Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)Uznesenie_21Cob-28-2020.pdf
PDF · 125.16 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/28/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: Mgr. Maroš Fekete a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobkyne: R. U., nar. XX.XX.XXXX, adresa U. č. XXX, zastúpenej advokátom: Mgr. Martin Jankovič, so sídlom Revúca, Železničná 257/19, proti žalovanému: Ing. Ľuboš Gašparík - "stavebná činnosť", miesto podnikania Trnava, Golianova 32, IČO: 22 692 398, zastúpenému splnomocnencom: SOPKO LEGAL, s. r. o., so sídlom Trnava, Paulínska 7523/24, IČO: 47 631 741, o zaplatenie sumy 28.180,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 28Cb/50/2019-75 zo dňa 7.1.2020 - voči výroku o trovách konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením prvou výrokovou vetou konanie zastavil a druhou výrokovou vetou rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 167e ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) a ust. § 256 ods. 1 a § 257 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalobkyňa sa voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 28.180,- Eur s príslušenstvom titulom neuhradenia fakturovaných súm za vykonané stavebné práce na základe zmluvy o dielo zo dňa 2.1.2017. V priebehu konania však súd zistil, že Okresný súd Trnava uznesením sp. zn. 25OdK/383/2019 zo dňa 20.12.2019 vyhlásil konkurz na majetok žalovaného a rozhodol o oddlžení žalovaného s poučením, že oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov (§ 166e ods. 2 ZKR). Predmetné uznesenie bolo uverejnené v Obchodnom vestníku dňa 31.12.2019 a za zverejnené sa považuje dňa 1.1.2020. Súd uzavrel, že vzhľadom na to, že zverejnením rozhodnutia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku na majetok žalovaného sa začal konkurz, pričom ide o pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená iba v rámci konkurzu na majetok žalovaného, boli splnené predpoklady na zastavenie prebiehajúceho konania v súlade s ust. § 167e ods. 1 ZKR.
4. Pokiaľ ide o rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie poukázal na to, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorá zo strán z procesného hľadiska zastavenie konania zavinila. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým,
čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú bolo konanie zastavené. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 256 ods. 1 CSP. Súd tiež uviedol, že v zmysle ustálenej praxe, je súd povinný skúmať, či vo veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Aplikácia ust. § 257 CSP je pritom možná iba v prípade existencie zákonom bližšie nešpecifikovaných dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane sporových strán. Použitie tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná.
5. Vzhľadom na vyššie uvedené potom súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 257 CSP a náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu nepriznal. Súd mal za to, že vzhľadom na špecifickú situáciu, ktorá mala za následok nutnosť zastaviť konanie, nie je možné ani jedno z uvedených zákonných ustanovení na danú vec aplikovať. Za dôvod hodný osobitného zreteľa súd považoval skutočnosť, že k zastaveniu konania došlo ako obligatórny zákonný následok právnej skutočnosti, ktorá nastala na základe osobitného zákona, bez zavinenia niektorej zo strán sporu, t. j. nebolo možné uplatniť ust. § 256 ods. 1, 2 CSP a ani ust. § 255 ods. 1, 2 CSP, ktoré upravuje náhradu trov konania pri zohľadnení pomeru úspechu strán konania v spore.
6. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie v rozsahu jeho druhej výrokovej vety o nároku na náhradu trov konania podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ CSP), rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
7. Žalobkyňa dôvodila, že súd jej mal v tejto veci voči žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože žalobkyňa žiadnym spôsobom nezavinila zastavenie tohto súdneho konania. Naopak, bol to žalovaný, ktorý mal najväčší podiel na zastavení konania, a preto žalobkyňa nevidí žiaden rozumný dôvod, prečo by jej nemohla byť priznaná náhrada trov konania. Ak aj súd uvažoval o aplikácii ust. § 257 CSP, nijakým spôsobom o tom žalobkyňu vopred neinformoval a o aplikácii tohto ustanovenia sa žalobkyňa dozvedela až z napadnutého uznesenia. Aj preto je napadnuté uznesenie pre žalobkyňu prekvapivým, pričom žalobkyňa ho zároveň považuje za nezdôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne. Súd si pri vydávaní rozhodnutia nezabezpečil všetky k tomu potrebné podklady, resp. nezistil všetky dostupné skutočnosti. Súd si najmä žiadnym spôsobom nezistil, kedy žalovaný podal návrh na vyhlásenie konkurzu, t. j. či podal tento návrh v priebehu tohto sporu, resp. či tento návrh podával už pred vedením tohto súdneho sporu, resp. či tento návrh podával po vedení mimosúdnej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovaným, resp. pred iniciovaním tejto mimosúdnej komunikácie zo strany žalobkyne. Súd si nezabezpečil životopis žalovaného, resp. opis jeho aktuálnej životnej situácie (majetkovej, príjmovej, výdavkovej), resp. tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nevyhodnocoval. Žalobkyni tak nie je zrejmé, či sa týmito skutočnosťami vôbec konajúci súd pri vydávaní napadnutého rozhodnutia zaoberal, pričom sa jednalo o skutočnosti, ktoré musel žalovaný uvádzať už pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu príslušnému konkurznému súdu. Tieto listiny mohol mať konajúci súd jednoducho k dispozícii, ak by si k predmetnému spisu pripojil konanie vedené pod sp. zn. 25OdK/383/2019, ktoré je vedené na totožnom okresnom súde. Ďalej súd neskúmal, koľko exekučných konaní bolo vedených voči žalovanému, resp. koľko dlhov a v akej výške mal žalovaný a či tieto neboli v nezanedbateľnej výške oproti dlhu žalovaného voči žalobkyni. Súd tak vôbec neskúmal platobnú neschopnosť žalovaného. Žalobkyňa má za to, že procesným úkonom žalovaného - podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu tento v dôsledku vyhlásenia konkurzu na jeho majetok zavinil jednoznačne zastavenie tohto civilného sporového konania, a preto v zmysle § 256 ods. 1 CSP mal žalobca nárok na náhradu trov konania. Len vyhlásenie konkurzu nie je dôvodom na aplikáciu ust. § 257 CSP o výnimočnosti prejednávanej veci a dôvodoch hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania. Žalobkyňa poukazuje na ust.
§ 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana sporu zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Toto zákonné ustanovenie mal súd aplikovať na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania medzi žalobkyňou a žalovaným. V ust. § 256 ods. 1 CSP je vyjadrená zásada procesnej zodpovednosti za to, že strana sporu zaviní zastavenie konania a privodí druhej strane trovy konania, ktoré je preto povinná tejto druhej strane nahradiť. Súd postupoval mechanicky, keď si nezadovážil všetky k tomu potrebné podklady, napr. zoznam exekučných konaní na majetok žalovaného, prípadne životopis žalovaného s opisom jeho aktuálnej životnej situácie preukazujúcej jeho platobnú neschopnosť. Žalobkyňa ďalej poukázala na nález ÚS SR z 18.7.2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018, ktorého právna veta v bode III znie: „ Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo, alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ust. § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnej aplikácii tohto ustanovenia.“ Žalobkyňa mala za to, že súd jej nevytvoril procesný priestor, aby sa mohla vyjadriť k uvažovanej aplikácii ust. § 257 CSP, čím na jednej strane zaťažil konanie inou vadou, nehovoriac o tom, že obral žalobkyňu o prípadný ďalší prostriedok procesnej obrany alebo ďalší prostriedok procesného útoku, ktorý mohol byť zo strany žalobkyne uplatnený, čo zakladá odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) resp. g) CSP. Týmto spôsobom súd zároveň nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobkyni), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Podľa žalobkyne tu nebola na mieste aplikácia ust. § 257 CSP, ale súd mal správne aplikovať ust. § 256 ods. 1 CSP, čím rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Ak žalobkyňa uplatňuje odvolací dôvod, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), vychádza z toho, že súd si nezadovážil všetky potrebné listiny, na základe ktorých mohol rozhodnúť, a to predovšetkým spis sp. zn. 25OdK/383/2019, životopis žalovaného, opis jeho aktuálnej životnej situácie, zoznam exekučných konaní vedených proti žalovanému ako povinnému, prípadne zoznam jeho ďalších záväzkov, majetku a pohľadávok. Súd prvej inštancie postupoval na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď tieto skutočnosti nijakým spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia nezohľadňoval. Preto žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v jeho výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby napadnutý výrok zmenil tak, že žalobkyni prizná právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. Zároveň si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100%.
8. Žalovaný samostatný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobkyne podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že považuje napadnuté uznesenie za vecne správne a dôvody, ktoré uvádza žalobkyňa v podanom odvolaní podľa neho nemôžu vecne obstáť. Žalovaný poukázal na to, že aplikácia ust. § 257 CSP pri zastavení konania ako následku vyhlásenia konkurzu na majetok žalovanej strany je ustálenou súdnou praxou. Táto ustálená súdna prax je daná osobitnou povahou zákonnej úpravy podľa § 167e ods. 1 ZKR, ktorá zakotvuje obligatórne zastavenie konania, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú. Jedným z dôvodov tejto praxe, je zbavenie dlžníka všetkých dlhov (s výnimkou dlhov podľa § 166c ZKR), ktoré dlžníkovi vznikli pred vyhlásením konkurzu. Súčasťou pohľadávok je aj ich príslušenstvo, medzi ktoré možno zahrnúť aj náklady uplatnenia (§ 121 ods. 3 OZ), teda aj trovy súdneho konania (hoci do vyhlásenia konkurzu nepriznané). Ak účelom oddlženia je zbavenie dlžníka starých dlhov, bolo by v rozpore s účelom štvrtej časti ZKR vytvoriť právny stav, kedy by dlžníkovi vznikali nové dlhy ako následok súdnych konaní, v ktorých boli uplatňované staré pohľadávky. Práve osobitný účel a povaha oddlženia je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 153/2018, na ktorý poukazuje žalobkyňa, je pre tento prípad nepoužiteľný. V tomto náleze sa neprejednávala otázka trov konania v súvislosti s existenciou zákonných dôvodov na zastavenie konania daných osobitným právnym predpisom, t. j. bez procesného úkonu strany konania; naopak, v konaní išlo o bežné späťvzatie žaloby ako procesný úkon strany konania. Ak zastavenie konania ukladá súdu osobitný zákon (ZKR), žalovaný považuje za nesprávne a neúčelné, aby si súd zaobstarával ďalšie doklady, pripájal konkurzný spis, skúmal komunikáciu medzi stranami, podmienky platobnej neschopnosti, alebo dokonca životopis žalovaného. Tieto kroky by bezpochyby prekračovali účel daný obligatórnym zastavením konania. Napokon priznanie náhrady trov konania žalobkyni by bolo len formálne, nakoľko z pohľadávky vymáhanej žalobkyňou v tomto konaní bol žalovaný oddlžený. Ak bol žalovaný z tejto pohľadávky oddlžený, bol oddlžený aj z jej príslušenstva, bez ohľadu na to, či mu toto už
vzniklo, alebo nevzniklo. Podľa § 166b ods. 1 písm. b) ZKR, sa za nevymáhateľné považuje v prípade oddlženia aj príslušenstvo pohľadávky, na ktoré vznikol nárok i po rozhodujúcom dni (§ 166a ods. 1 písm. a/ ZKR). Podľa § 166e ods. 4 ZKR na takúto nevymáhateľnosť pohľadávky (teda aj nákladov uplatnenia) súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. S odkazom na čl. 4 ods. 1 CSP žalovaný poukázal aj na analógiu legis s Exekučným poriadkom, konkrétne s ust. § 61 ods. 1 písm. f) a g) v spojitosti s ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vyhláseného konkurzu, výdavky exekúcie hradí oprávnený. Žalovaný preto navrhuje, aby odvolací súd uznesenie v rozsahu napadnutom odvolaním potvrdil.
9. K vyjadreniu žalovaného podala žalobkyňa písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že žalovaný sa snaží subsumovať trovy strán sporu pod pojem príslušenstvo pohľadávky podľa § 166b ods. 1 písm. b) ZKR, s čím však žalobkyňa nesúhlasí, pretože ust. § 166b ZKR už len v tomto samotnom ustanovení rozlišuje medzi pojmom trovy účastníkov konania (§ 166b ods. 1 písm. f/ ZKR) a pojmom príslušenstvo (§ 166b ods. 1 písm. b/ ZKR) a tieto dva pojmy nie je možné navzájom zmiešavať a jedná sa o úplne dva rozdielne právne inštitúty. Ďalej je otázny vznik nároku na náhradu trov konania, keďže ak tieto vznikajú právoplatnosťou rozhodnutí o priznaní nároku na náhradu trov konania tej ktorej strane sporu, tak nárok na náhradu trov konania vzniká až po vyhlásení konkurzu a tieto by nemali byť vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka dotknuté. O výške trov konania je pritom potrebné rozhodnúť ešte samostatným rozhodnutím súdu, ktoré ak ho vydá vyšší súdny úradník, je preskúmateľné opravným prostriedkom. Žalobkyňa je preto názoru, že jej odvolanie je dôvodné a preto mu žiada vyhovieť.
10. K vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že sa s ním nestotožňuje, nakoľko písm. f) cit. ust. pojednáva o trovách účastníkov konkurzného konania, ktoré im vznikli v súvislosti s účasťou v konkurznom konaní, pričom písm. b) cit. ust. pojednáva o príslušenstve pohľadávky, na ktoré vznikol nárok v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni. Žalovaný má za to, že trovy, ktoré vzniknú pri vymáhaní pohľadávky v súdnom konaní (nie konkurznom), v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená len v konkurze, sú jednoznačne nákladom spojeným s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ. Inštitút oddlženia by bol len formalistický a materiálne prázdny, ak by v súvislosti s konaniami, v ktorých sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená len v konkurze, mohli dlžníkovi vznikať ďalšie a ďalšie záväzky na trovách súdneho konania, čím by sa účel oddlženia úplne stratil.
11. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.
13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom rozsah podaného odvolania, obsah preskúmavaného rozhodnutia, jeho odôvodnenie a žalobkyňou uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom odôvodňujúcim nepriznanie žiadnej zo sporových strán nároku na náhradu trov konania pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.
14. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (ods. 1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ods. 2).
15. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (ods. 1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 2).
16. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
17. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
18. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 13.5.2019 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 28.180,- Eur s príslušenstvom, avšak v priebehu konania bolo dňa 31.12.2019 bolo v Obchodnom vestníku zverejnené uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 25OdK/383/2019 zo dňa 20.12.2019, ktorým bol na majetok dlžníka - žalovaného vyhlásený konkurz a súd zároveň rozhodol o oddlžení žalovaného. V súlade s kogentným ustanovením § 167e ZKR preto súd prvej inštancie predmetné sporové konanie zastavil, pričom mal za dôvodné žiadnej zo sporových strán náhradu trov konania nepriznať, keďže k zastaveniu konania došlo ako obligatórny zákonný následok právnej skutočnosti, ktorá nastala na základe osobitného zákona, bez zavinenia niektorej zo strán sporu, preto podľa súdu nebola na mieste aplikácia ust. § 256 ods. 1, 2 CSP, ako ani ust. § 255 ods. 1, 2 CSP, ktoré upravuje náhradu trov konania pri zohľadnení pomeru úspechu strán v spore, a preto súd svoje rozhodnutie oprel o ust. § 257 CSP, keď mal za to, že sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v špecifickosti situácie, ktorá mala za následok nutnosť zastaviť konanie.
19. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). V zmysle zásady úspechu vo veci, je neúspešná strana sporu povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Zásada procesnej zodpovednosť za zavinenie potom znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Zavinenie v zmysle § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej strane trovy konania. Najčastejšie dochádza k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby (celkom alebo čiastočne), pričom v tom prípade môže exitovať zavinenie buď na strane žalobcu (napr. ak vzal žalobu späť bez dôvodu), alebo na strane žalovaného (napr. dobrovoľné uhradenie pohľadávky).
20. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Podľa neho súd výnimočne neprizná náhradu trov konania strane, ktorá by naň mala nárok, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 CSP teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
21. Podľa § 167e ods. 1 ZKR, ak bol vyhlásený konkurz, súd bez zbytočného odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze (§ 166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).
22. Podľa § 166a ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky: a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“), b) budúca pohľadávka ručiteľa, spoludlžníka alebo inej osoby, ktorej vznikne pohľadávka voči dlžníkovi, ak bude za neho plniť záväzok, ktorý vznikol pred rozhodujúcim dňom, c) pohľadávka, ktorá vznikne v súvislosti s vypovedaním zmluvy alebo odstúpením od zmluvy (§ 167d), ak ide o zmluvu uzatvorenú pred vyhlásením konkurzu (ods. 1). Pohľadávky podľa odseku 1 sa v konkurze uplatňujú prihláškou (ods. 2).
23. Podľa § 166b ZKR, za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považuje a) príslušenstvo pohľadávky, ktoré presahuje 5 % istiny pohľadávky za každý kalendárny rok existencie pohľadávky, na ktoré vznikol nárok pred rozhodujúcim dňom; za obdobie kratšie ako kalendárny rok zostáva vymáhateľná alikvotná časť príslušenstva, b) príslušenstvo pohľadávky, na ktoré vznikol nárok v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni; to neplatí pre pohľadávku z úveru na bývanie, ibaže bola prihlásená do konkurzu, c) pohľadávka zo zmenky, ak bola podpísaná dlžníkom pred rozhodujúcim dňom, d) zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom, e) peňažné pohľadávky, ktoré patria alebo patrili osobe spriaznenej s dlžníkom a vznikli pred rozhodujúcim dňom, f) trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s účasťou v konkurznom konaní alebo v konaní o určení splátkového kalendára (ods. 1). Nevymáhateľnosť podľa odseku 1 sa nevzťahuje na oddlžením nedotknuté pohľadávky (ods. 2).
24. Podľa § 166c ods. 1 ZKR oddlžením sú nedotknuté tieto pohľadávky: a) pohľadávka veriteľa - fyzickej osoby, ktorú nenadobudol postúpením, prevodom alebo prechodom s výnimkou dedenia, ak takáto pohľadávka nebola prihlásená v konkurze z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz; ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým nie je dotknuté, b) pohľadávka z právnej pomoci poskytnutej dlžníkovi Centrom právnej pomoci v súvislosti s konaním o oddlžení, c) zabezpečená pohľadávka v rozsahu, v ktorom je krytá hodnotou predmetu zabezpečovacieho práva; ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým nie je dotknuté, d) pohľadávka zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví alebo spôsobenú úmyselným konaním vrátane príslušenstva takejto pohľadávky, e) pohľadávka dieťaťa na výživné vrátane príslušenstva takejto pohľadávky, f) pracovnoprávne nároky voči dlžníkovi, g) peňažný trest podľa Trestného zákona, h) nepeňažná pohľadávka.
25. Odvolací súd vo vzťahu k procesnému inštitútu zbavenia sa dlhov dlžníka (oddlženie) vo všeobecnosti uvádza, že ide o procesný nástroj určený výlučne pre dlžníka, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone (zákon č. 5/2007 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii) dosiahnuť nevymáhateľnosť rozhodujúcej množiny pohľadávok v rozsahu, v ktorom tieto nie sú kryté hodnotou majetku dlžníka, pričom v predmetnom konaní sa nerozlišuje medzi fyzickou osobou - podnikateľom a nepodnikateľom. Oddlžiť sa možno dvoma spôsobmi, a to konkurzom (podľa štvrtej časti, druhej hlavy zákona č. 7/2005 Z.z.) alebo splátkovým kalendárom (podľa štvrtej časti, tretej hlavy uvedeného zákona). Voľba formy oddlženia je výlučne na dlžníkovi, tento nepodáva všeobecný návrh na oddlženie, kde by vhodnú formu určil súd, príp. správca, ale voľbu spôsobu oddlženia vykoná dlžník podaním príslušného návrhu.
26. K procesnoprávnym účinkom vyhlásenia konkurzu podľa štvrtej časti konkurzného zákona odvolací súd vyzdvihuje, že na rozdiel od likvidačného konkurzu (druhá časť, prvá hlava konkurzného zákona), súdne konania, v ktorých sa uplatňujú pohľadávky, ktoré sa uspokojujú v oddlžovacom konkurze (§ 166a a nasl.) a pohľadávky, ktoré sú v tomto konkurze vylúčené z uspokojenia a sú nevymáhateľné (§ 166b) sa neprerušujú, ale súd je povinný tieto konania bez zbytočného odkladu zastaviť (§ 167e).
27. Vzhľadom na to, že zverejnením rozhodnutia o vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného v Obchodnom vestníku sa začal konkurz, ako aj na skutočnosť, že žalobkyňa si v tomto konaní uplatňuje pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze na majetok žalovaného, boli v danom prípade naplnené zákonné predpoklady na zastavenie konania, s poukazom na § 167e ods. 1 ZKR, k čomu správne pristúpil i súd prvej inštancie. Účelom uvedeného zákonného ustanovenia je jednoznačne zastavenie konania bez rozhodnutia o uplatnenej pohľadávke, ktorá pohľadávka môže byť uspokojená iba v konkurze. Odvolací súd má za to, že potom nie je možné hovoriť o zavinení zastavenia konania niektorou zo sporových strán, nakoľko k zastaveniu sporového konania došlo na základe osobitného
zákona. Skutočnosť, že žalovaný podal návrh na svoje oddlženie znamená, že iba využil svoje právo dané mu zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Nie je potom dôvodné vykonávať akékoľvek dokazovanie o tom, kedy žalovaný podal návrh na oddlženie, zisťovať jeho aktuálnu životnú, či majetkovú situáciu, prípadne počet exekučných konaní, ktoré sú voči nemu vedené, ako sa domáhala v odvolaní žalovaná. Splnenie podmienok pre vyhlásenie konkurzu a pre oddlženie skúma výlučne konkurzný súd. V prípade, že dospeje k záveru, že tieto podmienky sú splnené, konkurz na majetok dlžníka vyhlási a rozhodne o jeho oddlžení. V dôsledku toho, v prebiehajúcom sporovom konaní nastáva procesná situácia, kedy konanie musí byť podľa ZKR zastavené, avšak žiadnej zo sporových strán nemožno pričítať zavinenie jeho zastavenia. Žalobkyňa ani žalovaný v tomto sporovom konaní neurobili žiaden úkon, v ktorým by zastavenie konania zavinili. Žalobkyňa sa nevzdala svojej pohľadávky, žalovaný pohľadávku žalobkyne dobrovoľne neuhradil, ani neuznal, nedošlo ani k mimosúdnej dohode sporových strán. Zákonným dôvodom zastavenia konania, bola objektívna skutočnosť, ktorou bolo vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného, ku ktorej právnej skutočnosti došlo počas prebiehajúceho sporového konania, čím potom žiadnej zo sporových strán nemožno pričítať zavinenie na zastavení konania, preto ani žiadna zo strán sporu nemôže mať právo na náhradu trov konania. To, že žalovaný využil možnosť danú mu zákonom a za splnenia všetkých podmienok podal návrh na svoje oddlženie, ktorému návrhu bolo konkurzným súdom vyhovené, mu nemožno pričítať, ako zavinenie zastavenia prebiehajúceho sporového konania. Je bez významu, či takýto návrh podal pred začatím sporu, alebo počas neho. Rovnako tak by totiž bolo možné skúmať, či žalobkyňa podala žalobu poznajúc pomery dlžníka, počet jeho veriteľov, jeho platobnú schopnosť, prípadne, či s uplatnením pohľadávky voči žalovanému zbytočne dlho neotáľala. To však v predmetnej veci nie je vôbec podstatné. Rozhodujúca je okolnosť, že v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného a rozhodnutia o jeho oddlžení sa všetky sporové konania vedené pre pohľadávky, ktoré možno uspokojiť iba v oddlžovacom konkurze zastavujú. Ide teda o okolnosť vyplývajúcu zo zákona.
28. Odvolací súd má preto za to, že súd prvej inštancie rozhodol v danom prípade vecne správne, pokiaľ o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Pokiaľ však tento spôsob svojho rozhodnutia odôvodnil s poukazom na ust. § 257 CSP, nepostupoval správne. Ako je uvedené vyššie, toto ustanovenie sa použije v prípade, pokiaľ niektorej zo sporových strán, ktorá by inak, či už vzhľadom na výsledok sporu (procesný úspech v spore), alebo vzhľadom na procesné zavinenie zastavenia konania protistranou, mala nárok na náhradu trov konania, avšak súd zistí existenciu takých dôvodov hodných osobitného zreteľa, vzhľadom na ktoré je spravodlivé jej tento nárok na náhradu trov konania nepriznať, či už v celom rozsahu alebo v určitom pomere. V tomto spore však žiadna zo strán zastavenie konania nezavinila a nie sú dané ani také okolnosti konkrétneho prípadu na strane niektorej zo sporových strán, či výnimočnosť procesnej situácie, alebo predmetu sporu, ktorá by bola dôvodom v spore úspešnej strane, trovy konania nepriznať.
29. O nároku na náhradu trov konania je v tomto prípade, keď k zastaveniu konania došlo na základe zákona, dôvodné rozhodnúť s analogickým použitím ust. § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého: „Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“ V tomto spore nie je možné konštatovať ani len čiastočný úspech žiadnej zo sporových strán, nakoľko o veci nebolo meritórne rozhodnuté a nie je teda možné posúdiť, či žaloba žalobkyne bola podaná dôvodne. Civilný sporový poriadok, pritom takúto procesnú situáciu výslovne neupravuje. Analogická aplikácia ust. § 255 ods. 2 CSP na tento prípad, kedy konanie končí bez prevažujúceho úspechu niektorej zo sporových strán, je dôvodná preto, lebo je spravodlivé, aby za procesnej situácie keď konanie bolo zastavené na základe zákona, pričom nie je zrejmé, ktorá zo strán sporu by bola inak v merite veci úspešná, si každá zo sporových strán znášala svoje trovy konania, keďže ako už bolo uvedené vyššie, dôvodom zastavenia konania bola objektívna skutočnosť vyhlásenie konkurzu a rozhodnutie o oddlžení žalovaného. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania tak bolo vecne správne, i keď bolo nesprávne odôvodnené poukazom na ust. § 257 CSP, keď správne mal súd prvej inštancie na daný prípad analogicky aplikovať ust. § 255 ods. 2 CSP.
30. Keďže potom nebola dôvodná aplikácia ust. § 257 CSP, nebolo ani povinnosťou súdu prvej inštancie žalobkyňu o zamýšľanom použití tohto ustanovenia vopred upovedomiť. Dôvodom zastavenia konania bolo vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného, čo je objektívna skutočnosť, o ktorej nie je potrebné viesť osobitné dokazovanie, keďže vyplýva z Obchodného vestníka, preto nebolo potrebné, aby sa k
tomuto dôvodu zastavenia konania žalobkyňa osobitne vyjadrovala, ako aj k spôsobu rozhodnutia súdu o nároku na náhradu trov konania.
31. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil.
32. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Odvolací súd preto v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni.
34. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).