Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Cob/88/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Zuzany Konárikovej, v právnej veci žalobcu PLENKALL SK s.r.o., so sídlom Macharova 1104/3, 851 01 Bratislava, IČO: 46 699 864, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Ritomským, so sídlom Jána Kollára 375/17, 901 01 Malacky, IČO: 55 226 451, proti žalovanému 1/ J&M DOPRAVA s.r.o., so sídlom Cesta osloboditeľov 3730/124, 977 01 Brezno, IČO: 47 362 685, žalovanému 2/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. C. XXXX/XXX, XXX XX D. a žalovanému 3/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. C. XXXX/XXX, XXX XX D., všetci traja žalovaní zastúpení kohút & partners, s.r.o. so sídlom Námestie SNP 74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 47 235 888, o zaplatenie 21.123,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno, č.k. -128 zo dňa 21. februára 2023 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Brezno, č.k. -128 zo dňa 21. februára 2023, potvrdzuje.

II. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom vo výroku I. žalobu zamietol. Výrokom II. súd rozhodol, že žalovaní majú nárok spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovaným 1/ až 3/ solidárne zaplatiť 21.123,08 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 20.08.2019 až do zaplatenia, na tom skutkovom a právnom základe, že medzi stranami bola uzavretá Úverová zmluva č. 1008013158 dňa 11.10.2018, v zmysle ktorej žalobca poskytol žalovaným úverové prostriedky vo výške 10.000,- Eur. Žalovaní sa zaviazali tieto úverové prostriedky splatiť dohodnutými splátkami podľa splátkového kalendára. Dňa 18.10.2018 žalovaní spísali notársku zápisnicu pre zabezpečenie pohľadávky oprávnenej osoby a svoj záväzok riadne a včas úver splácať porušili. Niekoľkokrát sa dostali do omeškania s plnením svojho záväzku, následkom čoho ich žalobca viackrát vyzval na plnenie e-mailom, niekoľkokrát formou SMS a telefonicky. Žalobca poskytol žalovaným aj možnosť zníženia splátok, upozornil ich na možnosť exekučného konania, no bezúspešne. Na základe uvedenej notárskej zápisnice prebehlo exekučné konanie, v ktorom bola vymožená istina 10.000,- Eur (dovtedy stále nesplatená), pričom žalovaní vykonali spolu splátky vo výške 5.012,52 Eur, z celkovej hodnoty súčtu všetkých splátok 36.135,60 Eur, teda zostalo zaplatiť 21.123,08 Eur.

3. Okresný súd Banská Bystrica, ako súd upomínací v konaní, č.k. vydal dňa 28.07.2022 platobný rozkaz, voči ktorému žalovaní podali odpor. Poukázali na to, že podnikateľom v tomto prípade je žalovaný 1/, avšak podnikateľmi nie sú žalovaní 2/ a 3/. Úver bol poskytnutý ako podnikateľský na účely

podnikania žalovaného 1/, pričom žalovaní 2/ a 3/ v tomto vzťahu vystupovali ako spotrebitelia. Žalovaní tvrdili, že je potrebné na podmienky, obsahové a formálne náležitosti dohodnutej a spísanej zmluvy aplikovať jednak ustanovenia , ale aj o spotrebiteľských úveroch. Tvrdili, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti, vyžadované najmä ustanovením tohto zákona, preto v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch má byť tento úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Vychádzajúc z právneho následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere považujú žalovaní nárok žalobcu, predstavujúci neuhradenú časť odplaty za poskytnutie úveru za neexistujúci. Tiež poukázali na obsah úverovej zmluvy, kde je stanovené, že za poskytnutie úveru má žalobca nárok na odplatu, pričom v rôznych častiach zmluvy sa odplata zamieňa za úrok, najmä s poukazom na čl. IV bod 6, kde zmluva upravuje, že odplata za poskytnutie úveru je stanovená ako fixný úrok. Tento je však v zmysle a v zmysle súdnej praxe možné požadovať len do doby splatnosti poskytnutých finančných prostriedkov, v tomto prípade boli tieto vymožené v exekučnom konaní a po ich úhrade, či vymožení, teda už nemôže ďalej žalobca ako poskytovateľ úveru požadovať vrátenie, resp. zaplatenie ďalších úrokov. Na zaplatenie úrokov by mal žalobca nárok, ak by bola istina neuhradená, čo je podporené samotnou koncepciou úrokov, resp. akejkoľvek odplaty na poskytnutie úveru, ktorá má byť odmenou pre veriteľa za to, že sa po určité obdobie vzdal držby nad finančnými prostriedkami. Ak teda došlo k úhrade dlžnej sumy 10.000,- Eur, neexistuje žiadny právny ani logický dôvod, pre ktorý by mali dlžníci uhradiť veriteľovi ešte úroky za obdobie až do roku 2028 za situácie, kedy poskytnutou sumou už nedisponujú.

4. Žalobca v konaní poukázal najmä na postavenie žalovaných 2/ a 3/, ktorí v tomto právnom vzťahu nemohli vystupovať z pozície spotrebiteľov, keďže ide o spoločníkov a konateľov žalovaného 1/. V zmysle úpravy ide o ovládanú osobu a ovládajúce osoby, najmä vo vzťahu k prípadnej zodpovednosti za prípadný bankrot žalobcu 1/ ako právnickej osoby, keď právna úprava takýmto spôsobom reagovala na prípady dovedenia právnických osôb do úpadku ovládajúcimi osobami bez akejkoľvek zodpovednosti voči veriteľom. Žalovaní 2/ a 3/ majú právnu zodpovednosť, ak sa žalovaný 1/ do insolvencie dostane a zároveň tým dôjde z procesného hľadiska k zjednodušeniu dôkaznej situácie veriteľov ovládanej osoby pre uplatnenie zodpovednosti za úpadok ovládanej osoby na súde. Žalobca mal za to, že odpor je teda neopodstatnený, najmä však nespochybňuje výšku uplatnenej pohľadávky čo do výšky, ale iba konštatuje výšku úrokov v hodnote 261 %, čo je však odplata za obdobie 10. rokov, čo predstavuje priemerný mesačný úrok vo výške 2,175 %, teda ide o bežnú sadzbu pri podnikateľských úveroch, pri zohľadnení bonity a rizikovosti žalovaného 1/. Žalobca tiež uviedol, že namieta „lehotu premlčania možnosti na odvolanie“, a to z dôvodu, že platobný rozkaz v tomto konaní bol vydaný, odoslaný a doručený s fikciou doručenie dňa 28.07.2022 a uplynutie úložnej lehoty rozhodnutia do vlastných rúk je k dátumu 13.08.2022, žalovaní však podali odpor až 14.08.2022, teda po lehote stanovenej v platobnom rozkaze. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný 1/ je právnickou osobou a žalovaní 2/ a 3/ sú živnostníkmi a zároveň spoločníkmi a konateľmi žalovaného 1/, teda nemožno vo vzťahu k predmetu podnikateľského úveru hovoriť o žalovaných 2/ a 3/ v postavení spotrebiteľov. Tiež žalobca poukázal na to, že vymáhaná suma v tomto konaní je časť celej pohľadávky, ktorá vznikla vyhlásením zročnosti úveru v zmysle . Tiež poukázal na znenie , v zmysle ktorého za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytnutie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Táto podmienka u žalobcu splnená je, čo vyplýva aj z obchodného registra, pričom odplata za poskytnutie úveru dohodnutá v tomto prípade bola. Túto nemožno zamieňať za úroky, naopak pri vyhlásení zročnosti sa odplata spolu s istinou stávajú predmetom celého záväzku dlžníkov, teda istinou. Žalobca najprv využil možnosť exekučného vymáhania nesplatenej istiny poskytnutého úveru na základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu a až potom pristúpil k vymáhaniu a požadovaniu vydania platobného rozkazu vo vzťahu k ostatnej časti svojej pohľadávky. Ak žalovaní uvádzajú, že nie je dôvod, aby po zaplatení istiny žalobca vymáhal ešte úrok z poskytnutého úveru, tak si pravdepodobne zmýlili tento nárok s nárokom na úrok z omeškania vo výške 8 % ročne, ktorý je uvedený v platobnom rozkaze. Úrok je pritom požadovaný len z nesplatenej sumy po odrátaní už vykonanej exekúcie 10.000,- Eur. Ak teda žalobca požaduje úrok z poskytnutého úveru, tu sa nejedná o úroky z požičaných peňazí, ale sa jedná o sumu, ktorá vznikla vyhlásením zročnosti, kedy sa stal splatným celý podnikateľský úver, čo predstavuje celú nesplatenú istinu spolu s odplatou v úhrne 31.123,08 Eur, pričom po vymožených a splatených sumách ostáva k zaplateniu 21.123,08 Eur.

5. Žalovaní zotrvali v konaní na tom, že žalovaní 2/ a 3/ v úverovom vzťahu vystupovali ako spotrebitelia, nakoľko finančné prostriedky neboli poskytnuté ako podnikateľom, ale tieto boli poskytnuté výlučne pre

potreby žalovaného 1/. Pre nedostatok obsahových náležitostí úverovej zmluvy potom je táto úverovou zmluvou spotrebiteľskou a zároveň úver má byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Ak žalobca argumentuje ustanoveniami zákona o zodpovednosti ovládajúcich osôb za úpadok ovládanej osoby za vzniknutú škodu veriteľov, potom nie je zrejmé, z akého právneho dôvodu je vlastne v konaní žalovaná suma uplatnená, teda či ako zaplatenie sumy zo vzniknutej škody alebo z iného právneho dôvodu. Každopádne v prípade uplatnených úrokov z poskytnutého úveru žalovaní zotrvali na svojej argumentácií, že tieto nie je možné uplatňovať si po tom, ako bola veriteľovi zaplatená istina úveru.

6. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a ich obsahom, pričom konštatoval, že v prvom rade sa zaoberal námietkou žalobcu vo vzťahu k tvrdenému oneskorenému podaniu odporu v tejto veci voči platobnému rozkazu. Súd konštatoval, že platobný rozkaz bol postupne doručený žalovaným, pričom žalovanému 1/ uplynula lehota na podanie odporu dňa 12.08.2022, žalovanému 2/ uplynula lehota dňa 18.08.2022 a žalovanému 3/ dňa 13.08.2022. Odpor vo veci bol podaný elektronicky dňa 12.08.2022 na základe splnomocnenia, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalovaných udelené dňa 10.08.2022 všetkými tromi žalovanými. Odpor teda podal právny zástupca žalovaných včas, a preto námietka žalobcu je v tomto smere nedôvodná.

7. Ďalej súd uviedol, že v konaní bolo potrebné ustáliť povahu právneho vzťahu strán, keďže táto otázka bola v konaní medzi stranami sporná. Žalobca tvrdil, že úver bol poskytnutý ako podnikateľský a má sa spravovať s ustanoveniami . Žalovaní naopak argumentovali, že úver je potrebné považovať minimálne vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ za úver spotrebiteľský a podlieha teda obmedzeniam a všeobecnej právnej úprave , ako aj Zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd v tomto smere prisvedčil argumentácii žalobcu. Mal za to, že z formulácií zmluvy možno jednoznačne určiť, z akého dôvodu bol o úver žiadaný a na aký účel má byť tento poskytnutý. Išlo o úver podnikateľský, poskytnutý s viazaným využitím na účel podnikateľskej činnosti (čl. I úverovej zmluvy). Za dôležitú okolnosť pri posudzovaní tejto otázky považoval súd, že v čase uzatvárania zmluvy boli žalovaní 2/ a 3/ uvedení nielen ako príjemcovia úveru, ale k žalovanému 1/ zároveň ako štatutárny orgán. Z obchodného registra žalovaného 1/ vyplýva, že išlo o konateľov a spoločníkov tejto spoločnosti. Žalovaný 3/ bol v takomto postavení až do 04.12.2018, žalovaný 2/ je spoločníkom a konateľom doteraz. V záhlaví úverovej zmluvy je zároveň uvedené číslo účtu, na ktoré budú peňažné prostriedky z poskytnutého úveru poukázané. Použitie peňazí z úveru bolo viazané na podnikateľské účely, a teda aj v prípade, že by išlo o účet, ktorý patrí len niektorému z týchto konateľov, mohli by ich použiť len za účelom činnosti žalovaného 1/ ako podnikateľského subjektu, resp. oboch spoludlžníkov, ktorí v tom čase boli živnostníkmi a zároveň štatutárnymi orgánmi žalovaného 1/.

8. Súd tiež uviedol, že pre argumentáciu žalovaných, že by malo ísť o spotrebiteľsko – dodávateľský vzťah z titulu toho, že sú to fyzické osoby nepodnikatelia, resp. že žalovaný 2/ je v notárskej zápisnici uvedený aj s údajmi nepodnikateľskými (dátum narodenia, trvalé bydlisko), teda nie je dostatočným podkladom na konštatovanie toho, že v tomto právnom vzťahu vystupujú žalovaní 2/ a 3/ ako spotrebitelia. Podľa súdu je dôležité vykladať tento pojem v zmysle ustanovenia . Tiež súd uviedol, že rovnako zo ( a ) vyplýva, že za spotrebiteľský je možné úver považovať vtedy, ak ide o fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, pritom úver je poskytnutý takejto osobe práve ako spotrebiteľovi. Podľa názoru okresného súdu ani jedna z týchto stanovených podmienok nie je splnená v prípade predmetnej úverovej zmluvy. Ak zároveň žalovaní 2/ a 3/ ako príjemcovia úveru sú osobami podnikateľsky spätými so žalovaným 1/ , ako správne uviedol žalobca, v zmysle aktuálnej právnej úpravy sú považovaní za osoby ovládajúce vo vzťahu k žalovanému 1/ ako osobe ovládanej, ich postavenie spolupríjemcu implikuje v prvom rade ich postavenie v úverovom vzťahu ako podnikateľov. Pre opačný záver by musela byť buď nejaká poznámka v úverovej zmluve, resp. klauzula o možnosti využiť časť finančných prostriedkov aj na iný ako podnikateľský účel. Takýto záver však zo žiadnej listiny ani dôkazu nevyplýva.

9. Podľa názoru okresného súdu naopak možno dovodiť úmysel žalobcu pri poskytovaní úveru zahrnúť do úverového vzťahu nielen podnikajúcu právnickú osobu, ale aj jej štatutárov ako spoludlžníkov, z dôvodu lepšieho zabezpečenia vymožiteľnosti plnení z úverovej zmluvy. Súd preto uzavrel, že posudzovanie úverovej zmluvy a právnych vzťahov z toho vyplývajúcich pre strany sporu je rozhodujúca právna úprava , v zmysle jeho a následne okrem všeobecných ustanovení o záväzkových vzťahoch najmä ustanovenie a nasl.

10. Okresný súd ďalej konštatoval, že v tomto prípade bola dohodnutá zmluva o úvere medzi zmluvnými stranami, kde žalobca sa zaviazal v určenej lehote a za určených podmienok poskytnúť žalovaným finančné prostriedky na určený účet, žalovaní sa zaviazali poskytnutý úver splácať, vrátane príslušenstva poskytnutého úveru, ktoré bolo v zmluve nazvané ako odplata, dokonca v samotnej úverovej zmluve bolo stanovené, že príjemca úveru sa zaväzuje tento úver prijať, použiť na účel podnikateľskej činnosti a splatiť v plnej výške, vrátane odplaty v zmysle a príslušenstva. V zmluve nebolo stanovené, aké príslušenstvo by mal príjemca úveru platiť, okrem uvedenej odplaty, splátkový kalendár určoval taktiež len splácanie istiny a tejto odplaty. Pri otázke, či išlo v skutočnosti o úroky, teda cenu požičaných peňazí, alebo či išlo o bankovú províziu, resp. províziu poskytovateľa úveru, ktorý poskytuje úvery ako predmet svojho podnikania v zmysle , bolo potrebné podľa názoru okresného súdu vychádzať najmä z povahy a rozsahu tejto odplaty. Pri poskytnutej sume 10.000,- Eur a stanovených splátkach v počte 120 a výške 301,13 Eur bola vyčíslená celková hodnota na zaplatenie 36.135,60 Eur. Namiesto jednorazovej provízie za poskytnutie úveru, ktorú zákon v ustanovení umožňuje, aj táto tzv. odplata mala byť splácaná uvedenými splátkami postupne od prvej až po 86. zo 120. Napriek tomu, že ide o zmluvu úverovú, kde platenie úrokov popri istine je podstatnou obsahovou náležitosťou zmluvy a právneho vzťahu, táto úverová zmluva nestanovuje žiadnu povinnosť platenia akýchkoľvek súm, ktoré by boli nazvané ako splátky úrokov (čo i len sčasti). Z tohto dôvodu súd vychádzal pri výklade slovného pomenovania jednotlivých zložiek splácaných súm z úmyslu zmluvných strán a povahy rozsahu jednotlivých dohodnutých plnení. Odplata v prípade predmetnej zmluvy celkom zrejme, aj keď bola naviazaná pojmovo poskytovateľom úveru na právny inštitút v zmysle , nie je bežnou bankovou províziou, ktorá sa môže požadovať za poskytnutie úveru. Tá je totiž pri zmluvnom type úveru až treťou, prípadne ešte neskoršou, ktorú sa prijímateľ úveru zaväzuje zaplatiť. Ako vyplýva aj z citovaného ustanovenia , v prvom rade sa dlžník zaviaže vrátiť poskytnutú istinu, v druhom rade úrok ako cenu peňazí - tieto položky musia byť súčasťou zmluvných dojednaní, inak by nešlo o úver. Zároveň výška úroku v praxi bánk má často rozsah dosahujúci, či presahujúci sumu istiny, najmä ak ide o dlhodobé splácanie. Naopak odplata - banková provízia by zo svojej podstaty mala byť len zlomkom k istine, rozsahom podobná bankovým poplatkom, t.j. rádovo v percentách, nie desiatkach či stovkách percent. Pri tejto úvahe je podľa názoru okresného súdu potom potrebné porovnať rozsah „odplaty“, dohodnutej v predmetnej zmluve - k poskytnutej sume 10.000,- Eur, čo predstavuje navýšenie pri splácaní o celých 26.135,60 Eur a má byť zaplatená nie jednorazovo pri poskytovaní úveru, ale postupne splácaná počas 86 mesiacov. Podľa názoru okresného súdu napokon je tu okolnosť, že ak by šlo o odplatu podľa , v zmluvných dojednaniach by chýbal úrok a nešlo by teda o úver, čo ale celkom zrejme nebolo úmyslom strán.. Z toho dôvodu súd uzavrel, že v skutočnosti podľa povahy tohto nároku napriek slovnému pomenovaniu ide o úrok z poskytnutého úveru a nie o odmenu, či odplatu v zmysle . Súd tiež dodal, že žalobca mohol popri úroku dojednať aj takúto odplatu, pretože v zmysle zákonnej podmienky v uvedenom ustanovení zákona žalobca má v predmete podnikania aj poskytovanie úveru.

11. K otázke možnosti domáhať sa zaplatenia úrokov aj po zaplatení istiny, čo namietali žalovaní, súd konštatoval, že takéto obmedzenie nevyplýva zo zákona a nevyplynulo ani z dohodnutých zmluvných podmienok. Súd poukázal na , z ktorého vyplýva, že od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky takto nie sú určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednali úroky vyššie, než je prípustné podľa zákona alebo na základe zákona je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške.

12. Ďalej súd poukázal na , podľa ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

13. Z uvedených citovaných zákonných ustanovení podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že spravidla sa úroky platia spolu so splátkami úveru, ak sú takéto splátky určené, pričom zákonné ustanovenie vytvára pre prípad, že si strany zmluvy nedohodnú niečo iné, pravidlo, že úroky sa platia v deň splatnosti každej splátky, čo by znamenalo, že v každej splátke je obsiahnutá aj suma splatenej istiny, aj suma splatených úrokov. Súd poukázal na to, že nejde o kogentné ustanovenie v zmysle a účastníci zmluvy sú teda oprávnení dohodnúť splatnosť úrokov aj inak. Každopádne ustanovenie, ktoré hovorí o tom, že úrok je povinný zaplatiť dlžník len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov, platí v zmysle len pre prípad, že dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Samotné ustanovenie zákona neupravuje situáciu, keď je dlžník v omeškaní so splácaním úveru a z tohto dôvodu dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru v zmysle . Týmto pádom totiž dochádza k zmene dohodnutých podmienok splatnosti úverových prostriedkov a istina aj úroky sa stávajú splatnými okamžite, resp. v poskytnutej lehote, ale čo je taktiež dôležité, v celej dohodnutej výške, ktorá zostala nesplatená.

14. Súd ďalej uviedol, že predmetná úverová zmluva stanovovala v citovanom článku IV. bod 3, že dlžníci budú splácať najprv odplatu za poskytnutie úveru a rovnako majú možnosť predčasne splatiť istinu bez ďalších nákladov, ktoré by im s tým mali vzniknúť. V bode 5 rovnakého článku boli zase stanovené úľavy v prípade, že dôjde k predčasnému splateniu a zároveň neboli omeškané splátky a nedošlo k zročnosti úveru, mala byť poskytnutá zľava 10 % z celkovej nesplatenej sumy úveru vrátane odplaty. Pre prípad omeškania so splácaním potom bolo dohodnuté oprávnenie poskytovateľa úveru, aké je formulované aj v , teda vypovedať splátkový kalendár a požadovať zaplatenie celých úverových prostriedkov s úrokmi okamžite. Odpustenie úrokov v prípade uhradenej istiny pred príslušenstvom, dobrovoľne ani exekučne, dohodnuté nebolo, okrem už spomínanej zľavy 10 percent za presne určených podmienok.

15. Súd preto nemohol uznať argumenty žalovaných a priklonil sa k argumentácii žalobcu. Súd však konštatoval, že je daný iný dôvod, pre ktorý nebolo možné žalobe vyhovieť. Poukázal na stav dôkaznej núdze, keď napriek tvrdeniu žalobcu o zosplatnení úveru nepredložil súdu dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že žalobca ako poskytovateľ úveru vyzval na úhradu celého záväzku z úverovej zmluvy nielen žalovaného 3/, ale aj ďalších dvoch žalovaných. Žalobca doložil len výzvu na úhradu voči žalovanému 3/ s podacím lístkom z 12.08.2019. Okresný súd má za to, že by to znamenalo, že uplatnenie práva na zaplatenie celej dlžnej sumy naraz by bolo účinné len voči žalovanému 3/, nie však voči ostatným dvom žalovaným, a teda voči týmto by žaloba nemohla byť uznaná ako dôvodná. Žalovaným 1/ a 2/ by súd mohol uložiť len povinnosť zaplatiť dlžné splátky, ktorých splatnosť nastala do vyhlásenia rozsudku v tejto veci, to by však žalobca musel byť prítomný na pojednávaní a tieto sumy vierohodne vyčísliť - istina v tomto prípade už splatená je, časť príslušenstva tiež, avšak presná suma tohto príslušenstva sa bez súčinnosti žalobcu vyčísliť nedá . . 16. Súd tiež zdôraznil, že vyčíslenie žalovaného nároku bolo vykonané jednoducho tak, že od celkovej sumy, ktorá mala byť podľa úverovej zmluvy zaplatená, teda 36.135,60 Eur, bola odpočítaná suma vymožená v exekučnom konaní vo vzťahu k istine, teda 10.000,- Eur, zároveň bolo v žalobe konštatované zaplatenie splátok podľa splátkového kalendára v celkovej výške 5.012,52 Eur a po odpočítaní uvedených zaplatených, resp. vymožených súm, zostala uplatňovaná suma v tomto konaní 21.123,08 Eur. Súd uviedol, že ide o skutkové tvrdenie zo strany žalobcu, ktoré nebolo ďalej rozvinuté o ďalšie podrobnosti vo vzťahu k splácaniu jednotlivých splátok podľa splátkového kalendára. Nebolo špecifikované, v časti ktorých splátok, do akého obdobia bolo splácané zo strany žalovaných riadne a včas, ktoré splátky zostali neuhradené čo i len čiastočne, či po výzve na úhradu záväzku došlo k nejakej úhrade alebo nie, a ďalej na aké sumy dlžoby boli úhrady v celkovej výške 5.012,52 Eur zarátané, t.j., či len na stanovené sumy „odplaty“, ktoré boli v splátkovom kalendári uvedené, alebo aj na prípadné iné príslušenstvo, ktoré bolo síce v úverovej zmluve len všeobecne spomenuté, ale nebolo špecifikované druhom ani rozsahom.

17. Podľa názoru okresného súdu strohé číselné údaje, ktoré uviedol v konaní ako skutkové tvrdenia žalobca, v konaní neboli potvrdené zo strany žalovaných ako nesporné, a preto ich súd nemohol považovať za preukázané, najmä s ohľadom na ďalšiu skutočnosť, ktorá k uvedeným tvrdeniam vytvára rozpor. Dňa 11.08.2019, keď bola datovaná výzva na úhradu záväzku a táto odosielaná žalovanému 3/, vyčíslená dlžná suma v tejto výzve bola 34.149,99 Eur plus príslušenstvo. Bolo to teda v čase, keď bolo splatných ešte len prvých 9 splátok úveru, teda od 17.11.2018 do 17.07.2019 a žalovaní mali podľa

zmluvy zaplatiť na splátkach úveru spolu 2.710,17 Eur. Pre odstúpenie od splátkového kalendára v zmysle úverovej zmluvy postačovalo aj omeškanie s jednou splátkou čo i len čiastočne, teda akékoľvek porušenie tohto splátkového kalendára. Ak teda dňa 11.08.2019 bola stále dlžnou nesplatenou sumou zo strany príjemcov úveru suma 34.149,99 Eur, potom do 11.08.2019 celkom zrejme žalovaní zaplatili na splátkach iba 1.985,61 Eur. Žalobca v konaní netvrdil ani nepreukazoval, v akom období a v akých sumách platili žalovaní splátky úveru aj naďalej, ak celá zaplatená suma na splátkach z ich strany mala byť vo výške 5.012,52 Eur. Zároveň žalobca v konaní neuviedol, či z týchto zaplatených súm bola nejaká časť zarátaná aj na iné zložky ako je len istina, či odplata, ako je pomenovaná v splátkovom kalendári, resp. v úverovej zmluve. Na istinu pritom celkom zrejme zarátané nemohli byť, lebo táto bola v celosti vymáhaná exekučne, nie uhrádzaná dobrovoľne.

18. Súd konštatoval aj ďalšiu nezrovnalosť vo výpočtoch splácaných súm v úverovej zmluve, a to v čl. IV. ods. 1, kde splátkový kalendár určoval splácanie odplaty, resp. úroku do 17.12.2025, keď bola splatná 86. splátka. Týchto 86 splátok po 301,13 Eur znamená celkovú sumu 25.897,18 Eur. Zostávajúca suma na splatenie je od ďalšej, teda 87. splátky vyčíslená na 9.937,29 Eur, splátky sú už označené ako platby na istinu, tá však mala mať výšku 10.000,- Eur, nie 9.937,29 Eur. Ak bola následne v exekučnom konaní vymožená istina vo výške 10. 000,- Eur, potom táto nesúhlasila so splátkovým kalendárom, presnejšie povedané istinu zo splátkového kalendára prevyšovala o sumu 62,71 Eur, teda vymožené prostriedky vo výške 10.000,- Eur predstavovali na istine 9 937,29 Eur a zostatok, teda 62,71 Eur by mal byť odrátaný zo splátok, na tzv. odplatu alebo iné príslušenstvo, ak si ho vtedy žalobca uplatnil. Ak by bola suma 62,71 Eur započítaná na úrok, nazvaný ako odplata, potom už nemôže byť z tohto titulu požadovaných v súdnom konaní 25.897,18 Eur mínus uhradených 5.012,52 Eur, ale len 25.834,47 Eur

- mínus uhradených 5.012,52 Eur, celkovo teda 20.821,95 Eur.

19. Súd teda dospel k záveru, že nie je možné ustáliť konečnú dlžnú sumu na strane žalovaných, ktorú by boli povinní zaplatiť žalobcovi aj v prípade, že by z jeho strany došlo voči všetkým trom k uplatneniu práva na splatenie, resp. zaplatenie celého dlhu z úveru naraz, a preto podľa okresného súdu je nutné konštatovať, že voči žalovaným 1/ a 2/ nie je dôvodná žaloba v celej uplatnenej sume z dôvodu, že voči ním takéto právo zo strany žalobcu uplatnené nebolo, resp. takéto uplatnenie práva nebolo v konaní preukázané. Zároveň podľa okresného súdu žalobca si nesplnil svoju povinnosť pravdivého a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam a následnému vyhodnoteniu súdu. Z tohto dôvodu súd považoval žalobu za nedôvodnú a zamietol ju.

20. O trovách konania súd rozhodol podľa a úspešným žalovaným 1/ až 3/, ktorí majú voči žalobcovi nárok spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania ich priznal v celom rozsahu.

21. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd žalobe žalobcu vyhovel a aby žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v celom rozsahu. Alternatívne žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

22. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodov podľa , a . Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na odôvodnenie rozsudku v bode 22. a tvrdí, že ak by aj žalobca nedoručil výzvu žalovanému 1/ a žalovanému 2/, tak výzva bola žalovanému 1/ a žalovanému 2/ doručená súdom momentom, keď súd doručil žalovanému 1/ a žalovanému 2/ žalobu (platobný rozkaz) na vyjadrenie (podanie odporu). V čase rozhodovania súdu bola teda výzva – zosplatnenie celého úveru v riadnej dispozícií žalovaného 1/ a žalovaného 2/, a teda riadne doručená. Z tohto dôvodu je podľa žalobcu argument súdu o nedoručení výzvy nesprávny, nakoľko v čase vyhlásenia rozsudku výzva – zosplatnenie úveru boli doručené všetkým žalovaným, a teda rozsudok je s touto skutočnosťou v rozpore. Ďalej žalobca tvrdí, že súd mal povinnosť výzvu vnímať aj v kontexte podanej žaloby a nie len samostatne, ako keby žaloba neexistovala a posudzovať výzvu a podací lístok samostatne bez súvislosti s podanou žalobou. Tiež je podľa žalobcu potrebné zohľadniť skutočnosť, že žalovaní v exekučnom konaní uhradili istinu 10.000,- Eur. Samotný žalovaní teda akceptovali splatnosť celého úveru, keď v rámci exekučného konania uhradili celú istinu, ktorá by podľa splátkového kalendára splatná nebola. Skutočnosť, že žalovaní akceptovali zročnosť celého úveru, vrátane odmeny je teda nesporná, nakoľko túto skutočnosť žalovaní uznali zaplatením istiny vo výške 10.000,-Eur v rámci exekučného konania, a teda zosplatnenie úveru malo byť posudzované aj v tomto kontexte a nielen formalisticky, či sa meno/obchodné meno nachádza na

podacom lístku. Žalobca pritom informoval všetkých žalovaných (vrátane výzvy na zaplatenie celého úveru), a to prostredníctvom elektronickej komunikácie. Ako dôkaz žalobca predložil k podanému odvolaniu elektronickú komunikáciu.

23. Žalobca tiež tvrdí, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na článok IV. zmluvy o úvere, z ktorého vyplýva, že „Poskytovateľ úveru informoval príjemcov úveru o skutočnosti, že v prípade nesplácania a prekročenia termínu, ktorý je uvedený v splátkovom kalendári ako zročnosť, môže poskytovateľ vyžadovať od príjemcu splatenie celého úveru, resp. splatenie všetkých nesplatených splátok vrátane odplaty za poskytnutie úveru. Odplata za poskytnutie úveru je stanovená ako fixný úrok“. Žalobca podľa uvedeného teda v zmysle zmluvy ani nemal povinnosť vyzývať na splatenie celého úveru, ale zročnosť celého úveru nastala priamo na základe skutočnosti, že žalovaní neuhradili niektorú zo splátok riadne a včas. Podľa názoru žalobcu je irelevantné, či výzva na zosplatnenie celého úveru bola doručená aj žalovanému 1/ a žalovanému 2/.

24. Žalobca ďalej poukázal na body 23. a 24. odôvodnenia rozsudku a konštatuje, že s názorom súdu vysloveným v týchto bodoch nesúhlasí, nakoľko je zrejmé, že ak niečo žalovaní uhrádzali, tak tieto platby sa zarátavali výlučne na „odplatu“. Táto skutočnosť vyplýva jednak zo skutočnosti, že v zmysle Zmluvy o úvere sa všetky splátky až do 17.01.2026 zarátavali výlučne na odplatu a aj zo skutočnosti, že istina bola vymožená v rámci exekučného konania. Žalobca sa tiež nestotožňuje s tvrdením súdu, že úhrada vo výške 5.012,52 Eur je sporná. Žalovaní túto skutočnosť nerozporovali, resp. neuviedli, že by zaplatili z titulu zmluvy o úvere viac ako 5.012,52 Eur a istinu vo výške 10.000,-Eur v exekučnom konaní. Ak teda žalovaní nepopreli tvrdenie, že zaplatili 5.012.52 Eur, t.j. netvrdili, že by uhradili viac ako túto sumu, tak je tvrdenie o úhrade 5.012,52 Eur nesporné a započítanie tejto sumy na odplatu vyplýva z úverovej zmluvy.

25. Ďalej žalobca poukázal na bod 25. odôvodnenia rozsudku a tvrdí, že považuje postup súdu za nesúladný s , nakoľko ak súd považoval určitú časť nároku za žalobcom preukázanú, resp. ak v nejakej časti uplatňovaného nároku žalobca neuniesol dôkazné bremeno alebo ak súd našiel v časti uplatňovaného nároku rozpor s dôkazmi, tak mal žalobu v tejto časti zamietnuť a v ostatnej časti mal žalobnému návrhu vyhovieť.

26. Žalobca tiež tvrdí, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca upozornil na skutočnosť, že v bode 25. odôvodnenia rozsudku súd rozhodne uvádza, že „mínus uhradených 5.012,52 Eur“, pričom práve sumu 5.012,52 Eur v rozsudku rozporuje. Tento postup súdu je zmätočný a rozsudok, ktorý je založený na takto vzájomne sa rozporujúcich tvrdeniach súdu v rámci jedného rozsudku, nemôže podľa žalobcu nadobudnúť právoplatnosť. Podľa názoru žalobcu súd nevysvetlil dôvody, prečo žalobe nevyhovel aspoň v časti a zároveň sú v odôvodnení rozsudku značné rozpory. V tejto súvislosti poukázal žalobca na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. , z ktorého vyplýva, že súčasťou práva na spravodlivý proces je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce kritériám článku 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

27. Žalovaní sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrili k odvolaniu žalobcu podaním doručeným okresnému súdu dňa 05.06.2023. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu a aby žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

28. Žalovaní vo vyjadrení uviedli, že s odvolaním žalobcu nesúhlasia a majú za to, že rozhodnutie Okresného súdu Brezno je v merite veci správne ako po skutkovej, tak aj po právnej stráne. Uviedli, že súd prvej inštancie sa v rozsudku vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcu, ktoré boli podstatné pre merito veci, dal odpoveď na všetky právne otázky a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

29. Žalovaní tvrdia, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, a teda neuniesol dôkazné bremeno o tom, že k zosplatneniu istiny voči žalovaným malo dôjsť k dátumu 20.08.2019 (resp. 19.08.2019), pričom túto skutkovú okolnosť ani nijak bližšie neodôvodňuje dátumovými súvislosťami, ani neuvádza konkrétnejšie dôvody určenia tohto dátumu. Žalobca v konaní predložil listinný dôkaz: Výzva na úhradu záväzku úverovej zmluvy a Notárskej zápisnice zo dňa 11.08.2019, kde je ako adresát uvedený žalovaný 3/ a podací lístok zo Slovenskej pošty. Uvedené listinné dôkazy však žiadnym spôsobom nepreukazujú to, že by žalobca uvedenú listinu aj doručil žalovanému 3/ (pre úplnosť túto skutočnosť žalovaný

rozporuje) a ako správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie, žalobca nepreukázal ani doručenie tejto listiny žalovanému 1/ a žalovanému 2/. Žalobca teda postupoval v rozpore s dohodnutým spôsobom výpovede zmluvy o úvere (splátkového kalendára), ktorý bol dohodnutý v čl. IV. bod 9 Zmluvy o úvere. Zároveň žalovaní poukázali na znenie čl. IV. bod 9 Zmluvy o úvere, z ktorého vyplýva, že tvrdenia žalobcu o tom, že nemá povinnosť vyzývať na splatenie celého úveru alebo zročnosť celého úveru nastala priamo zo zákona na základe skutočnosti, že žalovaní neuhradili niektorú zo splátok riadne a včas je nepravdivé a zavádzajúce. V tejto súvislosti žalobca síce poukazoval na článok IV. bod 6 Zmluvy o úvere, podľa ktorého v prípade nesplácania prekročenia termínu, ktorý je uvedený v splátkovom kalendári ako zročnosť, môže poskytovateľ vyžadovať od príjemcu splatenie celého úveru, resp. splatenie všetkých nesplatených splátok vrátane odplaty za poskytnutie úveru, avšak v spojení s čl. IV. bod 9 Zmluvy o úvere je zrejmé, že bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že v takom prípade je nevyhnutné zo strany poskytovateľa úveru uskutočniť adresovaný prejav vôle, t.j. vypovedať zmluvu o úvere, resp. splátkový kalendár. V zmysle dohodnutých podmienok predčasná splatnosť nenastala priamo na základe skutočnosti, že žalovaní neuhradili niektorú zo splátok riadne a včas, ale v takom prípade je na rozhodnutí poskytovateľa úveru, či bude vyžadovať splatenie celého úveru alebo nie a pre prípad, že sa tak rozhodne, bol povinný uskutočniť adresovaný prejav vôle, výpoveď k dátumu pre vypovedanie a zročnosti.

30. Žalobca nielenže nepreukázal doručenie výpovede žiadnemu zo žalovaných, súčasne nepreukázal dodržanie dohodnutého spôsobu výpovede, a to vypovedanie k dátumu pre vypovedanie a zročnosti, ktorý je uvedený v splátkovom kalendári. V tomto prípade nie je možné jednoznačne ustáliť, či vôbec došlo k platnému zosplatneniu úveru, ak áno, tak kedy. Tieto skutočnosti majú zásadný vplyv na výpočet uplatnenej dlžnej sumy (napr. úroky z omeškania – začiatok plynutia, suma z ktorej sa počítajú a podobne). Všetky uvedené okolnosti mal preukázať žalobca v konaní, pričom tieto neboli preukázané, a teda súd prvej inštancie nemohol overiť tvrdenia žalobcu.

31. Tvrdenia žalobcu v odvolaní, že nakoľko žalovaní uhradili sumu 10.000,-Eur, akceptovali splatnosť celého úveru nemajú žiadny právny ani logický základ. Uvedené tvrdenie nie je samo o sebe ani pravdivé, nakoľko žalovaní neuhradili žalobcovi sumu 10.000,-Eur, ale táto bola vymožená v exekučnom konaní z vôle samotného žalobcu. Preto akékoľvek vyjadrenia, že žalovaní akceptovali, resp. uznali predčasnú splatnosť sú nepravdivé.

32. Ďalej žalovaní konštatovali, že žalobca a žalovaní v čl. V. bod 2 Zmluvy o úvere sa jednoznačne dohodli na tom, že primárnym dlžníkom úveru je žalovaný 1/ a až v prípade, ak nedôjde k uspokojeniu záväzku zo strany žalovaného 1/ až následne je oprávnený domáhať sa žalobca ako príjemca úveru splnenia záväzku od žalovaného 2/ a žalovaného 3/. Žalobca postupoval v rozpore s čl. V. bod 2 Zmluvy o úvere, keď sa primárne nedomáhal splnenia záväzku od žalovaného 1/. V konaní ani len nepreukázal, že by vyzval žalovaného 1/ ako primárneho dlžníka na zaplatenie celého dlhu. Vzhľadom na uvedené nie je možné ani hovoriť o splatnosti celého úveru, nakoľko žalobca postupoval s rozpore s dohodnutým spôsobom predčasného zosplatnenia.

33. Podľa názoru žalovaných tiež nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie mal uplatnenému nároku žalobcu vyhovieť aspoň sčasti. Súd nemal z vykonaného dokazovania za preukázané jasným a nespochybniteľným spôsobom, aké sumy prijal žalobca v rámci úhrad jednotlivých splátok k úveru a spôsob ich započítania na dlžnú sumu. Nie je úlohou súdu zastupovať úlohu žalobcu, ktorý má jasným a zrozumiteľným spôsobom popísať uplatňovaný nárok dôkazmi. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno o uplatňovanej pohľadávke. Súd prvej inštancie nemohol vyhovieť žalobe ani sčasti, nakoľko z vykonaného dokazovania nebolo možné ustáliť žiadnu konkrétnu výšku pohľadávky, ktorú by mohol priznať.

34. Ku tvrdeniu žalobcu, že žalovaní nepopreli tvrdenie, že zaplatili 5.012,52 Eur, z čoho následne usudzoval, že táto okolnosť nebola súdom prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnená, žalovaní zdôraznili, že rozporovali nárok žalobcu v celom rozsahu, preto nie je potrebné rozporovať jednotlivé sumy, ktoré si žalobca neuplatnil v konaní tvrdiac, že mu boli uhradené, nakoľko uvedené popieranie tvrdení žalobcu vyplýva jednak z celkového postoja žalovaných, ako aj popierania celej uplatnenej sumy.

35. Žalovaní zotrvali na svojich tvrdeniach prezentovaných pred súdom prvej inštancie, keď rozporovali okolnosti uzavretia zmluvy o úvere, nakoľko žalobca postupoval pri jej uzatváraní neštandardným

spôsobom, kedy označoval odporcu za poskytnutie úveru raz ako záväzok podľa a raz ako záväzok podľa , pričom vo svojich vyjadreniach tvrdil, že sa jedná o odplatu podľa a nie úroky podľa , čoho následkom by bola neplatnosť úverovej zmluvy. K tejto skutočnosti sa podrobne žalovaní vyjadrovali na pojednávaní dňa 21.02.2023. Súd prvej inštancie síce vyjadril názor, že v prípade, ak je dlžník v omeškaní so splácaním úveru a z tohto dôvodu dôjde k predčasnej splatnosti úveru, dochádza k zmene dohodnutých podmienok splatnosti úverových prostriedkov a istina a úroky sa stávajú splatnými okamžite. Uvedený názor prezentoval aj NS SR v uznesení zo dňa 29.06.2020, č.k. . Konštantná judikatúra v tomto smere zaujala stanovisko, že veriteľovi patria po predčasnej splatnosti úveru aj úroky, nakoľko dlžník protihodnotou disponuje. V prejednávanom prípade však krátko potom, ako došlo k tvrdenej predčasnej splatnosti úveru (v konaní však nebolo preukázané toto predčasné zosplatnenie) došlo k úhrade istiny úveru vo výške 10.000,-Eur v prospech žalobcu prostredníctvom exekučného konania na podklade notárskej zápisnice. Žalovaní teda zotrvávajú na názore, že nakoľko došlo k uhradeniu istiny 10.000,-Eur, od ktorej sa odvíjala odplata za poskytnutie úveru rovnajúca sa fixnému úroku, nie je po úhrade istiny možné zo strany žalobcu sa ďalej domáhať zaplatenia príslušenstva (úrokov – nazvaných ako odplata za poskytnutie úveru), nakoľko na tieto má nárok iba do splatenia samotnej istiny.

36. K uvedenej situácii vo vzťahu k zosplatneniu úveru a nároku na úroky veriteľa po tomto okamihu sa vyjadrovala aj právna prax aj judikatúra, podľa ktorej po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, (v tomto prípade ani reálne tieto finančné prostriedky nemal keďže došlo k ich vymoženiu v exekučnom konaní), niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. Zároveň žalovaní poukázali na rozsudky súdov.

37. Ďalej žalovaní uviedli, že v prejednávanom prípade došlo z vôle samotného žalobcu, ako veriteľa k úhrade jeho poskytnutých finančných prostriedkov 10.000,-Eur predstavujúcich istinu. Preto aj z tohto dôvodu nie je dôvod, aby veriteľovi patrili úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu, kedy by bola istina neuhradená a žalovaní by ňou stále disponovali. Uvedené podporuje samotná koncepcia úrokov, resp. akejkoľvek odplaty za poskytnutie pôžičky/úveru, kedy úroky, resp. iná odplata predstavuje odmenu veriteľa, resp. refundáciu veriteľa za to, že sa po určité obdobie vzdal držby nad finančnými prostriedkami predstavujúcimi poskytnutý úver dlžníkovi po dobu jeho úplného splatenia dlžníkom. Preto v prípade, ak došlo k úhrade dlžnej sumy 10.000,-Eur, neexituje žiadny právny ani logický dôvod, prečo by mali dlžníci uhradiť veriteľovi úroky za obdobie až do roku 2028 za situácie, kedy poskytnutou sumou už nedisponujú a táto bola uhradená v rámci exekučného konania. Záverom žalovaní poukázali na skutočnosť, že v čase uzatvárania zmluvy o úvere (11.10.2018) sa úrokové miery v peňažných ústavoch pohybovali pod hranicu 1 %, pričom v prípade úrokovej miery stanovenej v zmluve o úvere to bolo viac ako 26 %, čo je nepomerne vysoký rozdiel. Z tohto pohľadu sa javí právny úkon úverovej zmluvy ako absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi ( ) (uznesenie NS SR zo dňa 01.07.2009 č.k. 1M ).

38. K vyjadreniu žalovaných sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca podaním doručeným okresnému súdu dňa 07.07.2023.

39. Žalobca trvá na tom, že v čase rozhodovania súdu bola výzva – zosplatnenie celého úveru v riadnej dispozícii žalovaného 1/ a žalovaného 2/, a teda riadne doručená. Z tohto dôvodu je argument súdu a žalovaných o nedoručení výzvy nesprávny, nakoľko v čase vyhlásenia rozsudku výzva – zosplatnenie úveru boli doručené všetkým žalovaným, a teda rozsudok je s touto skutočnosťou v rozpore. Ak by aj žalobca nedoručil výzvu žalovanému 1/ a žalovanému 2/, tak im výzva bola doručená momentom, keď súd doručil žalovanému 1/ a žalovanému 2/ žalobu (platobný rozkaz) na vyjadrenie (podanie odporu).

40. Žalobca popiera argumenty žalovaných, že zročnosť celého úveru nenastala priamo na základe Zmluvy o úvere.

41. Pokiaľ žalovaní tvrdia, že zročnosť celého úveru nenastala z dôvodov ustanovenia článku IV. bodu 9 Zmluvy o úvere, tak žalobca s týmto tvrdením nesúhlasí, nakoľko tento článok hovorí, že žalobca „môže

vypovedať splátkový kalendár“, a teda nie je nutné, aby tak urobil. Žalobca teda nemal v zmysle zmluvy povinnosť vyzývať na splatenie celého úveru, ale zročnosť celého úveru nastala priamo na základe skutočnosti, že žalovaní neuhradili niektorú jeho splátku riadne a včas. Žalobca má teda za to, že žalobca môže požadovať splatenie celého úveru výlučne len na základe článku IV. bodu 1 Zmluvy o úvere, bez nutnosti výpovede splátkového kalendára.

42. Pokiaľ žalovaní s odkazom čl. V. bod 2 Zmluvy o úvere argumentujú, že žalobca mal vyzývať na úhradu najprv žalovaného 1/ a až následne žalovaného 2/ a 3/, žalobca tvrdí, že takýto záver z tohto bodu Zmluvy o úvere žiadnym spôsobom nevyplýva. Z tohto ustanovenia Zmluvy o úvere vyplýva záver, že ak žalovaný 1/ nesplní dlh, tak žalobca môže vymáhať splatenie dlhu od ostatných dlžníkov. Žalovaný 1/ nesplnil svoj dlh, a teda žalobca už na základe tejto skutočnosti mohol vymáhať dlh aj od žalovaného 2/ a žalovaného 3/. Je zrejmé, že ak by žalovaný 1/ splnil svoj dlh, tak žalobca by dlh ďalej nevymáhal od žalovaného 2/ a žalovaného 3/. Žalobca teda považuje tvrdenia o nesprávnom postupe žalobcu z dôvodu existencie primárneho dlžníka za irelevantné.

43. Žalobca ďalej poukázal na bod 25. odôvodnenia rozsudku a konštatoval, že súd výslovne uviedol sumu, ktorú považuje za preukázanú. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaných, že by neuniesol dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia a zároveň uviedol, že je bežná prax, že súd vyhovie nároku uplatnenému v žalobe aspoň v časti (v časti, ktorej žalobca uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno) a v ostatnej časti žalobu zamietne. Žalobca trvá na tom, že žalovaní nepopreli tvrdenie, že zaplatili 5.012.52 Eur, t.j. netvrdili, že by uhradili viac ako 5.012.52 Eur (okrem istiny 10.000,-Eur vymoženej v exekučnom konaní), a teda je tvrdenie o úhrade 5.012,52 Eur nesporné a započítanie tejto sumy na odplatu vyplýva z úverovej zmluvy.

44. Podľa žalobcu si žalovaní zároveň odporujú, keď na jednej strane od žalobcu žiadajú riadne a detailné preukázanie žalovaného nároku, a čo sa týka ich tvrdení, tak postačuje celkový postoj žalovaných a všeobecné popretie sumy v celom rozsahu. S týmto sa žalobca nestotožňuje a trvá na tom, že žalovaní nepopreli, že uhradili sumu 5.012,52 Eur, a teda úhrada tejto sumy sa považuje za nespornú.

45. Žalovaní vo vyjadrení spochybňujú úrok, resp. odplatu, pričom žalobca tvrdí, že jeho oprávnenosť nebola v rozsudku a ani v odvolaní spochybnená, a teda tvrdenia žalovaných ohľadom oprávnenosti odplaty považuje žalobca za irelevantné. Zároveň tvrdenia žalovaných o ich údajnej „nepovinnosti“ platiť žalobcovi odplatu sú účelové a zavádzajúce.

46. Žalobca dodal, že ak je niečo v rozpore s dobrými mravmi, tak je to výlučne správanie žalovaných, ktorí si od žalobcu požičali peniaze, tieto peniaze užívali a využili, a keď mali zaplatiť za túto službu odplatu, tak využili všetky možné prostriedky, aby sa úhrade vyhli. Žalobca postupoval svedomito a v súlade s obvyklými štandardmi poskytovania úverov, pričom žalovaní sa svojím konaním obohatili na úkor žalobcu.

47. Žalovaní tvrdia, že ak uhradili istinu 10.000,-Eur, tak nemusia platiť odplatu. Týmto v podstate hovoria, že je štandardné využiť niekoho služby a nezaplatiť mu odmenu a ešte by im za to mala byť poskytnutá aj právna ochrana. Z tohto dôvodu žalobca trval na rozhodnutí odvolacieho súdu tak, ako uviedol v podanom odvolaní.

48. K vyjadreniu žalobcu sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrili žalovaní podaním doručeným okresnému súdu dňa 21.07.2023. Žalovaní považujú za nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia žalobcu o tom, že nemal povinnosť vyzývať na splatenie celého úveru alebo že zročnosť celého úveru nastala priamo na základe skutočnosti. Žalobca síce poukazoval na čl. IV. bod 6 Zmluvy o úvere, avšak v spojení s čl. IV. bod 9 Zmluve o úvere je zrejmé, že bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že v takom prípade je nevyhnutné zo strany poskytovateľa úveru uskutočniť adresovaný prejav vôle, t.j. vypovedať zmluvu o úvere, resp. splátkový kalendár. Žalobca síce uvádza, že vypovedanie splátkového kalendára je len oprávnenie žalobcu a z uvedeného vyvodzuje, že žalobca nemal takú povinnosť. S týmto tvrdením žalovaní nesúhlasia, pričom podľa ich názoru uvedená argumentácia nedáva žiadny logický význam. Žalovaní tvrdia, že v zmysle dohodnutých podmienok predčasná splatnosť nenastáva priamo na základe skutočnosti, že žalovaní neuhradili niektorú zo splátok riadne a včas, ale v takom prípade je na rozhodnutí poskytovateľa úveru, či bude vyžadovať splatenie celého úveru alebo nie a pre prípad, že

sa tak rozhodne, bol povinný uskutočniť adresovaný prejav vôle – výpoveď k dátumu pre vypovedanie zročnosti.

49. Žalovaní zopakovali skutočnosti už uvádzané vo vyjadrení k podanému odvolaniu.

50. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaní nepopreli tvrdenie, že zaplatili 5.012,52 Eur, žalovaní zdôraznili, že rozporovali nárok žalobcu v celom rozsahu, preto nie je potrebné rozporovať jednotlivé sumy, ktoré si žalobca neuplatnil v konaní tvrdiac, že mu boli uhradené, nakoľko uvedené popieranie tvrdení žalobcu vyplýva jednak z celkového postoja žalovaných, ako aj popierania celej uplatnenej sumy. Žalovaní tiež považujú za účelové a klamlivé tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaní využili služby žalobcu a odmietli uhradiť odplatu za tieto služby. Žalovaní uhradili poskytnuté finančné prostriedky 10.000,-Eur a súčasne podľa tvrdení žalobcu aj minimálne ďalšiu sumu 5.012,52 Eur, čo predstavuje práve odplatu za tieto služby.

51. V danom prípade došlo z vôle žalobcu ako veriteľa k uhradeniu poskytnutých finančných prostriedkov 10.000,-Eur predstavujúcich istinu. Aj z tohto dôvodu nie je dôvod, aby veriteľovi patrili úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu, kedy by bola istina neuhradená a žalovaní by ňou stále disponovali. Žalovaným teda nie je poskytovaná žiadna služba, nakoľko títo nedisponujú poskytnutými finančnými prostriedkami 10.000,-Eur, ktoré boli vrátené žalobcovi v rámci vymoženia v exekučnom konaní.

52. Uvedené podporuje aj samotná koncepcia úrokov, resp. akejkoľvek odplaty za poskytnutie pôžičky/ úveru, kedy úroky, resp. iná odplata predstavuje odmenu veriteľa, resp. refundáciu veriteľa za to, že sa po určité obdobie vzdal držby nad finančnými prostriedkami predstavujúcimi poskytnutý úver dlžníkovi po dobu jeho úplného splatenia dlžníkom.

53. Žalovaní tvrdia, že žalobca v konaní nepreukázal primeranosť odplaty, ktorej sa v konaní domáha a ktorá dvojnásobne presahuje poskytnutú istinu 10.000,-Eur, pričom žalovaní nedisponovali uvedenými prostriedkami 10 rokov (ako bolo dohodnuté v splátkovom kalendári), ale na pomerne kratší čas do vymoženia istiny v exekučnom konaní č.k. .

54. Žalovaní preto žiadajú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

55. K vyjadreniu žalovaných sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca podaním doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 22.08.2023, v ktorom uviedol, že trvá na tvrdeniach uvedených v odvolaní a predošlom vyjadrení.

56. Nad rámec k už uvedenému žalobca konštatoval, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov – výzvy na úhradu celého záväzku z úverovej zmluvy a podacieho lístka k záveru, že výzva na zaplatenie celej dlžnej sumy bola účinná voči žalovanému 3/. Žalobca poukázal na bod 22. odôvodnenia rozsudku a konštatoval, že žalovaní majú voči žalobcovi solidárny záväzok, v rámci ktorého sú žalovaní povinní plniť spoločne a nerozdielne, a teda žalobca mohol vyzvať aj len jedného zo žalovaných, pričom tento úkon mal za následok zosplatnenie celého úveru, minimálne voči žalovanému 3/. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenie a a tvrdil, že ak súd považoval úver voči žalovanému 3/ za zosplatnený, mal žalobe vyhovieť v časti pohľadávky voči žalovanému 3/, resp. sa s touto skutočnosťou riadne vysporiadať v odôvodnení rozsudku.

57. Pokiaľ žalovaní vo vyjadrení tvrdili, že „v čase uzatvárania zmluvy o úvere (11.10.2018) sa úrokové miery v peňažných ústavoch pohybovali aj pod hranicou 1 %, pričom v prípade úrokovej miery stanovenej v zmluve o úvere to bolo viac ako 26 %, čo je nepomerne vysoký rozdiel a z tohto pohľadu sa javí právny úkon úverovej zmluvy ako absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi ( ) (Uznesenie NS SR zo dňa 01.07.2009, č.k. )“, žalobca poukazuje na skutočnosť, že úrokové sadzby „aj pod hranicou 1%“ boli poskytované výlučne na hypotekárne úvery a nie na podnikateľské úvery“. Žalobca zdôraznil, že žalovaní si úver zobrali na podnikateľský účel, pričom všetci traja žalovaní vystupovali ako podnikatelia a ani jeden z nich nebol v pozícií spotrebiteľa. Podľa názoru žalobcu žalovaní, ako podnikateľské subjekty musia mať schopnosť rozumieť obsahu zmluvy, ktorú podpisujú, teda aspoň jej základným častiam, medzi ktoré nepochybne platí aj časť o výške úroku. Argument, že zmluva obsahuje príliš vysoký úrok je teda irelevantný aj z toho dôvodu, že žalovaní nekonali v pozícií slabšej neinformovanej strany, ale ako podnikateľský subjekt s predpokladom, že

rozumejú významu úroku, a teda zmluvu podpísali s plnou vážnosťou, a teda nie je možné hovoriť o porušení dobrých mravov. Navyše dobré mravy sú občiansko-právnou kategóriou a ich dovolanie sa v obchodnoprávnych vzťahoch je možné len vo veľmi výnimočných situáciách. Ďalej podľa žalobcu uznesenie NS SR zo dňa 01.07.2009, č.k. 1M bolo vydané v spotrebiteľskom spore a je teda pre účely tohto konania irelevantné.

58. K výške úrokov žalovaný (správne má byť žalobca ) uviedol, že sa stotožňuje s konštatovaním súdu v bode 21. odôvodnenia rozsudku, ktorý uviedol, že „Odpustenie úrokov v prípade uhradenej istiny pod príslušenstvom, dobrovoľne ani exekučne, dohodnuté nebolo, okrem už spomínanej zľavy 10 % za presne určených podmienok“.

59. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, ako navrhol v podanom odvolaní.

60. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie, bez nariadenia pojednávania v súlade s , viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (, , ), prejednal odvolanie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje vo výroku za vecne správny, preto ho podľa , potvrdil.

61. Primárne krajský súd uvádza, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nedošlo k takému postupu, ktorý by mal za následok vadu konania, následkom ktorej by došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Po oboznámení sa s postupom a celým priebehom konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že nedošlo ani k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by žalobca ako odvolateľ mal znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Krajský súd uvádza, že žalobcovi nebolo odňaté žiadne právo, ani znemožnený výkon žiadneho práva, ktoré má zaručené procesno-právnym predpisom, pretože žalobca mal možnosť uplatňovať svoje práva a oprávnené záujmy, ako aj uskutočňovať prostriedky procesného útoku.

62. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

63. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

64. Podľa , odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

65. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovanie alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa . S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

66. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca, ako poskytovateľ úveru – veriteľ a žalovaní 1/, 2/ a 3/ ako príjemcovia úveru uzatvorili dňa 11.10.2018 Zmluvu o podnikateľskom úvere k žiadosti č. 1008013158, na základe ktorej sa žalobca, ako veriteľ zaviazal poskytnúť príjemcom podnikateľský úver vo výške 10.000,-Eur a príjemcovia úveru – žalovaní sa zaviazali tento úver použiť na účel podnikateľskej činnosti a splatiť ho v plnej výške, vrátane odplaty v zmysle a príslušenstva. Splácanie úveru bolo dohodnuté v článku IV. predmetnej zmluvy formou splátkového kalendára tak, že splátky boli dohodnuté v počte 120 s výškou mesačnej splátky 301,13 Eur, pričom účel splátky od 1 do 86 je dohodnutý ako odplata a od 87 do 120 splátky ako istina. Zároveň z predmetnej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa v článku V. bod 6 zmluvy dohodli, že: „Poskytovateľ úveru

informoval príjemcu úveru o skutočnosti, že v prípade nesplácania a prekročenia termínu, ktorý je uvedený v splátkovom kalendári ako zročnosť, môže poskytovateľ vyžadovať od príjemcu splatenie celého úveru, resp. splatenie všetkých nesplatených splátok vrátane odplaty za poskytnutie úveru. Odplata za poskytnutie úveru je stanovená ako fixný úrok“. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ na Notárskom úrade JUDr. Michalca podpísali notársku zápisnicu č. N210/2018, , NCRIf 35897/2018 zo dňa 18.10.2018, ktorou žalovaní uznali záväzok ako povinné osoby voči osobe oprávnenej – žalobcovi a prejavili súhlas s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice v exekučnom konaní, pričom na základe predmetnej notárskej zápisnice bolo vedené z dôvodu, že žalovaní nesplácali svoj dlh voči žalobcovi podľa dohodnutého splátkového kalendára exekučné konanie, č.k. 309EX 552/20, v rámci ktorého bolo vymožených 10.000,-Eur, ako istina úveru poskytnutá žalobcom žalovaným. Tieto skutočnosti v konaní neboli sporné.

67. Zo spisu tiež vyplýva, že žalobca výzvou na úhradu záväzku z úverovej zmluvy a notárskej zápisnice zo dňa 11.08.2019 odstúpil od splátkového kalendára a požadoval okamžité splatenie celej nesplatenej sumy, ktorá tvorí súčet nesplatených splátok v úhrne 34.149,99 Eur + príslušenstvo. Odoslanie tejto zásielky žalovanému 3/ žalobca preukazoval podacím lístkom odoslaným dňa 12.08.2019 (č.l. 28).

68. Zo spisu je ďalej zrejmé, že v zmluve o podnikateľskom úvere sa žalovaní zaviazali za poskytnutý úver 10.000,-Eur celkom splatiť v sume 36.135,60 Eur, z ktorej žalobca v podanej žalobe tvrdil, že žalovaní na základe exekučného konania uhradili sumu 10.000,-Eur a v splátkach sumu 5.012,52 Eur, a preto si žalobou uplatnil rozdiel medzi sumou predstavujúcou všetky splátky úveru s odplatou v sume 36.135,60 Eur a celkom zaplatenou sumou 15.012,52 Eur, t.j. v sume 21.123,08 Eur, ktorá suma je predmetom zaplatenia v tomto konaní.

69. Okresný súd Banská Bystrica, ako súd upomínací, na ktorý žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu dňa 28. júla 2022 vydal platobný rozkaz, č.k. 41UP 876/2022-44, voči ktorému žalovan1/, 2/ a 3/ prostredníctvom právneho zástupcu podali odôvodnený odpor, v ktorom z dôvodov v ňom uvedených žalovaní popreli oprávnenosť žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu. Následne Okresný súd Banská Bystrica, ako súd upomínací postúpil vec na rozhodnutie príslušnému Okresnému súdu Brezno, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom.

70. Podľa , zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

71. Podľa , za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytnutie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

72. Podľa , záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

73. Podľa , ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

74. Podľa , ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

75. Odvolací súd konštatuje, že preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie výlučne v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní a dospel k záveru, že okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam, na vec aplikoval správnu právnu normu a vec posúdil vecne správne.

76. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu, že výzva bola žalovanému 1/ a žalovanému 2/ doručená súdom momentom, keď súd doručil žalovanému 1/ a žalovanému 2/ žalobu (platobný rozkaz) na vyjadrenie (podanie odporu). Odvolací súd tiež nesúhlasí s názorom žalobcu, že v čase

rozhodovania súdu bola výzva – zosplatnenie celého úveru v riadnej dispozícii žalovaného 1/ a žalovaného 2/. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal, že ako poskytovateľ úveru vyzval na úhradu celého záväzku z úverovej zmluvy nielen žalovaného 3/, ale aj ďalších dvoch žalovaných. Tvrdenie odvolateľa, že došlo k zosplatneniu úveru aj voči žalovanému 1/ a 2/ doručením samotnej žaloby týmto stranám konania, právne neobstojí.

77. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku NS SR, č.k. , publikovaný pod 8/2007 ZSP, podľa ktorého veriteľ má právo za predpokladu kvalifikovaného omeškania dlžníka s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov odstúpiť od zmluvy o úvere. Odstúpenie od zmluvy je adresovaným jednostranným právnym úkonom, k účinnosti ktorého treba, aby došiel dlžníkovi. Aby nastali účinky odstúpenia, doručenie odstúpenia musí byť preukázané, nestačí túto skutočnosť iba predpokladať.

78. Z uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tvrdenia žalobcu sú v rozpore s právnym názorom vysloveným v tomto rozhodnutí, ktorého právny názor je pre všeobecné súdy záväzný. Zo spisu vyplýva, že žalobca ani len netvrdil v konaní, že žalovanému 1/ a žalovanému 2/ odstúpenie od zmluvy doručil, ba dokonca tvrdil, že v zmysle uzatvorenej zmluvy nemusel odstúpenie od zmluvy pri omeškaní s platením splátok ani doručovať. Takéto tvrdenie žalobcu je však v rozpore so samotným znením uzatvorenej zmluvy, nakoľko zo žiadneho dohodnutého ustanovenia táto skutočnosť nevyplýva. Ba práve naopak, z článku IV. bod 9 Zmluvy o podnikateľskom úvere k žiadosti č. 1008013158 vyplýva, že v prípade, ak príjemca podľa splátkového kalendára nesplní splátku, alebo ju nesplatí vo výške ako je tu oboma stranami dohodnuté, môže poskytovateľ vypovedať splátkový kalendár k dátumu pre vypovedanie a zročnosť, ktorý je uvedený v splátkovom kalendári. Zo samotného znenia tohto ustanovenia zmluvy vyplýva pre žalobcu ako poskytovateľa úveru možnosť vypovedať splátkový kalendár, avšak nejde o ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že automaticky pri omeškaní s platením splátok zo strany žalovaných dochádza k odstúpeniu od zmluvy. Zároveň v zmysle právneho názoru vysloveného vo vyššie citovanom rozhodnutí NS SR by ani nebolo možné považovať doručenie žaloby (platobného rozkazu) žalovanému 1/ a žalovanému 2/ za odstúpenie od zmluvy, ale bolo by možné posúdiť tento úkon len ako výzvu na plnenie.

79. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu názoru, že uplatnenie práva na zaplatenie celej dlžnej sumy naraz nemôže byť účinné voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/, a preto žalobca nemohol byť voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ v konaní úspešný. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že v kontexte odstúpenia od zmluvy voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že žalovaní v exekučnom konaní uhradili istinu 10.000,-Eur, v tejto súvislosti odvolací súd má za to, že táto žalobcom tvrdená skutočnosť nemôže mať vplyv na právneho posúdenie odstúpenia od zmluvy. Je nepochybné, že žalovaní istinu 10.000,-Eur nezaplatili žalobcovi dobrovoľne, ale došlo k nútenému výkonu formou exekúcie na základe notárskej zápisnice, a preto takýto úkon nie je možné považovať za akceptovanie splatnosti celého úveru zo strany žalovaných tak, ako to žalobca tvrdí v podanom odvolaní.

80. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že informoval všetkých žalovaných prostredníctvom elektronickej komunikácie, vrátane výzvy na zaplatenie celého úveru a ako dôkaz predložil elektronickú komunikáciu k podanému odvolaniu, v tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že k takto predloženému dôkazu v rámci odvolacieho konania nemohol prihliadnuť, nakoľko ide o novotu v odvolacom konaní, pričom v súlade s nejde o prípad vymedzený v tomto zákonnom ustanovení.

81. Žalobca v odvolaní tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že pokiaľ súd prvej inštancie našiel v časti uplatneného nároku rozpor s dôkazmi, tak mal len v tejto časti žalobu zamietnuť a v ostatnej časti mal žalobnému návrhu vyhovieť.

82. K takto formulovanej odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že podľa , strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Toto zákonné ustanovenie teda zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Odvolací súd zdôrazňuje, že schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti

tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť má pre stranu sporu procesnú právnu sankciu v podobe prehry sporu.

83. Nakoľko súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v bodoch 23. a 24. odôvodnenia rozsudku jasne špecifikoval zistené nezrovnalosti v žalobcom tvrdených skutočnostiach, ktoré nekorešpondovali jednak so splátkovým kalendárom, ako aj s výzvou na úhradu záväzku zo dňa 11.08.2019 adresovanej žalovanému 3/, nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyhľadávať a sám zisťovať bez akýchkoľvek tvrdení žalobcu žalobou dôvodne uplatnenú sumu voči žalovanému 3/. Naviac žalobca sa vytýčeného pojednávania nezúčastnil, čím svojou nečinnosťou v konaní neodstránil súdom prvej inštancie zistené rozpory v žalobcom tvrdených skutkových tvrdeniach so samotnými predloženými listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie v bode 23. a 24. odôvodnenia rozsudku jasne a výstižne vysvetlil ním zistené rozpory, ako aj myšlienkový postup sudcu, na základe ktorého dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom v konaní. S dôvodmi uvádzanými súdom prvej inštancie v tejto súvislosti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd tiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v jednej časti rozporuje úhradu sumy 5.012,52 Eur a na druhej strane pri matematickom výpočte uvádza „mínus uhradených 5.012,52 Eur“. Z kontextu celého odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nepovažoval za spornú skutočnosť, že by v exekučnom konaní bolo žalobcovi zaplatených 10.000,-Eur na istine a v splátkach suma 5.012,52 Eur, avšak zrozumiteľným spôsobom vysvetľuje, že v samotnom splátkovom kalendári po sčítaní jednotlivých splátok a priradení na účel platby odmena, resp. istina, matematicky nekorešpondujú sumy s tým, že žalovaní mali vrátiť na samotnej istine 10.000,-Eur, ktorá im bola žalobcom poskytnutá, avšak po spočítaní všetkých platieb na istinu v splátkovom kalendári nie je výška 10.000,-Eur, ale len suma 9.937,29 Eur. Je nutné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že na základe žalobcom tvrdených skutočností a zistených dôkazov predložených žalobcom boli správne zo strany súdu prvej inštancie zistené matematické nezrovnalosti, ktoré nemohol odstrániť sám súd, ale mohol tak urobiť len žalobca, ktorý ostal v konaní nečinný (nezúčastnil sa vytýčeného pojednávania), a preto súd nemohol voči žalovanému 3/ priznať žalobcom uplatnenú pohľadávku aspoň čiastočne tak, ako tvrdí žalobca v podanom odvolaní. V prípade neunesenia dôkazného bremena s ohľadom na skutkové tvrdenia zo strany žalobcu, je tak ako bolo uvedené vyššie dôsledkom prehra v spore.

84. Odvolací súd zároveň nesúhlasí s námietkou žalobcu, že postupom súdu prvej inštancie boli porušené jeho práva, následkom čoho bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces, nakoľko z odôvodnenia rozsudku jasne a neprotirečivo vyplýva myšlienkový postup súdu, ktorý pri hodnotení dôkazov je jasný a zrozumiteľný. Odvolací súd zastáva názor, že postupom súdu prvej inštancie neboli porušené žiadne práva žalobcu, následkom ktorého by bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, nakoľko súd prvej inštancie postupoval pri rozhodovaní vo veci v zmysle ustanovení .

85. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu, že žalovanému 3/ nebolo tiež doručené, resp. preukázané doručenie odstúpenia zo strany žalobcu konštatuje, že spôsob doručovania poštovej komunikácie bol medzi stranami sporu upravený v článku VI. bod 9 zmluvy, v ktorom bolo dohodnuté, že výzva sa príjemcovi považuje za doručenú uplynutím siedmych dní odo dňa jej odoslania formou doporučenej zásielky na adresu príjemcu, bez ohľadu na úspešnosť doručenia. Nakoľko žalobca v konaní preukázal odoslanie výzvy – odstúpenia od zmluvy žalovanému 3/ podacím lístkom, v zmysle dohody strán konania v uzatvorenej zmluve sa považuje toto odstúpenie za doručené.

86. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto ho podľa , potvrdil.

87. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia v nadväznosti na ustanovenie a žalovaným, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ustanovenia .

88. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( až c/ ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).