Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/43/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Mareka Kotora, v právnej veci žalobkyne O. O., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej G. - N., A. Z., zastúpenej JUDr. Jaroslavom Čollákom, PhD., advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Floriánska 19, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100334297/2018 zo dňa 09.02.2018 takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100334297/2018 z 09.02.2018, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice, č. 102405283/2017 zo dňa 20.11.2017 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu podala na Krajský súd v Košiciach dňa 16.04.2018 (na poštovú prepravu podané dňa 13.04.2018) správnu žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti postupu, ako aj rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100334297/2018 zo dňa 09.02.2018 v spojení s rozhodnutím správcu dane - Daňového úradu Košice č. 102405283/2017 zo dňa 20.11.2017. V správnej žalobe namietala, že rozhodnutia finančných orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto boli vydané v rozpore so zákonom. Žiadala preto rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

2. Žalované Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov preskúmavaným rozhodnutím potvrdilo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Košice č. 102405283/2017 zo dňa 20.11.2017, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 v sume 4.105,39 EUR daňovému subjektu, t.j. žalobkyni v tomto konaní.

3. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný uviedol, že žalobkyňa podala dňa 30.03.2016 daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015, v ktorom priznala príjem podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o dani z príjmov“) vo výške 21.607,34 EUR. Daňový subjekt v podanom daňovom priznaní neuviedol žiadne výdavky a neuplatnil ani nezdaniteľnú časť podľa zákona o dani z príjmov. Daňová povinnosť zo základu dane 21.607,34 EUR predstavovala sumu 4.105,39 EUR, ktorá bola správcovi dane uhradená 19.05.2016. Následne žalobkyňa požiadala dňa 21.11.2016 správcu dane o vrátenie dane vo výške priznanej a zaplatenej dane (t.j. v sume 4.105,39 EUR), a to bez podania dodatočného

daňového priznania. Správca dane u daňového subjektu neevidoval preplatok ani nedoplatok na dani, vykázaná daňová povinnosť bola uhradená, preto žiadosti daňového subjektu nebolo vyhovené (rozhodnutie č. 104367343/2016 zo dňa 28.11.2016). Po podaní odvolania bolo rozhodnutie správcu dane rozhodnutím žalovaného zo dňa 07.02.2007 č. 100228479/2017 potvrdené. Dňa 07.12.2016 bolo podané dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za vyššie označené zdaňovacie obdobie, v ktorom žalobkyňa uviedla nulovú daňovú povinnosť a preto už zaplatenú daň z príjmu za rok 2015 žiadala vrátiť. Uvedené bolo podkladom pre začatie daňovej kontroly na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015, predmetom ktorej bola kontrola zdanenia príjmov vyplatených ako finančná náhrada za zriadenie vecného bremena pod energetickou stavbou, v súvislosti s tým, že Slovenská elektrizačná prenosová sústava a. s. Bratislava postavila v roku 2015 na pozemkoch žalobkyne elektroenergetickú stavbu „vedenie 2×400 V“, čím podľa o energetike v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj „zákon o energetike“) zriadila zákonné vecné bremeno, so zápisom do katastra nehnuteľností a daňovému subjektu za jeho zriadenie bola vyplatená jednorazová náhrada vo výške 21.607,34 EUR. O výsledkoch daňovej kontroly bol správcom dane vyhotovený protokol č. 101476420/2017 z 23.07.2017, doručený daňovému subjektu 18.07.2017. Vo vyjadrení zo dňa 03.08.2017 k protokolu z daňovej kontroly sa daňový subjekt so záverom správcu dane vo veci zdanenia prijatej náhrady za zriadenie vecného bremena ako príjmu podľa zákona o dani z príjmov nestotožnil a tvrdil, že zákonné vecné bremeno zriadené na jeho pozemkoch je možné stotožniť s ustanoveniami alebo označeného zákona. Na základe predvolania sa dňa 07.11.2017 daňový subjekt dostavil na daňový úrad a k prerokovanej veci, t.j. k spôsobu zdanenia predmetného príjmu nepredložil žiadne nové dôkazy, iba trval na svojich námietkach. Správca dane následne spísal s daňovým subjektom zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 102317007/2017 (poslednú zápisnicu) a vydal rozhodnutie, ktorým vyrubil rozdiel dane v sume 4.105,39 EUR.

4. V rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane správca dane konštatoval, že podľa § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov sa za zdaniteľný príjem považuje príjem, ktorý je predmetom dane a zároveň nie je od dane oslobodený podľa tohto zákona alebo medzinárodnej zmluvy. Predmetom dane nie sú príjmy taxatívne uvedené v § 3 ods. 2 označeného zákona, ak ide o súvislosť so závislou činnosťou v § 5 ods. 5 tohto zákona. Príjmy oslobodené od dane sú (tiež taxatívnym spôsobom) uvedené v § 9 a ak ide o súvislosť so závislou činnosťou v § 5 ods. 7 zákona o dani z príjmov. Ak určitý príjem nie je v uvedených ustanoveniach zahrnutý, tak podlieha zdaneniu. Zároveň sa správca dane odvolal na znenie § 3 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, pričom z právnych predpisov uvedených v odkaze k tomuto ustanoveniu zákona jednoznačne vyplýva, že ide o právne normy upravujúce reštitúcie, súdne a mimosúdne rehabilitácie, zmiernenie krívd v súvislosti so zmenami v spoločnosti po roku 1989, teda v súvislosti so zmenou politického zriadenia a s prechodom na trhovú ekonomiku. Poznamenal, že rovnaký odkaz je uvedený aj pri príjme oslobodenom od dane podľa § 9 ods. 1 písm. d) zákona o dani z príjmov, t.j. pri príjme z predaja nehnuteľnosti alebo hnuteľnej veci vydanej oprávnenej osobe podľa osobitných predpisov, prijatý touto osobou. Z uvedeného uzavrel, že argumentácia daňového subjektu ustanovením § 3 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov je neopodstatnená. Sporný príjem tak nie je príjmom, ktorý nie je predmetom dane podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil aj argumentáciu, že ide o náhradu vyplývajúcu zo zákona, nie na základe zmluvy a nevyplýva zo znenia príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov. Poukazovanie na § 9 ods. 2 písm. r) označeného zákona podľa správcu dane dokazuje len to, že tento príjem nie je od dane oslobodený a daňový subjekt nemôže stotožňovať vyvlastnenie pozemkov a stavieb so zriadením vecného bremena a prijatú náhradu za vyvlastnenie s náhradou za zriadenie vecného bremena (odkaz na stavebný zákon).

5. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí po vyhodnotení námietok daňového subjektu uplatnených v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane konštatoval, že tento postupoval pri posúdení zdanenia príjmu daňového subjektu, ktorý mu bol vyplatený za zriadenie vecného bremena k pozemku v súlade s platnými ustanoveniami zákona o dani z príjmov, ako aj s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku. Zdôraznil, že pri posúdení zdanenia dosiahnutých príjmov je potrebné vychádzať zo skutočností, že daň z príjmov má univerzálny charakter a zdaneniu podliehajú všetky príjmy občana okrem tých, ktoré nie sú predmetom dane a tých, ktoré sú od dane z príjmov oslobodené. Príjmy, ktoré nie sú predmetom dane z príjmov fyzickej osoby sú taxatívne vymenované v § 3 ods. 2 zákona o dani z príjmov a príjmy, ktoré sú od dane oslobodené vymedzuje ustanovenie § 9 zákona o dani z príjmov. Ak určitý príjem nie je v týchto ustanoveniach uvedený, pri právnej úprave účinnej v čase rozhodovania správcu dane je tento príjem zdaniteľným príjmom. Náhrada za zriadenie vecného bremena podľa vyššie uvedených ustanovení nie je vylúčená z predmetu dane a nie je ani príjmom vymedzeným v § 9 zákona

o dani z príjmov, t.j. príjmom oslobodeným od dane. Prijatá náhrada za zriadenie vecného bremena podlieha podľa názoru žalovaného zdaneniu, pričom u daňovníka fyzickej osoby (nepodnikateľa) sa zaraďuje medzi ostatné príjmy podľa § 8 zákona o dani z príjmov, ktoré nie sú v zákone taxatívne vymenované. Príjem zo zriadenia vecného bremena je podľa žalovaného analogický s primeranou jednorazovou náhradou zodpovedajúcou miere obmedzenia obvyklého užívania pozemku.

6. Žalovaný neakceptoval ako rozhodujúci právny názor pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia ani argumentáciu a výklady daňového subjektu týkajúce sa o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k ním, so záverom, že náhrada sa v prípade vyvlastnenia, zriadenia zákonného vecného bremena, či inej ujmy na vlastníctve vyplývajúcej z tohto zákona plne stotožňuje s zákona o dani z príjmov, ktorý od platenia dane oslobodzuje práve náhradu za vyvlastnenie. Žalovaný uviedol, že podľa označeného ustanovenia zákona o dani z príjmov je od dane oslobodená prijatá náhrada za vyvlastnenie pozemkov a stavieb vo verejnom záujme, vyplatená podľa osobitného predpisu, ktorým je príkladmo uvedený v znení neskorších predpisov (stavebný zákon). Uvedené ustanovenie bolo do a dovtedy aj tento príjem podliehal zdaneniu. V zmysle tohto ustanovenia sú jednoznačne od dane oslobodené prijaté náhrady za vyvlastnenie pozemkov a stavieb vo verejnom záujme a nie je možné, pri uvedenej právnej úprave, pod uvedené oslobodenie „vsunúť“ náhradu za zriadenie vecného bremena.

7. Vo vzťahu k poznámke - odkaz (3) k § 3 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov žalovaný uviedol, že v tejto poznámke nie sú zákony vymenované taxatívnym spôsobom, ale ide o zákony prijaté po novembri 1989, ktorých cieľom bolo vyriešiť otázky reštitúcií, rehabilitácie a majetkových krívd spáchaných v minulosti. Medzi takéto zákony typovo nepatrí zákon

8. Žalovaný nesúhlasil ani s argumentáciou o porušovaní súdnej praxe s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20.10.2011, ktorý sa opiera o rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 14.07.2005, s tým, že táto súvislosť je bezpredmetná a nesúvisí s odvolaním daňového subjektu.

9. Žalobkyňa v podanej správnej žalobe žiadala zrušiť rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného podľa a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa názoru žalobkyne jadrom sporu je otázka zdanenia, resp. nezdanenia príjmu získaného titulom prijatej náhrady za zákonné vecné bremeno daňou z príjmov, pre ktorej zodpovedanie je rozhodujúci výklad dotknutých ústavných a zákonných noriem. Určujúcim je pritom právne posúdenie, či príjem získaný titulom prijatej náhrady za zákonné vecné bremeno je predmetom dane z príjmov a v prípade kladnej odpovede na prvú otázku posúdenie, či tento príjem nie je od takejto dane oslobodený. Ďalej poukázala na jednotlivé relevantné právne ustanovenia uvedené tak v , ako aj v zákone o dani z príjmov a zdôraznila, že účelom ústavného zakotvenia princípu zákonnosti ukladania daní ( ) je vylúčenie svojvôle do zavádzania daní a poplatkov (DRGONEC, J: , Komentár, HEURÉKA, 2007, strana 609). Inak povedané, štát je oprávnený len zákonom vymedziť dane, ktoré bude na svojom území ukladať a vyberať, a bez zákonného podkladu nemôže byť ukladaná žiadna daň (Nullum tributum sine lege). Odvolala sa aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom Ústavný súd uviedol, že : „ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybnosti sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius (porovnaj aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republike )“. Žalobkyňa zároveň zdôraznila, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, súd však doslovným znením zákonného ustanovenia nie je absolútne viazaný. Môže, dokonca sa aj musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Aj v takýchto prípadoch je súd povinný sa vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti)

a interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti právnych predpisov (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad „e ratione legis“ pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení, ale tak z označených ustanovení vyplýva, že štátne orgány nie sú viazané iba textom zákona, ale aj jeho zmyslom a účelom ().

10. Zaujala stanovisko, že aj keď daň z príjmu má univerzálny charakter, zámerom zákonodarcu nebola a nie je jej absolútna univerzalita, pretože v opačnom prípade by nemalo žiaden význam zákonné definovanie množstva príjmov spadajúcich pod čiastkové predmety tejto dane (príjmy zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 a 2, príjmy z podnikania a iných činností podľa § 6, príjmy z kapitálového majetku podľa § 7 a ostatné príjmy podľa § 8). Ak by totiž zákonodarca chcel, aby všetky príjmy bez ohľadu na ich charakter, či zdroj podliehali zdaneniu, zjavne by upustil od ich enumeratívneho výpočtu. Uvedené platí aj pri kategórii ostatné príjmy, kde napriek ich demonštratívneho výpočtu („najmä“), dani z príjmov celkom zjavne nepodliehajú všetky druhy príjmov fyzických osôb. Závery žalovaného o univerzalite zdanenia všetkých príjmov žalobkyňa považovala za nesprávne aj v súvislosti s poukázaním na tú skutočnosť, že napr. príjmy získané trestnou činnosťou nepodliehajú dani, čo konštatuje aj v súčasnosti platná judikatúra všeobecných súdov Slovenskej republiky.

11. Žalobkyňa nesúhlasila ani s tvrdením žalovaného v súvislosti s jeho interpretáciou § 3 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, vo vzťahu k poznámke pod čiarou k tomuto ustanoveniu. Argumentáciu žalovaného je potrebné ako nesprávnu odmietnuť, pretože poznámky pod čiarou k príslušným odkazom nie sú súčasťou právneho predpisu, ale majú len informatívnu hodnotu. V tej súvislosti sa odvolala aj na legislatívne pravidlá Vlády Slovenskej republiky schválené Uznesením vlády SR zo dňa 04.05.2016 č. 164, podľa o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zdôraznila, že nie je teda podstatné, čo hovorí poznámka pod čiarou, ale čo ustanovuje normatívne zákonné znenie. Podľa označeného zákona o dani z príjmov predmetom dane tak nie je príjem, ak spĺňa nasledujúce podmienky:

- príjem má charakter náhrady, - ide o príjem oprávnenej osoby - a tento príjem je vyplatený podľa osobitného predpisu. S poukazom na príslušné ustanovenia zákona o energetike (a to aj za situácie, že by sa pripustila univerzalita zdanenia všetkých druhov príjmu) jej príjem získaný ako náhrada za zriadenie vecného bremena nie je predmetom dane podľa označeného ustanovenia zákona. Náhrada za zriadenie vecného bremena, vyplatená oprávneným z vecného bremena má totižto charakter náhrady, ako vlastník pozemku je oprávnenou osobou a tento príjem jej bol vyplatený podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o energetike. Keďže sú u nej splnené všetky zákonné podmienky, takýto príjem je vyňatý z predmetu dane z príjmov. Poznámka pod čiarou k označenému ustanoveniu zákona (vzhľadom na vyššie uvedené) neobstojí, pretože má len informatívnu, teda nezáväznú (nenormatívnu) povahu a pre daný prípad je rozhodujúce výlučne zákonné znenie. Ak by totižto zákonodarca chcel, aby podľa citovaného zákonného ustanovenia boli z predmetu dane vyňaté len príjmy podľa reštitučných zákonov, túto skutočnosť by musel uviesť explicitne v texte samotného paragrafového znenia zákona o dani z príjmov, k čomu však nedošlo.

12. Vo vzťahu k oslobodeniu od dane z príjmov žalobkyňa argumentovala, že vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva z ústavného hľadiska majú obdobný charakter, keďže v obidvoch prípadoch musia byť splnené rovnaké podmienky [vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu ( )]. Ústavnoprávny základ príjmu žalobkyne získaného ako náhrada za zákonné vecné bremeno je tak rovnaký ako pri vyvlastnení, aj keď ide o rôznu intenzitu zásahu do vlastníckeho práva. V jej prípade však nepochybne ide o vyvlastnenie „de facto“, pretože vzhľadom na charakter zásahu do jej vlastníckeho práva nemôže realizovať žiadne čiastkové oprávnenia vlastníka pozemku (držať, užívať, používať, disponovať), ale ide o tzv. „holé vlastníctvo“, ktoré jej neprináša žiaden úžitok. Uvedené podľa jej názoru potvrdzujú aj závery vyplývajúce z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Papamichalopoulos and others vs. Griz 24.6.1993, A 260 - B. Zákon o dani z príjmov pritom nemá ani legálnu definíciu pojmu vyvlastnenie. Žalobkyňa zdôraznila, že pri hľadaní odpovede na otázku, čo sa považuje za „náhradu za vyvlastnenie“ je potrebné vychádzať z príslušných ustanovení o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

pričom podľa § 5 ods. 2 tohto zákona pri zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa poskytne oprávnenému z vecného bremena, za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe, s ktorých vlastníctvom bude spojené vecné bremeno, náhrada za vyvlastnenie zodpovedajúca rozsahu tohto obmedzenia. Účinná právna úprava tak aj v prípade zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ustanovuje v prospech oprávneného z vecného bremena platbu, ktorú definuje ako „náhrada za vyvlastnenie“. Ak teda zákon o vyvlastňovaní explicitne ustanovuje, že pri zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa poskytne oprávnenému z vecného bremena, za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku náhrada za vyvlastnenie, je zrejmé, že pojem náhrada za vyvlastnenie použitý v zákone o dani z príjmov musí mať rovnaký obsah a subsumuje v sebe aj náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Podľa názoru žalobkyne preto neobstojí právny názor žalovaného, podľa ktorého § 9 ods. 2 písm. r) zákona o dani z príjmov sa vzťahuje iba na náhradu za vyvlastnenie, nie však na náhradu za zriadenie vecného bremena, pretože takýto výklad zákona sa javí ako zjavne formalistický a účelový.

13. V závere správnej žaloby v súvislosti so zložitosťou právneho posúdenia zdanenia takéhoto príjmu, ako aj možných interpretačných alternatív poukázala aj na plne aplikovateľný záver Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, vyslovený v rozsudku sp. zn. , podľa ktorého: „Krajský soud přitom neopomene dbát některých základních princípů daňového práva (a veřejného práva obecně), které jsou v daných souvislostech relevantní, zejména princípu legální licencie a enumeratívnosti statních pretenzí, princípů právní istoty a princípů předvídatelnosti právní regulace, z nichž plyne zákaz analogie v neprospěch daňového subjektu a zásada, že v případě, že daňový zákon z důvodu své nejasnosti, nezrozumitelnosti, či nepřesnosti nebo „mezery v zákoně“ umožňujte vícero rovnocenně přesvědčivých výkladů, je nutno použít takový z nich, který je vůči daňovému subjektu mírnější (neboť je věcí státu, aby formuloval své daňové zákony natolik jednoznačně, srozumitelně, přesně a úplně, aby minimalizoval výkladové nejasnosti; v opačném případe by se jednalo o nepřípustnou libovůli zákonodárce).“

14. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 12.06.2018 k správnej žalobe zotrval na právnej argumentácii z preskúmavaného rozhodnutia a k žalobným dôvodom žalobkyne uviedol, že napriek názoru, že príjem vyplatený žalobkyni ako zákonná náhrada za zriadenie vecného bremena spĺňa všetky zákonné podmienky, za ktorých je prijatá náhrada za zákonné vecné bremeno vyňatá z predmetu dane z príjmov, opakovane poukázal na poznámku k odkazu (3) k uvedenému ustanoveniu zákona, kde síce zákony nie sú vymenované taxatívnym spôsobom, vo všeobecnosti však ide o zákony prijaté po novembri 1989, ktorých cieľom bolo vyriešiť otázky reštitúcií a rehabilitácií majetkových krívd spáchaných v minulosti. Oprávnenou osobou v kontexte označených reštitučných zákonov je fyzická alebo právnická osoba, ktorej vlastníctvo bolo odňaté v rozhodnom období a spôsobom definovanom v zákone. Vzhľadom na to, že súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky je množstvo zákonov, ktoré upravujú reštitučné konanie súvisiace s rôznym majetkom, ktoré sú zatriedené do jednotlivých oblastí, nie je v zákone uvedená komplexná špecifikácia týchto zákonov. Podľa žalovaného je však jednoznačné, že o energetike medzi takéto zákony nepatrí. Podľa žalovaného preto prijatá náhrada za zriadenie vecného bremena podlieha zdaneniu u žalobcu ako daňovníka, ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom a zaraďuje sa medzi ostatné príjmy podľa zákona o dani z príjmov, ktoré nie sú v zákone taxatívne vymenované s tým, že v daňovom priznaní sa tieto uvádzajú ako ostatné príjmy označené ako „iné“. Zároveň žalovaný sa nestotožnil ani s názorom žalobkyne zo správnej žaloby, že pojem náhrada za vyvlastnenie použitá v zákone o dani z príjmov musí mať rovnaký obsah a subsumuje v sebe aj náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako náhrada za vyvlastnenie v zmysle úpravy uvedenej v o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k ním. V prípade žalobkyne nedošlo k vyvlastneniu, t.j. k odňatiu vlastníckeho práva k pozemku v zmysle úprav uvedených v označenom zákone. Podľa zákona o dani z príjmov od dane je oslobodená prijatá náhrada za vyvlastnenie pozemkov a stavieb vo verejnom záujme vyplatená podľa osobitného predpisu, ktorým je príkladmo uvedený aj stavebný zákon v znení neskorších predpisov. V zmysle tohto ustanovenia (doplneného do ) sú jednoznačne od dane oslobodené prijaté náhrady za vyvlastnenie pozemkov a stavieb vo verejnom záujme, a preto nie je možné pri uvedenej právnej úprave pod uvedené oslobodenie „vsunúť“ náhradu za zriadenie vecného bremena vyplatenú podľa príslušných ustanovení o energetike. V závere písomného vyjadrenia žalovaný zdôraznil, že v zmysle platného zákona o dani z príjmov bolo preto jeho povinnosťou rozhodnúť spôsobom, ktorý je uvedený v preskúmavanom rozhodnutí, pretože príjem

žalobkyne v súvislosti s náhradou za zriadenie vecného bremena predstavuje príjem podľa § 8 zákona o dani z príjmov.

15. Žalobkyňa v replike zo dňa 13.04.2018 prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že v celom rozsahu trvá na dôvodoch podanej žaloby, pričom z vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že tento formalisticky trvá na záveroch uvedených v napadnutých rozhodnutiach a k žalobným dôvodom v podstate nezaujal žiadne vecné stanovisko. Na rozdiel od žalovaného je žalobkyňa toho názoru, že gramaticky, systematicky a napokon aj „e ratione legis“ výklad relevantných ustanovení zákona o dani z príjmov nemôže viesť k záveru o zákonnosti a aj ústavnoprávnej udržateľnosti napadnutých rozhodnutí. Žalobná argumentácia vrátane ústavnoprávnych súvislostí súdenej veci preto plne odôvodňuje rozhodnutie v súlade so žalobným návrhom.

16. Napriek tomu, že žalovaný prevzal výzvu súdu na dupliku podľa a nasledujúcich spolu s replikou žalobkyne dňa 25.09.2020, žalovaný sa duplikou v predmetnej veci nevyjadril.

17. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa a nasledujúcich o , po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s obsahom úplného administratívneho spisu, za splnenia podmienok uvedených v dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, preto vo veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania, ktorým rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

18. Podľa , každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

19. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrenie orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

20. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úloha súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda v tom, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia (porovnaj závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. ).

21. Podľa , dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

22. Podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

23. Podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy.

24. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona o dani z príjmov, predmetom dane sú ostatné príjmy (§ 8).

25. Podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov, predmetom dane nie je prijatá náhrada oprávnenej osoby podľa osobitných predpisov.

26. Poznámka pod čiarou (3) k tomuto zákonnému ustanoveniu uvádza : - napríklad o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií v znení neskorších predpisov, o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov, o poskytnutí jednorazového finančného príspevku príslušníkom československých zahraničných alebo spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch 1939 - 1945 v znení neskorších predpisov, o poskytnutí jednorazového finančného príspevku politickým väzňom v znení

27. Podľa § 9 ods. 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov, od dane je oslobodená aj prijatá náhrada za vyvlastnenie pozemkov a stavieb vo verejnom záujme vyplatená podľa osobitného predpisu.

28. Podľa o energetike v znení neskorších predpisov, držiteľ povolenia alebo ním poverená osoba môže v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastavaného územia obce elektrické vedenie a elektroenergetické zariadenie prenosovej sústavy a distribučnej sústavy, plynovody a plynárenské zariadenia prepravnej siete, distribučnej siete, zásobníka a zariadení určených na ich ochranu, zabránenie ich porúch alebo havárií, alebo na zmiernenie dôsledkov porúch alebo havárií na ochranu života, zdravia a majetku osôb; pri povoľovaní takej stavby stavebný úrad rozhodne o podmienkach, za akých možno stavbu uskutočniť a prevádzkovať na cudzom pozemku; oprávnenia stavebníka na uskutočnenie stavby vznikajú nadobudnutím právoplatnosti takého rozhodnutia,

29. Podľa zákona o energetike, ak vznikne vlastníkovi nehnuteľnosti v dôsledku výkonu práv držiteľa povolenia alebo ním poverenej osoby majetková ujma, má nárok na náhradu škody. Na konanie o náhrade škody sa vzťahujú ustanovenia . Ak je vlastník nehnuteľnosti obmedzený pri obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má nárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, ak sa neposkytuje jednorazová náhrada podľa odseku 9 alebo 12. Nárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti možno uplatniť u držiteľa povolenia alebo ním poverenej osoby do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o tom vlastník dozvedel, najneskôr však do jedného roka od vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, inak právo vlastníka na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti zaniká. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej jednorazovej náhrady nedohodnú, každý z nich môže podať súdu návrh na rozhodnutie o výške primeranej jednorazovej náhrady do šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku u držiteľa povolenia.

30. Podľa § 11 ods. 8 zákona o energetike, povinnosti zodpovedajúce oprávneniam podľa odseku 1 sú vecnými bremenami spojenými s vlastníctvom nehnuteľnosti. Návrh na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností je oprávnený podať držiteľ povolenia.

31. Podľa § 11 ods. 9 zákona o energetike, vlastník nehnuteľnosti má za zriadenie vecného bremena nárok na primeranú jednorazovú náhradu; náhrada sa poskytne za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, okrem výmery, za ktorú vlastníkovi patrí primeraná jednorazová náhrada podľa odseku 12.

32. Z vyššie uvedeného prehľadu administratívneho konania, ako aj obsahu správnej žaloby a následnej písomnej komunikácie účastníkov súdneho konania vyplýva, že v danej veci je rozhodujúcou skutočnosťou posúdenie, či príjem žalobkyne titulom jednorazovej náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena na jej nehnuteľnosti v roku 2015 (vyplatený v súlade s o energetike) je predmetom dane z príjmu podľa zákona o dani z príjmu a v prípade kladnej odpovede posúdenie, či tento príjem nie je od takejto dane oslobodený.

33. Správny súd v daných súvislostiach zdôrazňuje, že jednou z najdôležitejších zásad daňového konania je zásada zákonnosti, vyjadrená v ust. § 3 ods. 1 daňového poriadku. Význam tejto zásady

zdôraznil Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze - 44 zo dňa 18.11.2008, keď uviedol : „ .....ktorú možno považovať za „conditio sine qua non“, čiže bezpodmienečnú podmienku, ktorá je v daňovom konaní nevyhnutná a od ktorej sa nemožno odchýliť. Zásada zákonnosti je vyjadrením základného znaku právneho štátu formulovaného v ústave, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať len na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( ). Zásada zákonnosti je v zákone o správe daní a poplatkov konštruovaná tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov daní teda nemôže ísť na úkor rešpektovania právom chránených záujmov tých osôb, ktoré tieto dane platia. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom.“

34. Zákon o dani z príjmu v ust. § 2 písm. h) pre účely tohto zákona definuje zdaniteľný príjem ako príjem, ktorý je podľa zákonom nastavených podmienok predmetom dane a (vo význame alebo), ktorý nie je oslobodený od dane z príjmu fyzickej alebo právnickej osoby.

35. V ustanovení § 3 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmu sú stanovené podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne preto, aby príjem fyzickej alebo právnickej osoby nebol predmetom dane, t.j. aby takáto osoba nebola povinná v súvislosti s daným príjmom odviesť daň v zákonom stanovenej výške. Z hypotézy tejto právnej normy vyplýva, že takýto príjem musí mať charakter náhrady, náhrada je poskytnutá oprávnenej osobe a zároveň na základe osobitného predpisu. V samotnom texte tohto zákonného ustanovenia chýba bližšia špecifikácia týchto zákonných podmienok, zákonodarca však v poznámke pod čiarou k uvedenému zákonnému ustanoveniu uvádza odkaz číslo (3), v ktorom príkladmo (uvedené slovným spojením : - napríklad) označuje niektoré z právnych predpisov, pri aplikácii ktorých môže dôjsť k poskytnutiu náhrady oprávnenej osobe, ktorá nie je predmetom dane.

36. Vo vzťahu k záväznosti takýchto poznámok pod čiarou k príslušným odkazom v právnych predpisoch poukazuje správny súd na Legislatívne pravidlá Vlády Slovenskej republiky schválené uznesením Vlády SR zo dňa 04.05.2016 č. 164 (podľa o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktoré je publikované aj na webovom sídle Úradu Vlády SR, podľa ktorých: „bod 23.1 Poznámky pod čiarou k príslušným odkazom nie sú súčasťou právneho predpisu; majú informatívnu hodnotu. Preto nesmú obsahovať veci, ktoré majú normatívnu povahu.“

37. V okolnostiach danej veci nie je sporné, že v preskúmavanej veci boli formálne splnené všetky zákonné podmienky stanovené v § 3 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, pretože v roku 2015 žalobkyňa prijala jednorazovú náhradu v súvislosti so zriadením zákonného vecného bremena k jej nehnuteľnosti, na základe osobitného predpisu. Zákon, na základe ktorého bola žalobkyni poskytnutá náhrada, t.j. o energetike však nespadá do kategórie predpisov, ktorých cieľom podľa žalovaného bolo vyriešiť otázky reštitúcií, rehabilitácií a majetkových krívd spáchaných v minulosti, a na ktorú kategóriu odkazuje poznámka k odkazu (3) pod čiarou k uvedenému ustanoveniu. Uvedená poznámka však nie je súčasťou právneho predpisu, nemá normatívnu povahu, ale má len informatívnu hodnotu. Naviac, v uvedenej poznámke sú jednotlivé právne prepisy uvedené slovom „napríklad,“ teda nejde o ich taxatívny výpočet. Z uvedených dôvodov, preto podľa názoru správneho súdu takáto formulácia nebráni, aby do príjmov, ktoré nie sú predmetom dane, boli zahrnuté aj príjmy na základe iných zákonov (a to aj tých, ktoré presahujú rámec reštitučných zákonov), samozrejme iba za situácie, že tieto príjmy spĺňajú všetky zákonné podmienky vyplývajúce z textu tohto zákonného ustanovenia.

38. Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku, že žalovaný vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v administratívnom konaní v rozpore so zásadou zákonnosti v daňovom konaní nesprávne aplikoval ust. § 3 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, a to v neprospech žalobkyne v tomto konaní.

39. Vo vzťahu k ďalšej argumentácii žalobkyne vyplývajúcej zo správnej žaloby, že príjem z poskytnutej náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena je oslobodený od dane z príjmu (podľa § 9 ods. 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov), keď žalobkyňa poukazuje na to, že náhrada za vyvlastnenie

použitý v zákone o dani z príjmov musí mať rovnaký obsah a subsumuje v sebe aj náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, správny súd sa s takýmto tvrdením žalobkyne nestotožňuje a jej námietku v tomto smere považuje za nedôvodnú. V prípade žalobkyne predovšetkým nedošlo k vyvlastneniu, t.j. k odňatiu vlastníckeho práva k pozemku vo verejnom záujme v zmysle o vyvlastňovaní pozemku a stavieb a v nútenom obmedzení vlastníckeho práva k ním, pretože žalobkyňa naďalej zostala vlastníčkou predmetného pozemku, ku ktorému obmedzenie jej vlastníckeho práva nastalo v právnom režime zákona o energetike.

40. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd v zmysle ustanovenia rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, z dôvodu, že vo veci bolo administratívnym orgánom rozhodnuté na základe nesprávneho právneho posúdenia a vec v zmysle vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný ( ).

41. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami a nasl. tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania z dôvodu plného úspechu vo veci. O výške účelne vynaložených trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom procesným postupom podľa .

42. Toto rozhodnutie senát súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa (ďalej len „“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.