Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoPr-4-2020.pdf
PDF · 126.31 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoPr/4/2020
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: S. S. F. J. Á. V. F. H. Q. I. Á. , J. O. X.X.XXXX, Y. G. G. Č.. XXX, zastúpená JUDr. Borisom Bohunským, advokátom, Bratislava, Kozia č. 20, proti žalovanému: Vojenský historický ústav, Bratislava, Krajná č. 27, IČO: 00 802 751, zastúpený JUDr. Martinom Staroňom, advokátom, Prešov, Hlavná č. 89, o určenie neplatnosti výpovede, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 18. marca 2019, č.k. 14 Cpr 7/2014-627, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 18. marca 2019, č.k. 14 Cpr 7/2014-627, z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 18. marca 2019, č.k. 14 Cpr 7/2014-627, vyhovel žalobe žalobkyne a určil, že výpoveď daná žalobkyni žalovaným dňa 28.5.2014, je neplatná. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému náhradu trov konania 100 %. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 63 ods. 1 písm. b) a § 74 Zákonníka práce. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 23.9.1994 pracovnú zmluvu, zmenenú dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.1.2000, na základe ktorej pre žalovaného vykonávala prácu ako občiansky zamestnanec, najskôr ako referent finančnej správy, na základe dodatku k pracovnej zmluve ako „vedúca FS", neskôr ako vedúca skupiny finančného zabezpečenia. Žalovaný jej dňa 28.5.2014 doručil výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobkyňa žalovanému oznámila, že považuje výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní, čo preukazovala čestným prehlásením K.. P. U., predsedu Základnej organizácie odborov, ktorý bol pri odovzdávaní výpovede prítomný. Dôvodila, že žalovaný vo výpovedi uviedol, že na základe nariadenia ministra obrany Slovenskej republiky č.11/2014, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie ministra obrany Slovenskej republiky č. 99/2013 o počtoch miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov štátnych rozpočtových organizácií v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky, v znení nariadenia č. 3/2014 (ďalej len ,,nariadenia"), bola od 28.2.2014 zrušená skupina finančného zabezpečenia Vojenského historického ústavu (ďalej len „VHÚ") a tým aj miesto výkonu práce vo verejnom záujme ,,vedúca skupiny finančného zabezpečenia VHÚ", na ktorom bola žalobkyňa zaradená. Podľa žalobkyne predmetný výpovedný dôvod nemá oporu v skutkovom ani právnom stave. Nariadením č. 99/2013 bol určený nasledovný počet miest: 3 miesta pre profesionálnych vojakov a 63 miest zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Jedno zo 63 uvedených miest bolo i pracovné miesto ,,vedúca skupiny finančného zabezpečenia VHÚ", ktoré zastávala žalobkyňa. Nariadením č. 11/2014 bol určený nasledovný počet miest: 3 miesta pre profesionálnych vojakov a 64 miest pre zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Týmto nariadením tak nedošlo k zníženiu počtu pracovných miest (naopak, tento sa rozšíril) a nezrušila sa ním skupina finančného zabezpečenia VHÚ. Pracovné miesto žalobkyne tak zrušené nebolo. Ak by aj výpovedný dôvod, uplatnený žalovaným vo výpovedi zo dňa
28.5.2014, bol daný, výpoveď by podľa žalobkyne bola neplatná z dôvodu, že žalovaný jej neponúkol inú, pre ňu vhodnú prácu. 1.2. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov a listinnými dôkazmi, na základe ktorého mal za preukázané, že nariadením ministra obrany Slovenskej republiky č. 99, zo dňa 23.12.2013, došlo k určeniu počtu miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov. Pre žalovaného boli určené 3 miesta pre profesionálnych vojakov a 63 miest pre zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Nariadením ministra obrany Slovenskej republiky zo dňa 26.2.2014, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie ministra obrany Slovenskej republiky č. 99/2013, došlo k určeniu počtu miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov. Pre žalovaného boli určené 3 miesta pre profesionálnych vojakov a 64 miest pre zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Súd prvej inštancie konštatoval, že uvedeným nariadením nebola riešená organizačná zmena. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný nepreukázal, že si riadne splnil zákonnú povinnosť a zároveň povinnosť, vyplývajúcu mu z platne uzavretej Kolektívnej zmluvy na rok 2014, a to, že predmetnú výpoveď z pracovného pomeru prerokoval so závodným výborom základnej odborovej organizácie, a že by žiadosť o prerokovanie predmetnej výpovede predložil ako zamestnávateľ príslušným funkcionárom v dostatočnom časovom predstihu, t.j. do 10 dní, aby závodný výbor mohol zaujať kvalifikované stanovisko. Súd prvej inštancie konštatoval, že skutočnosť, že výpoveď nebola riadne prerokovaná so závodným výborom základnej odborovej organizácie potvrdil aj svedok P.D. U. vo svojej svedeckej výpovedi. Svedok K.. K. Š., K.., vo svojej výpovedi potvrdil, že zo strany zamestnávateľa nebola dodržaná zákonná lehota na prerokovanie výpovede so závodným výborom odborovej organizácie. Súd poukázal na nariadenia ministra obrany zo dňa 26.2.2014, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie ministra obrany Slovenskej republiky č. 99/2013 o počtoch miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov štátnych rozpočtových organizácií v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky, v znení nariadenia ministra obrany Slovenskej republiky č. 3/1014, z ktorého vyplýva, že u žalovaného došlo k navýšeniu počtu miest zamestnancov a nie k zrušeniu pracovnej pozície. Podľa súdu prvej inštancie rozhodnutie riaditeľa VHÚ zo dňa 26.2.2014 je zastretým právnym úkonom, pretože pod hlavičkou zrušenia skupiny finančného zabezpečenia VHÚ došlo len k premenovaniu skupiny finančného zabezpečenia na skupinu finančného a personálneho zabezpečenia. Vytvorenie tabuľkového miesta podľa osobitných predpisov s označením - Projektový manažér, vyplynulo i z navýšenia počtu miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov podľa nariadenia ministra obrany Slovenskej republiky zo dňa 26.2.2014. Súd poukázal aj na doslovné znenie bodu 2. V. časti Kolektívnej zmluvy na rok 2014, podľa ktorého : ,,Výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré je zamestnávateľ povinný pod sankciou neplatnosti vopred prerokovať so závodným výborom základnej odborovej organizácie, predloží zamestnávateľ príslušným funkcionárom v dostatočnom časovom predstihu, t.j. do 10 dní, aby závodný výbor mohol zaujať kvalifikované stanovisko. S týmto cieľom závodný výbor v prípade potreby zvolá svoje mimoriadne zasadnutie do 7 dní od prijatia podnetu zamestnávateľa." K takémuto postupu zo strany zamestnávateľa však nedošlo. Keďže výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobkyni dňa 28.5.2014, nebola v zmysle bodu 2. V. časti Kolektívnej zmluvy na rok 2014 riadne vopred prerokovaná so závodným výborom základnej odborovej organizácie, je, podľa súdu prvej inštancie, neplatná. 1.3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania 100 %.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom rozsahu, podal odvolanie v zákonnej lehote žalovaný. Dôvodil, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Vytýkal súdu prvej inštancie, že odmietol vykonať dokazovanie navrhnuté žalovaným, a to výsluch svedkov K.. K. Š., K.., M. S.. K. H., K.., potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Tieto osoby boli vypočuté na návrh žalovaného len ako jeho zástupcovia, teda ako poverení zamestnanci, čo je porušením práv žalovaného na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie takto odňal možnosť žalovaného na spravodlivý proces a spravodlivé rozhodnutie. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, že výpoveď daná žalobkyni nebola vopred prerokovaná s odborovým orgánom. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa odvolateľa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že opomenul dôležitú skutočnosť a to, že žalobkyňa neoznámila, po doručení výpovede, žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo má vážne právne následky v zmysle § 79 a nasl.
Zákonníka práce. Základným predpokladom uplatnenia nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Súčasne je potrebné neplatnosť skončenia pracovného pomeru uplatniť na súde (t. j. podať na súd žalobu). Obsahové ani formálne náležitosti oznámenia Zákonník práce neupravuje. Z obsahu oznámenia by však malo vyplývať, že zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. I keby bola výpoveď z pracovného pomeru neplatná, pracovný pomer žalobkyne sa skončil, a to uplynutím výpovednej doby pri neplatnej výpovedi, keďže žalobkyňa listom neoznámila žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa síce v žalobe zo dňa 30.10.2014 na str. 2 uvádza, že „samozrejme, ja som ihneď odporcovi oznámila, že považujem výpoveď za neplatnú a trvala som na ďalšom zamestnávaní, čo preukazujem čestným prehlásením K.. P. U., predsedu Základnej organizácie odborov pri VHÚ, ktorý bol pri odovzdávaní výpovede prítomný". Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa nikdy písomne ani ústne neoznámila žalovanému ako zamestnávateľovi, po doručení výpovede, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa odvolateľa uvedeného pochybenia si je vedomá aj samotná žalobkyňa, keďže nepredložila k žalobe ani počas celého súdneho konania ako dôkaz listinu, ktorou by sa domáhala ďalšieho zamestnávania u žalovaného, čo by malo za následok, že jej pracovný pomer sa neplatnou výpoveďou neskončil. Žalovaný ani neeviduje v knihe došlej pošty žiadnu takúto písomnosť od žalobkyne. Žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti. Čestné prehlásenie svedka K.. P. U., bývalého predsedu Základnej organizácie odborov pri VHÚ, zo dňa 21.10.2014, nemožno považovať za dôveryhodné, keďže v priebehu súdneho konania žalovaný požiadal tohto svedka písomne o stanovisko k priebehu personálneho pohovoru, na ktoré svedok písomne odpovedal, že si nepamätá, pričom to, že žalobkyňa mala trvať na ďalšom zamestnávaní neuviedol ani na pojednávaní pri svojom výsluchu. Tento svedok však vydal čestné prehlásenie počas súdneho konania, kde na rozdiel od odpovede žalovanému, uviedol podrobne, ako prebiehal personálny pohovor. Z toho možno usúdiť, že tento svedok nie je objektívny, konal v prospech žalobkyne a v súdnom konaní nepravdivo uvádzal skutočnosti v jej prospech, z ktorého dôvodu na tohto svedka podal žalovaný aj trestné oznámenie pre podozrenie z trestného činu krivej svedeckej výpovede. Žalobkyňa ani vo vlastnej účastníckej výpovedi neuviedla, že by požiadala žalovaného písomne alebo ústne o to, aby ju ďalej zamestnával, teda že po doručení výpovede trvala na ďalšom zamestnávaní. Uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní opomenul. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie právne a skutkovo uzavrel, že výpoveď je neplatná z jediného dôvodu, a to, že v rozpore s § 74 Zákonníka práce a kolektívnou zmluvou, nebola výpoveď daná žalobkyni žalovaným prerokovaná s odbormi, s ktorým záverom odvolateľ nesúhlasil. Odvolateľ uviedol, že prerokoval organizačnú zmenu s K.. U. ako predsedom odborového orgánu dňa 11.2.2014. V Zápise z pracovnej porady zo dňa 11.2.2014 K.. U. nie je uvedený, keďže k prerokovaniu s ním došlo ešte pred touto poradou, z dôvodu, že ako predseda odborového orgánu nie je vedúcim zamestnancom a na pracovných poradách riaditeľa sa zúčastňujú len vedúci zamestnanci. O prerokovaní organizačnej zmeny s K.. U. dňa 11.2.2014 svedčia čestné prehlásenia zamestnancov žalovaného, ktorí boli prítomní pri tomto prerokovaní dňa 11.2.2014, a to K.. Š. - zástupca riaditeľa, M.. G. - zamestnanec žalovaného, K.. H. - zamestnanec žalovaného. Odvolateľ poukázal na čl. 74 ods. 3 a 4 Stanov Slovenského odborového zväzu zamestnancov obrany, z ktorých vyplýva, že K.. U. ako predseda Základnej organizácie odborov pri VHÚ, bol oprávnený v mene Závodného výboru základnej organizáciu odborného zväzu prerokovať so zamestnávateľom výpoveď žalobkyne, uskutočňovať v mene Závodného výboru základnej organizácie odborov právne úkony, t.j. byť prítomný na personálnom pohovore a prerokovať výpoveď so zamestnávateľom. K.. U. sa jasne vyjadril na personálnom pohovore, že všetko je v poriadku, že výpoveď je prerokovaná a na základe jeho vyjadrenia sa následne pokračovalo v personálnom pohovore a bola žalobkyni doručená výpoveď. Odvolateľ, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 21/2009, uviedol, že počas prerušeného personálneho pohovoru so žalobkyňou, K.. U., telefonicky kontaktoval všetkých členov závodného výboru a prerokoval s nimi výpoveď telefonicky, čo prezentoval následne žalovanému so záverom, že výpoveď je prerokovaná a na základe jeho vyjadrenia sa následne pokračovalo v personálnom pohovore a bola žalobkyni doručená výpoveď. Žalovaný teda riadne splnil hmotnoprávnu podmienku podľa § 74 Zákonníka práce. Odvolateľ poukázal na to, že žalobkyni vyplatil pri skončení pracovného pomeru mzdu za 3-mesačnú výpovednú dobu a následne odstupné vo výške 6 priemerných mesačných zárobkov a k tomu ešte aj odchodné vo výške 3 priemerných mesačných zárobkov, spolu 9 priemerných mesačných zárobkov. Odvolateľ uviedol, že dokument, „Skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa - prerokovania", bol vypracovaný v dvoch vyhotoveniach, pričom na jednom bolo vyznačené prevzatie K.. U. a dátum prevzatia 28.5.2014 a druhé vyhotovenie si ponechal K.. U.. Pokiaľ si K.. U. na
svoje vyhotovenie dopísal dátum 30.5.2014 a tento prezentuje ako dátum prevzatia, tento ním dopísaný dátum prevzatia dňa 30.5.2014, je nepravdivý. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že z textu výpovede je zrejmé, že uvedený právny úkon sa týka S. S. , t.j. žalobkyne, a že žiadosť o prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov - odbormi, sa týkala žalobkyne. Pokiaľ vo výpovedi bol použitý pojem „ministerstvo", ide o omyl v písaní, ktorý nespôsobuje neplatnosť výpovede. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že nedošlo k zníženiu počtu zamestnancov, odvolateľ poukázal na rozhodnutie R 57/1968, podľa ktorého „skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť zamestnanca nie je podmienené absolútnym znížením počtu zamestnancov, naopak môže k nemu dôjsť i pri zvyšovaní počtu zamestnancov; zamestnávateľovi nezáleží len na počte zamestnancov, ale aj na ich zložení z hľadiska profesií a kvalifikácie." K záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého je Rozhodnutie riaditeľa VHÚ zo dňa 26.2.2014 zastretým právnym úkonom, odvolateľ poukázal na to, že išlo o reálnu organizačnú zmenu, ktorá bola schválená nariadením ministra obrany SR č. 11/2014 a následne Rozhodnutím riaditeľa VHÚ 5. Doplnkom k tabuľke počtov. Reálnosť organizačnej zmeny spočívala v tom, že zanikla skupina finančného zabezpečenia a vznikla nová skupina finančného a personálneho zabezpečenia, do ktorej kompetencie pripadla celá nová agenda personalistiky a agenda mimorozpočtovvch finančných prostriedkov, spojená s čerpaním a realizáciou štrukturálnych fondov Európskej únie. Žalovaný rozšíril pôsobnosť finančného a účtovného odboru o odbor personalistika, pričom žalobkyňa ako vedúca skupiny finančného zabezpečenia, vykonávala len mzdovú agendu a finančnú kontrolu, nikdy nie personálnu agendu, nemala na to vzdelanie. Odvolateľ poukázal aj na to, že z dôvodu realizovanej reorganizácie zanikla žalobkyni výnimka zo vzdelania, ktorá jej do tej doby umožňovala vykonávať funkciu s predpísaným vysokoškolským vzdelaním. Z tohto dôvodu bol žalovaný oprávnený žalobkyni ponúknuť voľné pracovné miesto v platovej triede 8. Žalovaný v čase personálneho pohovoru so žalobkyňou však nedisponoval takým voľným pracovným miestom, ktoré by zodpovedalo jej dosiahnutému vzdelaniu a odbornej praxi. Poukázal na to, že v čase personálneho pohovoru so žalobkyňou mal žalovaný personálne neobsadené nasledovné pracovné miesta: projektový manažér (vysokoškolské vzdelanie II. stupňa), odborný referent - špecialista oddelenia logistického zabezpečenia služieb (vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, platová trieda 10), samostatný odborný referent skupiny finančného a personálneho zabezpečenia (vysokoškolské vzdelanie I. stupňa, platová trieda 9), odborný referent - kustód Múzejného oddelenia Piešťany (úplné stredoškolské vzdelanie, platová trieda 8). Žalobkyňa nesprávne právne argumentuje, že disponovala trvalou výnimkou zo vzdelania, keďže jej výnimka nebola novelou zákona zrušená. Podľa § 30 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov výnimka z plnenia kvalifikačného predpokladu vzdelania, udelená zamestnancovi zamestnávateľa uvedeného v § 1 ods. 1 písm. c) a h) podľa predpisov platných do 31. decembra 2003, zostáva zamestnancovi zachovaná po celý čas vykonávania pracovnej činnosti s rovnakým alebo obdobným charakterom, aký má pracovná činnosť, na ktorej vykonávanie bola výnimka udelená, najdlhšie do 30. júna 2010. Časové obmedzenie podľa prvej vety neplatí pre zamestnanca, ktorého odborná prax ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona je viac ako 11 rokov, zamestnanec má viac ako 46 rokov veku a vykonáva pracovnú činnosť s rovnakým alebo obdobným charakterom, aký má pracovná činnosť, ktorú vykonával pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Za účelom preukázania dosiahnutého vzdelania žalobkyne, so zreteľom na výkon funkcie vedúcej skupiny finančnej služby v organizácii žalovaného, predložil žalovaný ako dôkaz úradne overený dobový doklad o vzdelaní žalobkyne, ktorým poukázal na nezrovnalosť obsahu úradne neoverenej kópie dokladu o dosiahnutom stredoškolskom vzdelaní, ktorú žalobkyňa predložila do osobného spisu a úradne overenej kópie dokladu o dosiahnutom stredoškolskom vzdelaní žalobkyne, ktorý si žalovaný na základe sumarizácie písomností nevyhnutných pre účely súdneho konania vyžiadal od vecne príslušného štátneho archívu. Žalovaný má za to, že organizačná zmena bola vykonaná v súlade so zákonom a z organizačnej zmeny je zrejmé, že po realizovanej organizačnej zmene v organizácii žalovaného by žalobkyňa nevykonávala pracovnú činnosť s rovnakým alebo obdobným charakterom, aký mala pracovná činnosť, na ktorej vykonávanie jej žalovaný udelil výnimku z plnenia kvalifikačného predpokladu vzdelania, a preto jej takáto výnimka priamo zo zákona zanikla. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Poukázala na to, že už v žalobe uviedla, že žalovaného informovala o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, predložila aj listinný dôkaz, čestné prehlásenie K.. P. U.. Uviedla, že zákon nevyžaduje, aby oznámenie zamestnanca o trvaní na ďalšom zamestnávaní bolo urobené písomne. Toto jej skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné a to s poukazom na § 151 C.s.p. Podľa žalobkyne skutkové tvrdenie žalovaného, uvedené v jeho odvolaní,
že mu po doručení výpovede neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nebolo ako prostriedok procesnej obrany uplatnené včas (§ 153 ods. 1 C.s.p.), takže naň súd nemusí prihliadať. Skutočnosť, že žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, potvrdil aj žalovaný vo vyjadrení k žalobe. Skutkové tvrdenia ohľadom uvedenej skutočnosti tak boli zhodné. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav o neprerokovaní výpovede žalovaným so závodným výborom odborovej organizácie. Žalovaný mal výpoveď z pracovného pomeru danú žalobkyni prerokovať so závodným výborom a nie iba s predsedom odborovej organizácie a to s poukazom na § 74 Zákonníka práce. Podľa Kolektívnej zmluvy na rok 2014 musela byť žiadosť o prerokovanie doručená 10 dní vopred, aby o nej mohol závodný výbor rokovať na svojom zasadnutí, ktoré malo byť uskutočnené do 7 dní. Používanie ďalších prostriedkov procesnej obrany žalovaným - predkladanie Stanov Slovenského odborového zväzu zamestnancov obrany, je už v odvolacom konaní neprípustné (zákaz novôt v odvolacom konaní). Prerokovanie výpovede nie je právnym úkonom odborovej organizácie, robeným smerom navonok, kedy ju zastupuje jej predseda. Žalobkyňa poukázala na písomný záznam s F.. H.Í., ktorý doložila do spisu a v ktorom F.. H. potvrdil, že s ním nikto jej výpoveď dňa 28.5.2014 neprerokoval. Zotrvala v tvrdení, že úkon „Skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa - prerokovanie", datovaný dňom 28.5.2014, je neurčitý, nezrozumiteľný a teda neplatný. Nie je určený Závodnému výboru základnej organizácie odborov VHÚ, žiada sa v ňom o prerokovanie výpovedí zo strany ministerstva, sú v ňom nezrovnalosti a to, že pracovné miesta sa zrušili k 28.2. 2014, pričom vo výpovedi sa uvádza, že sa pracovné miesto žalobkyne malo zrušiť k 1.3.2014, že došlo k zníženiu stavu zamestnancov, pričom nariadením Ministerstva obrany Slovenskej republiky sa počet zamestnancov u žalovaného zvýšil, poukázala na to, že pracovnoprávne úkony musia byť striktne formalizované, presné a nezameniteľné. Podľa žalobkyne prvoinštančný súd správne posúdil obsah nariadení Ministerstva obrany Slovenskej republiky, v ktorých sa neznižuje stav zamestnancov, ale naopak, zvyšuje. Správne súd vyhodnotil, že zo strany žalovaného išlo o zastretý právny úkon, ktorým bolo premenovanie skupiny finančného zabezpečenia na skupinu finančného a personálneho zabezpečenia. Žalovaný iba opakuje svoje tvrdenia o tom, že žalobkyňa nerobila personalistiku. Toto jeho tvrdenie vyvrátila listinnými dôkazmi založenými do spisu (registratúrne denníky, pracovnoprávne smernice, prístup do personálneho modulu HR IIS SAP), ako aj výpoveďou svedka O.. G.. Preukázala aj trvalú výnimku zo vzdelania. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Odvolací súd konštatuje, že vyjadrenie žalovaného sa obsahom stotožňuje s jeho odvolaním proti rozsudku súdu prvej inštancie.
5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Podľa žalobkyne čestným prehlásením K.. U. preukázala, že oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Zároveň uviedla, že žalovaný ju nevyzval k nástupu do práce. Závodný výbor neprerokoval jej výpoveď z pracovného pomeru vôbec. Predsedovi Základnej organizácie odborov VHÚ bola doručená písomnosť „Skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa - prerokovanie", ktorá je úkonom právne neurčitým, nezrozumiteľným, neplatným, žiada sa ním o prerokovanie výpovedí zo strany ministerstva. Je v ňom odvolávka na zníženie stavu zamestnancov, ktorý sa však zvýšil. Podľa žalobkyne v konaní preukázala, listinnými dôkazmi a výpoveďou svedka O.. G., že u žalovaného vykonávala aj úlohy z oblasti personalistiky a že mala udelenú trvalú výnimku zo vzdelania. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli.
7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. 1, 2, § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.")], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie bolo potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.).
8. Súd prvej inštancie rozsudkom určil, že výpoveď daná žalobkyni žalovaným dňa 28.5.2014 je neplatná, dôvodiac, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nariadením ministra obrany zo dňa 26.2.2014, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie ministra obrany Slovenskej republiky č. 99/2013 o počtoch miest pre
zamestnancov a profesionálnych vojakov štátnych rozpočtových organizácií v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky, v znení nariadenia ministra obrany Slovenskej republiky č. 3/1014, u žalovaného došlo k navýšeniu počtu miest zamestnancov a nie k zrušeniu pracovnej pozície žalobkyne a z rozhodnutia riaditeľa žalovaného zo dňa 26.2.2014 došlo len k premenovaniu skupiny finančného zabezpečenia na skupinu finančného a personálneho zabezpečenia. Zároveň konštatoval, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobkyni dňa 28.5.2014 nebola v zmysle Kolektívnej zmluvy na rok 2014 riadne vopred prerokovaná so závodným výborom základnej odborovej organizácie.
9. Podľa § 77 Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania výpovede z pracovného pomeru (28.5.2014) neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Dvojmesačná lehota uvedená v tomto ustanovení je lehota prekluzívna, čo znamená, že ak sa účastník v uvedenej lehote nedomáha vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, jeho právo zanikne; na zánik práva prihliada súd ex offo.
10. Podľa § 74 citovaného Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
11. Žalobkyňa sa žalobou v prejednávanej veci, doručenou súdu dňa 30.10.2014, domáhala vyslovenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, danej jej žalovaným dňa 28.5.2014, z dôvodu nadbytočnosti, tvrdiac, že tento výpovedný dôvod nie je daný, keďže nedošlo k zrušeniu skupiny finančného zabezpečenia a počet zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa rozšíril. Za ďalší dôvod neplatnosti výpovede považovala skutočnosť, že žalovaný jej neponúkol inú, pre ňu vhodnú prácu. V žalobe tak žalobkyňa neuplatnila dôvod neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a to, že výpoveď nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov.
12. Keďže na zánik práva jeho neuplatnením v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote prihliada súd ex offo, bez ohľadu na to, či uvedenú skutočnosť namieta žalovaná strana, súd prvej inštancie pochybil, keď neprihliadol na to, že žalobkyňa v žalobe, v zákonom stanovenej lehote neuplatnila dôvod neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, vyplývajúci z ustanovenia § 74 Zákonníka práce. V prejednávanom prípade sa po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty súd už nemôže zaoberať otázkou platnosti resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že výpoveď nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov.
13. Podľa § 79 ods. 1 veta prvá citovaného Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
14. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Vytýkal súdu prvej inštancie, že opomenul dôležitú skutočnosť a to, že žalobkyňa neoznámila, po doručení výpovede, žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že základným predpokladom uplatnenia nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Žalobkyňa k žalobe pripojila listinný dôkaz, čestné prehlásenie P. U. (č. l. 12 spisu), podľa ktorého po odovzdaní výpovede výslovne uviedla pánovi riaditeľovi, že považuje výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnaní. Odvolací súd však poukazuje na výpoveď svedka P. U. na pojednávaní konanom dňa 13.10.2017 (č. l. 312 a nasl. spisu), keď na otázku právneho zástupcu žalobkyne, či bol svedok prítomný aj pri doručovaní výpovede žalobkyni svedok odpovedal, že nebol prítomný, ako uviedol v úvode, to sa dozvedel až o niekoľko dní neskôr, že žalobkyňa už v ten deň dostala
výpoveď (č.l. 314 spisu). Rovnako odvolací poukazuje na to, že svedok vo svojej výpovedi uviedol, že neskôr sa dozvedel, že ešte v ten deň žalobkyňa dostala skutočne výpoveď (č. l. 314 spisu). V konaní tak zatiaľ nebolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa oznámila žalovanému, že na ďalšom zamestnaní trvá. Túto odvolaciu námietku žalovaného preto odvolací súd považuje za dôvodnú. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude vysporiadať sa s rozporom medzi čestným prehlásením svedka a jeho výpoveďou v otázke oznámenia žalobkyne žalovanému, že na ďalšom zamestnaní trvá, prípadne na preukázanie tejto skutočnosti vykonať ďalšie dokazovanie, za aktívnej účasti strán sporu, resp. aj z vlastnej iniciatívy (§ 319 C.s.p.). Vyriešenie tejto zásadnej otázky má význam pre ďalšie pokračovanie sporu, keďže ako na to poukázal žalovaný v odvolaní, v prípade, že žalobkyňa neoznámila žalovanému, že na ďalšom zamestnaní trvá, potom jej pracovný pomer skončil dohodou uplynutím výpovednej doby, ak bola daná neplatná výpoveď (§ 79 ods. 3 Zákonníka práce).
15. V súvislosti s výpovedným dôvodom z pracovného pomeru (nadbytočnosť zamestnanca) súd prvej inštancie konštatoval, že nariadením ministra obrany zo dňa 26.2.2014, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie ministra obrany Slovenskej republiky č. 99/2013, o počtoch miest pre zamestnancov a profesionálnych vojakov štátnych rozpočtových organizácií v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky, v znení nariadenia ministra obrany Slovenskej republiky č. 3/1014, u žalovaného došlo k navýšeniu počtu miest zamestnancov a nie k zrušeniu pracovnej pozície žalobkyne a z rozhodnutia riaditeľa žalovaného zo dňa 26.2.2014 vyplýva, že došlo len k premenovaniu skupiny finančného zabezpečenia na skupinu finančného a personálneho zabezpečenia. Odvolateľ v tejto súvislosti v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pri tomto odvolacom dôvode ide o taký postup súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, pri ktorom súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Odvolací poukazuje na to, že súd prvej inštancie iba konštatoval zistenia, vyplývajúce z vyššie uvedených dôkazov (nariadenie ministra obrany a rozhodnutie riaditeľa), uvedené dôkazy však nepodrobil hodnoteniu v súlade s § 191 C.s.p. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude opätovne posúdiť vykonané dôkazy z hľadiska existencie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, uplatneného vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 28.5.2014 a to zrušenie jednej z častí zamestnávateľa (zrušená skupina finančného zabezpečenia a tým aj miesto vedúca skupiny finančného zabezpečenia), vzhľadom na zmenu rozsahu jeho úloh s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, teda posúdiť organizačnú zmenu prijatú zamestnávateľom, nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosťou zamestnanca, prípadne vykonať ďalšie dokazovanie.
16. Žalobkyňa v súvislosti s vyslovením neplatnosti výpovede z pracovného pomeru v žalobe dôvodila aj tým, že žalovaný jej neponúkol iné, pre ňu vhodné pracovné miesto. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie však nie je zrejmé, ako sa vysporiadal so splnením uvedenej podmienky platnosti, resp. neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Úlohou súdu prvej inštancie tak opätovne bude postupom podľa § 191 C.s.p. vyhodnotiť vykonané dokazovanie a v rozhodnutí, v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p., svoj postup presvedčivo odôvodniť.
17. Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považovala skutkové tvrdenia o oznámení zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, za nesporné s poukazom na § 151 C.s.p., odvolací súd poukazuje na to, že konanie v prejednávanom prípade bolo začaté za účinnosti O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Námietku žalobkyne, týkajúcu sa účinného popretia skutkových tvrdení, tak nemožno akceptovať. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu poukazovala aj na zákaz novôt v odvolacom konaní a to v súvislosti s preukázaním prerokovania výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov. Keďže uvedený výpovedný dôvod nebol žalobkyňou uplatnený v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote, nemá táto námietka v ďalšom konaní relevanciu.
18. Keďže za daného stavu by odvolací súd rozhodnutím vo veci nahrádzal prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov, ku ktorým by odvolací súd dospel z hľadiska rozhodujúcich skutočností, považoval odvolací súd za potrebné rozhodnutie súdu
prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
19. Odvolací súd zrušil aj odvolaním napadnutý výrok o trovách konania, pričom dáva do pozornosti súdu prvej inštancie potrebu postupovať pri opätovnom rozhodovaní o trovách konania podľa § 262 ods. 1 a 2 C.s.p., kedy súd rozhodne najprv o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.) a až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
20. O náhrade trov (tohto) odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).