Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)4e8/397921.150753.pdf
PDF · 119.61 KB
No categories available
2Cdo/76/2015
Najvyšší súd 2 Cdo 76/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne J. R., bývajúcej v T.,
zastúpenej JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom
v Trenčíne, Brnianska 1K, proti ţalovanej J. K., bývajúcej P., zastúpenej JUDr. Ing. Vierou
Kolačanskou, advokátkou v Trenčíne, Nám. sv. Anny 7269/20A, o zaplatenie 9 958 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín
pod sp.zn. 11 C 19/2010, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 30. januára 2014 sp.zn. 4 Co 94/2013, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 30. januára 2014 sp.zn.
4 Co 94/2013 v jeho zmeňujúcej časti a vec mu v rámci zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 2. novembra 2012 č.k. 11 C 19/2010-185 ţalovanú
zaviazal zaplatiť ţalobkyni sumu 6 974,95 € s 7,5 % ročným úrokom z omeškania
od 2. februára 2010 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V ostatnej časti návrh zamietol. Vyslovil, ţe o náhrade trov bude rozhodnuté samostatným
uznesením. Súd prvého stupňa mal za preukázané, ţe ţalobkyňa a právny predchodca
ţalovanej uzavreli v roku 2005 dohodu o spoločnej dostavbe rodinného domu právneho
predchodcu ţalovanej z prostriedkov, ktoré poskytne nielen právny predchodca ţalovanej ale
i ţalobkyňa. Dohodli sa, ţe po odpredaji dostavaného domu následne spoločne kúpia dom
v inej lokalite. Právny predchodca ţalovanej, P. K., svojím podpisom 10. novembra 2005
potvrdil prevzatie finančných prostriedkov vo výške 300 000,- Sk od ţalobkyne
na dokončenie svojho rodinného domu. V dôsledku zhoršenia vzájomných vzťahov
od zámeru o spoločnej kúpe domu upustili, prestali spolu ţiť ako druh a druţka. Ţalobkyňa
preukázala, ţe za účelom dokončenia nedostavaného domu nebohého bol z jej finančných
prostriedkov zakúpený materiál, tovary, sluţby a vynaloţené náklady na ich zabezpečenie
v celkovej výške 210 127,60 Sk = 6 974,95 €. Na základe týchto skutočností mal súd prvého
stupňa za to, ţe právny predchodca ţalovanej, P. K., nadobudnutím materiálov, tovarov,
sluţieb za finančné prostriedky ţalobkyne pouţitých na dostavbu jeho rodinného domu získal
na úkor ţalobkyne majetkový prospech z právneho dôvodu, ktorý odpadol, teda bezdôvodné
obohatenie, ktoré musí, resp. jeho právny nástupca ţalobkyni vydať. Pokiaľ ide o vznesenú
námietku premlčania ţalobou uplatneného nároku v konaní bolo preukázané, ţe
k zmene dojednaného došlo preukázateľne 27. februára 2008. Od nasledujúceho dňa
28. februára 2008 vzniklo ţalobkyni právo domáhať sa zaplatenia bezdôvodného obohatenia
od nebohého ţalovaného, začala plynúť premlčacia doba. Všeobecná premlčacia doba
uplynula 28. februára 2010. Nakoľko ţalobkyňa podala návrh na súd 2. februára 2010, teda
pred uplynutím dvojročnej premlčacej doby, nemoţno námietku o premlčaní uplatneného
nároku akceptovať. Ţalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno čo do rozsahu bezdôvodného
obohatenia, nepreukázala bez pochybností, ţe nebohý sa bezdôvodne obohatil v rozsahu celej
ţalovanej sumy. Súd preto uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobkyni sumu 6 974,95 €, ktorá bola
preukázateľne pouţitá na nákup toho, čo poskytla jej právnemu predchodcovi, P. K., na
zrealizované úpravy jeho domu. V ostatnej časti ţalobu ako nedôvodnú zamietol. Nestotoţnil
sa s tvrdením ţalobkyne, ţe nebohý odporca uznal ţalobou uplatnený nárok. Po oboznámení
sa s jeho zápiskami popisujúcim negatívny postoj k nároku a nátlak
zo strany ţalobkyne v spojení so zdravotným stavom nebohého moţno konštatovať, ţe
kladnú odpoveď nebohého na otázku právneho zástupcu ţalobkyne, či uznáva uplatnený
nárok čo do dôvodu a výšky, nemoţno povaţovať za uznanie spĺňajúce náleţitosti
uznávacieho prejavu. Predovšetkým nebol riadne konkretizovaný dôvod keďţe ţalobkyňa
uplatňovala svoj nárok titulom pôţičky. Súd prvého stupňa v závere konštatoval, ţe o náhrade
trov konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
samostatným rozhodnutím.
Krajský súd v Trenčíne na odvolania ţalobkyne a ţalovanej rozsudkom z 30. januára
2014, sp.zn. 4 Co 94/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol
v ostatnej časti návrh zamietnutý, potvrdil. Vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť
ţalobkyni sumu 6 974,95 € so 7,5% úrokom z omeškania od 2. februára 2010 do zaplatenia
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol.
V odôvodnení uviedol, ţe sa so skutkovými závermi i právnym posúdením nároku ţalobkyne
ako bezdôvodného obohatenia stotoţňuje. Za nesprávne však povaţoval právne posúdenie
daného nároku z hľadiska vznesenej námietky premlčania. Ako vyplýva z obsahu spisu,
právny predchodca ţalovanej, P. K., prevzal 10. novembra 2005 od ţalobkyne finančnú
čiastku 300 000,-Sk a bytové doplnky na dokončenie svojho rodinného domu. Keďţe v
predmetnej veci právny predchodca ţalovanej vzniesol námietku premlčania, bolo potrebné
skúmať začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá pre daný vzťah
prichádzala do úvahy (v zmysle § 101 Obč. zákonníka) a ktorá plynie odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz. Ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani
inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlţník podľa ustanovenia §
563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ
poţiadal. Z toho treba vyvodiť, ţe veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z
objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) poţiadať o plnenie dlhu.
O plnenie dlhu mohol teda poţiadať hneď, ako dlh vznikol, takţe začiatok plynutia
premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného
obohatenia. Uţ v tomto okamihu boli ţalobkyni známe všetky skutkové okolnosti potrebné
na podanie ţaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. komu plnila a v akej výške.
V prejednávanej veci tak posledný deň dvojročnej subjektívnej premlčacej doby pripadol
na 10. november 2007, pričom ţalobkyňa svoj nárok na zaplatenie ţalovanej sumy uplatnila
na súde aţ 2. februára 2010, t.j. po uplynutí subjektívnej i objektívnej premlčacej doby.
Uplatnením námietky premlčania zo strany právneho predchodcu ţalovanej, P. K., došlo k
zániku súdnej vymáhateľnosti nárokov ţalobkyne. Ďalej odvolací súd uviedol, ţe pokiaľ
ţalobkyňa namietala, ţe právny predchodca ţalovanej, P. K., na súdnom pojednávaní 6. mája
2011 uznal uplatnenú pohľadávku čo do základu a výšky, táto neobstojí. Podľa § 558
Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, ţe zaplatí svoj dlh určený čo
do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, ţe dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také
uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Uznanie dlhu
zákon vymedzuje ako jednostranný právny úkon dlţníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlţník
dáva veriteľovi najavo, ţe svoj záväzok uznáva. Okrem všeobecných náleţitostí predpísaných
pre právne úkony je na platnosť uznania dlhu potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu
zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Vzhľadom na to, ţe uznanie dlhu je
právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma, musí byť
určitosť prejavu vôle uznať dlh, čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na ktorej je
zaznamenaný. Obsahom vyhlásenia dlţníka v listine o uznaní dlhu musí byť prísľub dlţníka,
ţe dlh zaplatí. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, ţe z prejavu právneho predchodcu
ţalovanej urobeného na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 6. mája 2011 nemoţno
vyvodiť, ţe došlo k písomnému prísľubu zaplatenia dlhu s uvedením jeho dôvodu a výšky,
pretoţe v tomto prejave nie je zachytený prísľub zaplatenia dlhu s uvedením jeho dôvodu
a výšky, preto nemoţno hovoriť o tom, ţe týmto prejavom došlo zo strany právneho
predchodcu ţalovanej, P. K., k uznaniu pohľadávky ţalobkyne. Z týchto dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku, ktorým bol nárok ţalobkyne
zamietnutý, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a vo výroku
o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni sumu 6 974,95 € s príslušenstvom podľa § 220
O.s.p. zmenil tak, ţe ţalobu ţalobkyne zamietol. Napokon odvolací súd uviedol, ţe o náhrade
trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa, nakoľko
v napadnutom rozsudku nebolo rozhodnuté o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
Proti zmeňujúcemu výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa
dovolanie, pričom jeho prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Ţiadala,
aby dovolací súd rozsudok dovolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, alternatívne zmenil tak, ţe ţalovanú zaviaţe zaplatiť ţalobkyni 6 974,95 €
s príslušenstvom. Dovolanie podala z dôvodu, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a z dôvodu, ţe
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
V dovolaní uviedla, ţe aţ do 27. februára 2008 s právnym predchodcom ţalovanej ţila ako
druţka a obaja vychádzali z toho, ţe platí ich dohoda o spoločnom dokončení domu a jeho
predaji. Ţalobkyňa teda nemala ţiadny dôvod (aţ do 27. februára 2008) na podanie ţaloby
na súd, z čoho vyvodila, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď predmetný
právny vzťah povaţoval za bezdôvodné obohatenie aj v období, keď ţalobkyňa s právnym
predchodcom ţalovanej ţila v spoločnej domácnosti ako druţka. Odvolací súd predmetný
právny vzťah kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie získané z právneho dôvodu, ktorý
odpadol. K odpadnutiu právneho dôvodu došlo práve zmenou dojednaného 27. februára 2008.
Z uvedeného vyvodila, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď za začiatok
premlčacej doby určil 10. november 2005, kedy bolo vystavené potvrdenie o odovzdaní
peňazí a nie 27. február 2008, kedy medzi ţalobkyňou a právnym predchodcom ţalovanej
došlo k rozchodu a ktorým dňom bolo zrejmé, ţe nedôjde k naplneniu existujúcej dohody
a teda ţe právny predchodca ţalovanej sa na úkor ţalobkyne bezdôvodne obohatil. Ďalej
uviedla, ţe podľa výkladu odvolacieho súdu ţalobkyni subjektívna premlčacia doba
na podanie ţaloby na súd uplynula 10. novembra 2007, kedy s právnym predchodcom
ţalovanej ţila v partnerskom vzťahu, platila medzi nimi dohoda o dokončení a predaji domu
a na podanie ţaloby nemala dôvod ani len pomyslieť. Ďalej poukázala na skutočnosť, ţe
právny predchodca ţalovanej sa nebránil peniaze jej vrátiť, na pojednávaní 6. mája 2011
ţalovanú sumu uznal a poţiadal o odročenie pojednávania za účelom realizácie predaja
nehnuteľnosti a zaplatenia ţalovanej sumy. Z dôvodu následného váţneho ochorenia a úmrtia
však svoj zámer uţ nestihol dokončiť. Napokon namietala, ţe odvolací súd zaťaţil konania
tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretoţe odvolací súd
zaloţil svoje rozhodnutie na odlišných skutkových zisteniach ako súd prvého stupňa bez toho,
aby dokazovanie v potrebnom rozsahu sám zopakoval (tak ako mu to prikazuje znenie § 213
ods. 3 O.s.p).
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne uviedla, ţe ho povaţuje v celom
rozsahu za nedôvodné. Odvolací súd vec správne právne posúdil, vysporiadal sa so všetkými
spornými skutočnosťami v konaní a svoje rozhodnutie náleţite a vyčerpávajúco odôvodnil.
Ţiadala, aby dovolací súd dovolanie ţalobkyne zamietol a zaviazal ju na náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu
treba zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým v napadnutej časti
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. Preto dovolanie ţalobkyne proti tomuto rozsudku je
prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237
ods. 1 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale
podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods.
1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo
začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv.
Ţalobkyňa v dovolaní okrem iného namietala, ţe právny predchodca ţalovanej
na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 6. mája 2011 ţalovanú sumu uznal, pričom súdy
tomuto úkonu nepriznali právne účinky.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe sa nestotoţnil
s tvrdením ţalobkyne, ţe právny predchodca ţalovanej uznal ţalobou uplatnený nárok.
Kladnú odpoveď pôvodného ţalovaného (právneho predchodcu ţalovanej) na otázku
právneho zástupcu ţalobkyne či uznáva uplatnený nárok čo do dôvodu a výšky, podľa názoru
súdu prvého stupňa, nemoţno povaţovať za uznanie spĺňajúce náleţitosti uznávajúceho
prejavu. Predovšetkým nebol riadne konkretizovaný dôvod, keďţe ţalobkyňa uplatňovala
nárok titulom pôţičky.
Rovnako aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe z prejavu
právneho predchodcu ţalovanej urobeného na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 6. mája
2011 nemoţno vyvodiť, ţe došlo k písomnému prísľubu zaplatenia dlhu s uvedením jeho
dôvodu a výšky, pretoţe v tomto prejave nie je zachytený prísľub zaplatenia dlhu s uvedením
jeho dôvodu a výšky, preto nemoţno hovoriť o uznaní pohľadávky. V tejto súvislosti odvolací
súd poukázal na ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje hmotnoprávne
náleţitosti právneho úkonu uznania dlhu.
Podľa § 153a ods. 1 O.s.p. ak počas konania ţalovaný uzná pred súdom nárok
uplatnený ţalobou alebo jeho základ alebo ak sa ţalobca vzdá pred súdom svojho nároku, súd
rozhodne rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku.
Rozsudok na základe uznania nároku prichádza do úvahy v prípade, ak kedykoľvek
počas konania ţalovaný pred súdom uzná nárok uplatnený ţalobou, prípadne jeho základ.
Uznanie nároku je tak procesným úkonom ţalovaného (prejavom dispozičnej zásady), čo
v praxi znamená, ţe uznanie nároku je účinné, jedine ak sa urobí vo vzťahu k súdu. Ak
k uznaniu nároku príde na pojednávaní, uvedie sa táto skutočnosť v zápisnici a rovnako ako
pri súdnom zmieri sa vyţaduje, aby prítomní účastníci zápisnicu podpísali. V prípade uznania
nároku ţalovaným súd neskúma hmotnoprávne predpoklady takéhoto uznania, pretoţe ide
o procesný úkon, ktorý je treba striktne odlišovať od mimoprocesných hmotnoprávnych
úkonov ako napr. uznania dlhu v zmysle § 558 OZ. V sporovom kontradiktórnom konaní je
procesná zodpovednosť za vedenie sporu na účastníkoch konania. Súd sa preto obmedzí
na konštatovanie, ţe ţalovaný uznal nárok uplatnený ţalobou. Dôsledkom uznania nároku je
povinnosť súdu rozhodnúť podľa tohto uznania, t.j. vydať rozsudok pre uznanie (v príp.
čiastočného uznania len na návrh ţalobcu tzv. čiastočný rozsudok pre uznanie, v prípade
uznania základu nároku tzv. medzitýmny rozsudok pre uznanie). Základom rozsudku
pre uznanie tak nie je ani zistený skutkový stav veci, ani skutkové tvrdenia ţalobcu, ktoré by
sa pokladali za nesporné (porovnaj inak v § 153b O.s.p.), ale uznanie ţalovaného ako
procesný úkon ţalovaného určený súdu, z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva, ţe ţalovaný
uznáva nárok, ktorý bol voči nemu uplatnený v ţalobe, a v akom rozsahu (či úplne, alebo len
čiastočne, alebo iba v právnom základe), prípadne iba fikcia takého procesného úkonu
ţalovaného (pozri : Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I diel.
Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 555; Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský
soudní řád I, II Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 1044; Svoboda, K., Smolík,
P., Levý, J., Šínová, R. a kol: Občanský soudní řád. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck,
2013, s. 528).
Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe súd prvého stupňa nesprávne postupoval, keď
dispozitívnemu úkonu právneho predchodcu ţalovanej urobeného na pojednávaní pred súdom
prvého stupňa 6. mája 2011 nepriznal právne účinky (t.j. porušil svoju zákonnú povinnosť
vydať rozsudok pre uznanie podľa § 153a ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd uvedené pochybenie
súdu prvého stupňa nenapravil, pretoţe jeho postup povaţoval za správny, čím ţalobkyni
odňal moţnosť konať pred súdom a konanie tak zaťaţil vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
v jeho zmeňujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2016
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová