Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-216-2019.pdf
PDF · 128.76 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/216/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a sudcov JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: T.. M. E., G.. XX.XX.XXXX, P. X, K., zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: M. Č. K. - A. M., A. A. Z. G. X, K., T.: XX XXX XXX, zast. BARRISTER LEGAL s. r. o., advokátska kancelária, Zámocké schody 2/A, Bratislava, IČO: 46 225 234, o zaplatenie 119.981 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 13. júna 2018 č. k. 15C/172/2015-810, takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 119.981 eur, spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne, a to zo sumy 500 eur od 11.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 76 eur od 11.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 400 eur od 11.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 3.000 eur od 11.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 11.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 3.095 eur od 11.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 150 eur od 11.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 150 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 566 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 86.124 eur od 11.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 850 eur od 11.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 400 eur o11.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 24.570 eur od 11.4.2015 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 16.04.2012 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu projektový manažér - odborný referent a ako zamestnanec vykonávala práce konkretizované v opise činnosti. Žalobkyňa bola začlenená do kancelárie starostky na referát riadenia a koordinácie projektov. Žalovaný sa so žalobkyňou dohodli, že žalobkyňa bude za vykonanú prácu odmeňovaná v zmysle Mzdového predpisu pre zamestnancov mestskej časti K. - A. M. schváleného Rozhodnutím č. 9/2009 starostu mestskej časti K. - A. M. z 31.3.2009 a výšku mzdy určí rozhodnutie o mzde. Súčasne bolo dohodnuté, že na ocenenie dosahovaných pracovných výsledkov alebo za vykonávané práce nad rámec pracovných povinností môže zamestnávateľ priznať osobné ohodnotenie ako motivačnú zložku mzdy ustanovenej v mzdovom predpise. Rozhodnutím o mzde zo dňa 19.4.2012 bola žalobkyni pri nástupe do zamestnania počnúc 17.4.2012 určená základná mesačná mzda 1.203 eur. (Osobné ohodnotenia vo výške 220 eur ako pohyblivá zložka mzdy bola žalobkyni priznaná od 1.8.2013.) Táto mzda bola nižšia ako žalobkyni prisľúbená v rámci predzmluvných rokovaní z ktorého dôvodu žalobkyňa zvažovala
skončenie pracovného pomeru u žalovaného v skúšobnej dobe. V konaní mal súd prvej inštancie tiež za preukázané, že žalovaný mal eminentný záujem na získavaní finančných prostriedkov formou fundraisingu z ktorého dôvodu na pozíciu koordinátora riadenia projektov prijal žalobkyňu pre jej skúsenosti v oblasti získavania grantov, resp. dotácii, keď očakával, že práve jej prijatím bude v tejto oblasti dosahovať lepšie výsledky. Za pôsobenia žalobkyne u žalovaného boli tieto jeho očakávania naplnené.
3. Súd prvej inštancie ďalej skutkovo zistil, že Rozhodnutím č. 9/2009 zo dňa 31.3.2009 vydal starosta mestskej časti K. - A. M. s účinnosťou od 1.4.2009 Mzdový predpis, podľa ktorého zmluvná mzda zamestnancov má dve zložky a to základnú a pohyblivú; jej priznanie, zníženie alebo odňatie je jednostranným úkonom zamestnávateľa vo vzťahu k hodnoteniu zamestnanca, pričom sa môže priznať do výšky 50% základnej zložky mzdy zamestnanca (čl. 2 ods. 5), o priznaní pohyblivej zložky mzdy, jej zvýšení, znížení alebo odobratí rozhoduje starosta. Zamestnávateľ určí ročný limit mzdových prostriedkov pre pohyblivé zložky mzdy priznávané zamestnancom pre jednotlivé organizačné útvary a zariadenia mestskej časti (čl. 5 ods. 3). Bolo tiež v konaní nesporné, že Rozhodnutím č. 9/2009 zo dňa 31.3.2009 vydal starosta mestskej časti K. - A. M. s účinnosťou od 1.4.2009 Mzdový predpis, podľa ktorého zmluvná mzda zamestnancov má dve zložky a to základnú a pohyblivú; jej priznanie, zníženie alebo odňatie je jednostranným úkonom zamestnávateľa vo vzťahu k hodnoteniu zamestnanca, pričom sa môže priznať do výšky 50% základnej zložky mzdy zamestnanca (čl. 2 ods. 5), o priznaní pohyblivej zložky mzdy, jej zvýšení, znížení alebo odobratí rozhoduje starosta. Zamestnávateľ určí ročný limit mzdových prostriedkov pre pohyblivé zložky mzdy priznávané zamestnancom pre jednotlivé organizačné útvary a zariadenia mestskej časti (čl. 5 ods. 3). Nakoľko mzda žalobkyne nedosahovala požadovanú a prisľúbenú čiastku, bola jej pohyblivá zložka upravená rozhodnutím starostky M. Č. K. - A. M. č. 29/2012 z 20.6.2012 (ďalej aj „rozhodnutie č. 29/2012“), na základe ktorého si žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zrealizovaných zmlúv vo výške 119.981 eur za obdobie od apríla 2014 do marca 2015. Žalovaný priznal žalobkyni osobitným rozhodnutím dňa 15.12.2014 pohyblivú zložku mzdy za obdobie február 2014 až november 2014 za 10 mesiacov po 600 eur mesačne. V období od apríla 2012 do januára 2014 bola žalobkyni poskytnutá pohyblivá zložka mzdy v súlade s rozhodnutím č. 29/2012, pričom vyplácané boli aj sumy, ktoré presahovali žalovaným namietaný limit 50 % základnej zložky mzdy. Ďalej mal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania preukázané, že Rozhodnutím č. 29/2012 starostky M. Č. K. - A. M. z 20.6.2012 o pohyblivej zložky zmluvnej mzdy pre zamestnancov Referátu riadenia a koordinácie boli určené nové kritéria pre zamestnancov Referátu riadenia a koordinácie projektov Kancelárie starostky (projektoví koordinátori) pre výpočet ich pohyblivej zložky mzdy, a to v prípade finančného plnenia 5 percent zo sumy (daru, dotácie, grantu) priamo získanej projektovým koordinátorom, pričom nárok na plnenie zo strany mestskej časti voči projektovému koordinátorovi vzniká dňom účinnosti zmluvy (o poskytnutí dotácie, grantu a pod.).
4. Pokiaľ išlo o výšku žalovanej sumy, súd prvej inštancie skonštatoval, že táto nebola žalovaným účinne spochybnená, keď ohľadom projektu „Staromestské klzisko“ žalovaný nepreukázal, že by zodpovednou osobou bola M.. A., žalobkyňa totiž tento nárok preukázala žiadosťou o poskytnutie dotácie zo dňa 30.1.2014, v ktorej je uvedené, že kontaktnou osobu je T.. M. E., rovnako nepreukázal, že by M.. A. bola zodpovednou osobou v projekte „Naša škôlka - náš kraj“, keď žalobkyňa predložila súdu aj žiadosť o poskytnutie dotácie zo dňa 5.5.2014, v ktorej je uvedené, že kontaktnou osobou je T.. M. E.. Pokiaľ išlo o poskytnutie dotácie vo výške 60.000 eur na projekt "Vybudovanie bežeckej dráhy, úpravy príslušenstva a chodníkov v Medickej záhrade", žalobkyňa rovnako preukázala, že zabezpečovala komunikáciu ohľadom projektu, čo bolo pracovnou náplňou žalobkyne. Poskytnutie grantu vo výške 3.000 eur z nadácie VÚB na projekt „Prešporský Paganini" - žalovaný nerozporoval, okolnosť, že projekt bol získaný a realizovaný žalobkyňou v konaní bol preukázaný, ohľadom projektu „poskytnutie dotácie MV SR na kamerový systém“ žalovaný síce neuviedol k projektu zodpovednú osobu, žalobkyňa však preukázala, že bola zodpovednou osobou v tomto projekte. Rovnako za projekty realizované žalobkyňou súd prvej inštancie vyhodnotil aj projekt „Staromestské klzisko"; dotáciu Úradu vlády SR - Nórske fondy
- Pisztoryho palác. Ostatné žalobkyňou uplatnené nároky (zo zvyšných projektov) čo do výšky žalovaný v konaní nerozporoval.
5. Právne odkazujúc na ust. § 1 ods. 4, 6, § 17 ods. 2, 3, § 47 ods. 1 písm. a/, § 130 ods. 2, čl. 2 základných zásad Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. dospel súd prvej inštancie k záveru o dôvodnosti žaloby. Ozrejmil, že Rozhodnutím č. 29/2012 starostky mestskej časti K. - A. M. sa de facto vypočítala pohyblivá zložka mzdy žalobkyni v prípade finančného plnenia 5 % zo zazmluvnenej
sumy (daru, dotácie, grantu) priamo získanej projektovým koordinátorom, pričom nárok na plnenie zo strany mestskej časti voči projektovému koordinátorovi vznikol dňom účinnosti zmluvy (o poskytnutí dotácie, grantu). Podľa súdu prvej inštancie toto rozhodnutie nezohľadňuje mzdový predpis č. 9/2009 a nemá zakomponované žiadne limity pre prípadnú pohyblivú zložku mzdy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie č. 29/2012 je rozhodnutím o pôvodne nenárokovateľnej časti mzdy voči zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje, a ktorým sa aj mzda podľa bodu 10 písm. b) pracovnej zmluvy stala nárokovateľnou. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 31/2009 z 27. mája 2010 uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie o nenárokovateľnej zložke mzdy bolo prijaté rozhodnutím č. 29/2012, stráca nárok na odmenu podľa bodu 10 písm. b) pracovnej zmluvy fakultatívny účinok a zamestnávateľ je povinný ju po splnení stanovených podmienok vyplatiť. Prvoinštančný súd mal ďalej preukázané, že aj napriek tomu, že rozhodnutie č. 29/2012 nerešpektuje mzdový predpis, žalovaný mal záujem ho v takejto podobe vydať, pričom bol preukázaný jeho eminentný záujem na motivovaní žalobkyne, ktorá mala legitímne očakávania ohľadom vyplatenej mzdy v podobe jej nároku na 5 % províziu na uzatvorenie zmlúv vyplývajúci z predmetného rozhodnutia. Žalovaný podľa tohto rozhodnutia plnil, a to až do zmeny vedenia mesta, keď samotná svedkyňa A. vypovedala, že nový prednosta odmietol vyplatiť žalobkyni viac z dôvodu, že jej mzda je dosť vysoká. K zmene rozhodnutia č. 29/2012 došlo z dôvodu, že žalovaný si uvedomil, že rozhodnutie je gramaticky koncipované tak, že zakladá nárok žalobkyne automaticky podpisom zmluvy, pričom bolo preukázané, že takýto zámer aj žalovaný pôvodne mal, nakoľko je zrejmé, že ak by mala byť provízia naviazaná na ďalší schvaľovací proces ako tvrdí žalovaný, teda na ďalšie rozhodnutie o mzde a bola by v rovine fakultatívnej, bolo by takto dohodnuté odmeňovanie nielen nemotivujúce, čo žalovaný dosiahnuť nechcel a pre žalobkyňu neisté do takej miery, že by pravdepodobne v pracovnom pomere so žalovaným v čase, keď si tom mohla bez ďalšieho rozmyslieť, naďalej nezotrvávala. Aj v prípade vyhodnotenia sporného rozhodnutia č. 29/2012 ako neplatného, súd prvej inštancie v zmysle ust. § 17 Zák. práce by na takúto neplatnosť neprihliadal z dôvodu, že ju žalobkyňa nezavinila. Bez toho, aby sa jej to oznámilo, žalovaný zmenil podmienky odmeňovania, vydal rozhodnutie č. 84/2014, keď z nároku viažuceho sa na získanie, podpis zmluvy, spravil razom nárok viažuci sa aj napriek úspešnému získaniu zmluvy na vôľu žalovaného. Súd prvej inštancie nepovažoval rozhodnutie č. 84/2014 za platné, nakoľko ho žalovaný žalobkyni ani iným zamestnancom neoznámil jeho účinky voči nim mohli nastať až po takomto oznámení, keď súd prvej inštancie uzavrel, že nevyhnutným predpokladom záväznosti akéhokoľvek rozhodnutia starostky vo vzťahu k jeho adresátovi je to, aby adresát bol, resp. mal a mohol byť s obsahom daného rozhodnutia oboznámený. Rozhodnutie č. 29/2012 žalovaný doposiaľ nezrušil, i keď preukázateľne takýto mechanizmus na zrušenie rozhodnutia používa (č.l. 424 rozhodnutie starostky o zrušení rozhodnutia č. 9/2015), z ktorého dôvodu súd prvej inštancie žalobkyni priznal nárok v zmysle rozhodnutia č. 29/2012, ktoré vyhodnotil ako platné. Na tento záver nemalo dopad ani zistenie, že o rozhodnutí č. 84/2014 sa žalobkyňa dozvedela 23.1.2015, keďže všetky v roku 2015 zrealizované projekty boli výsledkom jej predchádzajúcej činnosti, ktorú vykonávala v domnení, že rozhodnutie č. 29/2012 je platné. Za takejto situácie by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi nepriznať žalobkyni jej nároky vzniknuté v roku 2015. Súd prvej inštancie teda skonštatoval, že žalobkyňa preukázala splnenie podmienok na výplatu uplatneného nároku a žalobe v tejto časti vyhovel.
6. Pokiaľ išlo o uplatnené úroky z omeškania z nezaplatenej mzdy, súd prvej inštancie o nich rozhodol s poukazom na § 517 ods. 2 Obč. Zák. v spojení s § 1 ods. 4 Zák. práce, a tieto žalobkyni priznal za každý jednotlivý mesiac obdobia, za ktoré jej vznikol nárok na plnenie, a to odo dňa nasledujúceho po dohodnutej dobe splatnosti mzdy (v zmysle žalobného petitu). Ozrejmil, že tento záver je v súlade s doterajšou súdnou praxou (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/116/2011). Dodal, že základná sadzba ECB ku dňu omeškania činila 0,05%, ku ktorej pripočítal 5 percentuálnych bodov; úrok z omeškania teda priznal žalobkyni vo výške 5,05% ročne a zaviazal žalovaného zaplatiť ho žalobkyni spolu s dlžnou istinou.
7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že v spore plne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zároveň mu prizná plnú náhradu trov konania. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil a vyhodnotil nároky žalobkyne, nakoľko si jednak zamenil tzv. „pohyblivú zložku mzdy“ s „mimoriadnymi odmenami“ a jednak nezobral do úvahy skutočnosť, že vyplatené sumy pohyblivej zložky mzdy presahujúce v danom mesiaci limit 50 % základnej mzdy boli v prípade žalobkyne vyplatenou pohyblivou zložkou mzdy za niekoľkomesačné obdobie. Odvolateľ akcentoval, že zmluvná mzda je zamestnancovi určovaná rozhodnutím o mzde, pohyblivá zložka mzdy nie je nárokovateľnou zložkou a môže byť priznaná len do výšky 50% základnej zložky mzdy a to výlučne rozhodnutím starostu o mzde, ktoré sa stáva neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy. Výlučne takýmto rozhodnutím o mzde priznaná pohyblivá zložka mzdy sa stáva nárokovateľnou. Žalovaný v tomto kontexte namietal, že žalobkyni bola priznaná pohyblivá zložka mzdy na základe rozhodnutia o mzde s účinnosťou od 01.08.2013 v sume 220,- eur, pričom rozhodnutie starostky č. 29/2012 z 20.06.2012, o ktoré žalobkyňa opiera svoj nárok, nie je rozhodnutím o mzde v zmysle čl. 2 ods. 8 v spojení s čl. 1 ods. 7 a 9 Mzdového predpisu pre zamestnancov mestskej časti K.
- A. M., z ktorého plynú zamestnancovi nároky na jej vyplatenie, ale ide iba o rozhodnutie štatutárneho orgánu v zmysle čl. 4 Poriadku odmeňovania zamestnancov mestskej časti K. - A. M., ktorým sa dopĺňa mzdový predpis a určujú kritéria pre výpočet pohyblivej zložky zmluvnej mzdy pre vybraný okruh zamestnancov - zamestnancov Referátu riadenia a koordinácie projektov Kancelárie starostky. Žalovaný má za to, že len na základe rozhodnutia č. 29/2012 nemohol dňom účinnosti zmluvy o poskytnutí dotácie, grantu a pod. vzniknúť nárok na vyplatenie pohyblivej zložky mzdy, ale pohyblivá zložka mzdy by musela byť konkrétnemu zamestnancovi priznaná osobitným rozhodnutím o mzde. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa žiadne rozhodnutie o mzde, ktorým by jej bola priznaná pohyblivá zložka mzdy v žalovanej sume v konaní nepredložila, mal konajúci súd v celom rozsahu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Namietal, že základnou podmienkou platnosti a účinnosti rozhodnutia č. 29/2012 je jeho súlad so mzdovým predpisom ako základným normatívnym právnym aktom vyššej právnej sily. Aj napriek skutočnosti, že pohyblivá zložka mzdy nie je v súlade so mzdovým predpisom nárokovateľná a na základe rozhodnutia o mzde z 03.09.2013, z 31.03.2014, z 31.04.2015 mala žalobkyňa určenú s účinnosťou od 01.08.2013 pohyblivú zložku mzdy v sume 220,- eur mesačne, žalovaný žalobkyni ešte priznal a uhradil pohyblivú zložku mzdy za február až december 2014 v celkovej výške 6.400,- eur, a to aj v súlade s rozhodnutím č. 84/2014, čím zhodnotil a zaplatil jej účasť na získaní finančných prostriedkov pre žalovaného v uvedenom období, hoci v zmysle rozhodnutia č. 84/2014 išlo o fakultatívnu povinnosť žalovaného. Žalobkyňa tieto plnenia bez výhrad prijala, čo podľa žalovaného dokazuje, že musela mať o predmetnom rozhodnutí č. 84/2014 vedomosť. Namietal, že súd prvej inštancie sa v posudzovanom prípade neriadil dôsledne zásadou voľného hodnotenia dôkazov a nevyhodnocoval ich vo vzájomných súvislostiach. Rovnako podľa žalovaného nezobral do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa nevykonávala pre žalovaného žiadnu prácu nad rámec bežných pracovných činnosti, ktoré boli ako jej pracovná náplň dohodnuté v pracovnej zmluve. Z týchto dôvodov má za to, že rozhodnutím č. 29/2012 nemohol žalobkyni vzniknúť priamy nárok na pohyblivú zložku mzdy. Namietal, že by v nejakom období vyplatil žalobkyni pohyblivú zložku mzdy nad rámec 50% limitu zo základnej mzdy stanoveného v mzdovom predpise, tak ako to uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie. Ak bola žalobkyni vyplatená suma nad rámec 50% limitu, išlo o vyplatenie pohyblivej zložky mzdy za niekoľkomesačné obdobie. Nestotožnil sa ani s konštatáciou súdu prvej inštancie, podľa ktorej sa v rozpočte žalovaného nachádzali finančné prostriedky na vyplatenie nároku žalobkyne, nakoľko finančné prostriedky boli určené na vyplatenie mimoriadnych odmien, na ktoré sa nevzťahoval 50% finančný limit a nie na vyplatenie pohyblivej zložky mzdy. Podľa žalovaného starostka rozhodnutím č. 29/2012 prekročila svoje oprávnenie dané Zákonom o hlavnom meste SR a Zákonom o obecnom zriadení, keď do mzdového predpisu doplnila kritérium umožňujúce vypočítať výšku pohyblivej zložky mzdy nad limit stanovený miestnym zastupiteľstvom. Ďalej namietal právny záver súdu prvej inštancie týkajúci sa účinnosti rozhodnutia č. 84/2014 z 3.11.2014, keď má za to, že predmetné rozhodnutie nadobudlo účinnosť tým istým dňom. Argumentoval tým, že schvaľovanie a podpisovanie rozhodnutí prebieha spôsobom, že vydané rozhodnutie je po schválení a podpísaní starostom doručované interným listom vedúcim zamestnancom, ktorí v priloženej tabuľke postupne podpíšu oboznámenie sa s vydaním rozhodnutia (tzv. „kolobežka“) a rozhodnutie je zverejňované aj v internom elektronickom informačnom systéme. V praxi sa kolobežka a zverejnenie rozhodnutia výnimočne neuplatňovala v prípadoch rozhodnutí týkajúcich sa personálnych a mzdových záležitostí, alebo ak sa rozhodnutie týkalo len úzkeho okruhu adresátov. Zo žiadnych ustanovení smernice nevyplýva viazanosť účinnosti normy na jej zverejnenie, pričom konkrétne toto rozhodnutie nebolo zverejnené v internom informačnom systému a neprešlo kolobežkou na žiadosť M.. A.. Žalovaný zdôraznil, že neskôr prijaté rozhodnutie č. 84/2014 zrušilo rozhodnutie č. 29/2012, na podklade ktorého si žalobkyňa uplatnila nároky. K argumentu súdu prvej inštancie, že
voči žalobkyni nemôže byť rozhodnutie č. 84/2014 záväzné, nakoľko o ňom nemala žiadnu vedomosť namietal, že rozhodnutie starostu o priznaní pohyblivej zložky mzdy žalobkyni zo dňa 15.12.2014 už priamo odkazuje na rozhodnutie č. 84/2014 a Mzdový predpis, pričom je v nich výslovne uvedené, že na základe týchto rozhodnutí bola žalobkyni priznaná pohyblivá zložky mzdy v sume 6.400 eur. Keďže žalobkyňa tieto plnenia bez výhrad prijala dokazuje, že musela mať o predmetnom rozhodnutí č. 84/2014 vedomosť. Rozhodnutie č. 84/2014 bolo vydané v súlade so Mzdovým predpisom, kedy týmto rozhodnutím boli špecifikované limity pre výpočet pohyblivej zložky mzdy pre zamestnancov referátu riadenia a koordinácie projektov Kancelárie starostky. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade rozhodnutia č. 84/2014 a č. 29/2012 išlo o rozhodnutie rovnakej právnej sily platí princíp, že lex posterior derogat legi priori, ktorý znamená, že ak existuje rozpor medzi ustanoveniami dvoch právnych predpisov alebo dvoch rôznych verzii toho istého predpisu, prednosť má neskoršie ustanovenie. Aj rozhodnutie č. 84/2014 bolo následne rozhodnutím č. 9/2015 starostu mestskej časti K. - A. M. zo dňa 21.1.2015 s účinnosťou od 22.1.2015 zrušené.
9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalovaného uviedla, že ňou uplatnené nároky sú motivačnou zložkou mzdy podľa bodu 10 písm. b) pracovnej zmluvy ako odmena za už vykonanú činnosť, priznávaná dodatočne; ide o nárok odlišný od mzdy podľa bodu 10 písm. a/ pracovnej zmluvy, ktorá tiež môže okrem základnej zložky obsahovať motivačnú zložku. Rozdiel medzi týmito nárokmi je v tom, že mzda podľa bodu 10 písm. a/ pracovnej zmluvy sa priznáva vždy do budúcna (čo upravuje čl. 1 ods. 7 mzdového poriadku žalovaného), mzda podľa bodu 10 písm. b/ pracovnej zmluvy sa priznáva za to, čo zamestnanec vykonal v minulosti. Pohyblivá zložka mzdy obsiahnutá v základnej mzde medzi stranami sporná nebola. Nároky, ktoré sú predmetom sporu, sú motivačnou zložkou mzdy podľa bodu 10 písm. b/ pracovnej zmluvy ako odmena za už vykonanú činnosť, priznávaná dodatočne. Táto bola priznávaná vždy podľa rozhodnutia č. 29/2012 k rozhodnému dňu, pričom nebola považovaná za mzdu za viacero mesiacov, ako to uviedol žalovaný, ale ako mzda za konkrétny mesiac. Z rozhodnutia o priznaní pohyblivej zložky mzdy v zmysle rozhodnutia č. 29/2012 vyplýva, že nejde o priznanie zmluvnej mzdy podľa č. 1 ods. 7, keďže takéto rozhodnutie musí byť vydané vopred. Pri výklade vôle žalovaného v zmysle § 35 ods. 2 Obč. zák. z daného rozhodnutia vyplýva, že smeruje k priznaniu odmeny podľa čl. 3 mzdového predpisu, ktorá nie obmedzená. Jednotlivé zložky mzdy teda nesprávne kvalifikuje žalovaný, nie žalobkyňa a súd prvej inštancie. Podľa žalobkyne ak je mzda určená rozhodnutím o mzde, ktoré má tvoriť neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy, môže byť nenárokovateľnou len do termínu priznania v rozhodnutí o mzde, následne má na ňu zamestnanec nárok a pohyblivá zložka mzdy sa stala pravidelnou zložkou mzdy do budúcnosti, a to až do času zmeny rozhodnutia o mzde. Tvrdenie žalovaného, že jednotlivé odmeny sa jej vyplácali spätne za niekoľko mesiacov nie je pravdivé, pretože nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Pokiaľ došlo k vyplateniu niektorých nárokov neskôr alebo kumulatívne za viac mesiacov, situácia vznikla opomenutím výplaty odmeny zo strany žalovaného v tom mesiaci, kedy jej na ne vznikol nárok. K odvolacej argumentácii žalovaného, že jej nikdy nevyplatil odmenu presahujúcu 50% základnej zložky mzdy, pretože išlo o pohyblivú zložku mzdy za niekoľko mesačné obdobie žalobkyňa uviedla, že žalovaný v zmysle rozhodnutia č. 29/2012 s účinnosťou od 21.6.2012 vykonával jej odmeňovanie a vyplácal nároky súvisiace so zazmluvnenými finančnými plneniami získaných grantov až do januára 2014 obdobne ako si ich uplatňuje v súdnom konaní. V súvislosti s rozhodnutím č. 84/2014 uviedla, že v zmysle § 84 ods. 3 Zákonníka práce nemohlo byť predmetné rozhodnutie voči nej účinné pred dňom zverejnenia, resp. skôr ako sa s ním oboznámila. Má za to, že bolo právnou povinnosťou žalovaného ju s obsahom predmetného rozhodnutia preukázateľne oboznámiť. Preto pokiaľ súd prvého stupňa priznal žalobkyni nárok na základe rozhodnutia č. 29/2012, postupoval správne. Žalobkyňa vo vzťahu k vyplateniu sumy 6.400,- eur (žalovaným svojvoľne určenej čiastky odmeny vo výplatnom termíne v decembri 2014), že tento nemohol konzumovať uplatnený nárok ani sčasti, pretože nárok na zaplatenie spomínanej sumy si neuplatňovala.
10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že nie je dôvodné.
11. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe správne zistil skutkový stav veci, ktorý tiež po právnej stránke aj správne posúdil. Svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p. ).
12. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo skutkového zistenia súdu prvej inštancie, podľa ktorého mala žalobkyňa so žalovaným uzatvorenú pracovnú zmluvu zo dňa 16.4.2012 na dobu neurčitú, na základe ktorej od 17.4.2012 vykonávala pracovné úlohy projektovej manažérky a v zmysle Organizačného poriadku M. Ú. M. časti K. - A. M. a okrem iného zabezpečovala najmä koordináciu prípravy rozvojových projektov mestskej časti podľa stanovených rozvojových priorít mestskej časti, riadenie a koordináciu implementácie rozvojových projektov mestskej časti. Žalobkyňa vypracovala v období od apríla 2012 do marca 2015 spolu 29 úspešných žiadostí o poskytnutie nenávratných finančných prostriedkov, na základe ktorých došlo k uzatvoreniu zmlúv s jednotlivými donorskymi organizáciami o poskytnutí peňažných prostriedkov v celkovom objeme 2.607.429 eur. Spornou bola nárokovateľnosť mzdových nárokov žalobkyne (variabilnej zložky mzdy) v celkovej výške 119.981 eur na základe rozhodnutia č. 29/2012 starostky M. Č. K. - A. M. z 20.6.2012 za zmluvy uzatvorené v období od 03/ 2014 do 03/ 2015.
13. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
14. Podľa Článku 3 Zákonníka práce, zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie.
15. Podľa § 1 ods. 6 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
16. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
17. Podľa § 118 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda), poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.
18. Podľa § 119 ods. 3 Zákonníka práce, v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.
19. Dohodu o mzdových podmienkach zákon ponecháva na vôli zmluvných strán okrem prípadu, ak je mzda stanovená právnym predpisom. V pracovnej zmluve uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným bolo dojednané, že mzdu určuje rozhodnutie o mzde, pričom si zmluvné strany dohodli, že zamestnanec bude za vykonávanú prácu odmeňovaný v zmysle Mzdového predpisu pre zamestnancov mestskej časti K. - A. M. schváleného rozhodnutím č. 9/2009 (ods. 10 písm. a/); tiež bolo dojednané, že zamestnancovi na ocenenie dosahovaných pracovných výsledkov alebo za vykonanie práce nad rámec pracovných povinností môže zamestnávateľ priznať osobné ohodnotenie ako motivačnú zložku mzdy ustanovenej v mzdovom predpise (čl. 10 písm. b/). Podľa názoru odvolacieho súdu za rozhodnutie zamestnávateľa vydané v zmysle čl. 10 písm. b/ pracovnej zmluvy možno považovať Rozhodnutie č. 29/2012 starostky mestskej časti K. - A. M. z 20. júna 201 o pohyblivej zložke zmluvnej mzdy pre zamestnancov Referátu riadenia a koordinácie projektov Kancelárie starostky, ktorým s účinnosťou od 21.6.2012 určila kritéria pre výpočet a zároveň splatnosť pohyblivej zložky týchto zamestnancov, a to tak, že v prípade finančného plnenia 5 % zo sumy (daru, dotácie, grantu) priamo získanej projektovým koordinátorom, pričom nárok na plnenie zo strany mestskej časti voči projektovému koordinátorovi vzniká dňom účinnosti zmluvy (o poskytnutí dotácie, grantu a pod.). Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie starostky č. 29/2012 ako individuálny akt žalovaného je rozhodnutím o pohyblivej zložke mzdy zamestnancov podľa čl. 10 písm. b) pracovnej zmluvy, ktorá sa však stala týmto rozhodnutím nárokovateľnou, a to za splnenia tam určených kritérií. Účelom vydanie predmetného rozhodnutia zjavne bolo oceniť dosahované pracovné výsledky
žalobkyne, čo umožňuje Mzdový predpis (čl. 10 písm. b/ Mzdového predpisu). Neopodstatnená je preto argumentácia žalovaného, že rozhodnutie č. 29/2012 je iba rozhodnutím štatutárneho orgánu v zmysle čl. 4 poriadku odmeňovania, ktorým sa dopĺňa mzdový predpis a určujú sa kritériá pre výpočet pohyblivej zložky zmluvnej mzdy, nakoľko v zmysle čl. 2 ods. 8 mzdového predpisu, o priznaní pohyblivej zložky mzdy, jej zvýšení, znížení alebo odobratí rozhoduje starosta, spravidla na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca, alebo aj priamo bez návrhu z vlastného podnetu. Tak Rozhodnutie č. 9/2009, ako aj Rozhodnutie č. 29/2012 bolo rozhodnutím starostu a ide teda o rovnocenné interné predpisy zamestnávateľa (žalovaného). Keďže žalobkyňa bola v rozhodnom období zamestnancom Referátu riadenia a koordinácie projektov Kancelárie starostky, pokiaľ ide o uplatnený nárok, je žalovaný je vo vzťahu k nemu viazaný Rozhodnutím starostky č. 29/2012.
20. Pokiaľ ide o samotný moment nárokovateľnosti fakultatívnych častí mzdy, odvolací súd dodáva, že v tomto smere treba odlišovať základnú zložku mzdy, na ktorú vzniká právny nárok v momente, keď dôjde k odpracovaniu jednotky času alebo objemu jednotiek výkonu za súčasného rešpektovania okamihu splatnosti mzdy podľa § 129 Zákonníka práce. Variabilná zložka mzdy môže v pracovnej zmluve existovať iba ako subjektívne právo, pričom po naplnení predpokladov sa stane právnym (mzdovým) nárokom. Dôležité je rozlíšenie, či požadované plnenie predstavuje mzdový nárok, ktorý je zamestnávateľ povinný poskytnúť, ak zamestnanec splní dohodnuté predpoklady a podmienky (či ide o nárokovú zložku) alebo či ide o takú zložku mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe zvláštneho rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní (nenároková zložka mzdy), a ktorá je charakteristická tým, že bez rozhodnutia zamestnávateľa má povahu fakultatívneho plnenia, ktoré sa stáva nárokovateľnou zložkou až v okamihu, keď zamestnávateľ rozhodne o jej priznaní. V posudzovanom prípade boli rozhodnutím starostky č. 29/2012 dojednané podmienky vzniku nároku zamestnanca (žalobkyne) na pohyblivú zložku mzdy kvantitatívne merateľnými ukazovateľmi a zároveň bol určený moment vznik nároku na túto zložku a jeho splatnosť. Nakoľko v predmetnom rozhodnutí starostky č. 29/2012 bol vznik nároku definovaný určite a zrozumiteľne tak, že „nárok na plnenie zo strany mestskej časti voči projektovému koordinátorovi vzniká dňom účinnosti zmluvy o poskytnutí dotácie, grantu a pod.“ (viď čl. I ods. 1 psím. a rozhodnutia), žalovaný nemôže uspieť s argumentom, že na základe tohto rozhodnutia sa nemala stať pohyblivá zložka mzdy nárokovateľnou, keď účelom tohto rozhodnutia starostky bol práve vznik priamej nárokovateľnosti tejto zložky mzdy, bez potreby vydania následného osobitného rozhodnutia o pohyblivej zložke mzdy. Konkrétne, vznik nároku na pohyblivú zložku mzdy v prípade zamestnancov Referátu riadenia a koordinácie projektov Kancelárie starostky sa viazal na účinnosť zmlúv, na základe ktorých došlo k poskytnutiu grantov, dotácií, darov resp. iných nenávratných finančných prostriedkov pre rôzne projekty žalovaného. Odvolací súd dodáva, že ak by aj bolo možné vyhodnotiť rozhodnutie č. 29/2012 ako neplatné (ktorá okolnosť z konania nevyplynula), z hľadiska existencie uplatneného nároku žalobkyne by to bolo irelevantné, zohľadniac pritom ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce.
21. K námietke žalovaného, že čiastky pohyblivej zložky mzdy vyplatenej žalobkyni presiahli v danom mesiaci limit 50 % základnej mzdy a tieto boli vyplatenou pohyblivou zložkou mzdy za niekoľko mesačné obdobie, odvolací súd uvádza, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný vyplácal nároky žalobkyne súvisiace s finančnými plneniami získaných grantov v období od apríla 2012 do januára 2014 vrátane nárokov, z ktorých suma určená percentuálnym podielom zo zakontrahovaných grantov a dotácií v rozhodnom mesiaci prevyšovala 50 % základnej zložky mzdy. Pokiaľ sám žalovaný postupoval pri stanovení kritérií pre výpočet pohyblivej zložky mzdy žalobkyne ako projektovej koordinátorky v zmysle rozhodnutia č. 29/2012 starostky M. Č. K. - A. M., nebolo na mieste spochybňovať neskôr jeho platnosť a účinnosť, ani jeho nesúlad so mzdovým predpisom (rozhodnutie starostu č. 9/2009).
22. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyni priznal nárok na pohyblivú zložku mzdy za február až december 2014 v celkovej výške 6.400 eur osobitnými rozhodnutiami (Priznanie pohyblivej zložky zo dňa 15.12.2014 - č.l. 177, č.l. 179 , v ktorom odkazoval na Rozhodnutie č. 84/2014 starostky mestskej časti K. - A. M. z 3.11.2014, a z ktorého dôvodu žalobkyni muselo byť predmetné rozhodnutie známe, odvolací súd uvádza, že samotný odkaz na rozhodnutie č. 84/2014 nemôže nahradiť účinky jeho doručenia a oboznámenia sa s jeho obsahom zamestnancom (§ 84 ods. 3 Zák. práce). V konaní totiž bolo preukázané, že rozhodnutie č. 84/2014 bolo vydané v rozpore s internými predpismi žalovaného
- nebolo publikované v informačnom systéme žalovaného (rozhodnutie neprešlo ani tzv. kolobežkou) a žalobkyňa o ňom nemala vedomosť. V konaní totiž nebolo preukázané, že by žalovaný s obsahom
predmetného rozhodnutia žalobkyňu ako zamestnankyňu referátu riadenia a koordinácie projektov Kancelárie starostky riadne oboznámil. Naviac, z obsahu tohto rozhodnutia nie je možné vyvodiť ani to, že ním bolo zrušené Rozhodnutie č. 29/2012, pretože takéto ustanovenie predmetné rozhodnutie neobsahuje. Spôsob prijatia rozhodnutia č. 84/2014 vykazoval znaky účelovosti vyhnúť sa plneniu odmeny patriacej žalobkyni v zmysle rozhodnutia č. 29/2012 vo výške 86.124 eur, na ktoré jej vznikol nárok za mesiac november 2014, pričom takéto konanie žalovaného nemôže požívať právnu ochranu.
23. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p).
25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).