Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Cob-30-2021.pdf
PDF · 136.12 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/30/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: GRAVEL MM, s.r.o., so sídlom Moravské Lieskové 1381, IČO: 47 622 482, právne zastúpeného JUDr. Šimonom Cibulkom, advokátom, Hodžova 53, Trenčín, IČO: 42 373 646, proti žalovanému: MAXIMUM SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Tehelná 1776/33, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 47 658 703, právne zastúpenému JUDr. Emíliou Jancovou, advokátkou, Holubyho 1334/2, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 66 232 384, v spore o vydanie veci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 7. februára 2020, č. k. 8Cb/9/2017-117 vydaného v spojení s opravným uznesením zo dňa 3. septembra 2020, č. k. 8Cb/9/2017-157, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
1.2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa pôvodne podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že kúpna zmluva uzatvorená medzi stranami sporu dňa 16.06.2016, ktorej predmetom je tryskacia linka STEM Nova Gorica, typ: PRO 6x6/4WX1M, je neplatná.
1.3. Uznesením zo dňa 23.01.2019 č. k. 8Cb/9/2017-87, po tom, čo prvoinštančný súd predniesol svoje predbežné právne stanovisko, bola pripustená zmena žaloby tak, že sa žalobca domáha uloženia povinnosti žalovanému vydať žalobcovi tryskaciu linku STEM Nova Gorica, typ: PRO 6x6/4WX1M.
1.4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
1.5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav. Z dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že dňa 14.06.2014 malo dôjsť medzi stranami sporu k uzatvoreniu Zmluvy o nájme nebytových priestorov (ďalej len Nájomná zmluva), na základe ktorej žalovaný ako prenajímateľ a ako vlastník nebytového priestoru pozostávajúceho z pozemku parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, skladu s. č. XXXX na parc. č. XXXX/XX, skladu s.č. XXXX na parcele č. XXXX/XX a skladu
a kompresorovej stanice bez s. č. na parcele č. XXXX/XX (LV č. XXXX) všetko v k.ú. A. P. nad Q., prenajal žalobcovi ako nájomcovi časť nebytového priestoru špecifikovaného v čl. I o výmere 150 m2 na uskladnenie tryskacej linky STEM Nova Gorica, typ: PRO 6x6/4WX1M, pričom podľa tejto zmluvy bol žalobca oprávnený uskladniť túto vec v ktorejkoľvek časti nebytového priestoru, pričom bol povinný v prípade uskladnenia zariadenia v nezastrešenom priestore toto ochrániť pred dažďom. Nájom bol dohodnutý na dobu neurčitú, nájomné bolo vo výške 4.500,-Eur za rok + DPH (30,-Eur za m2), pričom ohľadne splatnosti nájomného sa mali strany dohodnúť na zaplatení nájmu pri jeho ukončení. V prípade, ak by nájom trval dlhšie ako dva roky, zaviazal sa žalobca zaplatiť nájomné za prvé dva roky nájmu v lehote do 30 dní od uplynutia dvoch rokov nájmu a potom za každý ďalší rok nájmu v lehote do 30 dní od uplynutia každého ďalšieho roku nájmu nebytového priestoru podľa tejto zmluvy. V prípade ukončenia nájmu bolo nájomné splatné v deň skončenia nájmu. Za obe strany zmluvu uzatváral P. E., ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy konateľom oboch spoločností a bol za spoločnosti oprávnený konať samostatne.
1.6. Nájomné za roky 2014 až 2016 bolo zo strany žalovaného vyúčtované faktúrou č. 027/2016 vo výške 10.800 Eur splatnou 15.07.2016.
1.7. Z dokladov predložených žalobcom tiež vyplynulo, že dňa 16.06.2016 došlo medzi stranami sporu k uzatvoreniu Kúpnej zmluvy (ďalej len Kúpna zmluva), na základe ktorej žalobca ako predávajúci predal ako vlastník tryskacej linky STEM Nova Gorica, typ: PRO 6x6/4WX1M, za kúpnu cenu 19.432,80 Eur s DPH žalovanému ako kupujúcemu túto linku. Prvá časť kúpnej ceny vo výške 10.800 Eur mala byť uhradená započítaním so sumou 10.800 Eur účtovanej faktúrou č. 027/2016 zo dňa 15.06.2016, druhá časť kúpnej ceny vo výške 4.300 Eur mala byť uhradená v lehote do 31.12.2016 na účet predávajúceho a tretia časť kúpnej ceny vo výške 4.332,80 Eur mala byť uhradená na účet predávajúceho do 31.12.2017. Podľa bodu III. Kúpna zmluva nadobudla platnosť a účinnosť dňom jej podpisu a týmto dňom prechádzalo na kupujúceho vlastníctvo. Za obe strany zmluvu uzatváral P. E., ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy konateľom oboch spoločností a bol za spoločnosti oprávnený konať samostatne.
1.8. Faktúrou č. 001/2016 vystavenou dňa 16.06.2016 vyúčtoval žalobca žalovanému kúpnu cenu na základe uzatvorenej Kúpnej zmluvy vo výške 19.432,80 Eur, so splatnosťou faktúry dňa 31.12.2017.
1.9. Z dokladov predložených žalovaným vyplynulo, že dňa 16.06.2016 bol medzi stranami uskutočnený vzájomný zápočet, na základe ktorého došlo k započítaniu sumy 10.800 Eur, pričom došlo k započítaniu tejto sumy vyúčtovanej faktúrou žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny č. 001/2016 (celková suma 19.432,80 Eur) a faktúrou žalovaného na zaplatenie nájmu č. 027/2016 (celková suma 10.800 Eur). Pri zápočte za obe strany konal konateľ P. E..
1.10. Žalovaný predložil tiež doklad o úhrade časti kúpnej ceny, ktorá mala byť splatná do 31.12.2016 vo výške 4.300 Eur, z ktorého vyplýva, že táto časť kúpnej ceny bola žalovaným zaplatená dňa 25.01.2017. Žalovaný predložil aj doklad o úhrade poslednej časti kúpnej ceny vo výške 4.332,80 Eur dňa 29.12.2017. 1.11. Námietky žalobcu súd prvej inštancie zhrnul do viacerých bodov. Žalobca tvrdil, že konanie žalovaného, resp. konateľa P. E. pri uzatváraní Kúpnej zmluvy bolo v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s poctivými obchodným stykom, došlo k antidatovaniu uzatvorenia Nájomnej zmluvy a teda pri Kúpnej zmluve nedošlo k úhrade kúpnej ceny, pričom snahou žalovaného malo byť dosiahnuť bezodplatný prevod stroja na žalovaného, čím malo dôjsť ku konkurenčnej výhode žalovaného. Tvrdil, že k zaplateniu nájomného nemalo prísť, pretože k uzatvoreniu Nájomnej zmluvy v podstate nedošlo, bola vytvorená účelovo v snahe zaplatiť nájmom časť kúpnej ceny.
1.12. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania veci, ide teda o žalobu týkajúcu sa splnenia tzv. nepeňažnej povinnosti niečo vydať podľa § 137 písm. a) CSP. Právo na vydanie veci musí vyplývať zo žalobcom tvrdeného relatívneho právneho vzťahu medzi stranami, ktorý môže byť založený na rozličných právnych dôvodoch (zmluva, zodpovednosť za škodu, bezdôvodné obohatenie či iná právna skutočnosť). Môže ísť aj o žaloby primárne založené na absolútnych právach (napríklad vlastnícke žaloby). Právo uplatňované žalobou na plnenie musí byť právom existujúcim,
teda žalobca musí tvrdiť a tiež preukázať, že mu takéto právo patrí. Ide teda o poskytnutie ochrany porušenému právu. Z obsahu tvrdení žalobcu a samotnej žaloby vyplýva, že žalobca je presvedčený o tom, že jemu patrí vlastnícke právo k tryskacej linke STEM Nova Gorica, typ: PRO 6x6/4WX1M, pretože Kúpna zmluva uzatvorená medzi stranami sporu je z tvrdených dôvodov neplatná (rozpor s dobrými mravmi, rozpor s poctivým obchodným stykom). To, že by mal k tryskacej linke iné právo, žalobca netvrdil a ani nepreukazoval.
1.13. Prvoinštančný súd uzavrel, že po formálnej stránke nie je možné považovať uzatvorenú Kúpnu zmluvu za neplatnú. Za strany konala oprávnená osoba - konateľ oboch spoločností P. E., ktorý bol v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy ako konateľ oprávnený konať za obe spoločnosti samostatne. Zmluva je zrozumiteľná, je zrejmé, čo bolo predmetom prevodu, za akú kúpnu cenu, teda samotná Kúpna zmluva má náležitosti zmluvy kúpnej podľa § 409 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie sa preto ďalej zaoberal žalobcom tvrdenými skutočnosťami o rozpore tejto zmluvy s dobrými mravmi.
1.14. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 3 ods. 1, 2, § 39, § 265 Občianskeho zákonníka.
1.15. Žalobca rozpor s dobrými mravmi, prípadne s pravidlami poctivého obchodného styku, videl podľa žaloby v tom, že konateľ oboch strán zmluvy v jednej osobe de facto uzatvoril scudzovaciu zmluvu v hodnote 19.432,80 Eur sám so sebou, čím výrazne poškodil záujmy žalobcu, nakoľko vec, ktorá bola predmetom prevodu sa stala zásadnou konkurenčnou výhodou v predmete podnikania, ktorému sa venujú obaja účastníci. Podľa žalobcu mal žalovaný snahu získať vec bezodplatne. Aj vo svojich vyjadreniach žalobca uvádzal, že úkony pána E. sa priečili dobrými mravom, nakoľko sa nimi obchádzal zákon, keďže Kúpna zmluva odkazovala na neexistujúcu Nájomnú zmluvu.
1.16. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní žalobca nepreukázal, že žalovaný by mal záujem nadobudnúť vec bezodplatne. Z predložených dôkazov totiž vyplýva, že kúpna cena bola riadne dohodnutá a minimálne vo výške 8.632,80 Eur bola aj zaplatená. Táto časť kúpnej ceny nebola žalovanému nikdy vrátená a žalobca ani nemá záujem ju vrátiť, pretože peniaze už boli minuté na zaplatenie daňovej povinnosti. Ku dňu podania žaloby bola kúpna cena uhradená minimálne vo výške 4.300,-Eur (zvyšná časť bola potom uhradená podľa dojednania v Kúpnej zmluve). Žalobca dokonca tvrdil, že na túto skutočnosť bol žalovaný upozornený listom od žalobcu (tretia strana žaloby), teda je zrejmé, že žalobca o uzatvorení Kúpnej zmluvy mal vedomosť a mal aj záujem na zaplatení kúpnej ceny za stroj. Pokiaľ ide o uhradenie časti kúpnej ceny započítaním nájomného podľa Nájomnej zmluvy, táto skutočnosť sa síce môže javiť ako sporná, avšak vo vzťahu k uzatvorenej Kúpnej zmluve by táto skutočnosť bola rozhodujúca len z pohľadu zaplatenia kúpnej ceny, teda, či bola alebo nebola uhradená v plnej výške. Ak by sa žalobca domnieval, že uhradená nebola, pretože žalovanému nárok na nájomné nevznikol, mal možnosť domáhať sa zaplatenia tejto časti kúpnej ceny. Žalobca netvrdil, že dohodnutá kúpna cena v rámci Kúpnej zmluvy by bola v rozpore s poctivým obchodným stykom, že by akýmkoľvek spôsobom zvýhodňovala žalovaného, či bola neprimeraná hodnote stroja. Preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že záujmom žalovaného bolo nadobudnúť stroj bezodplatne. V skutočnosti podľa Kúpnej zmluvy bola kúpna cena dohodnutá riadne a zrejme i v reálnej výške (nikto jej výšku nenamieta), sporným mohol byť iba spôsob jej zaplatenia (v časti započítania). V tomto smere teda nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že by takýmto konaním konateľ E. porušil dobré mravy. Ak by mal záujem dobré mravy porušiť, realizoval by bezodplatný právny úkon. V zásade nič nebráni tomu, aby za obe spoločnosti konala tá istá osoba, dôležitý je obsah jej konania a postup, ktorý zvolí. Súd prvej inštancie žiadne porušenie dobrých mravov v tomto smere nevidel. 1.17. K nadobudnutiu vlastníckeho práva k stroju žalovaným, súd prvej inštancie poukázal na ust. § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka (ustanovenia Obchodného zákonníka o nadobudnutí vlastníckeho práva k tovaru majú dispozitívny charakter) a tiež na čl. III uzatvorenej Kúpnej zmluvy. Žalovaný sa stal vlastníkom kúpeného stroja (reálne mu bol stroj odovzdaný už samotným uzatvorením Kúpnej zmluvy, keďže sa už v tomto okamihu nachádzal vo sfére jeho dispozície). Žalobca nepreukázal, že by pri uzatvorení Kúpnej zmluvy žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi a teda, že by tento právny úkon bol absolútne neplatný. Z tohto pohľadu tak vydanie veci žalobcovi (ako údajnému vlastníkovi) neprichádza do úvahy. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v prípade,
že by Kúpna zmluva bola absolútne neplatným právnym úkonom, bolo povinnosťou žalobcu žiadať vydanie veci oproti povinnosti žalobcu vrátiť poskytnutú časť kúpnej ceny.
1.18. K námietke žalobcu týkajúcej sa konania žalovaného v rozpore s poctivým obchodným stykom, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca reálne predmetný stroj nikdy neužíval. Ihneď po jeho nadobudnutí bol stroj uskladnený v priestoroch žalovaného a žalobcom používaný nebol. Počas dvoch rokov (od 14.06.2014 do 16.06.2016, kedy mal byť stroj uskladnený u žalovaného) žalobca o jeho využitie nejavil záujem, stroj bol stále v priestoroch žalovaného, a to dokonca, ako vyplýva z vyjadrení svedkov, v rozobratom stave. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že nadobudnutím stroja žalovaným by sa stroj stal konkurenčnou výhodou v predmete podnikania žalovaného, ide iba o tvrdenie ničím nepreukázané. Iná by bola situácia v prípade, že by tento stroj reálne slúžil počas doby vlastníctva žalobcu žalobcovi, tento by ho reálne využíval a žalovaný by žalobcu konaním v rozpore s poctivým obchodným stykom o takúto možnosť pripravil a sám by za jeho pomoci dosahoval vyššie zisky. Stroj však nebol používaný ani žalobcom a ani žalovaným. Akú konkrétnu konkurenčnú výhodu žalovaný získal teda nebolo zistené. Navyše v konaní nebolo ani jednoznačne preukázané, že by obe spoločnosti vykonávali podnikateľskú činnosť v totožných oblastiach (žíhanie, pieskovanie a podobne). Iné dôvody konania v rozpore s poctivým obchodným stykom neboli v konaní ani tvrdené a ani preukázané. Ak by sme vychádzali zo skutočnosti, že takýmto konaním v rozpore s poctivým obchodným stykom malo byť uzatvorenie fiktívnej Nájomnej zmluvy a následne započítanie plnenia z nájmu na kúpnu cenu, žalobca nepreukázal, že by reálne k uzatvoreniu Nájomnej zmluvy nedošlo. Toto dôkazné bremeno bolo výlučne na žalobcovi, keďže existencia písomne uzatvorenej zmluvy nebola medzi stranami sporná (predložil ju aj žalobca). Druhý konateľ žalovaného (v čase uzatvorenia zmluvy) F. C. uviedol, že nemá vedomosť o uzatvorení takejto Nájomnej zmluvy, čo však nevylučuje, že k jej uzatvoreniu reálne došlo. F. C. totiž sám uviedol, že zmluvy, o ktorých mal vedieť, aj uzatváral. Niekedy však pán E. konal sám, teda o všetkých zmluvách vedomosť nemal (napríklad zmluva s S. BS, s.r.o., o poskytovaní bezpečnostných služieb). V konaní žalobca sám Nájomnú zmluvu predložil, pričom sa snažil preukázať, že stroj bol u žalovaného uskladnený bezodplatne a že v skutočnosti nešlo ani o zmluvu o nájme nebytových priestorov. V konaní však nebolo preukázané, že zmluva nebola uzatvorená, reálne išlo o klasickú nájomnú zmluvu (zrejme nie čisto o zmluvu o nájme nebytových priestorov, keďže stroj bol uskladnený na voľnej ohradenej ploche žalovaného a nie vždy v nebytových priestoroch). To, že platenie nájmu bolo dohodnuté až po uplynutí dvoch rokov nie je nič výnimočné a zo strany žalovaného bola táto skutočnosť aj odôvodnená. Žalobca začal vykonávať podnikateľskú činnosť a je zrejmé, že nemal priestory na umiestnenie stroja (inak by ho určite uložil vo svojich priestoroch). Nepochybné tiež je, že stroj bol u žalovaného po dobu dvoch rokov a dá sa len ťažko predpokladať, že by umiestnenie takéhoto stroja bolo bezodplatné. Žalovaný je rovnako podnikateľský subjekt a teda jeho cieľom je dosahovanie zisku. Uzatvorenie Nájomnej zmluvy je teda logické. V konaní žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že dohodnutá výška nájmu nezodpovedala dobe nájmu, za ktorú bolo nájomné vyúčtované, teda, že nájomné bolo dohodnuté v neprimeranej výške. Preto ani žalobcom tvrdený dôvod porušenia dobrých mravov alebo pravidiel poctivého obchodného styku nebol preukázaný.
1.19. Pokiaľ žalobca poukazoval na Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 20.06.2016 sp. zn. 5Obdo 39/2015 a v ňom špeciálne na skutočnosť, že nie je možné vylúčiť, že okolnosti hrubého nepomeru plnenia jednej zo strán k tomu, čo poskytla druhá strana, môžu v spojitosti s ďalšími okolnosťami toho ktorého prípadu napĺňať znaky konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie konštatoval, že v tomto konkrétnom prípade sú skutkové okolnosti iné. V tomto konaní nebolo tvrdené, že by k prevodu došlo za neprimerane nízku kúpnu cenu, iba, že táto nebola uhradená v plnej výške, keďže časť kúpnej ceny bola uhradená započítaním s fiktívnym nájomným. Poukazuje sa teda iba na spôsob úhrady kúpnej ceny. Žalovaný zastával názor, že ak si žalobca myslí, že kúpna cena nebola uhradená v plnej výške, má možnosť vymáhať zvyšnú časť kúpnej ceny, prípadne, za splnenia podmienok uvedených v právnych predpisoch a v zmluve od zmluvy odstúpiť. Keďže v konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by či už kúpna cena alebo nájomné boli dohodnuté neprimerane (s ohľadom na hodnotu stroja, dĺžku nájmu, prenajatú plochu
a podobne), prípadne, že iné podmienky uvedené v zmluvách by boli zjavne nevýhodné pre žalobcu, nie je možné konštatovať, že pri uzatvorení zmluvy konal žalovaný, resp. jeho konateľ, a súčasne konateľ žalobcu v rozpore s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom.
1.20. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol.
1.21. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v plnej výške.
2.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolaciemu súdu navrhol aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za nesprávny a nezákonný, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.2. Nesúhlasil s tým, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so žalobou, s vykonanými dôkazmi, najmä výsluchmi svedkov, a namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá oporu v zistenom skutkovom stave na základe vykonaných dôkazov. Namietal, že kúpna cena nebola riadne dohodnutá, kúpnu zmluvu uzatvárala jedna a tá istá osoba v podobe konateľov dvoch spoločností. Táto skutočnosť vytvára sama o sebe pochybnosť o riadnom dohodnutí kúpnej ceny, ktorú v tomto konaní spochybňuje druhý konateľ žalobcu. S týmito tvrdeniami sa súd prvej inštancie v odôvodnení dostatočne a riadne nevysporiadal a preto je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.
2.3. Nesúhlasil ani s tvrdením prvoinštančného súdu, že žalobca nemá záujem vrátiť kúpnu cenu. Žalobca v rámci výsluchu uviedol, že nemôže (nie nechce) vrátiť kúpnu cenu, nakoľko peniaze na účte spoločnosti boli strhnuté daňovou exekúciou, v dôsledku neodvedenia dane vyplývajúcej práve zo sporného prevodu stroja, ktorý spôsobil konateľ žalovaného. Žalobca samozrejme peniaze mieni žalovanému vrátiť, tento sa však žiadnym protinávrhom tohto nedomáha (ani v inom konaní). Súd prvej inštancie sa tiež vôbec nezaoberal skutočnosťou, že k zaplateniu časti kúpnej ceny vo výške 4 300 Eur došlo až po jej splatnosti.
2.4. Konanie žalovaného považoval za účelové, pretože k úhrade kúpnej ceny došlo s omeškaním, keď žalovaný vedel o podaní žaloby. Započítanie nájomného považoval za úkon v rozpore s dobrými mravmi. V ďalších bodoch odvolania žalobca polemizoval so závermi súdu prvej inštancie, zdôraznil, že v priebehu prvoinštančného konania žalobca spochybňoval výšku kúpnej ceny tým, že spochybňoval zápočet a namietal, že súd prvej inštancie sa s jeho závermi dostatočným spôsobom nevysporiadal. Rovnako namietal jeho záver, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že strany sporu vykonávali podnikateľskú činnosť v totožných oblastiach (žihanie, pieskovanie atď.). Žalobca o tomto preložil riadny dôkaz a to faktúru zo dňa 02.11.2014, ktorá preukazuje, že žalovaný podnikal aj v oblasti pieskovania. Naviac niektoré predmety podnikania majú sporové strany rovnaké. Táto okolnosť je podstatná pri posúdení, či pri prevode stroja došlo k porušeniu zásad poctivého obchodného styku. Ten žalobca videl aj v tom, že konateľ žalovaného E. uzavrel sám so sebou ako konateľ žalobcu kúpnu zmluvu s hodnotou plnenia takmer 20.000 Eur, pričom obe spoločnosti podnikali minimálne v jednej spoločnej oblasti. Žalovaný tak získal konkurenčnú výhodu na úkor žalobcu.
2.5. Žalobca v konaní preukázal, že nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy, táto bola fiktívna, čoho dôkazom je výpoveď svedka C., ktorý vypovedal, že predmet nájmu bol uskladnený zadarmo a nájomná zmluva nikdy uzatvorená nebola. Súd prvej inštancie túto svedeckú výpoveď nesprávne vyhodnotil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca namietal neplatnosť nájomnej zmluvy podľa zákona č. 116/1990 Zb. a to z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu s dôrazom na to, že stroj bol umiestnený vo vonkajšom priestranstve. Súd prvej inštancie sa so svedeckými výpoveďami v tomto smere vôbec nezaoberal.
2.6. Svedkovia ako i listinné dôkazy v tomto konaní vyvrátili viaceré tvrdenia žalovaného, no napriek tomu súd prvej inštancie opakovane preberal jeho závery, v dôsledku čoho súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré v konečnom dôsledku mali vplyv aj na jeho právne posúdenie veci.
2.7. V kontexte s vyššie uvedeným a vzhľadom na vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie žalobca v závere odvolania zhrnul argumentáciu nasledovne: tvrdil, že konateľ žalovaného v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku uzavrel kúpnu zmluvu, pretože - kúpnu zmluvu de facto uzatvoril pán E. sám so sebou ako konateľ sporových strán, pričom takto de facto „kúpil konkurenčnú výhodu“ žalobcu a - kúpna zmluva odkazuje na Nájomnú zmluvu, ktorú de facto uzatvoril pán E. tiež sám so sebou ako konateľ sporových strán. Navyše táto nájomná zmluva bola iba fiktívna a podľa názoru žalobcu aj antidatovaná, čo vyplýva v súhrne z dôkazov. Súd prvej inštancie sa v tomto smere nevysporiadal s rozporom s dobrými mravmi či s rozporom so zásadami poctivého obchodného styku. Vyporiadal sa s takýmto rozporom iba v komparácii s výškou kúpnej ceny, výškou nájomného a započítaním nájomného. Teda svoju pozornosť zamieraval iba na spôsob úhrady kúpnej ceny čo deklaruje aj samotný bod 23. napadnutého rozsudku, kde sa vysporiadava s rozhodnutím NS SR z 20.06.2016 sp. zn. 5Obdo 39/2015, na ktoré poukázal žalobca. Nevysporiadava sa však s ním v celku. Súd prvej inštancie opomenul zaujať stanovisko k tomu, že vzájomné obchodné a personálne prepojenie v osobe (v danom prípade pán E.) môže pri určitom type konania viesť k neplatnosti právneho úkonu z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák.. Na toto poukazoval žalobca už od začiatku konania, súd prvej inštancie sa s týmto nevysporiadal a preto je rozhodnutie v tomto smere nepreskúmateľné. Rozpor s dobrými mravmi je ešte umocnený aj tým, že kúpna zmluva odkazuje na fiktívnu Nájomnú zmluvu, čo bolo v konaní preukázané. Táto fiktívna nájomná zmluva má dopad aj na samotnú kúpnu zmluvu, keďže jej obsahom je aj započítanie na kúpnu cenu. Je preto nesprávny záver súdu, že nebolo tvrdené ani preukázané, že podmienky uvedené v zmluvách by boli zjavne nevýhodné pre žalobcu. Žalobca preukázal, že zmluvy takéto zjavne nevýhodné podmienky obsahovali. Aj v tomto smere bol preto presvedčený, že žalovaný, resp. jeho konateľ a súčasne konateľ žalobcu (pán E.) konal v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, ak dospel k názoru, že žalovaný, resp. jeho konateľ (pán E.) nekonal v rozpore s dobrými mravmi, prípadne zásadami poctivého obchodného styku.
3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3.2. S odvolaním žalobcu nesúhlasil považoval ho za nedôvodné s tým, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a rozhodol.
3.3. Dôvodil, že kúpna cena vychádzala z účtovnej ceny, bola žalovaným uhradená, čo žalovaný preukázal dokladom o zápočte časti kúpnej ceny a dokladmi o zaplatení ďalších dvoch splátok na účet žalobcu. Žalobca nemal pred podaním žaloby snahu uhradiť nájom za priestory za uskladnenie predmetu žaloby a žalobu podal až po zaplatení kúpnej ceny na účet žalobcu. Žalobca plnenie prijal, toto nevrátil, naviac v konaní uviedol, že kúpnu cenu nemôže vrátiť, napriek tomu žiadal vydanie predmetu žaloby. Jeho vydaním by získal bezdôvodné obohatenie. Poprel tvrdenie žalobcu, že došlo k antidatovaniu zmluvy o nájme nebytových priestorov a zdôraznil, že žalobca toto tvrdenie ničím nepreukázal. Výšku kúpnej ceny žalobca nikdy nenamietal, pričom spochybňovanie započítania nemožno považovať za spochybnenie výšky kúpnej ceny ako takej.
3.4. Konateľ žalovaného nájomnú, ani kúpnu zmluvu neuzatvoril sám so sebou ako uvádza žalobca, obe zmluvy uzatvorili dva samostatné podnikateľské právne subjekty zastúpené štatutárom oprávneným konať za spoločnosti samostatne. V danom prípade sa kúpou predmetu žaloby žalovaným skutočne nejedná o konkurenčnú výhodu žalovaného. Žalobca sám potvrdil, že po celú dobu nájmu nevyužíval predmet nájmu pre vlastnú potrebu k podnikaniu. Poprel, že by svedok C. bol prítomný pri dohode žalobcu a žalovaného o uskladnení predmetu žaloby u žalovaného.
3.5. Žalovaný vyšiel v ústrety žalobcovi s poskytovaním nebytového priestoru na účely uskladnenia predmetu žaloby, pretože žalobca vlastné priestory nemal. Mal za to, že obe zmluvy tak nájomná ako aj kúpna vychádzali z objektívnych a rovným podmienok pre obe spoločnosti.
4. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 09.06.2020 zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach o tom, že žiadny nájom nebol nikdy dohodnutý, čo v konaní preukázal. Naopak vec bola u žalovaného bezodplatne preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že kúpna cena bola riadne zaplatená, keďže fiktívny
nájom bol jej súčasťou. Zotrval na tvrdení, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá oporu v zistenom skutkovom stave, na základe vykonaných dôkazov. Údajné bezdôvodné obohatenie žalobcu nemá s predmetom sporu nič spoločné, pretože žalovaný má takisto právo a možnosť domáhať sa svojich nárokov. Uzatvorené zmluvy považoval za neplatné, z dôvodu hrubého rozporu s dobrými mravmi, nakoľko je evidentné uprednostňovanie svojej jednoosobovej spoločnosti pred inou. Z výpovede svedka C. jednoznačne vyplynulo, že išlo o bezodkladné uskladnenie stroja bez nájomnej zmluvy, z čoho vyplýva, že nájomná zmluva musela byť antidatovaná a za podstatné považoval, že stroj bol uskladnený vonku.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 10.07.2020 zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach. Dôvodil riadne uzatvorenou zmluvou o nájme, pričom na bezodplatné uskladnenie stroja u žalovaného nebol žiaden právny dôvod a žalobca ho ani nepreukázal. Skutočnosť, že predmetný stroj bol uskladnený v priestoroch žalovaného, potvrdili obaja účastníci sporu a aj svedkovia. Z výpovede svedka C. nebolo preukázané, že by žalovaný v konaní klamal ako tvrdí žalobca. Svedok potvrdil, že bol dohodnutý na spoločnom podnikaní s konateľom žalobcu, čo spochybňuje jeho dôveryhodnosť.
6. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.
7. Odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne, v súlade so zásadami ust. § 191 CSP, a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
9. Odvolací súd posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá veta CSP. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. 10. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP. Súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach.
11. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie aj v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v
konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
12. V súlade s obsahom podaného odvolania považoval odvolací súd za základné a podstatné odvolacie námietky žalobcu, že uzatvorená nájomná zmluva a kúpna zmluva je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, že nedošlo k riadnej úhrade kúpnej ceny, rozsudok súdu prvej inštancie je neprekúmateľný a dostatočne neodôvodnený, vychádzajúci z nesprávne zisteného skutkového stavu a vyhodnotenia vykonaného dokazovania.
13. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu nepovažoval odvolacie námietky žalobcu za dôvodné.
14. Odvolací súd dospel k rovnakým právnym záverom ako súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. Uzatvorenú kúpnu zmluvu považoval za platnú, napriek tomu, že ju uzatvárala jedna osoba v postavení samostatne konajúceho štatutára oboch zmluvných strán, nevyhodnotil tento právny úkon za neplatný pre rozpor s dobrými mravmi, či poctivým obchodným stykom. Kúpna cena za predmet kúpy bola primeraná a žalobca ju pred súdom prvej inštancie nerozporoval. Jeho tvrdenia v odvolacom konaní, že kúpnu cenu rozporoval tým, že namietal vykonaný zápočet, považoval odvolací súd za účelové tvrdenie, s ktorým sa nemohol stotožniť. Z obsahu spisu je zrejmé, že pred súdom prvej inštancie namietal výlučne len spôsob úhrady kúpnej ceny, nie samotnú výšku kúpnej ceny. Z obsahu uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 16.06.2016 vyplýva, že vlastníctvo k predmetu kúpy prešlo na žalovaného uzatvorením zmluvy v zmysle čl. III. Je v ďalšom bez právneho významu argumentácia žalobcu, že k úhrade kúpnej ceny došlo s omeškaním. Zhodne so závermi súdu prvej inštancie odvolací súd uzavrel, že v konaní nebolo sporné, že predmetný stroj vo vlastníctve žalobcu bol dlhodobo uskladnený na pozemku žalovaného a je preto logické uzatvorenie nájomnej zmluvy a vyúčtovanie nájomného. Žalobca v spore nerozporoval výšku nájomného, ktoré bolo započítané voči kúpnej cene, argumentoval rovnako ako pri kúpnej zmluve jej neplatnosťou pre rozpor s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. S touto námietkou žalobcu sa odvolací súd nestotožnil a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 22 napadnutého rozsudku. Zároveň dopĺňa, že predloženie jedinej faktúry vystavenej na sumu 810 Eur, je na vyvodenie záveru o získaní konkurenčnej výhody nedostačujúce.
15. Odvolací súd považuje za zásadnú a pre výsledok sporu podstatnú skutočnosť, ktorú konštatuje súd prvej inštancie v závere bodu 21 napadnutého rozsudku a to, že v prípade ak by bola kúpna zmluva absolútne neplatným úkonom, ako tvrdí žalobca, bolo povinnosťou žalobcu žiadať vydanie veci oproti povinnosti žalobcu vrátiť poskytnutú časť kúpnej ceny. Žalobca však takto svoj žalobný návrh neformuloval, preto správne súd prvej inštancie aj z tohto dôvodu žalobu zamietol. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca takýto petit vyslovene odmietol, a je irelevantný dôvod, ktorý uviedol. Rovnako sa nemožno stotožniť s jeho názorom, že žalovaný sa bol sám v tomto konaní povinný domáhať vrátenia poskytnutého plnenia (kúpnej ceny), prípadne podávať samostatnú žalobu. Len pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné dodať, že plnenie z neplatného právneho úkonu je bezdôvodným obohatením (§ 451 Obč. zák.), ktoré sa musí vydať. Každý z účastníkov neplatnej zmluvy je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Obč. zák.). Žiaden z účastníkov zmluvy sa v sporovom konaní totiž nemôže domáhať vrátenia poskytnutého plnenia bez toho, aby sám vrátil plnenie, ktoré prijal. Tejto zákonnej konštrukcii musí zodpovedať tak žalobný petit, ako aj výrok rozsudku, ktorým súd takému žalobnému petitu vyhovuje.
16.1. K námietke žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný uvádza odvolací súd nasledovné.
16.2. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
16.3. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie musí obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane, a právnymi závermi na strane druhej. Súd by mal vo svojej argumentácií dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Zároveň platí, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia bezpochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať sa vo svojom odôvodnení všetkými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu, ale len zásadnými pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd konštatuje, že všetky uvedené zákonné náležitosti napadnutý rozsudok spĺňa.
17. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa všetky náležitosti ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, zdôvodnil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a ako vec právne posúdil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, je dostatočne argumentačne presvedčivé a vychádzajúce z riadne zisteného skutkového stavu.
18. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Uvedený záver je zhodný so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
19. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 CSP.
20. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
21. Žalobcom uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, pričom konštatuje správnosť jeho dôvodov a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.
22. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že žalovanému, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % s poukazom na následný postup súdu prvej inštancie zakotvený v ust. § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov konania v plnej výške.
23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).