Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-35-2020.pdf
PDF · 129.33 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/35/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X, Y., zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária Machová, s. r. o., so sídlom Sasinkova 886/16, Skalica, proti žalovaným: 1/ B. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, Y., 2/ Ing. B. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, Y., obaja zastúpení JUDr. Alenou Arbetovou, advokátkou, so sídlom Námestie sv. Martina 3A, Holíč, 3/ M. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XXXX/XX, J., prechodne bytom T. XXXX/XX, Y., o určenie neplatnosti listiny o vydedení a neplatnosti závetu, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 5. decembra 2019, č.k. 5C/152/2016-223, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že listina o vydedení spísaná na notárskom úrade JUDr. Jozefa Kremla v Skalici dňa 23.05.2012 pod č. N305/2012, NZ 18137/2012, NCR1s 18569/2012 je neplatná (výrok I.) a rovnako určil, že závet spísaný na notárskom úrade JUDr. Jozefa Kremla v Skalici dňa 23.05.2012 pod č. N306/2012, NZ 18139/2012, NCR1s 18572/2012 je neplatný (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 34, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1 a 2, § 40a a § 49a Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), ako aj § 137 písm. c) CSP, keď dospel k záveru, že v danom prípade sa jedná o určovaciu žalobu, pričom žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže je dcérou poručiteľky C. M. a v zmysle § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dedičkou poručiteľky v prípade, že by neexistovala listina o jej vydedení, resp. táto listina by bola neplatná. Existenciou listiny o vydedení, ktorú v tomto konaní napáda, je ohrozené jej právo nadobudnúť majetok dedením po svojej matke. Určovacou žalobou v danom prípade sa rieši skutočnosť, či je žalobkyňa dedičkou po C. M. a či nadobudne po poručiteľke majetok v rámci dedenia. Čo sa týka určovacej žaloby ohľadne určenie neplatnosti závetu C. M., žalobkyňa je v zmysle § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedičkou poručiteľky v prvej skupine a má právo nadobudnutie dedičstva ako dedič v prvej skupine vo veľkosti, ako i ostatní súrodenci v prípade, že by neexistoval závet, resp. že by tento závet bol neplatný. V závete však bola žalobkyňa opomenutá ako dedička, a preto existenciou závetu, ktorý v tomto konaní napáda, je ohrozené jej právo nadobudnúť majetok dedením po svojej matke. Žalobkyňa neplatnosť listiny o vydedení a neplatnosť závetu odôvodňuje nespôsobilosťou - neschopnosťou C. M. vykonať takýto právny úkon z dôvodu jej duševnej poruchy v čase vykonania týchto
právnych úkonov v zmysle § 38 ods. 2 OZ. Vydedenie a závet sú jednostranné právne úkony poručiteľky C. M. a žalobkyňa napáda absolútnu neplatnosť týchto právnych úkonov z dôvodu § 38 ods. 2 OZ. Nenapáda relatívnu neplatnosť vydedenia z dôvodu neexistencie vydedenia v zmysle § 469a OZ, resp. nenapáda neplatnosť závetu z dôvodu nedodržania formy závetu (§ 476), resp. nedodržania dedičských podielov (§ 479 OZ). Z vykonaných dôkazov vyplýva, že C. M. urobila oba uvedené jednostranné právne úkony vydedenie a závet vo forme notárskych zápisníc dňa 23.05.2012, čo vyplýva z týchto notárskych zápisníc založených v dedičskom spise Okresného súdu Skalica sp. zn. 3D/59/2016. Súd preto skúmal, či v tom čase, t.j. dňa 23.5.2012 C. M. mala duševnú poruchu, ktorá ju robila na tieto právne úkony neschopnou (§ 38 ods. 2 OZ). Zo znaleckého posudku č. 29/2019 zo dňa 04.09.2019 znalkyne MUDr. Jaroslavy Struňákovej, MPH vyplýva, že už v roku 2004 boli u C. M. spomínané poruchy pamäti, neskôr v roku 2009 bola upresnená diagnóza Parkinsonovej choroby, konštatované známky ochorenia mozgu, vzniknuté napr. následkom iných orgánových porúch. MUDr. O., psychiater dňa 30.04.2012 konštatoval, že sú u C. M. prítomné poruchy orientácie časovej, poruchy pamäte - znížená novopamäť, pozornosť výrazne znížená, osobnosť organicky zmenená, MMSE-22b, ľahký kognitívny deficit. Už vtedy bola stanovená diagnóza demencie pri Parkinsonovej chorobe. Neskôr bola hospitalizovaná od 17.08.2012 do 16.10.2012 na Gerontopsychiatrickej klinike Pezinok, psychologické vyšetrenie bolo s nálezom kognitívneho deficitu na úrovni stredne ťažkej demencie, bez paranoidných tendencií a psychotickej symptomatiky. Z liečenia bola prepustená so záverom demencia pri Parkinsonovej chorobe stredne ťažkého stupňa s BPSD. V čase spísania listiny vo veku 83 rokov išlo u nej o demenciu zmiešanej etiológie - vek, Parkinsonova choroba, ateroskleróza, encefalopatia. Záver znaleckého posudku je, že C. M. v čase, kedy vykonala právne úkony - listinu o vydedení a závet, teda v roku 2012, trpela demenciou (tuposť, zblbnutosť, odchýlka od rozumového jednania, oslabenie rozumových schopností v dôsledku degeneratívnych zmien v mozgovom tkanive) stredne ťažkého stupňa. C. M. nebola spôsobilá na právne úkony, ktoré vykonala v priebehu roku 2012, a to spísanie listiny o vydedení a závetu dňa 23.05.2012. Neuvedomovala si v plnom rozsahu význam, dosah a následky týchto právnych úkonov a nebola schopná adekvátne vnímať objektívnu realitu a okolité dianie. Znalkyňa MUDr. Jaroslava Struňáková aj na pojednávaní dňa 05.12.2019 zdôvodnila závery svojho znaleckého posudku a na záveroch znaleckého posudku zotrvala. Znalkyňa vylúčila, že dňa 23.05.2012 C. M. mohla mať lucídnu chvíľku, nakoľko takáto lucídna chvíľka sa pri Parkinsonovej chorobe nevyskytuje. C. M. pri vykonaní uvedených úkonov v roku 2012 nevedela komplexne posúdiť všetky súvislosti, ktoré súvisia s daným právnym úkonom, ktorý urobila. Lucídna chvíľka nemá zásadný vplyv na posúdenie spôsobilosti osoby na právne úkony. Choroba pani M. bola nevyliečiteľná, lieky, ktoré mala brať, boli na ovplyvnenie negatívnych prejavov tejto choroby, ale nie na jej liečbu. Znalecký posudok a jeho závery znalkyňa vypracovala na základe rozsiahlej zdravotnej dokumentácie C. M. od všeobecného lekára, ako aj od odborných lekárov - psychiater a psychológ, lekárske správy mapujú zdravotný stav C. M. od roku 2004. Posúdenie zdravotného stavu C. M. je vysoko odborná činnosť, na ktorú je potrebné špecializované lekárske vzdelanie. Žalovaní v konaní nepredložili dôkazy spochybňujúce uvedený znalecký posudok, resp. nepredložili súdu iný znalecký (oponentský posudok), ktorý by vyvrátil závery vypracovaného znaleckého posudku. Ťažký zdravotný stav - duševná porucha v dôsledku závažnej choroby vyplýva aj z výpovedí žalobkyne, ktorá opisovala, ako jej matka sa začala divne smiať a videla, že MUDr. E. a MUDr. O. sedia na komíne domu a tam pijú „slopú“. Taktiež žalovaný 3/ uviedol, že v rokoch 2010 až 2012 sa zdravotný stav matky zhoršoval, prejavovalo sa to zábudlivosťou. Stalo sa, že zabudla vo dverách domu kľúče a išla nakupovať. Zabudla, kam si odložila veci, a potom vždy chcela riešiť veci nekompromisne a telefonovala mu do Bratislavy, že jej veci niekto, resp. on ukradol a hovorila, že pôjde na políciu a oznámi, že jej veci ukradol. Hovorila to vždy rozhorčeným spôsobom, nesúvisle a trhala vety. Po jednej takejto udalosti mu na polícii odporučili, aby matku zobral na psychiatrické vyšetrenie. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal podľa jej pomeru úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže žalobkyňa mala v konaní plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník samostatným uznesením.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1/ a 2/, ktorí navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili tým, že žaloba bola podaná v rozpore s platnou a účinnou právnou normou (v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Tým, že súd (aj) z tohto dôvodu žalobu nezamietol, prekročil právomoc, ktorú mu zákon prepožičiava. Súd taktiež bezdôvodne nepostupoval v zmysle ust. § 257 CSP, nepristúpil k vykonaným dôkazom v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR a nesprávne právne posúdil vec. Uznesenie sp. zn. 2D/59/2016, Dnot 136/2016-K odkázalo žalobkyňu na tzv. konanie o dedičskom práve, pričom následne podaná žaloba už bola podaná v rozpore s CMP a CSP. Výroky súdu o
neplatnosti závetu a listiny o vydedení sú nesprávne, keďže nimi súd - v rozpore s právnou normou - rozhodol o právnej otázke, hoci v tomto type konania zákon výslovne určuje súdu právomoc rozhodnúť len o otázke skutkovej. Súd posúdenie právnej otázky dokonca uviedol priamo do výroku rozhodnutia, čím zaťažil svoje rozhodnutie nezákonnosťou aj v tomto smere. Právne posúdenie sa môže podľa platnej a účinnej právnej normy vykonať výhradne v inom samostatnom konaní, iným orgánom a až po tom, ako sa v sporovom konaní súd vysporiadal so skutkovými otázkami. Rozhodnutie o platnosti, či neplatnosti právneho úkonu vydal teda nepríslušný orgán. V tejto súvislosti poukázala na Komentár k CSP a CMP (Smičková, R., Števček, M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol., Civilný mimosporový poriadok. Komentár Praha: C. H. Beck 2017), v zmysle ktorého v spore o dedičské právo musí byť obsahom tzv. petitu otázka skutková a nie otázka právna, ktorá zahŕňa aj právne posúdenie veci. Z opatrnosti poukázali na to, že v zmysle § 257 CSP je súd povinný vždy skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa v otázke nepriznania trov súdneho konania, pričom citované ustanovenie má primárne chrániť účastníka konania pred neprimeraným zaťažením trovami, ak zákon túto situáciu rieši ich nepriznaním. Súd sa však k uvedenému nevenoval, napriek rozhodovaniu podľa nesprávnej žaloby nesplnil ani jemu zákonom uloženú povinnosť. Odhliadnuc od uvedeného spochybnili aj odborný záver znalkyne MUDr. Jaroslavy Struňákovej, na ktorej výsluchu trvali z dôvodu nejasností v znaleckom posudku, ktorý bol základom pre rozhodnutie vo veci, a ktoré neboli ani výsluchom vyvrátené. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. Pls 3/1980, v zmysle ktorého súdy nemôžu nekriticky preberať závery znaleckého posudku. Znalkyňa vo svojom výsluchu definovala obsah pojmov, ktoré boli obsiahnuté aj v správe MUDr. O. týkajúcej sa M. M. v rozhodnom období, ktorý bol jej ošetrujúcim psychiatrom počas jej života, a preto s ňou bol aj v pravidelnom kontakte a jej vyšetrenia vykonával aj priamym pozorovaním menovanej. Vo svojej správe z rozhodného času ošetrujúci psychiater vyhodnotil M. M. ako lucídnu. Znalkyňa, ktorá aj z tejto správy pri svojom znaleckom posudku vychádzala, pojem „lucídny“ na pojednávaní definovala ako „jasný“. Ďalej znalkyňa potvrdila, že takáto osoba má funkcie vedomia plne zachované, a že uvedenie pojmu lucídny v lekárskej správe znamená, že osoba vie, že sa jedná o ňu samú, vie, aký je dátum jej narodenia, vek, rodinný stav a podobne. Zároveň táto osoba vie, kde sa nachádza, v akej situácii sa nachádza, ako aj všetko s tým súvisiace a vie zasadiť tieto vedomosti do reálneho času. Podľa ich názoru je znalecký posudok v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi v rozhodnom období (lekárske správy MUDr. O. zo dňa 30.04.2012 a 17.08.2012), ako aj napr. výpoveďou žalobkyne, ktorá vo svojej spontánnej výpovedi na pojednávaní dňa 31.07.2018 uviedla, že v júli 2012 (v rozhodnom období) sa s C. M. stretla, rozprávali sa a všetko si vysvetlili. Žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali spôsobilosť C. M. na právne úkony. Rozhodujúce pochybnosti na strane znalkyne budí aj ňou nevysvetlená neschopnosť určiť z časového hľadiska, odkedy M. M. trpela chorobou, v dôsledku čoho potom logicky ani nemohlo byť určené, či trpela chorobou aj v rozhodnom období. Poukázali na to, že Ústavný súd SR trvá na tom, aby súd preukázal, že takáto osoba nemala v rozhodnom období spôsobilosť na právne úkony, resp. že nemala práve lucídnu chvíľu. Navyše podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR majú súdy vykladať primárne právne úkony ako platné právne úkony. Súd sa nevysporiadal ani s tým, že pred spísaním závetu musel notár JUDr. Jozef Kreml o jeho obsahu účastníkov informovať, a taktiež mal za povinnosť zistiť spôsobilosť osoby na spísanie závetu. Vzhľadom k uvedeným závažným pochybnostiam a nezrovnalostiam navrhovali, aby súd vyžiadal stanovisko z Domova dôchodcov v Y., vrátane jej osobného psychiatra. C. M. bola umiestnená v domove dôchodcov, kde bola dennodenne v kontakte so zamestnancami a ošetrujúcimi lekármi. Súd však ich návrh na vykonanie dokazovania bezdôvodne odmietol, čím boli ich práva porušené.
4. K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Odvolanie žalovaných považovala v celom rozsahu za absolútne nedôvodné. Poukázala na to, že Okresný súd Skalica uznesením sp. zn. 2D/59/2016 zo dňa 24.10.2016 postupom v zmysle ust. § 194 a nasl. CMP žalobkyni určil povinnosť následného konania v prerušenom dedičskom konaní a odkázal ju na podanie žaloby na Okresný súd Skalica o určenie, že listina o vydedení a závet tak, ako boli spísané na notárskom úrade, nie sú platné. Mala preto za to, že polemika žalovaných o právnej teórii bez akejkoľvek relevantnej zákonnej argumentácie a opory obsiahnutá v bode 1. podaného odvolania je v celom rozsahu a jednoznačne nesprávna. Ďalej uviedla, že právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a taktiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. I. ods. 1 Dodatkového protokolu, ako i právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 119/2012). Ďalej žalovaní ako odvolací dôvod uvádzajú nerešpektovanie záväzných právnych názorov, avšak s tým, že z obsahu tohto odvolacieho dôvodu nie je možné odvodiť žiadny právny
názor, ktorý súd prvej inštancie nemal rešpektovať, nerešpektoval, a ktorý by bol akýmkoľvek spôsobom pre prejednávanú vec záväzný. Odvolatelia uvádzajú, že konfrontovali odborné vedomosti znalkyne, čo však nie je pravdou, pretože nebol produkovaný a ani vykonaný a už vôbec navrhnutý žiadny relevantný konfrontačný dôkaz, ktorým by bolo možné akýmkoľvek spôsobom rozporovať jednotlivé závery znalkyne. Naopak, znalkyňa vo svojom znaleckom posudku a následne i svojim výsluchom veľmi zreteľne, dôkladne vysvetlila svoje závery, a tieto odôvodnila i v kontexte širších súvislostí. Žalovanými navrhované dôkazy neboli takými dôkazmi, ktoré by vo vzťahu k znaleckému posudku vypracovanému znalcom, odborníkom a špecialistom na danú problematiku, boli spôsobilé čo i len argumentačne rozporovať vypracovaný znalecký posudok. V žiadnom prípade teda súd nekriticky neprebral závery znaleckého posudku vypracovaného v danej veci, nakoľko znalkyňa mala k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu, vrátane lekárskej správy od psychiatra, u ktorého sa liečila, i správy z lekárskeho zariadenia, v ktorom bola hospitalizovaná a súd prihliadol nielen na písomné vyhotovenie znaleckého posudku, ale i veľmi podrobnú a obsiahlu výpoveď znalkyne, ktorá žalovanými kladené otázky a prípadné ich pochybnosti zodpovedala, vysvetlila a odôvodnila.
5. K vyjadreniu žalobkyne sa písomne vyjadrili odvolatelia, ktorí navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná im náhradu trov konania v plnom rozsahu. Oni od začiatku poukazovali na nezákonnosť žaloby a trvali na potrebe rozhodovať v zmysle CSP a CMP. Ak súd, ktorý v zmysle zákona nemôže rozhodnúť v spore o dedičské právo o právnom posúdení, to znamená o neplatnosti závetu, o ňom predsa len rozhodne, koná zjavne v rozpore s týmto zákonom, pričom uvedenú nezákonnosť nie je možné odstrániť inak ako zamietnutím žaloby. Prvoinštančný súd nedostatočne a nesprávne zdôvodnil svoje rozhodnutie výhradne znaleckým posudkom, a to napriek jeho jasným nezrovnalostiam. Znalkyňa sa napríklad nevedela vyporiadať ani len s otázkami týkajúcimi sa lucídnosti poručiteľky v momente urobenia právneho úkonu, keďže nevedela určiť moment, odkedy mala poručiteľka lucídnosť stratiť. Trvali na tom, že poručiteľka bola zdravou osobou, ktorá si uvedomovala svoje konanie a jeho následky, ktoré chcela vykonaním právnych úkonov aj skutočne dosiahnuť. Uvedomovala si hodnotu peňazí a majetku, keďže sama vybavovala svoje bežné záležitosti, platila si inkaso, chodila do obchodu, kostola a stretávala sa so susedmi.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby - strany sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/152/2016 je určenie neplatnosti listiny o vydedení a neplatnosti závetu.
8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd určil, že listina o vydedení a závet spísané na notárskom úrade JUDr. Jozefa Kremla v Skalici dňa 23.05.2012 sú neplatné, a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ v plnom rozsahu.
9. Odvolatelia odvolanie odôvodnili tým, že neboli splnené procesné podmienky [§ 365 ods. 1 písm. a) CSP], že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 365 ods. 1 písm. e) CSP], na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].
10. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) CSP je daný, ak konanie má vadu spočívajúcu v nedostatku procesných podmienok, ktoré Civilný sporový poriadok definuje v ustanovení § 161 ods. 1 ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daný, ak súd zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktorého odporujú ust. § 195 až 210 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
11. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené procesné podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť.
12. Podľa § 194 ods. 1 CMP, ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac.
13. Postupom podľa tohto ustanovenia sa rieši v konaní predbežná otázka, významná pre konanie o dedičstve, či už ide o spornú skutočnosť, na ktorej závisí zistenie okruhu dedičov, alebo zistenie poručiteľovho majetku a jeho dlhov. Rozhodnutím podľa citovaného ustanovenia možno uložiť aj podanie žaloby o určenie platnosti či neplatnosti závetu (listiny o vydedení), pretože takéto určenie je súčasne určením existencie či neexistencie závetu (listiny o vydedení), a teda jedným z predpokladov pre posúdenie, či určitá osoba je alebo nie je dedičom poručiteľa. Na posúdenie otázky platnosti závetu (listiny o vydedení) z hľadiska splnenia formálnych náležitostí je príslušný súd prejednávajúci dedičstvo s poukazom na to, že uvedené je nesporovou právnou otázkou. Posúdenie platnosti závetu (listiny o vydedení) s ohľadom na spôsobilosť poručiteľky na ich spísanie je však otázkou sporovou, ktorú nie je príslušný riešiť súd prejednávajúci dedičstvo, ale s prihliadnutím na ust. § 194 ods. 1 CMP a o určení tejto spornej skutočnosti rozhoduje súd na základe žaloby, na podanie ktorej súd prejednávajúci dedičstvo odkáže toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné.
14. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 131/1999, 2 Cdo 26/2011 a 6 Cdo 54/2017, ako aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 297/2012.
15. Správne preto súd prejednávajúci dedičstvo uznesením zo dňa 24. októbra 2016, sp. zn. 2D/59/2016, odkázal žalobkyňu, aby v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia podala na Okresný súd Skalica žalobu o určenie, že listina o vydedení a závet spísané na notárskom úrade JUDr. Jozefa Kremla v Skalici dňa 23.05.2012 nie sú platné. Žalobkyňa preto procesne prípustným spôsobom na súde prvej inštancie podala žalobu o určenie, že listina o vydedení a závet nie sú platné.
16. Súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ nevykonal všetky žalovanými navrhnuté dôkazy, nakoľko vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaných dôkazov, ako aj prípustnosti ich vykonania, je úlohou a doménou súdu. Žalovanými navrhnuté ďalšie dôkazy neboli ani podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a súdom prvej inštancie zistený skutkový stav považoval odvolací súd za dostatočný, a to i s prihliadnutím na závery uvedené nižšie.
17. Podľa názoru odvolacieho súdu nebol naplnený ani odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.
18. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno mu nič vyčítať.
19. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolateľ nešpecifikoval, a preto odvolaciemu súdu nie je zrejmé, v čom malo spočívať nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
22. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004).
23. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS 50/2004).
24. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).
25. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
26. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí tvrdenie odvolateľov, že by prvoinštančný súd nekriticky vychádzal zo znaleckého posudku znalkyne MUDr. Jaroslavy Strúňakovej, a že by tento posudok bol nejasný, pričom nejasnosti nemali byť odstránené ani výsluchom znalkyne.
27. Súd prvej inštancie predmetný posudok zhodnotil komplexne, vrátane prípravy znaleckého skúmania, zadovažovania podkladov, s prihliadnutím na priebeh znaleckého skúmania, vierohodnosť teoretických východísk, ktorými znalkyňa odôvodnila svoje závery a zohľadnil i spôsob vyvodzovania záverov znalkyne. Súd neponechal bez povšimnutia vecnú správnosť znaleckého posudku, pričom i s prihliadnutím na ďalšie vykonané dôkazy neboli pochybnosti o správnosti záverov znaleckého posudku v spojitosti i s výsluchom znalkyne. Nebolo možné hodnotiť znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, odvolací súd však zhodne so súdom prvej inštancie považoval znalecký posudok
za presvedčivý čo do jeho úplnosti a vo vzťahu k zadaniu, logickému odôvodneniu znaleckého nálezu a jeho súladu s ostatnými vykonanými dôkazmi.
28. Podľa názoru odvolacieho súdu znalecký posudok a jeho závery nie sú v rozpore s lekárskymi správami zo dňa 30.04.2012 a 17.08.2012, ktoré vyhotovil psychiater MUDr. O., ktorý taktiež dospel k záveru, že C. M. trpela demenciou pri Parkinsovej chorobe. Zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že v roku 2012 C. M. trpela demenciou (tuposť, zblbnutosť, odchýlka od rozumového jednania, oslabenie rozumových schopností v dôsledku degeratívnych zmien v mozgovom tkanive) stredne ťažkého stupňa, na vzniku ktorej sa podieľalo viacero faktorov, predovšetkým Parkinsonova choroba, na ktorú sa liečila viac rokov. Z výsluchu znalkyne vyplynulo, že už pri ľahkom postihnutí poznávacích schopností je človek nespôsobilý k právnym úkonom.
29. Bolo potrebné poukázať na to, že napriek nesúhlasu odvolateľov so závermi znaleckého posudku, títo nenavrhli kontrolné znalecké dokazovanie, a ani nepredložili súkromný znalecký posudok, keď s prihliadnutím na charakter posudzovaných skutočností boli potrebné odborné - vedecké poznatky. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie správne zamietol návrh na doplnenie dokazovania ohľadne správy z domova dôchodcov, keď i podľa názoru znalkyne laici nemusia vedieť identifikovať nespôsobilosť konkrétnej osoby.
30. Súd prvej inštancie teda nevychádzal výlučne zo záverov znaleckého posudku, ale prihliadol i na ďalšie vykonané dôkazy, pričom odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
31. K námietke odvolateľov, že súd prvej inštancie neaplikoval ust. § 257 CSP na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd udáva, že podľa názoru odvolacieho súdu na aplikovanie citovaného ustanovenia neboli dôvody.
32. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
33. Citované ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôľe), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch.
34. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nedospel k záveru o nutnosti aplikácie citovaného ustanovenia, keď nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal byť v spore úspešnej žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov konania. Žalovaní tak pred súdom prvej inštancie, ako i v rámci odvolania na žiadne takéto dôvody hodné osobitného zreteľa nepoukazovali, a preto ani odvolací súd nevidel dôvod, pre ktorý by v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP nemal byť v spore úspešnej žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov konania.
35. Platná právna úprava nevyžaduje, aby na každý argument strán sporu súd v odôvodnení rozsudku reagoval, prečo sa s ním nestotožnil, hlavne nie k takým argumentom, ktoré sú pre rozhodnutie v danej veci bezvýznamné. Naopak, špecifické vyjadrenie súdu sa i z pohľadu súdnej praxe vyžaduje práve vtedy, ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie v danej veci rozhodujúci.
36. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemohol preto dať za pravdu odvolateľom. Z dôvodu, že
odvolacie dôvody odvolateľov neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
37. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči v spore neúspešným žalovaným, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
38. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).