške súčasťou jeho liečebného režimu, bolo jeho povinnosťou túto skutočnosť prekonzultovať s jeho ošetrujúcou lekárkou, z vyjadrenia ktorej jednoznačne vyplýva, že žalobca si túto povinnosť nesplnil a zo strany ošetrujúcej lekárky mu takéto
konanie nebolo dovolené. Žalobca dôkaz opaku nepredložil. Žalovaný zastával názor, že porušenie liečebného režimu je možné vziať do úvahy len pri urgentnej neodkladnej zdravotnej starostlivosti, pri prípadnej náhlej zmene zdravotného stavu, ktorá by bezprostredne ohrozovala život alebo niektorú zo základných životných funkcií práceneschopného pacienta. Žiadna z týchto okolností však u žalobcu nenastala, a preto žalovaný nemal dôvod pochybovať o tvrdení posudkového lekára Ministerstva vnútra SR H.. L. o porušení liečebného režimu žalobcu zúčastnením sa opravnej skúšky na právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Žalovaný zdôraznil, že úlohou liečby je okrem zabránenia ďalšieho zhoršovania zdravotného stavu pacienta aj zmiernenie prejavov a dôsledkov choroby . Pri svojvoľnom spôsobe liečby bez predchádzajúcej konzultácie s ošetrujúcim lekárom je pravdepodobnosť nedoliečenia a negatívnych dôsledkov akejkoľvek choroby aj po dlhšom čase určite vyššia ako pri dôslednom dodržiavaní pokynov ošetrujúceho lekára. Žalovaný poukázal aj na § 85 ods. 1 písm. b/ zákona č. 328/2002 Z.z., podľa ktorého lekárskou posudkovou činnosťou policajtov kontrola dodržiavania liečebného režimu policajta dočasne neschopného, ak je potrebné overiť podozrenie z porušenia liečebného režimu. Nie je teda úlohou posudkového lekára posudzovanie zdravotného stavu policajta, ale iba kontrola a následné overenie podozrenia z porušenia liečebného režimu. Ako to už bolo uvedené, liečebný režim je životospráva osoby na podporu liečby, ktorú určuje ošetrujúci lekár, pričom predmetom overovania posudkového lekára nebol vývoj odvolateľovho zdravotného stavu, ale iba skúmanie, či svojím konaním porušil liečebný režim. Po odbornom preverení skutočností týkajúcich sa podozrenia z porušenia liečebného režimu, najmä preskúmaním odvolateľovej - žalobcovej zdravotnej dokumentácie posudkový lekár MVSR H.. L. zistil, že v rámci liečby bol žalobca vzhľadom na jeho zdravotný stav povinný dodržiavať liečebný režim, zdržiavať sa na adrese uvedenej na potvrdení o dočasnej neschopnosti, ako aj to, že jeho zdravotný stav si vyžadoval psychické a fyzické šetrenie. Dôležitou súčasťou vyjadrenia posudkového lekára je skutočnosť zistená na základe preštudovania zdravotnej dokumentácie žalobcu, keď zistil, že ochorenie žalobcu nebolo po prepustení z hospitalizácie komplexne došetrené a trvalo riziko možného zhoršenia zdravia. Keďže žalobca so svojou ošetrujúcou lekárkou H.. L. vopred nekonzultoval plánovanú cestu a účasť na opravnej skúške na právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici počas určených vychádzok, ako ani možné riziká zhoršenia zdravia s tým spojené, bol liečebný režim u žalobcu preukázateľne porušený, čo skonštatoval aj posudkový lekár. Na tejto skutočnosti nič nemení ani prípadný následný pozitívny vývoj odvolateľovho zdravotného stavu. Už samotné cestovanie a následné absolvovanie skúšky počas povolených vychádzok, bez toho, aby to ošetrujúci lekár odvolateľovi - žalobcovi povolil, je porušením liečebného režimu a porušením povinností policajta počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby, a to bez ohľadu na to, či absolvovanie skúšky bolo alebo nebolo psychickou záťažou pre žalobcu. Žalobca mal za to, že každé absolvovanie skúšky, najmä opravnej ako to bolo v danom prípade vyvoláva určitú psychickú záťaž, pričom však netvrdil, že túto záťaž musel pociťovať aj žalobca. Obdobne to posúdil aj posudkový lekár H.. L., podľa ktorého k porušeniu liečebného režimu a porušeniu povinností policajta počas dočasnej neschopnosti absolvovaním opravnej skúšky došlo. Žalovaný ďalej vyslovil názor, že pokiaľ si žalobca vedel dohodnúť presunutie času vykonania opravného termínu skúšky so skúšajúcim z dôvodu, že má vychádzky určené v čase od 14:00 hod, mohol si rovnako dohodnúť so skúšajúcim iný termín (dátum) skúšky a mohol ju bez akejkoľvek polemiky vykonať po skončení dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby. Skonštatoval, že cestovanie za účelom účasti na skúške počas ošetrujúcim lekárom určených vychádzok nie je obvyklou činnosťou policajta počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby, pretože vychádzky určené ošetrujúcim lekárom slúžia na podporu liečby tak, aby sa policajt, ktorý je dočasne neschopný výkonu štátnej služby mohol čo najskôr vrátiť do výkonu štátnej služby. Pokiaľ by policajt počas dočasnej neschopnosti mohol vykonávať akúkoľvek činnosť a za akýmkoľvek účelom cestovať, a to bez vedomia a schválenia ošetrujúcim lekárom, bol by otázny samotný účel dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby. Žalovaný vyjadril úvahu, že v takýchto prípadoch by dočasná neschopnosť na výkon štátnej služby úplne strácala svoj zmysel. Ďalej žalovaný poukázal na vyjadrenie posudkového lekára H.. L., ktorý sa opätovne vyjadril k otázke posúdenia porušenia liečebného režimu žalobcu a skonštatoval, že pri posúdení porušenia liečebného režimu žalobcu vychádzal z kompletnej zdravotnej dokumentácie, ktorú mu predložila ošetrujúca lekárka H.. L.. Zároveň zdôraznil, že naďalej trvá na svojom stanovisku, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu liečebného režimu. Žalovaný skonštatoval, že odmietnutie pribratia znalca bolo správne, nakoľko podľa § 85 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. je oprávnený na výkon lekárskej posudkovej činnosti u policajtov výlučne posudkový lekár a hlavný posudkový lekár. Žalovaný tak považoval stanovisko posudkového lekára MV SR H.. L. za dostatočné. Uviedol tiež, že oprávnený orgán ani žalovaný nie je oprávnený hodnotiť činnosť posudkového lekára MV SR. V ďalšom texte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný považoval za neopodstatnenú námietku zaujatosti vznesenú žalobcom, nakoľko žiadne ustanovenie zákona nevylučuje nadriadeného policajta z jeho disciplinárneho oprávnenia
voči podriadenému policajtovi. Vecnú právomoc riaditeľa okresného riaditeľstva vymedzuje § 243 ods. 1 zákona č.73/1998 Z.z. a na konanie sa všeobecný predpis o správnom konaní nepoužije. Výklad žalobcu, podľa ktorého by o zistenom disciplinárnom opatrení nemohol rozhodovať priamy nadriadený policajta, ktorý zistil spáchanie disciplinárneho previnenia je v priamom rozpore so zákonnou povinnosťou nadriadeného policajta riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov. K námietke uplynutia subjektívnej 30-dňovej lehoty na vyvodenie zodpovednosti voči žalobcovi žalovaný zastával jednoznačný názor, že táto lehota začala plynúť dňom 09.07.2015, kedy sa riaditeľ OR PZ dozvedel o podozrení z disciplinárneho previnenia žalobcu, pričom o disciplinárnom previnení rozhodol prvostupňový orgán dňa 05.08.2015. Pre začatie plynutia lehoty je rozhodujúce, kedy sa nadriadený o disciplinárnom previnení reálne dozvedel a nie okamih, kedy mal podozrenie, že k disciplinárnemu previneniu mohlo dôjsť. Prvou relevantnou informáciou obsiahnutou v administratívnom spise o porušení liečebného režimu bolo potvrdenie UMB v Banskej Bystrici, doručené niektorému z nadriadených odvolateľa - žalobcu dňa 09.07.2015. Žalovaný preto zastával názor, že lehota na začatie disciplinárneho konania nezačala plynúť dňom 01.07.2015 ako uvádza žalobca vo svojom odvolaní, ale až dňom 09.07.2015. Pokiaľ bol disciplinárny rozkaz vyhlásený žalobcovi dňa 05.08.2015, bol vydaný v súlade s § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., t.j. v zákonom stanovenej lehote. K ďalšej námietke žalobcu žalovaný uviedol, že riaditeľ OR PZ nevykonával kontrolu dodržiavania liečebného režimu určeného ošetrujúcim lekárom počas dočasnej PN na výkon štátnej služby žalobcu podľa zákona č. 328/2002 Z.z., ale plnil si zákonom ustanovenú povinnosť podľa § 49 písm. d/ zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého patrí medzi základné povinnosti nadriadeného i navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky vyplývajúce z porušenia služobných povinností. Keďže riaditeľ OR PZ v konaní žalobcu videl podozrenie zo spáchania disciplinárneho previnenia podstúpil vec registratúrnym záznamom oprávnenému orgánu na ďalšie konanie. Ďalej žalovaný reagujúc na podanie žalobcu z 26.07.2018 uviedol, že disciplinárny rozkaz č. 4/2015 bol z prehľadu o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach vymazaný, pričom žalovaný na túto skutočnosť pri rozhodovaní prihliadal. Následne na základe námietky preklúzie a zániku práva na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti uskutočnil žalovaný časovú analýzu, z ktorej bolo zistené, že k disciplinárnemu previneniu žalobcu malo dôjsť dňa 22.06.2015, pričom disciplinárny rozkaz - prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 05.08.2015. Na posúdenie možného uplynutia, resp. spočinutia prekluzívnej lehoty je podstatné, kedy krajský súd prijal žalobu odvolateľa a týmto dátumom malo začať aj konanie podľa občianskeho súdneho poriadku. V čase od 21.10.2015 do 23.05.2018 prebiehalo súdneho konanie podľa OSP a následne podľa Správneho súdneho poriadku, teda objektívna lehota mala byť počítaná od 22.06.2015 do 20.10.2015 a následne od 23.05.2018 do vydania rozhodnutia, teda do 31.10.2018, z čoho plynie, že k uplynutiu objektívnej lehoty jedného roka nedošlo. Vo vzťahu k rozsudku sp.zn. 5Sžk/6/2016 uviedol, že tento rozsudok Najvyššieho súdu SR nebol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR, a teda jeho závery nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Poukázal na to, že známe sú aj iné rozsudky Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva opačné stanovisko - sp.zn. 8Sžo/71/2014, 3Sžf/23/2016 so závermi ktorých sa je možné stotožniť. Vo vzťahu k ustanoveniu § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. žalovaný uviedol, že žalobca porušil predpisy vedome, pričom šlo o závažné porušenie služobnej disciplíny, ktoré spáchal nedodržaním liečebného režimu určeného ošetrujúcim lekárom. Počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz mal povinnosť zdržiavať sa na adrese uvedenej na tlačive, ktorým sa potvrdzuje dočasná neschopnosť na výkon štátnej služby. Odvolací orgán - žalovaný preskúmal aj prehľad o disciplinárnych odmenách a preskúmal aj hodnotenia žalovaného, ktoré boli doplnené do administratívneho spisu a prihliadol pritom aj na peňažné odmeny, ktoré mu boli udelené. Žalovaný sa rozhodol po posúdení všetkých okolností v prospech, ako aj v neprospech žalovaného zmeniť výrok disciplinárneho rozkazu tak, že mu uložil len písomné pokarhanie. Po zrušení rozhodnutia z 31.10.2018 rozhodnutím správneho súdu sp. zn. 24S/167/2018 z 04.04.2019 bola vec po opätovnom posúdení v poradnej komisii prejednaná, pričom komisia dospela k záveru, že po posúdení ďalších zabezpečených dokladov, lehota na prejednanie disciplinárneho previnenia žalobcu neplynula. Lehota začala plynúť najskôr dňom 23.06.2015 s tým, že pokiaľ by sa jej konanie neprerušilo zákonom by ustanovená lehota uplynula dňa 23.06.2016. Vzhľadom na to, že počas konania správneho súdu na základe dvoch správnych žalôb táto lehota neplynula dospel žalovaný k záveru, že neuplynula. K ďalším námietkam uviedol, že vzhľadom na skúsenosti žalobcu, ktorý sám na základe svojho predchádzajúceho služobného zaradenia vykonával kontrolu liečebného režimu jeho podriadených policajtov si tento musel byť vedomý, že svojím konaním porušuje liečebný režim. Ak si toho aj vedomý nebol, vzhľadom na svoje skúsenosti si toho vedomý mal a mohol byť. Námietky bossingu a šikany považoval žalovaný za nepodložené a subjektívne pocity odvolateľa - žalobcu. K zmene výrokovej časti žalovaný dospel s dôrazným rešpektovaním § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
13. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, kde namietal nesprávne právne posúdenie otázky plynutia lehoty pre zánik disciplinárnej zodpovednosti žalobcu. Nesúhlasil so závermi žalovaného vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžk/6/2016, ktoré považoval za kľúčové pre právne posúdenie dotknutej právnej otázky. Žalovaný sa s uvedeným rozsudkom vysporiadal tak, že uviedol, že tento rozsudok nie je zverejnený v zbierke stanovísk, a tým pádom jeho závery nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax a sú tu aj iné rozsudky, kde bolo zaujaté opačné stanovisko. Namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia týkajúce sa nepreskúmateľnosti, nakoľko žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžk/6/2016 najmä ako na podporu svojho právneho názoru o uplynutí prekluzívnej lehoty, nepoukazoval naň ako na ustálenú rozhodovaciu prax, z ktorej sa nemožno odchýliť. Pokiaľ nesúhlasil s jeho závermi, bol povinný svoj názor uviesť a zdôvodniť, prečo sa priklonil práve k odlišným rozhodnutiam NS SR a nie k žalobcom uvedenému. Žalobca tak z odôvodnenia nevie žiadnym spôsobom vyextrahovať názor žalovaného, prečo nedošlo k uplynutiu prekluzívnej lehoty. Iba odkaz na rozhodnutia NS SR, ktoré korešpondujú s právnym názorom žalovaného zjavne nepostačuje na riadne vysporiadanie sa s predmetnou námietkou preklúzie, na základe čoho považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Uviedol, že najvyšší súd sa v spomenutom rozhodnutí zaoberal otázkou preklúzie v obdobnom prípade a v bodoch 39 až 42 dospel k záveru, že ustanovenie § 246d O.s.p. (v súčasnosti § 71 SSP) sa týka iba hmotnoprávnych predpisov, zatiaľ čo zákon č. 73/1998 Z.z. obsahuje prvky procesnoprávnej povahy (vychádzajúc z dôvodovej správy), a preto sa na neho táto právna úprava nevzťahuje. Tiež uviedol, že zákon č. 73/1998 Z.z. je vo vzťahu k OSP lex specialis a problematiku plynutia lehoty pre zánik disciplinárnej zodpovednosti upravuje § 254 ods. 3. Žalobca sa tohto právneho názoru plne pridržiaval a mal za to, že v jeho veci začala objektívna lehota plynúť 23.06.2015, t.j. nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a skončila 23.06.2016. Týmto dňom zanikla žalobcova zodpovednosť za disciplinárne previnenie, ktoré je mu kladené za vinu a žalovaný tak nebol oprávnený mu napadnutým rozhodnutím uložiť žiadne disciplinárne previnenie. Žalobca nesúhlasil ani so závermi žalovaného ohľadom uplynutia subjektívnej lehoty, ktorá podľa názoru žalovaného začala plynúť 09.07.2015 a uplynula 09.06.2015. Poukázal na to, že riaditeľ OR PZ sa o účasti žalobcu na predmetnej skúške dozvedel skôr, keďže žiadosť o informáciu na UMB zasielal dňa 01.07.2015. Je tak zrejmé, že riaditeľ mal informáciu o tom, že žalobca sa mal v čase jeho práceneschopnosti zúčastniť skúšky a žiadosťou na UMB vykonal prvý úkon za účelom zaobstarania si riadneho podkladu pre disciplinárne konanie voči žalobcovi, inak by nemal žiadny dôvod preverovať dodržiavanie liečebného režimu počas PN žalobcu. Riaditeľ OR PZ ZH, ako jeden z nadriadených žalobcu, sa dozvedel o účasti žalobcu na skúške minimálne dňa 01.07.2015, kedy žiadal vysokú školu o informácie pre potvrdenie podozrenia, a teda v tento deň začala plynúť subjektívna 30-dňová lehota. Riaditeľ OR PZ ZH tak v rámci svojej disciplinárnej právomoci podľa § 235 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. začal disciplinárne konanie z vlastného podnetu a tým si vyhradil právo konať v prvom stupni, keď urobil voči žalobcovi - účastníkovi konania prvý úkon, a to registratúrny záznam z 01.07.2015 - žiadosť o poskytnutie informácie z Právnickej fakulty UMB Banská Bystrica. S poukazom na toto ustanovenie začala plynúť subjektívna 30-dňová lehota od prvého úkonu žalovaného spísaného dňa 01.07.2015, a nie až dňom 09.07.2015, a uplynula tak dňom 01.08.2015. Pokiaľ disciplinárny rozkaz voči žalobcovi bol vydaný dňa 05.08.2015, žalovaný porušil zákon, keď aproboval napadnutým rozhodnutím disciplinárny rozkaz vydaný po uplynutí subjektívnej lehoty, na základe čoho považoval napadnutý rozsudok za nezákonný pre nesprávne právne posúdenie veci. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca namietal podstatné porušenie ustanovení o konaní majúce za následok nezákonné rozhodnutie, ktoré videl v nesprávnom postupe žalovaného, ktorý si pri vydávaní napadnutého rozhodnutia mal zabezpečiť v intenciách ustanovenia § 85 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z.z. posudok od hlavného posudkového lekára. Je zrejmé, že H.. L. nie je hlavný posudkový lekár a jeho vyjadrenie, t.j. stanovisko z 27.07.2015 nie je posudkom. Tento úkon mal teda zrealizovať hlavný posudkový lekár, ktorým H.. L. nebol. Ďalej namietal, že jeho podanie - doplnenie odvolania z 09.06.2019 nebolo zažurnalizované do administratívneho spisu a z tohto dôvodu sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s námietkami v ňom obsiahnutými. Žalobca mal v rámci práva na spravodlivý proces právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa rozhodovalo o jeho veci a v tomto smere mal právo, aby sa aj doplnenie odvolania z 09.06.2019 riadne doplnilo do administratívneho spisu a žalovaný sa s týmto riadne vysporiadal v rozhodnutí, k čomu nedošlo, a preto je nepochybné, že došlo k porušeniu zákona, na základe čoho je potrebné považovať napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Ďalej namietal, že zo spisu je zrejmé, že riaditeľ OR PZ Ing. Y. vykonal prvý úkon v rámci disciplinárneho konania dňa 01.07.2015, keď žiadal fakultu práva UMB
o informácie, kedy až do dňa 30.07.2015, kedy prenechal pokračovanie v disciplinárnom konaní na svojho podriadeného - riaditeľa OPP - OR PZ ZH E. O. a zadovažoval podklady na konanie, ako aj vykonával úkony ako riaditeľ OR PZ ZH v rámci správneho orgánu prvého stupňa. V disciplinárnom konaní sa rozhodovalo prvostupňovým rozhodnutím, pričom došlo presunutím veci na riaditeľa OPP
- ORPZ ZH k tomu, že odvolacím orgánom proti disciplinárnemu rozkazu bol riaditeľ OR PZ ZH, t.j. rovnaká osoba, ktorá až takmer do dňa vydania disciplinárneho rozkazu celé disciplinárne konanie viedla a iniciovala. Podľa názoru žalobcu je tak zjavné, že presun disciplinárnej veci žalobcu na riaditeľa OPP - OR PZ ZH bol účelový a riaditeľ OR PZ ZH tým sledoval zabezpečenie situácie, že o odvolaní bude rozhodovať práve on a zabezpečí právoplatnosť disciplinárneho rozkazu. Ako sa však ukázalo, súd považoval oba jeho rozhodnutia o odvolaní žalobcu za nezákonné. Podľa jeho názoru došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v odvolacom konaní a konaním riaditeľa OR PZ ZH nedošlo k zabezpečeniu práv žalobcu na riadne preskúmanie odvolania, pretože v skutočnosti nerozhodoval ani o napadnutom rozhodnutí orgán najbližšieho vyššieho stupňa. Jeden a ten istý nadriadený riaditeľ OR PZ ZH začal disciplinárne konanie v prvom stupni, viedol toto konanie, kde zabezpečoval podklady pre rozhodnutie a napriek tomu vystupoval ako druhostupňový správny orgán, ktorý viedol druhostupňové konanie a rovnako zadovažoval do konania v rámci druhého stupňa podklady pre rozhodnutie. Preto je neprípustné, aby ten istý nadriadený vystupoval v rámci obidvoch stupňov disciplinárneho konania. Žalobca bol ďalej presvedčený o tom, že napadnuté rozhodnutie spolu s disciplinárnym rozkazom boli v jeho neprospech vydané ako dôsledok tzv. bossingu, resp. šikany v postavení nadriadených a to z dôvodu osobných konfliktov, pričom poukázal aj na výčitku z 29.05.2015, ktorú dostal kvôli znečistenej kravate a z ktorej tak isto ide negatívny postoj nadriadeného z porady zo dňa 30.03.2015, keď najmä na posledných dvoch stranách možno badať nezhody medzi žalobcom a nadriadeným. Žalobca je napriek všetkému policajtom s veľmi dobrými výsledkami a svoje služobné úlohy si plní podľa služobných hodnotení nadštandardne. Poukázal pritom na prehľady o peňažných odmenách za roky 2016 až 2017 a aj v roku 2013 a 2014. Predmetné napadnuté rozhodnutie je podľa neho len výsledkom účelovej snahy žalobcových nadriadených trestať policajta, ktorý si dovoľuje vysloviť kritiku nadriadeného. O diskriminácii tiež svedčí aj skutočnosť, že predošlé rozhodnutie v tejto istej veci boli žalovanému už 2x zrušené pre nezákonnosť, pričom dôvodom bola najmä nepreskúmateľnosť. Podľa jeho názoru bolo potrebné aplikovať aj ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon, kde platí obrátené dôkazné bremeno. Žalovaný sa pri vysporiadaní s touto otázkou obmedzil len na konštatovanie, že ide len o subjektívne pocity žalobcu a zároveň nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené žalobcom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Žalovaný bol povinný vydať napadnuté rozhodnutie v súlade s § 2 ods.2 zákona č. 73/1998 Z.z., teda prihliadať na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že dochádza k diskriminácii, no neurobil tak, a preto aj v tomto smere považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Tak isto podľa jeho názoru možno dospieť k záveru, že odôvodnenie nesúhlasu žalovaného s namietanou diskrimináciou žalobcu je nedostatočné, nakoľko považovať námietku žalobcu za subjektívne vnímanie a nepriamo tak označiť túto námietku za nepodstatnú k meritu veci, nemožno považovať za riadne odôvodnenie. Žalovaný mal možnosť jasne a zrejme vyvrátiť diskriminačné námietky žalobcu pokiaľ ich považoval za neopodstatnené, no neurobil tak. Na záver zdôraznil, že tretí krát potvrdenie právoplatnosti disciplinárneho opatrenia žalobcu spôsobuje tretí krát výkon disciplinárneho trestu za ten istý skutok, kde podľa názoru žalovaného musí donekonečna a nanovo spĺňať podmienky k zahladeniu a žalobca týmto spôsobom prichádza o viaceré benefity za najlepšie výsledky a to celoplošné odmeny, koncoročné odmeny už tretí rok, pričom spätne mu ich služobný úrad nechce prehodnotiť. Táto vec má bezprostredný súvis s uplatňovaním jeho práv a oprávnených záujmov, kde je možné konštatovať, že celé disciplinárne konanie už stratilo svoj účel, za ktorým bolo začaté. Záverom navrhol napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie - disciplinárny rozkaz č. 7 zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
Vyjadrenia žalovaného a žalobcu 14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nesúhlasil s námietkami žalobcu v podanej správnej žalobe. Námietku zániku disciplinárnej zodpovednosti žalobcu na základe uplynutia objektívnej lehoty považoval za nedôvodnú a poukázal na skorší rozsudok správneho súdu sp. zn. 24S/167/2018 z 04.04.2019, bod 41. Jednoročná lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia neplynula v období, kedy sa konalo na správnom súde a poukázal aj na bod 42 označeného rozsudku. Žalovaný uviedol, že sa s plynutím objektívnej aj objektívnej lehoty vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne. K námietke nedodržania 30 dňovej subjektívnej lehoty poukázal na rozsudok Krajského súdu sp. zn. 24S/180/2015 z 24.03.2016 na stranu 15. Na základe toho považoval tieto žalobné námietky za nedôvodné. V ďalšej námietke poukázal na správnosť posudku posudkového lekára MV SR H.. L.,
ako aj na konštatovanie hlavnej posudkovej lekárky MV SR plk. H.. H. D. v posudku z 20.02.2020, ktorá uviedla, že u menovaného došlo podľa § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. , ako aj podľa § 113 ods. 2 písm. f/ zákona č. 328/2002 Z.z. k porušeniu liečebného režimu počas jeho dočasnej neschopnosti. Posudok žalovaný priložil. K forme spracovania stanoviska poukázal na § 85 ods. 1 písm. d/ zákona č. 328/2002 Z.z., podľa ktorého je nesporné, že v prípade kontroly dodržiavania liečebného režimu príslušným posudkovým lekárom ide iba o jednu z činností, ktoré posudkový lekár vykonáva v rámci komplexu lekárskej posudkovej činnosti, pričom zákon neustanovuje formu výstupu z výsledku takejto kontroly. Skonštatoval, že žalobca účasťou na skúške a vycestovaním do Banskej Bystrice - mimo miesta svojho trvalého bydliska porušil § 113 ods. 2 písm. f/ zákona č. 328/2002 Z.z., pretože nedodržiaval liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas trvania dočasnej neschopnosti a nezdržiaval sa na adrese uvedenej v potvrdení o dočasnej neschopnosti. Poukázal aj na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 24S/181/2015 z 24.03.2016 k otázke porušenia liečebného režimu žalobcu uviedol: „Pokiaľ žalobca namietal, že liečebný režim neporušil, nakoľko vykonanie skúšky počas povolených vychádzok pre neho nepredstavovalo žiadnu záťaž a zároveň nesúhlasil so stanoviskom posudkového lekára MV SR, táto námietka dôvodná nie je“. V súvislosti s porušením liečebného režimu žalobcom žalovaný poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/56/2016 z 10.10.2017 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/64/2018 z 24.07.2019, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o krátení nemocenského žalobcu z dôvodu porušenia liečebného režimu. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR v bode 40 označeného rozsudku je absolvovanie vysokoškolskej skúšky porušením kľudového - pokojového liečebného režimu a nemožno sa stotožniť so sťažovateľom, že táto skúška nebola pre neho psychickou záťažou. Toto tvrdenie je v rozpore s dokladmi založenými v spise, z ktorých vychádza, že v prípade sťažovateľa sa jednalo už o druhú opravnú skúšku, z čoho plynie zvýšenie psychickej záťaže. Účasť na skúške nemožno preto považovať za formu domáceho liečenia, ktoré ošetrujúca lekárka sťažovateľa nariadila. K namietanému podaniu z 09.06.2019, ku ktorému sa podľa žalobcu nemal žalovaný vyjadriť uviedol, že toto podanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by sa mal žalovaný vyjadriť. Žalobca v ňom len opakovane poukazuje na plynutie subjektívnej a objektívnej lehoty pri ukladaní disciplinárneho opatrenia a nasledujúcich úkonov, skutok nepovažuje za disciplinárne previnenie, s ktorou otázkou sa už dávno kvalifikovane vysporiadal Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojich rozhodnutiach. K námietke týkajúcej sa zahladenia disciplinárneho opatrenia žalovaný uviedol, že táto s predmetom sporu nesúvisí. Tieto námietky z uvedených dôvodov považoval žalovaný za nedôvodné. K námietke zaujatosti riaditeľa OR PZ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu sp. zn. 24S/180/2015 z 24.03.2016 na strane 13, kde správny súd skonštatoval, že námietka žalobcu je nedôvodná. K námietke diskriminácie, resp. bossingu poukázal na rozsudok krajského súdu sp. zn. 24S/167/2018 z 04.04.2019, bod 44. Záverom navrhoval žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
15. Žalobca v replike uviedol, že jeho námietka smerovala k nedostatkom uvedeným v napadnutom rozhodnutí a tie nemožno odstrániť s poukazom na rozhodnutia súdu, s ktorými sa žalovaný v názore na plynutie objektívnej lehoty zhoduje. Namietal, že napadnuté rozhodnutie sa s rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžk/6/2016 nevysporiadúva, neuvádza pritom prečo s názorom nesúhlasí, nevysvetľuje prečo sa prikláňa k názorom iných senátov v tejto otázke. Nie je to možné napraviť poukazom na to, že súd sa k tejto právnej otázke už vyjadril. Vec bola totiž vrátená do administratívneho konania pre nezákonnosť rozhodnutí na strane žalovaného, a preto je potrebné, aby žalovaný vydal riadne zákonné rozhodnutie, čo sa ani po tretí krát nestalo, a preto je námietka nepreskúmateľnosti dôvodná. Ďalej uviedol, že je absurdné poukazovať na posudok, ktorý bol zadovážený žalovaným až 20.02.2020, t.j. až po vydaní prvostupňového aj druhostupňového rozhodnutia a na takýto podklad nemožno pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia v žiadnom prípade prihliadať, a preto na námietke v plnom rozsahu zotrval. K doplneniu odvolania z 09.06.2019 uviedol, že žalovaný sa mal s týmto podaním zaoberať aj v prípade, že mal za to, že neobsahuje žiadne nové skutočnosti, pretože to bolo potrebné uviesť v napadnutom rozhodnutí a nie naprávať tento nedostatok v konaní pred súdom. Žalovaný mal minimálne vziať doplnenie odvolania za podklad pri rozhodovaní o napadnutom rozhodnutí, toto však neurobil, a teda námietka porušenia práva na spravodlivý proces je zjavne dôvodná. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ani vo svojom vyjadrení nijako nevysvetlil, prečo došlo zo strany riaditeľa OR PZ ZH k postupovaniu podkladov a žalovaný nijako neobhájil, prečo vo veci odvolania rozhodovala tá istá osoba, ktorá iniciovala disciplinárne konanie a zabezpečila k nemu podklady. Ide o zjavné účelové konanie s cieľom dosiahnuť, aby riaditeľ OR PZ ZH vystupoval ako druhostupňový orgán a zabezpečil si tak právoplatnosť disciplinárneho rozkazu. Žalobca zaslal správnemu súdu i na vedomie ďalšiu, podľa jeho názoru zásadnú právnu skutočnosť, a to oznámenie Obvodného oddelenia policajného zboru Kremnica z 22.05.2020 o zastavení disciplinárneho konania, kde mimo iného vyjadril názor, že liečebný
režim v obdobnom prípade porušený nebol z dôvodu, že pacient, ktorým bol žalobca, mal v uvedený deň t.j. 19.12.2019 skutočne povolené vychádzky v čase od 14:00 do 18:00 hod.
16. Žalovaný v ďalšom vyjadrení k tomu uviedol, že každé konanie má svoje špecifiká, a preto je potrebné posudzovať všetky konania individuálne, po objektívne zistenom skutočnom stave. V tomto prípade posudkový lekár H.. L. skonštatoval, že dňa 19.12.2019 nebol žalobcom porušený liečebný režim, a preto bolo potrebné konanie voči žalobcovi zastaviť. Ide o úplne iné skutkové okolnosti ako je daný prípad, kde bol žalobca prepustený do domáceho liečenia po návrate z neplánovanej hospitalizácie. Posudkový lekár L. tu jednoznačne skonštatoval, že absolvovanie skúšky počas dočasnej neschopnosti bolo porušením liečebného režimu a porušením povinnosti policajta počas dočasnej neschopnosti. Na základe uvedeného nesúhlasil s tým, že ide o identické prípady, nakoľko nemožno posudzovať ochorenie diagnostikované a liečené sekundárnym lekárom interného oddelenia s chirurgickým zákrokom.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
17. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania, v súlade s ust. § 107 ods. 2 SSP (žalobca ani žalovaný nenavrhovali vykonať pojednávanie a nevyžadoval si to ani iný dôvod) dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Rozsudok bol dňa 18.02.2021 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené dňa 01.02.2021 (§ 137 ods. 4 SSP).
18. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
19. Podľa § 177 ods.1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
20. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
21. Podľa § 47 zákona č. 73/1998 Z.z. služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.
22. Podľa § 48 ods.3 písm. v/ zákona č.73/1998 Z.z. policajt je povinný dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz.
23. Podľa § 49 zákona č.73/1998 Z.z., Nadriadený je povinný a/ riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov, b/ zabezpečovať, aby podriadení policajti boli na výkon štátnej služby náležite vycvičení a vyškolení, c/ vytvárať priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby a podriadených policajtov viesť k služobnej disciplíne, d/ oceňovať príkladné plnenie služobných povinností a navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností.
24. Podľa § 50 zákona č.73/1998 Z.z. nadriadení môžu podriadeným policajtom v rozsahu svojej právomoci udeľovať disciplinárne odmeny a ukladať disciplinárne opatrenia.
25. Podľa § 52 ods.1 zákona č.73/1998 Z.z. disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom.
26. Podľa § 53 ods.1 zákona č.73/1998 Z.z. disciplinárnym opatrením je a/ písomné pokarhanie, b/ zníženie služobného platu až o 15% na dobu najviac troch mesiacov, c/ zníženie hodnosti o jeden stupeň na dobu jedného roka,
d/ zákaz činnosti,
e/ prepadnutie veci.
27. Podľa § 55 ods.1 zákona č.73/1998 Z.z. za disciplinárne previnenie možno policajtovi uložiť len jedno z disciplinárnych opatrení uvedených v § 53 ods. 1 písm. a/ až c/.
28. Podľa § 56 ods.1, ods.2 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav. Policajtovi musí byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. (2) Pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností.
29. Podľa § 57 ods.1 zákona č.73/1998 Z.z. za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie najskôr v nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených, najneskôr však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia. Ak konanie policajta, v ktorom možno vidieť naplnenie skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia, bolo predmetom prešetrovania iného orgánu, lehota 30 dní na uloženie disciplinárneho opatrenia sa začína dňom, keď sa ktorýkoľvek z nadriadených policajta dozvedel o výsledku tohto prešetrovania; táto lehota platí aj v prípade, ak prvostupňové rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia bolo zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
30. Podľa § 232 zákona č.73/1998 Z.z. konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru uskutočňuje a rozhoduje v ňom minister a nadriadený a ďalšie subjekty, ak to ustanovuje tento zákon (ďalej len "oprávnený orgán").
31. Podľa § 233 ods.1, ods. 2 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. (2) Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
32. Podľa § 235 ods.1-3 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Konanie sa začína na návrh účastníka konania alebo služobného úradu. (2) Konanie je začaté dňom, keď je podanie doručené oprávnenému orgánu. (3) Ak sa konanie začína z podnetu ministra alebo nadriadeného, konanie je začaté dňom, keď urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.
33. Podľa § 238 ods.1-4 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. (2) Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. (3) Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. (4) Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
34. Podľa § 241 ods.1-4 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.
(2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. (3) V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. (4) Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého oprávneného orgánu.
35. Podľa § 243 ods.1-4 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Odvolacím orgánom je najbližší nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. (2) Odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania, a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť. (3) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (4) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
36. Podľa § 247a zákona č.73/1998 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia.
37. Podľa § 248 zákona č.73/1998 Z.z. policajt môže podať na súde návrh na preskúmanie právoplatného rozhodnutia vydaného nadriadeným.
38. Správny súd preskúmaním veci zistil, že žalovaný po zrušení predchádzajúcich jeho rozhodnutí správnym súdom, opätovne rozhodol o odvolaní žalobcu proti disciplinárnemu rozkazu, ktorým mu bolo bezprostredne nadriadeným uložené disciplinárne opatrenie - zníženie služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov za disciplinárne previnenie podľa § 52 ods. 1 zákona č. 7/1998 Z.z., ktorého sa dopustil dňa 22.06.2015 v čase medzi 14:00 hod. až 18:00 hod. účasťou na skúške z predmetu Základy právnej filozofie II. na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, napriek tomu, že bol v tom čase dočasne neschopný na výkon služby, čím porušil ust. § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. Žalovaný napadnutým rozhodnutím výrok prvostupňového rozhodnutia zmenil tak, že disciplinárne opatrenie zníženia služobného platu uložené za preukázané porušenie povinnosti policajta dodržiavať liečebný režim nahradil disciplinárnym opatrením písomného pokarhania, ktorého uloženie odôvodnil obdobne ako v predchádzajúcich prípadoch, pričom odstránil správnym súdom vytýkané nedostatky.
39. Žalobca primárne namietal nesprávne právne posúdenie veci, konkrétne právne posúdenie plynutia subjektívnej a objektívnej lehoty v zmysle ust. § 57 v spojení s § 253 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. v nadväznosti na § 71 ods. 1 SSP, resp. § 246d OSP. Objektívnu i subjektívnu lehotu na vyvodenie zodpovednosti za disciplinárne previnenie žalobcu považoval za prekludovanú, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn 5Sžk/6/2016. Správny súd sa s obdobnou námietkou žalobcu už vysporiadal vo svojom rozsudku sp.zn. 24S/167/2018 z 04.04.2019, ods. 41. kde uviedol: „Ďalšou námietkou žalobcu bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne uplynutia lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., s ktorou odvolacou námietkou sa žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne vysporiadal, t.zn. v tejto časti je rozhodnutie preskúmateľné. Namietal, že v jeho veci začala objektívna lehota plynúť 23.06.2015, t.j. nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a skončila 23.06.2016, ktorým dňom zanikla žalobcova zodpovednosť za disciplinárne previnenie, ktoré mu je kladené za vinu a žalovaný tak nebol oprávnený mu uložiť žiadne disciplinárne opatrenie. Žalovaný svojím nesprávnym právnym posúdením tejto otázky spôsobil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia II., nakoľko nerešpektoval názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku č.k. 5Sžk/6/2016, ktoré považuje za kľúčové práve pre správne posúdenie dotknutej právnej otázky. Podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení platnom a účinnom pre daný prípad, za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie najskôr v nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených, najneskôr však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia. Pre plynutie objektívnej lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. je rozhodujúce, kedy bolo disciplinárne previnenie spáchané, od ktorého okamihu sa odvíja začatie plynutia jednoročnej
lehoty. Pokiaľ bol skutok žalobcom spáchaný dňa 22.06.2015, v súlade so zásadami počítania lehôt začala objektívna lehota plynúť dňom 23.06.2015 s tým, že pokiaľ by sa jej plynutie neprerušilo, uplynula by dňom 23.06.2016. Podľa § 246d O.s.p. ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Podľa § 250j ods. 4 posledná veta O.s.p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci. Obdobnú úpravu obsahuje SSP v § 71 ods. 1, podľa ktorého ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len "správny delikt") určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. Podľa § 491 ods. 1 až 3 SSP 1) Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. (3) Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Z citovaných právnych úprav vyplýva, že jednoročná objektívna lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie žalobcu v danom prípade neplynula v období od 21.10.2015 kedy bola Krajskému súdu v Banskej Bystrici podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia I. až do 13.07.2018, kedy bol žalovanému doručený rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 2Sžo/66/2016 z 23.05.2018, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016, spolu s administratívnym spisom žalovaného. Objektívna jednoročná lehota, ktorá začala opätovne plynúť od 14.07.2018 a plynula až do nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia II., dňom 09.11.2018, ktorým okamihom bolo zavŕšené uloženie disciplinárneho opatrenia žalobcovi, so zohľadnením jej už uplynutej časti od 23.06.2015 do 21.10.2015, zjavne neuplynula, pretože čas jej celkového plynutia nepresiahol jeden rok (nepresiahol ani osem mesiacov). Žalobná námietka nesprávneho právneho posúdenia plynutia objektívnej lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. teda dôvodná nebola.“
40. Keďže rozhodnutie riaditeľa žalovaného č. ORPZ-ZH-VO-8-043/2015-PK z 31.10.2018 bolo rozsudkom tunajšieho správneho súdu sp.zn. 24S/167/2018 z 04.04.2019 zrušené a vec bola žalovanému vrátená na ďalšie konanie, možno vzhľadom na plynutie času doplniť, že jednoročná objektívna lehota aj po právoplatnosti tohto (neskôr zrušeného) rozhodnutia z 31.10.2018 plynula až do právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (30.09.2019), pričom počas preskúmania jeho zákonnosti správnym súdom v konaní sp.zn. 24S/167/2018 spočívala od 10.12.2018 do 02.08.2019 (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 31.05.2019, avšak administratívny spis bol žalovanému doručený až dňa 02.08.2019). Po právoplatnosti rozhodnutia riaditeľa žalovaného č. ORPZ-ZH-VO-8-043/2015-PK z 31.10.2018, ktorú nadobudlo dňom 09.11.2018 (rozsudkom sp.zn. 24S/167/2018 z 04.04.2019 bolo uzavreté, že do nadobudnutia jeho právoplatnosti neuplynulo ani osem mesiacov objektívnej lehoty, čo žalobca nenamietal), t.zn. od 10.11.2019 objektívna lehota nerušene plynula až do začatia konania o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia správnym súdom t.j. do 06.12.2018, pričom od 10.12.2018 do 02.08.2019 spočívala, a opätovne začala plynúť od 03.08.2019 až do 30.09.2019, kedy napadnuté rozhodnutie dosiahlo právoplatnosť. To znamená, že po právoplatnosti rozhodnutia riaditeľa žalovaného č. ORPZ-ZH-VO-8-043/2015-PK z 31.10.2018 objektívna lehota plynula necelý jeden mesiac do začatia konania o preskúmanie jeho zákonnosti správnym súdom a po skončení tohto konania plynula ďalšie necelé dva mesiace do právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Z jednoročnej lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. teda doposiaľ uplynulo menej ako 11 mesiacov, na základe čoho možno uzavrieť, že objektívna lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia žalobcovi bola zachovaná
41. Žalobca vo vzťahu k námietke uplynutia objektívnej lehoty na uloženie disciplinárneho opatrenia argumentoval právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v bodoch 39 až 42 rozsudku sp.zn. 5Sžk/6/2016, ktorého predloženie žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia evidoval. Správny súd už vo svojom predchádzajúcom rozsudku sp.zn. 24S/167/2018 z 04.04.2019 uviedol, že tento rozsudok najvyššieho súdu „nebol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov, t.zn. jeho závery nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Podľa čl. 2 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP) právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Nezohľadnením záverov označeného rozsudku najvyššieho súdu tak nedošlo k narušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní žalobcu, a to aj z tohto dôvodu, že známe sú niektoré rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré zaujali opačné stanovisko k tejto otázke. Napríklad rozsudky Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal žalovaný (č.k. 8Sžo/71/2014, č.k. 3Sžf/23/2016), so závermi ktorých je možné sa stotožniť. Vzhľadom na to, že závery týchto súdov citované v ods. 12 tohto rozsudku sú zrozumiteľné, k argumentácii žalovaného je potrebné doplniť len to, že pokiaľ z reglementácie ust. § 57 ods. 1 v spojitosti s 254 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., bez ohľadu na formuláciu, jednoznačne vyplýva právna úprava zániku zodpovednosti za disciplinárne previnenie policajta kvalifikovaným uplynutím subjektívnej a objektívnej lehoty, so zohľadnením účinkov týchto ustanovení, ktoré sú rozhodujúce, hmotnoprávna povaha tohto inštitútu nemôže byť spochybnená. V nadväznosti na to zjavne nachádza svoj účel (zabrániť účelovo podaným žalobám spôsobiť uplynutie hmotnoprávnej zodpovednostnej lehoty) uplatnenie ustanovení súdnych procesných predpisov upravujúcich spočívanie hmotnoprávnej lehoty pre zánik zodpovednosti za disciplinárny delikt, ktoré sú vždy v postavení lex specialis voči osobitnej hmotnoprávnej úprave“.
42. Doplniť možno azda len to, že pokiaľ aj dôvodová správa hovorila o prvkoch procesnoprávnej povahy, ktoré zákon č. 73/1998 Z.z. ako celok nepochybne obsahuje, tak ust. § 57 ods. 1 tohto zákona má zjavne hmotnoprávnu povahu, nakoľko obmedzením času na uloženie disciplinárneho opatrenia jednoročnou lehotou zákonodarca implicitne (avšak zrozumiteľne) ustanovil zánik disciplinárnej zodpovednosti žalobcu za porušenie služobnej disciplíny (povinnosti policajta) z hľadiska plynutia času. Samotná dôvodová správa pracuje v súvislosti s týmto ustanovením s rýdzo hmotnoprávnym termínom zánik disciplinárnej zodpovednosti. Podľa § 254 ods. 3 zákona č. 7381998 Z.z. k zániku práva z dôvodu, že nebolo v ustanovenej lehote vykonané, dochádza len v prípadoch uvedených v § 57, § 58, § 185 ods. 3, § 192 ods. 5, § 245 a 246; na zánik práva sa prihliadne, aj keď sa to v konaní nenamieta. Sporné tiež nie je, že preklúzia (zánik disciplinárnej zodpovednosti policajta, obdobne ako zánik trestnosti) plynúca z ust. § 254 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. je taktiež typickým inštitútom hmotnoprávnej povahy. V prípade, ak by aj ust. § 57 ods. 1 cit. zákona malo procesnoprávny charakter (ktorý, vzhľadom na uvedené nemá), vzájomná funkčná previazanosť oboch ustanovení tak, ako ju formuluje a predvída zákon, by bola inkompatibilná a tým nepoužiteľná.
43. Námietkou nedodržania subjektívnej 30-dňovej lehoty na vydanie prvostupňového rozhodnutia sa Krajský súd v Banskej Bystrici zaoberal už v rozsudku sp.zn. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 (potvrdeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžo/66/2016 z 23.05.2018), ktorým na základe správnej žaloby žalobcu zrušil rozhodnutie riaditeľa žalovaného č. ORPZ-ZH-VO-8-005/2015-PK zo dňa 26.08.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správny súd k tejto námietke uviedol: „Zásadnou námietkou žalobcu bola námietka, podľa ktorej disciplinárne opatrenie bolo uložené po 30-tich dňoch odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených a teda došlo k porušeniu ustanovenia § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.. Z administratívneho spisu krajskému súdu vyplynulo, že žalovaný žiadal Právnickú fakultu UMB v Banskej Bystrici o poskytnutie informácie dňa 01.07.2015 (pod č. ORPZ-ZH-VO-365/2015), žiadaná informácia bola poskytnutá dňa 09.07.2015 (podľa prezenčnej pečiatky na potvrdení UMB v Banskej Bystrici zo dňa 06.07.2015). O disciplinárnom previnení rozhodol prvostupňový orgán dňa 05.08.2015. Krajský súd v Banskej Bystrici uzavrel, že pre plynutie lehoty ustanovenej § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. je rozhodujúce, kedy sa nadriadený o disciplinárnom previnení reálne dozvedel a nie okamih, kedy mal podozrenie, že k disciplinárnemu previneniu mohlo dôjsť. Prvou relevantnou informáciu obsiahnutou v administratívnom spise o tvrdenom porušení liečebného režimu bolo potvrdenie UMB v Banskej Bystrici doručené niektorému z nadriadených policajta dňa 09.07.2015. Pokiaľ bol disciplinárny rozkaz vyhlásený dňa 05.08.2015, krajský súd dospel k záveru, že zákonná lehota (§ 57 ods.1 zákona č. 73/1998 Z.z.) bola dodržaná a žalobná námietka nie je dôvodná.“ V správnej žalobe smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu žalobca neuviedol nič, čo by uvedený záver správneho súdu mohlo spochybniť.
44. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu alebo iného orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danom prípade konajúci
prvostupňový orgán verejnej správy použil správne právne predpisy, ktoré vzhľadom na obsah predchádzajúcich bodov tohto rozsudku správne interpretoval a použil, na základe čoho žalovaný nemal dôvod rozhodnúť v odvolacom konaní inak, ako spôsobom uplatneným v napadnutom rozhodnutí. Naopak žalobcom presadzované právne posúdenie veci je zjavne neudržateľné, ktoré by pri jeho uplatnení zjavne presahovalo zákonné limity postupu a rozhodovacej činnosti konajúcich disciplinárnych orgánov. Správny súd tak namietané nesprávne právne posúdenie veci žalovaným ani prvostupňovým orgánom nezistil, na základe čoho dospel tiež k záveru, že subjektívna ako aj objektívna lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia žalobcovi boli zachované.
45. Žalobca na podporu svojich tvrdení k námietke uplynutia objektívnej lehoty predložil rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžk/6/2016, pričom namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktorú videl v tom, že žalovaný bol povinný uviesť prečo sa priklonil práve k názorom uvedeným v iných rozsudkoch, a tiež namietal, že nevedel vyabstrahovať z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia názor žalovaného prečo nedošlo k uplynutiu prekluzívnej lehoty. Žalovaný predloženie označeného rozsudku v odôvodnení napadnutého rozhodnutia evidoval a argumentoval k nemu s použitím názoru správneho súdu uvedeného v rozsudku sp.zn. 24S/167/2018 z 04.04.2019, nakoľko aj v tomto konaní žalovaný presadzoval svoje názory s oporou v ňom. Ani tieto žalobné námietky dôvodné neboli, pretože žalovaný sa v rámci svojej argumentácie zameral na systematické a vyčerpávajúce odôvodnenie nevyhovenia odvolacej námietke žalobcu smerujúcej k uplynutiu objektívnej jednoročnej lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v spojitosti s platnou právnou úpravou procesného postupu správneho súdu (ust. § 240d v nadväznosti na § 250j ods. 4 posledná veta Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 71 v nadväznosti na § 191 ods. 4 SSP), pričom na str. 18 a nasl. a str. 22 napadnutého rozhodnutia vyjadril rozsiahlu časovú a právnu analýzu, vyhodnotením ktorej odôvodnene dospel k správnemu záveru, že táto lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie žalobcu pred vydaním napadnutého rozhodnutia neuplynula. Dôvodné je poznamenať, že v prípade opačného výkladového prístupu by na elimináciu uloženého disciplinárneho postihu postačovalo podanie správnej žaloby, na podklade ktorej by sankčné rozhodnutie bolo hoci aj pre formálny nedostatok zrušené a vrátené na ďalšie konanie, pretože by už nebol časový priestor na nápravu (časové obdobie konania na správnom súde je spravidla blížiace sa k jednému roku). Pokiaľ žalobca vychádzal z toho, že takýto následok vyhýbania sa postihu za disciplinárne previnenie v podobe využívania zákonných obštrukčných mechanizmov, bol úmyslom zákonodarcu, správny súd sa s jeho náhľadom nemôže stotožniť. Právo je potrebné vždy vykladať v súlade s účelom a významom jednotlivých právnych noriem a v kontexte s inými normami (výklad e ratione legis a výklad systematický), a vo všeobecnosti takým spôsobom (pokiaľ tomu explicitná právna úprava nebráni), ktorý jednak umožňuje domáhať sa reálnej ochrany práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, a na strane druhej takým spôsobom, ktorý (vychádzajúc zo zásad legality, oficiality ale aj právnej istoty) neznemožňuje uloženie účinného sankčného postihu týchto osôb, ako právneho následku za preukázateľné porušenie právnej povinnosti (nesťažuje ho vytváraním umelých právnych prekážok; samozrejme s rešpektovaním účinkov racionálnej interpretácie plynutia zákonných prekluzívnych lehôt v každom konkrétnom prípade a iných zákonných obmedzení).
46. Podľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. V odôvodnení rozhodnutia (vydaného v prvostupňovom rovnako ako v odvolacom konaní) sa musí konajúci orgán vysporiadať aj s námietkami účastníka konania (žalobcu), ktoré uplatní v rámci konania a odvolací orgán so všetkými odvolacími námietkami, nakoľko v rámci odvolacieho konania predstavujú odvolacie námietky súčasť podkladov rozhodnutia (§ 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.). Žalovaný sa v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľnom obsahu zaoberal námietkami žalobcu týkajúcimi sa plynutia subjektívnej a objektívnej lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Žalovaný sa zaoberal odvolacími námietkami žalobcu, ako aj námietkami, ktorými žalobca svoje odvolanie doplnil (napr. podanie žalobcu označené ako „Doplnenie novej právnej skutočnosti + iné k odvolaniu proti DR R OPP OR PZ v Žiari nad Hronom pod č. 7/2015 zo dňa 05.08.2015
- zaslanie“).
47. Samotný fakt, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí výslovne nevenoval osobitnú pozornosť podaniu žalobcu označenému ako „Odvolanie proti DR R OPP OR PZ v Žiari nad Hronom pod č. 7/2015 zo dňa 05.08.2015 - doplnenie“ zo dňa z 09.06.2019, kde žalobca v konečnom dôsledku zopakoval už (v odvolaní a jeho doplnení a iných podaniach opakovane) namietané obdobné nedostatky napadnutých rozhodnutí, na ktoré žalovaný v napadnutom rozhodnutí reagoval zákonným spôsobom,
ešte neznamená, že napadnuté rozhodnutie trpí nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov alebo, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, majúcemu za následok nezákonné rozhodnutie. Žalovaný sa vyrovnal so všetkými pre vec podstatnými skutočnosťami a námietkami žalobcu. V nadväznosti na to je namieste poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Sž 98-102/2002 zo dňa 17.12.2002, zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 6/2003, v ktorom vyslovil nasledovný názor: „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie (priaznivejšie) rozhodnutie pre účastníka.“ Táto zásada v súčasnosti zreteľne vyplýva z ust. § 191 ods. 1 písm. g/ SSP.
48. Účelom procesného postupu v disciplinárnom konaní ani účelom ust. § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. nie je „bazírovať“ na obšírnom a popisnom verbálnom vyjadrení posúdenia jednotlivých okolností uvedených v odvolaní a iných podaniach žalobcu samostatne a oddelene, bez vymedzenia ich praktického dopadu na disciplinárne konanie a uložené opatrenie, hoci v danom prípade boli tieto skutočnosti verbalizované dostatočne zrozumiteľne, a už vôbec nie podľa subjektívnych predstáv žalobcu. Žalovaný nebol povinný vysvetľovať názorový odklon od záverov plynúcich z jednotlivého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, čo by neplatilo len v prípade ustálenej judikatúry súdov alebo ustálenej rozhodovacej činnosti orgánov zodpovedajúcich postaveniu žalovaného alebo prvostupňového orgánu. Uplatnenie precedenčnej zásady sa totiž vzťahuje len na skutkovo a právne obdobné veci, o ktorých bolo opakovane rozhodnuté zverejnenými alebo všeobecne známymi rozhodnutiami súdnych alebo iných autorít, ktorých závery boli periodicky používané a osvojené v rámci rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci. Takéto dôvody žalobca netvrdil.
49. V daných súvislostiach možno poukázať na niektoré názory Ústavného súdu SR: „Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (II. ÚS 78/05). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06)“.
50. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nedostatok dôvodov trpí také rozhodnutie, ktoré nemá odôvodnenie vôbec alebo chýbajú skutkové, resp. právne dôvody, o ktoré sa rozhodnutie opiera alebo sú tieto dôvody chybné. Pôjde o prípady, ak je rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované, alebo skutočnosti boli zistené z dôkazov a ďalších podkladov získaných v rozpore so zákonom alebo nie je zrejmé, či bolo vôbec dokazovanie alebo zhromažďovanie iných podkladov vykonané. Nedostatok dôvodov môže spôsobiť aj absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností alebo ich nejednoznačnosť. Napadnuté rozhodnutie resp. jeho odôvodnenie takýmito chybami netrpí. Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov.
51. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
52. Žalobca ďalej namietal porušenie ust. 85 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z.z. postupom žalovaného, ktorý na posúdenie otázky či došlo k porušeniu liečebného režimu žalobcom vychádzal zo stanoviska posudkového lekára MV SR H.. L. a v odvolacom konaní si nezabezpečil stanovisko hlavného posudkového lekára. Podľa § 85 ods. 1 písm. b/, 2, 3 a 4 zákona č. 328/2002 Z.z. (1) písm. b/ - lekárskou posudkovou činnosťou u policajtov je kontrola dodržiavania liečebného režimu policajta dočasne neschopného, ak je potrebné overiť podozrenie z porušenia liečebného režimu alebo ak bolo kontrolou osôb uvedených v § 80 ods. 3 zistené podozrenie z porušenia liečebného režimu alebo ak je to potrebné na posúdenie ďalšieho trvania dočasnej neschopnosti policajta. (2) Lekársku posudkovú činnosť vykonáva posudkový lekár a hlavný posudkový lekár. (3) Posudkový lekár vykonáva posudkovú činnosť podľa odseku 1 a pri výkone lekárskej posudkovej činnosti spolupracuje s praktickým lekárom a revíznym lekárom zdravotnej poisťovne. (4) Na účely odvolacieho konania podáva posudok o skutočnostiach uvedených v odseku 1 hlavný posudkový lekár Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. tento zákon upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov, ktoré tvorí a/ nemocenské zabezpečenie, b/ úrazové zabezpečenie, c/ výsluhové zabezpečenie a d/ služby sociálneho zabezpečenia. 53. Krajský súd v Banskej Bystrici už v odôvodnení rozsudku sp.zn. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 (potvrdeným Najvyšším súdom SR) mimo iného neuznal dôvodnosť námietok žalobcu, že liečebný režim neporušil, nakoľko vykonanie skúšky počas povolených vychádzok pre neho nepredstavovalo žiadnu záťaž a zároveň nesúhlasil so stanoviskom posudkového lekára ministerstva. Považoval za nesporné, že žalobca v čase svojej pracovnej neschopnosti počas trvania služobného pomeru a v rámci povolených vychádzok vykonal mimo miesta svojho trvalého bydliska skúšku z predmetu Základy filozofie II. na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, pričom oprávnený orgán rozhodujúci v disciplinárnom konaní si zaobstaral vyjadrenie, resp. stanovisko Sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, z ktorého v ďalšom konaní vychádzal. Nesúhlas žalobcu s takýmto stanoviskom, na ktorom konajúce disciplinárne orgány založili svoje rozhodnutie, nespôsobilo nezákonnosť rozhodnutia a žalobca dôkaz opaku v konaní nepredložil. Vo vzťahu k návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania a preskúmanie stanoviska MUDr. L., ktoré oprávnený orgán odmietol, správny súd zdôraznil, že dokazovanie vedie disciplinárny orgán, ktorý zároveň rozhoduje, ktoré z dôkazov vykoná. Z administratívneho spisu vyplynulo, že prvostupňový orgán návrhy na doplnenie dokazovania odmietol z dôvodu, že vykonanie úkonov v nich požadovaných považoval za nepotrebné. Správny súd v označenom rozsudku už uzavrel, že takýto postup prvostupňového orgánu nespôsobil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä
pokiaľ oprávnený orgán po začatí disciplinárneho konania žiadal o vyjadrenie ošetrujúcu lekárku žalobcu a o doplnenie stanoviska, z ktorých podkladov H.. L. vychádzal a svoje zistenia premietol do disciplinárneho rozkazu. Za dôvodnú nepovažoval ani žalobcovu námietku porušenia zákona č. 328/2002 Z.z., pretože predmetom disciplinárneho konania neboli otázky sociálneho zabezpečenia a H.. L. nevykonával posudkovú činnosť v zmysle ustanovenia § 85 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. Dospel k záveru, že zaujatie stanoviska nie je posudkovou činnosťou podľa zákona č. 328/2002 Z.z. 54. Pre úplnosť možno doplniť, že v danom prípade nesporne išlo o postup oprávnených orgánov v rámci disciplinárneho konania podliehajúceho úplnej právnej regulácii zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý si nemožno zamieňať s postupom v konaní o dávkach nemocenského zabezpečenia, kde sa postup konajúcich orgánov riadi zákonom č. 328/2002 Z.z. Ide tak o dva osobitne vedené konania podliehajúce vlastnej právnej úprave, ktoré boli vedené popri sebe, avšak bez toho (hoci skutkovo súviseli), aby sa procesne prelínali. Dôkazom je rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici SR č. KRPZ-BB-VO2-88-003/2015-PRAV z 26.08.2015 (o stanovení výšky nemocenského a určení povinnosti žalobcu vrátiť rozdiel medi vyplateným a priznaným nemocenským), ktoré bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č. KM-OLVS-118/2015/OPK z 18.01.2016. Obe rozhodnutia boli podrobené prieskumu zákonnosti správnym súdom, výsledkom ktorého bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5S/56/2016-43 z 10.10.2017 o zamietnutí žaloby žalobcu, voči ktorému žalobca podal kasačnú sťažnosť, o ktorej Najvyšší súd SR rozhodol rozsudkom sp.zn. 9Sžsk/64/2018 z 24.07.2019 tak, že ju zamietol. Z obsahu označených rozhodnutí a rozsudkov, ktoré sú súčasťou spisu, zrozumiteľne plynie, že postup podľa ust. 85 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z.z. sa vzťahoval len na konanie o dávkach nemocenského zabezpečenia policajta
- žalobcu, bez toho, aby zasahoval do postupu v disciplinárnom konaní vedeného podľa zákona č. 73/1998 Z.z., výsledkom ktorého bolo osobitné (napadnuté) rozhodnutie. Z uvedených dôvodov bola žalobná námietka nedodržania uvedeného postupu nedôvodná. 55. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp.zn. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 ďalej uzavrel, že nezohľadnil námietku žalobcu, podľa ktorej neboli dodržané ustanovenia nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o operatívnych kontrolách č. 40/2015, pretože plnenie povinností nadriadeného policajta podľa § 49 zákona č. 73/1998 Z.z. nie je operatívnou kontrolou podľa citovaného nariadenia. V konečnom dôsledku išlo o podnet nadriadeného na začatie disciplinárneho konania, ktorého prípadné nedodržanie formy nemôže spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia. V tejto súvislosti možno nadviazať na argumentáciu správneho súdu v zmienenom rozsudku v tom zmysle, že pokiaľ žalovaný žiadal Právnickú fakultu UMB v Banskej Bystrici o poskytnutie informácie (dňa 01.07.2015 pod č. ORPZ-ZH-VO-365/2015) týkajúcej sa účasti žalobcu na predmetnej skúške, týmto úkonom ani poskytnutím informácie nebolo disciplinárne konanie začaté. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. nadriadený je povinný riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov. Podľa § 235 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. konanie sa začína na návrh účastníka konania alebo služobného úradu. Podľa § 235 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. ak sa konanie začína z podnetu ministra alebo nadriadeného, konanie je začaté dňom, keď urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. Z citovaných ustanovení zrozumiteľne plynie, že nadriadení policajti sú povinní riadiť a kontrolovať výkon podriadených policajtov, pričom zákon nestanovuje, že musí ísť len o priamych nadriadených policajtov. Preto žalovanému nič nebránilo v rámci jeho riadiacej a kontrolnej povinnosti voči podriadeným policajtom zamerať svoju kontrolnú činnosť aj na žalobcu. Výsledok kontrolnej činnosti v podobe zistenia, že žalobca sa počas dočasnej neschopnosti na výkon služby zúčastnil skúšky na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, listom z 29.07.2015 (podozrenie z porušenia liečebného režimu) predložil na ďalší postup priamemu nadriadenému žalobcu - riaditeľovi Odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom (prvostupňový orgán), ktorý disciplinárne konanie začal úkonom z 30.07.2015 označeným ako „Začatie disciplinárneho konania a žiadosť o vyjadrenie podľa § 56 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov“. Vzhľadom na to, že tento úkon (ako prvý procesný úkon uskutočnený voči účastníkovi konania - žalobcovi) bol oznámený žalobcovi dňa 30.07.2015, až týmto dňom sa v súlade s § 235 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. začalo disciplinárne konanie voči žalobcovi a to jeho priamym nadriadeným. Neformálnym úkonom žalovaného z 14.07.2015, ktorým žiadal Právnickú fakultu UMB BB o informácie, nemajúcim účinky začatia disciplinárneho konania, si žalovaný nemohol založiť svoju funkčnú príslušnosť na konanie a rozhodnutie v disciplinárnom koní v prvom stupni, nakoľko nešlo o procesný úkon disciplinárneho konania. Nebola tak dôvodná ani žalobná námietka, že odvolacím orgánom v konaní o odvolaní proti disciplinárnemu rozkazu bol žalovaný, t.j. rovnaká osoba, ktorá celé konanie viedla a iniciovala. Z administratívneho spisu plynie, že prvostupňové konanie zjavne začal, viedol a vydaním prvostupňového rozhodnutia - disciplinárneho rozkazu ukončil prvostupňový orgán, pričom o odvolaní žalobcu proti nemu zákonným postupom rozhodol žalovaný
(vydaním napadnutého rozhodnutia). O odvolaní tak v súlade s § 243 zákona č. 73/1998 Z.z. konal a rozhodol žalovaný ako najbližší nadriadený orgánu, ktorý prvostupňové rozhodnutie vydal, čím bolo zachované zákonom garantované právo žalobcu na dvojinštančné disciplinárne konanie. 56. Žalobca napokon, obdobne ako už v predchádzajúcich správnych žalobách, namietal, že napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím boli vydané ako dôsledok tzv. bossingu, resp. šikany zo strany nadriadených z dôvodu osobných konfliktov. Poukázal na predchádzajúce opatrenia zo strany nadriadených voči nemu a uviedol, že napriek všetkému je žalobca dobrým policajtom s dobrými výsledkami a svoje služobné úlohy si plní podľa služobných hodnotení nadštandardne, pričom poukázal aj na prehľad peňažných odmien. V napadnutom rozhodnutí videl výsledok účelovej snahy svojich nadriadených, ktorých si dovoľoval kritizovať, pričom už v minulosti sa úspešne domáhal svojich práv prostredníctvom súdov v súvislosti s inými disciplinárnymi konaniami vedenými voči nemu. Podľa jeho názoru, nakoľko takéto správanie nadriadených má prvky diskriminácie, je potrebné aplikovať v určitej miere aj § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon, podľa ktorého žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámil súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Platí tu tak podľa neho obrátené dôkazné bremeno, na ktoré by mal súd pri rozhodovaní prihliadať v intenciách žalovaného. Už v predchádzajúcich rozsudkoch správny súd uzavrel, že „štátna služba podľa zákona č. 73/1998 Z.z. je ovládaná princípom nadriadenosti a podriadenosti, ktorá zásada sa vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu premieta do ustanovenia § 50 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého nadriadení môžu podriadeným policajtom v rozsahu svojej právomoci udeľovať disciplinárne odmeny a ukladať disciplinárne opatrenia. Žiadne ustanovenie citovaného zákona nevylučuje nadriadeného policajta z jeho disciplinárneho oprávnenia voči podriadenému policajtovi, ktorý má zákonnú povinnosť riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov a ukladať disciplinárne opatrenia podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 a § 233 zákona č. 73/1998 Z.z. Postup, ktorý je v súlade so zákonom, resp. je zákonom predpokladaný, nemožno považovať za diskriminačný alebo nepriateľský voči žalobcovi. Námietky žalobcu neobsahujú označenie skutočností, z ktorých by bolo možné objektívne dospieť k záveru o predpojatosti, resp. o diskriminačnom správaní sa žalobcových nadriadených, ktoré žalobca vidí v negatívnom vzťahu nadriadených voči nemu. Okrem všeobecných tvrdení o údajných následkoch žalobcovej kritiky nadriadených a uložení iných nesúvisiacich disciplinárnych opatrení, žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by osvedčovali nerovnaké zaobchádzanie so žalobcom zo strany jeho nadriadených. V takom prípade jeho námietky nemožno hodnotiť inak, ako nepodložené subjektívne pocity žalobcu. Namietané ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v disciplinárnom konaní podľa zákona č. 73/1998 Z.z. priamo aplikovateľné nie je. Konanie podľa antidiskriminačného zákona predstavuje osobitný prostriedok právnej ochrany poskytovanej súdom s odlišnými princípmi konania zodpovedajúcimi civilnej povahe konania podľa tohto zákona. Podľa § 2a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. 1) V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým policajtom pri vykonávaní štátnej služby a v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom (antidiskriminačným zákonom), t.zn. nevyplýva z neho nič iné, ako to, že v konaní dotýkajúcom sa práv policajtov podľa tohto zákona je potrebné zachovávať rovnosť práv všetkých policajtov a dodržiavať pritom zásadu rovnakého zaobchádzania tak, ako ju ustanovuje antidiskriminačný zákon. Správny súd preskúmavajúci zákonnosť napadnutého rozhodnutia nie je oprávnený nad rámec obsahu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, posudzovať namietané diskriminačné zaobchádzanie so žalobcom. Pokiaľ sa teda žalobca domnieva, že boli porušené jeho práva, ktoré mu zaručuje antidiskriminačný zákon, má možnosť domáhať sa právnej ochrany podaním osobitnej žaloby podľa § 9 ods. 2, 3 tohto zákona, podaním ktorej sa aktivuje aj ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona zakotvujúce tzv. obrátené dôkazné bremeno“. Vzhľadom na to, že žalobca uplatnil námietky uvedené v rámci tohto žalobného bodu v rovnakom, resp. obdobnom znení ako to už urobil v predchádzajúcich správnych žalobách, ku ktorým správny už zaujal uvedené stanovisko, na opätovné zodpovedanie týchto námietok tak postačuje poukázať na citované stanovisko
správneho súdu. 57. Žalobca zaslal správnemu súdu na vedomie ďalšiu, podľa jeho názoru zásadnú právnu skutočnosť, a to oznámenie Obvodného oddelenia policajného zboru Kremnica z 22.05.2020 o zastavení disciplinárneho konania, kde mimo iného vyjadril názor, že liečebný režim v obdobnom prípade porušený nebol z dôvodu, že pacient, ktorým bol žalobca, mal v uvedený deň t.j. 19.12.2019 skutočne povolené vychádzky v čase od 14:00 do 18:00 hod. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenie v rámci prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemožno v zmysle § 3 ods. 5 (veta druhá) Správneho poriadku prihliadať na oznámenie Obvodného oddelenia policajného zboru Kremnica z 22.05.2020, ktoré bolo vydané zjavne po vydaní a nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia z 27.09.2019. 58. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, a konania, ktoré mu predchádzalo, z dôvodov uvedených v žalobe nezistil porušenie zákona, a preto podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobcu zamietol. Vzhľadom na to, že ide o správnu žalobu vo veci správneho trestania, správny súd sa zaoberal aj posudzovaním súladnosti napadnutého rozhodnutia s ust. § 195 a nasl. SSP, pričom ani takým postupom jeho nezákonnosť nezistil. 59. O náhrade trov konania rozhodoval správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca v konaní úspešný nebol, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. 60. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). a) nemocenské zabezpečenie, 60. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.