Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_29Sa-25-2020.pdf
PDF · 122.85 KB
Case nature
Area
Subarea
29Sa/25/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Vargovou, v právnej veci žalobcu: A. U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. Q. XXb/X, XX-XXX S.-Koźle, V. republika, právne zast.: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokátka, so sídlom Kuzmányho 18, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: GAMEL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 548 122, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 18015-4/2020-BA zo dňa 25.06.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie so sídlom v Bratislave č. 18015-4/2020- BA zo dňa 25.06.2020, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 49525-1/2013-CA zo dňa 26.11.2013 z r u š u j e a v e c v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.
Žalobcovi a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 49525-1/2013-CA zo dňa 26.11.2013 (prvostupňový správny orgán) podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o sociálnom poistení), rozhodujúc o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, vydala podľa § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie, podľa ktorého žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi GAMEL, s.r.o. od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení citovala článok 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009, článok 13 ods. 1 a 3 základného nariadenia. Ďalej konštatovala, že dňa 26.02.2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca kontrolu v sídle zamestnávateľa, zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Nezistili pritom prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiadny z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že účastník reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia.
2. O odvolaní žalobcu voči označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 18015-4/2020-BA zo dňa 25.06.2020, ktorým odvolanie zamestnanca A. U. Q. zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca. V odôvodnení poukázala na koordinačné nariadenia Spoločenstva v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorých základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas
výkonu činnosti v rámci Spoločenstva. Uviedla, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 01.03.2012 do 23.12.2019. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Poukázala na podmienky relevantné pri určovaní uplatniteľnej legislatívy pri súbehu poistení. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívny na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Išlo o kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonanú v období od 26.02.2013 do 06.03.2013 Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca. Vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Dňa 29.05.2020 bolo Sociálnej poisťovni doručené oznámenie ZUS, Oddzial w Opolu č. 240000/2019/512-UBS-IG-RP-16727, ktorým ZUS, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že účastník konania podlieha od 01.03.2012 právnym predpisom Poľskej republiky. K námietke žalobcu, že Sociálna poisťovňa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzala z predpokladu, že práca, ktorú žalobca vykonáva na území Slovenskej republiky, je marginálneho charakteru, nie je relevantná a správna. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané výlučne z dôvodu, že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Všetky zistené dôkazy Sociálna poisťovňa vyhodnocovala nielen z hľadiska toho, či zamestnanec reálne vykonáva činnosť na území Slovenskej republiky, ale aj z hľadiska toho, či zamestnávateľ vykazuje znaky firiem, na ktoré Sociálnu poisťovňu, v rámci súčinnosti v oblasti boja proti podvodom a omylom, upozornila poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave. Výkon kontroly so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky bol len jedným z faktorov, ktoré mali vplyv na posúdenie správnosti prihlásenia zamestnancov zamestnávateľa do registra poistencov vedeného Sociálnou poisťovňou. Ďalšou skutočnosťou bol fakt, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia sa uskutočnila medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS výmena informácií, ktorá smerovala k určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca zo strany ZUS. Registračný list fyzickej osoby - prihláška má len deklaratórne účinky a nemôže zakladať vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.
3. V zákonnej lehote podal voči tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca. Argumentoval, že dňa 29.11.2012 vydal príslušný poľský orgán ZUS rozhodnutie Decyzja Nr 1380/2012 zo dňa 29.11.2012, v zmysle ktorého žalobca podlieha od 01.03.2012 v oblasti sociálneho zabezpečenia slovenským právnym predpisom. Napriek určenej slovenskej legislatíve dňa 26.11.2013 vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutie č. 49525-1/2013-CA o nevzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti pre žalobcu ako zamestnancovi ďalšieho účastníka konania od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Dňa 06.10.2015 žalovaná rozhodnutím č. 48732-2/2015-BA konanie o odvolaní v zmysle § 193 ods. 3 zákona o sociálnom poistení prerušila, z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Bez ďalšieho, dňa 29.05.2020 žalovanej bolo po vydanom prvostupňovom rozhodnutí (Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 49525-1/2013-CA zo dňa 26.11.2013) údajne doručené zo strany ZUS Oddzial w Opolu oznámenie č. 240000/2019/512-UBS- IG-RP-16727, v ktorom ZUS určila, že žalobca od 01.03.2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Žalovaná rozhodnutím č. 18015-4/2020-BA zo dňa 25.06.2020 rozhodnutie prvostupňového orgánu ako vecne správne potvrdila. Ďalej žalobca uviedol, že otázka aplikácie článku 13 ods. 3 základného nariadenia je otázkou hmotnoprávneho posúdenia. Z článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať článku 13 základného nariadenia. Teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného, resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Namietal oprávnenie žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniku povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o
sociálnom poistení. Namietal samotnú spornosť ako predpoklad aplikácie tohto ustanovenia. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Vs/1/2018, v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá a zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Ďalej namietal, že z rozhodnutia nie je zrejmé a skutkovo podložené, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp., či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom. Ďalej namietal absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 zo dňa 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytnutia dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004. Mal za to, že je objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátov vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Z toho titulu mal prebehnúť medzi ZUS a žalovanou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda súčasťou administratívneho spisu. V administratívnom spise však takýto dôkaz absentuje. Ďalej namietal nezákonné prerušenie konania o odvolaní rozhodnutím č. 48732-2/2015- BA zo dňa 06.10.2016. Mal za to, že prerušenie konania bol účelový postup žalovanej, nakoľko žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla, ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený. Ak by mala žalovaná právomoc vydať rozhodnutie, mala povinnosť preveriť a dopytovať ZUS, či žalobca využil opravné prostriedky v Poľsku a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.
4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 08.10.2020. Poukázala na nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie) a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej len vykonávanie nariadenie), ktorých základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Spoločenstva. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, v období od 26.02.2013 do 06.03.2013. Na základe získaných podkladov dospela k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, v zmysle článku 76 ods. 4 prvá veta základného nariadenia, oznámila zistené skutočnosti poľskej inštitúcii ZUS, ktorá v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, zaslala Sociálnej poisťovni oznámenie č. 240000/2019/512-UBS-IG-RP-16727 zo dňa 21.05.2020, ktorým určila, že zamestnanec, v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, podlieha od 01.03.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom k tomu, že Sociálna poisťovňa toto určenie nenamietala, stalo sa, v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, definitívnym. Práve uvedené definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou bolo hlavným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Keďže medzi dotknutými inštitúciami sociálneho zabezpečenia neexistovali protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009. Vo vzťahu k uzneseniu Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR uviedol, že Sociálna poisťovňa nerozhodla o určení uplatniteľnej legislatívy, ale prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa je povinná viesť register zamestnávateľov a register poistencov a zároveň je povinná kontrolovať správnosť údajov v tomto registri. V prípade, že sú v registri poistencov uvedené nesprávne údaje, je povinná urobiť také kroky, aby zosúladila skutkový stav veci so stavom právnym. Napadnutým rozhodnutím teda len deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi od 01.03.2012 nevzniklo povinné sociálne poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. K námietke žalobcu o prerušení odvolacieho administratívneho konania uviedla, že Sociálna poisťovňa prerušila konanie z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktorých zodpovedanie mohlo mať
vplyv na vydanie napadnutého rozhodnutia, resp. na postup žalovanej v iných skutkovo obdobných veciach, a nie z dôvodu potreby zisťovať závery prípadných administratívnych, resp. súdnych konaní v Poľskej republike. Žiadala, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
5. Žalobca k vyjadreniu žalovanej repliku nepodal.
6. Ďalší účastník sa k žalobe žalobcu nevyjadril.
7. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok podľa § 137 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 107 ods. 1 písm. a) SSP a contrario. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.03.2021, o čom bola spísaná zápisnica, ktorá je súčasťou súdneho spisu.
8. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. SSP v spojení s § 170 SSP, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je potrebné zrušiť s poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. b) SSP a správneho orgánu prvého stupňa s poukazom na ust. § 191 ods. 3 písm. a) v spojení s § 191 ods. 1 písm. b) SSP a vec vrátiť žalovanej podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP na ďalšie konanie vychádzajúc z nasledovných úvah:
9. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 (základné nariadenie) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
Podľa článku 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16: osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa článku 16 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (vykonávacie nariadenie), osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď
boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
Podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
Podľa článku 76 ods. 4 základného nariadenia inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie. Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky podľa tohto nariadenia.
Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.
Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
Podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.
Podľa § 194 ods. 1 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 organizačná zložka Sociálnej poisťovne konanie zastaví, ak a) účastník konania vzal žiadosť alebo podanie na začatie konania späť skôr, ako bolo o nich rozhodnuté, a ak s tým súhlasia ostatní účastníci konania, b) odpadol dôvod konania začatého z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne alebo c) prebieha v tej istej veci konanie v inej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne.
Podľa § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 ak sa začalo konanie o povinnosti uhradiť preplatok na dávke, o povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, pokuty a penále pred úmrtím účastníka konania, konanie sa dňom jeho úmrtia zastaví; rozhodnutie o zastavení konania sa nevydáva.
Podľa § 194 ods. 3 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 konanie sa zastaví, ak účastník konania neodstránil nedostatky podania podľa § 193 ods. 1 v lehote určenej organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne.
Podľa § 194 ods. 4 zákona o sociálnom poistení účinného do 30.06.2019 konanie sa zastaví aj vtedy, ak sa účastník konania v lehote určenej organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne nepodrobil vyšetreniu zdravotného stavu potrebného na rozhodnutie o nároku na dávku a nároku na výplatu dávky.
Podľa § 30 ods. 1 písm. e) zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.
10. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Społecznych, pobočka v Opolu (ďalej len ZUS) podaním zo dňa 21.05.2020 (doručeným žalovanej dňa 29.05.2020) č. 240000/2019/512-UBS-IG-RP-16727 dala žalovanej na vedomie, že od 01.03.2012 podlieha žalobca poľskej legislatíve v oblasti sociálneho poistenia. Predmetom vedeného formálneho zisťovania bolo určenie príslušnej legislatívy ohľadne vedenia činnosti, ktorú žalobca vedie ako SZČO v Poľsku a vykonávania prác na území Slovenska voči zamestnávateľovi - GAMEL, s.r.o.. Z oznámenia súčasne vyplýva, že dňa 04.12.2012 Inšpektorát v Kluczborku počas analýzy predložených dokladov zistil, že žalobca podlieha slovenskej legislatíve počas obdobia od 01.04.2012 a zároveň vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť na území Poľskej republiky. Slovenská poverená inštitúcia informovala ZUS o tom, že vo firme GAMEL s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca previedla kontrolu a zistila, že na území Slovenska nedochádza k u skutočnému vykonávaniu práce vo firme GAMEL s.r.o.. Slovenská inštitúcia nevydala pre žalobcu formulár E101 SK/PDA1 v súvislosti so zamestnaním vo firme GAMEL s.r.o.. Vzhľadom na vyššie uvedené, pre žalobcu nie je možné určiť slovenskú legislatívu a z tohto dôvodu sa ruší list zo dňa 04.12.2012 zn. 240200/450/ UBS2/2368/2012/2369. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne registračným listom fyzickej osoby, prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľa GAMEL, s.r.o. od 01.03.2012.
11. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca od 01.03.2012 podlieha poľskej legislatíve. Uvedené bolo v konaní preukázané v súlade s citovaným ustanovením článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na ustanovenie článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podľa ktorého platí hodnovernosť a záväznosť dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné), pričom v administratívnom (ani v tomto súdnom konaní) neboli zo strany žalobcu ani ďalšieho účastníka produkované konkrétne skutkové tvrdenia ani označené konkrétne dôkazy preukazujúce opak (napr. podanie správnej žaloby v Poľskej republike, ktorou by ďalší účastník namietal závery ZUS obsiahnuté v oznámení - opatrení). Žalovaná bola informovaná o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy (podaním doručeným dňa 29.5.2020) a keďže žalovaná neinformovala (uvedené ani v konaní netvrdila, ani uvedené v konaní z obsahu administratívneho spisu nevyšlo najavo) ZUS o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko (a rovnako neboli pred uplynutím 2-mesačnej lehoty od oznámenia, t.j. do 29.07.2020 uplatniteľné právne predpisy určené na základe odseku 4 článku 16), nastal právny následok predvídaný citovaným ustanovením článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia a predbežné určenie uplatniteľných predpisov ZUS stalo sa definitívnym. Je potrebné pre úplnosť dodať, že v tomto konaní neboli dané dôvody pre aplikáciu ustanovenia článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia dotknutými inštitúciami členských štátov, keďže v danej veci neexistovala „neistota“ vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej by bolo potrebné, aby postup podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia bol nahradený rokovaním dotknutých inštitúcií členských štátov a následnou dohodou o určení uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Dohodovacie konanie v intenciách článku 16 ods. 4 (ktoré nevyhnutne predpokladá medzi inštitúciami členských štátov existujúcu pochybnosť v určení uplatniteľnej legislatívy, ktorá pochybnosť v prejednávanej veci nebola daná) je potrebné odlíšiť od výmeny informácií medzi inštitúciami členských štátov v rámci spolupráce pri uplatňovaní základného a vykonávacieho nariadenia napr. článku 10 základných zásad vykonávacieho nariadenia alebo článku 76 ods. 2, veta prvá základného nariadenia, v zmysle ktorého na účely vykonávania základného nariadenia si poskytnú orgány a inštitúcie členských štátov svoje služby a konajú tak, akoby vykonávali svoje vlastné právne predpisy. Takáto spolupráca (o akú išlo medzi poľskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia v prejednávanej veci) nie je dôkazom existencie „neistoty“ v intenciách článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.
12. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalobcu, že v danom prípade žalovaná nemala oprávnenie vôbec vydať rozhodnutie o nevzniku povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení, keď žalobca poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Vs/1/2018, v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Podľa názoru správneho súdu nebolo v právomoci Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona o sociálnom poistení o nevzniknutí jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnancovi GAMEL, s.r.o. od 01.03.2012. Bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobcu túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.03.2012 a zároveň, že od 01.03.2012 sa na žalobcu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené mala Sociálna poisťovňa preukázané z oznámenia ZUS, oddelenie v Opolu zo dňa 21.05.2020. Vzhľadom na takto záväzne stanovenú uplatniteľnú legislatívu Sociálna poisťovňa nie je správnym orgánom majúcim právomoc vo veci konať, t.j. použitie zákona o sociálnom poistení v danej veci je vylúčené, a teda je vylúčené podľa tohto zákona vydať rozhodnutie, ktoré je, v inštančnom postupe, predmetom súdneho prieskumu v danom súdnom konaní. Preto bolo potrebné formálnym spôsobom ukončiť správne konanie u Sociálnej poisťovne začaté na základe prihlášky, t.j. konanie zastaviť pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci Sociálnej poisťovne vo veci konať. Skutočnosť, že citované ust. § 194 zákona o sociálnom poistení špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, pričom nedostatok právomoci konať vo veci ako dôvod na zastavenie konania neupravuje, je bez právneho významu, nakoľko použitie tohto zákona je v danej veci vylúčené, vzhľadom na to, že žalobca podlieha poľskej legislatíve. Pokiaľ teda nie je možná aplikácia zákona o sociálnom poistení, žalovanú tak neobmedzuje ani ustanovenie § 172 zákona o sociálnom poistení, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, preto bolo potrebné konanie zastaviť podľa § 30 ods. 1 písm. e) zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), keďže správny orgán nie je správnym orgánom príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/120/2019 zo dňa 25.11.2020).
13. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Z uvedeného vyplýva, že ide o absenciu právomoci Sociálnej poisťovne vôbec vo veci konať, keďže zákon o sociálnom poistení, podľa ktorého aj v danej veci žalovaná rozhodla, je neaplikovateľný.
14. Nad rámec potrebného zdôvodnenia (len pre vysvetlenie), k námietke žalobcu, poukazujúc na závery Veľkého senátu, že v prípade spornosti vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy dohoda podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá a zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu, správny súd uvádza, že v danom prípade takáto neistota neexistovala, keď v zmysle oznámenia ZUS zo dňa 21.05.2020 bola určená uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky a Sociálna poisťovňa toto určenie nenamietala. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné dohodovacie konanie podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, a teda nie je namieste zo strany žalobcu námietka neexistencie určitej dohody, ktorá by mala byť súčasťou spisu. Rovnako námietka žalobcu, že z rozhodnutia nie je zrejmé a skutkovo podložené, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp., či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom, nie je dôvodná. Naopak, z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, akým spôsobom bola určená uplatniteľná legislatíva poľským ZUS, keď žalovaná uviedla, že poľský ZUS určil, že žalobca podlieha právnym predpisom Poľskej republiky. Keďže Sociálna poisťovňa proti tomuto predbežnému určeniu nenamietala, toto sa v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym. Opätovne správny súd poukazuje na to, že preukázanie dohody medzi žalovanou a ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v danom prípade nie je potrebné, keďže k určeniu uplatniteľnej legislatívy došlo podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Nebol preto dôvod určiť právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou inštitúcií, keďže neexistovala žiadna neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.
15. Žalobca ďalej namietal nezákonné prerušenie konania o odvolaní, dôvodí, že prerušenie konania bol účelový postup, nakoľko žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla, ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy právoplatne ukončený. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok NS SR č.k. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého „ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie
je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bola určená uplatniteľná legislatíva v zmysle koordinačných nariadení príslušnými správnymi orgánmi, ich postup správny súd nepreskúmava a nevyhodnocuje.
16. Z uvedených dôvodov správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP a správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 3 písm. a) v spojení s § 191 ods. 1 písm. b) SSP a vec vrátil žalovanej podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP na ďalšie konanie.
17. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 3 písm. a) SSP, v zmysle ktorého správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Hoci mal žalobca vo veci úspech v plnom rozsahu, správny súd žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanej nepriznal, majúc za to, že dôvod hodný osobitného zreteľa spočíva v okolnosti, že právne postavenie žalobcu sa tým, že bude konanie zastavené, rovná jeho postaveniu, ktoré mal, keď bolo vydané rozhodnutie, ktorým mu poistenie nevzniklo. Išlo teda o žalobu skôr akademickú, formálnu, bez skutočného dopadu na postavenie zamestnanca. O trovách konania ďalšieho účastníka konania bolo rozhodnuté podľa § 169 SSP, v zmysle ktorého súd prizná ďalšiemu účastníkovi voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. Správny súd v prejednávanej veci žiadnu povinnosť ďalšiemu účastníkovi neuložil.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.