Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/54/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcu S.. S. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. XXX, G. G., právne zastúpený JUDr. Miroslavom Ivanovičom, advokátom so sídlom Grösslingova 45, Bratislava proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -591 zo dňa 27. 02. 2020, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -591 zo dňa 27. 02. 2020 v napadnutom prvom a druhom výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len ako „súd prvej inštancie“ alebo aj „okresný súd“) prvým výrokom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35 200 Eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Druhým výrokom súd žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi podľa pomeru úspechu v konaní vo výške 79,30 %, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanej v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Tretím výrokom súd žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania za deň pojednávania dňa 22. 08. 2017 voči žalobcovi v plnej výške, ktoré je žalobca povinný žalovanej zaplatiť v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

2. V odôvodnení predmetného rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca, po úprave pôvodne podanej žaloby navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 150 000,- Eur spolu s trovami konania. Okresný súd Banská Bystrica v predchádzajúcom priebehu konania rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -451 zo dňa 08. 02. 2018. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, uznesením č. k. -569 zo dňa 30. 10. 2019 zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica v druhom výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35 200,- Eur a vo výroku o trovách konania. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v žalobe uviedol, že dňa 21. 07. 2004 uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície KR PZ Banská Bystrica ČVS:KRP-9/OEK-BB-2004 bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa a za pomoc k trestnému činu krátenia dane a poistného na tom skutkovom základe, že presne neidentifikovaný páchatelia z radov podnikateľov v presne nezistenom období, čase a na nezistenom mieste založili zločineckú skupinu pozostávajúcu minimálne z troch osôb a pôsobiacu

minimálne od 01. 08. 2003. Odberatelia týchto fiktívnych daňových dokladov si ich zahrnuli do svojho účtovníctva za účelom zníženia daňového základu pre výpočet DPH, čo im umožnilo skrátiť daň z pridanej hodnoty. Dňa 03. 12. 2010 vyšetrovateľ zmenil právnu kvalifikáciu a konanie obvinených bolo ďalej posudzované ako trestný čin krátenia dane a poistného podľa , spáchaný formou pomoci. Po uplynutí takmer 10 rokov vyšetrovateľ a dozorujúci prokurátor dospeli k záveru, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie nespáchal žiadny z obvinených a uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR č. k. -1553 zo dňa 12. 03. 2013 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené. Bolo spoľahlivo a mimo akýchkoľvek pochybností zistené, že skutok, preto ktorý sa trestné stíhanie vedie nie je trestným činom. Súd prvej inštancie na predmetnú vec aplikoval ust. , , , , , , a . Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že si žalobca uplatnil nároky vyplývajúce zo o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená podľa nezákonným rozhodnutím a písm. c/ rozhodnutím o väzbe. V konaní bolo tiež preukázané, že žalobca podľa podal písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo vnútra SR, ktorý predmetnú žiadosť zaevidoval pod značkou KM-OPS1-P-180-2013 a žalobcovi bolo oznámené postúpenie jeho návrhu na Ministerstvo spravodlivosti SR. V konaní nebolo tiež sporné, že si žalobca uplatnil nemajetkovú ujmu z titulu rozhodnutia, uznesenia KR PZ Banská Bystrica Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor ekonomickej kriminality zo dňa 21. 07. 2004, ktorým bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny a za účastníctvo na trestnom čine skrátenia dane a poistného. Žalobca si uplatnil nemajetkovú ujmu i za dobu väzby v zmysle uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č. k. zo dňa 24. 07. 2004, ktorým rozhodnutím bol vzatý do väzby dňa 21. 07. 2004 o 11.40 hod. podľa , . Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu č. k. zo dňa 26. 11. 2004 bolo rozhodnuté o prepustení žalobcu z väzby z dôvodu absencie dôvodov väzby. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR č. k. -1553 zo dňa 12. 03. 2013 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené. Žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy titulom vyššie uvádzaných nezákonných rozhodnutí za štyri mesiace trvania väzby odo dňa 24. 07. 2004 do 26. 11. 2004 ( za 125 dní) a za trvanie trestného stíhania od 21. 07. 2004 do 26. 03. 2013 za 104 mesiacov. Súd prvej inštancie mal za to, že obrana žalovanej, že sa nejedná o nezákonné rozhodnutie v konaní neobstojí, pretože v čase vznesenia obvinenia boli splnené zákonné predpoklady pre takýto postup a v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania, preto samotný výsledok trestného konania nemusí vyvolať nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia ako základného predpokladu na vznik nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie uviedol, že súdna prax systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (uznesenie NS SR sp. zn. , sp. zn. ). Ďalej súd uviedol, že ak má byť štát považovaný za právny štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo. Súd mal potom za to, že žalobca v konaní preukázal predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu, a to existenciu nezákonných rozhodnutí týkajúcich sa tak trestného stíhania ako aj rozhodnutia o väzbe, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Nemajetková ujma vzniknutá väzbou v trestnom stíhaní, ktoré sa skončilo inak, než právoplatným odsúdením je vyjadrením ujmy na osobnosti obvineného, ktorý v dôsledku väzby ako zásahu do súkromia je nútený prerušiť (obmedziť) sociálne väzby, je vystavený podmienkam života v ústave na výkon väzby, znáša súhrn zákonom stanovených obmedzení. V konaní nebolo zistené, že by si väzbu žalobca zavinil sám svojím konaním s poukazom na ust. uvedená zodpovednosť štátu za zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody je zodpovednosť, ktorej sa nemožno zbaviť. Súd mal za to, že v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a väzbou vo vzťahu k žalobcovi. V konaní bola preukázaná existencia nezákonných rozhodnutí. V konaní zostala sporná výška priznanej nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na konštatovanie odvolacieho súdu v rozhodnutí, právo žalobcu na náhradu škody vzniklo momentom vydania nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 21. 07. 2004 a uznesenia zo dňa 24. 07.. V danej

veci je potrebné aplikovať ustanovenia v znení k tomuto dátumu, kedy v období od 01. 07. 2004 do 31. 12. 2008 ustanovenie obsahovalo len dva odseky bez obmedzujúcej zložky, ktorá bola zavedená do citovaného ustanovenia neskôr. Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané pred 01. 01. 2009 súd posudzuje vec podľa účinného do 31. 12. 2008. Po porovnaní znenia účinného do 31. 12. 2008 a od 01. 01. 2009 možno konštatovať, že bol novelizovaný tak, že bol doplnený odsekmi upravujúcimi určenie kritérií ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje a zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa bude odvíjať od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR ( a napokon aj o určenie povinnosti poškodeného uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1, zákona s poukazom na rozsudok NS SR č. k. zo dňa 12. 12. 2012). I s poukazom na rozhodnutie NS SR č. k. , ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané pred 01. 01. 2009 súd posudzuje vec podľa účinného do 31. 12. 2008. Novela vykonaná účinného od 01. 01. 2013, ktorým v došlo k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia a najvyšší súd konštatoval, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (). Právo poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok napríklad oslobodenie obžalovaného. Preto aplikovať ustanovenie v zmysle novely na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01. 01. 2013 by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou, zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsobovalo by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by porušený zákaz retroaktivity. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 24. 07. 2018, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí byť zohľadnená aj judikatúra ESĽP. V ďalšom obsahu odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie vykonal komparáciu s výškou odškodnenia upravenej a uviedol, že priznal odškodnenie za štyri mesiace väzby vo výške 4 000 Eur, čo je deň väzby 33 Eur. Súd mal za to, že ide o primeranú náhradu i s poukazom na uvedený vzhľadom na neprípustnú retroaktivitu. Súd mal za to, že takáto suma je nie premrštená, ale primeraná i s poukazom na európsku judikatúru, keď poukázal na rozsudok veľkého senátu ESĽP zo dňa 28. 05. 2002 a uviedol výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej na základe rozhodnutí súdov v Spojenom kráľovstve, v Taliansku, vo Fínsku, uviedol posúdenie rumunských súdov, výšku nemajetkovej ujmy za väzbu priznanú maďarskými súdmi, poukázal na úpravu holandského a uviedol, že v Slovinsku neexistujú presné pravidlá, ktoré by sudca mohol použiť pri určovaní výšky škody, ale výška sa odvíja od kritérií, miery zavinenia, miery fyzickej a psychickej ujmy. Ďalej poukázal na úpravu a rozhodovaciu činnosť v Poľsku, Nórsku a Českej republike. Uviedol, že priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v zmysle nezákonného rozhodnutia, ktoré u žalobcu trvalo od 21. 07. 2004 do 26. 03. 2013, do dňa právoplatnosti uznesenia spolu 104 mesiacov. Žalobca si uplatňoval za každý mesiac náhradu 1375,- Eur. Súd priznal žalobcovi za mesiac trestného stíhania 300,- Eur, v takejto výške považoval náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú i zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti. Žalobcovi vznikla v dôsledku neprimerane dlho trvajúcej neistoty ujma, na čo súd prihliadol. Súd mal za to, že sú naplnené ustanovenia , Súd tak s poukazom i na rozhodnutie odvolacieho súdu mal za to, že pokiaľ určil nemajetkovú ujmu za dobu trestného stíhania, ktorá trvala 104 mesiacov, suma za mesiac 300,- Eur, predstavuje na deň sumu 10,- Eur a mal za to, že jednak vzhľadom na dĺžku trestného stíhania, ako aj na rozhodovaciu činnosť súdov vyššie uvedenú, ide o primeranú sumu. Z dôvodu zákazu retroaktivity nie je možné prihliadnuť na to, že je tu daná horná hranica, ktorú súd nemôže prekročiť a pokiaľ i súd určil vyššiu náhradu ako je horná hranica určená , ktorá sa však nevzťahuje na nezákonné rozhodnutie v danej veci, v čase vydania oslobodzujúceho rozsudku v roku 2013 bola minimálna mzda 338,- Eur a 50 násobok náhrady by predstavoval sumu 16 900,- Eur. V roku 2020 je minimálna mzda 580,- Eur a 50 násobok predstavuje sumu 29 000,- Eur, pričom trestné stíhanie trvalo od roku 2004 až do roku 2013, čo je značná doba, za ktorú žalobca sa musel vyrovnávať s dôsledkami trestného stíhania tak ako aj jeho rodina. Uvedenú dĺžku trestného stíhania súd považoval za závažný dôvod a dostatočný dôvod pre priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 10,- Eur na deň trestného stíhania, kedy po dobu 10 rokov dochádzalo k zásahu do najzákladnejších práv žalobcu vo všetkých oblastiach jeho

života. V prevyšujúcej časti súd potom žalobu ako nedôvodnú zamietol pričom mal za to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je zodpovedajúca všeobecnej predstave spravodlivosti, je adekvátna a primeraná. O trovách rozhodol súd podľa a priznal žalovanému nárok na náhradu trov tohto konania podľa a . Žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody spolu vo výške 340 000,- Eur. V priebehu konania žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie ušlého zisku vo výške 190 000,- Eur späť. V tejto časti súd konanie čiastočne zastavil a žalobca tým sám zavinil zastavenie konania. Žalobu nezobral späť pre správanie žalovaného ani z dôvodov na strane žalovaného. Predmetom konania zostala suma 150 000,- Eur a súd žalobcovi priznal nárok vo výške 35 200,- Eur. Celková priznaná suma istiny je z celkovo uplatňovanej sumy 340 000,- Eur, čo predstavuje 10,35 % úspech žalobcu a 89,65 % úspech žalovaného a po započítaní úspechu žalovaného od úspechu žalobcu patrí viac úspešnému žalovanému 79,30 % úspech.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná a to z dôvodov podľa , a . Uviedla, že rozsudok napáda v časti výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35.200,-Eur a zároveň napáda i závislý výrok o náhrade trov konania priznanej žalovanej podľa pomeru úspechu. K limitácii náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie konštatoval, že žiadne limity neohraničujú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, a že ust. , ktorým sa obmedzila horná hranica náhrady nemajetkovej ujmy, sa vzťahuje len na zásahy spôsobené po nadobudnutím účinnosti . Žalovaná ale tvrdí, že tento právny záver súdu prvej inštancie je nesprávny a výška náhrady nemajetkovej ujmy má svoje limity bez ohľadu na to, či k zásahu došlo pred 01. 01. 2013 alebo až neskôr. Najvyšší súd SR v rozhodovacej praxi opakovanými rozhodnutiami, ktoré predstavujú konštantnú judikatúru ustálil, že táto náhrada sa odvíja od náhrady, ktorá sa poskytuje poškodeným násilnými trestnými činmi, a to tak v čase účinnosti , ako aj v čase účinnosti v znení do 31. 12. 2012. Skutočnosť, že až od roku 2013 sa uzákonila maximálna horná hranica náhrady tak nemení nič na tom, že aj pred účinnosťou tejto právnej úpravy sa výška náhrady nemajetkovej ujmy určovala so zohľadnením náhrady poskytovanej obetiam trestnej činnosti. Žalovaná konzistentne poukazovala počas celého súdneho konania na ustálený prístup prezentovaný k záväznej súdnej judikatúre o limitácii výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Rovnako aj Krajský súd v Banskej Bystrici sa s týmito argumentmi žalovanej stotožnil a poukázal na to, že súd prvej inštancie vo svojom prvom rozhodnutí nerešpektoval predmetnú judikatúru, preto zrušil prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie. Napriek tomu, súd prvej inštancie v rozpore s dovolacou judikatúrou a záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, svoj názor na limitáciu náhrady nemajetkovej ujmy nezmenil, čoho výsledkom je, že žalobcovi opäť priznal náhradu nemajetkovej ujmy v identickej výške, ako vo svojom prvom rozhodnutí. Napriek tomu, že súd výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej úvahy, aj tento postup podlieha hodnoteniu a základom pre posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Žalovaná uviedla, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť výlučne súd, pričom nie je možné priznávať neprimerané sumy, tzn. nemôže ísť o ľubovôľu súdu. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie NS SR. a judikatúru ESĽP. V prípade Winkler vs. Slovenská republika bol sťažovateľ odškodnený sumou 8 000,- Eur za to, že bol nezákonne pozbavený osobnej slobody, keď bol vo väzbe bez toho, aby existovalo zákonom predpokladané rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby. Teda sťažovateľ bol v predmetnom prípade pred ESĽP odškodnený sumou nižšou, hoci porušenie práva sťažovateľa bolo neporovnateľne závažnejšie. Ďalej poukázala žalovaná na rozsudok veľkej komory ESĽP vo veci Stafford vs. Spojené kráľovstvo, keď priznal súd sťažovateľovi odškodnenie vo výške 16 500,- Eur, avšak zahrnul do toho aj škodu majetkovú. Ďalej žalovaná poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR napr. rozsudok NS SR , publikované pod R 13/2009, , . Žalovaná pre úplnosť zdôraznila, že všetky uvedené rozhodnutia posudzovali nároky, ktoré sa týkali zásahov vykonaných pred účinnosťou , teda pred 01. 01. 2013. I najnovšia judikatúra potvrdila, že legislatívne úpravy sú odrazom predchádzajúcej rozhodovacej praxe. Žalovaná na základe týchto rozhodnutí tvrdí, že ani pred prijatím zákonnej úpravy o hornom limite náhrady nemajetkovej ujmy súdy nepriznávali poškodeným nemajetkovú ujmu v takej sume, aby jej výška presahovala sumu náhrady poskytovanej obetiam násilných trestných činov. Tento záver konštantne potvrdzuje i jedno z posledných rozhodnutí Najvyššieho súdu sp. zn. , podľa ktorého povinnosť všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu

a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa , nezmenil neskôr nič ani Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej ne (v znení ) tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP. Zvýraznila, že i vo vyššie uvedenom prípade súd posudzoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah, ku ktorému došlo v roku 2005. Okrem toho, najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí zdôraznil, že trend zohľadniť maximálnu hranicu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý bol prijatý už za účinnosti , zostal zachovaný aj po prijatí Právna úprava implementovala závery súdnej judikatúry. Súd prvej inštancie sa tak pri posúdení náhrady nemajetkovej ujmy odklonil od ustáleného judikovaného prístupu k aplikácii maximálnych limitov náhrady. Suma, ktorú súd prvej inštancie priznal žalobcovi za nemajetkovú ujmu, vysoko presahuje primeranú náhradu, nakoľko súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil judikované ani zákonné kritériá maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. To zároveň znamená i nedostatok v odôvodnení rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie sa zákonite nezaoberal otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia, v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Zo zisteného skutkového stavu nie je pritom možné dospieť k záveru, že samotná ujma spôsobená žalobcovi by svojou intenzitou prevyšovala ujmu spôsobenú obetiam násilnej trestnej činnosti. V prípadoch obetí násilných trestných činov pritom dochádza k závažnému zásahu do fyzického alebo psychického zdravia či dokonca života alebo k morálnej ujme obete. Preto je nevyhnutné a žiaduce považovať za primerané to, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. Preto by malo platiť, že v prípade, ak došlo k zásahom v roku 2004, náhrada nemajetkovej ujmy by nemala prekročiť náhradu vo výške 11 800,- Eur, keďže maximálna výška náhrady poskytovanej obetiam najzávažnejších násilných trestných činov v danom čase predstavovala sumu 50- násobku sumy 216,- Eur (minimálna mzda v roku 2004). Žalovaná zdôraznila, že maximálna možná náhrada nemajetkovej ujmy je prípustná len v prípade, ak sa negatívne a významným spôsobom zasiahlo do osobnej slobody alebo života jednotlivcov, spravidla ak ide o zásahy spôsobené dlhodobým nezákonným obmedzením slobody, alebo iné závažné zásahy do základných ľudských práv v maximálnej miere. Ďalej žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie nerešpektoval ani záväzný právny názor odvolacieho súdu, keď rozhodol identickým spôsobom, ako vo svojom prvom rozhodnutí. Taktiež žalovaná zastala názor, že limitovanie výšky náhrady nie je retroaktívne a tvrdila, že zákonné ohraničenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy za zásah uskutočnený do 31. 12. 2012 je prípustné, keďže nová právna úprava účinná od 01. 01. 2013 mala účinky nepravej retroaktivity.

4. V ďalšom obsahu odvolania žalovaná poukázala na teoretický výklad nepravej retroaktivity, namietala, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s kritériom dĺžky trvania väzby v kontexte náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá môže byť poškodenému priznaná. Náhrada vo výške 4 000,- Eur za väzbu v trvaní 4 mesiacov je neprimeraná pri zohľadnení uvedeného kumulovaného limitu náhrady. Priznaná náhrada predstavuje 35 %-ný podiel z maximálnej kumulovaného limitu možnej náhrady, ktorá by, okrem toho, mala zahŕňať aj náhradu za trestné stíhanie. Avšak takýto podiel by bol primeraný iba v prípade, ak by dĺžka väzby bola v desiatkach mesiacov resp. blízka k maximálnej zákonnej dĺžke väzby (48 mesiacov). Podľa žalovanej neobstojí ani názor súdu prvej inštancie, že počiatočná fáza väzby pôsobí najintenzívnejšie, preto je dôvodné aj pri väzbe kratšieho trvania priznať vyššiu náhradu. Ďalej žalovaná namietala i náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, keď súd prvej inštancie priznal 300,- Eur za mesiac trvania trestného stíhania. Prihliadal pritom na neprimerane dlhý stav neistoty a narušené, spoločenské, rodinné a pracovné aktivity žalobcu. Žalovaná tvrdí, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so všetkými kritériami, ktoré sa aplikujú v prípade určovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním. Súd je povinný výšku zadosťučinenia za trestné stíhanie stanoviť s ohľadom na kritériá, ktoré sa v takýchto prípadoch vyskytujú a ktoré spravidla majú vplyv na rozsah spôsobenej ujmy, a tým aj na výšku prípadného zadosťučinenia. Kritériá, ktoré môžu indikovať rozsah spôsobenej nemajetkovej ujmy, sú v prípadoch začatia trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, vychádzajú i z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, kde boli prijaté napríklad v zjednocujúcom stanovisku sp. zn. . Sú nimi: povaha trestnej veci, dĺžka trestného stíhania a následky spôsobené trestným konaním v osobnostnej sfére poškodeného. Súd prvej inštancie venoval najvýznamnejšiu pozornosť len tretiemu kritériu bez

toho, aby intenzitu dopadu do spoločenského, rodinného a pracovného života žalobcu posúdil v kontexte aj s prvými dvoma kritériami. Súd zohľadnil aj také okolnosti, ktoré so samotným trestným stíhaním nesúviseli, alebo neboli vôbec preukázané (zmarenie podnikateľského zámeru). Tieto irelevantné alebo nepreukázané skutkové tvrdenia, ktoré si súd osvojil, boli spôsobilé významne ovplyvniť úvahu súdu o výške náhrady. Žalovaná preto tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil skutkové okolnosti prípadu a prijal nesprávny záver o tom, že by žalobcovi mala patriť rovnaká paušálna náhrada za každý mesiac trvania trestného stíhania.

5. K odvolaniu žalovanej sa podaním zo dňa 19. 06. 2020 vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne a právne správny a s jeho závermi sa stotožňuje. Žalovaná vo svojom odvolaní tvrdí, že náhrada má svoje limity a že sa odvíja od náhrady, ktorá sa poskytuje poškodeným násilnými trestnými činmi a to tak v čase účinnosti ako i v čase účinnosti So záverom žalovanej žalobca nesúhlasil. Odvolací súd prvostupňovému súdu nevytýkal potrebu aplikácie limitácie náhrady nemajetkovej ujmy s ohľadom na ust. , ale potrebu odôvodnenosti rozsahu odškodnenia, resp. v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím, resp. väzbou, väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom znásilnenia. Žalobca trvá na tom, že právna úprava účinného od 01. 07. 2004 do 31. 08. 2007 výslovne nestanovuje kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a túto výšku ani nelimituje. Nakoľko kritériá ustanovené v a limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti, prvostupňový súd správne vyvodil, že týmito viazaný nie je a že zohľadnil predovšetkým kritéria povahy trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu (následky v osobnostnej sfére žalobcu), ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Prvostupňový súd správne právne posúdil vec, keď pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy nevychádzal z ust. činného od 01. 01. 2013, čo rovnako deklaroval odvolací súd, a teda odvolací dôvod podľa ustanovenia nie je naplnený. Ďalej žalobca poukázal na judikatúru ESĽP ku kritériám určujúcim výšku náhrady nemajetkovej ujmy, poukázal na rozhodnutia, na ktoré v podanom odvolaní poukazovala žalovaná a uviedol, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností veci, mechanické prenášanie limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti. V odôvodnení odvolania žalovanej táto skutočnosť absentuje. Okrem toho v zmysle intencií rozhodnutia odvolacieho súdu sa prvostupňový súd už dostatočne zaoberal rozhodnutiami v obdobných veciach - judikatúrou ESĽP a to v bode 48 odôvodnenia rozsudku zo dňa 27. 02. 2020.

6. K retroaktivite právnej úpravy odo dňa 01. 01. 2013 opätovne žalobca poukázal na odôvodnenie rozhodnutia (uznesenia) odvolacieho súdu keď konštatoval, že aplikovať v zmysle novely na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01. 01. 2013 by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral princíp úplného odškodnenia, ale aj neprípustné odňatie už existujúceho práva. Išlo by o porušenie zákazu retroaktivity. Ďalej žalobca poukázal na nález sp. zn. bývalého Ústavného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ktorý konštatoval, že „princípy právneho štátu, právnej istoty... vyžadujú, každý možný prípad retroaktivity zakotviť expressis verbis v ústave, resp. v zákone a vyriešiť s tým spojené prípady tak, aby nadobudnuté práva boli riadne chránené“. Žalobca zvýraznil, že novela učinená zákonom účinným od 01. 01. 2013 neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia. Z pohľadu tzv. pravej ako aj nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany priznaných práv, ktoré by neskoršia právna úprava už nemala zhoršovať, ale (pro futuro) len zlepšovať. Žalobca zvýraznil, že Ústavný súd SR viackrát zreteľne vyslovil, že pravá retroaktivita je v rozpore s princípom právneho štátu. Žalobca tak mal za to, že výklad nepravej retroaktivity predkladaný žalovanou (že žiadne práva a nároky žalobcu sa spätne nezmenili ani nezanikli), ktorý zhoršuje postavenie žalobcu (tým, že limituje jeho nárok) je neprípustný. Vzhľadom na uvádzané dôvody žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanej dňa 03. 07. 2012 s možnosťou sa k uvedenému vyjadriť.

8. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej nevyjadrila.

9. V dôsledku podaného odvolania žalovanej krajský súd ako súd odvolací ( ) vec preskúmal v medziach daných ust. a a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. a contrario rozsudok okresného súdu v meritórnom prvom výroku ako aj v závislom druhom výroku o trovách konania potvrdil podľa , ako vecne správny.

10. Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Na základe podaného odvolania žalovanej tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle a z dôvodov podaného odvolania podľa po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením , rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa . S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovanej ktorá rozsudok súdu prvej inštancie napadla v jeho meritórnom prvom a závislom druhom výroku o trovách konania a odvolacie dôvody uvedené žalobkyňou v jej odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok. Čo sa týka preskúmania veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Odvolací súd sa v zmysle , v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje, správnosť vyššie uvedených dôvodov.

13. Nad rámec vyššie uvedeného odvolací súd predovšetkým zvýrazňuje skutočnosť, že v súdenej veci ide o druhé meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie po predchádzajúcom zrušení rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -451 zo dňa 08. 02. 2018, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35 200,- Eur, vo zvyšku žalobu zamietol a konanie v časti o náhradu škody vo výške 190 000,- Eur zastavil, a to uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k -569 zo dňa 30. 10. 2019. V uvedenom zrušujúcom uznesení krajský súd, ako odvolací súd, vyslovil k prejednávanej veci právny názor a usmernil konajúci súd prvej inštancie pre potreby ďalšieho konania pred súdom prvej inštancie, pričom zvýraznil potrebu komparácie s osobitným právnym predpisom - o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a taktiež potrebu komparácie s ostatnou rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov a judikatúrou Ústavného súdu a ESĽP. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že tento svoje rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy neodôvodnil riadne, konkrétne sa nevysporiadal s relevantnými argumentmi žalovanej o neprimeranosti odškodnenia s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných obdobných prejednávaných veciach. Taktiež odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie síce v napadnutom rozsudku (ods. 17.) poukázal na obranu žalovanej, v zmysle ktorej mal súd ustanovenie zohľadňovať pri určení výšky odškodnenia aj napriek tomu, že toto nebolo účinné v čase vydania nezákonných rozhodnutí, avšak s týmto argumentom, hoci je v tejto veci mimoriadne závažný, sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal. Za nepostačujúci záver považoval odvolací súd odôvodnenie súdu prvej inštancie, keď tento len konštatoval, že obmedzenie legislatívnym určením hornej hranice náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to zásahom legislatívnej moci do výkonu súdnych právomocí nie je v demokratickom právnom štáte akceptovateľné.

14. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu absencie riadneho a presvedčivého odôvodnenia a z dôvodu nevysporiadania sa s konkrétnymi vznesenými námietkami žalovanej v prejednávanej veci.

15. Odvolací súd po opätovnom posúdení predloženej veci v dôsledku podaného odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -591 zo dňa 27. 02. 2020 konštatuje, že súd prvej inštancie sa po zrušení a vrátení veci dôsledne riadil vyslovenými usmerneniami odvolacieho súdu, v konaní po vrátení veci odvolacím súdo pri prejednaní veci postupoval v zmysle intencií daných odvolacím súdom a po opätovnom prejednaní veci vo veci rozhodol a svoje rozhodnutie náležite podrobne a presvedčivo odôvodnil.

16. I napriek tej skutočnosti, že rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35 200,- Eur je, čo do výšky priznaného nároku, rovnaké ako predchádzajúce, uznesením odvolacieho súdu zrušené meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie, odvolací súd uvedené opätovné rozhodnutie o uplatnenom nároku nepovažuje za rozhodnutie svojvoľné, či nerešpektujúce predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu, nakoľko súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci odstránil vady predchádzajúceho rozhodnutia vytýkané odvolacím súdom, spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení a v absentujúcej argumentácii súdu na vznesené námietky žalovanej.

17. V rozsudku aktuálne predloženom odvolaciemu súdu je v jeho odôvodnení obsiahnutá komparácia i s osobitným právnym predpisom o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a uvedené obsahuje i vyhodnotenie dosahov vedeného trestného stíhania žalobcu na osobný, rodinný život žalobcu a vnímanie osoby žalobcu v ostatnom spoločenskom živote.

18. Súd prvej inštancie osobitne odôvodnil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu vykonanú v rámci trestného stíhania v trvaní štyroch mesiacov a osobitne odôvodnil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania, ako takého, v trvaní 104 mesiacov. Odôvodneniu uvedeného venoval súd prvej inštancie náležitú a dostatočnú pozornosť, keď v odsekoch odôvodnenia rozsudku 46. a 47. uviedol vyhodnotenie vykonaného dokazovania a zistený dopad väzby a vedeného trestného stíhania na život žalobcu a jeho osobnú sféru.

19. V ods. 48 odôvodnenia rozsudku vykonal súd prvej inštancie komparáciu výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na existujúcu judikatúru najvyšších súdnych autorít v Slovenskej republike, ale i s poukazom na existujúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, keď konštatoval výšku priznávanej náhrady za väzbu a za vedenie trestného stíhania v konkrétnych konaniach v jednotlivých krajinách európskeho spoločenstva (spojené kráľovstvo, Taliansko, Fínsko, Maďarsko, Poľsko, Nórsko a spôsob určenia náhrady v konaniach pred Rumunskými súdmi). Po uvedenom porovnaní súd konštatoval, že žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v zmysle nezákonného rozhodnutia, ktoré u žalobcu trvalo od 21. 07. 2004 do 26. 03. 2013, spolu 104 mesiacov, keď zvýraznil, že žalobca si uplatňoval predmetnou žalobou náhradu za každý mesiac 1 375,- Eur, pričom súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac trestného stíhania vo výške 300,- Eur, nakoľko uvedenú považoval za primeranú vzhľadom na všetky osobité okolnosti daného prípadu i zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti.

20. K uvedenej otázke odvolací súd uvádza, že vzhľadom na judikatúru v obdobných veciach, považuje predmetný záver súdu a rozhodnutie vo veci samej za vecne správne a odôvodnenie určenia konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za odôvodnenie riadne, dostatočné, akceptovateľné a tiež presvedčivé.

21. Nad rámec už uvedeného odvolací súd uvádza, že žalovaná v podanom odvolaní namietala neprimeranosť výšky priznanej súdom prvej inštancie titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu a tiež mala žalovaná v podanom odvolaní za to, že súd mal v súdenej veci dôsledne aplikovať ust. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (ďalej aj len „“) obsahujúce limitáciu maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. V podanom odvolaní žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie konštatoval, že žiadne limity neohraničujú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd nemohol uvedenej odvolacej námietke prisvedčiť a uvedené predstavuje nepresne vyabstrahovaný záver z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne odôvodnil, prečo, z dôvodu zákazu

retroaktivity, neaplikoval ust. v znení účinnom od 01. 01. 2013, upravujúce maximálnu prípustnú výšku náhrady na nárok žalobcu vzniknutý pred takto učinenou novelou zákona , avšak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priznal len čiastočne, vychádzajúc pritom z ostatnej súdnej praxe v obdobných prípadoch, vyhodnotiac osobitné okolnosti prejednávanej veci, tieto porovnajúc s ostatnými rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky, ale i v Európskom priestore. Vo zvyšku súd žalobu žalobcu zamietol.

22. Z úvah súdu obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia sú tak zrejmé okolnosti, na ktoré prihliadal, pričom súd dostatočne uvážlivo zohľadňoval, aby ním priznaný nárok výrazne neprekračoval sumy priznávané v súdnej praxi v obdobných veciach, aby priznaná suma nebola premrštená, nadhodnotená a aby predstavovala formu primeraného zadosťučinenia za trestné stíhanie žalobcu a nie spôsob nenáležitého obohatenia sa žalobcu (na úkor štátu). Týmito limitmi však v danom prípade správne nebola maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy stanovená ust. v znení účinnom od 01. 01. 2013.

23. Odvolací súd na námietku o neprimerane vysokej náhrade priznanej napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, považuje však za nevyhnutné uviesť, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy nemožno jednoducho ustáliť, či určiť výlučne mechanickým porovnaním, či určením priemeru súdom priznávaných súm v obdobných veciach, avšak súd konajúci o konkrétnej uplatnenej žalobe, je pri svojom rozhodovaní povinný prihliadať na všetky individuality prejednávanej veci a vyhodnotiť konkrétne okolnosti, tvrdený a preukazovaný dopad vedeného trestného stíhania (prípadne väzby) na život osoby, ktorá bola nezákonne trestne stíhaná, na jeho osobnú sféru, rodinný život, pracovný život, postavenie a vnímanie trestne stíhanej osoby v ostatnom spoločenskom živote. Pri svojej rozhodovacej činnosti však konajúci súd prihliada i na ostatnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach. Uvedené bolo judikované i v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 05. 12. 2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady“

24. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd ČR, nález sp. zn. zo dňa 31. 03. 2005).

25. Niet dôvodu dospieť k odlišnému záveru v prípade žalobcu, ktorý nebol spod obžaloby oslobodený, obžaloba v jeho trestnej veci nebola ani po temer deviatich rokoch vedeného trestného konania podaná a trestné stíhanie bolo zastavené. V súdenej veci je osobitou okolnosťou i tá skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní stíhali žalobcu ako obvineného po dobu deviatich rokov a za uvedené neprimerane dlhé obdobie nezabezpečili dôkazný stav trestnej veci tak, aby bolo dôvodné proti žalobcu podať obžalobu. Samotná neprimeraná dĺžka takto vedeného a následne zastaveného trestného stíhania je podstatnou i vzhľadom na vek, v akom bol žalobca v čase vedenia trestného stíhania, keď v čase vznesenia obvinenia bol vo veku 37 rokov, mal založenú rodinu a maloleté deti. Žalobca, bol tak deväť rokov trestne stíhaný v produktívnom veku, kedy je predpoklad budovania kariéry a dosahovania pracovných mét a cieľov, čo uvedené trestné stíhanie významne sťažuje, či dokonca znemožňuje; naopak samotné vedenie trestného stíhania nepochybne znamená neistotu z budúcnosti a značnú psychickú záťaž v podobe obáv o ďalší osud nie len svoj, ale aj žalobcovej rodiny, ktorá bola na neho naviazaná a to nie len v rovne materiálnej a ekonomickej existencie, ale čo sa týka blízkych rodinných vzťahov. Jednak náhle odlúčenie žalobcu od rodiny z dôvodu výkonu väzby po dobu štyroch mesiacov a len minimálny kontakt s manželkou a maloletými deťmi, znamenalo výrazný zásah do žalobcovho osobného a rodinného života a nepochybne nepriaznivo vplývalo nielen na žalobcu, ale na všetkých jeho rodinných príslušníkov. Významné zhoršenie rodinného a partnerského vzťahu následne vyústilo do rozpadu funkčného manželského vzťahu žalobcu keď žalobca a jeho manželka žili roky oddelene a opätovne sa zblížili až po diagnostikovaní manželkinho onkologického ochorenia. Stigmatizácia osoby žalobcu z dôvodu trestného stíhania a výkonu väzby a v tom dôsledku i stigmatizácia žalobcovej rodiny v malej obci, kde žalobca býval, viedla žalobcu ku zmene bydliska mimo uvedenú obec, do mesta

Banská Bystrica, do prostredia väčšej anonymity. Uvedené zároveň znamená i nutnosť budovania nových vzťahov a väzieb, ako u žalobcu, tak i jeho rodiny. V súdenej veci má tak odvolací súd za to, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neporušuje princíp primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného prípadu, nevytvára priestor na obohatenie sa žalobcu, ale znamená pre neho spravodlivé zadosťučinenie, pretože je primeraná intenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, keď žalobca v najproduktívnejšom období svojho pracovného a rodinného života de facto stratil všetko dovtedy vybudované. V konaní žalobca dôkazmi (predovšetkým svedeckými výpoveďami) preukázal tento mimoriadne nepriaznivý dopad vedeného trestného stíhania na jeho osobný a rodinný život. Zistený dopad väzby a celého trestného konania na jednotlivé sféry života žalobcu, ustálený vykonaným dokazovaním vo veci samej podrobne uviedol a odôvodnil súd prvej inštancie vo svojom rozsudku

26. K záveru o primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k iným, obdobným veciam, odvolací súd doplňujúco poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29. júna 2016, ktorým bolo dovolacím súdom odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, pričom nárok na náhradu nemajetkovej bol uplatňovaný na základe trestného stíhania osoby s osobitným postavením (príslušníka Policajného zboru) vedeného od roku 2003 do roku 2008, t.j. po dobu piatich rokov a trestné stíhane bolo vedené v konkrétnej fáze i väzobne (po dobu takmer štyroch mesiacov). Okresný súd konajúci v uvedenej veci o žalobe v prvej inštancii, rozhodol tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody sumu 6 277, 60 eur a z pôvodne uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy 165.969,59 Eur priznal sumu 20.000,- Eur. Krajský súd, ako súd odvolací, rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým rozhodol o povinnosti náhrady škody zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Proti uvedenému podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor namietajúc, že rozsudkami súdov nižšieho stupňa v časti priznania sumy 20 000,- Eur ako nemajetkovej umy, bol porušený zákon. Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolania podané generálnym prokurátorom, odmietol.

27. K posúdeniu primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy osoby trestne stíhanej, ktorá bola spod obžaloby oslobodená alebo voči ktorej bolo trestné stíhanie zastavené, sa vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadril i Ústavný súd Slovenskej republiky. V Náleze - 42 zo dňa 24. 01. 2017 uviedol: „Ústavný súd je toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo namieste nezohľadniť. V každom prípade však pokiaľ vo veci sťažovateľky, v ktorej trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 55 mesiacov a väzba takmer 3 mesiace, bola žalobcovi priznaná celková náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- Eur, už len napríklad s odkazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 11. 01. 2012, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR, zošiť č. 4/2012, pod R 52/2012, S 327 a nasl. ako aj v ňom uvedená široká komparácia rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov), ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1.000,- Eur za mesiac jej trvania, nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620,- Eur za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne. Ústavný súd po zohľadnení povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania a väzby, preukázaných dopadov trestného stíhania a väzby do osobnostnej sféry žalobcu a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, považuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti.“.

28. S poukazom na okolnosti zistené a preukázané v prejednávanej veci, s prihliadnutím na všetky osobité okolnosti daného prípadu a zároveň prihliadnuc i na judikatúru všeobecných súdov, ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd dospel k záveru, že výška náhrady nemajetkovej

ujmy žalobcu priznaná odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie nie je premrštená, či neprimerane vysoká ale zodpovedá primeranému zadosťučineniu za vedené trestné stíhanie.

29. Ďalšou zásadnou odvolacou námietkou žalovanej, tak ako bolo už uvádzané vyššie, bola argumentácia žalovanej o nutnosti limitácie hornej hranice výšky náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na znenie a jeho v znení novely vykonanej , účinnej od 01. 01. 2013.

30. K uvedenej, už v predchádzajúcom odvolacom konaní uplatnenej odvolacej námietke zaujal vtedy konajúci odvolací súd jednoznačné stanovisko a v zrušujúcom uznesení (v odseku 37 odôvodnenia) č. k. -569 zo dňa 30. októbra 2019 vyslovil právny názor. Odvolací súd, konajúci vo veci opätovne v dôsledku odvolania žalovanej podaného proti v poradí druhému meritórnemu rozhodnutia súdu prvej inštancie, nemá dôvod od už vysloveného právneho názoru ustúpiť, tento meniť a na uvedenom i naďalej zotrváva. Na podporu uvedeného právneho záveru a vyriešenie polemiky ohľadom tvrdenej retroaktivity poukazuje odvolací súd, tak ako to už učinil súd prvej inštancie, rovnako na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -42 zo dňa 24. 01. 2017, v ktorom o i. ústavný súd uviedol: „Ústavný súd najprv považuje za potrebné konštatovať, že samotná právna úprava výslovne nestanovuje kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súčasnosti tieto kritériá napr. (nie taxatívne) určuje , ktorý sa stal súčasťou právneho poriadku dňa 01. 01. 2009. Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 01. 01. 2013 bolo , ktorým sa mení doplnené ustanovenie limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že kritériá stanovené v a že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k pred 01. 01. 2009 a vo vzťahu k pred 01. 01. 2013), všeobecné súdy vo veci sťažovateľky týmito viazané neboli, a preto bolo vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku kritériá, podľa ktorých posúdia výšku náhrady nemajetkovej ujmy, vyvodili. Všeobecné súdy takto postupovali a vymedzili kritériá, ktorých naplnenie skúmali na základe výsledkov vykonaného dokazovania“.

31. Predmetným nálezom ústavný súd konštatoval, že ustanovenia novelou č. , nemožno aplikovať na prípady, keď uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti, t. j. vo vzťahu k pred 01. 01. 2009 a vo vzťahu k pred 01. 01. 2013.

32. Na podporu správnosti uvedeného právneho záveru a vyriešenie polemiky ohľadom tvrdenej nepravej retroaktivity, poukazuje odvolací súd tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 16. 03. 2016, v ktorom k predmetnej problematike najvyšší súd okrem iného uviedol: „ prešiel viacerými novelizáciami (v počte 5) problematiky ustanovenia o náhrade nemajetkovej ujmy, sa dotkli dve novely vykonané s účinnosťou od 01. 01. 2009 a s účinnosťou od 01. 01. 2013. V období od 01. 07. 2004 do 31. 12. 2008 uvedené ustanovenie obsahovalo 2 odseky (odsek 1 znel „uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.“ Odsek 2 „ v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.“). Novela vykonaná stanovila kritéria pre určovanie výšky nemajetkovej ujmy doplnením a zaviedla minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pre odškodňovanie väzby do (). Obsahovala prechodné ustanovenie b ods.1 podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za nesprávny úradný

postup pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa riadi predpismi účinnými do 31. 12. 2008. V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. 12. 2012 sp. zn. , v zmysle ktorého, ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 01. 01. 2009 má súd vec posudzovať podľa účinného do 31. 12. 2008. Novela vykonaná (od 01. 01. 2013) v došlo k vypusteniu minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby, a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Novela však neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (). Právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentnom vydania nezákonného rozhodnutia vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok (napr. oslobodenie obžalovaného). Preto aplikovať ust. v zmysle tejto novely () na prípade, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01. 01. 2013 (uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané 30. 11. 1999), by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou () zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto postup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by aj porušením nákazu retroaktivity. Je preto potrebné uviesť, že krajský súd svojim rozhodnutím popiera navrhovateľovi princíp úplného odškodnenia na satisfakciu, neprípustne odňal navrhovateľovi už existujúce právo a tým porušil aj zákaz retroaktivity“.

33. Citovaným rozhodnutím (uznesením) najvyšší súd dospel v podstate k rovnakému právnemu záveru o zákaze retroaktivity vo vzťahu k novele vykonanej , ako Ústavný súd SR v náleze sp. zn. -42 , citovanom vyššie.

34. V súdnej veci možno konštatovať, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zohľadnil povahu trestnej veci a závažnosť trestného činu/ resp. činov, za ktoré bol žalobca trestne stíhaný, prihliadal a vyhodnotil dĺžku trestného konania vedeného od roku 2004 do roku 2013 a zohľadnil tiež následky spôsobené trestným konaním - stíhaním žalobcu v jeho osobnostnej sfére, keď sa so všetkými uvedenými otázkami (kritériami) vysporiadal v odsekoch 46, 47, 48, 49 a 50 odôvodnenia svojho rozhodnutia. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol súd prvej inštancie na všetky uvedené kritériá, preto v tejto časti mu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vytknúť nemožno. K záveru prijatému súdom prvej inštancii prisvedčuje i odvolací súd, kedy v súdenej veci vzhľadom na všetky osobitné okolnosti a vzhľadom na závery vylovené v Náleze Ústavného súdu SR sp. zn. i odvolací súd považuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 Eur za mesiac vedeného trestného stíhania, ktoré bolo v celkovej dĺžke 104 mesiacov a náhradu nemajetkovej ujmy za každý deň výkonu väzby vo výške 33 Eur, pričom väzba žalobcu trvala 4 mesiace, za primeranú dostatočnú a predstavujúcu primerané zadosťučinenie, vzhľadom k tomu, že trestným stíhaním, ktoré bolo po takmer 9 rokoch zastavené, bola dotknutá predovšetkým osobná sféra žalobcu dotknutý jeho pracovný, rodinný a osobný život vo sfére rodinných, pracovných a širších spoločenských vzťahov, avšak nedošlo k ujme na živote, či na zdraví a vedenie trestného konania malo i difamujúci vplyv na meno a povesť žalobcu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súdom priznanej výške je zároveň primeraný i s prihliadnutím na ostatnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach.

35. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie za správny a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho meritórnom prvom výroku, ukladajúcom žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35 200,- Eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, potvrdil postupom podľa , ako vecne správny.

36. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho druhom výroku o trovách konania, ktorým žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi podľa pomeru úspechu v konaní vo výške 79,30 %, ktoré uložil žalobcovi zaplatiť žalovanej v lehote 30 odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Súd prvej inštancie postupoval správne podľa , vyhodnotiac pomer úspechu sporových strán v konaní s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie pôvodne uplatňovaného nároku žalobcom. Žalobca sa na základe pôvodne podanej žaloby domáhal náhrady škody v celkovej výške 340 000,- Eur, pričom však v priebehu konania zobral žalobu späť v časti o zaplatenie ušlého zisku vo výške 190 000,- Eur. Súd prvej inštancie tak konanie v časti o náhradu

škody vo výške ušlého zisku 190 000,- Eur zastavil. Pri rozhodnutí o trovách konania o tejto časti je potrebné aplikovať ust. a čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom vyhodnotiť ako procesné zavinenie žalobcu na zastavení konania o tejto časti. Po späťvzatí žaloby žalobcom vo výške 190.000,- Eur, súd konal o uplatňovanom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy 150.000,- Eur, pričom napadnutým meritórnym rozhodnutím priznal žalobcovi nárok vo výške 35.200,- Eur, čo predstavuje z pôvodne uplatňovaného nároku sumy 10,35 %. Žalobca tak bol úspešný v rozsahu 10,35 % a zvyšných 89,65 % predstavuje procesný úspech žalovanej. Čistý procesný úspech v predmetnom konaní sa získa odčítaním úspechu žalobcu od úspechu žalovanej t. j. 89,65 - 10,35= 79,30%. K rovnakému záveru dospel súd prvej inštancie a preto odvolací súd potvrdil ako vecne správny i druhý závislý výrok rozsudku o trovách konania.

37. Tretí výrok rozsudku, ktorým súd žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania za deň pojednávania dňa 22. 08. 2017 voči žalobcovi v plnej výške, žalovanou, ktorá ako jediná podávala odvolanie proti rozsudku, napadnutý nebol a preto rozsudok súdu prvej inštancie zostal v uvedenom treťom výroku nedotknutý a to s poukazom na viazanosť odvolacieho súdu rozsahom odvolania a tiež s poukazom na ust. , podľa ktorého odvolanie môže podať len strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, 38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. , 255 ods. 1 a 396 ods. 1 . V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovanej, táto nebola úspešná ani sčasti, keď nedošlo ani k čiastočnej revízii odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne úspešnou stranou sporu v celom rozsahu tak v odvolacom konaní bol žalobca, ktorý sa k podanému odvolaniu žalovanej i vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu z radov advokátov. S poukazom na uvedené tak žalobcovi preukázateľne vznikli v súvislosti s odvolacím konaním trovy. Odvolací súd, po zistení celkového procesného úspechu žalobcu v odvolacom konaní, uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov odvolacieho konania.

39. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

40. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( až c/ ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/ ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).