Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-8-2020.pdf
PDF · 123.12 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobkyne: REGIONPRESS, s.r.o., Pekárska 7489/40A, Trnava, IČO: 36 252 417, zastúpenej: V4 Legal, s.r.o., Tvrdého 783/4, Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanému: Ľuboš Formánek, Strážnická 1686/14, Skalica, IČO: 48 093 173, zastúpenému advokátom: Mgr. Ing. Juraj Trokan, Vajanského 10, Trnava, o zaplatenie 484,25 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 23. júla 2019 č. k. 5Cb/28/2017-84, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 484,25 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 47,52 eur od 9.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 47,52 eur od 23.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 47,52 eur od 2.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 47,52 eur od 30.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 47,52 eur od 5.1.2016 do zaplatenia, zo sumy 47,52 eur od 25.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 47,52 eur od 16.12.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a II. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 35 ods. 1 až 3, § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 40 ods. 3, § 40a, § 49a, § 489, § 494 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), § 269 ods. 2, § 365, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia vyššie uvedenej sumy s príslušenstvom titulom nezaplatených faktúr za inzerciu žalovaného v novinách, ktoré žalobkyňa vydávala a ktorú si žalovaný objednal. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú, bránil sa tým, že zmluvu o inzercii so žalobkyňou nemal vôľu uzavrieť a ani ju nepodpísal. Tvrdil, že do obchodných priestorov žalobkyne dňa 5.8.2015 prišiel ako doprovod G. P.. V snahe pomôcť mu a na jeho požiadanie predložil zástupcom žalobkyne svoj občiansky preukaz z dôvodu, že G. P. nemohol na svoju osobu dostať zľavu na inzerciu. Zmluvu podpísal G. P., pričom žalovaný nemal vedomosť o tom, že sa podpísal menom žalovaného. Obsah inzercie nebol na propagovanie činnosti, na ktorú mal žalovaný oprávnenie, takéto práce vykonával G. P.. Žalovaný dostával od žalobkyne faktúry, ktoré hneď preposlal G. P., ktorý ho ubezpečoval, že ich riadne uhrádza. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal pasívnou legitimáciou žalovaného v danom spore. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že zmluva o inzercii č. 411150164 z 5.8.2015 obsahuje označenie odberateľa žalovaného Ľuboš Formánek, s údajmi adresy podnikania Strážnická 1686/14,
90901 Skalica, IČO: 48093173 a DIČ: 1083339862. Poukázal na to, že sám žalovaný vo výpovedi uviedol, že tieto údaje predložil osobe zastupujúcej žalobkyňu v prevádzke žalobkyne za účelom uzatvorenia zmluvy (občiansky preukaz a živnostenský list). Žalovaný pritom vedel, že sa bude v kancelárii žalobkyne uzatvárať zmluva na inzerciu (povedal mu to G. P. predtým, ako išli spolu do kancelárie), uviedol však, že nevedel, že bude objednávateľom tejto služby. Pracovníčka žalobkyne svedkyňa C. uviedla, že pri objednávaní a podpisovaní zmluvy bol prítomný žalovaný a tiež G. P.. Inzerovať chcel pán P., avšak papierovo na žalovaného, t.j. že zmluva mala byť vystavená na žalovaného. Na zmluve bol rukou písaný podpis objednávateľa, z ktorého sa dalo prečítať slovo Formánek. Svedok G. P. uviedol, že uvedenú zmluvu podpisoval Ľuboš Formánek, lebo svedok takúto zmluvu podpisovať nemohol. Z týchto dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že uvedenú zmluvu o inzercii podpísal žalovaný. Táto skutočnosť vyplýva aj z výpovede žalovaného, keď uviedol, že mesiac po uzatvorení zmluvy mu od žalobkyne prišla prvá faktúra a túto si prišiel prevziať G. P. s tým, že ju zaplatí. Vo faktúre bolo pritom jednoznačne uvedené kto je odberateľ, z čoho vyplýva, že žalovaný vedel, že vznikol zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným, že na základe tohto zmluvného vzťahu žalobkyňa plní žalovanému to, čo si objednal a že prospech z tohto zmluvného plnenia má G. P., ktorý bude za žalovaného uhrádzať odmenu za plnenie. Žalovaný sa nebránil tomuto zmluvnému vzťahu a plneniu z tohto zmluvného vzťahu. Nesúhlasil s ním až vtedy, keď mu G. P. prestal preplácať fakturovanú inzerciu. Zmluva o inzercii bola preto podpísaná a uzatvorená zo strany žalovaného a žalovaný v konaní neprodukoval žiadny dôkaz o tom, že podpis na zmluve o inzercii nie je jeho. Skutočnosť, že zmluvu žalovaný nepodpísal, nepotvrdili ani svedkovia P. a C.. Žalovaný v konaní upustil od vykonania dôkazu - znaleckého posudku z odboru grafológie na potvrdenie toho, že by zmluvu nepodpísal. Na základe uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný podpisom zmluvy o inzercii vstúpil do zmluvného vzťahu so žalobkyňou a bol povinný plniť záväzky, ktoré mu zo zmluvy vyplývali. Žalovaný v konaní nespochybnil, že by žalobkyňa neplnila svoje zmluvné záväzky, ktoré pre ňu vyplývali zo zmluvy. Realizovanie inzercie vyplývalo aj z dôkazov založených do spisu, t.j. z fotokópií regionálnych novín, kde sa zrealizovaná inzercia nachádzala. Komunikácia žalovaného s G. P. nemala vplyv na tieto skutkové zistenia. Žalovanému tak vznikla povinnosť uhradiť žalobkyni odmenu za zrealizovanú inzerciu. Žalovaný v konaní nespochybnil výšku fakturovanej odmeny vo forme čiastkových faktúr a nespochybnil ani oprávnenosť faktúr s tým, že by boli tieto faktúry čo i len z časti uhradené. Súd prvej inštancie preto žalobkyni priznal pohľadávku voči žalovanému titulom neuhradených služieb vo výške 332,64 eur (sedem neuhradených faktúr po 47,52 eur). Z dôvodu omeškania žalovaného priznal žalobkyni zmluvne dohodnutý úrok z omeškania (15 % ročne), ako aj zmluvnú pokutu vyplývajúcu zo zmluvy o inzercii v celkovej výške 151,61 eur. Žalovaný zmluvnú pokutu ako takú a ani jej výšku v konaní nespochybnil. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 262 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne úspechom žalobkyne v konaní v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby, alternatívne jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil § 365 ods. 1 písm. a/, d/, f/, h/ CSP. Dôvodil, že súd konal nesprávne, keď svedecké výpovede G. P. a I. C. nevyhodnocoval z hľadiska ich vierohodnosti. Svedkyňa I. C. potvrdila tvrdenú verziu žalovaného až na tú okolnosť, kto zmluvu podpisoval, pričom ju nevyvrátila, iba ju nepotvrdila. Mal za to, že svedkyňa sa úmyselne k tejto okolnosti takto vyjadrila, nakoľko stále je zamestnankyňou žalobkyne. Svedok G. P. bol podľa názoru žalovaného ako svedok od začiatku nedôveryhodný, keď predvolanie na pojednávanie dňa 2.5.2019 odmietol prevziať a na pojednávanie sa dostavil až po tom, ako mu bolo oznámené, že ak sa nedostaví, bude predvedený políciou. Svedok potvrdil, že peňažný záväzok zo zmluvy znáša on sám, čo je zásadná hmotnoprávna okolnosť. Svedok by si totiž sám svojou výpoveďou mohol privodiť nebezpečenstvo vstupu do konania na strane žalovaného a čeliť žalobe po návrhu žalobkyne na zámenu žalovaného. Preto jeho tendencia k pravdivému opisu okolností je značne spochybnená. S ohľadom na peňažnú povinnosť svedka zmluvy a na povahu inzerátu je nepravdepodobné, že by sa svedok nepodieľal na dohadovaní podmienok inzercie. Žalovaný uzavretie zmluvy neinicioval, bol k tomu požiadaný svedkom z dôvodov jeho lepších podmienok ako prvoinzerenta. Medzi výpoveďami svedkov je rozpor aj ohľadom času trvania dohadovania podmienok inzercie. Aj tvrdenie svedka o uhradení všetkých faktúr vystavených na základe zmluvy robí jeho výpoveď nedôveryhodnou. Súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď jeho výsluch akoby nebral na vedomie, nakoľko práve obsah jeho výsluchu predstavuje opis logického sledu udalostí ohľadom uzavierania zmluvy. Nesúhlasil s konštatovaním súdu, že žalovaný v konaní neprodukoval žiadny dôkaz o tom, že podpis na zmluve
o inzercii nie je jeho. Považoval za nesporné, že mal úmysel uzavrieť so žalobkyňou zmluvu o inzercii a za tým účelom sa dostavil k žalobkyni (do jej kancelárie) a predložil jej svoj občiansky preukaz a živnostenský list. Predpokladá sa teda, že zmluvu uzavrel žalovaný. Žalovaný však vyhlásil, že zmluvu on sám nepodpísal a na preukázanie svojho tvrdenia predložil ako dôkaz svoj skutočný podpis (predložením občianskeho a vodičského preukazu) a podporil ho opisom skutkových okolností, ktoré nasvedčujú tomu, že sa nezúčastňoval určovania podmienok zmluvy a ani podpisu zmluvy. Inzerovať chcel svedok G. P. avšak papierovo na žalovaného, ktorý ako prvoinzerent mal u žalobkyne výraznú zľavu (70%), preto mu chcel pomôcť a za týmto účelom predložil požadované doklady žalobkyni. Predmetom inzercie bola ponuka výkonu opráv plochých striech, čo bolo predmetom živnosti svedka P. a napokon svedok sa zaviazal žalovanému sám uhrádzať faktúry z tejto inzercie, čo zo začiatku aj robil. Pokiaľ súd žiadal od neho preukázať nepodpísanie zmluvy, nesprávne preniesol na žalovaného dôkazné bremeno, ktoré mala znášať žalobkyňa. Bolo na žalobkyni, aby v konaní produkovala dôkazy na preukázanie platnosti zmluvy (pravosti podpisu žalovaného na zmluve), keďže táto skutočnosť bola sporná a tvrdenie žalovaného, podporené aj radom ďalších nepriamych dôkazov, uvedenú skutočnosť priamo vyvracalo. Považoval za právne bezvýznamné, že žalovaný sa k žalobkyni skutočne dostavil s úmyslom uzavrieť zmluvu, pokiaľ nedošlo k dokonaniu tohto zámeru. Predloženie dokladov, z ktorých došlo k určeniu osoby inzerenta, pre vznik zmluvy nepostačuje. Pokiaľ súd na podporu právneho názoru o viazanosti žalovaného zmluvou použil skutočnosť, že mesiac po uzatvorení zmluvy prišla žalovanému od žalobkyne prvá faktúra a vo faktúre je jednoznačne uvedené kto je odberateľ, vec nesprávne posúdil. Žiadna okolnosť, okrem samotného uzavretia zmluvy, nemôže konvalidovať nedostatok právneho úkonu. Rovnako nie je rozhodujúce, či žalovaný vedel, že vznikol zmluvný vzťah medzi stranami sporu, nakoľko platnosť zmluvy sa neodvíja od subjektívneho vedomia zmluvného účastníka, ale od toho, či sú objektívne splnené hmotnoprávne náležitosti vzniku zmluvy. Z hľadiska objektívneho práva zmluvu považuje za neplatnú a vzájomné plnenia poskytnuté stranami za bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa nepreukázala perfektnosť uzavretia zmluvy/vzniku právneho úkonu a v skutočnosti samotná žalobkyňa (svedkyňa I. C.) opisom skutočností predchádzajúcich uzavretiu/podpísaniu zmluvy nepotvrdila, že zmluvu uzavrel žalovaný, pričom k jej výpovedi treba priradiť význam s ohľadom na to, že stále je zamestnancom žalobkyne. V rámci odvolania žalovaný tiež poukázal na viaceré slovenské a české súdne rozhodnutia.
3. Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že z vykonaného dokazovania a najmä z vlastných vyjadrení samotného žalovaného je nepochybné, že medzi stranami sporu vznikla zmluva, na základe ktorej je žalovaný povinný plniť. Žalobkyňa ako poskytovateľ inzercie nie je povinná skúmať, na aké činnosti má objednávateľ inzercie príslušné povolenia, ani skúmať vzťah medzi objednávateľom inzercie a obsahom inzercie. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že nebolo preukázané, že podpis na zmluve patrí jemu. Dokazovaním bolo preukázané, že zmluva bola podpísaná žalovaným. Ak by aj na zmluve nebol podpis žalovaného (čo poprela), nemohlo by to mať žiadny vplyv na existenciu predmetného zmluvného záväzku, pretože podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ide o nepomenovanú zmluvu, pre uzatvorenie ktorej nie predpísaná forma a možno ju uzatvoriť aj v ústnej forme, pričom ústna forma patrí medzi obchodné zvyklosti a zaužívané spôsoby uzatvárania zmlúv v tomto segmente činnosti. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané a medzi stranami nesporné, že žalovaný mal jednoznačne vôľu uzavrieť predmetnú zmluvu, aby mal jeho priateľ lepšie podmienky, a to tak, že objednávateľom (zmluvnou stranou) bude výlučne on, pretože G. P. by ako zmluvná strana tieto podmienky nedostal. Práve vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný priznal, že u žalobkyne osobne bol, že vedel, že zmluva bola pripravená písomne, že bol oboznámený s podmienkami zmluvy a vedel, že ako odberateľ služby bol uvedený on, hoci reálne platby vykonávala tretia osoba, neobstojí jeho argumentácia. Do času, kým jeho záväzky plnila tretia osoba, sa vôbec nebránil. Ak by žalovaný zmluvu nepodpísal, po doručení prvej faktúry by sa bránil tým, že do tohto vzťahu nikdy nevstúpil. Skutočnosť, že žalovaný a G. P. sa už následne dohodli, že si túto službu medzi sebou postúpia, resp. „refakturujú“ je právne irelevantná vo vzťahu k vzniku zmluvy medzi stranami sporu. Bolo nepochybné, že žalovaný dal žalobkyni návrh na uzavretie zmluvy (ofertu), žalobkyňa tento návrh bez výhrad prijala, čoho dôsledkom bolo, že žalovaného vyzvala na predloženie dokladov (akceptácia). Žalobkyni bolo prijatie návrhu od žalovaného bezpochybne doručené, keďže potrebné doklady skutočne predložil. K námietke žalovaného ohľadom nedôveryhodnosti svedkyne s odôvodnením, že táto je zamestnankyňou žalobkyne, nesúhlasila. Zo samotného faktu, kde je svedkyňa zamestnaná, nemožno automaticky vyvrátiť jej dôveryhodnosť. Svedkyňa si bola vedomá, že sa nepravdivou výpoveďou môže dopustiť trestného činu, čo považuje za oveľa horší následok ako skutočnosť, že je žalobkyňa je jej zamestnávateľom, a teda nemala motiváciu na pojednávaní klamať.
4. Žalovaný nesúhlasil s vyjadrením žalobkyne. Tvrdenie, že medzi ním a žalobkyňou nikdy žiadna zmluva nevznikla, sa týka len písomnej zmluvy o inzercii č. 41 115 0164 zo dňa 5.8.2015, ktorú žalobkyňa predložila k žalobe. Túto zmluvu žalovaný považuje za neplatnú pre absenciu jeho (písomného) súhlasu s ňou (podpis na zmluve nepatrí žalovanému). Žalobkyňa nedokázala podpísanie zmluvy žalovaným. Žalovaný nerozporoval, že sa k žalobkyni dostavil s cieľom na svoje meno vziať inzerát pre G. P. a žalobkyňa tým, že si vypýtala od neho doklady za účelom ďalšieho spracovania, prijala jeho ponuku. Žalovaný však zmluvu nepodpísal, a to s ohľadom na štýl podpisu (bol iný ako obvyklý), na nenutnosť zotrvania v kancelárii počas dohadovania podmienok inzercie, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že podpísanie zmluvy žalovaným nepotvrdila svedkyňa C. a uviedol to jedine nedôveryhodný svedok P.. Podmienky zmluvy nevyjadrujú vôľu žalovaného a podpis nepatrí žalovanému, ktorý túto negatívnu skutočnosť nemá procesnú povinnosť preukázať. To však nevylučuje, že medzi stranami mohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy inej - ústnej. Žalovaný sa za tým účelom do kancelárie dostavil, či však tým, že predložil doklady a dal ich na ďalšie spracovanie, došlo k perfektnému uzavretiu (ústnej) zmluvy, musí preukázať žalobkyňa, ktorá si však nárok zo žiadnej inej zmluvy než písomnej neuplatnila. Rovnako malo byť vecou skúmania a preukazovania, či nedošlo k uzavretiu zmluvy medzi žalobkyňou a G. P., nakoľko preukázateľnú výhodu zo zmluvného plnenia mal jedine G. P.. Samotný zámer žalovaného ísť uzavrieť zmluvu nemožno spájať bez ďalšieho s platnosťou písomnej zmluvy a bagatelizovať tak význam podpisu na písomnej zmluve. Žalobkyňa nesprávne nerozlišuje medzi konkrétnymi zmluvami. Uzavretie zmluvy má prísny predpísaný postup a motív/pohnútka nepostačuje na jej perfektné uzavretie. Žalobkyni nič nebránilo, aby si alternatívne uplatnila nárok aj z inej (ústnej) zmluvy. Vo veci je zrejmé, že žalobkyňa (konkrétne svedkyňa I. C.) nedodržala štandardný postup pri uzavieraní zmluvy, keď sama uviedla, že nekomunikovala len so žalovaným a tento jej nedostatok sa žalobkyňa snaží napraviť a zaviazať žalovaného.
5. Žalobkyňa zotrvala na vyjadrení k odvolaniu a dôvodoch v ňom uvedených. Doplnila, že v samotnej žalobe uviedla, že na vznik takejto dohody stačí aj ústna dohoda a počas konania bolo jednoznačne preukázané, že prejavy vôle strán boli súhlasné (prijala ponuku žalovaného), teda vznik zmluvy bol jednoznačne preukázaný bez ohľadu na formu. Žalovaný upustil od vykonania dôkazu (vypracovanie znaleckého posudku znalcom z odboru grafológie) na potvrdenie toho, že uvedenú zmluvu nepodpísal, čo výrazne znižuje dôveryhodnosť jeho tvrdení. Ak by bolo pravdou, že podpis nie je jeho, nemal by žiadny dôvod od vykonania dokazovania upustiť. Samotnou skutočnosťou, že sa zmluvná strana podpíše inak ako bežne, nemožno spochybňovať, že podpis patrí jej. Žalobkyňa nemá vedomosť, ako vyzerá podpis každého objednávateľa a nemá žiadnu povinnosť skúmať, ako sa zmluvná strana bežne podpisuje. Tvrdenie žalovaného považovala za irelevantné a špekulatívne.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že k uzavretiu zmluvy o inzercii medzi stranami sporu došlo, pričom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia o nepodpísaní predmetnej zmluvy (resp. o neexistencii právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným), preto mu vznikla povinnosť zaplatiť žalovanú sumu žalobkyni titulom nezaplatených faktúr.
8. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
9. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
10. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
11. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania (strany) za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2010 sp. zn. 5 Obo 52/2010, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).
12. V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí dokazuje. Inak povedané účastník musí preukázať to čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Ak žalobca tvrdí, že so žalovaným uzatvoril zmluvu, je povinný to preukázať napríklad predložením písomnej zmluvy (prípadne navrhnutím svedka, ktorý by dosvedčil, že došlo k ústnej dohode /ak by bola zmluva uzavretá v ústnej forme/). Ak žalovaný chce túto skutočnosť vyvrátiť tvrdením, že zmluva je neplatná, je na žalovanom toto svoje tvrdenie preukázať. Ide tu o tzv. delenie alebo presúvanie dôkazného bremena. Neplatí teda, že dokazovať skutočnosti v spore je len povinnosťou žalobcu (porov. Števček M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 697 s.).
13. Ak teda žalovaný v danej veci tvrdil, že zmluva o inzercii je neplatná (z dôvodu, že ju vlastnoručne nepodpísal), bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Zo zisteného skutkového stavu, ktorý nebol medzi stranami sporný, jednoznačne vyplýva, že žalovaný mal vôľu uzavrieť zmluvu o inzercii, aby tak pomohol svedkovi G. P., a za tým účelom sa dostavil do kancelárie žalobkyne a predložil jej potrebné doklady (občiansky preukaz a živnostenský list). Zároveň sa žalovaný so svedkom G. P. dohodli, že faktúry za inzerciu bude uhrádzať svedok, čo aj spočiatku robil. Sám žalovaný i v rámci odvolania uviedol, že s ohľadom na vyššie uvedené nesporné skutočnosti sa predpokladá, že zmluvu podpísal žalovaný. Preto ani z pohľadu odvolacieho súdu nebolo namieste mať pochybnosti o tom, že žalovaným prejavená vôľa (podpisom zmluvy) nezodpovedala jeho skutočnej vôli. Ak za takýchto skutkových okolností žalovaný namietal, že podpis na zmluve nebol jeho, na ňom ležalo dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti. Nebola preto dôvodná námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne preniesol na žalovaného dôkazné bremeno, ktoré mala znášať žalobkyňa.
14. Podľa tvrdení žalovaného, skutočnosť, že zmluvu sám nepodpísal, bola preukázaná s ohľadom na štýl podpisu (bol iný ako obvyklý), na nenutnosť zotrvania v kancelárii počas dohadovania podmienok inzercie, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že podpísanie zmluvy žalovaným nepotvrdila svedkyňa C. a uviedol to jedine nedôveryhodný svedok P.. Tieto skutočnosti však nepodpísanie zmluvy žalovaným nepreukazujú. Ako správne uzavrel súd prvej inštancie, z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že zmluvu podpísal žalovaný (resp. žalovaný opak nepreukázal). Sám žalovaný vo výpovedi uviedol, že občiansky preukaz a živnostenský list predložil osobe zastupujúcej žalobkyňu v prevádzke žalobkyne za účelom uzatvorenia zmluvy a súčasne vedel, že sa bude v kancelárii žalobkyne uzatvárať zmluva na inzerciu, pretože mu to povedal G. P. predtým, ako išli spolu do kancelárie. Samotná skutočnosť, že štýl podpisu žalovaného na zmluve je iný ako na ním predložených dokladoch ani v spojitosti s ďalšími žalovaným tvrdenými skutočnosťami nepostačuje na záver o nepodpísaní zmluvy žalovaným. Dôsledkom toho, že tvrdenie žalovaného nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažoval za pravdivé), bolo pre žalovaného nepriaznivé rozhodnutie.
15. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že (napriek predloženiu svojich dokladov) nevedel, že bude objednávateľom tejto služby, odvolací súd uvádza, že nemožno v rámci zmluvného vzťahu, kde bola
obsahom uzavretej zmluvy o inzercii prejavená slobodná autonómna vôľa jej obidvoch účastníkov, ospravedlniť opomenutie žalovaného ako podnikateľa (a ako objednávateľa služieb) konať vo vzťahu k svojim právam a záväzkom s primeranou mierou obozretnosti a zodpovedne zvažovať vlastné konanie a jeho dôsledky. Obchodný zákonník vychádza z toho, že podnikateľ je primerane znalý práva a samotné podnikanie je činnosťou, ktorá sa prirodzene vyznačuje určitou mierou rizika, s čím podnikateľ musí počítať. Preto prípadný omyl (§ 49a Občianskeho zákonníka) žalovaného v tom, že napriek predloženiu svojich dokladov za účelom uzavretia zmluvy, nebude objednávateľom inzercie (a teda zmluvnou stranou), nie je ospravedlniteľný.
16. Námietka žalovaného, že v prejednávanej veci malo byť skúmané a preukazované, či nedošlo k uzavretiu zmluvy medzi žalobkyňou a G. P., pretože preukázateľnú výhodu zo zmluvného plnenia mal jedine G. P., nebola dôvodná. Tieto skutočnosti by mohli predmetom dokazovania len v konaní o žalobe proti žalovanému G. P., nie však proti žalovanému v tomto konaní. Pri určení predmetu dokazovania totiž súd vychádza zo žalobcových tvrdení a z jeho žalobnej žiadosti (petitu).
17. Nedôvodnou bola i námietka žalovaného o nevyhodnotení súdom prvej inštancie svedeckých výpovedí G. P. a I. C. z hľadiska ich vierohodnosti. Svedkyňu I. C. považoval žalovaný za nedôveryhodnú z dôvodu jej pracovnoprávneho vzťahu u žalobkyne. Naproti tomu však ale svoje tvrdenie o tom, že zmluvu nepodpísal, staval práve na výpovedi tejto svedkyne. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že pracovnoprávny vzťah svedkyne u žalobkyne zakladá bez ďalšieho jej nedôveryhodnosť, keďže svedkyňa (ako vyplýva i zo zápisnice č.l. 70) bola riadne poučená aj v zmysle § 196 ods. 2 CSP. Tu odvolací súd dodáva pre úplnosť, že v zmysle judikatúry (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2015 sp. zn. III. ÚS 276/2014) ani samotný kolegiálny či priateľský vzťah osôb, nemôže automaticky spochybňovať vierohodnosť obsahu prednesov týchto osôb, obzvlášť pokiaľ tieto osoby boli pred ich výsluchom riadne poučené podľa § 126 O.s.p. (teraz § 196 ods. 2 CSP).
18. Pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú nedôveryhodnosť svedka G. P. s ohľadom na skutočnosť, by si sám svojou výpoveďou mohol privodiť nebezpečenstvo vstupu do konania na strane žalovaného a čeliť žalobe po návrhu žalobkyne na zámenu žalovaného, odvolací súd pripomína, že CSP s účinnosťou od 1.7.2016 vypustil inštitút zámeny účastníctva, pretože v dôsledne kontradiktórnom spore má byť nedostatok vecnej legitimácie riešený výlučne novým sporom, nie „pokračovaním“ pôvodného sporu. Nedôveryhodnosť tohto svedka nemožno vyvodiť ani s poukazom na tvrdenie žalovaného, že svedok predvolanie na pojednávanie dňa 2.5.2019 odmietol prevziať a na pojednávanie sa dostavil až po tom, ako mu bolo oznámené, že ak sa nedostaví, bude predvedený políciou. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že doručenie prvého predvolania na termín pojednávania dňa 2.5.2019 tento svedok ani nemal vykázané (v spise absentuje doručenka) a predvolaný bol riadne až na termín pojednávania 23.7.2019, na ktorý sa dostavil. Ani prípadné odmietnutie prevzatia súdnej zásielky zo strany svedka však automaticky nezakladá jeho nedôveryhodnosť. Svedok G. P. pritom potvrdil verziu žalovaného okrem skutočnosti, že zmluvu žalovaný nepodpísal, ale naopak svedok uviedol, že zmluvu o inzercii žalovaný podpísal.
19. Z odvolania žalovaného možno vyvodiť, že napádal hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie. CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
20. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (porov. napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. marca 2016 sp. zn. 4 Cdo 163/2015).
21. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal.
22. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
23. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolaním nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania. Vzhľadom na vyššie uvedený dôvod, ktorý viedol k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia, odvolací súd sa ďalšími námietkami uvádzanými v odvolacom konaní nezaoberal z dôvodu hospodárnosti (napr. námietka žalobkyne, že vznik zmluvy bol jednoznačne preukázaný bez ohľadu na jej formu), keďže ani neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu.
24. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnej výške. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
26. Písomné vyhotovenie rozhodnutia vypracovala členka senátu JUDr. Erika Tischlerová (sudca spravodajca).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.