Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3To-110-2020.pdf
PDF · 98.22 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/110/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného U. P., nar. XX.XX.XXXX v S., pre pokračovací prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 31T/22/2019-320 zo dňa 24.02.2020, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.04.2021 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného U. P., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 31T/22/2019-320 zo dňa 24.02.2020 bol obžalovaný U. P., nar. XX.XX.XXXX v S., trvale bytom O. XXX, uznaný vinným z pokračovacieho prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s pokračovacím prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe
že
1/ dňa 20.09.2017 v čase o 0:23 hod na predajni čerpacej stanice MOJAN s.r.o. v Šintave č. 507 vykopol pravú bočnú časť na vchodových dverách a následne cez vzniknutý otvor vošiel do predajne, odkiaľ zobral väčšie množstvo cigariet rôznych druhov, čím spôsobil poškodenému MOJAN, s.r.o., IČO: 36 810 096, škodu na odcudzenom tovare vo výške 3.342,28 eur a poškodením dverí vo výške 379,20 eur
2/ dňa 24.09.2017 v čase o 0:43 hod na predajni čerpacej stanice MOJAN, s.r.o. v Šintave č. 507 vykopol ľavú bočnú časť na vchodových dverách a následne cez vzniknutý otvor vošiel do predajne, odkiaľ zobral väčšie množstvo cigariet rôznych druhov, čím spôsobil poškodenému MOJAN, s.r.o., IČO: 36 810 096, škodu na cudzom tovare vo výške 2.000 eur a poškodením dverí vo výške 350 eur
Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 4 a § 41 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky a 2 (dva) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona okresný súd zaradil obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
O náhrade škody okresný súd rozhodol podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, obžalovanému uložil povinnosť nahradiť škodu poškodenému MOJAN s.r.o., IČO: 36 810 096, so sídlom Šintava 510 škodu vo výške 4.071, 48 eur.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 320-323.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 12.02.2019 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Galanta obžalobu na obžalovaného. Z dôvodu zmeny zákona okresný prokurátor na nariadenom hlavnom pojednávaní zmenil právnu kvalifikáciu skutku tak, ako je uvedené vyššie. Obžalovaný doručil okresnému súdu žiadosť o vykonanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti a výslovne odmietol účasť na hlavnom pojednávaní. Okresný súd preto vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného, keď vec bolo možné rozhodnúť aj bez jeho prítomnosti. Na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním zápisnice o skoršej výpovedi obžalovaného (obvineného), prečítaním zápisníc o skorších výpovediach svedkov U. P., U. X., Q. M., oboznámením zápisnicou o obhliadke miesta činu, hlásením o použití služobného psa, zápisnicou o rekognícií, zápisnicou o rekognícií podľa hlasu, chôdze a postavy, zápisnicami o vykonaní domových prehliadok, zápisnicou o obhliadke tela pôvodne obžalovaného H. O., lekárskou správou pôvodne obžalovaného H. O., zápisnicou o vydaní veci, znaleckým posudkom KEÚ PZ ČES:PPZ-KEU-BA-EXP-2017/12109 a KEÚ PZ ČES PPZ-KEU-BA-EXP-2017/12110, faktúrou o vykonaní opráv, odpisom registra trestov na obžalovaného, výpisom z ústrednej evidencie priestupkov MV SR. Na základe takto vykonaných dôkazov vyhodnotiac ich jednotlivo, ako aj vo vzájomnom súhrne mal okresný súd najmä stotožnením DNA stopy jednoznačne preukázané, že oba skutky spáchal obžalovaný. Obžalovaný hodnoverným spôsobom nevysvetlil ako sa jeho DNA stopa našla pri prvom skutku na dverách predajne v mieste, v ktorom bolo vytlačené sklo, a v druhom prípade v krvnej stope na vreci s lupom ako aj na kukle a rukaviciach páchateľa, pričom použitie a odhodenie kukly a rukavíc bolo preukázané výpoveďou svedka U. X.. Musel to byť práve obžalovaný, kto sa do obchodu vlámal a zobral cigarety a v druhom prípade prišiel do konfliktu so svedkom U. X.. Obhajobe obžalovaného (o prebudení v trenkách v poli) okresný súd neuveril. Skutky na podklade obžaloby okresný súd vyhodnotil ako čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, vzhľadom na ich časovú následnosť, totožný spôsob spáchania a totožný predmet útoku.
Pokiaľ ide o ukladanie trestu, obžalovanému vzhľadom na zbiehajúcu sa trestnú činnosť bolo potrebné ukladať úhrnný trest podľa prísnejšej trestnej sadzby, a to v rozmedzí 6 mesiacov až 3 roky. Okresný súd u obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, pričom zistil dve priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h) a písm. m) Trestného zákona, v dôsledku čoho bolo potrebné zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Upravená trestná sadzba, z ktorej okresný súd pri ukladaní trestu vychádzal bola v rozmedzí 1 rok a 4 mesiace až 3 roky. Vzhľadom na postoj obžalovaného a jeho doterajší život bolo dôvodné obžalovanému uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a 2 mesiace so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
O náhrade škody rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku, keď poškodený si škodu riadne a včas uplatnil, pričom výšku spôsobenej škody mal súd preukázanú listinnými dôkazmi.
Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal odvolanie obžalovaný, ktoré písomne odôvodnil na č.l. 324-325.
Obžalovaný namieta nesprávny procesný postup okresného súdu, ktorý sa nevysporiadal s argumentáciou o tom, že krv obžalovaného sa mohla na miesto činu dostať tak, že obžalovaný ako závozník na uvedenej pumpe viackrát tankoval, zvykne mať poranené ruky z práce. Tiež má vysoký krvný tlak, poukazuje na samovoľné púšťanie krvi z nosa, a to aj pri kýchnutí. Rozhodnutie súdu považuje za svojvoľné. V deň spáchania skutku v bode 2/ obžaloby nebol na mieste skutku, nachádzal sa v Irish pube v Trnave, kde bol napadnutý, po údere do hlavy sa zobudil na neznámom mieste niekde v poli pri Šintave s ranou na hlave a len v trenkách. Obžalovaný navrhol vypočuť svedka, ktorý mu pri ceste privolal pomoc. Rovnako navrhoval vypočuť znalca z odboru zdravotníctva na preukázanie toho, či rany obžalovaného mohli byť spôsobené bejzbalovou palicou. Obžalovaný napáda konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, keď okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy. Okresný súd zároveň dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože ak by bol na uvedenej čerpacej stanici zranený strážnikom údermi do hlavy bejzbalovou palicou, muselo byť na mieste skutku množstvo krvi. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Skutkov na podklade obžaloby sa nedopustil.
Okresný prokurátor sa k odvolaniu obžalovaného nevyjadril.
Pred nariadeným verejným zasadnutím boli dňa 08.04.2021 tunajšiemu odvolaciemu súdu doručené e- mailové podania obžalovaného (ktoré následne doplnil v listinnej podobe dňa 09.04.2021), v ktorých
obžalovaný vyjadril súhlas, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti, a zároveň vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcov Krajského súdu v Trnave. Námietku odôvodnil procesným postupom tunajšieho odvolaciemu súdu, ktorý podľa tvrdenia obžalovaného mal v minulosti opakovane zrušiť uznesenie Okresného súdu Trnava, ktorý obžalovaného prepustil z väzby. Navrhol, aby Najvyšší súd SR rozhodol o odňatí jeho trestnej veci tunajšiemu odvolaciemu súdu a pridelil vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 13.04.2021 za prítomnosti zástupcu Krajskej prokuratúry v Trnave, na ktorom oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov na obžalovaného ako aj podstatným obsahom spisu. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil obžalovaný ako aj poškodený, na čo senát odvolacieho súdu vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné zasadnutie vykoná v ich neprítomnosti, čomu nebránila žiadna zákonná prekážka. Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Senát odvolacieho súdu zároveň reagujúc na doručené námietky zaujatosti vznesené obžalovaným konštatoval, že o týchto námietkach nebude konať, keď sa tieto týkali procesného postupu.
Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaného okresný súd jasne, zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými úvahami sa spravoval. Zároveň trest uložený obžalovanému považuje za zákonný.
Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd závery okresného súdu prezentované v napadnutom rozsudku osvojil a v celom rozsahu na ne odkazuje bez potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom uznesení. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa sťažnostný súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal. (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018)
Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné: Vo vzťahu k vznesenej námietke zaujatosti obžalovaným, jeho námietka nespĺňala nielen formálne ale ani materiálne podmienky. Námietka bola doručená odvolaciemu súdu dňa 08.04.2021, t.j. necelých 5 dni pre nariadeným termínom verejného zasadnutia, o ktorom bol obžalovaný upovedomený už dňa 02.02.2021 (viď doručenka na č.l. 328 rub). Obžalovaný mal možnosť vzniesť námietku bezodkladne ihneď, čo sa o dôvodoch domnelého vylúčenia dozvedel (§ 31 ods. 5 Trestného poriadku). Obžalovaný tak urobil až dva mesiace po tom, ako bol upovedomený o termíne verejného zasadnutia, čím nesplnil formálnu podmienku. Na tomto mieste je nutné poukázať na to, ž napadnutý rozsudok bol vyhlásený dňa 24.02.2020, obžalovanému bol rozsudok doručený dňa 28.05.2020. Odvolanie obžalovaného bolo okresnému súdu doručené dňa 09.06.2020. Už v tomto momente (majúc na mysli v momente podania odvolania, pozn. odvolacieho súdu) obžalovaný vedel, ktorý inštančne nadriadený súd bude o jeho opravnom prostriedku (vzhľadom na jeho predchádzajúcu trestnú činnosť) rozhodovať, a teda námietku mohol a mal vzniesť už v tomto momente. Pokiaľ ide o samotný dôvod, a to niekdajšie rozhodovanie tunajšieho odvolacieho súdu o väzbe obžalovaného v inej trestnej veci, takýto dôvod nemožno považovať za dôvod vylúčenia, resp. akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti konajúceho súdu. Rovnako je irelevantné to, že v inej trestnej
veci obžalovaného Ústavný súd SR rozhodol o nezákonnosti väzby, pričom toto tvrdenia navyše ostalo len v rovine nepodloženého tvrdenia obžalovaného, a spočívalo v procesnom postupe súdu, ktorým nie je možné odôvodňovať námietku zaujatosti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že námietka zaujatosti musí spočívať na objektívnych skutočnostiach, pričom osoba vznášajúca námietku musí presne konkretizovať v čom spočíva jeho presvedčenie o zaujatosti. Nemôže ísť o námietku subjektívneho charakteru, navyše nepodloženú žiadnym relevantným tvrdením, typu: „jedna babka povedala“. Odvolaciemu súdu je viac než zrejmé, že obžalovaný (vedomý si uloženia trestu) sa podaním takto nedôvodnej námietky snažil len oddialiť, resp. spôsobiť prieťah v konaní na strane súdu, čím by si de facto oddialil výkon uloženého trestu.
Inštitút odňatia a prikázania veci možno uplatniť len vtedy, ak pre tento postup existujú dôležité dôvody. Dôležitými dôvodmi, ktoré Trestný zákon bližšie nedefinuje, sú pritom predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú zistenie skutkového stavu veci, výchovné pôsobenie trestného konania na páchateľa i na ostatných občanov a čo najrýchlejšie prejednanie veci. Medzi dôvody svedčiace pre odňatie veci príslušnému súdu patrí tiež požiadavka zabezpečenia objektivity súdneho konania a spravodlivého rozhodnutia v prípadoch, kedy sú vylúčení všetci sudcovia príslušného súdu. Námietku zaujatosti však možno vznášať len proti tým sudcom, ktorí sa na prejednávaní a rozhodovaní veci skutočne podieľajú a nie proti neurčitým osobám, napr. všetkým sudcom určitého súdu. Taktiež je nevyhnutné uviesť konkrétne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť podozrenie z nestranného, neobjektívneho alebo nezákonného rozhodovania v danej veci. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Ndt/18/2011 zo dňa 22.11.2011)
Odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako špekuláciu a obštrukciu obžalovaného v snahe oddialiť rozhodnutie, a teda oddialiť uloženie trestu. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd o námietke zaujatosti (ktoré nespĺňala materiálne ani formálne podmienky) nerozhodoval a neprihliadal na ňu.
Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).
Odvolací súd s poukazom na vykonané dokazovanie ako aj celý obsah spisu konštatuje, že vina obžalovaného bola jednoznačne preukázaná, a to nielen zaistenými stopami DNA, ktorými bol ako páchateľ oboch skutkov stotožnený obžalovaný, ale aj výpoveďou svedka U. X., ktorý obžalovaného pri skutku 2/ prichytil.
Pokiaľ ide o hlavný usvedčujúci dôkaz - stopa DNA obžalovaného na mieste vchodových dverí, v ktorom bolo vytlačené sklo a vytvorený otvor (skutok v bode 1/) a tiež stopu DNA (krv) na zemi v objekte čerpacej stanice MOJAN, s.r.o., na vreci s lupom, odhodenej kukle a gumených rukaviciach (skutok v bode 2/), DNA stopa bola jednoznačne stotožnená s obžalovaným, za súčasného vylúčenia iných osôb. Znalecké skúmanie vylúčilo akúkoľvek zámenu, potvrdilo, že ide o jednoznačný profil obžalovaného. Odvolací súd rovnako ako okresný súd neprijal obranu obžalovaného o tom, že stopa krvi v objekte čerpacej stanice MOJAN, s.r.o. mohla byť zanechaná pri tankovaní, resp. prekladaní palivového dreva obžalovaným, ktoré na tejto pumpe zvykol robiť. Pokiaľ ide o skutok v bode 1/stopa DNA bola zaistená v mieste, kde došlo k vytlačeniu skla, čo nasvedčuje tomu, že táto stopa bezprostredne súvisí s krádežou. Pokiaľ ide o skutok v bode 2/ DNA stopa krvi bola zaistená jednak z areálu zeme, kde mal obžalovaný ako páchateľ od svedka X. utržiť dve rany bejzbalovou pálkou (do oblasti hlavy a ramena), na kukle ako aj gumených rukaviciach. Svedok X. ako priamy svedok toho, keď si obžalovaný stiahol kuklu z hlavy a odhodil ju do poľa, kde boli následne nájdené aj gumené rukavice celkom jednoznačne vypovedal o tom, že tieto predmety odhodil páchateľ, ktorého sa snažil chytiť, a ktorého bezprostredne predtým udrel. Výpoveď svedka X. o priebehu skutku v bode 2/ zodpovedala aj kamerovému záznamu, kedy relevantne opísal skutkový dej, ktorý sa udial priamo na čerpacej stanici, ale aj následný útek obžalovaného do poľa
smerom na vinice, kde odhodil kuklu a rukavice. Kukla ako aj rukavice boli pritom nájdené na miestach, ktoré označil svedok, čo len opäť verifikovalo jeho výpoveď.
Obžalovaný sa bránil tým, že skutok v čase spáchania skutku v bode 2/ obžaloby bol v Trnave, v Irish pube, kde ho napadla neznáma osoba, táto ho uniesla, pohodila na neznáme miesto do poľa len v trenkách. Táto obrana je vzhľadom na zistený skutkový dej absolútne neprijateľná a absurdná. Nielenže obžalovaný nepodal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa pre údajný útok v Irish pube (absencia kamerových záznamov ako dôvod nepodania trestného oznámenia je neúčinná a slabá), tento bol spozorovaný hliadkou PZ práve neďaleko miesta, čerpacej stanice, a náhodou v rozhodnom čase (t.j. bezprostredne po tom, ako ku krádeži došlo), v spodnom prádle (zrejme okrem kukly a rukavíc sa obžalovaný zbavoval aj ďalšieho svojho odevu, aby zmaril stopy k stotožneniu páchateľa) a navyše so zranením hlavy, ktoré taktiež náhodou korešpondovalo so zranením, resp. útokom svedka X.. Nielenže obrana obžalovaného nebola spôsobila akýmkoľvek spôsobom spochybniť záver o vine, ale jeho obrana celkom zapadla do skutkového deja. Obžalovaný opakovane uvádzal, že sa v poli pri obci Šoporňa (čo je susedná obec Šintavy) zobudil okradnutý o peňaženku, všetky doklady ako aj ošatenie, avšak počas výsluchu v prípravnom konaní svoju totožnosť preukázal riadne občianskym preukazom, ktorý mu mal byť odcudzený a ktorý nebol platný, v dôsledku nahlásenia odcudzenia. Na otázku vyšetrovateľa, aby túto nezrovnalosť vysvetlil, len stručne uviedol, že občiansky preukaz našiel doma. Vierohodnosť výpovede obžalovaného znižuje aj to, že ako obranu použil to, že na túto čerpaciu stanicu zvykol voziť palivové drevo a tankovať tam, pritom v prípravnom konaní uviedol, že na tejto čerpacej stanici a v jej okolí nikdy nebol, v okolí Šintavy sa nikdy nezdržiaval, nemá tam žiadnych známych, zdržiava sa len v mieste svojho bydliska (obec O.) a na území mesta Trnava.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že obžalovaný sa dopustil spáchania oboch skutkov tak, ako je uvedené obžalobe, keď dôkazy DNA jednoznačne usvedčovali jeho ako páchateľa, nebola zistená akákoľvek iná možnosť zanechania stôp DNA jednak na predajni čerpacej stanice a jednak na predmetoch, ktoré boli použité na odnos lupu a maskovanie páchateľa, pričom obrane obžalovaného nebolo možné uveriť.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že obžalovaný sa svojim konaním dopustil spáchania pokračovacieho prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b) , ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, do úvahy preto prichádzalo uloženie úhrnného trestu v zmysle § 41 ods. 1 Trestného zákona, a to podľa trestnej sadzby najprísnejšie trestnej, t.j. podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona v rozmedzí 6 mesiacov až 3 roky. Správne okresný súd vzhliadol u obžalovaného dve priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona za absencie poľahčujúcej okolnosti, v dôsledku čoho bolo potrebné pri uložení trestu vychádzať z upravenej trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona, a to 1 rok a 4 mesiace až 3 roky.
K osobe obžalovaného sa žiada dodať, že z odpisu registra na obžalovaného je zrejmé, že ide o osobu s kriminálnou minulosťou, doposiaľ bol 3 krát súdne trestaný pre majetkovú trestnú činnosť a hľadí sa na neho ako na špeciálneho recidivistu vo vzťahu k majetkovej trestnej činnosti. Aj napriek predošlým odsúdeniam nezaujal kritický postoj k svojej protiprávnej činnosti, preto je nutné pôsobiť naň uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody. Trestné konanie má sledovať preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy, čo sa však v danom prípade nestalo. Práve preto odvolací súd považuje trest uložený obžalovanému v trvaní 2 roky a 2 mesiace (v strednej polovici trestnej sadzby) za trest síce zákonný, avšak vzhľadom na jeho kriminálnu minulosť až mierny. Vzhľadom k absencií odvolania prokurátora v neprospech obžalovaného v zmysle zásady reformatio in peius (rozhodnutie k horšiemu) a jeho zákaz (prohibitio reformationis in peius) nemohol odvolací súd sprísniť trest obžalovanému.
Úplne na záver v reakcií na rozsiahle námietky podané obžalovaným odvolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania, tak ako učinil aj v tomto rozhodnutí. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).).
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku a tiež § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.