Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26CoCsp-60-2020.pdf
PDF · 121.82 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoCsp/60/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o, IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného splnomocnenkyňou: Remedium Legal s.r.o., IČO: 53 255 739, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: F. X., nar. X. F. XXXX, trvale pobytom Obec L. E., o zaplatenie 6.659,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 25. októbra 2019 č.k. 4Csp/11/2017-157 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia 6.659,24 eur s 8,05% ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.200,- eur od 24. októbra 2015 až do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 92 ods. 8 z.č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „ZoB“) a § 524, § 525 ods. 1 z.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Vecne dôvodil, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 17. septembra 2012 uzatvorila banka - SLSP a.s. so žalovaným zmluvu č. 5032890864 (ďalej len „Zmluva“) a poskytla žalovanému peňažné prostriedky, pričom podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky ich splácania, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v Zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE zo dňa 23. októbra 2015 súd zistil, že banka SLSP ako postupca postupovala na žalobcu ako postupníka pohľadávky voči klientom, ktorých zoznam je uvedený v prílohe 1 Zmluvy. Z listiny označenej ako príloha 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok nebolo možné zistiť kto a kedy túto listinu vyhotovil. Z oznámenia SLSP o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 30. septembra 2015 zistil, že banka mala oznámiť žalovanému vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti ku dňu 29. septembra 2015 a to vo výške 6.588,79 eur a vyzývala žalovaného na uhradenie sumy do 15 dní. Súd prvej inštancie dôvodil, že bolo na žalobcovi, aby preukázal súdu splnenie podmienok uvedených v § 92 ods. 8 ZoB na platné postúpenie pohľadávky, teda v tomto smere stíhalo žalobcu dôkazné bremeno, ktoré však neuniesol a napriek výzve súdu nepreukázal, že banka pred postúpením pohľadávky žalobcovi postupovala voči žalovanému v súlade s § 92 ods. 8 ZoB. Dodal, že v konaní nebolo preukázané splnenie kumulatívnej podmienky, za ktorej bolo možné pohľadávku postúpiť žalobcovi a teda nebolo preukázané, že došlo k platnému postúpenie pohľadávky SLSP na žalobcu, z čoho potom vyplynul jediný možný záver a to, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný. O trovách konania rozhodol tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi prináleží náhrada trov konania, táto mu však nebola priznaná, keďže žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal nepreukázanie splnenia podmienok v zmysle § 92 ods. 8 z.č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoB“) a dôvodil, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ukladá a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, keďže najneskôr od mesiaca jún 2013 prestal plniť splátky úveru riadne a včas, pričom k postúpeniu došlo až 23. októbra 2015 a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a to výzvou z 9. septembra 2015 a výzvou označenou ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ z 30. septembra 2015, ku ktorej žalobca pripojil doručenku preukazujúcu doručenie tejto výzvy žalovanému. Žalovaný bol teda v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku v okamihu, kedy prestal svoj záväzok splácať spôsobom, akým si to s postupcom dojednal v zmluve o úvere, postupca ho na splnenie jeho záväzku opakovane vyzval. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo predloženými listinnými dôkazmi preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB. Dodal, že sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v zmysle § 92 ods. 8 ZoB je na splnenie predpokladov podľa tohto ustanovenia potrebné, aby bol dlžník v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšie ako 90 kalendárnych dní, pričom táto lehota začína plynúť až po doručení písomnej výzvy banky. Takýto výklad z dikcie § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB totiž pojednáva len o písomnej výzve banky voči svojmu klientovi, t.j. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru, ktorá môže byť vykonávaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. Ak by zákonodarca mienil týmto ustanovením poskytnúť dlžníkovi lehotu na dobrovoľné plnenie po dobu 90 dní od doručenia výzvy, bolo by to v ustanovení § 92 ods. 8 ZoB výslovne a jednoznačne uvedené. Postup súdu, ktorým si súd upravil zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB a nad rámec zákona upravuje, že omeškanie dlžníka nastáva až doručením výzvy banky, je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017 sp. zn. II.ÚS 796/2016-65. Pokiaľ ide o aplikáciu § 92 ods. 8 ZoB, poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/351/2017-153 z 24. mája 2018 a č.k. 6Co/96/2019-161 z 29. októbra 2019. Ďalej namietal, že s tvrdeniami súdu ohľadom doručovania listín uvedených v bode 15. až 17. odôvodnenia rozsudku nesúhlasí. Doručenie výzvy o vyhlásení mimoriadnej splatnosti v konaní riadne preukázal doručenkou, ktorá bola spolu s predmetnou výzvou zaslaná súdu dňa 17. septembra 2019. Pre úplnosť poukázal, že z podacieho hárku č. EPH005672742 nepochybne vyplýva, že žalovanému bolo dňa 11. novembra 2015 odoslané oznámenie o postúpení. Poukázal, že žalovaný v konaní doručenie vyššie uvedených listín nespochybnil. Citoval ustanovenie § 151 ods. 1 CSP a v súvislosti s aplikáciou tohto ustanovenia poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/124/2018-97 zo 4. decembra 2018. K dojednaniu vzájomných práv a povinností zmluvnými stranami odchylne od § 92 ods. 8 ZoB poukázal na časť 1, bod 10 zmluvy o splátkovom úvere, podľa ktorého ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia, napríklad v prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas, je banka oprávnená postupovať v súlade s úverovými podmienkami VOP a všeobecne záväznými právnymi predpismi a najmä je oprávnená požadovať zaplatenie úrokov z omeškania, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, postúpiť pohľadávku, uplatniť si svoje práva na rozhodcovskom súde, na všeobecnom súde, vymáhať pohľadávku formou exekučného konania, poskytnúť informácie o tejto skutočnosti do spoločného registra bankových informácií. Dodal, že ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona a to v čl. 1, bod 5 zmluvy, v bode 19.16 VOP. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/76/2016 z 7. decembra 2016 a sp. zn. 9Co/145/20115 z 5. októbra 2016 a uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/147/2017 z 10. januára 2018. Zastával názor, že mu vznikol nárok na úhradu celej uplatnenej sumy spolu s príslušným úrokom z omeškania. Preukázal svoju aktívnu legitimáciu a to predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, zmluvou o postúpení pohľadávok. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vyčíslil si trovy odvolacie konania vo výške 696,07 eur.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny a potvrdiť ho (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený 31. marca 2021.
5. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 6.659,24 eur a 8,05%-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 4.200,- eur od 24. októbra 2015 do zaplatenia titulom nevráteného úveru s príslušenstvom poskytnutého bankou - Slovenskou sporiteľňou a.s. žalovanému na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 3953721 zo dňa 17. septembra 2012. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu nepreukázania aktívnej legitimácie žalobcu.
6. S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či vec nesprávne právne posúdil, či dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam.
7. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1).
8. V konaní bolo pre rozhodnutie vo veci podstatným, či žalobca má aktívnu legitimáciu na vymáhanie v žalobe uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 3953721 zo 17. septembra 2012, právny predchodca žalobcu, veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, adresa sídla Bratislava, Suché Mýto číslo 4, a žalovaný v postavení dlžníka podpísali zmluvu o splátkovom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume a mene a za podmienok dohodnutých v zmluve. Podľa čl. 1 bod 1 zmluvy o úvere dlžník prijal povinnosť za podmienok dohodnutých v zmluve poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v zmluve, bol povinný splácať pohľadávku banky mesačne splátkami v súlade s úverovými podmienkami. Podľa zmluvy o úvere bola výška úveru, ktorú sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi 4.200,- eur, úver bol špecifikovaný ako Spotrebný úver na čokoľvek, úroková sadzba uvedená v zmluve bola fixná 17,90% p.a. v deň uzatvorenia úverovej zmluvy, úver bol poskytnutý jednorázovo bezhotovostne, výška mesačnej splátky 85,- eur mesačne k 15. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky 15. novembra 2012, počet splátok 120, konečná splatnosť úveru 15. októbra 2022, splatnosť úrokov mesačne ku dňu splátky a ročná percentuálna miera nákladov 21,78%.
9. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa prioritne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
10. Na to, aby sa niekto stal sporovou stranou (účastníkom konania), netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna
sporová strana subjektom práva a sporová strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 192/2004).
11. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu vecnú legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok z 23. októbra 2015, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s., Bratislava voči žalovanému ako dlžníkovi.
12. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a podľa odseku 3 rovnakého článku každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
13. Podľa § 92 ods. 8 ZoB ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
14. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
15. Podstatou prvého z práve odcitovaných ustanovení (bod 12) je zadefinovanie na úrovni základného zákona štátu medzí, v ktorých sú oprávnené (na druhej strane však tiež povinné) sa pohybovať (konať) subjekty verejného a súkromného práva. Zjednodušene tu ide o vyjadrenie zásady, že kým subjekty verejného práva môžu konať len to, čo im ústava a zákony dovoľujú (umožňujú), subjekty práva súkromného môžu naopak konať všetko s výnimkou toho, čo je zákonom zakázané a druhou stránkou takejto slobody konania v súkromnoprávnych vzťahoch je nemožnosť donucovania konajúcich k tomu, čo zákon neukladá.
16. Druhé z citovaných ustanovení (bod 13) je práve oným ustanovením, o ktorého interpretáciu vedie odvolateľ spor, pričom jedným z argumentov použitých na podporu výkladu uprednostňovaného žalobcom je argument systematickým začlenením ustanovenia § 92 bankového zákona do trinástej časti zákona, tvorenej jeho ustanoveniami §§ 89 - 93b a nadpísanej marginálnou rubrikou „Bankové tajomstvo“. Pre správne pochopenie významu a povahy takejto úpravy podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona či dokonca do určitého zákona (keďže ten môže obsahovať a v prípade tu spomínaného bankového zákona mimo akúkoľvek pochybnosť i reálne obsahuje prvky verejnoprávnej aj súkromnoprávnej regulácie), ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie subjektov verejného práva alebo naopak dopadá na súkromnoprávne konanie (tu pozri aj rozsudok NS SR sp.zn. 7Cdo 26/2017 z 28.marca 2018).
17. Napokon tretie zhora citovaných ustanovení (bod 14) popri spornom § 92 ods. 8 ZoB je tým, cez prizmu ktorého je nutné posudzovať súladnosť súkromnoprávnych dojednaní s právom, pričom v súvislostiach prejednávanej veci význam má len prvá z celkom troch skutkových podstát neplatnosti právnych úkonov definovaných týmto ustanovením (že právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu), to že neplatnosť zakladá rozpor obsahu úkonu alebo jeho účelu s akýmkoľvek právnym predpisom so silou zákona (nielen s Občianskym zákonníkom, ktorého je ustanovenie o neplatnosti súčasťou) a do tretice i to, že ustanovenie § 39 O.z. je súčasťou rovnakého právneho predpisu ako zmluva zakladajúca nároky uplatňované žalobcom, odvolacím súdom ale považovaná za neplatnú (keď aj úpravu postúpenia pohľadávok obsahuje O.z. a to vo svojich ustanoveniach §§ 524
- 530).
18. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy úverového veriteľa a žalobcu o postúpení pohľadávok nebolo menené (odhliadnuc od prečíslovania k 1. januáru 2009 pôvodného odseku 7 na odsek 8, v tejto súv. por. čl. III bod 46 a čl. XI zákona č. 552/2008 Z.z.) treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 O.z.), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením oboch podmienok podľa prvej vety § 92 ods. 8 ZoB a samotným pristúpením k uzavretiu postupovacej zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp. pohľadávky) a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia (odvolateľom vzťahovaného na ustanovenie ako celok).
19. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potom potrebné považovať v prejednávanej veci za najdôležitejšie práve to, že zadefinovanie v rámci bankového zákona podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, je z povahy veci úpravou, ktorej zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie). Z pohľadu tolerovateľnosti správania sa subjektov nepochybne súkromnoprávneho vzťahu zmluvy o postúpení pohľadávky je preto rozhodujúce, že u jedného z týchto subjektov a to u postupcu treba usudzovať na existenciu zákonnej povinnosti správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že ho nemožno nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu presný opak v podobe záujmu zákonodarcu na tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom. Na druhej strane ak sa tak nespráva (zákonom výslovne ustanoveným spôsobom), takéto jeho konanie je potrebné vyhodnotiť ako zakázané a teda i odporujúce zákonu.
20. Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (a to bez ohľadu na to či ide o jeho obsah alebo o jeho účel) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru odvolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej ZoB, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ).
21. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, keď mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému na neho postúpená, boli tieto podmienky postúpenia splnené. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie je toho názoru, že doručenie a ani odoslanie inej výzvy než výzvy z 30. septembra 2015 (zn. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti) žalovanému žalobca v konaní nepreukázal. V tejto výzve právna predchodkyňa žalobkyne (banka) uvádza, že nastal prípad porušenia v zmysle bodu 8.1 písm. a)
Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery a banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky ku dňu 29. septembra 2015 vo výške 6.588,79 eur, vyzvala žalovaného na úhradu dlžnej sumy do 15 dní. Tento list bol podľa žalobcom pripojenej doručenky (č.l. 40 rub) zrejme doručený žalovanému 5. októbra 2015 a Zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou banka mala postúpiť pohľadávku voči žalovanému žalobcovi, bola uzatvorená medzi bankou a žalobcom už dňa 23. októbra 2015. V danej veci teda nebola splnená podmienka uplynutia lehoty 90 dní od doručenia výzvy žalovanému určená na splnenie čo i len časti záväzku dlžníka voči banke.
22. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom vo svojom mene a svoj účet. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť.
23. K námietke žalobcu, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB upravuje výnimky z bankového tajomstva a nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, je potrebné uviesť, že cieľom dotknutého ustanovenia bolo sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov, napriek zaradeniu tohto ustanovenia do štrnástej časti právneho predpisu s názvom bankové tajomstvo, pričom podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva, sa vzájomne nevylučujú, naopak prekrývajú sa (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2017).
24. Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia, cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky, so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa. Bolo by v rozpore s účelom ZoB a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý“ úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky Slovenska.
25. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu v odvolaní, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom bola podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014).
26. Ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore so zákonom (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“ sp. zn. 1Cdo 147/2017). Preto odvolacia námietka poukazujúca na možnosť odlišného dojednania podmienok postúpenia pohľadávky banky nebola dôvodná.
27. V spore niesla žalobkyňa dôkazné bremeno preukázania naplnenia zákonom stanovených podmienok pre postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, ktoré však neuniesla a v dôsledku toho bola žaloba súdom prvej inštancie dôvodne zamietnutá, pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v konaní.
28. Pri nutnosti vyslovenia práve uvedeného boli ďalšie otázky nastoľované odvolaním právne nevýznamnými či nanajvýš akademickými, ak neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok bez schopnosti žalobcu preukázať splnenie podmienky postúpenia reprezentovanej písomnou výzvou banky pred postúpením spôsobila nedostatok prechodu žalobou uplatneného práva na žalobcu a teda i nedostatok jeho aktívnej legitimácie.
29. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, a to vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania.
30. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
31. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
32. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
33. Z dôvodu, že žalovaný bol plne úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP mu síce vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom k tomu, že mu v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli a ani si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, po celú dobu bol nečinný a je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).
34. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).