Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/256/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkyne: A.. G. P., E. XX, L., zastúpenej advokátom E.. E. P., K. X, L., proti žalovanému: E. L., F. X. XX, L., o zaplatenie 526 eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.11.2016, č.k. -351, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu, p o t v r d z u j e a vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania.

Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovaným v 1. a v 2. rade (pôvodne vystupovala ako žalovaná v 2. rade nebohá C. L. - pozn. odvolacieho súdu) spoločne a nerozdielne trovy konania.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou zo dňa 06.06.1995 sa právni predchodcovia žalobkyne, A.. E. Ž. a C. Ž., domáhali voči žalovanému v 1. rade a nebohej žalovanej v 2. rade zaplatenia náhrady škody a ušlého zisku v sume spolu 1.420,69 eura (42.800,-Sk) a ďalšej skutočnej škody na záhradných úpravách ich uvedením do pôvodného stavu. Dôvodili, že žalovaní porušili právne povinnosti a odstránením ovocných porastov zo spoločnej deliacej hranice im spôsobili škodu, ktorú špecifikovali s odvolávaním sa na znalecký posudok č. 165/95 a posudok A.. D. E., M.. sumou 889,59 eura (26.800,-Sk) ako škodu na porastoch, sumou 99,58 eura (3.000,-Sk) ako škodu na drôtovom prevedení, sumou 99,58 eura (3.000,-Sk) ako škodu na strate úrody a sumou 331,93 eura (10.000,-Sk) ako škodu na gaštane jedlom, spolu 1.420,69 eura.

3. Vzhľadom na to, že pôvodní žalobcovia po začatí konania stratili procesnú spôsobilosť, súd prvej inštancie ďalej konal so v záhlaví označenou žalobkyňou, ktorá sa stala ich dedičkou na základe uznesenia Obvodného súdu Bratislava II zo dňa 30.11.1995, sp. zn. a na základe Osvedčenia o dedičstve, sp. zn. .

4. Súd prvej inštancie rozhodol o veci prvý krát rozsudkom zo dňa 21.11.2008, č.k. -177, tak, že žalobu z dôvodu nepreukázania žalobného nároku zamietol. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 26.01.2010, sp. zn. , predmetný rozsudok zmenil tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie škody v sume 526 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 16.11.2010, sp. zn. , rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej vyhovujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie za účelom vyriešenia predbežnej

otázky, ktorou bolo zistenie vlastníctva k spornému pozemku (ako pozemku, na ktorom sa nachádzali odstránené porasty - pozn. odvolacieho súdu). Následne Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 27.02.2014, sp. zn. , rozsudok konajúceho súdu v časti, ktorou bol zamietnutý návrh na zaplatenie sumy 526 eur a v časti náhrady trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vyslovil záväzný právny názor a pokyn, aby súd prvej inštancie riešil otázku vlastníckeho práva k spornej časti pozemku a až potom posúdil dôvodnosť žaloby žalobkyne o náhradu škody.

5. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa je podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXX, pre k.ú. R. E., výlučnou vlastníčkou pozemku parcela č. 2451/3 a pôvodní žalovaní podľa výpisu z listu vlastníctva č. 1373, k.ú. Svätý Jur, sú vlastníkmi susednej parcely č. 2451/2, keď zameranie a vytýčenie hranice medzi predmetnými pozemkami bolo predmetom znaleckého dokazovania. Znalec A.. J. Š. v znaleckom posudku č. 2/2016, po ohliadke sporných pozemkov za prítomnosti žalobkyne a žalovaného, vypracoval vytyčovací náčrt č. XXXX, ohľadne priebehu vytýčenej hranice a skonštatoval, že porasty žalobkyne boli odstránené z pozemku žalovaných.

6. Konajúci súd ďalej zistil, že podľa právneho zástupcu žalobkyne strany sporu sa ešte v roku 1975 dohodli na spoločnej deliacej hranici, ktorú tvoril betónový chodník, a túto obe v dobrej viere užívali, v domnienke, že oddeľuje ich vlastníctvo. V marci 1995 žalovaní pôvodným žalobcom z im neznámych dôvodov zničili a odstránili porasty a záhradné úpravy, konkrétne 10 kusov jabloní, 8 kusov viniča, 6 kusov porastov černíc, 1 kus gaštana jedlého a drôtové vedenie jabloní, a bez stavebného povolenia vystavali na ich pozemku plot. Predmetným konaním žalovaní hrubo zasiahli do vlastníckych práv pôvodných žalobcov, čím im vznikla škoda, za ktorú zodpovedajú. S poukazom na závery zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky právny zástupca žalobkyne tvrdil, že žalobkyňa nadobudla vlastníckeho právo k tej časti pozemku, z ktorej pôvodne žalovaní odstránili porasty, titulom vydržania, v zmysle platného v roku 1982, bez bližšej špecifikácie a zdôvodnenia.

7. Podľa svedka a manžela žalobkyne A.. G. P.C. právni predchodcovia žalobkyne kúpili parcelu č. XXXX/ X, k.ú. R. E., v roku 1979, pričom ju užívali ako záhradu s ovocnými stromami, vrátane hranice, ktorá bola od roku 1980 tvorená vybudovaným chodníkom. Chodník podľa neho vybudoval žalovaný v súlade so snímkami z katastra nehnuteľností a až neskôr si dal pozemok zamerať. Svedok bol spolu so žalobkyňou prítomný pri tomto zameraní vykonanom A.. F.Á., pričom poprel, že by ich následne žalovaný vyzval na presadenie stromov s podmienkou ich vytrhnutia. Aj keby hranica medzi pozemkami bola sporná, resp. stromy presahovali cez spoločnú hranicu, podľa mienky svedka žalovaní nemali zasahovať do nimi vysadených porastov. Svedok ďalej uviedol, že niekedy v roku 1997 si dali sami vykonať náčrt, pričom z technickej správy vypracovanej A.. K. H. zo dňa 21.05.1997 zistili, že ich pozemok parcela č. XXXX/ X, k.ú. R. E., sa zmenšil oproti pôvodnej výmery (624 m2) na výmeru 587 m2. V neskoršej výpovedi svedok potvrdil, že právny predchodca žalobkyne - žalobca v 1. rade vybudoval so žalovaným hranicu medzi ich pozemkami spoločne, táto bola určená betónovým chodníkom, a takto vybudovanú hranicu užívali až do času odstránenia porastov z ich pozemku.

8. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný spolu s nebohou žalovanou v 2. rade kúpili pozemok parcela č. XXXX/X, k.ú. R. E., na základe kúpnej zmluvy dňa 27.03.1981, a preto nemohli užívať pozemok už od roku 1975, resp. 1979, ako uviedol vo svojej výpovedi svedok A.. G. P.. Z výpovede žalovaného pritom vyplynulo, že v čase po nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemku si pôvodný žalobca v 1. rade upravoval svoj pozemok, parcela č. XXXX/X, k.ú. R. E., buldozérom, porušiac pritom hraničné kamene v hornej časti pozemku, bez zásahu do hraničného kameňa v dolnej časti. Vzhľadom na to, že po odstránení hraničných kameňov mu nebohý žalobca v 1. rade tvrdil, že má vedomosť o ich pôvodnom umiestnení, postavili spolu koncom roka 1984 chodník, tvoriaci hranicu medzi ich pozemkami podľa jeho označenia, pričom až neskôr, na základe zamerania pozemku dňa 30.04.1994, za prítomnosti žalobkyne a znalca A.. Y. F. zistil, že jeho pozemok má oproti pozemku pôvodných žalobcov menšiu rozlohu, a teda žalobkyňa ako právna nástupkyňa žalobcov zabrala časť jeho pozemku; znalec pritom potvrdil, že susedia vysadili porasty na jeho pozemku. Následne po tomto zameraní, niekedy v mesiaci máj 1994, ho oslovil svedok A.. G. P. s požiadavkou na zber úrody, s ktorou súhlasil, stanoviac mu lehotu do konca roka, v ktorej boli spolu so žalobkyňou oprávnení pozbierať úrodu a vykopať stromy. Vzhľadom na to, že žalobkyňa ostala pasívna, žalovaný stromy počas vegetačného pokoja vykopal, neporušiac ich korienky a položil ich na susedný pozemok. Pokiaľ išlo o sporný plot súd prvej inštancie zistil, že žalovaný dňa 17.10.1994 zaslal Oznámenie o drobnej stavbe na mestský úrad vo R. E. a

v januári 1995 vybudoval oplotenie medzi pozemkami parcela č. XXXX/X a parcela č. XXXX/X, obe k.ú. R. E., podľa vytýčenia zememerača A.. F. C. A.. G., ktorý právny zástupca žalovaného označil za jediný oficiálny dokument preukazujúci existenciu hranice pozemkov. Na jeho základe si následne pôvodní žalovaní vytýčili hranice pozemkov a odstránili sporné nerasty zo svojho pozemku. Posun hraníc v zmysle geodetického zamerania akceptovali pritom všetci dotknutí susedia na opačnej strane od žalobkyne, keď si každý z nich hranice pozemku posunul o cca 65 m2.

9. Konajúci súd po vykonanom dokazovaní ustálil, že žalobkyňa si v konaní uplatňovala nárok na náhradu škody, a preto ju zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania základných predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle (ďalej len „“), konkrétne, že pôvodní žalovaní porušili právnu povinnosť, v dôsledku ktorej jej vznikla škoda, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou; tieto okolnosti však nepreukázala. Pri ustálení záveru, že žalobkyňa nepreukázala porušenie právnej povinnosti zo strany pôvodných žalovaných, konajúci súd vychádzal z obsahu znaleckého posudku č. 2/2016 vypracovaného znalcom A.. J. Š.. Ten jednoznačne potvrdil, že odstránené porasty patriace žalobkyni sa neoprávnene nachádzali na cudzom pozemku, patriaceho pôvodným žalovaným. Podľa mienky konajúceho súdu žalovaný jednoznačne, zrozumiteľne a spoľahlivo popísal vzniknutú situáciu, úspešne sa ubránil tvrdeniu žalobkyne, že spornú hranicu pozemku osadil a začal užívať už v roku 1975 (resp. 1979 - pozn. odvolacieho súdu), nakoľko vlastnícke právo k pozemku parcela č. XXXX/X, k.ú. R. E., nadobudol kúpou v marci 1981. Svedok A.. G. P.F. pritom potvrdil, že betónový chodník ako hranicu medzi susediacimi pozemkami osadili po dohode právni predchodcovia žalobkyne a žalovaný, pričom nijako nevyvrátil tvrdenie žalovaného, že k vybudovaniu tohto chodníka došlo až koncom roka 1984.

10. Pokiaľ išlo o tvrdenia žalobkyne ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej časti pozemku o výmere 65 m2 vydržaním, konajúci súd poukázal na to, že tento spôsob nadobudnutia vlastníctva umožnila novela účinná od 01.01.1992. V takom prípade bolo potrebné splniť zákonom požadované predpoklady, a to existencia spôsobilého predmetu vydržania, ako aj oprávnenej a nepretržitej držby počas celej zákonom stanovenej doby. Oprávnená osoba si pritom mohla započítať do vydržacej doby čas, počas ktorého jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou zákona. Súd prvej inštancie ustálil, že chodník ako hranica medzi susednými pozemkami strán sporu bol zriadený koncom roka 1984, a preto až od tohto okamihu mohla žalobkyni začať plynúť 10 - ročná vydržacia doba, ktorá by za riadneho chodu veci uplynula koncom roka 1994. Avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo a potvrdil to i svedok A.. G. P., že k rozhodnej skutočnosti t.j. k zameraniu pozemku patriaceho žalovanému došlo dňa 30.04.1994, ktorá okolnosť vylučuje dobromyseľnosť držby v trvaní 10 rokov. Žalobkyňa sa v uvedenom čase dozvedela, že jej držba pozemku nebola oprávnená a porasty vysadila na cudzom pozemku; tým nepreukázala dodržanie zákonnej 10 - ročnej vydržacej doby. Z uvedeného dôvodu nemohla žalobkyňa nadobudnúť vlastnícke právo k spornej časti pozemku vydržaním.

11. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti podotkol, že právny zástupca žalobkyne v priebehu konania ani nezdôvodnil, v čom videl dobromyseľnosť vydržania pozemku pôvodných žalovaných (správne má byť žalobcov - pozn. odvolacieho súdu), od čoho (akej skutočnosti) odvodzoval existenciu oprávnenej držby, keď v konaní vyšlo najavo, že hranica medzi susediacimi pozemkami bola nesprávne osadená práve na pokyn právnych predchodcov žalobkyne koncom roka 1984, ktorí svoj pozemok nadobudli podstatne skôr, ako pôvodní žalovaní; tí by si zlým osadením hraníc svojho pozemku neboli na niekoľko rokov dobrovoľne uškodili a nevyužívali tak časť kúpnou zmluvou riadne nadobudnutého pozemku. Právny zástupca žalobkyne nevedel pred súdom prvej inštancie presne zadefinovať rozhodné obdobie pre vydržanie vlastníckeho práva k časti pozemku žalovaných, t.j. kedy mala začať plynúť a kedy skončiť vydržacia doba, pričom i na skutkové okolnosti, vrátane dátumov osadenia hranice medzi pozemkami, sa pýtal žalovaného, nespochybňujúc pritom jeho tvrdenia a na ozrejmenie týchto okolností nenavrhol v konaní vypočuť ďalších svedkov. Konajúci súd potom neuveril tvrdeniam žalobkyne, že nemala vedomosť o tom, že na základe geodetického zamerania vykonaného dňa 30.04.1994 jej porasty zasahovali do cudzieho pozemku a že tieto mala po vegetačnom období, resp. do konca roka 1994 premiestniť na svoj pozemok.

12. Konštatujúc, že trvalé porasty tvoria súčasť pozemku a patria k hlavnej veci a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pozemok ako hlavná vec bola v rozhodnom čase vo vlastníctve pôvodných žalovaných, konajúci súd vyhodnotil, že títo odstránením porastov, ktoré tam nepatrili a bránili

užívaniu zvyšnej časti ich parcely, neporušili právnu povinnosť (ako prvý predpoklad zodpovednosti za škodu). Súd prvej inštancie pritom prihliadal na to, že žalovaní sa predložením dôkazov (že pozemok žalobkyne podľa protokolu o vytýčení hranice pozemkov a vytyčovacieho náčrtu zo dňa 30.04.1994 zasahoval do ich pozemku v rozsahu 65 m2) účinne ubránili tvrdeniam žalobkyne, ktorá sa naviac nezúčastnila ani jedného súdneho pojednávania, skutkový stav deklarovaný žalovanými nevyvracala, čo bolo i dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil jej tvrdenia za účelové a zavádzajúce. So zreteľom na záver, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania porušenia právnej povinnosti pôvodnými žalovanými, súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné zaoberať sa existenciou v poradí ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu, t.j. výškou škody a príčinnou súvislosťou medzi porušením právnej povinnosti a škodou.

13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s (ďalej len „“) tak, že priznal žalobcom v 1. a v 2. rade (zrejme mal na mysli pôvodným žalovaným v 1. a v 2. rade - pozn. odvolacieho súdu) ako úspešnej strane náhradu trov konania.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa dôvodiac tým, že nebol vo výroku vecne správny. Žalobkyňa s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.11.2010, sp. zn. , a nadväzujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.02.2014, sp. zn. , považovala za rozhodujúce vyriešenie otázky, kto je vlastníkom pozemku, na ktorom sa nachádzali trvalé trávnaté porasty odstránené žalovaným, pre ktorý záver si konajúci súd nezadovážil dostatok skutkových podkladov. Na doplnenie dokazovania súd prvej inštancie síce nariadil znalecké dokazovanie, a to vypracovaním znaleckého posudku A.. J. Š.U., znalcom z odboru geodézia a kartografia, ktorý v ňom vyslovil záver o tom, že trvalé porasty boli odstránené z pozemku parcela č. XXXX/X, k.ú. R. E., vo vlastníctve žalovaných, avšak žalobkyňa vzniesla voči znaleckému posudku námietky, ktorými sa konajúci súd nezaoberal, a tieto nepremietol ani do ďalšieho dokazovania.

15. Žalobkyňa sa nestotožnila so záverom znalca ohľadne rozdelenia parciel tak ako uvádzal v časti II., bod 2.4 ods. 2 znaleckého posudku, nakoľko podľa záznamu v pozemkovej knihe z roku 1941 bola parcela č. XXXX/X, k.ú. R. E., vedená s výmerou 623 m2, ktorá sa uvádzala i v jestvujúcich listoch vlastníctva. Parcela č. XXXX/X, k.ú. R. E., bola pravdepodobne súčasťou parcely č. XXXX/X, k.ú. R. E., ako les, pričom nebolo preukázané ako k rozdeleniu parciel došlo. V znaleckom posudku absentovalo i kontrolné určenie výmery parciel, keď znalec nepreveril pôvodnú výmeru parcely č. XXXX/X, k.ú. R. E.. Z uvedených dôvodov žalobkyňa hodnotila znalcom určenú hranicu za nepreukázanú.

16. Pokiaľ išlo o vydržanie vlastníckeho práva k spornej časti pozemku podľa mienky žalobkyne si konajúci súd pre svoj záver o nesplnení zákonných predpokladov nezabezpečil dostatok dôkazov, a preto jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konajúci súd posudzoval nesprávne len obdobie od osadenia betónového chodníka do vyhotovenia protokolu o vytýčení hranice pozemkov a vytyčovacieho náčrtu v roku 1994, hoci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že hranica medzi pozemkami bola určená už pred osadením betónového chodníka kameňmi, na základe vtedy dostupnej katastrálnej dokumentácie, na základe konsenzu oboch strán sporu, resp. ich právnych predchodcov, pričom betónový chodník bol umiestnený práve na mieste, kde sa predtým nachádzala hranica vytýčená kameňmi. Strany sporu, resp. ich právni predchodcovia teda užívali každý svoj pozemok po takto určenú hranicu v prírode a nakladali s nimi ako so svojimi vlastnými. Takúto držbu pozemku a nakladanie s ním nemožno potom označiť za držbu, ktorej by absentovala dobromyseľnosť, čo napokon potvrdzovalo i osadenie porastov na pozemku užívanom právnymi predchodcami žalobkyne. V tomto smere žalobkyňa konajúcemu súdu vytýkala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, v ktorom sa nezaoberal skúmaním ako sporové strany, resp. ich právni predchodcovia užívali tieto pozemky v minulosti, t.j. za účinnosti právnej úpravy tzv. stredného , ktorý v ustanovení a a vychádzal z toho, že v pochybnostiach sa oprávnenosť držby predpokladala. Vychádzajúc zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. , mala žalobkyňa za to, že tak ona, ako ani jej právny predchodca, pri bežnej opatrnosti a bežnom nakladaní s pozemkom, ktorú možno od nich požadovať, nemohli mať dôvodné pochybnosti o tom, že im vec patrí (zrejme mala na mysli nepatrí - pozn. odvolacieho súdu), a to až do vzniku sporu medzi stranami; z tohto pohľadu preto išlo o omyl ospravedlniteľný.

17. Žalobkyňa ďalej uviedla, že ak by sa i preukázalo, že sporná časť pozemku s odstránenými trvalými porastami bola vo vlastníctve žalovaných, tieto porasty kúpili pôvodní žalobcovia, starali sa o nich, investovali do nich, a teda vynakladali finančné prostriedky do cudzieho majetku (žalovaného), a preto na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré je potrebné vydať v uplatnenej výške; žalovaný totiž získal majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu v zmysle . Tým, že sa žalovaný zbavil trvalého trávneho porastu de facto znížil hodnotu svojho pozemku, ktorá skutočnosť ho však nezbavuje povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie žalobkyni.

18. Podľa mienky žalobkyne mala zároveň celá vec širší rozmer, keď konajúci súd poskytol ochranu tomu, kto konal v rozpore s dobrými mravmi v zmysle , keďže žalovaný neodvracal zásah bezprostredne hroziaci v zmysle citovaného zákona. Žalovaný trvalé porasty zničil v situácii, kedy otázka vlastníctva k pozemku, na ktorom boli osadené, bola medzi stranami sporná, pričom žalobkyni neposkytol primerané náklady vložené do výsadby a udržiavania porastov. Vzhľadom na to, že sa žalovaný svojich nárokov na vydanie pozemku nedomáhal súdnou cestou, porušil právnu povinnosť uvedenú v . Na uvedenom základe mala žalobkyňa za to, že je na mieste, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, jej žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.420,69 eura.

19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť s poukazom na svoju výpoveď.

20. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného v podaní zo dňa 06.07.2017 a 13.07.2017 mala za to, že podstatou žaloby je náhrada škody na porastoch, ktoré boli poškodené nielen arogantným spôsobom, ale i nezákonným postupom žalovaného. Otec žalobkyne ako stavebný inžinier si zameral hraničné body

- kamene a skontroloval výmeru parcely č. XXXX/X, k.ú. R. E., o výmere 623 m2, podľa kúpnej zmluvy a vlastníckeho listu tzv. D. z roku 1941; vykonal síce i úpravu pozemkov, avšak nie buldozérom, ale L., bez posunu hraničných kameňov. Z geodetického nákresu v spise vidieť, že parcela č. XXXX/X, k.ú. R. E., je lichobežníková, rozširujúca sa k ceste. Žalovaný vybudoval vpredu plot s betónovými stĺpikmi a základom, ako aj vstupnú bránku a určil novú hranicu betónovým chodníkom. Bol upozornený na to, že to nie je hranica podľa geometrického plánu, avšak argumentoval tým, že hranicu vyrovnal do čiary, tak, že časť ubratá vpredu sa vyrovná uhlopriečne časťou vzadu; na takto ohraničenej parcele dokonca vybudoval chatu a bazén. Takto vybudovanú hranicu medzi pozemkami, určenú betónovým chodníkom žalobkyňa i z dôvodu dobrých susedských vzťahov akceptovala a užívala od roku 1980 do 1994, t.j. 14 rokov. Pokiaľ išlo o vytýčenie hraníc pozemkov, na ktoré sa žalovaný v priebehu konania odvolával, podľa mienky žalobkyne toto bolo vykonané neštandardným spôsobom, bez predchádzajúceho oznámenia, záznam z neho nebol podpísaný, pričom ona ani nemala vedomosť, na akom základe bol následne zaevidovaný do katastra nehnuteľností. Na svojom stanovisku zotrvala žalobkyňa i v písomnom podaní zo dňa 06.11.2017.

21. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 28.08.2017 považoval tvrdenia žalobkyne za nepravdivé, ničím nepreukázané, a preto zotrval na požiadavke, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne vo veci samej dôvodné nie je, a preto je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol, potvrdiť, pričom pokiaľ išlo odvolanie proti výroku o náhrade trov konania, tento je potrebné zmeniť. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.03.2021 ( v spojení s ).

23. V prvom rade odvolací súd udáva, že neuniklo jeho pozornosti, že súd prvej inštancie v záhlaví napadnutého rozhodnutia naďalej označoval nebohú C. L. ako stranu sporu vystupujúcu na strane žalovanej (ako žalovanú v 2. rade), hoci v dôsledku úmrtia dňa 21.11.2008 stratila procesnú spôsobilosť, ktorú skutočnosť zohľadnili Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj odvolací súd, už vo svojich predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach. Vzhľadom na túto skutočnosť mal súd prvej inštancie ďalej konať len so žalovaným v 1. rade, označujúc ho ako žalovaného, ktoré označenie použil odvolací súd vo svojom rozhodnutí; je pritom nepochybné, že ide o totožný subjekt s tým, ktorý súd prvej inštancie

označoval v napadnutom rozhodnutí ako „žalovaného v 1. rade“. Uvedená nesprávnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

24. Podľa každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

25. Preskúmaním súdneho spisu, so zohľadnením odvolacej argumentácie žalobkyne, sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa tento zaoberal posudzovaním dôvodnosti nároku žalobkyne na náhradu škody, keď skúmal atribúty zodpovednosti žalovaného za škodu. Dospel pritom k správnemu záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania porušenia právnej povinnosti. Predmetný záver konajúci súd zaujal s odvolávaním sa i na závery znaleckého dokazovania nariadeného v súdnom konaní, ktoré napadla v odvolaní žalobkyňa. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku možno prisvedčiť žalobkyni, že i keď vyjadrila určité námietky proti obsahu znaleckého posudku č. 2/2016, súd prvej inštancie na tieto nijako nereagoval a nezaoberal sa nimi; táto okolnosť však nespôsobuje nesprávnosť napadnutého rozhodnutia ako celku.

26. Z námietok žalobkyne proti znaleckému posudku je pritom zjavné, že nimi nenapádala formálne nedostatky znaleckého posudku (ako výsledku špecializovanej odbornej činnosti vykonanej za podmienok stanovených v o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch), keď spochybňovala závery znalca, ku ktorým dospel, zohľadniac podklady použité pri riešení súdom prvej inštancie uloženej znaleckej úlohy. V takom prípade bolo povinnosťou žalobkyne predložiť ku svojim tvrdeniam i procesne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by spochybnili odborné závery znalca. Žalobkyňu ako stranu sporu totiž zaťažuje dôkazné bremeno pre každé tvrdenie súvisiace s následnou rozhodovacou činnosťou konajúceho súdu, a preto nebolo postačujúce, aby vzniesla iba určité subjektívne tvrdenia, bez ich podpory v dôkazných prostriedkoch, ktoré by vyvrátili alebo spochybnili závery znalca (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. , uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 10/2015, pod číslom 102); také žalobkyňa v konaní nepredložila, a teda nevyvrátila správnosť záverov, ku ktorým dospel znalec A.. J. Š. v znaleckom posudku č. 2/2016.

27. Odvolací súd je naviac toho názoru, že zo znaleckého posudku č. 2/2016 vyplýva, že znalec pri zodpovedaní znaleckej úlohy vychádzal z podkladov vedených v súbore popisných a geodetických informácií katastra nehnuteľností, najmä z jestvujúcich katastrálnych máp, pozemkovej knihy, ako i z podkladov D. C. F. Ú. L., ktoré jednotlivo označil v znaleckom posudku (viď časť II., bod 2.1.), pričom pri nich uviedol, aké skutočnosti z nich zistil (viď časť II., bod 2.4.). Znalec pritom jasne ozrejmil, akým spôsobom vznikli a do pozemkovej knihy (PKV vložiek) boli zapísané i parcely č. XXXX/X a č. XXXX/ X, k.ú. R. E., vzniknuté zlúčením a rozdelením pôvodnej parcely č. XXXX (zakreslenej v mapovom liste ML č. X, totožným so zákresom obvodu parcely vo všetkých dostupných podkladoch) a parcely č. XXXX a č. XXXX; i na základe týchto podkladov boli do katastrálnej mapy následne zakreslené predmetné pozemky, vrátane spoločnej hranice medzi pozemkami patriacich žalobkyni a žalovanému. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že v znaleckom posudku absentovalo kontrolné určenie výmery parciel, treba uviesť, že uvedené nebolo úlohou znalca, keď tento mal primárne zamerať a vytýčiť hranicu medzi susednými pozemkami, parcela č. XXXX/X a č. XXXX/X, k.ú. R. E.. Poukaz žalobkyne na určenie výmery parcely č. XXXX/X a č. XXXX/X, k.ú. R. E., podľa správy A.. K.. H. zo dňa 21.05.1997 je pritom vo vzťahu k stanoveniu hranice medzi dotknutými pozemkami bez významu, nakoľko, ako uviedol i samotný znalec A.. J. Š. v znaleckom posudku č. 2/2016 (časť II., bod 2.4, ods. 5), hoci uvedený elaborát nevychádzal z pôvodného meračského náčrtu a z neho vyhotovenej mapy ML č. X, súradnice riešenej línie hranice medzi dotknutými pozemkami zodpovedali hranici určenej protokolom o vytýčení hranice pozemkov vyhotoveného A.. Y. F.S. dňa 30.04.1994, ktorý protokol vyhodnotil znalec za zodpovedajúci situácii.

28. Odvolací súd nemohol priznať úspech ani ďalším námietkam žalobkyne, ktorými spochybňovala správnosť záveru konajúceho súdu ohľadne nesplnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva k spornej časti pozemku parcela č. XXXX/X, k.ú. R. E., o výmere 65 m2, na ktorej sa nachádzali porasty patriace žalobkyni.

29. Odvolací súd v prvom rade udáva, že z roku 1964 až do veľkej novely z roku 1982 vydržanie vlastníckeho práva nepoznal a nepoznal ani držbu, ktorá sa odvodzovala len

výkladom. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola (opätovne) zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou , účinnou od 01.04.1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom. Novelou , účinnou od 01.01.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 01.01.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 01.01.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním (k tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.03.2011, sp. zn. ).

30. Ustanovenie a upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je tak uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

31. Podľa mienky odvolacieho súdu súd prvej inštancie, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, správne ustálil za rozhodujúci moment, od ktorého mohla žalobkyňa odvodzovať počiatok doby potrebnej na vydržanie vlastníckeho práva k pozemku, vybudovanie betónového chodníka na tomto pozemku, ku ktorému došlo koncom roka 1984.

32. Na doplnenie správnosti záverov konajúceho súdu odvolací súd udáva, že právni predchodcovia žalobkyne už v žalobe zo dňa 31.05.1995 a následných vyjadreniach uviedli, že nikdy nevykonali presné vytýčenie hraníc medzi spornými parcelami (čo potvrdil i svedok A.. G. P. vo výpovedi na č.l.156) a ešte v roku 1975 sa mali so žalovaným a pôvodnou žalovanou v 2. rade dohodnúť na deliacej hranici, ktorú mal tvoriť betónový chodník. Tieto tvrdenia prezentoval i právny zástupca žalobkyne v priebehu konania (viď vyjadrenie k odvolaniu na č.l. 182, vyjadrenie k dovolaniu na č.l. 235, ústny prednes na č.l. 269) a potvrdil ich i vo svojej poslednej výpovedi svedok A.. G.C. P. (č.l. 348), a teda sami pôvodní žalobcovia považovali betónový chodník za spoločnú hranicu pozemkov; výpoveď svedka A.. G. P. síce z časového hľadiska úplne nekorešpondovala so zisteniami skutkového stavu, keď svedok tvrdil, že na hranici pozemkov sa dohodli a túto vybudovali už v rokoch 1977 až 1979, resp. 1980 a že táto zodpovedala výmerám pozemkov, pričom žalovaný založil do súdneho spisu kúpnu zmluvu preukazujúcu nadobudnutie vlastníckeho práva k svojmu pozemku až v marci 1981, čo vylučuje vybudovanie chodníka pred týmto obdobím, je zjavné, že žalobkyňa neoznačila a nepredložila iné dôkazné prostriedky vyvracajúce konzistentné vyjadrenia žalovaného o vystavaní betónového chodníka na konci roka 1984. Rovnako žalobkyňa nepreukázala tvrdenia ohľadne toho, že betónový chodník bol umiestnený v presnej línii hraničných kameňov, keď nevyvrátila procesnú obranu žalovaného o tom, že táto bola porušená práve zo strany právneho predchodcu žalobkyne (buldozérom, resp. bobcatom), a teda, že betónový chodník bol osadený bez zamerania až dohodou vlastníkov pozemkov, ktorí následne takto pozemky v dobrej viere i užívali. V nadväznosti na to, pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazovala na potrebu skúmania ako sa pozemky užívali v predchádzajúcom období, dovolávajúc sa započítania vydržacej doby svojich právnych predchodcov a aplikácie ustanovení stredného (č. ) na vydržanie, i tu sa odvolací súd musel stotožniť s odôvodnením napadnutého rozsudku. Konajúci súd v ňom poznamenal, že žalobkyňa v priebehu celého konania, okrem tvrdenia o užívaní pozemkov podľa hranice - spoločne vybudovaného betónového chodníka, nevedela zadefinovať a skutkovo vymedziť, kedy mala začať plynúť a kedy skončiť vydržacia doba jej právnych predchodcov, aký mal byť nadobúdací titul pre oprávnenosť držby, tak, aby tieto skutočnosti mohol následne posúdiť i súd prvej inštancie, resp. odvolací súd. I v odvolaní pritom sama argumentovala len „potrebou

skúmať“ ňou predostreté otázky, bez ich ozrejmenia a opísania podstatných skutkových tvrdení k nim sa vzťahujúcich. V tomto smere teda neuniesla ani bremeno tvrdenia, a už vôbec nie dôkazné bremeno ohľadne ustálenia momentu určujúceho pre počiatok plynutia 10 - ročnej vydržacej doby; ten konajúci súd potom správne viazal na vybudovanie betónového chodníka sporovými stranami koncom roka 1984. Od tohto okamihu teda začala žalobkyni, resp. jej právnym predchodcom plynúť 10 - ročná vydržacia doba v zmysle , ktorej plynutie prerušilo vytýčenie hraníc medzi dotknutými pozemkami na základe protokolu o vytýčení hranice pozemkov zo dňa 30.04.1994, vykonaného A.. Y. F., a z neho vyplývajúce stanovenie hranice medzi dotknutými pozemkami práve na pozemku pôvodných žalovaných. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že o uvedenom zameraní hranice pozemkov mala žalobkyňa vedomosť, nakoľko na ňom bola prítomná spolu so svedkom A.. G. P.. Za tohto skutkového stavu žalobkyňa nepreukázala splnenie predpokladov vydržania vlastníckeho práva k spornej časti pozemku, keď nepreukázala existenciu oprávnenej držby časti pozemku žalovaného nepretržite po dobu 10 rokov.

33. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že porasty vysadené právnymi predchodcami žalobkyne a odstránené žalovaným sa nachádzali na pozemku patriaceho žalovanému, a tieto tvorili jeho súčasť ako hlavnej veci, možno konštatovať, že žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu; súd prvej inštancie preto nepochybil, keď na tomto skutkovom základe žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

34. Pokiaľ sa žalobkyňa v odvolaní dovolávala priznania žalobného nároku titulom vydania bezdôvodného obohatenia, odvolací súd udáva, že tieto jej tvrdenia predstavujú tzv. novoty, na ktorých použitie nebol splnený predpoklad stanovený v , pričom taký neuviedla ani samotná žalobkyňa v odvolaní. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení v žalobe, na ktorých žalobkyňa zotrvala v priebehu celého konania je zjavné, že skutkovo svoj nárok uplatnila ako nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovaného, ktorý odstránil porasty z časti pozemku, ktorého vlastníctvo bolo medzi stranami sporné, resp. ktorého sa mala stať žalobkyňa vlastníčkou titulom vydržania; svoj nárok teda neuplatnila ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zároveň, žalobkyňa až v odvolaní namietala, že žalovaný porušil právnu povinnosť podľa , keď sa v rozpore s vydania svojho pozemku nedomáhal súdnou cestou, ktorá okolnosť predstavuje rovnako novotu podľa , na ktorú nemohol odvolací súd bez ďalšieho prihliadať.

35. So zreteľom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v miere potrebnej skutkový stav veci, tento i správne právne posúdil dospejúc k záveru, že žalobkyňa nepreukázala existenciu atribútov zodpovednosti žalovaného za ňou uplatňovanú náhradu škody, a preto jej žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd nepovažoval žalobkyňou v odvolaní uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, a preto rozhodol tak, že napadnutý rozsudok vo výroku o veci samej potvrdil ako vecne správny v zmysle

36. Pokiaľ ide o napadnutý výrok o náhrade trov konania, odvolací súd uvádza, že tento považoval za zmätočný z dôvodu, že súd prvej inštancie v rozpore s ustanovením , formulujúceho požiadavku na priznanie náhrady trov konania úspešnej strane, uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania spoločne a nerozdielne pôvodným žalovaným v 1. a v 2. rade, naviac za stavu, keď pôvodná žalovaná v 2. rade už nedisponovala procesnou a ani hmotnoprávnou subjektivitou. Na základe výsledkov konania, a teda celkového úspechu žalovaného v spore, preto odvolací súd podľa 388 zmenil napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania.

37. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa v spojení s a tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).