Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/48/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.

Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny Adamcovej,

v právnej veci ţalobcu: K. - G. S. S., so sídlom K. č. X., K. C., IČO: X., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou M. & P., S., so sídlom K. č. X., B., proti ţalovanému : Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/3139-17430/2010/992517-r zo 11. februára

2010, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 8. septembra 2010,

č.k. -113, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 8. septembra 2010, č.k. -113, p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej v texte rozsudku len „“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ktorým

ako odvolací orgán podľa o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej

v texte len „“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Kráľovský Chlmec,

2

dodatočný platobný výmer č. 738/230/898-6147/07/Kaš z 12. apríla 2007, ktorým podľa

správca dane ţalobcovi ako daňovému

subjektu vyrubil rozdiel z dane z pridanej hodnoty (ďalej v texte rozhodnutia len „DPH“)

za zdaňovacie obdobie september 2003 v sume 1 539 998 Sk (51 118,56 €).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu ţalovaného

ako aj správcu dane dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného ako aj prvostupňového

správneho orgánu je v súlade so zákonom. Z obsahu administratívnych spisov zistil,

ţe správca dane Daňový úrad Bratislava VI. na ţiadosť Krajského riaditeľstva Policajného

zboru a Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice vykonal u ţalobcu daňovú kontrolu

za zdaňovacie obdobie január aţ december 2003, o výsledku ktorej bol spísaný protokol

č. zo dňa 28. februára 2007. V prípade vykonanej kontroly správca

vyrubil ţalobcovi rozdiel dane vo výške 1 539 998 Sk za zdaňovacie obdobie september 2003,

keď rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie dodatočného platobného výmeru boli závery

správcu dane o porušení § 20 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 22 ods. 1 písm. a/, c/ zákona

č. o dani z pridanej hodnoty (ďalej v texte len „“). Podľa

zistenia správcu dane si ţalobca neoprávnene odpočítal daň z faktúry č. X. zo dňa

30. septembra 2003 na sumu 4 494 650,40 Sk dodávateľa T. – M. N., B. č. X., K.,

v zdaňovacom období september 2003 vo výške 749 108,40 Sk, pričom DPH bola na faktúre

uvedená napriek tomu, ţe dodávateľ nebol platiteľom DPH (posledné zdaňovacie obdobie

bolo určené II. štvrťrok 1999 a jeho skončením prestal byť platiteľom DPH). Ďalej podľa

zistenia správcu dane si ţalobca neoprávnene odpočítal daň z faktúry č. X. zo dňa 29.

septembra 2003 na sumu 4 745 337,60 Sk od dodávateľa S., S., R. č. X., K. v zdaňovacom

období september 2003 vo výške 790 889,60 Sk, keď správca dane z odpovede na doţiadanie

u miestne príslušného správcu dane dodávateľskej spoločnosti Daňový úrad Košice II. zistil,

ţe spoločnosť S., S., K. nevykonávala ţiadnu podnikateľskú činnosť od jej zápisu do

obchodného registra po celú dobu, kým boli jej konateľmi M. N. a J. B., t.j. do 20. januára

2004. Správca dane pri kontrole DPH za zdaňovacie obdobie II. a III. štvrťrok 2003 zistil, ţe

sporné faktúry mal daňový subjekt síce v účtovníctve zaúčtované, ale práce a sluţby

zabezpečoval subdodávateľským spôsobom. Po preverení týchto subdodávateľov správca

dane nárok na odpočítanie DPH posúdil ako neoprávnený a daň na vstupe neuznal v plnej

výške. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţalobca

nesplnil podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane vzhľadom k uvedeným

3

obchodným prípadom. Okrem rozhodnutia Daňového úradu Košice II. č.

/Kre zo dňa 18. júla 2001 krajský súd vyţiadal z Daňového úradu Košice

II. aj rozhodnutie č. 696/24/25838/99 zo dňa 6. mája 1999, kde uvedený správca dane podľa

určil J. N. z úradnej moci posledné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok

1999. S ohľadom na uvedené mal za nesporne preukázané, ţe J. N. v kontrolovanom

zdaňovacom období september 2003 uţ nebol platiteľom DPH, teda ani v prípade, ak by

uskutočnil zdaniteľné plnenie v prospech ţalobcu, nebol oprávnený uplatňovať si DPH.

Krajský súd vyslovil, ţe ţalovaný sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne vysporiadal aj

s úlohou vyplývajúcou mu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-150 zo dňa 3. decembra 2009, keď sa zaoberal otázkou, či J. N. po vydaní

rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia (obdobie od II. štvrťroka 1999 do júla

2003) nevznikla opätovne povinnosť zaregistrovať sa ako platca DPH, a to dosiahnutím

zákonom stanoveného obratu. Stotoţnil sa s právnym názorom ţalovaného, podľa ktorého

s účinnosťou od 1. apríla 1999, čiţe aj v čase uskutočnenia sporného plnenia, osvedčenie

o registrácii daňového subjektu za platiteľa DPH nemalo iba deklaratórny, ale naopak

konštitutívny účinok. Z dôvodu, ţe podľa ustanovení v znení zákona

č. osoba podliehajúca dani z pridanej hodnoty v dôsledku dosiahnutého

poţadovaného obratu sa stala platiteľom odo dňa registrácie, skonštatoval, ţe J. N. v čase

vystavenia spornej faktúry, t.j. 30. septembra 2003 nebol platcom DPH.

Podľa názoru súdu prvého stupňa sa ţalovaný dostatočne vysporiadal aj s námietkami

ţalobcu uplatnenými v konaní vo vzťahu k Šiestej smernici Rady zo dňa 17. mája 1977

o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu, spoločný

systém dane z pridanej hodnoty (ďalej v texte len „Šiesta smernica“). Uviedol, ţe do účinnosti

Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky do Európskej únie nebola Slovenská republika

viazaná záväzkom harmonizovať svoju právnu úpravu DPH s komunitárnym právom, najmä

so Šiestou smernicou. Povaţoval za nedôvodný návrh ţalobcu na iniciovanie konania

o predbeţnej otázke v zmysle čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) v tých smeroch, ako to konkretizoval ţalobca

v podanej ţalobe. V tomto ohľade krajský súd zhodne so stanoviskom ţalovaného poukázal

na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom

sa k návrhu účastníka iniciovať konanie podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho

spoločenstva uvádza : „Podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva Súdny

dvor má právomoc rozhodovať o predbeţných otázkach týkajúcich sa: a/ výkladu tejto

4

zmluvy, b/ platnosti a výkladu aktov prijatých inštitúciami spoločenstva a ECB, c/ výkladu

štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tieto štatúty ustanovujú. Ak takáto otázka

vznikne pred súdom členského štátu, môţe tento súd, ak povaţuje rozhodnutie o tejto otázke

za potrebné pre vynesenie rozsudku, poţiadať Súdny dvor, aby o tejto otázke rozhodol.

Ak takáto otázka vznikne počas konania prebiehajúceho pred súdom členského štátu, proti

rozsudku ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento

súd povinný predloţiť vec Súdnemu dvoru. Z uvedeného vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej

republiky, proti rozhodnutiu ktorého uţ nie je prípustný opravný prostriedok, návrh na

riešenie predbeţnej otázky vznesenej ţalobcom v tomto konaní posúdiť musel. Najvyšší súd

Slovenskej republiky však dospel k záveru, ţe pre rozhodnutie v danej veci nebolo potrebné

vyriešenie predbeţnej otázky tak, ako ju uplatnil ţalobca. Vzhľadom na uvedené mal zato,

ţe nemoţno súhlasiť s názorom ţalobcu, z ktorého vychádzala otázka č. 1, a síce ţe § 31

ods. 17 ukladá povinnosť daňovému subjektu zisťovať, či je jeho

obchodný partner registrovaný ako platiteľ dane, nakoľko uvedené ustanovenie neukladá

ţiadnu povinnosť, jeho obsahom je prevencia pred dôsledkami neplnenia daňových

povinností voči štátu subjektom uvedeným v , od splnení ktorých

je však závislé uplatnenie nároku podľa § 20 cit. zákona druhým daňovým subjektom. Účel

teda spočíva nielen v zabezpečení výberu dane štátom, ale aj v ochrane daňového subjektu,

ktorý daňovú povinnosť plnil. Otázka uvedená pod bodom 2 návrhu podľa názoru súdu

nespočívala vo výklade ustanovení uvedenej smernice, ale sa týkala otázky potreby

zisťovania skutkového stavu, teda rozsahu dokazovania. Nešlo tak o právnu otázku, ale

o otázku skutkovú, o ktorej však záver uviedol v odôvodnení nielen ţalovaný, ale aj krajský

súd a v odvolacom konaní aj odvolací súd. Preto potrebu jej zodpovedania ESD odvolací súd

nevidel. Za podstatnú nepovaţoval ani otázku vierohodnosti vystavenia dokladov

oprávnenými osobami (konateľmi), keďţe táto nebola sporná, pričom sporným sa stalo

vykonanie obsahu deklarovaného dokladmi, t.j. reálnosť obsahu, skutočnosť, ktorá podľa

zistení iných orgánov bola spochybnená aj samotnými vystaviteľmi dokladov. Krajský súd

uviedol, ţe ustanovenie ako aj v znení účinnom do 30. apríla

2004 zodpovedá zásadám právnej istoty, legitimity, očakávania a proporcionality

vychádzajúcich zo Šiestej smernice, podľa ktorej jednotlivé štáty zabezpečujú nielen

spoľahlivé vybratie tejto dane, ale aj predchádzanie daňovým únikom a vyhýbaniu sa daniam

stanovením určitých podmienok. Preto mal zato, ţe daná právna úprava odráţajúca ako

potreby štátu pri zabezpečovaní dôleţitého fiskálneho záujmu, tak aj ochranu práv

a oprávnení daňových subjektov, je v súlade s výkladom aktu orgánu Spoločenstva.

5

S ohľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil potrebu riešenia

problematiky právnej úpravy platnej v období daného sporu so Šiestou smernicou Rady

o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty“.

Ako nedôvodné súd prvého stupňa vyhodnotil ţalobné námietky, v zmysle ktorých

si ţalovaný prisvojil právo vykonať dokazovanie nariadené Najvyšším súdom Slovenskej

republiky v uţ citovanom rozsudku, uloţenú povinnosť doplniť dokazovanie realizoval iba

formálnym postupom, resp. ţalovaný nevyrozumel ţalobcu o spôsobe a postupoch pri tomto

dokazovaní, v dôsledku čoho mal porušiť právo ţalobcu zúčastniť sa tohto dokazovania.

V prvom rade pokladal za potrebné uviesť, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky uloţil

povinnosť ţalovanému odstrániť procesné vady konania, doplniť administratívny spis

o doklad preukazujúci doručenie protokolu o kontrole zo dňa 28. februára 2007, ako aj právne

sa vysporiadať s námietkami ţalobcu uplatnenými v konaní vo vzťahu k Šiestej smernici.

Dospel k záveru, ţe postup ţalovaného pri realizácii záväzného právneho názoru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky bol v súlade s , umoţňujúcemu

odvolaciemu orgánu v rámci odvolacieho konania dopĺňať výsledky daňového konania

a odstraňovať jeho chyby. Ďalej uviedol, ţe doplnenie administratívneho spisu o rozhodnutie

správcu dane o určení posledného zdaňovacieho obdobia platcovi DPH nie je takým

skutkovým dokazovaním, pri realizácii ktorého by mohlo dôjsť k porušeniu procesných práv

ţalobcu pri realizácii dokazovania v zmysle Všetky ostatné

nedostatky vytýkané Najvyšším súdom Slovenskej republiky sa týkali v podstate právnych

otázok (zdôvodnenie doručenia protokolu o kontrole zo dňa 28. februára 2007 ţalobcovi,

vysporiadanie sa s námietkami ţalobcu uplatnenými v konaní vo vzťahu k Šiestej smernici,

opätovný vznik statusu platcu DPH J. N.). Zdôraznil, ţe Najvyšším súdom Slovenskej

republiky vytýkané nedostatky ţalovaný odstránil a v napadnutom rozhodnutí zaujal

podrobné stanoviská k týmto právnym otázkam, pričom krajský súd sa s týmito právnymi

závermi ţalovaného stotoţnil.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal ţalobca odvolanie

a v zmysle , , sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté

rozhodnutia ţalovaného i správcu dane zrušil a ţalobe vyhovel. Zároveň ţiadal, aby mu bola

priznaná náhrada trov konania vo výške 381,37 €. Podané odvolanie odôvodnil tým, ţe súd

prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci a zároveň vec nesprávne právne posúdil.

Namietal, ţe z hľadiska dokazovania v správnom konaní ide o konanie ovládané zásadou

6

materiálnej pravdy, čo vyplýva najmä z o správnom konaní

(správny poriadok), v zmysle ktorého rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo

spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo

zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Z uvedeného

vyvodil, ţe zásada materiálnej pravdy musí nájsť svoj odraz pri hodnotení zákonnosti postupu

správneho orgánu, za súčasného rešpektovania skutočnosti, ţe za zistenie skutočného stavu,

ktorý je podkladom pre rozhodnutie, zodpovedá správny orgán, na čo pri rozhodovaní podľa

ţalobcu musí brať zreteľ aj správny súd. Ďalej namietal, ţe súd pri rozhodovaní nedostatočne

zistil skutkový stav veci, keď potvrdil ţalovanému právo dodatočného výmeru voči ţalobcovi

za zdaňovacie obdobie september 2003, pričom však daňový subjekt neporušil ţiadnu

zákonnú povinnosť a nemôţe byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti, ktorú mu

právny predpis ako povinnosť neukladal, alebo za nesplnenie povinnosti iných daňových

subjektov. Doplnil, ţe nie je moţné od daňového subjektu spravodlivo poţadovať, aby znášal

škodu, ktorá mu vznikla bez jeho zavineného porušenia právnych predpisov. Ţalobca ďalej

uviedol, ţe hoci súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase rozhodnutia správneho

orgánu, súčasná právna úprava umoţňuje, aby súd vykonal dokazovanie, ak je to potrebné na

preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Krajskému súdu vyčítal, ţe na základe podanej ţaloby

nevykonal potrebné dokazovanie za účelom objasnenia napadnutého dodatočného platobného

výmeru, na základe čoho vec nesprávne právne posúdil. Zároveň poukázal na rozhodnutie

R 75/1998 občiansko-právnej zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, v zmysle ktorého sa

podľa ţalobcu na daňové konanie neviaţe tzv. zásada koncentrácie konania. Mal zato, ţe

odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní sa musí vysporiadať so všetkými

námietkami uvedenými v odvolaní, pričom ak uvedené opomenie, je to dôvod, aby súd zrušil

takéto rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Zároveň

namietal postup správcu dane, nakoľko ho povaţuje za spôsob protichodný so smerom

právnej istoty, zásady legality zdanenia, princípom právneho štátu a zásady, ţe nikto nesmie

byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Dodal, ţe pri výklade vecného rozsahu právnej

normy je nutné pouţiť všetky štandardné výkladové metódy, teda vychádzať z jazykového

významu pouţitých slov, zohľadniť pri tom systematiku zákona a sledovať zmysel a účel

danej úpravy. Povaţoval za jednoznačné, ţe DPH je konštruovaná ako relatívne neutrálna daň

vo vzťahu k pôvodu zdaňovaných statkov, pričom zdôraznil, ţe predmetom takéhoto výkladu

je súbor právnych noriem daňového práva, teda noriem práva verejného zakladajúcich právo

štátu odňať za zákonom stanovených podmienok časť majetku súkromnej osobe a povinnosť

tejto osoby uvedenú časť svojho majetku štátu poskytnúť bez toho, ţe by od štátu obdŕţala

7

akékoľvek protiplnenie. Mal zato, ţe v takto nevyrovnanom vzťahu medzi štátom

a súkromnou osobou je nutné klásť obzvlášť dôraz na ochranu právnej pozície súkromnej

osoby proti štátu odnímajúcemu jej časť vlastného majetku. Poukázal na rozsudok

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 14. júla 2005,

v zmysle ktorého v súbore daňového práva je nutné dbať na určité základné princípy, a to

najmä princíp právnej istoty a princíp predvídateľnosti právnej regulácie, z ktorých plynie

zákaz analógie v neprospech daňového subjektu a zásada, ţe v prípade, ak daňový zákon

z dôvodu svojej nejasnosti, nezrozumiteľnosti, nepresnosti alebo medzery v zákone umoţňuje

viac výkladov, je nutné pouţiť taký, ktorý je voči daňovému subjektu miernejší. Ţalobca

podotkol, ţe súd rozhodnutie správneho orgánu podľa zruší, ak

rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, pričom správny orgán je za

účelom takého zistenia povinný si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Skutočnosti

všeobecne známe orgánu z jeho úradnej činnosti sú len jedným z podkladov v konaní, a ak sa

nimi rozhodnutie odôvodňuje, treba ich v odôvodnení rozhodnutia uviesť. Zdôraznil,

ţe ak účastník správneho konania nebol vypočutý ku skutočnostiam tvoriacim predmet

správneho konania a správny orgán ani inými dôkazmi nezistil skutočný stav veci,

je to dôvodom na to, aby súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (R 68/1998). V závere odvolania ţalobca uviedol, ţe s ohľadom na skutočnosť,

ţe daňové orgány nezistili v náleţitom rozsahu skutkový stav veci, je záver ţalovaného,

ţe ţalobca nemal podľa nárok na odpočet

DPH, predčasný. Nedostatočné zistenie skutkového stavu veci pokladal za dôvod, aby súd

podľa rozsudkom zrušil ţalobou napadnuté rozhodnutie ţalovaného

(R 107/2003).

Ţalovaný správny orgán vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -113, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie ţalovaného č. I/223/3139-17430/2010/992517-r,potvrdil. Upozornil

na skutočnosť, ktorú ţalobca sám uvádza v prvej časti odvolania, ţe zo strany ţalovaného boli

splnené všetky úlohy uloţené Najvyšším súdom Slovenskej republiky, preto Krajský súd

v Košiciach oprávnene opätovne potvrdil dodatočný platobný výmer správcu dane za

zdaňovacie obdobie september 2003. Ďalej uviedol, ţe námietku uvedenú v druhej časti

odvolania povaţuje za absolútne nezrozumiteľnú, preto sa k nej nevyjadril. Zdôraznil, ţe

v daňovom konaní sa z hľadiska procesu vychádza iba zo , preto

námietky týkajúce sa správneho poriadku povaţoval za neprijateľné. K jednotlivým

8

námietkam, ktoré podľa ţalovaného pôvodne neboli predmetom odvolania ani prvého

ţalobného návrhu uviedol, ţe tieto vychádzajúc zo základných zásad daňového konania

( ), priebehu dokazovania ( ) a piatej časti

(správne súdnictvo) sú pre rozhodnutie vo veci právne irelevantné. Doplnil, ţe zo

základných zásad daňového konania a samotného dokazovania vyplýva, ţe dôkazná

povinnosť je na daňovom subjekte (ţalobcovi), pričom správca dane vedie daňové konanie

tak, aby bolo čo najhospodárnejšie, a zároveň aby bol tak chránený záujem štátu ako aj

daňového subjektu. Mal zato, ţe všetky tieto podmienky boli zo strany ţalovaného, ako aj

správcu dane v celom rozsahu splnené, čo v úvode odvolania aj samotný ţalobca konštatuje,

keď sám tvrdí, ţe ţalovaný opravil všetky nedostatky, ktoré mu Najvyšší súd Slovenskej

republiky vo svojom rozhodnutí vytkol. Preto ţalovaný nebol povinný vyhľadávať dôkazy

v prospech daňového subjektu a táto povinnosť nevyplýva ani pre miestne príslušný súd,

nakoľko pri preskúmavaní rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav v čase vydania

napadnutého rozhodnutia. Námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu ţalovaný

pokladal za nedôvodnú, pretoţe podľa jeho názoru tak správca dane ako aj ţalovaný a miestne

príslušný súd postupovali v súlade so , najmä jeho ustanovením ,

keď vo vykonanom dokazovaní preukázali všetky nedostatky ţalobcu, pre ktoré bolo potrebné

pristúpiť k dorubeniu dane. Podotkol, ţe uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky vo svojom rozsudku k tejto veci (sp. zn. ), ktorý

ţalovanému a správcovi dane nevytkol nedostatky, na ktoré upozorňuje ţalobca, pričom

nedostatky ním vytknuté ţalovaný odstránil, čo ani sám ţalobca nespochybnil. Rovnako

podľa ţalovaného nie je moţné akceptovať ani výklad ţalobcu o tzv. spôsobe protichodnom

so smerom právnej istoty, zásady legality zdanenia, princípom právneho štátu a zásady, ţe

nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá, nakoľko ten je iba v podobe

podanej teórie ţalobcu bez nejakých dôkazov, vecne preukazujúcich, v čom došlo ku

skutočnému pochybeniu zo strany ţalovaného a správcu dane. Ţalovaný ţiadal ţalobu ako

nedôvodnú zamietnuť a poukázal na skutočnosť, ţe splnil všetky podmienky, uloţené mu

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v predchádzajúcom konaní. Zároveň

zdôraznil, ţe všetky námietky uvedené ţalobcom neboli predmetom pôvodného odvolania, na

základe ktorého bolo vydané rozhodnutie o odvolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach

ţaloby a v rozsahu odvolania ţalobcu / /, a dospel k záveru, ţe odvolaniu

9

ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

ustanovenia vety prvej s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

20. októbra 2011 ( a ).

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia

ţalovaného správneho orgánu, ktorým ako odvolací orgán podľa

Zb. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Kráľovský Chlmec, dodatočný platobný výmer

č. 738/230/898-6147/07/Kaš z 12. apríla 2007, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1

správca dane ţalobcovi ako daňovému subjektu vyrubil rozdiel z DPH

za zdaňovacie obdobie september 2003 v sume 1 539 998 Sk (51 118,56 €).

Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola

zamietnutá ţaloba ţalobcu, preto v medziach podaného odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce

najmä z pohľadu, či sa vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uplatnenými v ţalobe,

a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia.

10

Najvyšší súd po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnu-

tému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a administratívneho spisu

s prihliadnutím na ust. sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými

a právnymi závermi krajského súdu, ktoré sú vyčerpávajúce, úplné, dostatočne zrozumiteľné

a výstiţné. Keďţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od ním uvedených argumentov

a relevantných právnych záverov a nadbytočne neopakoval fakty známe pre účastníkov

konania z prejednávanej veci spolu s právnymi závermi, len na doplnenie dodáva.

Podľa ustanovenia platiteľ dane môţe odpočítať daň pri

prijatom zdaniteľnom plnení, ak

a/ platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, vznikla daňová povinnosť (§14),

b/ daň na vstupe zaúčtoval vo svojom účtovníctve,

c/ má daňový doklad, ktorý vyhotovil platiteľ.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe pre odpočet dane je nevyhnutné kumulatívne

splnenie všetkých zákonom taxatívne stanovených podmienok, t.j. zo strany nárok si

uplatňujúceho daňového subjektu je potrebné preukázať vecný súvis medzi prijatým

zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane prijatie zdaniteľného

plnenia deklaruje.

V posudzovanej veci správca dane a následne v dôsledku podaného odvolania

ţalovaný aj krajský súd dospeli k zhodnému záveru, ţe ţalobca, ktorý si uplatnil nárok na

odpočítanie dane podľa ustanovenia , splnenie zákonných

podmienok v zmysle citovaného ustanovenia nepreukázal.

Senát Najvyššieho súdu SR v predmetnej veci zistil, ţe ţalovaný postupoval dôsledne

v intenciách zrušujúceho rozsudku NS SR sp. zn. z 3. decembra 2009,

ktorým bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie č. I/223/10483-65638/2007/992517-r

zo 17. augusta 2007 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Z podkladov súdneho

spisu, vrátane administratívneho spisu ţalovaného, nesporne vyplýva, ţe dodávateľ ţalobcu J.

N. bol platiteľom DPH v období od 4. decembra 1995 do 30. júna 1999 a jeho posledným

zdaňovacím obdobím bol II. štvrťrok 1999. S poukazom na túto skutočnosť J. N. v čase

vystavenia sporných daňových dokladov nespĺňal zákonom poţadované atribúty platiteľa

DPH, a preto doklady, ktoré vystavil neboli vystavené platiteľom dane, a z tohto dôvodu

11

neboli spôsobilé pre splnenie podmienky uvedenej v ustanovení § 20a ods. 1 písm. c/ zák. č.

Ţalovaný, podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR, venoval tieţ náleţitú

pozornosť otázke, či dodávateľovi ţalobcu - daňovému subjektu J. N. ako platiteľovi DPH po

vydaní rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia (od II. štvrťroku 1999 do

septembra 2003 vrátane) nevznikla opätovne povinnosť zaregistrovať sa ako platiteľ DPH,

a to dosiahnutím zákonom predpísaného obratu. Podľa právnej úpravy platnej do 1. apríla

1999 osoba podliehajúca dani sa stala platiteľom dane momentom, kedy dosiahla zákonom

stanovený obrat (750 000 Sk) a osvedčenie o registrácii deklarovalo uţ len existujúci stav.

Podľa ustanovenia v znení platnom od 1. apríla 1999

osoba podliehajúca dani, ktorá dosiahla zákonom poţadovaný obrat (750 000 Sk), bola

povinná podať ţiadosť o registráciu u miestne príslušného správcu dane, a to najneskôr do 20

dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci v ktorom dosiahla tento obrat. Osoba

podliehajúca dani sa stala platiteľom dane odo dňa registrácie. O registrácii vydal daňový

úrad osvedčenie o registrácii, ktoré malo konštitutívny účinok. Ţalovaný preskúmaním zistil,

ţe J. N. podával daňové priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1999, v ktorom

priznal príjmy v sume 24 287 Sk, za rok 2000 priznal príjmy v sume 162 840 Sk, za rok 2001

a 2002 podal nulové daňové priznanie, za rok 2003 daňové priznanie k dani z príjmov

z fyzických osôb vôbec nepodal, za rok 2004 podal nulové daňové priznanie a za rok 2005

podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb, v ktorom priznal príjmy v sume 86

895 Sk. Na základe uvedených skutočností ţalovaný dospel k záveru, ţe J. N. - ktorý

nedosahoval od II. štvrťroka 1999 do septembra 2003 a ani nasledujúce roky zákonnom

stanovený obrat vo výške 750 000 Sk – nevznikla povinnosť zaregistrovať sa ako platiteľ

DPH.

Odvolací súd sa stotoţnil so záverom krajského súdu, ktorý s poukazom na závery

rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 29. septembra 2009, povaţoval za

nedôvodný návrh ţalobcu na iniciovanie konania o predbeţnej otázke v zmysle článku 234

Zmluvy o zaloţení spoločenstva (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) v tých

smeroch, ako to konkretizoval ţalobca v rámci ţaloby.

Odvolací súd zistil, ţe dôvody uvádzané ţalobcom nie sú spôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne

12

zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náleţite aj odôvodnil a s ktorými

sa odvolací súd v zmysle v celom rozsahu stotoţnil.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu v súlade s ust. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a tak, ţe ţalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal

úspech, ich náhradu nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. októbra 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská