Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-35-2018.pdf
PDF · 136.94 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/35/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová v právnej veci žalobcu: V.. E. O., bytom B. E. XX, Z., proti žalovanému: Komunálna poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefánikova 17, Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpený Advokátskou kanceláriou FELIX NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, IČO: 37 928 422, o zaplatenie 2.165,91 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 12C/8/2016-109 zo dňa 04.10.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k.12C/8/2016-109 zo dňa 04.10.2017 p o t v r d z u j e . Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I rozhodol rozsudkom č.k. 12C/8/2016 -109 zo dňa 04.10.2017 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.165,91 EUR s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 29.01.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v celom rozsahu.
2. Žalobou doručenou súdu dňa 22.01.2016 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 2.165,91 EUR s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 29.01.2016 do zaplatenia, z titulu poistného plnenia z havarijného poistenia motorového vozidla.
3. Podanú žalobu žalobca odôvodnil tým, že zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 15.01.2016 získal pohľadávku voči žalovanému vo výške 2.165,91 EUR a to v súlade so škodovou udalosťou vedenou u žalovaného pod č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.11.2015 na motorovom vozidle zn. Škoda Octavia, S.: BL XXX HP ako doplatok za skutočnú škodu. Žalobca bol dňa 18.11.2015 účastníkom škodovej udalosti so svojim motorovým vozidlom zn. Škoda Octavia, S.: BL XXX HP. Vinník dopravnej nehody bol vodič na motorovom vozidle zn. Suzuki, SX4 EVČ: BA XXX VN, ktorý má uzavreté PZP u žalovaného. Účastníci škodovej udalosti riadne spísali správu o nehode, bola privolaná polícia a žalobca bezodkladne škodovú udalosť ohlásil žalovanému dňa 19.11.2015, ktorý ale odmietol škodovú udalosť zaevidovať z dôvodu, že vinník nehody nemá uzatvorené PZP u neho. Na základe sťažnosti škodu zaevidoval pod č. XXXXXXXXXX. Žalovaný vykonal ohliadku, aj doohliadku, o čom vyhotovil zápisy a fotodokumentáciu. Servis na základe toho vyhotovil kalkuláciu ceny opravy v sume 3.333,26 EUR. Dňa 08.12.2015 žalobca požiadal žalovaného o zaslanie skutočnej škody, ktorá vznikla na vozidle podľa Občianskeho zákonníka. Žalovaný mu listom zo dňa 29.12.2015 oznámil, že poistné plnenie mu nezasiela z dôvodu nepristavenia vozidla poisteného k ohliadke. Vinník nehody potvrdil, že požiadal o ohliadku, čo žalovaný odmietol. Žalobca preto podal na postup žalovaného sťažnosť. Listom zo dňa 13.01.2016 mu žalovaný oznámil ukončenie šetrenia škodovej udalosti a zaslanie poistného plnenia vo výške 1.167,35 EUR za primerané
náklady rozpočtom. Žalobca dňa 13.01.2016 žalovanému oznámil, že žiada o preplatenie skutočnej škody v zmysle Občianskeho zákonníka a nie o primerané náklady na opravu a požiadal ho o presný výpočet škody. Žalovaný mu listom zo dňa 14.01.2016 oznámil, že prehodnotenie poistného plnenia podmieňuje opravou poškodeného motorového vozidla. Tento postup je však v rozpore s právnou úpravou SR. Žalovaný mu opakovane listom zo dňa 14.01.2016 oznámil, že pre korektné posúdenie škody na vozidle potrebuje vykonať ohliadku po oprave. Žalobca s postupom žalovaného nesúhlasil a v konaní sa domáhal doplatenia skutočnej škody.
4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania, záznamom o dopravnej nehode zo dňa 23.11.2015 a uplatnením nároku na náhradu škody uvedenými v odseku 12. a 14. mal za preukázané, že dňa 18.11.2015 došlo na ulici G. - R., k dopravnej nehode tak, že motorové vozidlo zn. SUZUKI SX4 EVC: BA XXX VN nedalo prednosť vjazde pohýnajúcemu sa vozidlu zn. Škoda Octavia EVČ: BL XXX HP, ktorého držiteľom je S. Y.. Na motorovom vozidle zn. Škoda Octavia EVČ: BL XXX HP došlo k viditeľnému poškodeniu prednej časti vozidla. Vinník dopravnej nehody, vodič motorového vozidla zn. SUZUKI SX4 EVČ: BA XXX VN svoje zavinenie dopravnej nehody, v zázname o dopravnej nehode zo dňa 23.11.2015 uznal a uviedol, že motorové vozidlo je poistené zo zodpovednosti za škodu z jeho prevádzky u žalovaného. Záznam o dopravnej nehode bol žalovanému riadne doručený dňa 08.12.2015. Žalovaný v konaní svoju pasívnu vecnú legitimáciu vyplývajúcu mu z § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., nenamietal. Osvedčením o evidencii (technickým preukazom) č. PC XXXXXX uvedeným v odseku 13., mal súd za preukázané, že vlastníkom poškodeného motorového vozidla zn. Škoda Octavia EVČ: BL XXX HP je S. Y., ktorá si u žalovaného riadne uplatnila nárok na náhradu škody na poškodenom motorovom vozidle na predpísanom tlačive, uvedenom v odseku 14., začiarknutím kolónky na základe rozpočtu, ku ktorej ručne dopísala „v zmysle OZ“. Žiadosťou zo dňa 30.11.2015, uvedenou v odseku 15., poškodená S. Y. požiadala žalovaného o náhradu skutočnej škody v zmysle Občianskeho zákonníka. Žalovaný ale oznámením o poistnom plnení zo dňa 13.01.2016, uvedenom v odseku 20., poškodenej S. Y. náhradu skutočnej škody v zmysle Občianskeho zákonníka neposkytol. Poskytol jej náhradu škody vo výške 1.167,35 EUR, ako náhradu za primerané náklady na opravu poškodeného motorového vozidla rozpočtom. Podľa názoru súdu tento postup žalovaného nebol správny, pretože podľa § 442 Občianskeho zákonníka a platnej judikatúry (R 13/1985, R 5/1988, R 25/1990) sa uhrádza skutočná škoda a jej výška nie je závislá na tom, či si poškodený nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo ostala neopravená a jej výška nemusí byť preukázaná len vyúčtovaním opravy poškodenej veci, ale je možné vychádzať z ceny veci, ktorú mala vec v dobe jej poškodenia a z rozsahu, v akom bola poškodená zásahom škodcu. Uvedené konštatovala aj Národná banka Slovenska v stanovisku k podaniu žalobcu zo dňa 16.02.2016 uvedenom v odseku 30. Poškodenej S. Y. preto vznikol nárok na náhradu škody vo výške 3.333,26 EUR, vyčíslenej kalkuláciou opravy č. XXXXXXXXXX zo dňa 01.12.2015 vyhotoveného kalkulačným programom spoločnosti Audatex uvedeným v odseku 19., a v súkromnom znaleckom posudku žalobcu, vypracovaného Ing. Petrom Kováčom, č. XXXXXXXXXXXX dňa 28.06.2017, uvedenom v odseku 28. Tým, že žalovaný poskytol poškodenej náhradu škody vo výške 1.167,35 EUR, vznikol poškodenej S. Y. voči žalovanému oprávnený nárok na zaplatenie 2.165,91 EUR. Poškodená S. túto pohľadávku dňa 19.1.2016 zmluvou o postúpení pohľadávky, uvedenou v odseku j., previedla na žalobcu. Súd uvedenú zmluvu o postúpení pohľadávky, v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, vyhodnotil ako platnú. Pokiaľ žalovaný v písomnom podaní zo dňa 04.10.2017 namietal jej absolútnu neplatnosť z dôvodu neurčitosti, nezrozumiteľnosti a zmätočnosti postúpenej pohľadávky, súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú. Podľa názoru súdu zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 19.01.2016 uzavretá medzi postupcom S. Y., ako postupcom a žalobcom, ako postupníkom, v článku I bod 1, písm. a) určito, jasne a zrozumiteľne identifikuje postúpenú pohľadávku voči žalovanému, vo výške 2.165,91 EUR, ako doplatok poistného plnenia za skutočnú škodu na motorovom vozidle zn. Škoda Octavia EVČ: BL XXX HP, zo škodovej udalosti zo dňa 18.11.2015 vedenej u žalovaného pod č. XXXXXXXXXX. Pokiaľ v článku IV bod. 1 a 3. a v článku V bod 4. zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.01.2016, zmluvné strany uviedli množné číslo postúpenej pohľadávky, podľa názoru súdu ide len o gramatickú chybu vzniknutú kopírovaním inej zmluvy, ktorá nespôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.01.2016. Pokiaľ v článku V bod. 4. zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.01.2016, zmluvné strany uviedli, že špecifikácia pohľadávok, ktorá je predmetom tejto zmluvy, t.j. škodová udalosť uvedená v čl. I tejto zmluvy, sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zmluva neobsahuje žiadnu prílohu, nespôsobuje to podľa názoru súdu absolútnu neplatnosť tejto zmluvy, pretože špecifikácia postúpenej pohľadávky je obsiahnutá priamo v zmluve v článku I. bod 1., písm. a) určito, jasne, zrozumiteľne a nie je ju možné zameniť s
inou pohľadávkou. Pokiaľ žalovaný namietal, že poškodená S. Y. dňa 19.01.2016 postúpila žalobcovi neexistujúcu pohľadávku, aj túto námietku žalovaného súd vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú. B. S. Y. vznikol nárok na náhradu škody dňa 18.11.2015, ktorý si v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. riadne u žalovaného uplatnila. Tým, že žalovaný jej dňa13.1.2016oznámením o poistnom plnení, oznámil, že jej poukazuje len sumu 1.167,35 EUR ako primerané náklady na opravu rozpočtom, hoci podľa kalkulácie opravy č. XXXXXXXXXX zo dňa 1.12.2015, vyhotoveného kalkulačným programom spoločnosti Audatex, náklady na opravu poškodeného motorového vozidla zn. Škoda Octavia EVČ: BL XXXHP z nehody zo dňa 18.11.2015 boli vyčíslené na 3.333,26 EUR, poznala v čase postupovania pohľadávky žalobcovi, dňa 19.1.2016, aj výšku postupovanej pohľadávky, ako rozdielu, medzi skutočnou škodou a škodou uhradenou žalovaným. Žalobca tým, že na pojednávaní dňa 30.06.2017 preukázal doručenie oznámenia o postúpení predmetnej pohľadávky žalovanému zo dňa 19.01.2016, dňa 20.01.2016, preukázal v konaní svoju aktívnu legitimáciu. Vychádzajúc zo súkromného znaleckého posudku žalobcu, vypracovaného Ing. Petrom Kováčom, č. XXXXXXXXXXXX zo dňa 28.06.2017, uvedeného v odseku 28., súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie 2.165,91EUR, ako rozdielu medzi skutočnou škodou na motorovom vozidle zn. Škoda Octavia S.: BL XXX HP poškodenom pri dopravnej nehode dňa 18.11.2015 zavinenej poisteným žalovaného, vo výške 3.333,26 EUR a škodou už uhradenou žalovaným právnemu predchodcovi žalobcu, S. Y., dňa 13.1.2016 vo výške 1.167,35 EUR. Pretože žalovaný neposkytol plnenie vo výške 2.165,91 EUR v lehote určenej §797 ods. 3Občianskeho zákonníka, súd ho v zmysle § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a §3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania z tejto sumy. Začiatok omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu súd určil na 29.1.2016, čo je deň nasledujúci po 15 dňovej lehote určenej na plnenie v § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka, po 13.1.2016, kedy žalovaný oznámením zo dňa13.1.2016 ukončil šetrenie poistnej udalosti. Výšku úroku z omeškania súd určil v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. vo výške 5,05% ročne. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 420 ods. 1 OZ, § 427 ods. 1 OZ, § 442 ods. 1 a 2 OZ, § 797 ods. 2 a 3 OZ a podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Uviedol, že žalovaný považuje rozsudok prvoinštančného súdu za nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny. Rozsudok je výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate nielen samotnou nepreskúmateľnosťou, ale dokonca aj zmätočnosťou. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/02,1. ÚS 12/05,1. ÚS 382/06). Prvoinštančný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol podľa nášho názoru na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv a slobôd. Medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti vykonávania spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Z praktického pohľadu to znamená, že súdy sú povinné odôvodniť svoje rozhodnutia, hoci túto povinnosť nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument bola daná podrobná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je pre vec rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (viď napríklad judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro Balani v. Španielsko, mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/01 a mnohé ďalšie).Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v Náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd Slovenskej republiky už vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03). Pritom podľa ustanovenia § 220 ods. 2 tretia veta CSP súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Žalovaný poukázal na neurčitosť a nevykonateľnosť rozsudku prvoinštančného súdu. Prvým enunciátom rozsudku súd síce priznáva žalobcovi ročný úrok z omeškania v stanovenej sadzbe, avšak neuvádza z akej sumy má byť tento úrok z omeškania počítaný. V tejto súvislosti názorne poukázal na správnosť špecifikácie úroku z omeškania napríklad na tlačive platobného rozkazu zverejnenom na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Druhý výrok enunciátu rozsudku je zjavne nevykonateľný, a to z dôvodu absencie formulácie, že o výške trov konania bude rozhodnuté prvoinštančným súdom samostatným uznesením. Správnosť uvedeného záveru potvrdzuje napríklad aj právna veta Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.03.2017, v zmysle ktorej: Výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Prvoinštančným súdom bolo správne skonštatované, že zo strany žalovaného bola v dôsledku škodovej udalosti č. XXXXXXXXXX vyplatená suma vo výške 1.167,35 EUR, a to vychádzajúc z predloženej Kalkulácie nákladov na opravu rozpočtom (vyplatenie uvedenej sumy v zmysle realizovaného rozpočtu nebolo napokon medzi stranami ani sporné, keďže uvedenú skutočnosť počas prvoinštanšného súdneho konania nepoprel ani samotný Žalobca. Výška škody bola vypočítaná rozpočtom, a to vzhľadom na skutočnosť, že poškodený (údajný právny predchodca Žalobcu) pri uplatnení nároku na náhradu škody požiadal Žalovaného o vyplatenie škody nie na základe doložených faktúr, ale práve na základe rozpočtu. Pritom poškodený bol upozornený, že v prípade žiadosti o výplatu škody rozpočtom poisťovňa pri poskytnutí náhrady škody uplatní primerané zníženie cien materiálu a práce. Poškodený podpisom pri uplatnení nároku na náhradu škody prejavil s uvedeným postupom jednoznačný a preukázaný súhlas. Prvoinštančný súd sa v rozsudku uvedenou okolnosťou voľby spôsobu výpočtu uplatneného nároku na náhradu škody zo strany poškodeného žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadaľ. Potvrdením nášho uvedeného záveru je aj argumentácia prvoinštančného súdu judikatúrou (R 13/1985, R 5/1988, R 25/1990), Listom Národnej banky Slovenska zo dňa 16.02.2016 a znaleckým posudkom č. XXXXXXXXXXXX zo dňa 28.06.2017, ktoré uvedenú skutočnosť v rámci prípadného skutkového a právneho stavu nepredpokladajú, nevychádzajú z nej a teda na ňu logicky ani žiadnym spôsobom nereflektujú. Jednalo sa pritom o jeden z nosných, pre vec rozhodujúcich argumentov žalovaného, pri ktorých sa vyžaduje v zmysle slovenskej ako aj európskej judikatúry špecifická odpoveď. Bol to práve poškodený, ktorý s uvedeným spôsobom vyplatenia škody na základe rozpočtu prejavil súhlas a akceptoval pri uvedenom spôsobe vyplatenia škody aj uplatnenie primeraného zníženia cien materiálu a práce zo strany žalovaného. Má za to, že takúto dohodu o vyplatení škody na základe rozpočtu už následne poškodený nebol oprávnený bez súhlasu žalovaného jednostranne meniť. Zároveň sa prvoinštančný súd nesprávne a nedostatočne vysporiadal aj so žalovaným namietanou neplatnosťou Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.01.2016 (ďalej len „Zmluva o postúpení pohľadávky“), od ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu vo vedenom súdnom konaní. Samotná Zmluva o postúpení pohľadávky je absolútne neplatná pre jej neurčitosť, nezrozumiteľnosť a zmätočnosť. V Zmluve o postúpení pohľadávky sa v článku I. bod 1. uvádza, že postupca týmto postupuje postupníkovi svoju pohľadávku voči dlžníkovi, špecifikovanú v bode 1, písm. a, pričom bod 1. písm. a) neobsahuje. Ďalej v článku V. bod 4. Zmluvy o postúpení pohľadávky sa uvádza, že Špecifikácia pohľadávok, ktoré sú predmetom tejto zmluvy, t.j. škodová udalosť uvedená v čl. I. tejto zmluvy, sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy. Z uvedeného je neurčité, koľko pohľadávok sa nakoniec na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky postupovalo, keďže uvedené ustanovenie počíta s viacerými pohľadávkami . Zároveň žalobcom predložená Zmluva o postúpení pohľadávky neobsahuje žiadnu jej neoddeliteľnú súčasť, na ktorú uvedené ustanovenie odkazuje. Za uvedených, zjavne nejasných skutočností a okolností, si súd ani len nedal predložiť zo strany žalobcu kompletnú Zmluvu o postúpení pohľadávok a žalovaným uvádzané diskrepancie bagatelizoval inter alia záverom, že sa jedná údajne len „o gramatickú chybu vzniknutú kopírovaním inej zmluvy“ (sieť). O kopírovanie akej inej zmluvy sa malo jednať, už prvoinštančný súd v rozsudku neuvádza, čo nás len utvrdzuje v presvedčení o neurčitosti
a nezrozumiteľnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky. Vychádzajúc z predmetných skutočnosti má za to, že žalobca vo vedenom súdnom konaní riadne nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Poukázať na skutočnosť, že podľa ust. § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Nie je potrebné osobitne podotýkať, že v uvedenom prípade sa jedná o absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva priamo zo zákona (ex lege), pôsobí od počiatku (ex tunc) a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo). Absolútna neplatnosť zároveň vylučuje možnosť dodatočného schválenia (ratihabície), či dodatočného odpadnutia dôvodu (konvalidácie), nepremlčuje sa a bez akéhokoľvek časového obmedzenia sa jej môže dovolávať každý, pretože táto absolútna neplatnosť pôsobí proti všetkým (erga omnes). Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 12C/8/2016-109 zo dňa 04.10.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi § 379, § 380 CSP), preskúmaním napadnutého rozsudku, rozsahu spisu a po preskúmaní odvolacích námietok odvolateľa, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa20.04.2021, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
7. Odvolací súd po preskúmaní spisu uvádza, že v odvolacom konaní nevyšlo najavo, že konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo vadou, týkajúcou sa procesných podmienok, na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 380 ods. 2 CSP).
8. Odvolateľ v odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je riadne odôvodnený, je nepreskúmateľný a arbitrárny. K tomu odvolací súd uvádza, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike/sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Rozhodnutie súdu prvej inštancie nepovažuje odvolací súd za nepreskúmateľné a ani za arbitrárne.
9. Odvolací súd k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania .
10. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení Civilného sporového poriadku, alebo, že na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
11. Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.), tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci vecne správne.
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu. Odvolací súd takéto pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil.
13. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil.
14. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca nepreukázal v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu, nakoľko túto odvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú považuje žalovaný za absolútne neplatnú z dôvodu jej neurčitosti, nezrozumiteľnosti a zmätočnosti.
15. Podľa § 524 ods. 1 a 2 OZ veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
16. Podľa § 526 ods. 1 a 2 OZ postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení.
17. Postúpenie pohľadávky podľa § 524 OZ upravuje postúpenie pohľadávky na základe zmluvy, ktorou dochádza k zmene v osobe veriteľa. Do právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom nastupuje namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ bez toho, aby sa tento vzťah zmenil. Pohľadávka prechádza v stave v akom existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva. Zmluvu uzatvára pôvodný veriteľ (postupca) na iný subjekt (postupník), ktorý nastupuje na miesto pôvodného veriteľa. Ide o dvojstranný právny úkon bez účasti dlžníka, pretože zmenou v osobe veriteľa sa obsah pôvodného záväzku nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok sa nemení ani postavenie dlžníka. Povinnosť dlžníka sa po tomto, ako mu niektorý z účastníkov zmluvy o postúpení oznámi predpokladaným
spôsobom v § 526 OZ mení len v tom, že miesto pôvodnému veriteľovi musí dlh splatiť postupníkovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený dožadovať sa zmluvy o postúpení. Platí to bez ohľadu na skutočnosť, či zmluva o postúpení pohľadávky je platná, resp. či vôbec vznikla. Dlžník sa v takom prípade nemôže dovolávať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej existencie (rozsudok NS SR 4Obdo/210/01).
18. Ako vyplýva z obsahu spisu žalobca v konaní predložil zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 19.01.2016 a Oznámenie postupníka o postúpení pohľadávky zo dňa 19.01.2016 adresované žalovanému. Odvolací súd k tomu uvádza, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie postúpenej pohľadávky v konaní. Žalovaný ničím nespochybnil skutočnosť, že mu bolo postupcom oznámené postúpenie pohľadávky na postupníka. Ak by však aj k relevantnému oznámeniu o postúpení pohľadávky zo strany postupníka žalovanému nedošlo, odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalovaného týkajúce sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi Evou Ladzianskou ako postupcom a žalobcom ako postupníkom dňa 19.01.2016 nie je absolútne neplatným právnym úkonom. Z článku I. predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne vyplýva špecifikácia pohľadávky, t.j. aká pohľadávka, z akej právnej skutočnosti vyplývajúca a v akej výške bola postúpená. Preto nie je dôvodná námietka žalovaného, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná a žalobca tak nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Odvolací súd preto uzavrel, že aktívna vecná legitimáciu žalobcu v spore je daná.
19. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že uhradil poškodenej S. náhradu škody, ktorú žalovaný vypočítal rozpočtom, nakoľko táto pri uplatnení nároku s týmto prejavila súhlas a akceptovala pri uvedenom spôsobe vyplatenia škody aj uplatnenie primeraného zníženia cien a materiálu zo strany žalovaného.
20. Odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočná škoda na veci je tak majetkovou ujmou, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je treba vynaložiť na uvedenie veci do predchádzajúceho stavu. U škody vzniknutej na veci použitej a čiastočne opotrebovanej treba vychádzať z nákladov účelne vynaložených na opravu poškodenej veci
21. Občiansky zákonník rozoznáva dva spôsoby náhrady škody, a to v peniazoch (relutárna reštitúcia) a uvedením do pôvodného stavu (naturálna reštitúcia), pričom nemôže byť poškodenému na ujmu, aký spôsob náhrady si bude uplatňovať. Taktiež nie je určujúce pre stanovenie výšky náhrady škody, či poškodená vec bola skutočne opravená, resp. či bola opravená odplatne, bezodplatne, v opravovni či svojpomocne, pretože niet zákonného podkladu robiť výšku škody závislou na tom, ako poškodený s vecou nakladá, teda či ju daruje, predá, vymení, svojpomocne opraví a za akú cenu (protihodnotu), lebo tieto okolnosti sú len náhodné, bez súvislosti s príčinou vzniku škody. Výšku peňažnej náhrady treba odvodzovať od nákladov na uvedenie veci do predchádzajúceho stavu, ktoré je potrebné objektív nezistiť, nezávisle na iných so škodnou udalosťou nesúvisiacich okolnostiach, ako je osobné pričinenie sa poškodeného na odstraňovaní poškodenia a miera, do akej za ne platí. Pri výške peňažnej náhrady sa preto javí opodstatnené vychádzať z obvyklej (trhovej) ceny opravy ako náhrady skutočnej škody, ktorá poškodenému škodovou udalosťou vznikla vyjadrenej v peniazoch.
22. Z obsahu spisu vyplýva, že v tlačive označenom ako uplatnenie nároku na náhradu škody je škoda požadovaná vyplatiť na základe rozpočtu v zmysle OZ. Zo žiadosti S. Y. zo dňa 30.11.2015 vyplýva, že žiada o vyplatenie skutočnej škody, ktorá jej vznikla dňa 18.11.2015 na motorovom vozidle. Ďalšiu žiadosť o vyplatenie škody v skutočnej výške zaslal žalobca dňa 09.12.2015. Z uvedeného je možné vyvodiť, že od počiatku poškodená, následne aj žalobca riadne oznámili žalovanému, že si uplatňujú náhradu škody v zmysle Občianskeho zákonníka. Nakoľko Občiansky zákonník pri náhrade škody v ustanovení § 442 OZ uvádza, že sa uhrádza skutočná škody, nie je možné dospieť k inému záveru ako tomu, že poškodená si od počiatku uplatňovala náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka, pričom Občiansky zákonník pojem náhrada škody rozpočtom pri náhrade škody neuvádza. Rozhodujúcou právnou skutočnosťou v prejednávanej veci je, že hmotnoprávnym základom nároku na náhradu škody poškodenej a jej právneho nástupcu ustanovenie § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
ako priameho nároku poškodeného proti poisťovateľovi škodcu. Nejde teda o uplatnenie poistného plnenia na základe uzatvoreného zmluvného poistného vzťahu, kde si môžu zmluvné strany dojednať spôsob a rozsah poskytnutého poistného plnenia a teda aj náhradu poistného plnenia tzv. rozpočtom, ktorým poistený prijíma plnenie, ktoré mu poskytne poisťovňa. V prejednávanej veci nejde o úhradu poistného plnenia, ale náhradu škody, pričom podľa § 442 OZ sa uhrádza skutočná škoda a nie škoda stanovená rozpočtom. Žalovaný ničím nepreukázal na akom právnom základe zakladá dôvodnosť tvrdenie, že právna predchodkyňa žalobcu si zvolila plnenie rozpočtom a bez súhlasu žalovaného tento spôsob plnenia nemôže zmeniť. Toto tvrdenie žalovaného nemá oporu v hmotnom práve. Preto odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zastáva názor, že žalovaný má povinnosť zaplatiť poškodenej, resp. žalobcovi ako právnemu nástupcovi poškodenej skutočnú škodu, ktorá vznikla na poškodenom motorovom vozidle. Náhradu skutočnej škody je pritom žalovaný (poisťovateľ škodcu) povinný uhradiť poškodenému bez ohľadu na skutočnosť, či vôbec a ak áno, tak akým spôsobom si nechá poškodené motorové vozidlo opraviť. Preto nie je správny ani názor žalovaného, že v prípade predloženia dokladov o oprave poškodeného motorového vozidla prehodnotí výšku poskytnutej náhrady škody. Odvolací súd nenechal bez povšimnutia ani skutočnosť, že s postupom žalovaného pri úhrade nároku poškodeného vyjadrila nesúhlas aj NBS SR ako orgán dohľadu nad finančným trhom (ktorého súčasťou je aj poisťovníctvo) a to v stanovisku zo dňa 126.02.1016, na čo v odôvodnení rozhodnutia poukázal aj súd prvej inštancie.
23. Pokiaľ ide o výšku skutočnej škody, túto žalobca v konaní preukazoval najmä znaleckým posudkom č. XXXXXXXXXXXX. Žalovaný predmetný znalecký posudok ničím konkrétne nespochybnil, resp. nenamietal, že skutočná výška škody je stanovená znalcom nesprávne. Znalecký posudok pritom spĺňa náležitosti ustanovenia § 209 C.s.p. Žalovaný v spore výšku skutočnej škody nespochybňoval ani iným relevantným spôsobom, iba tvrdil, že poškodená si zvoli spôsob náhrady škody rozpočtom, ktorý vyhotovil žalovaný. Zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vyplýva, že aj pri obhliadke zo dňa 25.11.2015 kalkulácia opravy poškodeného motorového vozidla programom spoločnosti Audatex bola suma škody zhodná so sumou skutočne spôsobenej škody stanovenej v predloženom znaleckom posudku, t.j. vo výške 3 333,26 EUR. Preto skutkový a právny záver súdu prvej inštancie vyplývajúci z vykonaného dokazovania plne rešpektuje požiadavku zákona a judikatúry na úhradu skutočnej škody poškodenému a odvolací súd sa s týmto stotožňuje.
24. K odvolacej námietke žalovaného o tom, že prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie priznáva ročný úrok z omeškania v stanovenej sadzbe, avšak neuvádza z akej sumy má byť tento úrok z omeškania počítaný, odvolací súd uvádza, že sa s touto námietkou žalovaného nestotožňuje a považuje ju za právne nedôvodnú. Z prvého výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že súd žalovaného zavial na úhradu istiny vo výške 2.165,91 EUR a z tejto istiny priznal aj nárok na úrok z omeškania v rozsahu 5,05% ročne, čo vyplýva zo slovného spojenia „ ... zaplatiť žalobcovi 2.165,91 EUR s 5,05% ročným úrokom z omeškania ...“. Označené slovné spojenie je nielen z hľadiska gramatického, ale i logického a matematického jasným a bežným vyjadrením výšky úroku a sumy, z ktorej sa má priznaný úrok zaplatiť vo výrokoch súdnych rozhodnutí.
25. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nevykonateľnosti druhého výroku rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, absencie formulácie, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením odvolací súd uvádza, že ani z dôvodnosťou tejto námietky sa nestotožňuje. Platný procesný predpis - C.s.p. ukladá súdu prvej inštancie pri rozhodnutí o náhrade trov konania najskôr rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania ( §262 ods.1 C.s.p.). Druhý výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie túto zákonnú požiadavku spĺňa. Pokiaľ ide o uvedenie subjektu (súdneho úradníka) rozhodujúceho o výške trov samostatným uznesením priamo vo výroku odvolací súd uvádza, že toto doplnenie výroku sa síce v praxi súdov vyskytuje, avšak táto formulácia má pri rozhodnutí prvoištančného súdu ktorým sa konanie končí len informačný charakter, t.j. oznamuje informáciu vyplývajúcu zo zákona (§ 262 ods. 2 CSP) a sudca prvej inštancie ňou žiadnu povinnosť stranám sporu neukladá. Preto výslovné neuvedenie znenia § 262 ods. 2 C.s.p. vo výroku rozsudku nespôsobuje nevykonateľnosť výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhrade trov konania a jeho rozsahu.
26. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní bol žalobca plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu t.j. 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).