Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sa/20/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: V. Z. P., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník V. kráľovstva, bez dokladu totožnosti, zastúpený Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 08.02.2021, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA6-47-015/2021-AV zo dňa 13.01.2021, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 08.02.2021, procesne podriadenou ust. , , doručenou dňa 17.02.2021 ( ) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. (ďalej aj „“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP- BA6-47-015/2021-AV zo dňa 13.01.2021 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre nedostatočné vysporiadanie sa žalovaného so všetkými náležitosťami zaisťovacieho inštitútu. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. , a o správnom konaní (ďalej len „“), ust. , o pobyte cudzincov (ďalej aj „“).

2. S odkazom na ust. namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 13.03.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 09.10.2013 a konštatoval, že jeho zaistenie je neúčelné a neefektívne, pretože ho nemožno vyhostiť do domovskej ani do inej krajiny. Žalovaný pochybil, keď sa v konaní o zaistení ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti jeho zaistenia, skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia. Jeho domovskou krajinou je Marocké kráľovstvo, pričom v rozhodnutí o zaistení sa žalovaný vôbec nezaoberal tým, do ktorej krajiny bude vyhostený, aké podmienky tam prevládajú a či bude jeho vyhostenie do danej krajiny aspoň potenciálne možné. Vyhostenie do Maroka by za súčasnej bezpečnostnej situácie znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a vyššie citovaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov ako aj porušenie medzinárodného princípu non - refoulement. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky jeho vyhostenia, nebolo prípustné ani zaistenie, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných“ cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.

3. Ďalej poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. zo dňa 14.03.2011, v zmysle ktorých: „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“ a v nadväznosti na uvedené argumentoval, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. S poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. uviedol, že „akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to len dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, po prípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená“... „V tejto súvislosti kasačný súd udáva, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“ Pomocou rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -32 zo dňa 12.09.2018 vyjadril: „Avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu a predpokladanej doby ich vybavenia je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné, nedostatočne, a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.“ Odôvodnenie dĺžky doby zaistenia nemožno podľa neho považovať za náležité a postačujúce, bol totiž povinný náležite odôvodniť, prečo stanovil dĺžku doby zaistenia práve do 13.03.2021, a to najmä s poukazom na konkrétne administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom administratívneho vyhostenia vykonať. Vôbec sa nevenoval potrebe uloženia miernejších donucovacích prostriedkov, preukázanie nemožnosti uloženia ktorých, patrí medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť až vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené. Zaistenie predstavuje výnimku zo základného práva na slobodu. Odňatie slobody použitím inštitútu zaistenia, musí byť v súlade s dôležitými zárukami, musí byť riadne stanovené, odôvodnené a nesmie byť svojvoľné. Vychádzajúc z citovaných rozsudkov, dĺžka doby jeho zaistenia nie je v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnená, žalovaný neuviedol žiadne konkrétne úkony, ktorými odôvodňuje jeho zaistenie, nie je riadne odôvodnené nevyužitie miernejších donucovacích opatrení, ktorých použitie žalovaný ani neskúmal. Uvedené tak predstavuje podstatnú vadu rozhodnutia, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a súčasne predstavuje zásah do jeho základných ľudských práv, a to najmä slobody pohybu.

4. Vo vyjadrení zo dňa 17.02.2021 žalovaný uviedol, že z rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP- BA5-47-015/2020-AV zo dňa 13.01.2021 je zrejmé, že pri určení doby zaistenia vychádzal predovšetkým z rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA6-47-010/2021-AV o administratívnom vyhostení, vo výrokovej časti ktorého je uvedené, že žalobca bude vyhostený na územie Marockého kráľovstva, so zákazom vstupu na územie SR a členských krajín na dobu 5 rokov. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca vzdal práva podať odvolanie, čím nadobudlo právoplatnosť a napriek tomu podal prostredníctvom Centra právnej pomoci odvolanie. Rozhodnutie o zaistení slúži predovšetkým na odôvodnenie obmedzenia osobnej slobody cudzinca a žalobca bol zaistený podľa ust. na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Žalovaný poznamenal, že sa v priebehu celého konania zaoberal aj reálnosťou vyhostenia, pričom vychádzal predovšetkým z bezpečnostnej situácie v Marockom kráľovstve, ktoré Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR neeviduje ako krajinu s prebiehajúcim vojnovým konfliktom alebo zhoršenou bezpečnostnou situáciou v dôsledku bojov. Ide o politicky a ekonomicky stabilnú krajinu a obľúbenú dovolenkovú destináciu, čo nevytvára predpoklad krajiny, do ktorej by nemohol byť žalobca navrátený. Žalovaný vychádzal aj z aplikačnej praxe pri vyhosteniach štátnych príslušníkov Marockého kráľovstva, pričom v I. polroku 2020 bolo vykonané vyhostenie z územia SR pre štyroch štátnych príslušníkov Marockého kráľovstva (prostredníctvom IOM - asistovaný dobrovoľný návrat), v roku 2019 pre dvoch (spôsob návratu: jedenkrát cez vonkajšiu pozemnú hranicu a jedenkrát letecky), v roku 2018 pre troch (spôsob návratu cez vonkajšiu pozemnú

hranicu). Z uvedeného vyplýva, že Marocké kráľovstvo nie je krajinou, do ktorej nie je možné zrealizovať vyhostenie. (Štatistický prehľad legálnej a nelegálnej migrácie v SR I. polrok 2020, 2019).

5. Do zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA6-47-007/2021-AV žalobca uviedol, že mu v domovskej krajine nehrozí žiadne prenasledovanie, mučenie, trest smrti, ani žiadny iný nátlak zo strany štátu, ktoré by mu bránili vrátiť sa naspäť, avšak nechce tam zostať pre zlú ekonomickú situáciu. Jeho cieľovou krajinou je Taliansko, kde chce požiadať o medzinárodnú ochranu. Žalovaný zdôraznil, že pri rozhodovaní posúdil existenciu prekážok vyhostenia (bezpečnostná situácia v krajine, výpoveď žalovaného, aplikačná prax návratu) a je zrejmé, že na strane žalobcu neexistuje žiadna prekážka brániaca odsunu z územia SR, resp. Schengenského priestoru. Tiež uviedol podmienky pre plánovaný pobyt na území členských štátov vyžadované článkom 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc. Ak by bol žalobca prepustený zo zaistenia, nachádzal by sa na našom území bez cestovného dokladu, teda v rozpore s týmto Nariadením. Zo zápisnice vyplynulo aj to, že žalobca nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a ani nemá dostatočné finančné prostriedky a teda mu nebolo možné uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku ako alternatívu k zaisteniu. Žalovaný v ďalšom rozpísal úkony, ktoré sa v rámci prípravy administratívneho vyhostenia vykonávajú, dĺžku doby zaistenia ako aj celé rozhodnutie o zaistení považuje za riadne odôvodnené. 6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný ( a ) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy , v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. , do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. ) dospel bez vypočutia účastníkov konania a zástupcu žalobcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. ) nie je dôvodná, podľa ust. ju zamietol. 8. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 13.01.2021, č.p. PPZ-HCP-BA6-47-015/2021-AV, žalovaný na účel administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia najviac do 13.03.2021. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. , , , , , a , , o pobyte cudzincov, Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku a Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd.

9. V skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 12.01.2021 boli hliadkou Obvodného oddelenia PZ Bratislava

- Trnávka, na parkovisku predajne Konrad, Cesta na Senec 24 v Bratislave, kontrolované tri osoby mužského pohlavia, ktoré nevedeli žiadnym spôsobom preukázať svoju totožnosť a oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“), resp. schengenského priestoru. Jednou z nich bol žalobca, ktorý je štátnym príslušníkom Marockého kráľovstva a za účelom podania žiadosti o azyl sa chce dostať do Talianska. Lustráciou v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že na území schengenského priestoru a na území SR sa zdržiava bez dokladu totožnosti, bez víza alebo bez povolenia na pobyt, na území SR má neoprávnený pobyt, čím naplnil dôvod na administratívne vyhostenie podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, na základe čoho bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA6-47-010/2021-AV, so zákazom vstupu na územie SR a členských krajín na dobu 5 rokov, bez určenia lehoty na vycestovanie a s vylúčením odkladného účinku. Dňa 13.01.2021 bola so žalobcom v zmysle ust. § 22 ods. 1 správneho poriadku spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania, vedená pod číslom PPZ-HCP-BA6-47-014/2021-AV, v ktorej okrem iného uviedol, že na území SR nežiada o azyl, nemá tu zabezpečené žiadne ubytovanie a nedisponuje finančnými prostriedkami. V prípade prepustenia by ihneď cestoval do Talianska, kde chce požiadať o azyl. Z uvedených vyjadrení žalobcu v zápisnici je zrejmé a nespochybniteľné, že by mu nemohol alternatívy voči jeho zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia uložiť.

10. Dĺžku doby zaistenia určil správny orgán v súlade s ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.03.2021, počas ktorej vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia SR. Ak cudzinec nedisponuje platným cestovným dokladom, Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“), po preštudovaní spisového materiálu

pristupuje k lustráciám a následnému zisťovaniu jeho totožnosti. Prostredníctvom konzulárneho oddelenia Ministerstva zahraničných vecí a Európskych záležitostí SR zasiela na príslušný zastupiteľský úrad žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu, avšak v prípade štátnych príslušníkov Marockého kráľovstva je proces potvrdenia totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia zdĺhavejší. Správny orgán bude zabezpečovať aj materiálne a personálne zabezpečenie prepravy žalobcu. Doba zaistenia je z jeho pohľadu priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu do bezpečnej krajiny, ktorá ho prijme.

11. Žalovaný tiež poukázal na článok 7 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, podľa ktorého ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod, alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní a uviedol, že zaistenie žalobcu je aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

12. Podľa , , , , správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

13. Podľa , , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 14. Podľa , správna žaloba podľa musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 15. Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 16. Podľa , policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení vydaného členským štátom (ďalej aj „“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny. 17. Podľa , policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 18. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

19. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

20. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia,pričom celková doba predĺženia lehoty

zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 21. Podľa a , policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 22. Podľa a , policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

23. Podľa , správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

24. Podľa , rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

25. Podľa , v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

26. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. -81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. -61 a rozsudok č.k. -66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.

27. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.

28. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

29. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich

dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

30. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol zaistený na čas do 13.03.2021. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu zaistenia žalovaný určil v súlade s ust. na dobu dvoch mesiacov, zaistenie precizoval profilom osoby žalobcu, ktorej totožnosť mu nie je známa, nie sú mu známe pomery, z ktorých prichádza a ani jeho eventuálna trestná minulosť a podporil nepovoleným pohybom žalobcu po území SR a členských štátov, bez dokladu totožnosti.

31. Článok 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, pre plánovaný pobyt na území členských štátov vyžaduje platný cestovný doklad, oprávňujúci držiteľa prekročiť hranicu, ktorého platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov (od tejto podmienky možno upustiť v odôvodnenej núdzovej situácii) a ktorý musel byť vydaný počas posledných 10 rokov. Platné vízum, ak sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza; zdôvodnenie účelu a podmienky plánovaného pobytu a dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom; nejde o osoby, na ktoré bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia vstupu; nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.

32. Žalovaný v rozhodnutí explicitne konštatoval nutnosť spracovania a zabezpečenia dokladov za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia, tiež s konzumáciou času potrebného na realizáciu jednotlivých úkonov, ktoré bude v spolupráci s ÚPZC Medveďov počas zaistenia postupne vykonávať, potrebu spracovania a vyhodnotenia všetkých zistených a zaslaných podkladov, odôvodnil časové hľadisko pri nespolupráci zastupiteľského úradu, či zodpovedných orgánov v krajine, do ktorej má byť žalobca vyhostený, ktoré je súčasnou migračnou situáciou najviac zaťaženou krajinou v rámci štátov EÚ a až v prípade bezproblémového priebehu tejto administrácie, možnosť pristúpenia k samotnému výkonu a zrealizovaniu vyhostenia. V tomto smere súd prisviedča žalovanému, že každý z úkonov systemizovaných za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä v prípadoch dožiadaní smerujúcich k zodpovedným orgánom iného štátu, nemá žalovaný možnosť skrátiť ani vykonanie obligatórnych úkonov urýchliť, napr. naliehaním na autority dožiadanej krajiny.

33. Konajúci súd zastáva názor, že zaistenie žalobcu nie je účelové ani nedôvodné a namietané neodôvodnené vyžadovanie doslovnej špecifikácie vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k ich množstvu a nepredvídateľnosti, s ohľadom na celkový profil žalobcu, sa súdu javí ako prílišný formalizmus a programovosť. V tomto prípade určená doba dvoch mesiacov je preukázateľne nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie činností smerujúcich k naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok, na územie krajiny, ktorá mu zabezpečuje slobodný pohyb a pobyt, pričom súd poznamenáva, že námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán prekročil hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 13.03.2021), a to

do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil.

34. Správny orgán dostatočne odôvodnil aj neuloženie miernejších donucovacích prostriedkov, a to nedostatkom finančných prostriedkov a nemožnosťou získania ubytovania na území SR. Nie je úlohou správneho orgánu fabulovať konštrukcie mimo dispozície zákona, ktorá je jasne daná a je úplne jednoznačné, že žalobca tieto podmienky nesplnil a nemá materiálne podmienky na ich splnenie ani do budúcnosti. 35. V kontexte uvedeného je bez akejkoľvek relevancie námietka žalobcu o neodôvodnení dĺžky doby zaistenia konkrétnymi úkonmi ale aj neodôvodnenie neuloženia miernejších donucovacích prostriedkov. Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, vyplýva, že „limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca,pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.“ 36. Aj Výbor pre ľudské práva konštatoval, že fakt, že osoba vstúpila na územie ilegálne, môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby, ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 37. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, riadne sú odôvodnené aj žalobcom namietané nedostatky spočívajúce v neodôvodnení využitia miernejších donucovacích prostriedkov a úkony, ktoré bude správny orgán počas zaistenia vykonávať, sú podrobne enumerované, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa zamietol. 38. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 39. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov ( a ), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku ( ). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie ( ). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v ; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu ( ). Podľa : 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.

2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde ( ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci ( ).