Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5Co-12-2021.pdf
PDF · 87.41 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/12/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobkyne: O. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXX, XXX XX R. D. W., T. republika, proti žalovaným: 1. I. C., nar. XX. XX. XXXX a 2. S. C., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom XXX XX H., A. B. XXXX/XX, zastúpení: Advokátska kancelária Tomášek & partners, s. r. o., so sídlom 821 01 Bratislava, Rožňavská 2, IČO: 36 858 811, o zrušenie vecného bremena, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 16. apríla 2019 č. k. 6C/88/2016-311, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobkyni voči žalovaným v 1. a 2. rade nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Topoľčany) uznesením zo dňa 16. 04. 2019 č. k. 6C/88/2016-311 pri právnom posúdení podľa § 470 ods. 1, § 251, § 255 ods. 1 a § 257 (Civilného sporového poriadku, ďalej iba „CSP“) rozhodol tak, že žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi (žalobkyni) nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie nepriznal.
2. Pokiaľ ide o odôvodnenie tohto uznesenia prvoinštančný súd uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd rozhoduje podľa zásady úspešnosti tej ktorej strany v spore. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania. Súd iba výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre takýto postup v zmysle § 257 CSP. Aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru o danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo z časti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, pričom táto výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach u strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa pritom nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť a nesmie ani odporovať dobrým mravom.
3. Z obsahu slovného vyjadrenia ust. § 257 CSP vyplýva, že ide o výnimočné ustanovenie, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých (konkrétnych) prípadov, pričom predmetné ust. má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu v tom smere, či ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu a takisto je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je potrebné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Súd na základe takéhoto skúmania pri rozhodovaní o náhrade trov konania
môže dôjsť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie ÚS SR zo dňa 08. 12. 2011 sp. zn. II. ÚS/563/2011).
4. V danom prípade výnimočnosť pre nepriznanie náhrady trov úspešným žalovaným v tomto konaní súd vzhliadol v okolnostiach danej veci a vlastne v okolnostiach, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu nároku na súde. Bolo preukázané, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia vecného bremena, ktorému zodpovedá právo chôdze a jazdy vlastníkov penziónu „A.“ manželov C., návštevníkov tohto penziónu a ďalších turistov. Žalobkyňa je vlastníčkou domu súp. č. 39 a parciel č. 45/1, 45/4 v kat. úz. A., pričom žalovaní sú vlastníci susedného penziónu „A. C.“ ako aj priľahlých pozemkov zapísaných na LV č. XXX. Vecné bremeno má žalobkyňa zapísané na pozemku, ktorý je súčasťou LV č. XX. Vecné bremeno užívajú turisti z penziónu, ktorí sú cudzími ľuďmi na pozemku žalobkyne. Jej dom a pozemok sa nachádza v ochrannom pásme kultúrnej pamiatky. V dôsledku súkromného podnikania žalovaných podľa názoru žalobkyne na jej pozemku dochádza k devastácii pozemku, rodinného domu, pričom v tesnej blízkosti jej domu prechádzajú veľké nákladné autá, ktoré poškodzujú statiku tohto domu a tým vzniká škoda na majetku žalobkyne. Vzhľadom k uvedenému podala žalobkyňa na súde žalobu o zrušenie vecného bremena, pretože jeho zriadením dochádza k znehodnoteniu a poškodzovaniu predmetných nehnuteľností.
5. Práve vzhľadom na tieto tvrdenia žalobkyne vzhliadol súd výnimočnosť danej veci spočívajúcej v jej okolnostiach, t. j. takých, za akých došlo práve k podaniu žaloby žalobkyňou ohľadne zrušenia vecného bremena. Pokiaľ ide o majetkové pomery žalobkyne, táto poberá starobný dôchodok v Českej republike vo výške 12.102 Kč mesačne, čo predstavuje 471,02 eura a je vlastníčkou staršieho rodinného domu vyžadujúceho neustále údržbu a rekonštrukciu. Oproti tomu žalovaní v 1. a 2. rade sú vlastníkmi rodinného domu a rekreačno-turistického zariadenia (penziónu A.), z ktorého majú pravidelný príjem. Preto následne súd prvej inštancie vzhľadom na existenciu uvedených okolností sa rozhodol nepriznať vo veci úspešným žalovaným náhradu trov konania s tým, aby si každá strana tohto sporu znášala svoje náklady. Takéto rozhodnutie o trovách konania nepovažoval súd prvej inštancie za neprimerane tvrdé a ani v rozpore s dobrými mravmi.
6. Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí s poukazom na ust. § 390 CSP navrhli odvolaciemu súdu, aby uznesenie zmenil tak, že výrok o nepriznaní náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi zmenil na výroky: Súd žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania priznáva vo výške 100 % a Súd žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznáva vo výške 100 %.
7. Ako žalovaní majú za to, že neexistujú dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP. Použitiu tohto moderačného ust. bránia okolnosti, ktoré žalobkyňu viedli k podaniu žaloby, ako aj jej následné správanie v konaní. Takisto aj majetkové pomery žalobkyne nie sú veľmi zlé, či biedne, ale sú postačujúce k tomu, aby mohla znášať trovy sporu, ktorý vyvolala zjavne bezúspešným uplatnením práva. Na základe konštatovania dostatočných majetkových pomerov u žalobkyne potom automaticky nezáleží na tom, aké majetkové pomery majú žalovaní.
8. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil existenciu podmienok pre prípustnosť rozhodnutia o nepriznaní náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Neprihliadol na správanie žalobkyne, výchovnú funkciu povinnosti neúspešnej strany sporu nahradiť trovy konania, ani na žiadne ďalšie argumenty žalovaných. Taktiež nesprávne vyhodnotil majetkové pomery žalobkyne a žalovaných (v rozpore s právnou teóriou a súdnou praxou). Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s argumentmi žalovaných, čím im nevytvoril priestor na účinné bránenie ich práva a porušil ich právo na spravodlivý proces. Bez opory vo vykonanom dokazovaní vyhodnotil majetkové pomery žalovaných ako lepšie, pričom tieto sú v zásade totožné.
9. Uznesenie súdu prvej inštancie je nesprávne, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie vôbec nerozhodol o trovách odvolacieho konania, hoci o nich rozhodnúť mal.
10. Sama žalobkyňa neustálym predkladaním nesúvisiacich podkladov, nepodloženými tvrdeniami, nutnosťou miestnej obhliadky, a teda nutnosťou nariaďovania ďalších pojednávaní nepretržite zvyšovala trovy konania. Pokiaľ by žalobkyňa mala byť všeobecne oslobodzovaná od povinnosti úhrady náhrady trov konania v prípade neúspechu v spore, podľa názoru žalovaných by bolo žalobkyni dané v podstate akési „generálne poverenie“ na ďalšie zbytočné žaloby a zahlcovanie justície.
11. Žalobkyňa v konaní pod sp. zn. 6C/88/2016 nepreukázala a ani netvrdila žiadne trvalé zmeny oproti stavu, kedy bolo o existencii vecného bremena právoplatne rozhodnuté. Zo strany žalobkyne ide o šikanózny výkon jej práva na súdnu ochranu. Len pár rokov po tom ako bola určená existencia vecného bremena v prospech žalovaných vo viac ako 9-ročnom spore (8Co/166/2007-316) žalobkyňa chce de facto obísť právoplatné rozhodnutie podávaním nových žalôb. Zo strany žalobkyne išlo v prípade žaloby o zrušenie vecného bremena už od počiatku o zjavne neopodstatnenú žalobu.
12. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie napadnuté predmetným odvolaním je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť. V ďalšom odvolací súd odkazuje na obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia, s ktorým sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania ako existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 14. V danej veci týkajúcej sa podaného odvolania žalovaných v 1. a 2. rade zo dňa 03. 05. 2019 smerujúceho proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 16. 04. 2019 č. k. 6C/88/2016-311 odvolací súd v rámci odvolacieho konania, viazaný zákonnou povinnosťou, či napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád v zmysle § 389 ods. 1 CSP, dospel k tomu záveru, že konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie takouto vadou netrpí, a preto s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolaním žalovaných v 1. a 2. rade napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní nároku na náhradu trov konania pre žalovaných v 1. a 2. rade ako vecne správne potvrdil.
15. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade sa prvoinštančný súd správne vysporiadal s aplikáciou ust. § 257 CSP ako moderačného ustanovenia, ktoré sa používa vo výnimočných prípadoch náhrady trov konania. Akceptujúc špecifiká danej prejednávanej veci spočívajúce v dôvodoch podanej žaloby žalobkyňou ohľadne zrušenia vecného bremena (obava žalobkyne z devastácie jej pozemku a rodinného domu na ňom postavenom v dôsledku súkromného podnikania žalovaných v 1. a 2. rade ako aj realizácia zásobovania penziónu vo vlastníctve žalovaných v 1. a 2. rade nákladnými vozidlami) súd prvej inštancie správne rozhodol, keď inak plne úspešným žalovaným v 1. a 2. rade v predmetnom spore náhradu trov konania práve s poukazom na uvedené špecifiká prejednávanej veci o zrušenie vecného bremena v plnom rozsahu podľa § 257 CSP nepriznal. Súd prvej inštancie následne správne skonštatoval aj kumulatívne splnenie druhej podmienky pre nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP žalovaným v 1. a 2. rade, za ktorú podmienku považoval majetkové pomery žalobkyne ako starobnej dôchodkyne s poberaným starobným dôchodkom v sume 471,02 eura mesačne. V tejto súvislosti súd zároveň vyhodnotil aj majetkové pomery žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí ako dôchodcovia podnikajú vo vlastnom penzióne a majú vlastný príjem z tejto činnosti, čo pri akceptácii ich majetkových pomerov umožňuje aplikáciu ust. § 257 CSP v súvislosti s
rozhodovaním o náhrade trov prvoinštančného konania. Takéto rozhodnutie prvoinštančného súdu o náhrade trov konania aj podľa názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade nie je možné považovať za neprimerane tvrdé a v rozpore s dobrými mravmi.
16. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že podanie žaloby zo strany žalobkyne ohľadne zrušenia nariadeného vecného bremena nie je možné považovať za akt šikanózneho zneužívania práva žalobkyňou, ako v podanom odvolaní tvrdia žalovaní v 1. a 2. rade. Predmetné vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu - používania cesty peši aj vozom cez pozemok 45/4 v prospech vlastníkov uvedeného pozemku parc. č. 42/2 zapísané na LV č. XXX bolo zriadené bez náhrady, pričom žalobkyňa ako vyše 70-ročná osoba, ktorá je laikom v odbore stavebníctva sa vzhľadom na frekvenciu využívania oprávnenia z nariadeného vecného bremena, či už vlastníkmi penziónu, turistami v penzióne ubytovanými alebo zásobovacími motorovými vozidlami, z jej pohľadu odôvodnene môže domáhať z dôvodu obavy vzniknutia škôd na jej nehnuteľnom majetku žalovaného zrušenia alebo obmedzenia, zriadeného vecného bremena. Zo strany žalobkyne by o šikanózny výkon práva išlo v tom prípade, ak by žalobkyňa žalobu o zrušenie vecného bremena podávala opakovane a bez akejkoľvek opodstatnenosti, čo však nie je daný prípad.
17. Záverom odvolací súd poznamenáva, že v danej prejednávanej veci súd prvej inštancie pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva zvolil vhodný prípad, pri ktorom nerealizoval všeobecné zásady náhrady trov konania, ale akceptoval výnimočné okolnosti prejednávanej veci a dôvody hodné osobitného zreteľa, čo ho v súhrne správne primälo k nepriznaniu náhrady trov konania inak plne úspešným žalovaným v 1. a 2. rade práve kvôli dôvodu aplikácie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Žalovaní v 1. a 2. rade svoj nesúhlas s rozhodnutím o náhrade trov konania za použitia ust. § 257 CSP vyjadrili vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14. 02. 2019, reagujúc v podstate na rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 05. 12. 2018 č. k. 5Co/324/2017-266, ktorým rozsudkom bol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ohľadne zamietnutia žaloby o zrušenie vecného bremena potvrdený a v časti výroku o náhrade trov konania zrušený.
18. V kontexte uvedeného odvolací súd napadnuté prvoinštančné uznesenie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania pre žalovaných v 1. a 2. rade ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní náhradu trov konania spojených s týmto konaním nepriznal, pretože jej žiadne odvolacie trovy nevznikli.
20. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).