Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)4d5/384116.be2354.pdf
PDF · 190.41 KB
No categories available
2Cdo/26/2011
Legal thesis Official
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej v právnej
veci ţalobcu : M. H., bývajúci v P., zastúpený JUDr. Š. S., advokátom v Ţ., proti ţalovaným :
1/ J. H., bývajúci B., 2/ J. H., bývajúca B., obaja zastúpení JUDr. A. Š., advokátom v B.,
o vydanie dedičstva, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 2 C 317/1999, o dovolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 31. marca 2010 sp.zn. 9 Co 80/2010,
t a k t o :
Dovolanie ţalobcu z a m i e t a .
Ţalovaným 1/, 2/ trovy dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 26. septembra 2004 č.k. 2 C 317/1999-231 rozhodol
o opodstatnenosti základného nároku ţalobcu voči ţalovanému 1/ a návrh voči ţalovaným 2/
a 3/ zamietol. V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, ţe o základe eventuálneho petitu
ţalobcu umoţňovali výsledky vykonaného dokazovania prijať záver o neplatnosti závetu
a dobromyseľnosti ţalovaných 2/, 3/, ale ešte nedovoľovali rozhodnúť o výške uplatneného
nároku. Postupoval tak podľa ustanovenia § 485 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 152
ods. 2 druhá veta O.s.p.
Na odvolanie ţalobcu a ţalovaného 1/ Krajský súd v Ţiline uznesením z 28. februára
2005 sp.zn. 23 Co 52/2005 rozsudok okresného súdu zrušil. Prisvedčil námietke ţalobcu
v podanom odvolaní o neúčelnosti zvoleného procesného postupu prvostupňového súdu.
Prvostupňovému súdu nič nebránilo v tom, aby rozhodol o celom uplatnenom nároku, pretoţe
mal vedomosť o tom, čo tvorí predmet dedičstva a bolo len vecou dokazovania, aby ustálil
cenu jednej nehnuteľnosti (nie celej masy dedičstva), ktorej hodnotu ţiadal ţalobca vydať
podľa zásad bezdôvodného obohatenia. Písomné vyhotovenie rozsudku nezodpovedá ani
forme medzitýmneho rozsudku, pretoţe nie je táto skutočnosť vyjadrená ani v záhlaví
rozsudku a úplne absentuje i v jeho výrokovej časti, teda účastníci nemajú moţnosť predvídať
ďalší procesný postup súdu.
Následne Okresný súd Ţilina rozsudkom zo 17. októbra 2008 č.k. 2 C 317/1999-462
uloţil ţalovanému 1/ vydať ţalobcovi titulom oprávneného dediča hotovosť vo výške
20 057,60 Sk spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške 17,6 % od 21.8.1998 do zaplatenia,
zostatok vkladu na vkladnej kniţke č. X. v S. pobočka N. vo výške 12 786,70 Sk s úrokom
z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 21.8.1998 aţ do zaplatenia všetko v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 8 632,50 Sk spolu s úrokom
z omeškania 17,6 % ročne od 21.8.1998 z tejto časti do zaplatenia návrh zamietol. Návrh
ţalobcu voči ţalovanej 4/ o vydanie nehnuteľností ako oprávnenému dedičovi zapísané na LV
č. X., Správa katastra B., katastrálne územie V. a to parcela č. X., zastavané plochy a nádvoria
22
o výmere X. m, parcela č. X., záhrady o výmere X. m, rodinný dom súpisné číslo X.,
nachádzajúci sa na parcele č. X. zamietol. Návrh voči ţalovaným 2/, 3/ zamietol. Rozhodol
o trovách konania vo vzťahu medzi ţalovaným 1/ a ţalobcom ako aj vo vzťahu medzi
ţalovanými 2/ aţ 4/. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe závet poručiteľky Š. H.
zo dňa 23. apríla 1998 je jednoznačne neplatný právny úkon. S poukazom na ustanovenie
§ 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal za preukázané, ţe oprávneným dedičom je ţalobca
v zmysle dedičskej postupnosti podľa § 475 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ţalovaný 1/ ako
nepravý dedič je povinný vydať ţalobcovi titulom oprávneného dediča hotovosť vo výške
20 057,60 Sk spolu s úrokom z omeškania a tieţ zostatok vkladu na vkladnej kniţke vo výške
12 786,70 Sk. Vo zvyšku ohľadne sumy 8 632,50 Sk návrh zamietol, keďţe táto suma peňazí
podľa osvedčenia o dedičstve bola pouţitá na pohrebné trovy poručiteľky, v čase
prejednávania dedičstva uţ predmetná suma bola spotrebovaná. Návrh voči ţalovaným 2/ aţ
4/ zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie.
Na odvolanie ţalobcu a ţalovaného 1/ Krajský súd v Ţiline ako odvolací súd
uznesením zo 14. mája 2009 č.k. 9 Co 51/2009-501 vyslovil, ţe rozsudok okresného súdu
vo výrokoch, ktorými zamietol návrh voči ţalovaným 2/ a 3/, ţalovaným 2/ a 3/ náhradu trov
konania nepriznal a vo výroku, ktorým náhradu trov štátu ponechal samostatnému uzneseniu,
ktoré odvolaním neboli napadnuté, ponecháva nedotknutý. V ostatných častiach rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, ţe
prvostupňový súd postupoval správne, keď na základe návrhu ţalobcu skúmal predpoklady
pre vydanie dedičstva v zmysle § 485 a nasl. Občianskeho zákonníka. K pochybeniu zo strany
prvostupňového súdu ale došlo v tom, keď sa v priebehu konania ani v rozhodnutí vo veci
samej dostatočným spôsobom nevyporiadal s námietkami ţalovaného 1/ a neskúmal, či
rozhodnutie o dedičstve uţ mohlo nadobudnúť právoplatnosť a teda či je splnený základný
predpoklad pre postup podľa ustanovenia § 485 Občianskeho zákonníka (právoplatné
dedičské rozhodnutie). Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí vytýka nesprávny postup
notára pri prejednaní dedičstva, keď neodkázal dedičov ako účastníkov dedičského konania
na podanie návrhu o neplatnosť závetu, ale uţ sa dostatočne nevyporiadal s tým, aké následky
takýto postup notára mohol mať.
Naposledy Okresný súd Ţilina rozsudkom z 3. decembra 2009 č.k. 2 C 317/1999-537
zamietol návrh ţalobcu voči ţalovanému 1/ na zaplatenie istiny vo výške 665,79 € spolu
so 17,6 % úrokom z omeškania od 21.8.1998 do zaplatenia a zostatok vkladu na vkladnej
kniţke č. X. v S. pobočka N. vo výške 710,99 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 %
ročne od 21.8.1998 do zaplatenia. Taktieţ zamietol návrh voči ţalovanej J. H. o vydanie
nehnuteľností ako oprávnenému dedičovi zapísané na LV č. X. Správa katastra B., katastrálne
2
územie V., a to KNC parc. č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m, KNC parc.
2
č. X. – záhrady o výmere X. m, rodinný dom súpisné číslo X. nachádzajúci sa na parc. č. X..
Uloţil ţalobcovi uhradiť ţalovanému J. H. a ţalovanej J. H. trovy konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe na pojednávaní konanom
dňa 21.12.1998 vznikol spor o dedičské právo, keď ţalobca ako zákonný dedič spochybnil zo
skutkového hľadiska dedičský titul, závet. Namietal, ţe oboznámený závet nie je podpísaný
poručiteľkou, ţe táto bola slepá a hluchá a pre jej úkon nepostačujú podpisy dvoch svedkov
a z tohto dôvodu bude zvaţovať podanie ţaloby na súd o neplatnosť závetu. Z uvedeného
vyplýva, ţe dedičské konanie nebolo ukončené o prvej časti rozhodnutia, a to ustanovenie
okruhu dedičov. Keďţe ţalobca spochybnil závet, ako dedičský titul pre ţalovaného 1/, zo
skutkového hľadiska bolo povinnosťou súdu (súdneho komisára) postupovať v zmysle
ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. a to vydať uznesenie, ktorým by ţalobcovi (zákonnému
dedičovi) stanovil lehotu na podanie ţaloby o neplatnosť závetu na súde. Ak by ţalobca nebol
vo veci o neplatnosť závetu úspešný, alebo ak by vôbec ţalobu v stanovenej lehote nepodal,
malo by to za následok, ţe súd (súdny komisár) by pokračoval v dedičskom konaní iba so
ţalovaným 1/, ako závetným dedičom a teda to by znamenalo, ţe ţalobca by prestal byť
účastníkom dedičského konania. Nakoľko však súd (súdny komisár) nepostupoval
v dedičskom konaní po poručiteľke Š. H. v zmysle uvedeného, ţalobca je naďalej účastníkom
dedičského konania, bolo povinnosťou súdneho komisára s ním ďalej konať, doručiť mu
dedičské rozhodnutie, proti ktorému mal ţalobca právo podať opravný prostriedok proti časti
rozhodnutia, ktorým bol ustálený okruh dedičov. S poukazom na konštatované, rozhodnutie
o dedičstve po poručiteľke Š. H., vedenej na Okresnom súde Námestovo sp.zn.
D 275/1998 nemohlo doposiaľ nadobudnúť právoplatnosť. Keďţe predmetné dedičské
konanie nie je právoplatne skončené, nie je splnený základný predpoklad pre postup v zmysle
ustanovenia § 485 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z toho, ţe nebol splnený
základný predpoklad na postup v zmysle ustanovenia § 485 Občianskeho zákonníka
(právoplatne skončené dedičské konanie) súd sa v tomto rozhodnutí nezaoberal ďalšími
skutkovými zisteniami a dôkazmi.
Okresný súd Ţilina dopĺňacím rozsudkom zo 17. decembra 2009 č.k. 2 C 317/1999-
554 eventuálny návrh, aby ţalovaný 1/ bol povinný vydať ţalobcovi okrem hotovosti aj
bezdôvodné obohatenie vo výške 56 429,66 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 %
odo dňa 21.8.1998 do zaplatenia, ktoré predstavuje trhovú hodnotu rodinného domu číslo
súpisné X., nachádzajúceho sa na ulici Z., postaveného na pozemku parc. č. X., pozemku
2
KNC parc. č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. ma KNC parc. č. X. – záhrada
2
o výmere X. mzapísané na LV č. X. v katastrálnom území V. zamietol. V odôvodnení
uviedol, ţe návrh v časti o alternatívnom petite zamietol z rovnakých dôvodov ako zamietol
návrh voči ţalovanému 1/ o vydanie finančných prostriedkov a voči ţalovanej 2/ o vydanie
špecifikovaných nehnuteľností. V konaní bolo preukázané, ţe dedičské konanie po
poručiteľke Š. H. nebolo právoplatne skončené, v tomto konaní nebolo postupované v zmysle
ustanovenia § 175k O.s.p., preto ţalobca je naďalej účastníkom dedičského konania, keďţe
nebol vyriešený spor o skutkových okolnostiach (platnosť – neplatnosť závetu), kto je
dedičom po poručiteľke a preto nebol splnený základný predpoklad pre postup podľa § 485
Občianskeho zákonníka. Ţalobca sa svojich práv musí domáhať v danom dedičskom konaní.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 31. marca 2010 č.k.
9 Co 80/2010-582, 9 Co 81/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení
s doplňujúcim rozsudkom a uznesením o trovách konania. Ţalovaným náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Proti rozsudku pripustil dovolanie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a uviedol,
ţe ţalobca bol účastníkom konania (dedičského) a pokiaľ súdny komisár ho „vylúčil“
z dedičského konania a prejednal vec výlučne len so závetným dedičom i napriek námietkam
ţalobcu, bolo jeho povinnosťou aj doručiť rozhodnutie ţalobcovi, ktorý by sa proti takémuto
rozhodnutiu mohol brániť na základe riadneho opravného prostriedku. Keďţe ţalobcovi
doposiaľ zákonným spôsobom rozhodnutie o dedičstve doručené nebolo, nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť a neprichádza preto do úvahy ani rozhodnutie v zmysle § 485
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Otázku zásadného právneho významu videl odvolací súd
v tom „či môţe osoba stratiť postavenie účastníka dedičského konania aj napriek skutočnosti,
ţe súdny komisár vyriešil otázku okruhu účastníkov bez toho, aby prihliadal na námietku
v tomto smere a nepostupoval v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. a či teda dedičské
rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť aj bez toho, aby bolo
doručené takémuto (vylúčenému) účastníkovi“.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Poukázal
na skutočnosť, ţe keďţe bol vylúčený z okruhu dedičov (nebol účastníkom konania), nikdy
mu nebolo doručené Osvedčenie o dedičstve zo dňa 15.12.1998, ktoré bolo vydané v konaní
sp.zn. D 275/1998, Dnot 97/98. Vzhľadom na uvedené nemohol sa domáhať pokračovania
dedičského konania po poručiteľke. Je toho názoru, ţe v uvedenej právnej veci, keďţe on ako
ţalobca namietal platnosť závetu ako aj skutočnosť, či bolo v sile poručiteľky podpísať
sporný závet, nemohol s určitosťou vyriešiť spornosť notár (ako súdny komisár), keďţe sa
jedná o skutočnosť, ktorú je potrebné preveriť rozsiahlym dokazovaním. Ochranu podľa
§ 485 Občianskeho zákonníka poţíva ten, kto nevystupoval v konaní o dedičstve ako účastník
konania. On ako ţalobca v uvedenom prípade nebol účastníkom konania, nakoľko v prípade,
ţe by ním bol, zaslal by mu notár ako súdny komisár osvedčenie o dedičstve. V odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu absentuje z akých dôvodov sa stotoţnil s právnymi názormi
prvostupňového súdu, keď odvolací súd len stroho konštatoval, ţe sa stotoţňuje v celom
rozsahu s právnym názorom, ako aj s odôvodnením rozhodnutia. Napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu nespĺňa zákonom stanovené náleţitosti uvedené v § 157 O.s.p. Poukázal aj
na nesprávne právne posúdenie veci v časti týkajúcej sa priznania trov úspešným ţalovaným.
V uvedenej právnej veci je potrebné aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. a nie
ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení
s dopĺňacím rozsudkom ako aj rozhodnutie prvostupňového súdu a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaní navrhli dovolanie ţalobcu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe
dovolanie nie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa a vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil, ţe je dovolanie prípustné. Preto
dovolanie ţalobcu proti tomuto rozsudku podľa § 238 ods. 3 O.s.p. prípustné je.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod
rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu, bezpochyby ním ale
je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach
prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších
hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného
oprávnenia odvolacieho súdu musí mať vţdy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho
rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Moţnosť
zaloţiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený
vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy; jeho úvahu
zákon prísne vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky. Ak
odvolací súd zaloţí prípustnosť dovolania svojím rozhodnutím, dovolací súd je oprávnený
preskúmať takéto rozhodnutie odvolacieho súdu iba v rámci otázky zásadného právneho
významu, ktorú vo svojom rozsudku uviedol odvolací súd. V dovolacom konaní potom
predmetom posudzovania a vyriešenia môţu byť len právne otázky (na riešenie skutkových
otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami).
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými
vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Dovolateľ namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, keď v dôvodoch
rozhodnutia absentuje, z akých dôvodov sa odvolací súd stotoţnil s právnymi názormi
prvostupňového súdu, keď nie je moţné zistiť, akými úvahami sa odvolací súd riadil.
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí
byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak
rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je
nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať sa
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu.
Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157
ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania ţalobcu, ako
sa k odvolaniu vyjadrili ţalovaní, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Uviedol, ţe
sa stotoţňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a inými slovami ale obsahovo
totoţne konštatoval, ţe prvostupňový súd postupoval v súlade s právnym názorom
vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, keď skúmal, či
dedičské konanie po nebohej poručiteľke Š. H. bolo právoplatne skončené. Rovnako ako súd
prvého stupňa uviedol, ţe súčasťou rozhodnutia o dedičstve sú tri samostatné rozhodnutia,
o ktorých rozhoduje súd. Jednak rozhoduje o okruhu dedičov, predmete dedičstva (ustáli
okruh majetku) a následne dôjde k vyporiadaniu dedičstva. Ţalobca bol účastníkom konania
a pokiaľ súdny komisár ho vylúčil z dedičského konania a prejednal vec výlučne len so
závetným dedičom i napriek námietkam ţalobcu, bolo jeho povinnosťou doručiť rozhodnutie
ţalobcovi, ktorý by sa proti takémuto rozhodnutiu mohol brániť na základe riadneho
opravného prostriedku. Keďţe ţalobcovi doposiaľ zákonným spôsobom rozhodnutie
o dedičstve doručené nebolo, nemohlo ani podľa názoru odvolacieho súdu nadobudnúť
právoplatnosť a neprichádza preto do úvahy ani rozhodnutie v zmysle § 485 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu obsahuje podľa názoru
dovolacieho súdu dostatočne skutkovo aj právne dôvody, na ktorých odvolací súd zaloţil
svoje rozhodnutie vo veci dovolateľa a nemoţno ho povaţovať za zrejme
neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie nie sú podľa názoru
dovolacieho súdu rozporné alebo svojvoľné. Odvolací súd v podstate prevzal skutkový stav
ako ho ustálil súd prvého stupňa a stotoţnil sa aj s jeho právnym názorom.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom
konaní najavo.
Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. moţno
odvolaciemu súdu vytknúť, ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho
súdu v prípade dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci je posúdiť, či
odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či ho aj správne
interpretoval.
V prejednávanej veci odvolací súd povaţoval za otázku zásadného právneho významu
otázku, „či môţe osoba stratiť postavenie účastníka dedičského konania aj napriek
skutočnosti, ţe súdny komisár vyriešil otázku okruhu účastníkov bez toho, aby prihliadal
na námietky v tomto smere a nepostupoval v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. a či
teda dedičské rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť aj bez toho, aby
bolo doručené takémuto (vylúčenému) účastníkovi“. Z porovnania takto určeného rámca pre
moţný prieskum dovolacím súdom (tomu vymedzenej otázke) s obsahom dovolania ţalobcu
vyplýva, ţe v dovolaní ţalobca namieta (nesúhlasí) nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, podľa ktorého aj keď bol vylúčený z okruhu dedičov a konanie
pokračovalo so závetným dedičom, pričom mu nikdy nebolo doručené osvedčenie o dedičstve
a teda nemohol sa domáhať pokračovania dedičského konania po poručiteľke, dedičské
konanie bolo ukončené právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, t.j. osvedčením
o dedičstve, o čom svedčí aj rozhodnutie príslušnej správy katastra. Keďţe nebol
v predmetnej veci účastníkom dedičského konania poţíva ochranu podľa § 485 Občianskeho
zákonníka.
Podľa § 175b O.s.p. účastníkmi konania sú tí, o ktorých sa moţno dôvodne
domnievať, ţe sú poručiteľovými dedičmi a ak takýchto osôb niet, štát.
Podľa § 175k ods. 1, 2 O.s.p. ak niekto pred potvrdením nadobudnutého dedičstva
tvrdí, ţe je dedičom a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol,
vyšetrí súd podmienky dedičského práva oboch a koná ďalej s tým, u koho sa domnieva, ţe je
dedičom. Ak však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností,
odkáţe súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa
javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil ţalobou. Na podanie ţaloby určí
lehotu. Ak ţaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto
dediča.
Podľa § 175a ods. 3 O.s.p. súd rozhoduje uznesením; uznesenie podľa § 175k ods. 1,
2, § 175l, § 175p, § 175q a § 175t sa doručuje do vlastných rúk.
Dôvodnosť toho, ţe určitá osoba je poručiteľovým dedičom, súd posudzuje na základe
skutočností, ktoré sú významné podľa hmotného práva. Začiatok účastníctva v dedičskom
konaní závisí na tom, kedy sa súd dozvie o skutočnostiach, z ktorých dedičské právo vyplýva,
a trvá tak dlho, pokiaľ chovanie alebo konanie osoby, ktorej svedčí niektorý z titulov dedenia,
smeruje k tomu, aby sa skutočne stal dedičom, alebo pokiaľ nebudú zistené ďalšie
skutočnosti, ktoré ukazujú, ţe dedičom je niekto iný, prípadne, ţe poručiteľ nemá ţiadneho
dediča. Osoba, ktorá na súde (u súdneho komisára) uplatnila svoje dedičské právo (t.j. osoba,
ktorá o sebe tvrdí, ţe je poručiteľovým dedičom), sa nestáva účastníkom dedičského konania
aţ po tom, čo bude jednoznačne zistené, ţe je poručiteľovým dedičom, ale je účastníkom
dedičského konania uţ od okamihu uplatnenia svojho dedičského práva na súde (u súdneho
komisára). Postavenie účastníka stratí, ak bude zistené, ţe jej v skutočnosti ţiadny
z dedičských titulov nesvedčí alebo ţe z iných dôvodov nemôţe dediť.
Ak zanechal poručiteľ závet, je potrebné povaţovať za účastníkov konania vedľa
závetných dedičov tieţ neopomenuteľných dedičov (§ 479 Občianskeho zákonníka) a ďalšie
osoby, ktorým svedčí dedenie zo zákona (§ 473 aţ § 475a Občianskeho zákonníka). Ich
účastníctvo trvá tak dlho, pokiaľ sa nepreukáţe, ţe k dedeniu zo zákona nedôjde. Ak nastúpi
dedenie zo závetu, neopomenuteľní a zákonní dedičia prestávajú byť účastníkmi konania
vtedy, ak sa nedovolali neplatnosti závetu.
Skutočnosti, ktoré sú významné pre posúdenie dedičského práva, šetrí súd z vlastnej
iniciatívy bez toho, aby bol viazaný prípadnými návrhmi, ktoré učinia osoby, ktoré uplatňujú
svoje dedičské právo. Tých, u ktorých moţno mať dôvodne za to, ţe sú dedičmi, potom
vyrozumie o ich dedičskom práve a o moţnosti dedičstvo odmietnuť.
O tom, či sa niekto stal účastníkom dedičského konania alebo či ním prestal byť, súd
nevydáva zvláštne rozhodnutie. Jeho záver o okruhu účastníkov sa prejaví v tom, ţe s určitou
osobou jedná ako s účastníkom konania alebo ţe s ňou jednať prestane, keď sa zistí, ţe
dedičom je niekto iný.
S osobou, ktorá uplatnila svoje dedičské právo alebo ktorá bola súdom (súdnym
komisárom) o dedičskom práve vyrozumená a o ktorej mal súd (súdny komisár) za to, ţe nie
je účastníkom konania, alebo ţe ním prestáva byť, však súd (súdny komisár) nejedná, alebo
s ňou prestane jednať len vtedy, ak je s tým uzrozumená. V opačnom prípade postupuje podľa
§ 175k ods. 1 alebo § 175k ods. 2 O.s.p.
Ak tvrdí niekto o sebe, ţe je dedičom a popiera, ţe by dedičské právo svedčilo
niekomu inému, kto sa vydáva za dediča, je tu spor o dedičské právo. Tvrdené dedičské práva
totiţ vedľa seba nemôţu buď celkom alebo čiastočne, obstáť a nemôţu byť podkladom pre
uznesenie o dedičstve. Pretoţe účastníctvo v dedičskom konaní odráţa hmotné dedičské
právo, nie je moţné uvedený spor riešiť výlučne aţ uznesením o dedičstve. Spor o dedičské
právo sa prejavuje tieţ v tom, s kým má byť v priebehu dedičského konania jednané a kto má
mať moţnosť vykonávať svojimi procesnými úkonmi vplyv na priebeh a výsledok konania,
teda v tom, kto má byť povaţovaný za účastníka dedičského konania.
Postup súdu (súdneho komisára) pri spore o dedičské právo závisí na tom, či
vyriešenie sporu je otázkou výlučne právnou alebo či je medzi účastníkmi sporná tieţ
skutková stránka veci. Ak závisí rozhodnutie o dedičskom práve iba na právnom posúdení
veci, súd priamo v dedičskom konaní vyšetrí podmienky dedičského práva a ďalej jedná ako
s účastníkom dedičského konania, kto je podľa jeho názoru dedičom, prípadne rozhodne,
s kým z účastníkov bude naďalej konané, nakoľko moţno mať dôvodne za to, ţe je dedičom,
alebo s kým z účastníkov ďalej konať nebude, nakoľko moţno mať dôvodne za to, ţe nie je
poručiteľovým dedičom. O podmienkach dedičského práva v zmysle ustanovenia § 175k
ods. 1 O.s.p. súd zásadne rozhoduje uznesením, ktoré je potrebné doručiť účastníkom
do vlastných rúk (§ 175a ods. 3 O.s.p.) a proti nemu je prípustné odvolanie. O dedičskom
práve nemusí byť vţdy rozhodnuté uznesením a moţno pokračovať v konaní s tým, u koho
má súd (súdny komisár) za to, ţe je dedičom, alebo vylúči z účasti na konaní toho, u ktorého
má za to, ţe dedičom nie je. Toto je moţné spravidla len vtedy, ak osoba uplatňujúca svoje
právo nedôvodne je s takým postupom uzrozumená a nehodlá naďalej svoje údajné dedičské
právo uplatňovať alebo ak je jednoznačne nepochybné, ţe nemôţe byť dedičom (napr. pri
dedení zo zákona uplatňuje dedičské právo súrodenec poručiteľa, hoci poručiteľ zanechal
potomkov, ktorí dedičstvo neodmietli a sú spôsobilí dediť). Ak nejde však o celkom
jednoznačnú situáciu a osoba uplatňujúca dedičské právo na svojom tvrdenom dedičskom
práve trvá, je namieste vţdy rozhodnúť o spore o dedičské právo uznesením podľa § 175k
ods. 1 O.s.p.
Ak sú medzi účastníkmi sporné skutkové okolnosti, na ktorých závisí rozhodnutie
o dedičskom práve, nemá súd v nesporovom dedičskom konaní z procesného hľadiska
moţnosť objasňovať sporné skutočnosti. Zákon súdu (súdnemu komisárovi) v prvom rade
ukladá, aby sa pokúsil uvedený spor o dedičskom práve vyriešiť dohodou. Ak sa spor
nepodarí odstrániť dohodou a skutočnosti rozhodné pred posúdením dedičského práva
zostanú i po pokuse o odstránenie sporu medzi účastníkmi sporné, vydá súd uznesenie,
ktorým odkáţe toho z účastníkov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné,
aby svoje právo uplatnil ţalobou na súde. Menej pravdepodobným sa spravidla javí dedičské
právo u toho účastníka, ktorý spochybňuje zo skutkového hľadiska existujúci dedičský titul
(napr. tvrdí, ţe závet alebo listina o vydedení je neplatná; tvrdí, ţe s poručiteľom ţil najmenej
po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti).
Súčasťou rozhodnutia o dedičstve sú prakticky tri samostatné rozhodnutia, o ktorých
súd rozhoduje, a to musí sa ustáliť okruh dedičov, predmet dedičstva a následne dôjde
k vyporiadaniu dedičstva. V spornom dedičskom konaní v časti ustálenia okruhu dedičov boli
účastníci dedičského konania ţalobca ako zákonný dedič a ţalovaný 1/ ako dedič zo závetu.
Na pojednávaní konanom dňa 21.12.1998 vznikol spor o dedičské právo, keď ţalobca ako
zákonný dedič spochybnil zo skutkového hľadiska dedičský titul, závet. Namietal, ţe
oboznámený závet nie je podpísaný poručiteľkou, ţe táto bola slepá a hluchá a pre jej úkon
nepostačujú podpisy dvoch svedkov a z tohto dôvodu bude zvaţovať podanie ţaloby na súd
o neplatnosť závetu. Zo zápisnice o pojednávaní napísanej na Notárskom úrade v N. zo dňa
21.12.1998 je zrejmé, ţe súdny komisár sa nepokúsil uvedený spor o dedičské právo vyriešiť
dohodou a nevydal ani uznesenie, ktorým by odkázal ţalobcu, aby uplatnil svoje právo na
súde, ale bez ďalšieho pokračoval v konaní so závetným dedičom. Z uvedeného je zrejmé, ţe
dedičské konanie nebolo ukončené o prvej časti rozhodnutia, a to ustálenia okruhu dedičov.
Keďţe ţalobca spochybnil závet ako dedičský titul pre ţalovaného 1/ zo skutkového hľadiska
bolo povinnosťou súdu (súdneho komisára) postupovať v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2
O.s.p., a to vydať uznesenie, ktorým by ţalobcovi (zákonnému dedičovi) stanovil lehotu na
podanie ţaloby o neplatnosť závetu na súde, za predpokladu, ţe uznesenie, ktorým bol tento
účastník (dedič) odkázaný na podanie ţaloby splňuje poţiadavky vymedzené v § 175k
ods. 2 O.s.p. Ak by ţalobca nebol vo veci o neplatnosť závetu úspešný alebo ak by vôbec
ţalobu v stanovenej lehote nepodal, malo by to za následok, ţe súd (súdny komisár) by
pokračoval v dedičskom konaní iba so ţalovaným 1/ ako závetným dedičom, a teda by to
znamenalo, ţe ţalobca prestal byť účastníkom dedičského konania. Nakoľko však súd (súdny
komisár) nepostupoval v dedičskom konaní po poručiteľke Š. H. v zmysle zákona (§ 175k
ods. 2 O.s.p.), ţalobca je naďalej účastníkom dedičského konania, bolo povinnosťou súdneho
komisára s ním ďalej konať, doručiť mu dedičské rozhodnutie (osvedčenie o dedičstve),
proti ktorému mal ţalobca právo podať opravný prostriedok proti časti rozhodnutia, ktorým
bol ustálený okruh dedičov. Moţno teda uzavrieť, ţe rozhodnutie o dedičstve po poručiteľke
Š. H. vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. D 275/1998, Dnot 97/1998 zo dňa
21.12.1998 doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Nie je teda splnený základný predpoklad
pre postup v zmysle ustanovenia § 485 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Napadnutým rozhodnutím pri zodpovedaní otázky „či môţe osoba stratiť postavenie
účastníka dedičského konania aj napriek skutočnosti, ţe súdny komisár vyriešil otázku okruhu
účastníkov bez toho, aby prihliadal na námietky v tomto smere a nepostupoval v zmysle
ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. a či teda dedičské rozhodnutie mohlo nadobudnúť
právoplatnosť aj vykonateľnosť aj bez toho, aby bolo doručené takémuto (vylúčenému)
účastníkovi“, krajský súd nepochybil, takţe s takýmto právnym názorom sa stotoţňuje aj
dovolací súd. Odvolací súd vec správne právne posúdil vo všetkých aspektoch a jeho
rozhodnutiu nemoţno vytknúť pochybenie, takţe dovolací súd dovolanie ţalobcu zamietol
V dovolacom konaní nebol ţalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalovaným 1/, 2/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania,
lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová