Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/116/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa R., so sídlom v K.,

zastúpeného JUDr. K. B., advokátom v N., proti odporcom 1/ Slovenskej republike - Úradu

vlády Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 1, zastúpenej A., so

sídlom v B., 2/ S., so sídlom v Bratislave, Balkánska 31, o vydanie nehnuteľností, vedenej na

Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 20. apríla 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a .

Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V (súd prvého stupňa) rozsudkom z 1. októbra 2009 č. k.

-427 návrh navrhovateľa proti odporcom 1/ (Slovenskej republike - Správe zariadení

Úradu vlády Slovenskej republiky) a 2/ v celom rozsahu zamietol. Zároveň uložil navrhovateľovi

povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporkyni 1/ vo výške 688,51 € a odporcovi 2/ vo výške

561,11 € na účet, resp. k rukám ich právnych zástupcov do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ v konaní uplatnil reštitučný nárok podľa zákona

č. (ďalej len „“), tvrdiac, že je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa

v k. ú. R., zapísaných pôvodne v pozemnoknižnej vložke č. X, neskôr č. X a napokon vo vložke

č. X, vedených teraz na LV č. X, X a X a domáhal sa ich vydania od odporcov tak, ako to

2

v písomných podaniach špecifikoval. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že v rozhodnom

období (od 8. mája 1945 do 1. januára 1990) predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva

Slovenskej republiky, pričom v priebehu konania bolo spresnené, že s časťou týchto

nehnuteľností ku dňu účinnosti o zmiernení niektorých majetkových

krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, t. j. k 1. januáru 1994, hospodárila

Slovenská národná galéria a s časťou nehnuteľností hospodáril odporca 2/. Tieto dva subjekty súd

prvého stupňa považoval za povinné osoby v zmysle , ktorým bola oprávnená osoba

povinná doručiť kvalifikovanú písomnú výzvu na vydanie veci v lehote 12 mesiacov, najneskôr

do 1. januára 1995. Pretože navrhovateľ v uvedenej lehote nedoručil odporcovi 2/ žiadnu výzvu,

jeho právo podľa zaniklo ako neuplatnené v určenom čase, na ktorú preklúziu

súd v zmysle musel prihliadať a návrh proti odporcovi 2/

zamietnuť. Podľa súdu prvého stupňa navrhovateľ v konaní taktiež nepreukázal, že by

kvalifikovanú výzvu na vydanie veci doručil ďalšej povinnej osobe - Slovenskej národnej galérii.

Ak by aj bol navrhovateľ tvrdil, že riadnu výzvu doručil povinnej osobe 11. novembra 1994

a táto s ním dohodu o vydaní veci v stanovenej lehote neuzavrela, svoje nároky bol povinný

uplatniť na súde v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy, teda návrh vo veci samej mal proti

odporkyni 1/ (ako právnemu nástupcovi povinnej osoby) doručiť na súd najneskôr do 11.

februára 1996. V stanovenej lehote však návrh voči Správe zariadení úradu vlády Slovenskej

republiky, na ktorú bola 28. februára 1995 prevedená správa nehnuteľností zapísaných na LV č.

577, ani voči jej právnemu predchodcovi – Slovenskej národnej galérii podaný nebol. Odporkyňa

1/ do konania vstúpila až 27. septembra 2001 ako ďalší účastník, nie však na miesto pôvodnej

povinnej osoby, pretože táto nebola v návrhu na začatie konania ako odporca uvedená.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ svoj nárok proti odporkyni 1/ neuplatnil na súde v

stanovenej lehote, jeho právo prepadlo; súd návrh voči odporkyni 1/ z dôvodu neuplatnenia práva

podľa preto zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z

20. apríla 2011 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

a odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa v zmysle § 219

ods. 2 stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré

3

poukázal. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že v zmysle

je dané oprávnenie oprávneným osobám uplatniť si u povinných osôb svoje právo na

vydanie veci, avšak určuje prísne, striktné a formálne pravidlá na uplatnenie si tohto práva

oprávnenej osoby u povinnej osoby. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol súd prvého stupňa

po náležite vykonanom dokazovaní, vysporiadal sa so všetkými námietkami uvedenými

účastníkmi konania a dokazovanie ním vykonané bolo až nadbytočné, pretože k samotnému

zamietnutiu návrhu postačovala skutočnosť, že navrhovateľ si svoj nárok neuplatnil konkrétnou

výzvou, t. j. výzvou ktorá neobsahovala náležitosti predpísané . Zvýraznil, že

určuje prekluzívne lehoty na uplatnenie práva na súde. V predmetnej veci síce navrhovateľ podal

návrh 27. marca 1996, avšak odporcovia, resp. ich právni predchodcovia v návrhu označení

neboli. Čo sa týka odporkyne 1/, navrhovateľ jej pristúpenie do konania navrhol až podaním z

10. júna 2009, ktorý deň je možné považovať za dátum uplatnenia si nároku voči odporkyni 1/,

preto je nutné uzavrieť, že účinky podaného návrhu nastali voči nej až týmto dňom, teda po

uplynutí stanovenej lehoty. Voči odporcovi 2/ bol návrh riadne uplatnený až

23. októbra 2002, teda taktiež po uplynutí stanovenej lehoty. Nedodržanie prekluzívnej

lehoty nemôže súd opomenúť, na túto lehotu musí z úradnej moci prihliadnuť. Podľa odvolacieho

súdu neobstojí názor navrhovateľa, že v danom prípade by bolo možné jeho návrhu vyhovieť

určovacou žalobou, kedy by súd určil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je navrhovateľ,

a odporcovia sú povinní vydať mu predmetné nehnuteľnosti ako aj hnuteľné veci, nakoľko

v tomto prípade by došlo k obchádzaniu , ktorý striktne určuje pravidlá,

kedy oprávnená osoba si od povinnej osoby, ktorá vec užíva, spravuje, resp. hospodári s ňou,

požaduje vydanie predmetnej veci, kedy je potrebné ako predbežnú riešiť otázku oprávnenej

osoby, ktorá je spätá s vlastníctvom predmetných vecí. Odvolací súd nad rámec uvedeného ešte

poukázal, že v danom prípade navrhovateľ by nepreukázal naliehavý právny záujem na určení

vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, nakoľko mal danú možnosť v tomto prípade

domáhať sa žalobou vydania predmetných nehnuteľností a to podľa ,

ktorý práve vydanie týchto vecí upravuje. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224

ods. 1 v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, v ktorom žiadal

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dovolaní

4

uviedol, že aj keď bol návrh pôvodne koncipovaný ako reštitučný nárok podľa z. č. 282/1993

Z.z., je toho názoru, že tento nárok podlieha právnemu režimu všeobecných ustanovení

. V tomto smere poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava V

sp. zn. , z ktorého odôvodnenia vyplýva, že právnym titulom, na podklade ktorého

Slovenská republika, prípadne jej právny nástupca nadobudol vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam, je vydržanie. Navrhovateľ bol názoru, že otázku vydržania je potrebné riešiť

podľa Namietal, že podmienka dobromyseľnosti, tak ako ju predpokladal

citovaného , splnená nebola, že Československý štát bol už od začiatky držby

držiteľom neoprávneným. Navrhovateľ v dovolaní k právnej argumentácií uviedol aj podrobný

exkurz, v ktorom sa venoval prierezu historického vývoja vzťahujúceho sa k danému prípadu.

V závere dovolania zdôraznil, že svoj návrh právne odôvodňoval dvoma právnymi titulmi, jeden

bol viazaný na reštitúciu, druhá časť petitu na reštitúciu viazaná nebola. Tvrdil, že odvolací súd

sa mal zaoberať otázkou jeho vlastníckeho práva aj z toho pohľadu, že sa jeho nárok neopiera

o reštitučné , že však táto cesta riešenia právneho problému bola odvolacím súdom a priori

odmietnutá. Podľa názoru dovolateľa tak v konečnom dôsledku postupom odvolacieho súdu,

ktorý zamietol jeho odvolanie (zjavne mal pisateľ na mysli – nevyhovel odvolaniu, poznámka

dovolacieho súdu), mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Vo vyjadrení z 15. augusta 2012

doplnil navrhovateľ argumentáciu vo vzťahu k namietanej vade podľa v

tom, že vytýkal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, ako aj to, že odvolací súd nenapravil

pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý ani raz nerozhodol o zmene návrhu a pokračoval v konaní

o pôvodnom návrhu.

Odporkyňa 1/ vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie navrhovateľa zamietnuť.

Odporca 2/ sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( a nasl. ).

5

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto

procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie

prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o

potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie je tiež prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo

výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto veci

nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že prípustnosť

dovolania navrhovateľa z ustanovenia až 3 vyvodiť nemožno.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až

g/ , teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať

6

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady uvedené v

až e/ a dovolateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní obsahu spisu

nezistil ani dovolací súd.

Vzhľadom na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky, sa

dovolací súd osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom nižších súdov bola

navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť procesne nesprávny postup

súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na

spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj a nasl. a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený

v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č.

Dovolateľ videl vadu tejto povahy predovšetkým v nedostatočnom odôvodnení rozsudku

odvolacieho súdu.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným .

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa

stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí

7

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov,

ktorý predkladá účastník konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané,

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na

podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť

(súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby

spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).

Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu

podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na

súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať

aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“),

porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č.

30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť

presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na k a ž d ý argument strany (účastníka) bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti

Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III;

8

rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé konanie podľa a listiny je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie

musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003

sp. zn. ). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v

princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj

rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997-VIII).

V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením, preto pri skúmaní otázky, či

odvolací súd náležite odôvodnil svoje rozhodnutie, bolo treba prihliadať i na dôvody uvedené

v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle poukázal.

Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa posudzoval nárok navrhovateľa ako reštitučný a to

z hľadiska ustanovení o zmiernení niektorých majetkových krívd

spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, pričom dospel k záveru, že k zamietnutiu

návrhu postačovala už len samotná zistená skutočnosť, že navrhovateľ si svoj nárok neuplatnil

kvalifikovanou výzvou v zmysle citovaného . Tiež poukázal na to, že predmetný nárok bol

voči odporcom uplatnený na súde až po uplynutí ustanovenej prekluzívnej lehoty.

Odvolací súd zároveň zdôraznil, že v danom prípade by nebolo možné vyhovieť návrhu na

9

určenie, že navrhovateľ je vlastníkom predmetných nehnuteľností a odporcom uložiť povinnosť

vydať mu tieto nehnuteľnosti ako aj hnuteľné veci, nakoľko by tým došlo k obchádzaniu

č. Podľa názoru odvolacieho súdu, navrhovateľ by ani nepreukázal naliehavý

právny záujem na požadovanom určení, pretože v tomto prípade mal danú možnosť žalobou sa

domáhať vydania týchto nehnuteľností v zmysle citovaného . Z takto podanej základnej

argumentácie (podstatných dôvodov rozhodnutia) je možno uzavrieť, že odvolací súd svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil, nakoľko sa v ňom postačujúco vysporiadal so všetkými

skutočnosťami, ktoré pre posúdenie uplatňovaného nároku boli rozhodujúce, vrátane odvolacích

námietok navrhovateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva

jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej

republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade

zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a že

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

na odôvodnenie rozsudku ( ). Za odňatie možnosti konať pred súdom

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv či požiadaviek navrhovateľa.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd

prvého stupňa ani raz nerozhodol o zmene návrhu a ani odvolací súd jeho pochybenia nenapravil,

táto jeho námietka neobstojí.

Z ustanovenia prvá veta vyplýva, že navrhovateľ môže za konania

meniť návrh na začatie konania, avšak len so súhlasom súdu. Súd môže pripustiť zmenu návrhu,

len ak sú splnené podmienky uvedené v - zmenu nepripustí, ak by výsledky

doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, alebo ak by na

konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. O zmene návrhu rozhoduje súd

uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie ( ). K zmene

návrhu pritom môže dôjsť nielen v konaní pred súdom prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní.

V tejto súvislosti je treba upozorniť, že aj keby v prejednávanej veci nižšie súdy opomenuli

rozhodnúť o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu na začatie konania, išlo by síce o vadu

10

konania, avšak jej existencia by nezakladala prípustnosť dovolania (k tomu porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v čísle 6

časopisu Zo súdnej praxe /ročník 1998/ pod poradovým /publikačným/ číslom 62). Nedostatok

vydania rozhodnutia súdu o zmene návrhu nie je prípustným dovolacím dôvodom podľa § 237

písm. f/ (a ani podľa ). Dovolací súd poznamenáva, že obsahovo

zhodné závery vyjadril opakovane už vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach (porovnaj

napr. uznesenie z 28. októbra 2010 sp. zn. , uznesenie z 30. novembra 2011 sp.

zn. ).

Dovolací súd dáva osobitne do pozornosti, že v prípade tzv. inej vady konania v zmysle

(procesnej vady, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia), ide o vadu, na ktorú môže prihliadať len za

podmienky prípustnosti dovolania (o takýto prípad ale v prejednávanej veci nešlo). To znamená,

že v prípade námietky navrhovateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), dovolací súd by mohol pristúpiť k

posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy, keď by bolo dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednanej veci nejde). Vada

tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne

prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania

nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo

postihnuté procesnou vadou v zmysle (dovolací súd napadnuté

rozhodnutie z tohto hľadiska neskúmal), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania

v zmysle

Rovnako je nedôvodnou i námietka navrhovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom

z dôvodu, že sa odvolací súd nezaoberal jeho návrhom i z hľadiska všeobecných ustanovení

, ale posudzoval ho len podľa Odvolací súd totiž

svojim rozhodnutím a právnym názorom v tejto spojitosti vysloveným žiadne procesné právo

priznané navrhovateľovi procesným predpisom za účelom zabezpečenia ochrany jeho práv

a oprávnených záujmov neodňal. Dovolateľom namietané skutočnosti označované za vadu

11

konania podľa tak možno posudzovať len ako námietku nesprávneho

právneho posúdenia veci, teda dovolací dôvod podľa

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným

dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade

konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia

dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom

vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,

nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie,

či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo

správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238

a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté

niektorou z vád uvedenou v , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

navrhovateľa podľa v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešným odporcom 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1 a ). Dovolací súd však odporcom 1/ a / náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, lebo nepodali návrh na uloženie tejto povinnosti ( ).

12

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. septembra 2012

JUDr. Milan D e á k , v. r.

predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta