Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/100/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka v právnej veci žalobcu: O.. D. W. H. H. Z. O.. D. W. - J. - Q. J. E. H. Q. XX, XXX XX Q., O., právne zastúpený: H. proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14. mája 2020, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 21.07.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“) č. 100174037/2020 zo dňa 16.01.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017 v sume 1.823,55 eur.

2. Žalobca v podanej žalobe žiadal, aby správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo, nakoľko vydaním napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy boli dotknuté práva žalobcu, pričom napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane, považuje za nesprávne, a to najmä z dôvodov, uvedených v , , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a preto žiada správny súd o zrušenie napadnutého rozhodnutia a súčasne o zrušenie prvostupňového rozhodnutia.

3. Žalobca úvodom správnej žaloby namietal nesprávny výrok rozhodnutia správcu dane, v ktorom podľa jeho názoru absentujú podstatné a zákonnom obligatórne určené náležitosti. Zo samotného znenia § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku vyplýva, čo musí výrok rozhodnutia obsahovať a za akých podmienok. Ako príklad možno uviesť, že výrok rozhodnutia musí obsahovať

lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť alebo ak ide o peňažné plnenie, tak aj sumu a číslo účtu na ktorý má byť suma zaplatená. Z uvedeného znenia jasne vyplýva, že uvedenie lehoty plnenia a čísla účtu vo výroku rozhodnutí sú podmienené ďalšími skutočnosťami, a to povinnosťou plniť alebo peňažným plnením. Rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku však nie je podmienené žiadnou inou skutočnosťou, žalobca je preto toho názoru, že každé rozhodnutie vydané správcom dane musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje aj rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku. Žalobca si dovoľuje zásadne zdôrazniť, že význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania, a tiež že náklady správcovi dane nepochybne vznikli. Žalobca s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. zo dňa 30.09.1998 konštatoval, že výrok rozhodnutia správcu dane zákonom obligatórne ustanovené náležitosti neobsahuje, je zmätočný a v konečnom dôsledku výroková časť napadnutého rozhodnutia je nezrozumiteľná a poznačená vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti.

4. Žalobca ďalej namietal nesprávny postup daňových orgánov pri doručovaní písomností v daňovom konaní. Správca dane podľa neho opakovane a sústavne porušoval uvedené ustanovenia o doručovaní dokumentov elektronickými prostriedkami, v konečnom dôsledku ani napadnuté rozhodnutie nebolo doručené zákonom ustanoveným spôsobom, t.j. elektronickými prostriedkami. Na jednej strane Finančná správa SR rigidne vyžaduje od daňových subjektov, aby elektronicky komunikovali so správcami dane v zmysle daňového poriadku, pričom samotné orgány Finančnej správy SR (najmä daňové úrady) ignorujú jasne definovanú zákonnú povinnosť, ktorá sa týka doručovania dokumentov elektronickými prostriedkami daňovým subjektom. Žalobca má za to, že nejestvuje ani technická prekážka, ktorá by orgánom Finančnej správy SR, v tomto prípade daňovým úradom, bránila doručovaniu dokumentov elektronickým prostriedkami. Príkladmo je možné uviesť, kedy orgány Finančnej správy SR komunikujú s daňovými subjektmi, resp. účastníkmi správnych konaní, elektronickými prostriedkami, a to elektronická komunikácia daňových a colných úradov v rámci správnych konaní - www.slovensko.sk a colných úradov v rámci správy spotrebných daní - www.financnasprava.sk.

5. Vo vzťahu k úhradám inkasovaným od spoločnosti R. so sídlom R., XXX XX J. (ďalej len „R. I.“) žalobca namietal rozpory týkajúce sa predovšetkým svedeckej výpovede W.K., predtým W. (ďalej len „R.“) v nadväznosti na vyjadrenia žalobcu a dôkazov, ktoré mal správca dane k dispozícii. Svedkyňa R. sa vyjadrila, že tejto spoločnosti vystavovala faktúry a že faktúry vystavovala na vzor faktúry, ktorý bol uložený v počítači žalobcu. Svedkyňa taktiež uviedla aj to, že faktúry si vystavoval žalobca sám. S uvedeným namietaným rozporom sa správca dane nevysporiadal, preto nie je pravdivé vyjadrenie správcu dane, že sa nemal akým rozporom medzi vyjadreniami zaoberať. Správca dane vykonaným preverovaním zistil, že prepravu u spoločnosti S. telefonicky objednávala za žalobcu R., a taktiež v spoločnosti R.L. s.r.o., so sídlom C., O. objednávku vystavila ona. Uvedené zistenia a vyjadrenia súhlasia a potvrdzujú vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že: „...čo sa týka spoločnosti S. že predpokladá, že sa to týka spoločnosti R., že to všetko riešila jeho manželka, že on do toho nevstupoval, že predpokladá, že po ich rozchode ďalej vykonávala tú činnosť okolo R. a že kontrolórom predložil o tom dôkaz, že manželka využívala na tieto účely jeho súkromný účet, že mala naň dispozičné právo...“ Vzhľadom na to, že žalobca vedie so R. konanie vo veci vysporiadania BSM a vzťah medzi žalobcom a svedkyňou nie je pozitívny, je žalobca toho názoru, že nebolo v záujme svedkyne uviesť počas výpovede úplné a pravdivé skutočnosti.

6. V nadväznosti na inkasované peňažné prostriedky od spoločnosti R. I.I. poukázal na to, že účet zriaďuje peňažný ústav pre jeho majiteľa na základe zmluvy o bežnom účte alebo na základe zmluvy o vkladovom účte. Uzavretím zmluvy vzniká medzi peňažným a majiteľom účtu dvojstranný záväzkový právny vzťah. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) používa v ustanovení a nasl. termín „majiteľ účtu“, i keď účet sám o sebe nemá majetkovú hodnotu a peňažné prostriedky na ňom uložené sú v majetku peňažného ústavu. Za „majiteľa účtu“ je treba z pohľadu ustanovení o bežnom a vkladovom účte považovať osobu, pre ktorú peňažný ústav zriadil na základe zmluvy účet. Nie je rozhodujúce, komu patria peňažné prostriedky na účte v banke, nakoľko patria banke, ale kto je majiteľom bankového účtu, t. j. osoba, ktorá disponuje pohľadávkou voči banke na vyplatenie peňažných

prostriedkov na príslušnom bankovom účte. Správca dane vykonaným dokazovaním zistil, že svedkyňa R. využívala bankový účet, na ktorý boli pripísané peňažné prostriedky od spoločnosti R., resp. že k nemu mala dispozičné právo, t. j. rovnako mala pohľadávku voči banke, ktoré jej umožňovalo nakladať s nimi. Pohľadávku voči banke mal teda jednak žalobca a pohľadávku voči banke mala aj R.. V odôvodnení rozhodnutia správcu dane je zdôraznené, že R. bola zamestnankyňou žalobcu, pracovala ako špeditérka a zoberala sa vyťažovaním áut, vystavovaním faktúr a ukladaním dokladov, ktoré jej žalobca doniesol. V súvislosti s uvedeným žalobca poukazuje na to, že by bolo neobvyklé, aby mal zamestnanec dispozičné právo k súkromnému účtu svojho zamestnávateľa. V danom prípade však išlo o manželku žalobcu, ktorá mala dispozičné právo k jeho súkromnému účtu a čerpala z neho peňažné prostriedky. Ak teda R. mala k bankovému účtu žalobcu dispozičné právo, rovnako mala pohľadávku voči banke, čo jej umožňovalo nakladať s peniazmi na účte. Pohľadávku voči banke mal teda jednak žalobca a pohľadávku voči banke mala aj R., preto len na základe konštatovania správcu dane (bez preukázania, komu boli peňažné prostriedky určené a koho boli príjmami), o tom, že preukázal, že úhrady boli opakovane pripisované na súkromný účet žalobcu, nemožno žalobcovi zvýšiť výsledok hospodárenia.

7. V súvislosti so zisteniami týkajúcimi sa zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťou E. so sídlom P., XXX XX T.,.X XXX XXX . (ďalej len „E.) a neuznaním daňových výdavkov na základe týchto zdaniteľných plnení žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia správcu dane vôbec nie sú zrejmé jeho myšlienkové pochody, nakoľko len opisuje aké úkony boli vykonané, pričom v rozhodnutí ani neuvádza úplné zistenia. Žalobca ďalej v správnej žalobe poukazoval na ďalšie skutočnosti, týkajúce sa neuznania daňových výdavkov na základe faktúr vystavených uvedenou spoločnosťou.

8. Vo vzťahu k dodávateľskej spoločnosti T. žalobca uviedol, že preukázal svoje tvrdenia ohľadom zdaniteľných obchodov dokladmi, ktoré boli predložené k výkonu daňovej kontroly a následne boli tieto verifikované aj E. <. ktorý potvrdil spoluprácu so žalobcom v rámci iného daňového konania, a tiež poskytol správcovi dane čestné vyhlásenie, ktorým taktiež potvrdil spoluprácu spoločnosti T.. so žalobcom. Žalovaný ako ani správca dane však tento dôkaz vôbec neakceptoval. Žalobca v priebehu konania navrhoval správcovi dane, z dôvodu, že svedok B. sa nemohol dostaviť pred správcu dane z objektívnych dôvodov, aby mu zaslal konkrétne otázky, ktoré považuje za potrebné zodpovedať. Žalobca akceptoval vyjadrenie správcu dane, že nepripúšťa písomnú svedeckú výpoveď, avšak ak správca dane potreboval zodpovedať konkrétne otázky, nič mu nebránilo v tom, aby tieto za účelom úplného zistenia skutkového stavu zaslal B., ktorý so správcom dane komunikoval. Žalobca nedokáže žiadnym spôsobom ovplyvniť, aby jeho dodávatelia alebo odberatelia predkladali správcovi dane požadované doklady, a preto tieto skutočnosti nemôžu byť na ťarchu žalobcu. Správca dane obstarané dôkazy vyhodnotil v neprospech žalobcu pričom neuviedol, z akého dôvodu, a tiež nepreukázal, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie týchto dôkazov. Podľa daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Z uvedeného ustanovenia podľa žalobcu vyplýva, že výpočet dôkazov nie je taxatívny a zahŕňa len tie najdôležitejšie dôkazy. Vo všeobecnosti sa však pod dôkazom rozumie všetko, prostredníctvom čoho bude určitá skutočnosť zistená alebo objasnená, vďaka čomu bude správne určená daň v daňovom konaní, ale za splnenia podmienky, že nebol dôkaz získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V danom prípade nebolo zo strany žalovaného alebo správcu dane preukázané, že čestné vyhlásenie B. bolo získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a preto neexistuje ani žiadny relevantný dôvod, prečo by žalovaný alebo správca dane predmetný dôkaz nemali akceptovať. Aj pri tomto dodávateľovi žalobca zdôraznil, že obsah dôkazného bremena daňového subjektu nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek skutočností, aj takých, na preukázanie ktorých neexistuje zákonná povinnosť, resp. ktorých preukázaním sú zaťažené iné subjekty. V rozhodnutí žalovaného chýba presné vymedzenie, ktoré skutočnosti bol povinný preukázať žalobca, teda vymedzenie okruhu dôkazov, ktorými žalobca musí disponovať. Vyššie uvedené konštatovanie správcu dane pre odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje.

9. Žalobca záverom správnej žaloby uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia správcu dane je málo zrozumiteľné, chaotické a neprehľadné. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia neprehľadne popisuje priebeh daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, neprehľadne a chaoticky uvádza zistenia, vyjadrenia žalobcu a vyjadrenia správcu dane, pričom z odôvodenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akú relevanciu majú všetky uvádzané informácie pre rozhodnutie vo veci. Takto koncipovaný obsah odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia spôsobuje jeho celkovú neprehľadnosť a chaotickosť, pričom navodzuje dojem, že ide len o zhrnutie obsahu administratívneho spisu z daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia správcu dane absentujú vlastné závery správcu dane, z ktorých by bolo zrejmé, ktoré skutočnosti boli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci a akými úvahami sa správca dane pri ich vyhodnotení riadil. Samotné uvedenie zistení a konštatovanie, ktorý dôkaz zo strany daňového subjektu je nepreukazný pre odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje. Správca dane musí riadne vysvetliť prečo vo veci rozhodol tak ako rozhodol, pričom toto vysvetlenie musí byť zrozumiteľné. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí len neprehľadne a zmätočne opisuje podklady, ktoré boli v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania získané alebo predložené žalobcom, a to bez vymedzenia jednotlivých sporných otázok, logického a právneho zhodnotenia skutkového stavu, ako aj náležitého vysporiadania sa s pripomienkami a námietkami žalobcu. Všeobecné konštatovanie správcu dane, že vykonané dôkazy nepreukazujú tvrdenia žalobcu nepostačuje a nenapĺňa požiadavku zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Správca dane neuvádza, ktoré konkrétne dôkazy boli rozhodujúce pre posúdenie veci a aký právny záver z každého dôkazu vyplýva. Z vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie správcu dane nepreskúmateľné, pričom uvedené skutočnosti boli namietané aj v rámci odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu, avšak žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s nimi vôbec nevysporiadal.

10. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol. K námietke žalobcu o nesprávnosti výroku rozhodnutia, v ktorom majú absentovať podstatné a zákonom určené náležitosti, uviedol, že rozhodnutie správcu dane obsahuje všetky náležitosti uvedené v § 63 ods. 3 daňového poriadku, a to meno a priezvisko a adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, jej identifikačné údaje (IČO, DIČ a IČ DPH), právne predpisy, podľa ktorých sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ako aj sumu a číslo bankového účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. Rozhodnutie správcu dane vychádzalo zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, zistenie bolo pre rozhodnutie dostatočné, správca dane všetky zistené skutočnosti, na základe ktorých rozhodoval v rozhodnutí uviedol a vyhodnotil, v dostatočnej miere sa vysporiadal s podstatnými námietkami a návrhmi žalobcu, uviedol v ňom právne predpisy na základe ktorých rozhodoval ako aj úvahy, ktoré viedli správcu dane k prijatým záverom. Odôvodnenie rozhodnutia pritom korešponduje s jeho výrokovou časťou a svoje závery správca dane jednoznačne a logicky odôvodnil. Rovnako tak rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia uvedené v § 63 daňového poriadku, je jednoznačné a logické. Výroky preskúmavaných rozhodnutí sú formulované presne, určito, zrozumiteľne, úplne vyjadrujú vyriešenie veci, ktorá je predmetom konania. Z výroku rozhodnutí je zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akých právnych predpisov a ktorých ustanovení právneho predpisu správne orgány rozhodovali. Odôvodnenie rozhodnutí obsahuje jednak skutkové okolnosti prejednávaného prípadu, teda skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a ich právny význam. Správne orgány zároveň v odôvodnení rozhodnutí právne posúdili prejednávanú vec, teda subsumovali zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenia hmotnoprávnych predpisov, pričom medzi právnym posúdením a skutkovými zisteniami je logický vzťah. Záver prijatý správnymi orgánmi má oporu vo vykonanom dokazovaní a správne orgány sa neodklonili od platných právnych predpisov a ustálenej judikatúry, pričom vysvetlili podstatu podmienok na uplatnenie daňových nákladov podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Preskúmavané rozhodnutia vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti podľa žalovaného netrpia.

11. Ani námietka žalobcu týkajúca sa výroku o náhrade nákladov správy daní nie je podľa žalovaného dôvodná. Ustanovenie § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku sa pri tejto náležitosti výroku rozhodnutia

odvoláva na § 12 uvedeného zákona. V § 12 ods. 3 daňového poriadku je stanovené, že správca dane rozhoduje o uplatňovanom nároku. Stanovuje aj lehotu, v ktorej musí správca dane rozhodnúť. O uplatňovaných nákladoch správy daní, ktoré vzniknú počas daňovej kontroly resp. počas vyrubovacieho konania správca dane rozhoduje samostatným rozhodnutím tak, aby boli dodržané ustanovenia § 12 daňového poriadku. Predmetné ustanovenia presne stanovujú kto, akým spôsobom, v akom rozsahu a za akých podmienok môže uplatniť nárok na náhradu výdavkov správy daní. Náklady, ktoré vzniknú pri správe daní uhrádza príslušný správca dane v stanovenej lehote a sú priznávané správcom dane samostatným rozhodnutím, adresátom ktorého sú osoby uplatňujúce si tieto náklady. Zo spisu je zrejmé, že v posudzovanom prípade nikto zo zákonom stanovených osôb v zákonom stanovenej lehote neuplatňoval nárok vzniknutých nákladov a teda správca dane o týchto ani nerozhodoval a daňový subjekt, resp. žalobca je v zmysle § 12 ods. 1 daňového poriadku vylúčený z uplatnenia týchto nákladov. Nie je v kompetencii správcu dane rozhodovať o nákladoch správy daní podľa § 12 daňového poriadku, ak nebol uplatnený nárok osobou, ktorej tieto náklady vznikli. Taktiež nie je v kompetencii správcu dane vyzývať osoby, ktoré sa zúčastnili správy daní, aby si uplatnili prípadné náklady, ktoré im vznikli alebo iným spôsobom skúmať, či vznikli takéto náklady alebo nie a rozhodovať o nich v každom rozhodnutí, ktoré je v rámci správy daní vydané. Z ustanovenia § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku, že výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie o nákladoch správy daní podľa § 12 len v prípade, ak ide o nárok, ktorý si uplatňuje osoba, ktorej náklady vznikli tak, aby bol zachovaný postup podľa § 12. V prípade, keď nárok uplatnený nie je, rozhodovať o nákladoch správy daní nie je v súlade s uvedenými ustanoveniami zákona.

12. K námietke, že správca dane a ani žalovaný nedoručovali písomnosti zákonným spôsobom, elektronickými prostriedkami, pričom neexistuje žiadna, ani technická prekážka, ktorá by správnym orgánom bránila v elektronickom doručovaní, žalovaný uviedol, že správne orgány pri doručovaní písomností postupovali zákonným spôsobom podľa § 30 ods. 2 písm. a) daňového poriadku, nakoľko všetky písomnosti doručovali prostredníctvom poštových služieb.

13. K námietkam týkajúcich sa nepriznaných príjmov od spoločnosti R. žalovaný uviedol, že aj napriek tomu, že obchody s uvedenou spoločnosťou riešila zamestnankyňa žalobcu, jeho bývalá manželka R., a aj napriek tomu, že žalobca so svedkyňou nemusí mať dobré vzťahy, tieto skutočnosti nezbavujú žalobcu povinnosti preukázania skutočností, ktoré majú vplyv na jeho daňové povinnosti. Rovnako na túto skutočnosť nemá vplyv ani tvrdenie žalobcu, že aj bývalá manželka mala právo disponovať s prostriedkami na jeho osobnom bankovom účte. Podstatným v tomto prípade bolo, že na osobnom bankovom účte žalobcu bola v roku 2017 pripísaná úhrada od spoločnosti R. v celkovej výške 1.120,00 eur, ktoré žalobca nevedel preukázať, a to aj napriek tomu, že výpismi z bankového účtu musel žalobca disponovať, nakoľko ich (síce až vo vyrubovacom konaní) predložil dňa 29.11.2019. Žalobca teda vedel, že na jeho bankový účet boli pripisované úhrady od jeho talianskeho obchodného partnera, s ktorým spoluprácu potvrdil. Rovnako R. spoluprácu so spoločnosťou R. I. potvrdila. Vzhľadom k tomu, že žalobca nemal úhrady od spoločnosti R. uvedené vo svojom účtovníctve a nevedel ich bližšie ozrejmiť, správca dane o sumu úhrad zvýšil základ dane.

14. V súvislosti so spoločnosťou E. žalovaný konštatoval, že za zdaňovacie obdobie roka 2017 nebol žalobcovi zvýšený základ dane z dôvodu faktúr od uvedenej spoločnosti.

15. V súvislosti s neuznanými faktúrami od teraz už zaniknutej spoločnosti T. žalovaný uviedol, že správca dane na podanie svedeckej výpovede predvolával B., ten sa ale zo zdravotných dôvodov na jej podanie nedostavil. B. síce doručil správcovi dane prehlásenie, ktorým potvrdil spoluprácu so žalobcom v zmysle zmluvy a v ktorom tvrdil, že iné dôkazy boli zaradené do účtovníctva spoločnosti T. Na predložené vyhlásenie správca dane a ani žalovaný neprihliadli, nakoľko podľa ustálenej judikatúry (napr. rozsudky NS SR sp. zn. zo dňa 18.04.2012, sp. zn. zo dňa 23.08.2018), čestné prehlásenie nie je pri dôkaznej povinnosti žalobcu, dôkazom v daňovom konaní. Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahradiť dôkaz, pretože to nedovoľuje. V daňovom konaní pri nemožnosti určenia dane podľa žalobcom predložených listín, nemôže nastupovať preukazovanie tvrdení čestnými vyhláseniami, ale zákon osobitne určuje ďalšie kroky, napr. daň určená podľa pomôcok. V ustanovení daňového poriadku ide síce o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, avšak z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. Správca dane nebol úspešný ani

pri zabezpečení svedeckej výpovede R. T. (ďalej len „T.“), jediného konateľa spoločnosti J. (ďalej len „J.“) právneho nástupcu spoločnosti T., keďže tohto svedka nepredviedli ani policajné orgány. Správca dane preto výzvami vyzýval spoločnosť J. a T. na predloženie dokladov spoločnosti T. Ani v tomto prípade ale nebol úspešný, nakoľko prvá výzva nebola prevzatá v odbernej lehote a druhá výzva adresovaná na adresu trvalého pobytu menovaného bola správcovi dane vrátená s poznámkou „adresát neznámy“, a to i napriek tomu, že správca si adresu trvalého pobytu T. overoval na P... Z vyššie uvedených dôvodov sa správcovi dane nepodarilo preveriť sporné dodávateľské faktúry v účtovníctve dodávateľa - spoločnosti T.

16. Skutočnosti uvedené na sporných dodávateľských faktúrach neozrejmili podľa žalovaného ani svedecké výpovede O.. E.K. (ďalej len „O.. R.“) a R.. O.. R. uviedla, že nebola účtovníčkou žalobcu, len mu pomáhala a dohliadala na to, aby účtovníctvo bolo správne, podklady k protokolom nepripravovala i napriek tomu, že to žalobca tvrdil. R. pracovala len na pokyny žalobcu, zo spoločnosti T.. sa s nikým nestretla, nič si z toho nepamätá, nič s nimi nedohadovala, nevedela ani kto žalobcovi robil účtovníctvo a nevedela ani o zmluve s touto spoločnosťou, pričom nevedela, žeby vystavovala protokoly. Žalobca bol v priebehu daňovej kontroly oboznamovaný so zistenými skutočnosťami a bol priebežne vyzývaný na predloženie dokladov a dôkazov, ale vzhľadom k tomu, že okrem vyjadrení a žiadnych ďalších relevantných dôkazov, okrem už vyššie uvedených, nepredložil, správca dane mu zvýšil základ dane z príjmov a vyrubil rozdiel dane oproti daňovému priznaniu. Na ústnom pojednávaní dňa 30.07.2019 dokonca uviedol, že všetky doklady predložil.

17. K tvrdeniam žalobcu, že dôkazné bremeno nie je možné ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek skutočností, aj takých, na preukázanie ktorých neexistuje zákonná povinnosť a že v preskúmavanom rozhodnutí chýba presné vymedzenie, ktoré skutočnosti bol povinný preukázať žalobca, teda vymedzenie okruhu dôkazov, ktorými žalobca musí disponovať, žalovaný uviedol, že žalobca bol v tomto prípade vyzývaný len na preukázanie splnenia podmienok uvedených v , čo tvorí jeho dôkazné bremeno. Bol to práve žalobca, ktorý si základ dane znížil z dôvodu uplatnenia daňových nákladov na základe faktúr od spoločnosti T. a preto bol povinný preukázať, že sa jedná o náklady preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov. Správca dane od žalobcu vyžadoval len splnenie si jeho vlastnej dôkaznej povinnosti. Povinnosť dôkazného bremena spočívajúca na daňovom subjekte sa vzťahuje podľa daňového poriadku aj na jeho povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, ako aj na jeho povinnosť preukázať skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania. Žalobca bol vyzvaný len na preukazovanie tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť, lebo boli v jeho právnej sfére vplyvu. Vzhľadom k tomu, že žalobca skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane nepreukázal, správca dane zvýšil základ dane.

18. Žalobca sa písomne replikou vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom uviedol, že rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku nie je podmienené žiadnou inou skutočnosťou (ani tým či bol nárok na náhradu výdavkov uplatnený alebo nie). Žalobca je preto toho názoru, že každé rozhodnutie vydané správcom dane musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje aj rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku.

19. K námietkam týkajúcim sa zistení, vyjadrení a záverov správcu dane v súvislosti s peňažnými prostriedkami, ktoré boli pripísané na účet žalobcu od spoločnosti R. I., žalovaný uviedol, že „vzhľadom k tomu, že žalobca nemal úhrady od spoločnosti R. uvedené vo svojom účtovníctve a nevedel ich bližšie ozrejmiť, správca dane o sumu úhrad zvýšil základ dane, s čím sa žalovaný stotožnil.“ V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné uviesť, že žalobca nevedel bližšie ozrejmiť a objasniť súvislosti ohľadom finančných prostriedkov pripísaných na jeho účet, ku ktorému mala dispozičné právo aj jeho manželka logicky z dôvodu, že tieto finančné prostriedky neboli určené pre neho. Uvedené potvrdzuje okrem skutočnosti, že k bankovému účtu mala dispozičné právo aj Šuranská aj jej vyjadrenie, ohľadom vystavovania faktúr, resp. že faktúry pre spoločnosť R. vystavovala ona. Žalobca preto nemal dôvod žiadne faktúry a ani

úhrady od spoločnosti R. zahrnúť do svojho účtovníctva. Táto skutočnosť bola pritom preukázaná správcom dane nespochybneným dispozičným právom R., ako aj predloženými výpismi z účtov.

20. K vyjadreniu žalovaného ohľadne neprípustnosti čestného prehlásenia ako dôkazu v daňovom konaní žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 24.02.2005, z ktorého vyplýva, že kľúčovou skutočnosťou je, aby bolo v zákone (t. j. v predmetnej veci ) ustanovené, ako môžu štátne orgány konať, preto pokiaľ uvádza v zásadách daňového konania a daňového poriadku demonštratívny výpočet a princípy, o. i. aj voľnej úvahy, umožňuje tak väčšiu mieru uváženia v daňovom konaní a možnosť použiť tak úvahu a vykonať dôkaz aj listinami o čestnom prehlásení.

21. Podľa žalobcu žalovaný ako prílohu svojho vyjadrenia predložil správnemu súdu spisový materiál, z ktorého vyplýva, že správnemu súdu nebol predložený úplný originálny spisový materiál, čo je v rozpore s ustálenou judikatúrou, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 17.10.1997 a rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 06.06.2017. Žalobca je toho názoru, že už samotná neúplnosť administratívneho spisu žalovaného zakladá dôvod na zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia. V ostatnom žalobca len zopakoval argumentáciu uvedenú v správnej žalobe, pričom uviedol, že na nej zotrváva.

22. Žalovaný sa písomne duplikou vyjadril k replike žalobcu, pričom uviedol, že s námietkami žalobcu uvedenými v replike sa zaoberal v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k žalobe, a preto sa viacej nimi už nezaoberal a zároveň uviedol že na svojom stanovisku naďalej trvá. K námietke ohľadne nepreloženia úplného a originálneho spisového materiálu žalovaný uviedol, že nie je mu známe, aké dokumenty v úplnom spise chýbajú. Pokiaľ ide o predložené fotokópie niektorých dokumentov, žalovaný uvádza, že je to z dôvodu, že správca dane v celom konaní vyhotovil napr. len jednu zápisnicu o ústnom konaní, teda existuje len jeden originál dokumentu, ktorý je založený v inom spise žalobcu.

23. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilé predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( ). Po oboznámení sa so žalobou, s vyjadrením žalobcu ako aj s vyjadreniami žalovaného a s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným dospel správny súd k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.

24. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXX.XXXXXX/XXXX zo dňa 14.05.2020, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.01.2020, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017 v sume 1.823,55 eur z dôvodu skrátenia tržieb v celkovej výške 1.120,00 eur ako príjem žalobcu od spoločnosti R. a z dôvodu nesplnenia si dôkaznej povinnosti na strane žalobcu, a to nepreukázanou dodávkou služieb v celkovej výške 8.333,35 eur od spoločnosti T. a nepreukázaným nákupom materiálu v sume 144,32 eur, pričom túto poslednú skutočnosť žalobca ani nenamietal.

25. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2017, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 102152100/2019 zo dňa 12.09.2019, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 27.09.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Z uvedeného protokolu vyplýva, že žalobcovi boli počas roku 2017 pripísané na účet číslo SK74 0900 0000 0003 6161 9327 finančné prostriedky od spoločnosti R. v celkovej sume 1.120,00 eur a finančné prostriedky R. v celkovej sume 300,00 eur.

26. Žalobca o vyššie uvedených finančných prostriedkoch ako aj o ďalších pohyboch na vyššie uvedenom bankovom účte vo svojom účtovníctve neúčtoval a preto sa správca dane počas kontroly zaoberal uvedenými platbami. Zo zápisnice so žalobcom zo dňa 15.03.2019 vyplýva, že platba od R. (T. bola úhrada za inkaso počas spoločného bývania a platbu od dodávateľa R. I. mala vysvetliť R.. Správca dane toto vyjadrenie akceptoval a súkromnú platbu od R. vylúčil z predmetu dane z príjmov.

27. Z výpovede svedkyne R. ako bývalej manželky a bývalej zamestnankyne žalobcu zo dňa 11.04.2019 vyplýva, že žalobca so spoločnosťou R. spolupracoval, zabezpečoval pre nich prepravu subdodávateľskou formou. Svedkyňa uvedenému subjektu vystavovala faktúry podľa vzoru, ktorý bol uložený v počítači žalobcu. Prepravy fakturovala podľa pokynov žalobcu, spôsob úhrady a číslo bankového účtu uvádzala podľa vzorovej faktúry. Či tieto faktúry boli odovzdávané na spracovanie účtovníčke, sa svedkyňa vyjadriť nevedela, nakoľko žalobca si veľa vecí odkladal bokom, riešil ich sám, vytlačil si ich a zobral preč. Žalobca si veľa vecí zamykal v aute, pričom v dome mal dve miestnosti, ktoré boli zamknuté a do ktorých sa svedkyňa nikdy nedostala. Svedkyňa, hoci bola žalobcovou manželkou, vykonávala všetky veci súvisiace s jeho podnikaním na jeho príkaz alebo po jeho schválení potom, ako ju v jej práci žalobca zaučil. Svojvoľne nevedela ani nemohla urobiť nič. Ak niečo podpísala, tak vo viere, že je to v poriadku.

28. Správca dane vykonal dňa 04.04.2019 miestne zisťovanie v spoločnosti REI Trans, s.r.o., pričom bolo zistené, že táto spoločnosť vykonávala prepravu figurín s miestom nakládky v H. v spoločnosti H., so sídlom H. (ďalej len „H.) a miestom vykládky S.S. spoločnosť R.. Prepravu telefonicky objednávala za žalobcu R.. Podľa konateľa spoločnosti REI Trans, s.r.o. bola táto preprava vykonávaná na základe dohody bezplatne, nakoľko objednávateľ mu poskytoval kontakty na špedície, s ktorými neskôr nadviazali spoluprácu. Všetky faktúry boli odoslané spolu s CMR žalobcovi poštou po ukončení prepravy. Dodacie listy s potvrdením vykládky v Q. boli zaslané poštou do firmy H. vystavovala faktúry pre žalobcu v nulovej hodnote od roku 2014 až do augusta roku 2017, pričom od októbra roka 2017 vystavovala faktúry priamo pre spoločnosť R..

29. Správca dane vykonal dňa 04.04.2019 miestne zisťovanie v spoločnosti S., pričom bolo zistené, že dňa 18.10.2016 uvedená spoločnosť vykonala prepravu cca 230 figurín a 130 hláv s miestnom nakládky H. v H. a s vykládkou dňa 19.10.2016 v S. pre spoločnosť R.. Faktúra za uvedenú prepravu nebola vystavená. Konateľ vyššie uvedenej spoločnosti R.L. predložil len objednávku, ktorú vystavila R. a potvrdenie o úhrade 250,00 eur, ktorá prišla na jeho súkromný účet, pričom išlo o jednorazovú prepravu.

30. Z výpovede svedkyne O.. R. zo dňa 29.03.2019 vyplýva, že žalobcovi pomáhala so spracovaním dokladov, avšak za jeho účtovníčku sa nepovažuje. S vedením účtovníctva mu pomáhala cca 10 rokov do polovice roka 2017. Nevie o tom, že by žalobca mal doklady, resp. faktúry, ktoré by neboli zahrnuté do jeho účtovnej agendy. Nepamätá si, či sa v účtovníctve žalobcu nachádzali doklady pre obchodnú spoločnosť R., pričom uviedla, že nikdy nevystavovala doklady pre žalobcu. Taktiež si nepamätá, či sa v účtovníctve žalobcu nachádzali doklady od spoločností S. alebo R.. Žalobca prítomný pri výsluchu svedkyne sa vyjadril, že čo sa týka spoločnosti R. a subjektov S.a R., všetko to riešila jeho manželka, on do týchto obchodov nevstupoval. Predpokladá, že po rozchode ďalej vykonávala činnosť okolo spoločnosti R. na tieto účely využívala jeho súkromný účet, na ktorom mala dispozičné právo. Keďže sú po rozvode, vyjadrenia svedkyne R. nepovažuje za hodnoverné.

31. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane skonštatoval zistenie, že úhrady v celkovej výške 1.120,00 eur realizované v roku 2017 na účet žalobcu od spoločnosti R. sú príjmom za dopravu realizovanú subdodávateľsky prostredníctvom spoločností S.. Z uvedeného dôvodu správca dane v súlade s a , a výsledok hospodárenia žalobcu za rok 2017 zvýšil o príjem (výnos) v celkovej výške 1.120,00 eur.

32. Správca dane ďalej zistil, že žalobca vo svojom účtovníctve zaúčtoval na účte číslo 518 (ostatné služby) do nákladov za rok 2017 faktúry v počte 5 ks od dodávateľa T. pričom predmetom fakturácie boli služby za mesiac december roku 2016 až apríl roku 2017 spolu v celkovej sume 8.333,35 eur. Uvedená spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia, pričom právnym nástupcom je od 10.11.2017 spoločnosť J. Správca dane sa počas výkonu kontroly zaoberal vyššie uvedenými faktúrami.

33. Z výpovede žalobcu zo dňa 15.03.2019 vyplýva, že kontakt na spoločnosť T. získal na webe a že dodávateľ služby v zmysle vyššie uvedených faktúr dodal. Na otázku správcu dane, akým spôsobom prebiehala obchodná spolupráca s týmto dodávateľom (objednávky, aké konkrétne služby boli poskytnuté, kto uskutočnenie služby odovzdával a preberal) odpovedal žalobca, že tak ako je uvedené

v zmluve. Jednal len s B., pričom faktúry došli poštou alebo e-mailom, avšak nevie, kto ich vystavoval a podpisoval. Na otázku správcu dane, aký dôkaz môže predložiť, že služby v zmysle vyššie uvedených faktúr dodala spoločnosť T. žalobca uviedol, že ako dôkaz môže predložiť protokoly. Správca dane predložil žalobcovi k nahliadnutiu niektoré protokoly z roku 2016 a 2017, pričom žalobca uviedol, že protokoly vypracovávala jeho bývala účtovníčka v súčinnosti s jeho bývalou manželkou. Za jeho firmu ich podpísala jeho manželka, za firmu T. pravdepodobne B.. Podklady pre protokol vyhotovovala manželka s účtovníčkou a ony to odsúhlasovali s B.. Suma OF firmy je celková tržba za mesiac, ktorá sa vyrobila. Logistické a špedičné služby sú kontakty a prepravy, ktoré mu dohadovali. Dokumentácia v oblasti mýta zahraničie sú dokumenty súvisiace s prepravou do zahraničia, napríklad, keď mu v Rakúsku skolabovalo mýto tak to riešila spoločnosť T. Služby pre pracovníkov, inštruktáže a usmernenia sú rôzne školenia jeho zamestnancov a živnostníkov, s ktorými spolupracoval týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

34. Správca dane predvolal na výsluch B., avšak ten sa na termín ústneho pojednávania, na ktorom mal byť realizovaný jeho výsluch nedostavil, pričom doručil správcovi dane potvrdenie o jeho práceneschopnosti v období od 27.02.2019 do 29.03.2019. Dňa 08.04.2019 sa správca dane informoval u ošetrujúcej lekárky B. ohľadne trvania jeho práceneschopnosti, ktorá uviedla, že B. má od 20.03.2019 vystavené riadne potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti, nakoľko má chronické zdravotné problémy a jeho práceneschopnosť stále trvá. Kontrolu u nej bude mať dňa 26.04.2019. Správca dane predvolal na termín 02.07.2019 na výsluch B., ktorý bol v období od 01.04.2014 do 25.05.2015 a v období od 15.07.2015 do 09.11.2017 jediným konateľom spoločnosti T. J. J. avšak ten sa ospravedlnil z výsluchu z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti, pričom doložil potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti a prehlásenie, v ktorom potvrdil spoluprácu spoločnosti T. so žalobcom podľa zmluvy o dielo zo dňa 31.03.2014, jednotlivé body zmluvy boli plnené a doklady boli zaradené do účtovníctva spoločnosti.

35. Z výpovede R. zo dňa 13.03.2019 vyplýva, že so spoločnosťou T. komunikoval žalobca, ona s nimi nič nedohovárala a nevie uviesť konkrétne záväzky, ktoré oni dohodli. Na otázku správcu dane, čo bolo predmetom vzájomnej obchodnej spolupráce, kto vystavoval a odsúhlasoval podklady k jednotlivým faktúram od uvedenej spoločnosti odpovedala, že oni hľadali zákazky a všetko si odsúhlasoval sám žalobca. Na otázku správcu dane, či vystavovala odovzdávacie a preberacie protokoly spoločnosti T. odpovedala, že si nepamätá, že by ich videla. Na otázku správcu dane, či mali ako zamestnanci nejaké školenia, napr. BOZP odpovedala, že bola jediná zamestnankyňa a žiadne školenie neabsolvovala.

36. Z výpovede O. vyplýva, že nespracovávala podklady k protokolom, resp. protokoly, ktoré boli súčasťou faktúr od spoločnosti T. K uvedenej spoločnosti sa vyjadrila, že v rámci dokladov tam bola, ale do hĺbky nič viac o nej nevie. K vyjadrenie žalobcu, že pripravovala podklady k faktúram uviedla, že ich nepripravovala a že nešla do žiadnych dokladov do hĺbky. Nezaoberala sa obsahom žiadneho dokladu, ona len čisto radila, aby boli z účtovného hľadiska správne zaúčtované podľa jej vedomostí. Na otázku správcu dane, či sa niekedy stretla s B., bývalým konateľom spoločnosti T. odpovedala, že to meno počuje prvý krát v živote.

37. Z výpovede R. vyplýva, že nevie či žalobca spolupracoval so spoločnosťou T. a že sa nikdy s nikým z uvedenej spoločnosti nestretla. Tak isto nevedela uviesť, či žalobca mal s uvedenou spoločnosťou uzatvorenú nejakú zmluvu a ani že akým spôsobom boli dodávané služby, nakoľko si tieto veci vybavoval žalobca sám po telefóne. Zo strany správcu dane boli predložené odovzdávajúce a preberacie protokoly zo dňa 05.12.2014 a 05.03.2015, pričom k nim R. uviedla, že si na ne a ani na jednotlivé položky uvedené v nich nespomína. Nevedela uviesť ani kto v rokoch 2014 a 2015 viedol účtovníctvo žalobcu.

38. Správca dane je toho názoru, že iba predloženie samotných faktúr a odovzdávacích a preberacích protokolov nie je relevantným dôkazom toho, či k obchodu daňovým subjektom uvedeným na faktúrach skutočne došlo a čo bolo konkrétnym predmetom fakturácií. Žalobca nepreukázal, že deklarované dodanie služieb uvedené na faktúrach bolo reálne uskutočnené. Preukázanie dodávok služieb len listinnými dokladmi nemôže správca dane považovať za dôkaz, že fakturované plnenie bolo uskutočnené. Skutočnosť, že kontrolovaný daňový subjekt eviduje vo svojom účtovníctve doklady (faktúry) od dodávateľa T. ešte nepreukazuje, že dodanie služieb týmto dodávateľom bolo skutočne realizované a taktiež nepreukazuje vecné naplnenie fakturovaných dodávok služieb. Správca dane

vlastným preverovaním získali dôkazy, ktoré spochybnili reálne dodanie služieb od uvedeného dodávateľa T. s. r. o. a teda spochybnili uznanie týchto výdavkov ako daňový výdavok. Žalobca v súvislosti s faktúrami uviedol, že odovzdávacie a preberacie protokoly vypracovávala bývala účtovnícka s bývalou manželkou, avšak ich svedecké výpovede toto nepotvrdili.

39. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane zhodnotil, že faktúry zaúčtované na číslo 518 (ostatné služby) vo výške 8.333,35 eur bez dane z pridanej hodnoty, vyhotovené dodávateľom T. nie sú výdavky žalobcu preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie príjmov v zmysle , v súlade s daňového poriadku a v súlade s teda nie sú výdavkami ovplyvňujúcimi základ dane. Z uvedeného dôvodu správca dane v súlade a zvýšil výsledok hospodárenie žalobcu za rok 2017 o uvedenú sumu.

40. Správca dane zistil, že žalobca si vo svojom účtovníctve zaúčtoval v sume vo výške 144,32 eur pokladničný doklad č. 2017023 na účte číslo 501 (spotreba materiálu) do nákladov za rok 2017, ktorého predmetom bol nákup pohonných hmôt, ktoré nesúviseli s evidenciou jázd predloženou ku kontrole za rok 2017. Žalobca si uplatňoval nárok na odpočítanie dane z nákupu pohonných hmôt vo výške 100%. K jednotlivým motorovým vozidlám predložil evidenciu jázd, avšak predmetný nákup tam nebol uvedený, pričom žalobca sa ústne do zápisnice vyjadril, že mohlo ísť o súkromné jazdy. Na základe toho správca dane skonštatoval, že žalobca počas daňovej kontroly neodstránil pochybnosti správcu dane a nepredložil ku kontrole evidenciu jázd motorových vozidiel na jazdy, ktorými nakúpil pohonné hmoty. Na základe uvedených skutočností suma 144,32 eur za nákup pohonných hmôt nedeklarovaných príslušnou evidenciou jázd a zaúčtovaných v účtovníctve žalobcu nie je výdavok preukázateľne vynaložený žalobcom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov v zmysle v súlade s daňového poriadku a v súlade s teda nie je daňovým výdavkom. Z tohto dôvodu správca dane v súlade s a zvýšil výsledok hospodárenia daňového subjektu za rok 2017 o uvedenú sumu

41. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane dňa 16.01.2020 vydal prvostupňové rozhodnutie č. 100174037/2020, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.823,55 eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie - rok 2017.

42. Na odvolanie žalobcu žalovaný dňa 17.04.2020 rozhodnutím č. 100779828/2020 podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, pričom ako odvolací orgán preskúmaním spisového materiálu zistil, že v konaní zostalo sporným, či fakturované služby v celkovej výške 8.335,35 eur boli žalobcovi aj reálne poskytnuté spoločnosťou T. teda spoločnosťou, ktorá sporné dodávateľské faktúry vystavila a či tieto výdavky spĺňajú všetky podmienky daňových výdavkov podľa . K svojmu tvrdeniu žalobca predložil len sporné faktúry, doklady o úhrade zmluvu, protokoly, teda listinné dôkazy, ktoré sú formálnou podmienkou nároku na uplatnenie fakturovaného tovaru ako nákladovej položky, nie sú však podmienkou postačujúcou pre ich uznanie ako daňového výdavku, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Pokiaľ si žalobca uplatňuje zníženie základu dane z príjmov z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať okrem iného aj to, že zdaniteľné plnenia boli uskutočnené, a to osobou uvedenou na faktúre. Žalobca preto nemohol preukazovať svoje tvrdenia výlučne účtovnými dokladmi, ktoré môžu byť z formálneho hľadiska bezchybné. To znamená, že ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť podkladom pre uznanie nároku na zníženie základu dane z príjmov, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia došlo tak, ako je v dokladoch deklarované, resp. nie sú splnené ďalšie zákonné podmienky pre jeho uplatnenie.

43. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že v prípade sporných dodávateľských faktúr od spoločnosti T. žalobca predložil len faktúry, zmluvu a protokoly, ktoré sú všeobecného charakteru, bez výpovednej schopnosti. Zo zdravotných dôvodov sa správcovi dane nepodarilo zabezpečiť svedeckú výpoveď jediného konateľa tejto spoločnosti, B., čo potvrdila aj ošetrujúca lekárka menovaného. Písomnú svedeckú výpoveď, tak ako to navrhoval žalobca nepripúšťa. Prehlásenie B. o spolupráci so žalobcom nie je pri dôkaznej povinnosti

žalobcu dôkazom v daňovom konaní podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku. Je len jednostranným tvrdením o určitej skutočnosti, ktorá ale nebola preukázaná žiadnymi ďalšími overiteľnými dôkazmi. Preto naň pri hodnotení dôkazov nie je možné prihliadať. Správca dane nebol úspešný ani pri zabezpečení svedeckej výpovede T., jediného konateľa spoločnosti J., právneho nástupcu spoločnosti T., nakoľko menovaného nepreviedli ani policajné orgány. Z vyššie uvedených dôvodov sa správcovi dane nepodarilo preveriť sporné dodávateľské faktúry v účtovníctve dodávateľa, spoločnosti T.44. Žalovaný zistil, že preskúmavané prvostupňové rozhodnutie obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti uvedené v § 63 ods. 3 daňového poriadku, a to meno a priezvisko a adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, jej identifikačné údaje, právne predpisy, podľa ktorých sa rozhodovalo lehotu plnenia ako aj sumu a číslo bankového účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. Námietka žalobcu o neuvedení nákladov správy daní je irelevantná, nakoľko správca dane síce náklady, ktoré vzniknú pri správe daní uhrádza, ale okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. Žalobcovi teda nevzniká v tomto prípade nárok na úhradu týchto nákladov. Preskúmaním spisového materiálu odvolací orgán zistil, že rovnako preskúmavané rozhodnutie obsahuje odôvodnenie v zmysle § 63 ods. 5 daňového poriadku. V ňom správca dane uviedol všetky skutočnosti na základe ktorých rozhodoval, s návrhmi a námietkami sa rovnako správca dane vysporiadal v dostatočnej miere, uviedol v ňom právne predpisy podľa ktorých rozhodoval a úvahy, ktoré viedli správcu dane k prijatým záverom. Odôvodnenie rozhodnutia korešponduje s jeho výrokovou časťou a svoje závery správca dane jednoznačne a logicky odôvodnil.

45. Žalovaný je toho názoru, že žalobca pri svojej podnikateľskej činnosti nebol dostatočne obozretný a dôsledný, nakoľko si okrem listinných dôkazov nezabezpečil žiadne iné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, čím sa dostal do dôkaznej núdze a pochybnosti správcu dane nedokázal zvrátiť. Žiadne daňové zákony mu neukladajú povinnosť overiť si svojich obchodných partnerov, ale je v záujme žalobcu ako daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb a tovaru skutočne došlo, keď si uplatnil nárok na odpočet dane. A práve takéto dôkazy žalobca nepredložil. Správca dane zvýšil žalobcovi základ dane nie z dôvodu, že si ostatné subjekty neplnili svoje povinnosti, ale z dôvodu nesplnenia si vlastnej dôkaznej povinnosti, nakoľko preukázanie skutočností uvedených v tvorí jeho dôkazné bremeno. Žalovaný ako odvolací orgán sa preto stotožnil so záverom správcu dane, že žalobca nepreukázal spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, že v konkrétnom prípade spoločnosť T. skutočne dodala služby pre žalobcu.

46. Podľa .) daňovým výdavkom na účely tohto zákona sa rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/20210101>, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/20210101>, v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

47. Podľa daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané a ďalej výdavky uvedené pod písm. a) až k).

48. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

49. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

50. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

51. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

52. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

53. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

54. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

55. Podľa § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ >, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená.

56. Po preskúmaní obsahu súdneho ako aj administratívneho spisu senát správneho súdu dospel k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, resp. nebolo preukázané reálne dodanie služieb v zmysle sporných faktúr dodávateľom označeným na uvedených faktúrach (., je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Taktiež je možné za logický a na vykonané dôkazy nadväzujúci považovať záver o zvýšení daňového základu o sumu finančných prostriedkov inkasovaných v roku 2017 vo výške 1.120,00 eur od spoločnosti R.V kontexte argumentačnej podpory záverov daňových orgánov nie je možné zaznamenať také kvalitatívne vlastnosti preskúmavaných rozhodnutí, aby bolo možné námietku o ich nepreskúmateľnosti považovať za dôvodnú.

57. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že v rámci preskúmavaného rozhodnutia žalovaného nebol žalobcovi zvýšený základ dane z dôvodu faktúr od spoločnosti E. tak ako to popisuje v správnej žalobe a preto nie je možné zaoberať sa s uvedenými námietkami. Žalobca v rámci správnej žaloby taktiež nenamietal správcom dane neuznaní uplatňovaný nárok vo výške 144,32 eur za pohonné hmoty, ktorý bol zaúčtovaný v jeho účtovníctve

ako daňový výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov a preto nie je možné zaoberať sa ním v rámci preskúmavania napadnutého rozhodnutia, nakoľko správny súd je viazaný rozsahom správnej žaloby.

58. Hoci väčšina judikatúry NS SR v oblasti daní je produkovaná v súvislosti s problematikou dane z pridanej hodnoty, správny súd je názoru, že právne závery, najmä v otázke rozsahu a spôsobu dokazovania ako aj rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane sú v mnohých prípadoch využiteľné aj pre riešenie sporných otázok súvisiacich s daňou z príjmov. NS SR v rozsudku sp. zn. zo dňa 18.06.201 vyslovil, že „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ V rozsudku sp. zn. zo dňa 01.12.2016 vyslovil NS SR, že „správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“ NS SR v rozsudku sp. zn. zo dňa 29.04.2015 uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“ K totožným záverom dospel NS SR aj v rozsudku sp. zn. zo dňa 23.02.2017.

59. Správny súd poukazuje na to, že z ustálenej judikatúry NS SR k daňovým otázkam vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (, ). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konania vymedzil potrebný rozsah dokazovania (, ). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t. j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (). V prípade, že u obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu dôjde plynutím času k zmenám spôsobujúcim dodatočnú nemožnosť preveriť u nich uskutočnenie zdaniteľných plnení (prevody obchodných podielov, nekontaktnosť štatutárnych zástupcov, zánik dodávateľa zlúčením s inou spoločnosťou a pod.), nezhoršuje to dôkaznú situáciu na strane správcu dane, resp. nespôsobuje táto skutočnosť presun dôkazného bremena na správcu dane ().

60. Správny súd konštatuje, že dodávateľ žalobcu, spoločnosť T. bol bez materiálneho a technického vybavenia, rizikovým, ekonomicky nečinným, problémovým, nedôveryhodným a nekontaktným subjektom. V rozhodnom období bol konateľom uvedenej spoločnosti B., ktorý síce v písomnom vyhlásení formálne potvrdil spoluprácu so žalobcom, avšak tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázal, nakoľko všetky doklady odovzdal nástupnickej spoločnosti. Nástupnická spoločnosť J. je taktiež nekontaktná, riziková, ekonomicky nečinná, problémová, nedôveryhodná, bez reálneho sídla a so správcom dane nespolupracuje. Možno tiež poukázať na rozpory medzi tvrdeniami žalobcu a tvrdeniami svedkov R. a O.. R.. O.. R. poprela, že by pre žalobcu spracúvala podklady

k odovzdávajúcim a preberajúcim protokolom. Miera jej zapojenia do podnikateľskej činnosti žalobcu bola na úrovni výpomoci pri vedení účtovníctva. R. nepotvrdila tvrdenia žalobcu o tom, že vypracúvala protokoly k faktúram. Medzi fakturovanými službami sú uvedené inštruktáže a školenia pre zamestnancov žalobcu, pričom R. ako jediný stály zamestnanec neuviedla, že by sa takéhoto školenia zúčastnila. Spoločnosť Q. nemá podľa výpisu z obchodného registra v predmete svojej činnosti poskytovanie špedičných, prípadne logistických služieb. Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne odôvodnene generovali u správcu dane pochybnosti o reálnosti uskutočnených obchodov, najmä vo vzťahu k subjektu dodávateľa, pričom žalobca nepredložil v daňovom konaní také dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti relevantne rozptýlili a obnovili dôveryhodnosť obchodných transakcií, ktoré v roku 2017 mali byť realizované medzi žalobcom a spoločnosťou T. 61. K námietke žalobcu ohľadne neakceptovania dôkazu zo strany žalovaného - čestného vyhlásenia B., v ktorom potvrdil spoluprácu žalobcu so spoločnosťou T. správny súd hodnotí uvedenú námietku ako neoprávnenú, resp. nedôvodnú. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 24.02.2005, pričom je pravdou, že z uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že „kľúčovou skutočnosťou je, aby bolo v zákone ustanovené, ako môžu štátne orgány konať a preto pokiaľ zákon umožňuje väčšiu či menšiu mieru uváženia v konaní štátneho orgánu, má štátny orgán pri rešpektovaní ostatných relevantných ustanovení možnosť úvahu použiť bez toho, aby tým bol porušený “, avšak nevyplýva z neho, že v daňovom konaní je možné v rámci voľnej úvahy daňových orgánov vykonať dôkaz aj listinami o čestnom prehlásení. V súvislosti s problematikou použiteľnosti čestného prehlásenia ako dôkazu v daňovom konaní je v tomto smere judikatúra jasne konštantná, nakoľko NS SR vo svojej rozhodovacej praxi už viackrát riešil otázku týkajúcu sa uvedenej problematiky. V tomto kontexte správny súd považuje za potrebné poukázať na už ustálenú rozhodovaciu prax NS SR, podľa ktorej čestné vyhlásenia nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz. Uvedené rezultuje najmä z rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 18.04.2012 v ktorom je uvedené, že „čestné vyhlásenia predložené žalobcom však nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz. Aj keď v ustanovení citovaného zákona (teraz daňového poriadku) ide o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to (teraz ) v spojení s nedovoľuje. Čestné vyhlásenie môže nahradiť dôkaz len za výnimočnej procesnej situácie a za splnenia striktných podmienok, ktoré sú upravené v Správnom poriadku (čestné vyhlásenie nemôže byť v rozpore so všeobecným záujmom, ani ním nemôže byť porušená rovnosť medzi účastníkmi konania), ktorý sa však na daňové konanie nevzťahuje ( - teraz daňového poriadku), preto predloženie čestných vyhlásení je v daňovom konaní právne irelevantné. V daňovom konaní pri nemožnosti určenia dane podľa daňovým subjektom predložených listín, nemôže nastupovať preukazovanie tvrdení čestnými vyhláseniami, ale osobitne určuje následne kroky - možnosť určenia dane dohodou medzi daňovým subjektom a správcom dane ( ) alebo určenie dane podľa pomôcok ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého štátne orgány (teda aj daňové orgány a súdy) môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví (teraz ) nepripúšťa nahradenie dôkazu čestným vyhlásením, daňové orgány ako aj krajský súd postupovali správne, keď tieto čestné vyhlásenia nepripustili ako dôkaz.“ S uvedeným sa NS SR stotožnil aj vo svoje ďalšej rozhodovacej činnosti a to konkrétne v rozsudkoch sp. zn. zo dňa 12.07.2018, sp. zn. zo dňa 03.02.2016, sp. zn. zo dňa 12.12.2017 a sp. zn. zo dňa 21.02.2018. Na základe uvedeného nie je možné založiť dôvody nato, aby sa v preskúmavanej veci správny súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR a preto sa správny súd stotožňuje s názorom žalovaného ako aj s uvedeným názorom kasačného súdu, že čestné vyhlásenie v daňovom konaní nie je možné považovať za dôkaz.

62. Vo vzťahu k spoločnosti R. I., sa správny súd stotožňuje so závermi daňových orgánov, pričom ako vierohodné tvrdenia žalobcu sa nemôžu javiť tvrdenia o tom, že išlo o záležitosť jeho bývalej manželky, ktorá transakcie počas celého roka 2017 mala realizovať bez vedomia žalobcu, nakoľko komunikovala s jeho obchodnými partnermi a bola spoludisponentom jeho účtu. Správny súd na tomto mieste pripomína, že nešlo o jednorazovú platbu, ale o viaceré platby počas roka 2017. Je nemožné si predstaviť, že by si žalobca, ktorý mal prostredníctvom internetbankingu každodenný prístup k pohybom na jeho účte, po transakcii z januára 2017 nič nevšimol

a nechal svoju manželku poza jeho chrbát robiť v jeho mene obchody so spoločnosťou R. I. aj v apríli a v máji roku 2017, kedy boli na jeho účet pripísané ďalšie dve platby. Pre daňové účely sa prostriedky na bankovom účte daňového subjektu považujú nie za vlastníctvo banky, ale za vlastníctvo toho, v prospech koho je bankový účet otvorený a vedený. V tomto prípade je takýmto subjektom žalobca. Právo R. disponovať s účtom žalobcu je až odvodeným právom od pôvodného práva žalobcu.

63. Žalobnú námietku žalobcu, že výrok rozhodnutia správcu dane zákonom obligatórne ustanovené náležitosti neobsahuje, je zmätočný a v konečnom dôsledku výroková časť napadnutého rozhodnutia je nezrozumiteľná a poznačená vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti, správny súd považuje za neopodstatnenú. Prvostupňové rozhodnutie správcu dane obsahuje všetky zákonom obligatórne náležitosti, rovnako tak aj napadnuté rozhodnutie žalovaného. Pokiaľ žalobca uvádza, že každé rozhodnutie správcu dane musí obsahovať i výrok o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku, správny súd poukazuje na to, že z § 12 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že náklady, ktoré vznikli v súvislosti so správou daní (daňovým konaním), s výnimkou nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu, hradí správca dane. Rozhodnutie podľa ďalších § 12 daňového poriadku sa nevzťahuje na žalobcu, ale na svedkov prípadne iné osoby, ktoré majú listiny a iné veci potrebné k správe daní a samotný subjekt si uplatní nárok u správcu dane. Rozhodnutie podľa § 12 daňového poriadku by bolo obligatórnou náležitosťou výroku v prípade, ak by náklady správcu dane vznikli v dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu (žalobcu) a práve vtedy správca dane môže tieto náklady požadovať od daňového subjektu, avšak je možné prijať názor, že takáto situácia v prípade žalobcu nenastala a preto rozhodnutie správcu daní ani neobsahuje výrok o náhrade nákladov.

64. Pri žalobnej námietke nesprávnosti doručovania daňovými orgánmi, resp. porušenia ustanovení daňového poriadku upravujúcich doručovanie dokumentov elektronickými prostriedkami v rámci daňového konania, správny súd nezistil, aký konkrétny negatívny dopad na sféru subjektívnych práv žalobcu by prípadná konštatácia uvedenej vady mala mať, preto sa touto námietkou nie je možné meritórne zaoberať.

65. Na základe vyššie uvedených skutočností je správny súd toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami . Žalobca nepreukázal splnenie podmienok uznania oprávnenosti uplatnenia daňových výdavkov z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci je možné dospieť k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené žiadne porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

66. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

67. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa žalobu zamietol.

68. O trovách konania súd rozhodol podľa , v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

69. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.

70. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta posledná o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).