Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/15/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobkyne: M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XXXX/XX, XXX XX Y., zastúpenej JUDr. Vladimírom Durajom, advokátom, so sídlom A. XXXX, XXX XX Y., proti žalovanému: K. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, XXX XX A., zastúpenému JUDr. Marekom Belkom, advokátom, so sídlom F. C. XXXX, XXX XX Y., o vrátenie daru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. -130 zo dňa 08. septembra 2020, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. -130 zo dňa 08. septembra 2020 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že uložil žalobkyni povinnosť nahradiť ich žalovanému v rozsahu 100 %, vo výške, ktorá bude vyčíslená po právoplatnosti rozsudku VSÚ prvostupňového súdu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia VSÚ (výrok II.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovanému vrátenia daru podľa , keďže obdarovaný - jej syn (žalovaný), sa správa k žalobkyni tak, že hrubo porušuje dobré mravy. Darovacou zmluvou z roku 2004 darovala žalobkyňa spolu so svojím už zosnulým manželom žalovanému trojizbový byt č. XX zapísaný na LV č. XXXX, nachádzajúci sa v katastrálnom území Y., vo vchode K., na druhom poschodí, v bytovom dome na ul. B. C. č. XXXX spolu s príslušenstvom a spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 7427/181613 na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve a na pozemku na parcele CKN č. 2518 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 376 m2 pod obytným domov č. XXXX. 3. Súd prvej inštancie v rámci konania neakceptoval procesné návrhy žalobkyňu uvedené v podaní zo dňa 14.01.2020, nakoľko vo výzve zo dňa 23.10.2019 bola žalobkyňa vyzvaná na predloženie všetkých rozhodujúcich skutkových tvrdení a dôkazov v koncentračnej lehote 15 dní s poučením, že na neskôr predložené a označené skutočnosti, na neskôr označené a navrhnuté dôkazy súd nebude prihliadať. Predmetná výzva bola žalobkyni doručená prostredníctvom jej právneho zástupcu dňa 09.11.2019. V dôsledku toho konajúci súd už na jej procesné návrhy produkované v podaní zo dňa 14.01.2020, ktoré bolo podané po súdom určenej lehote, neprihliadal. Konkrétne sa jednalo o návrhy na výsluch svedkov O. O. a K. O. na preukázanie tvrdení, že žalovaný na žalobkyňu kričí, vulgárne jej nadáva, ponižuje ju, a tiež výsluch svedkyne E. C. na preukázanie zlého zdravotného stavu žalobkyne i skutočnosti, že žalovaný sa o ňu odmietol postarať, ako aj tvrdenia a dôkazy vzťahujúce sa k preukázaniu skutočností, ktoré sa udiali v roku 2019. Všetky uvedené prostriedky procesného útoku mala totiž

žalobkyňa objektívnu možnosť produkovať už v podanej žalobe, ako aj žalobnej replike, ktorú však nevyužila. 4. Na pojednávaní konanom dňa 08.09.2020 vzniesol právny zástupca žalobkyne procesný návrh na odročenie pojednávania z dôvodu, že žalobkyňa je od februára 2020 onkologickým pacientom, ktorý však o tomto svojom tvrdení nepredložil súdu žiadne potvrdenie. S poukazom na ust. , , okresný súd návrhu na odročenie pojednávania nevyhovel a rozhodol, že bude pojednávať a vec rozhodne v neprítomnosti žalobkyne. Termín pojednávania bol vytýčený na deň 08.09.2020, o čom bola žalobkyňa oboznámená v predvolaní, ktoré jej bolo doručené dňa 29.04.2020 a jej právnemu zástupcovi dňa 26.04.2020. Minimálne v čase prevzatia predvolania dňa 29.04.2020 žalobkyňa a jej právny zástupca objektívne mali možnosť oznámiť súdu skutočnosť o zdravotnom stave žalobkyne. Žalujúca sporová strana bola však nečinná až do termínu vytýčeného pojednávania, t.j. cca 5 mesiacov. Rozhodnutie procesného charakteru o vedení konania o neodročení pojednávania súd prvej inštancie oprel aj o ust. , . Zároveň akcentoval, že v prípade onkologického pacienta sa predpokladá dlhodobé ochorenie, čo by mohlo znamenať pre žalovaného dlhodobú právnu neistotu. 5. Právny zástupca žalobkyne vzniesol na pojednávaní konanom dňa 08.09.2020 procesný návrh na vykonanie dôkazu výsluchom žalobkyne, ktorý návrh súd prvej inštancie zamietol. Prioritným dôvodom pre zamietnutie návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom žalobkyne bol dôvod, pre ktorý súd zamietol návrh na odročenie pojednávania. Súčasne všetko, čo chcela žalobkyňa v konaní uviesť, bola povinná uviesť v koncentračných lehotách určených podľa . V danom prípade sa jedná o spor matky (žalobkyne) a syna (žalovaného). Žalobkyňa v spore popiera tvrdenia žalovaného a zároveň žalovaný popiera tvrdenia žalobkyne. Samotný výsluch žalobkyne by tak bez ďalšieho dôkazu, ktorý by podporil jej tvrdenia, nepreukázal pravdivosť jej tvrdení. 6. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa spolu so svojím manželom darovacou zmluvou spísanou formou notárskej zápisnice dňa 29.11.2004 darovali svojmu synovi - žalovanému, vyššie uvedenú nehnuteľnosť s príslušenstvom. Výzvou zo dňa 30.07.2019 žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu vyzvala žalovaného na vrátenie daru podľa z dôvodu porušenia dobrých mravov najmä tým, že žalovaný sa už dlhodobo nezaujíma o svoju mamu (žalobkyňu), zanedbáva ju, neposkytuje jej potrebnú pomoc v starobe a chorobe, za posledné obdobie ju navštívil len raz v júni 2019 na štyri dni, počas ktorých sa k žalobkyni správal urážlivo, nadával jej a psychicky ju týral. Za moment doručenia výzvy na vrátenie daru žalovanému považoval konajúci súd jej doručenie spolu so žalobou dňa 01.10.2019, pričom sa zaoberal len skutkami uvedenými v predmetnej výzve, keďže sa už nemohol zaoberať inými skutkovými tvrdeniami žalobkyne, ktoré v tejto výzve neboli obsiahnuté. Medzi skutkami uvedenými žalobkyňou vo výzve zo dňa 30.07.2019 adresovanej žalovanému sa nenachádza tvrdenie uvedené v žalobe zo dňa 27.08.2019, že žalovaný vyhadzoval matku z bytu a chcel byt predať, a ani tvrdenie, že žalobkyňa navrhla žalovanému zriadenie vecného bremena, čo žalovaný odmietol, ktoré žalobkyňa v konaní produkovala v rámci podanej repliky zo dňa 22.11.2019. Tvrdenie žalobkyne o dlhodobom nezáujme žalovaného o matku produkované vo výzve zo dňa 30.07.2019 považoval súd prvej inštancie za neurčité a nepreskúmateľné, keďže žalobkyňa v nej nijakým spôsobom nešpecifikovala časový interval nezáujmu, aká bola dohoda v čase darovania, či ako sa mal žalovaný reálne o matku zaujímať, keďže darkyňa už v čase darovania mala vedomosť o tom, že žalovaný žije a pracuje v zahraničí. Za nekonkrétne a nepreskúmateľne považoval konajúci súd aj tvrdenie žalobkyne o zanedbávaní jej osoby zo strany žalovaného, bez bližšieho popisu, čím sa mal žalovaný takéhoto správania dopúšťať. Pokiaľ žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru produkovala tvrdenie o tom, že žalovaný jej neposkytuje potrebnú pomoc v starobe a chorobe, prvoinštančný súd zdôraznil, že žalobkyňa k tomuto svojmu tvrdeniu neuviedla žiadne konkrétnosti. V tejto súvislosti dal okresný súd do pozornosti, že k takémuto záväzku sa žalovaný v rámci darovacej zmluvy nezaviazal a súčasne z darovacej zmluvy nevyplýva ani jeho záväzok doživotného zaopatrenia darcov, v danom prípade žalobkyne. Ďalej žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru produkovala tvrdenie o tom, že žalovaný ju za posledné dva roky navštívil iba raz v júni 2019 na štyri dni, ktoré okresný súd považoval za neurčité a nepreskúmateľné z dôvodu absencie preukázania dohody sporových strán o navštevovaní. V tom istom období, t.j. v júni 2019, sa podľa tvrdení žalobkyne mal žalovaný voči nej správať urážlivo, nadávať jej a psychicky ju týrať. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam žalobkyne absentuje ich akákoľvek konkretizácia, ktorá by bola aj súčasťou jej tvrdení obsiahnutých vo výzve na vrátenie daru zo dňa 30.07.2019. Komplex všetkých vyššie uvedených tvrdení žalobkyne súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že žalobkyňa v sporovom konaní neuniesla dôkazné bremeno správania žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Zároveň súd poukázal aj na osobný záväzok žalobcu (nie však vecné bremeno) obsiahnutý

v darovacej zmluve zo dňa 29.11.2004, z ktorého vyplýva povinnosť žalovaného poskytnúť darcom, t.j. žalobkyni a jej zosnulému manželovi, v prevádzanom byte doživotné bývanie a jeho užívanie. Z nijakého dôkazu predloženého žalobkyňou v priebehu konania však nevyplýva, že by žalovaný tento osobný záväzok porušil alebo, že by sa ho chystal porušiť, a teda, že by chcel sporný byt počas života žalobkyne napr. predať. Je zrejmé, že aj v čase rozhodovania okresného súdu žalobkyňa v dotknutom byte býva a tiež, že žalovaný pracuje a býva v zahraničí. Konajúci súd tak nezistil zmenu pomerov od času uzavretia darovacej zmluvy. V darovacej zmluve nie je dohodnuté vecné bremeno, ale ani osobný záväzok žalovaného, že sa zmluvne zaväzuje poskytovať rodičom doživotné opatrovanie. Podľa názoru súdu tento prejav vôle korešpondoval s hmotnoprávnym stavom, keď si obidve zmluvné strany pri uzatváraní tohto právneho úkonu boli vedomé, že syn (žalovaný) žije a pracuje v zahraničí. Žalobkyňa teda neuniesla dôkazné bremeno v spore v nadväznosti na hypotézu právnej normy podľa , že jej tvrdenia uvedené vo výzve na vrátenie daru sú pravdivé a tiež, že intenzita zásahu do práv darkyne je taká veľká, že dosahuje intenzitu, na základe ktorej by súd v súlade s označeným zákonným ustanovením mohol rozhodnúť, že jej syn (žalovaný) je povinný vrátiť žalobkyni dar. V dôsledku toho okresný súd žalobu žalobkyne zamietol. Len na doplnenie konajúci súd uviedol, že aj keď z darovacej zmluvy nevyplýva osobný záväzok žalovaného doživotne sa o darcu starať a opatrovať ho, v nadväznosti na „inštitút dobrých mravov“ a povinnosť detí postarať sa o výživu svojich rodičov podľa a nasl. Zákona o rodine dáva žalobkyni právo a žalovanému povinnosť takúto starostlivosť matke zabezpečiť v starobe, chorobe buď osobne alebo prostredníctvom inej osoby, resp. inej inštitúcie. V takom prípade však nejde o žalobu o vrátenie daru, ale o povinnosť splniť svoju vyživovaciu povinnosť či už v naturálnej alebo finančnej podobe, keďže matka je na túto starostlivosť odkázaná. Zo všetkých uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 7. O trovách prvoinštančného konania rozhodol súd podľa v spojení s tak, že žalovanému ako úspešnej sporovej strane priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % voči žalobkyni, ktorá vo veci podanej žaloby nemala úspech.

8. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala jeho zmeny tak, že odvolací súd jej žalobe v celom rozsahu vyhovie; alternatívne sa domáhala zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. Odvolateľka uviedla, že považuje postup súdu prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania za nesprávny, keďže podľa jej názoru okresný súd vyhodnotil dôkazy výlučne v prospech žalovaného. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že v tomto konaní preukázala splnenie podmienok na vrátenie daru, keďže správanie sa obdarovaného (žalovaného) je možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Správanie žalovaného spôsobuje žalobkyni ako jeho matke, ťažké príkorie, keďže syn ju psychicky deptá, ignoruje a hrubo uráža. Žalovaný sa tiež nezaujíma o zdravotný stav žalobkyne, neposkytuje jej žiadnu pomoc v starobe a chorobe. Žalobkyňa v správaní žalovaného vidí úmysel vyhnať ju z bytu. Takéto správanie syna k matke predstavuje hrubé porušenie dobrých mravov. Vo vzťahu k neprihliadnutiu na procesné návrhy žalobkyne uvedené v podaní zo dňa 14.01.2020 súdom odvolateľka uviedla, že na výzvu súdu zo dňa 23.10.2019 (doručenú žalobkyni dňa 09.11.2019 - poznámka odvolacieho súdu) žalobkyňa reagovala podaním zo dňa 20.11.2019 (zo spisu vyplýva dátum podania a jeho doručenia súdu dňa 22.11.2019 - poznámka odvolacieho súdu). Dňa 13.01.2019 bolo žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu doručené podanie žalovaného zo dňa 19.12.2019. Následné podanie žalobkyne zo dňa 14.01.2020, (ktorého obsahom boli aj nové procesné návrhy žalobkyne), predstavovalo reakciu na podanie žalovaného. Podľa názoru žalobkyne neprihliadnutím na predložené procesné návrhy došlo zo strany súdu prvej inštancie k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v dôsledku znemožnenia uskutočňovania jej procesných práv. Nesprávny procesný postup videla žalobkyňa aj v tom, že konajúci súd nesprávne vyhodnotil návrh jej právneho zástupcu na odročenie pojednávania pre jej zhoršený zdravotný stav a tiež návrh na výsluch žalobkyne, ktorým nevyhovel. Dňa 07.09.2020 sa žalobkyni náhle zhoršil zdravotný stav a dňa 08.09.2020, t.j. v deň vytýčeného pojednávania, bola v ranných hodinách ošetrená onkológom MUDr. Z., MPH, o čom v prílohe svojho odvolania predložila potvrdenie o ošetrení zo dňa 08.09.2020.

10. Žalovaný v reakcii na odvolanie žalobkyne uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu i so závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Prvoinštančný súd dostatočne zistil skutkový stav a správne aplikoval všetky právne predpisy. Nestotožnil sa s tvrdeniami odvolateľky o popise jeho správania k jej osobe, pričom ich považuje za nepravdivé. Žalovaný bol so žalobkyňou v kontakte od 18.02.2020 prostredníctvom aplikácie Whatsapp, pričom žalobkyňa ho

informovala o svojom zdravotnom stave a operácii, ktorú mala podstúpiť. Žalovaný sa zaujímal, aj sa neustále zaujíma o zdravotný stav žalobkyne. Žalobkyni poskytol vitamíny C a D a informoval sa o tom, či má žalobkyňa dostatok potravín, alebo či nepotrebuje s niečím pomôcť. Sporové strany boli v kontakte aj dňa 16.03.2020 (narodeniny žalobkyne) a dňa 10.05.2020 (deň matiek), o čom v prílohe podaného vyjadrenia predložil do spisu fotografie ich konverzácie. V auguste 2020 bol žalovaný na Slovensku, no zdržiaval sa tu len krátky čas za účelom registrácie v zdravotnej poisťovni. Pre krátkosť času, aktuálnu situáciu spôsobenú šírením prenosného ochorenia COVID-19, ako aj z dôvodu neustálych slovných útokov na jeho osobu však žalobkyňu nenavštívil.

11. Dňa 09.12.2020 bola súdu doručená odvolacia replika žalobkyne, v ktorej v celom rozsahu zotrvala na podanom opravnom prostriedku. 12. Nestotožnila sa s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa ich spoločnej komunikácie. Tvrdila, že so synom (žalovaným) si nevolali. Žalovaný jej napísal v období od marca 2020 do mája 2020 len raz, aj to pravdepodobne len účelovo. To žalobkyňa nepovažuje za jeho záujem a starostlivosť v starobe a chorobe. Je síce pravdou, že žalovaný poslal žalobkyni vitamíny, tieto však po preclení vyšli drahšie, ako keby si ich ona sama kúpila na Slovensku. Vyjadrila sa aj k pobytu žalovaného na Slovensku, počas ktorého si syn nenašiel ani chvíľu času ísť matku (žalobkyňu) pozrieť.

13. Žalovaný na odvolaciu repliku žalobkyne, ktorá mu bola doručená prostredníctvom právneho zástupcu dňa 29.12.2020, ďalej procesne nereagoval.

14. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

15. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia a contrario v spojení s toto rozhodnutie v zmysle ako vecne správne potvrdil.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením . Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

17. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobkyne formulovanú v jej opravnom prostriedku sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobkyne za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi ( ).

18. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov ( ), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobkyne k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov žalobu žalobkyne zamietol, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov, s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom

odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

19. Odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa procesného postupu prvoinštančného súdu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, z nasledovných dôvodov:

20. Pokiaľ žalujúca sporová strana na pojednávaní konanom dňa 08.09.2020, ktorého vytýčenie bolo žalobkyni preukázateľne oznámené dňa 29.04.2020 a jej právnemu zástupcovi dňa 26.04.2020, vzniesla prostredníctvom právneho zástupcu o odročenie pojednávania z dôvodu, že žalobkyňa je od februára 2020 onkologickým pacientom, bolo povinnosťou sporovej strany navrhujúcej odročenie pojednávania preukázať dôvodnosť takéhoto procesného postupu súdu. Žalujúca sporová strana však napriek tomu, že o ochorení žalobkyne mala vedomosť od februára 2020, túto skutočnosť súdu neoznámila, nepožiadala o odročenie pojednávania a nepredložila k svojim tvrdeniam žiadne relevantné dôkazy. Žalobkyňa je pritom v tomto spore od začiatku zastúpená advokátom. Ani na nariadenom pojednávaní právny zástupca žalobkyne nijakým spôsobom svoje tvrdenia nepreukázal, len uviedol, že dôkaz doloží neskôr. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď pre absenciu preukázania podmienok uvedených v ustanovení návrh žalujúcej sporovej strany na odročenie pojednávania zamietol. Dôležitosť dôvodu, pre ktorý strana sporu žiada o odročenie pojednávania, však nemožno posudzovať bez prihliadnutia na všetky okolnosti konkrétneho prípadu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia práve na také individuálne okolnosti prejednávanej veci prihliadol, čo uviedol v jeho bode 6. Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo strany byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým strana sporu realizuje svoje procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré boli žalobkyňa i jej právny zástupca riadne a včas predvolaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (08.09.2020) prvoinštančný súd vytýčil dňa 21.04.2020 a žalobkyni a jej právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa 29.04.2020. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa v súdenej veci návrh na odročenie pojednávania podala prostredníctvom svojho zástupcu až na pojednávaní dňa 08.09.2020, s odôvodnením, že trvá na svojom výsluchu a že od februára 2020 je onkologickým pacientom, o čom však bezodkladne nepredložila do spisu žiadne potvrdenie. Žalovaná totiž o svojej diagnóze vedela niekoľko mesiacov pred nariadeným pojednávaním, no túto skutočnosť súdu bezodkladne neoznámila. Na uvedenom závere preto nič nemení ani potvrdenie o vyšetrení žalobkyne v onkologickej ambulancii (kontrola zo dňa 08.09.2020 na č.l. 138 spisu), pripojené k odvolaniu. Súčasne je žalobkyňa je v tomto spore zastúpená advokátom. Okresný súd teda postupoval v súlade s ust. , keď v predmetný deň oznámil právnemu zástupcovi žalobkyne prítomnému na pojednávaní, že pojednávanie neodročí, že vec prejedná a rozhodne v neprítomnosti strán sporu (žalovaný bol tiež v spore zastúpený advokátom a pojednávania v predmetný deň sa tiež nezúčastnil). Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.

21. Zároveň okresný súd procesne správne, keď nevyhovel návrhu na výsluch žalobkyne prednesenému jej právnym zástupcom, pričom svoje rozhodnutie zdôvodnil aj tým, že žalobkyňa mala možnosť všetky skutočnosti dôležité pre konanie produkovať a preukázať v koncentračných lehotách určených podľa . Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konania starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 15.

novembra 2018). Z uvedených dôvodov odvolací súd nemal preukázané ani porušenie práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces postupom súdu prvej inštancie, ktorý s poukazom na neprihliadol na podanie žalobkyne zo dňa 14.01.2020, predložené súdu 15.01.2020, obsahujúce návrhy žalobkyne na vykonanie dokazovania. Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žalobkyňa bola vyzvaná (okrem iného) na uvedenie rozhodujúcich skutočností, pripojeniu listín a navrhnutia dôkazov na preukázanie svojich tvrdení do 15 dní od doručenia, pričom bola poučená o dôsledku nesplnenia výzvy, ktorým je neprihliadnutie súdu na predložené a označené skutočnosti a navrhnuté dôkazné prostriedky.

22. V spore o vrátenie daru určuje rozsah dokazovania predovšetkým výzva na vrátenie daru. Žalobkyňa pritom svoje skutkové tvrdenia uviedla v žalobe. Vo svojej výpovedi na pojednávaní by žalobkyňa preto dôvody na vrátenie daru žalovaným už nemohla meniť ani dopĺňať. Ako už bolo uvedené vyššie, posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov ( ), a nie strán sporu. V civilnom sporovom konaní je výsluch strany sporu iba podporným dôkazom. Vyplýva to z dikcie zákona, podľa ktorej výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak. V civilnom sporovom konaní platí zásada prejednacia, podľa ktorej len strany v spore nesú zodpovednosť za unesenie dôkazného bremena. Strana má povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci, k dôkazom a pod. Tieto úkony však môže vykonávať aj prostredníctvom zástupcu. Preto ani námietka žalobkyne, že okresný súd nepostupoval správne, keď zamietol jej návrh na vykonanie dôkazu výsluchom žalobkyne, nemôže byť dôvodná. Tento záver podporuje i judikatúra, v zmysle ktorej výsluch účastníka konania (teraz strany sporu podľa - poznámka odvolacieho súdu) je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa - teraz odvolací dôvod podľa ods 1 písm. b/ - poznámka odvolacieho súdu (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 26/2000).

23. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobkyne smerujúcej voči meritórnemu posúdeniu podanej žaloby odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. 24. V tomto ustanovení zákona je upravený osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Za členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom rade, ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu (R 88/1998).

25. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania obdarovaného, ktoré naplňuje znaky uvedené v . Pokiaľ darca toto právo realizuje, zaniká darovací vzťah momentom, keď prejav vôle darcu (výzva na vrátenie daru) došiel obdarovanému.

26. Ustanovenie teda umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania - súhrnu určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené ustanovenie, ktoré za relevantné označuje len správanie obdarovaného, nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci i jemu blízkych (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2004).

27. Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci,

hrubý nezáujem a pod. V súlade s možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo, pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

28. Pre platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru z hľadiska jeho určitosti je nevyhnutné, aby v ňom boli uvedené konkrétne skutočnosti, v ktorých darca vidí hrubé porušenie dobrých mravov voči nemu alebo členom jeho rodiny.

29. Darca sa teda môže domáhať voči obdarovanému vrátenia daru na základe výzvy na vrátenie daru, ktorú adresuje obdarovanému.

30. Aj pre úkon darcu adresovaný obdarovanému smerujúci k vráteniu daru ako jednostranný adresný právny úkon platí, že musí spĺňať náležitosti požadované pre právne úkony všeobecne, teda aj náležitosti prejavu vôle v zmysle jeho určitosti ( ). Na platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru z hľadiska jeho určitosti je nevyhnutné, aby v ňom darca uviedol konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným voči nemu alebo členom jeho rodiny. Len tak, pri súčasnom splnení zákonných predpokladov podľa , nastanú zamýšľané právne účinky jednostranného hmotnoprávneho úkonu darcu, t. j. zrušenie darovacej zmluvy a obnovenie jeho vlastníctva ex nunc - okamihom, kedy jeho prejav vôle došiel obdarovanému.

31. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (, ). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania ( ). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

32. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 569.). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Z ust. totiž jednoznačne vyplýva povinnosť sporových strán pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Sporové konanie je podľa aktuálne účinnej právnej úprav ovládané tzv. princípom kontradiktórnosti, čo znamená, že sporová strana vyvodzujúca z určitej skutočnosti právne následky, je povinná jednak tieto skutočnosti tvrdiť, a zároveň predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky na ich relevantné preukázanie.

33. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované

právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (, ), alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom ( a nasl. ). Pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní nie je súdom hľadajúcim materiálnu pravdu, ale súdom posudzujúcim kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov ponúknutých žalobcom či žalovaným ( a nasl., a nasl. ), pričom hodnotenie dôkazov je zverené voľnej úvahe súdu ( ).

34. V prejednávanom spore je podstatnou tá skutočnosť, že žalobkyňa ako darkyňa neuniesla bremeno svojich tvrdení týkajúcich sa hrubého porušenia dobrých mravov zo strany žalovaného (obdarovaného), na základe ktorých požadovala od neho vrátenie daru. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd je v tomto spore pri posudzovaní skutkového stavu limitovaný tými dôvodmi zakladajúcimi vrátenie daru, ktoré darkyňa (žalobkyňa) uviedla vo výzve na vrátenie daru adresovanej obdarovanému (žalovanému) zo dňa 30.07.2019. Ako už bolo uvedené vyššie, bolo nevyhnutné, aby darkyňa v predmetnej výzve uviedla konkrétne okolnosti, pre ktoré žiada dar vrátiť, pričom nevhodné správanie sa obdarovaného musí byť opísané konkrétnym a nezameniteľným spôsobom. Žalobkyňa ako darkyňa však v danom prípade vo výzve na vrátenie daru uviedla len všeobecné, nekonkrétne a vo veľkej miere nepreskúmateľné tvrdenia, na základe ktorých súd nemohol určiť splnenie predpokladov pre platné uplatnenie inštitútu vrátenia daru.

35. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne prezentovaným v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dôkazy výlučne v prospech žalovaného bez relevantného zdôvodnenia. Naopak, súd prvej inštancie sa v prejednávanom spore vysporiadal s vecnou argumentáciou oboch sporových strán, pričom v odseku 3. odôvodnenia napadnutého rozsudku v konkrétnostiach uviedol, k akému právnemu záveru v spore dospel.

36. Žalobkyňa v rámci svojho opravného prostriedku len zopakovala svoju subjektívnu argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní o hrubom porušení dobrých mravov zo strany žalovaného, ktoré však v konaní pred okresným súdom nebolo objektívne preukázané. Je zrejmé, že žalobkyňa sa nestotožnila so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a odvolaciemu súdu opakovane predložila svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal okresný súd v danom prípade dospieť. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú v bode 18. tohto rozhodnutia.

37. Okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. , súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. až , aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobkyne vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti ( ). V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej, t.j. vo výroku I. ako vecne správny podľa potvrdil.

38. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok II.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľka neprodukovala žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v zmysle zákonných ustanovení v ňom uvedených.

39. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v spojení s a tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v

rozsahu 100 % proti žalobkyni, ktorá vo veci podaného odvolania úspech nemala. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník ( ).

40. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( a ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( a ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).