Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)Uznesenie_2CoCsp-64-2020.pdf
PDF · 100.39 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoCsp/64/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. Remedium Legal, s.r.o.., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému D. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., Q. X, o zaplatenie 500 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 40Csp/72/2019-190 z 22.4.2020 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
O d m i e t a odvolanie proti výroku o neprerušení konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom konanie neprerušil, žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal.
2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 500 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 28.6.2012 do zaplatenia.
3. Skutkovo žalobca žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava a žalovaný uzatvorili dňa 6.9.2006 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0477206188, ktorej súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 50.000,-Sk, ktorú mal žalovaný vrátiť spolu s dohodnutou odmenou splácaním v pravidelných mesačných splátkach podľa zmluvy. Žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoje povinnosti. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2012 uzavretej medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej len ,,postupca“) a žalobcom ako postupníkom, postúpil postupca pohľadávku voči žalovanému na postupcu. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia sumu 1.479,47 € a pozostávala z istiny vo výške 793,37 €, riadneho úroku vo výške 322,81 €, úroku z omeškania vo výške 363,29 €. Žalovaný po postúpení pohľadávky do podania žaloby neuskutočnil žiadne úhrady. Žalobcom uplatnený nárok vo výške 500 € predstavuje neuhradenú istinu úveru, pričom zvyšnú časť pohľadávky si žalobca v konaní neuplatnil. V závere uviedol, že ak ma súd prvej inštancie za to, že nárok je čo i len z časti premlčaný, a preto je povinný aplikovať ust. § 54a Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), vyjadril názor, že toto ustanovenie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, podobne ako ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len ,,zákon o ochrane spotrebiteľa“), ktoré bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky vyhlásené za nesúladné s Ústavou. Navrhol, že v prípade ak súd mieni toto ustanovenie aplikovať, aby inicioval konanie o nesúlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uznal nárok vo výške 500 €. Uviedol, že okrem tejto pohľadávky má ešte asi 6 exekúcií z dôchodku, preto sa zaväzuje pohľadávku splácať podľa možností mesačne po 10 €. Žalobca reagoval písomným podaním, v ktorom navrhol, aby súd rozhodol rozsudkom na základe uznania s tým, že žalovanému povolí splátky vo výške 20 € mesačne.
5. Súd prvej inštancie spor rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b/ Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) vychádzajúc z listinných dôkazov v spise. Konštatoval, že zo zmluvy, z ktorej žalobca uplatňuje svoj nárok je zrejmé, že postupca vystupoval v záväzkovom vzťahu ako dodávateľ a žalovaný bol v postavení spotrebiteľa, keď z označenia žalovaného v zmluve a ani zo žaloby nevyplývalo, že by zmluvu uzavrel v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Jednalo sa preto o uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorou právny predchodca žalobcu ako veriteľ poskytol žalovanému spotrebiteľský úver, ktorý mal splácať v tridsiatich piatich mesačných splátkach po 64,03 €, počnúc 10.10.2006 do konečnej splatnosti 10.8.2009. Jednotlivé splátky sa tak stali splatnými postupne každý mesiac v priebehu rokov 2006 - 2009, pričom splatnosť poslednej nastala v auguste 2009.
6. Na zistený skutkový stav súd aplikoval ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52, § 54a, § 101, § 103 veta prvá OZ, ust. § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 162 ods. 1 písm. b/ CSP. Konštatoval, že ustanovenie § 54a OZ zákonodarca upravil tak, aby odstránil všetky pochybenia vo vzťahu k Ústave Slovenskej republiky, ktoré boli vytýkané ustanoveniu § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky 7. februára 2018 vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016 vyhlásené za nesúladné s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Znenie § 54a Občianskeho zákonníka zrovnoprávňuje v konaní pred súdom vo vzťahu k povinnosti súdu ex offo prihliadať na nevymáhateľnosť nároku zo spotrebiteľskej zmluvy v podobe jeho premlčania v prospech spotrebiteľa, ktorý je v postavení dlžníka a žalovaného zo spotrebiteľskej zmluvy, a rovnako tak aj dodávateľa zo spotrebiteľskej zmluvy ako žalovaného, kedy súd aj bez návrhu žalovaného - dodávateľa prihliadne v jeho prospech na premlčanie uplatneného nároku. Uvedené ustanovenie podľa názoru súdu nevytvára pochybnosti o jeho súlade s ústavou, keď rešpektuje výhrady Ústavného súdu Slovenskej republiky k § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, a niet preto zo strany súdu dôvod na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov a s tým súvisiace obligatórne prerušenie konania. S poukazom na znenie § 103 OZ nárok na zaplatenie neuhradenej časti poskytnutého úveru v čase podania žaloby na súde 21.3.2019 vyhodnotil ako premlčaný, keď trojročná premlčacia lehota s poukazom na ustanovenia §§ 101 a 103 OZ márne uplynula vo vzťahu k poslednej splátke ešte v auguste 2009, resp. v prípade splátok splatných predtým vždy o mesiac skôr. Z uvedeného dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol, keď uzavrel, že s prihliadnutím na § 54a OZ platného a účinného od 5.12.2018 žalobca na súde uplatnil premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ ide o uznanie nároku žalovaným v jeho písomnom vyjadrení k žalobe súd uviedol, že napriek absencii výslovného ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku, ktoré by vylučovalo aplikáciu ustanovení o rozsudku pre uznanie v prípade, ak by mal byť vydaný v neprospech spotrebiteľa, má za to, že v prípade uplatnenia premlčaného nároku (nie je pritom podstatné, či dodávateľom proti spotrebiteľovi alebo opačne) má súd povinnosť aplikovať ex offo ustanovenie § 54a OZ, a teda dať mu prednosť pred procesnými ustanoveniami, ktoré by smerovali k vydaniu rozsudku pre uznanie.
7. O trovách konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak žiadne preukázateľné trovy konania mu nevznikli, preto mu ich náhradu nepriznal.
8. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP. Nesúhlasil s postupom súdu, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Citoval ust. § 297 písm. b/ CSP a bol toho názoru, že postup podľa § 297 písm. b/ CSP môže súd zvoliť vtedy, keď žalovaný nespochybní tvrdenia žalobcu a rovnako podľa názoru súdu sú tieto tvrdenia preukázané, tzn. že skutkové tvrdenia nie sú sporné. Avšak v prípade ak skutkové tvrdenia sú sporné, resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle tohto ustanovenia. Rozhodnutie súdu preto považoval za nesprávne, resp. vychádzajúce z nesprávneho procesného postupu. Súd prvej inštancie nevyslovil svoje predbežné právne posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu skutočnosť ako spornú, čím nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov, a teda odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Citoval ust. § 282 CSP, zdôraznil, že z neho vyplýva, povinnosť súdu („rozhodne súd“) rozsudkom na základe uznania. Nestotožnil sa
preto so záverom súdu, že v danom prípade nebolo možné rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku napriek tomu, že žalovaný svoj záväzok písomným právnym úkonom uznal čo do dôvodu aj výšky. Procesný postup súdu, ktorý nevydanie rozsudku pre uznanie odôvodnil preskúmavaním hmotnoprávnej stránky nároku (preskúmavaním premlčania pohľadávky) a jeho názor, že ustanovenie § 54a OZ je povinný aplikovať z úradnej povinnosti a je povinný dať mu prednosť pred procesnými ustanoveniami je nesprávny, došlo ním k porušeniu práva na spravodlivý proces a je tiež v hrubom rozpore s ust. § 282 CSP, ktoré vo veci konajúci súd prakticky ,,novelizoval“, nakoľko na základe posúdenia hmotnoprávnej stránky nároku (pri rozsudku pre uznanie nie je možné) nerozhodol vo veci rozsudkom pre uznanie napriek splneniu všetkých procesných podmienok na jeho vydanie. Uvedené žalovaný považoval aj za faktickú zmenu vôle zákonodarcu, ktorú prejavil v ust. § 282 CSP, čím vo veci konajúci súd porušil ústavný princíp trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky, nie súdom. Poukázal na nález ÚS SR z 22.6.2017 sp. zn. II.ÚS 796/2016, podľa ktorého „ Právomoc všeobecných súdov vykladať zákona nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Dôvodil, že súd nebol oprávnený skúmať uplatnený nárok po hmotnoprávnej stránke, nakoľko sa v zmysle platnej právnej úpravy mal obmedziť len na skúmanie procesných podmienok, ktorých splnenie je potrebné na to, aby mohol vydať rozsudok pre uznanie. Poukázal aj na znenie druhej vety § 110 ods. 1 OZ, v zmysle ktorej ak súd mal za preukázané uznanie záväzku čo do dôvodu a výšky, potom nemohol dospieť k záveru o premlčaní nároku, nakoľko v zmysle uvedeného ustanovenia by sa premlčalo až za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Žalobca bol toho názoru, že aplikáciou ustanovenia § 54a OZ došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu, porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,Ústava“)a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,Listina“), porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy, narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, čl. 11 ods. 1 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 Listiny. Poukázal na skutočnosť, že ustanovenie § 54a OZ vykazuje obdobný zásah do Ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu tak, ako vykazovalo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,Ústavný súd SR“) sp. zn. PL. ÚS 11/2016 vyslovené za protiústavné. Ústavný súd dospel k záveru, že uvedené ustanovenie nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy. Citoval aj odôvodnenie tohto nálezu. Ďalej argumentoval, že ustanovenie § 54a OZ vykazuje zhodné znaky protiústavnosti ako ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, keď rovnako zvýhodňuje spotrebiteľa ako dlžníka, keď inak nestranný súd je z úradnej povinnosti povinný prihliadať na premlčanie práva, na ktoré inak prihliada len na námietku dlžníka, pričom takáto ochrana jednej zo strán sporu je v rozpore s princípom nestrannosti súdu, a teda aj s princípom právneho štátu. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne, aby odvolací súd konanie prerušil až do momentu rozhodnutia Ústavného súdu o súlade resp. nesúlade § 54a OZ s Ústavou. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.
9. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný.
10. Skôr ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa jeho prípustnosťou proti výroku ktorými súd konanie neprerušil.
11. Jednou zo základných zákonných podmienok konania aby mohol odvolací súd podrobiť odvolanie meritórnemu prieskumu je (okrem zákonom vymedzenej prípustnosti odvolania podľa § 357 CSP) aj posúdenie, či odvolanie podala oprávnená osoba. Podľa ustanovenia § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté uznesenie vydané. Odvolanie môže podať len tá strana sporu, ktorá bola rozhodnutím súdu prvej inštancie negatívne dotknutá na svojich právach. Naopak oprávnenie podať odvolanie nemá tá strana sporu, v neprospech ktorej rozhodnutie nevyznelo a ktorá týmto rozhodnutím nebola dotknutá na svojich právach, resp. strana, ktorej bolo rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu vyhovené (napr. 3Cdo/240/2012, 5Cdo/215/2010). Pod stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, sa rozumie strana sporu, ktorá rozhodnutím súdu prvej inštancie utrpela formálnu ujmu. Pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech žalobcu, bude podstatné zistenie, či výrok rozhodnutia neznevýhodňuje žalobcu (k tomu viď aj: Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 1208). V prípade, ak bolo odvolanie podané neoprávnenou osobou, odvolací súd odvolanie odmietne (§ 386 písm. b/ CSP). Z naznačených kritérií pre určenie, či odvolanie podala oprávnená osoba, vychádzal odvolací súd aj v rozhodovanej veci. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu v časti týkajúcej sa výroku rozsudku o neprerušení konania z procesného hľadiska ním neutrpel tzv. formálnu ujmu, nie je v jeho neprospech, pretože v opačnom prípade (ak by bolo konanie prerušené) by odvolací súd nemohol rozhodovať a zohľadniť v prospech žalobcu uznávací prejav žalovaného, a preto žalobca nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti uvedenému výroku rozsudku. Odvolací súd preto odvolanie žalobcu v tejto časti odmietol podľa § 386 písm. b/ CSP ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.
12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby a súvisiacom výroku o trovách konania je dôvodné.
13. Podľa § 282 CSP ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku.
14. Uznanie nároku je procesným úkonom žalovaného (prejavom dispozičnej zásady), čo v praxi znamená, že uznanie nároku je účinné, ak sa urobí vo vzťahu k súdu. V prípade uznania nároku žalovaným súd neskúma hmotnoprávne predpoklady takéhoto uznania, pretože ide o procesný úkon, ktorý je treba striktne odlišovať od mimoprocesných hmotnoprávnych úkonov, ako napr. uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ. Rozsudok na základe uznania sa neopiera o zistený skutkový stav (ktorý sa ani nemá zisťovať) ale opiera sa o konkrétny uznávací prejav žalovaného, ktorý možno urobiť v ktoromkoľvek štádiu konania. V sporovom kontradiktórnom konaní je procesná zodpovednosť za vedenie sporu na stranách sporu. Súd sa preto obmedzí na konštatovanie, že žalovaný uznal nárok uplatnený žalobou, a toto uznanie plne stačí na to, aby súd nárok v zmysle uznania priznal (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/76/2015 z 31.3.2015). Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje text ustanovenia § 282 CSP, z ktorého direktívne plynie, že súd „rozhodne" namiesto „môže rozhodnúť", kde by bola súdu daná možnosť posúdiť vec aj inak, než znie uznávací prejav a dáva do pozornosti aj to, že zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva, aby rozhodnutie súdu rozsudkom pre uznanie bolo vylúčené v spotrebiteľských sporoch (porovnaj § 300 CSP).
15. Odvolací súd v prejednávanej veci dáva za pravdu žalobcovi, že uznávací prejav žalovaného, ktorý urobil vo vyjadrení k žalobe a bol adresovaný súdu, je procesným uznaním nárokov uplatnených žalobou žalobcu v zmysle § 282 CSP (v časti uplatnenej istiny bez príslušenstva a trov konania). Súd prvej inštancie preto nepostupoval správne, keď dispozitívnemu úkonu žalovaného, urobenému vo vzťahu súdu v jeho písomnom vyjadrení k žalobe, nepriznal právne účinky po tom, čo aj samotný žalobca navrhol rozhodnúť spor rozsudkom na základe uznania.
16. Je pravdou, že nie každé uznanie nároku musí byť nevyhnutne súdom akceptované a viesť na návrh žalobcu k vydaniu rozsudku pre uznanie nároku. Rozsudok pre uznanie ako každé iné rozhodnutie súdu, musí byť zákonný. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vychádzajúc z obsahu spisu žalovaný v prejednávanej veci slobodne a dobrovoľne prejavil pred súdom svoju vôľu uznať nárok žalobcu v časti istiny, resp. nebol preukázaný opak toho, napr. že žalobca si nejakým nekalým spôsobom vynútil tento jej prejav vo vzťahu k súdu. Z uvedeného dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu niet dôvodu neakceptovať písomné uznanie istiny uplatneného nároku žalovaným.
17. Žalovaný o možnosti uznať žalobcov nárok bol poučený súdom (porovnaj § 167 CSP a komentár k nemu). K rozsudku na základe uznania nároku môže dôjsť jedine na základe konkrétneho procesného prejavu žalovaného v konaní, a to v ktoromkoľvek štádiu konania - z povahy veci však vyplýva, že by hranicou tohto uplatnenia malo byť vyhlásenie meritórneho rozsudku. Vzhľadom na dominujúci dispozičný princíp v sporovom súdnom konaní je však vydanie takéhoto rozsudku viazané na návrh procesnej strany. Ak teda žalovaný svojím úkonom, ktorý možno obsahovo posúdiť ako uznanie žalobou
uplatneného procesného nároku, tento nárok nerozporuje, môže žalobca navrhnúť vydanie rozsudku na základe uznania nároku. Bez návrhu je vydanie tohto rozsudku vylúčené (§ 282 CSP). V súvislosti s týmto odvolací súd odkazuje na bod 4. odôvodnenia, z ktorého je zrejmé, že žalobca po doručení vyjadrenia žalovaného o uznaní dlhu, písomne navrhol, aby súd rozhodol rozsudkom na základe uznania s tým, že žalovanému povolí splátky vo výške 20 € mesačne.
18. Žalobca v odvolaní namietal aj aplikáciu ustanovenia § 54a OZ pre jeho údajnú protiústavnosť. Ako aj sám žalobca v odvolaní uviedol, o súlade predmetného ustanovenia s Ústavou sa vedie konanie podľa čl. 125 Ústavy na Ústavnom súde SR. O súlade resp. nesúlade namietaného ustanovenia však doposiaľ nebolo rozhodnuté, preto nie je možné vopred prezumovať jeho protiústavnosť. Podľa čl. 125 ods. 2 môže Ústavný súd SR po prijatí návrhu na konanie o súlade právnych predpisov pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok. O pozastavení účinnosti namietaného ustanovenia taktiež doposiaľ rozhodnuté nebolo, preto táto námietka odvolateľa nie je dôvodná. Odvolací súd poukazuje aj na to, že v prípade prerušenia konania by súd prvej inštancie nemohol vo veci rozhodovať ani na základe uznania dlhu.
19. Odvolací súd uznajúc dôvodnosť odvolacích námietok žalobcu, na základe uvedených skutočností, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby a súvisiacom výroku o trovách konania a v tomto rozsahu mu vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, v ktorom bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
20. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).