Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/351/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 36 613 843 proti žalovanému O. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. der N., XXX XX A., Spolková republika Nemecko, zastúpenému Podhorský & Partners, s.r.o., so sídlom Zámocká 36, Bratislava, IČO 46 962 000, za účasti osobitného subjektu občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO 42 362 962, o zaplatenie 14.806,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 5Csp/24/2017-79 zo dňa 15. júna 2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a rozhodol, že žalovanému patrí voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV sa náhrada trov konania nepriznáva. Na odôvodnenie svojho rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 14.806,94 eur, úrok z omeškania vo výške 1.119,25 eur a úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 10.491,93 eur od 07.02.2017 do zaplatenia s odôvodnením, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015 uzatvorenej medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom mu menovaná banka postúpila pohľadávku voči žalovanému zo zmluvy o splátkovom úvere. Súd vo veci vykonal dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že banka uzatvorila dňa 10.09.2009 so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere č. 0264165810, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru 13.500,- eur bankou žalovanému. Dňa 09.09.2015 vyhotovila banka výzvu adresovanú žalovanému, ktorou mu oznamuje, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky banky ku dňu 08.09.2015 vo výške 5.828,87 eur a vyzýva ho na zaplatenie dlžnej sumy do 15 dní od doručenia výzvy. Dňa 23.10.2015 uzatvorila banka ako postupca a žalobca ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE, predmetom ktorej okrem iného bolo postúpenie pohľadávky banky voči žalovanému žalobcovi, a to pohľadávky z uvedeného úveru v sume 15 296,94 eur s príslušenstvom. Dňa 30.10.2015 vyhotovila banka oznámenie o postúpení pohľadávky adresované žalovanému, ktorým mu oznamuje, že pohľadávku voči nemu z uvedeného úveru postúpila na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE zo dňa 23.10.2015 žalobcovi. Oznámenie podľa poštového podacieho hárku zaslal žalovanému žalobca dňa 11.11.2015. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že v čase, keď mu mala byť doručená výzva, bol v zahraničí, takže žiadnu výzvu neprevzal. Od žalobcu mu bola poslaná poštou výzva na zaplatenie, ktorú prevzala babka žalovaného a potom žalovaný komunikoval už so žalobcom o splátkach, ktoré sú uvedené v spise. Poslednú splátku zaplatil vo februári 2017 a krátko na to mu došla žaloba zo súdu. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o

Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu 10.09.2009 /ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch/ a podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení do 31.10.2015 /ďalej len zákon o bankách/. Súd uviedol, že nebola preukázaná vecná aktívna legitimácia žalobcu a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Banka uzatvorila so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere a na jej základe poskytla žalovanému spotrebiteľský úver, ktorý žalovaný nesplatil. Banka mohla svoju pohľadávku v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách z úverovej zmluvy voči žalovanému postúpiť inému subjektu iba v prípade, že žalovaný bol s úhradou pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní po tom, čo ho banka písomne vyzvala na úhradu pohľadávky. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané splnenie týchto predpokladov. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by bol žalovaný v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní aj po výzve banky, pričom z jednotlivých listinných dôkazov vyplýva, že v čase postúpenia ani nemohol byť v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní od výzvy banky žalovanému, pretože banka svoju pohľadávku postúpila voči žalovanému už 23.10.2015, pričom výzvu banka vyhotovila dňa 09.09.2015. Od vyhotovenia výzvy do uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok tak uplynulo iba 44 dní a nebola tak splnená zákonná podmienka na postúpenie pohľadávky banky žalobcovi, t. j. uplynutie viac ako 90 kalendárnych dní omeškania žalovaného od doručenia výzvy. Žalovaný namietal, že výzva mu ani nebola doručená, resp. žalobca jej doručenie nepreukázal, na čo žalobca navrhol doplnenie dokazovania predložením zmluvy o postúpení pohľadávok a dokladu o doručení výzvy žalovanému. Súd však tieto návrhy na doplnenie dokazovania považoval za nadbytočné a tieto dôkazy z dôvodu hospodárnosti nevykonal a pojednávanie za účelom vykonania týchto dôkazov neodročil. Zmluva o postúpení pohľadávok bola súdu predložená spolu so žalobou a jej opätovné predkladanie by tak bolo zjavne zbytočné. Predloženie dokladu o doručení výzvy banky žalovanému zo dňa 09.09.2015 by bolo nehospodárne a rovnako zbytočné, pretože keby žalobca aj preukázal doručenie výzvy žalovanému, nič by to nezmenilo na vyššie uvedených záveroch súdu o absencii aktívnej vecnej legitimácii žalobcu z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, pretože výzva banky mohla byť žalovanému doručovaná a doručená najskôr v deň, keď bola vyhotovená. Pokiaľ by bola doručená aj v deň jej vyhotovenia, tak ani v tom prípade nemohlo medzi jej doručením a postúpením pohľadávky uplynúť viac ako 90 kalendárnych dní, ktorých uplynutie od výzvy banky je podmienkou platného postúpenia pohľadávky. Objektívne je nemožné, že banka uvedenú lehotu od výzvy zo dňa 09.09.2015 žalovanému poskytla, a preto akékoľvek dôkazy o doručení tejto výzvy žalovanému sú zbytočné a súd ich nevykonal. Na základe uvedených dôvodov považoval súd zmluvu o postúpení pohľadávky v časti pohľadávky voči žalovanému za neplatnú, a preto žalobca nebol v konaní aktívne vecne legitimovaným, a preto súd žalobu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/. Keďže súd žalobu v celom rozsahu zamietol, tak žalovanému ako plne úspešnej strane sporu patrí voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Osobitnému subjektu občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV súd náhradu trov konania nepriznal, pretože si ju neuplatnil a žiadne účelne vynaložené trovy mu ani nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Vyjadril názor, že v spore bolo preukázané, že postupca pohľadávky proti žalovanému pred postúpením pohľadávky na žalobcu splnil všetky podmienky, ktoré mu ukladá § 92 ods. 8 zákona o bankách. Bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní od 25.02.2014, kedy posledný krát vykonal platbu titulom úveru, a teda v čase postúpenia bol voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. Výzvami zo dňa 09.09.2015 a 30.09.2015, ku ktorej žalobca pripojil aj kópiu doručenky, bol žalovaný bankou vyzvaný na zaplatenie svojho peňažného záväzku. Boli tak splnené všetky predpoklady § 92 ods. 8 zákona o bankách na platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému z banky na žalobcu. Z uvedeného zákonného ustanovenia nie je možné vyvodiť, že doba omeškania dlžníka so splnením jeho peňažného záväzku - najmenej 90 kalendárnych dní, začína plynúť až od doručenia výzvy banky dlžníkovi. Ak by mal zákonodarca v úmysle poskytnúť dlžníkovi lehotu 90 dní od doručenia výzvy na dobrovoľné splnenie jeho záväzku, určite by to v zákone o bankách výslovne a jednoznačne uviedol. Rozhodnutie súdu tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej žalobca poukázal na to, že v spore predložil relevantné oznámenie právneho predchodcu žalovanej o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá jeho aktívnu legitimáciu a konajúci súd mal z neho vychádzať. Namietal tiež, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia

pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca ďalej namietal, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Žalobca poukázal aj na § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktorý umožňuje upraviť vzťahy medzi bankou a jej klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách. V tomto zmysle čl. 19.16 všeobecných obchodných podmienok stanovil, že klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Žalobca z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu celkom vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Podľa neho je rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny a žiada ho odvolacím súdom potvrdiť. Spochybnil výzvu banky na úhradu peňažného záväzku žalovanému podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Výzva z 09.09.2015 pred postúpením pohľadávky nebola bankou žalovanému nikdy doručovaná ani zasielaná. Táto výzva nebola v konaní predložená žalobcom a ak by bola existuje veľký predpoklad, že bola vytlačená zo systému bez toho, aby bola zaslaná žalovanému. Zatiaľ , čo uvedená výzva je predpokladom postúpenia, výzva zo dňa 30.09.2015 je o tom, že banka uplatňuje svoje právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Tieto dve výzvy nemožno zamieňať, ani nijako nahrádzať a už vonkoncom nemožno tvrdiť, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 53 odsek 9 Občianskeho zákonníka je výzvou banky v zmysle § 92 odsek 8 zákona o bankách. Žalobca ďalej nesprávne uviedol, že medzi výzvou pred postúpením pohľadávky a samotným postúpením nemusí byť dodržaná lehota 90 dní. Lehota 90 dní plní ochrannú funkciu klienta banky, aby mohol po tom, čo je na to bankou vyzvaný splniť svoj splatný záväzok. Strácalo by význam, ak by banka mohla napríklad aj na druhý deň po odoslaní výzvy postúpiť bankovú pohľadávku. Z ustanovenia § 92 odsek 8 jednoznačne vyplýva, že až po preukázateľnom odoslaní resp. doručení výzvy banky a až po uplynutí 90 dní od tohto doručenia môže banka postúpiť svoju pohľadávku na tretí subjekt. Nebolo teda preukázané, že právny predchodca (banka) zaslal žalovanému výzvu pred postúpením pohľadávky. Povinnosťou žalobcu v konaní bolo preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu a svoje tvrdenia (ohľadom doručenia výzvy) súdu preukázať i dôkazným bremenom, pričom nepreukázanie tvrdení žalobcu súdu i dôkazom v konečnom dôsledku vyvoláva (má za následok) nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje účastníka, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno a ktorý je i v dôkaznej núdzi. Žalobca súdu nepreukázal odoslanie resp. doručenie výzvy (a tým aj aktívnu legitimáciu v danom konaní). Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k správnemu záveru, že neboli dodržané podmienky postúpenia pohľadávky, keďže žalobca dôkaz preukazujúci odoslanie výzvy ani neoznačil ani nijako nepreukázal. Pokiaľ ide o súhlas žalovaného s postúpením pohľadávky v zmysle bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, žalovaný uviedol, že toto ustanovenie je neplatné z viacerých dôvodov a že žalobca sa jeho obsahu nemôže dovolávať. Ide o ustanovenie, ktoré je v rozpore s kogentným ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách a neplatné je aj z dôvodu, že žalovanému ako spotrebiteľovi nebolo pri podpise zmluvy toto ustanovenie vysvetlené. Ide o ustanovenie zakomponované do formulárových všeobecných obchodných podmienok, ktoré spotrebiteľ nemôže nijako ovplyvniť. Súčasne sa spotrebiteľ takýmto úkonom vzdáva ochrany do budúcna ako aj práva udeliť, či neudeliť súhlas. Čo sa týka oznámenie o postúpení pohľadávky, na ktoré sa žalobca tiež odvoláva, podľa žalobcu názor vyslovený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4 Obo 210/01 z 11.06.2003, že relevantné oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka, nemožno aplikovať na situáciu, kde postupcom je banka. Tá je okrem ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka povinná dodržiavať aj zákon o bankách, ktorý je lex specialis k Občianskemu zákonníku. Nemožno teda bez ďalšieho vyvodiť záver, že v prípade postúpenia bankovej pohľadávky stačí na platné postúpenie iba oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil nedodržanie podmienok postúpenia pohľadávky, keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca teda nie je aktívne vecne legitimovaný. 4. K vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Zopakoval, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, takže pri postupovaní pohľadávky na žalobcu nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa žalobcu preukázanie splnenia podmienok zákona o bankách pre postúpenie pohľadávky ani nebolo v spore potrebné, pretože si zmluvné strany vo všeobecných obchodných podmienkach dohodli otázku postúpenia pohľadávok odchylne od zákona. Ak žalovaný poukazuje na to, že žalovaný nebol na toto ustanovenie pri uzatváraní zmluvy osobitne upozornený, žalobca uvádza, že súhlas žalovaného s postúpením pohľadávok nebol dojednaný len vo

všeobecných obchodných podmienkach ale aj v čl. I bod 7 zmluvy. Ak ani toto ustanovenie zmluvy žalovaný pred podpisom zmluvy nečítal, jeho nezodpovednosť nemožno pričítať na ťarchu druhej zmluvnej strany. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením žalovaného, že takéto dojednania sú pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách neplatné, nakoľko aj samotné ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré pripúšťa od zákona odchýlnu úpravu vzťahov medzi bankou a klientom by bolo potom neplatným. Žalobca ďalej spochybnil tvrdenie žalovaného, že výzva banky zo dňa 30.09.2015 nemôže byť popri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru aj výzvou veriteľa dlžníkovi na zaplatenie jeho peňažného záväzku. Takéto tvrdenia žalovaného sú účelové a ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ohýbajú až do absurdných konštrukcií s cieľom ukrátiť veriteľa o plnenie, na ktoré má jednoznačný nárok. Žalobca nemôže súhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musí byť pred platným postúpením pohľadávky dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku dlhšie ako 90 dní, pričom táto lehota začína plynúť až po výzve banky. Argumentácia žalovaného, že toto má mať ochrannú funkciu pre klienta banky, aby mohol po tom, čo je na to bankou vyzvaný splniť svoj splatný záväzok, je absurdná, práve z dôvodu, že dlžník bol už v okamihu výzvy banky v omeškaní s plnením svojho záväzku. Žalobca teda trvá na svojom odvolaní a žiada mu vyhovieť. 5. Na vyjadrenie žalobcu k svojmu vyjadreniu žalovaný písomne uviedol, že trvá na svojich tvrdeniach, že žalobca v spore nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách na platné postúpenie pohľadávky. Nepreukázal doručenie výzvy banky na plnenie omeškaného peňažného záväzku žalovanému. Okrem toho, ak by aj preukázal doručenie výzvy zo dňa 09.09.2015, tak by odo dňa tejto výzvy do postúpenia pohľadávky neuplynula lehota 90 dní omeškania dlžníka, ktorá je rovnako zákonnou podmienkou platného postúpenia pohľadávky. Keďže žalobca nepreukázal v spore splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre postúpenie pohľadávky, je toto postúpenie pohľadávky v rozpore so zákonom a teda neplatné, a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore. 6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušiť a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z týchto dôvodov:

7. V prejednávanej veci sa žalobca domáha od žalovaného zaplatenie peňažnej pohľadávky titulom nesplateného úveru, ktorý žalovaný čerpal od banky - Slovenskej sporiteľne, a.s., s ktorou žalovaný uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalobca tvrdí, že predmetná pohľadávky proti žalovanému mu bola zo strany veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok.

8. Na základe uvedených skutočností tvrdený žalobcom v podanej žalobe súd prvej inštancie správne skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore, teda, či bola pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému, ktorá je predmetom sporu, platne postúpená na žalobcu.

9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej /existencia tvrdenej povinnosti/ na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho sporu / viď. rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009/ a preto nepostačuje, aby súdu žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi, ako to vo svojom odvolaní tvrdí žalobca. Odvolací súd nerozporuje, že podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. V tomto prípade sa však preukázania platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. preukázania splnenie zákonných podmienok, za ktorých splnenia možno pohľadávku banky platne previesť nedožaduje dlžník - žalovaný ale konajúci súd za účelom overenie žalobcom tvrdenej aktívnej vecnej legitimácie. Ak by konajúci súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu neoveroval, išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý by nezodpovedal otázku existencie aktívnej vecnej legitimácie, k zodpovedanie ktorej je súd ex offo viazaný, čo by protirečilo obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 266/2014 zo 16. decembra 2014/.

10. Keďže v danom prípade malo prísť na žalobcu k postúpeniu pohľadávky banky voči jej klientovi

- žalovanému, bolo dôvodné skúmať, či toto postúpenie spĺňa podmienky § 92 ods. 8 zákona o

bankách, keď toto zákonné ustanovenie obsahuje zákonné podmienky pre platnosť postúpenia bankovej pohľadávky na tretiu osobu.

11. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a Slovenskou sporiteľňou, a.s. /23.10.2015/ ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 12. Prvoinštančný súd založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor s citovaným ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, keď v spore nebolo preukázané, že by bol žalovaný v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní aj po výzve banky, pretože banka svoju pohľadávku postúpila voči žalovanému už 23.10.2015, pričom výzvu banka vyhotovila dňa 09.09.2015. 13. Odvolací súd s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nesúhlasí. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je podmienkou platného postúpenia bankovej pohľadávky na tretiu osobu a) písomná výzva banky alebo pobočky zahraničnej banky klientovi na splnenie jeho peňažného záväzku a b) nepretržité omeškanie dlžníka so splnením čo len časti jeho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky dlhšie ako 90 kalendárnych dní a to napriek výzve banky. Uvedené podmienky musia byť pri postúpení bankovej pohľadávky na tretiu osobu kumulatívne splnené, avšak odvolací súd sa nedomnieva, že by z ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplývalo, že doba omeškania klienta banky so splnením čo len časti je peňažného záväzku, nepretržitých 90 dní, musela nastať až po doručení výzvy banky na splnenie dlhu klientovi. Podmienky ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie bankovej pohľadávky na tretiu osobu sú podľa odvolacieho súdu splnené vtedy, ak banka klienta vyzvala na splnenie jeho peňažného záväzku a zároveň v čase postúpenia pohľadávky bol klient dlhšie ako 90 kalendárnych dní v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. Aby bol naplnený účel § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorým je nepochybne poskytnúť dlžníkovi čas na splnenie jeho omeškaného záväzku predtým ako banka svoju pohľadávku voči nemu postúpi tretej osobe, je nevyhnutné, aby výzvou na plnenie banka poskytla svojmu klientovi primeraný čas na splnenie jeho omeškaného záväzku /banka nemôže postúpiť svoju pohľadávku napríklad na druhý deň po doručení výzvy na plnenie svojmu klientovi, pretože by bol zmarený účel ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách/. Na platné postúpenie bankovej pohľadávky na tretiu osobu teda podľa odvolacieho súdu postačuje, ak je dlžník banky v čase postúpenia nepretržite v omeškaní po dobu dlhšie ako 90 kalendárnych dní a banka ho pred postúpením pohľadávky vyzvala na splnenie jeho omeškaného záväzku v primeranej lehote. Takýto výklad ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách zabezpečuje dosiahnutie účelu právneho predpisu a zodpovedá i jazykovému vyjadreniu právneho predpisu. 14. Zamietavé rozhodnutie súdu prvej inštancie je teda založené na nesprávnom právnom posúdení podmienok platného postúpenia bankovej pohľadávky, pričom z dôvodu tohto nesprávneho právneho posúdenia súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz - predloženie dokladu o doručení výzvy banky žalovanému zo dňa 09.09.2015. 15. Pre úplnosť ešte odvolací súd uvádza, že preukázanie splnenia podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie bankovej pohľadávky žalobcovi je v tomto spore nevyhnutné a nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že si zmluvné strany platne dojednali podmienky postúpenia pohľadávok odchylné od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pokiaľ ide o ustanovenia čl. I bod 7 zmluvy, na ktoré žalobca poukazuje, podľa nich ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia, napríklad v prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas je banka oprávnená postupovať v súlade s úverovými

podmienkami, všeobecnými obchodnými podmienkami a všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä je oprávnená /okrem iného/ aj postúpiť pohľadávku. Z obsahu tohto zmluvného dojednania nie je možné vyvodiť, že by žalovaný ako klient dával v ňom banke súhlas na postúpenie pohľadávky proti nemu na tretiu osobu bez ďalšieho. Žiadny takýto súhlas klienta v tomto zmluvnom ustanovení vyjadrení nie je. Naopak, v tomto zmluvnom ustanovení deklaruje, že v prípade porušenia zmluvy, napríklad v prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas, je oprávnená postupovať v súlade so všeobecnými záväznými právnymi predpismi, vrátane postúpenia svojej pohľadávky. Banka je tak oprávnená postúpiť pohľadávku ale len v súlade s právnymi predpismi, teda aj v súlade s podmienkami § 92 ods. 8 zákona o bankách. 16. Čo sa týka ustanovení čl. 19.16 všeobecných obchodných podmienok, na ktoré sa žalobca tiež odvoláva, tieto stanovujú, že klient súhlasí s tým, aby banka kedykoľvek postúpila na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi ako aj akékoľvek svoje záväzky voči klientovi a klient je oprávnený postúpiť pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu len s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Takéto ustanovenie priamo neguje podmienky postúpenia bankovej pohľadávky § 92 ods. 8 zákona o bankách, a je preto nevyhnutné považovať ho za neplatné pre rozpor so zákonom /§ 39 Občianskeho zákonníka/. Poukaz žalobcu na § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré pripúšťa od zákona odchýlnu úpravu vzťahov medzi bankou a klientom, neobstojí, pretože v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. To, že predmetná zmluvná podmienka je v neprospech spotrebiteľa je nepochybné, keď banku oprávňuje bez súhlasu spotrebiteľa, či inej podmienky postúpiť pohľadávku tretej osobe a dokonca i previesť záväzok voči spotrebiteľovi na tretiu osobu a na druhej strane spotrebiteľ potrebuje pre tieto úkony predchádzajúci súhlas banky. Nevyváženosť tejto zmluvnej podmienky, jej nastavenie výrazne v neprospech spotrebiteľa je očividné. Takáto zmluvná podmienky je preto pre rozpor so zákonom neplatná. 17. Na základe uvedených záverov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná žalobcom navrhnutý dôkaz, ktorý má preukázať doručenie výzvy banky zo dňa 09.09.2015 žalovanému a následne opätovne posúdi aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi odvolacieho súdu o interpretácii ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách. V prípade, že toto opätovné posúdenie z nejakého dôvodu bude viesť k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v spore, súd prvej inštancie rozhodne o zamietnutí žaloby a svoje rozhodnutie riadne odôvodní. V opačnom prípade bude pokračovať vo vykonaní navrhnutého dokazovania ohľadom uplatnenej pohľadávky a po vyvodení skutkových záverov a ich následnom právnom posúdení vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí o náhrade trov konania je súd prvej inštancie povinný rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .