Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/13/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Anny Kašajovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcov: X/ L.. M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, N., 2/ L.. L. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, N., obaja zast. Mgr. Lena Pištová, advokátka, so sídlom Račianska 66, Bratislava, proti žalovanej: O.. I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, W. G., zast. Advokátska kancelária - JUDr. Alexandra Skybová, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 51, Bratislava, o zaplatenie 63.600 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. apríla 2019, č.k. -199, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v napadnutej závislej časti o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1/ a 2/ majú voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 63.600 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 63.600 eur od 02.03.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom 1/ a 2/ priznal spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa podanou žalobou, ktorá mu bola doručená dňa 30.03.2016, domáhali od žalovanej, aby im spoločne a nerozdielne zaplatila istinu vo výške 63.600 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 63.600 eur od 01.01.2016 do zaplatenia.

3. Z vykonaného dokazovania, ktoré vykonal výsluchom procesných strán, svedka a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov ich prečítaním, zistil, že žalobcovia 1/ a 2/ podali predmetnú žalobu z dôvodu, že žalovaná im ani na opakovanú výzvu neuhradila splatnú pôžičku, ktorú jej poskytli na základe ústnej zmluvy o pôžičke v období od 04.11.2015 do 08.12.2015 tak, ako to vyplýva z výpisov z banky o bezhotovostných operáciách v celkovej výške 63.600 eur s lehotou splatnosti do 31.12.2015. Časť sumy vo výške 58.600 eur previedli žalovanej na jej účet a časť sumy vo výške 5.000 eur jej poskytli v hotovosti dňa 08.12.2015. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že so žalobcami 1/ a 2/ žiadnu zmluvu o pôžičke neuzavrela a ani od nich žiadnu pôžičku nedostala. Aj keď potvrdila, že na jej účet boli postupne prevedené finančné čiastky v celkovej sume 58.600 eur, trvala na tom, že ich skutočným príjemcom bol pán Ľ. N., ktorý bol so žalobcami 1/ a 2/ v zmluvnom vzťahu. Poznamenala, že ako platobné miesto, t.j. miesto poskytnutia pôžičky uviedol jej bankový účet, a to z dôvodu, že jeho osobný účet bol zablokovaný. Uviedla, že všetky prostriedky v celkovej výške 58.600 eur, ktoré jej boli pripísané

na bankový účet od žalobcov 1/ a 2/, vydala obratom k rukám pána N.. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že na prevodných príkazoch z H. N. V..Z.., ktoré predložili žalobcovia 1/ a 2/, je v časti „informácia pre príjemcu“ uvedené „U. A.“. Pokiaľ ide o pokladničný doklad vystavený Z. Z. V..Z.., na ktorom je doplnená len suma 5.000 eur, dátum 08.12.2015, jej meno a podpis, uviedla, že takýto dôkaz nič nepreukazuje a už vôbec nepreukazuje, že prevzala finančnú čiastku vo výške 5.000 eur. Skutočnosti tvrdené žalobcami nepovažovala za pravdivé, ale za vykonštruované, a to najmä z dôvodu, že žalobcovia 1/ a 2/ sú si vedomí, že pán N. je insolventný, a že od neho predmetnú pôžičku nikdy reálne nevymôžu. Z vyjadrenia žalobcu 1/ zistil, že pána Ľ. N. pozná od roku 2010 ako švagra jeho známeho, pričom celkovo sa s ním stretol asi desaťkrát. V čase keď sa zoznámili, bol pán N. úspešným podnikateľom v oblasti realít, obchodoval s nehnuteľnosťami. Od roku 2013 menovaného nevidel, a to až do roku 2015. Žalovanú spoznal na jeseň v októbri 2015 pri návšteve jeho prevádzky C. XX, S. N., kde ho navštívila za účelom poskytnutia pôžičky spolu s pánom N., ktorý mu ju predstavil ako úspešnú podnikateľku v odbore gastronómie. Išlo o neznáme obchodné aktivity, na ktoré si chceli spolu s pánom N. požičať peniaze. Jednotlivé čiastky pôžičky sa pohybovali od 2.000 eur až do 12.000 eur. Podľa slov žalovanej mal účel pôžičky zmysel, pretože sa mu plánovala spolu s manželom venovať i v budúcnosti. Podľa žalobcu 1/ išlo o pofidérne obchody na burzách s akciami a inými finančnými transakciami. K poznámke „U. A.“ v prevodných príkazoch uviedol, že nakoľko sa jednalo o dosť veľké sumy a žalovanú poznal len veľmi krátky čas, dával si ju do spojitosti s pánom N., ktorý bola navyše kontaktnou osobou sprostredkujúcou vzťah medzi žalovanou a žalobcami 1/ a 2/, a okrem toho poznamenal, že žalovanú poznal v tom čase iba pod menom I., pričom pod menom I. platil mesačné úhrady aj upratovačke, ktorá sa volá tiež I.. Pokiaľ ide o ústnu zmluvu o pôžičke dodal, že jej obsahom bolo poskytnutie finančných prostriedkov za účelom ich investovania v oblasti finančných trhov alebo bankových operácií. Účastníkmi zmluvného vzťahu boli osoby žalobcu 1/ a žalobkyne 2/, žalovaná a pán N.. Z požičanej sumy nepožadoval zmluvný úrok a ani žiadny iný materiálny prospech. Peniaze poskytli žalovanej z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, zo spoločného účtu vedeného v H. N., V.. Z.., ktorého majiteľom je žalobkyňa 2/ a spoludisponentom žalobca 1/. Užívateľmi poskytnutých finančných prostriedkov bola žalovaná a pán N.. Žalobkyňa 2/ vo svojom vyjadrení uviedla, že pred uzavretím zmluvy o pôžičke žalovanú nepoznala. Žalobca 1/ jej oznámil, že žalovaná si chce požičať peniaze, na aké účely však nevedela, bolo to dávnejšie. Žalobca 1/ ju vždy informoval o požičaní jednotlivých súm žalovanej, požičané sumy však neevidovala. Uviedla, že žalovaná chodila k nim často, vyvolávala, že chce peniaze, a niekedy sa ozvala aj cez víkend. Posledná čiastka, pri ktorej bola prítomná, bola pôžička v hotovosti vo výške 5.000 eur na príjmový doklad, ktorú jej poskytla osobne s tým, že na druhý deň peniaze vráti, čo sa však nestalo. K pokladničnému dokladu na sumu 5.000 eur, ktorý žalovaná označila iba ako „tento papier“, žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že dostatočne osvedčuje, že žalovaná prevzala istinu 5.000 eur, konkrétne to potvrdzuje jej podpis na doklade, ktorý nepoprela. Žalovaná vo vzťahu k pánovi N. uviedla, že ho pozná od novembra 2014, pričom jej bol predstavený ako solventný podnikateľ s nehnuteľnosťami. V súvislosti s investovaním peňazí na burze s cennými papiermi si od nej požičal po čiastkach peniaze v celkovej výške cca 245.000 eur. Uviedla, že prišiel za ňou a na telefóne jej ukázal, kde má investície, kde obchoduje, s kým obchoduje, aké má mesačné výpisy a koľko peňazí má v V.. Uverila mu a preto mu požičiavala peniaze. Pokiaľ ide o žalobcu 1/ uviedla, že sa s ním spoznala cez pána N. v mesiaci október alebo november 2015. Pána N. na základe jeho žiadosti zaviezla do firmy žalobcu 1/, kde prebehlo stretnutie a rokovanie medzi ním a žalobcom 1/, a kde pán N. požiadal žalobcu 1/ o poskytnutie pôžičky. Pokiaľ ide o jej osobu, zdôraznila, že žiadnu zmluvu so žalobcom 1/ neuzatvárala, dohodli sa iba na tom, že žalobca 1/ poskytne peňažné prostriedky pánovi N. na jej účet. Po príchode peňažných prostriedkov na jej účet ich vytiahla a odovzdala v hotovosti do rúk pána N.. Pri uzatváraní pôžičky poskytovala len informácie o obchodovaní na burze, zmluvu o pôžičke však neuzatvárala. K tvrdeniu svedka pána N., že napísala čestné prehlásenie zo dňa 02.05.2015 a on ho iba podpísal, uviedla, že pán N. si toto prehlásenie prečítal, a keďže si bol vedomý, že pôžička bola adresovaná iba jemu, podpísal ho. Potvrdila, že čestné vyhlásenie napísala na počítači. Poznamenala, že z daného čestného vyhlásenia vyplýva, že svedok od nej prevzal celkovú čiastku vo výške 63.600 eur, pričom sumu vo výške 58.600 eur mu odovzdala ihneď potom, ako jej táto bola postupne pripisovaná na účet. Sumu 5.000 eur prevzal osobne od žalobcu 1/ niekedy koncom decembra v roku 2015. Zastávala názor, že v danom prípade nemohol byť naplnený zmysel pôžičky podľa ust. , podľa ktorého je základným pojmovým znakom prenechanie veci k užívaniu, pretože peniaze na jej účet neboli prevedené, aby ich užívala, alebo aby s nimi nakladala podľa svojich potrieb alebo podľa svojho uváženia, ale práve naopak, vždy ich ďalej odovzdala pánovi N. na ďalšie investovanie.

4. Z obsahu dokladov H. N., V..Z.. (na č.l. 3 až 18 súdneho spisu) ďalej zistil, že z účtu č. Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX bola na účet č. Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedený na meno žalovanej s poznámkou „U.“ alebo „U. A.“ prevedená dňa 04.11.2015 platba vo výške 1.000 eur a 650 eur, dňa 06.11.2015 platba vo výške 700 eur, dňa 09.11.2015 platba vo výške 2.000 eur a 3.050 eur, dňa 12.11.2015 platba vo výške 6.000 eur a 4.300 eur, dňa 13.11.2015 platba vo výške 5.000 eur, dňa 14.11.2015 platba vo výške 3.600 eur, dňa 16.11.2015 platba vo výške 2.000 eur, dňa 19.11.2015 platba vo výške 9.500 eur a 2.250 eur, dňa 20.11.2015 platba vo výške 2.000 eur a 4.500 eur, dňa 21.11.2015 platba vo výške 10.050 eur a dňa 23.11.2015 platba vo výške 2.000 eur. Z pokladničného dokladu Z., V..Z.., zo dňa 08.12.2015 mal preukázané prevzatie sumy 5.000 eur žalovanou. Vo vyjadrení zo dňa 27.08.2018 H. N., V..Z.., potvrdila, že majiteľom účtu č. Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX je žalovaná. V pokuse o zmier zo dňa 15.02.2016 žalobcovia 1/ a 2/ vyzvali žalovanú na úhradu sumy 63.600 eur v prospech účtu vedeného v H. N., V..Z.., IBAN: SK XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX v lehote do 7 dní od doručenia pokusu o zmier. Predžalobnú výzvu si žalovaná prevzala dňa 17.02.2016. Z e-mailovej komunikácie medzi právnym zástupcom žalobcov 1/ a 2/ (O.. A.H.) a spoločnosťou O. (O.. I. Y.) zo dňa 03.03.2016 zistil, že žalovaná v reakcii na pokus o zmier, ktorý si prevzala dňa 23.02.2016, uviedla, že pôžička vo výške 58.600 eur bola poskytnutá pánovi Ľ.X. N., o čom podľa jej tvrdenia svedčí aj podrobný výpis z jej účtu v H. N., V..Z.., kde je v poznámke správy pre príjemcu uvedené „U. A.“. Trvala na tom, že si nie je vedomá toho, že by uvedená suma bola poskytnutá pre ňu, pretože peniaze boli vždy po príchode na jej účet následne odovzdané pánovi N., o čom mali žalobcovia 1/ a 2/ vedomosť. Potvrdila, že si je vedomá toho, že dňa 08.12.2015 jej bola osobne odovzdaná hotovosť vo výške 5.000 eur, a uviedla, že túto čiastku bude splácať po vzájomnej dohode s veriteľom. V ďalšej e-mailovej komunikácii s právnym zástupcom žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 09.09.2016 uviedla, že žalobcami 1/ a 2/ vymáhanú sumu nemôže vrátiť naraz, a prejavila záujem pristúpiť k dohode. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia 1/ a 2/ poznali jej zlú finančnú situáciu, snažila sa s nimi dohodnúť mimosúdnou cestou. Z čestného prehlásenia pána Ľ. N. zo dňa 02.05.2016 ďalej zistil, že podľa jeho textu mal menovaný so žalobcami 1/ a 2/ ústne uzavrieť zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu mali títo v období od 04.11.2015 do 31.12.2015 poskytnúť pôžičku v celkovej výške 63.600 eur s tým, že ako účet na poskytnutie pôžičky bol dohodnutý bankový účet žalovanej vedený v H. N. V..Z.., ktorú predtým o túto láskavosť poprosil, pretože svoj osobný účet mal zablokovaný. Žalovaná mala každú jednu peňažnú čiastku, ktorú na jej bankový účet zaslali žalobcovia 1/ a 2/, okamžite vybrať a odovzdať k rukám pána N.. Malo ísť celkovo o sumu 58.600 eur, pričom sumu 5.000 eur mal pán N. prevziať od žalobcov 1/ a 2/ osobne v hotovosti niekedy koncom decembra v roku 2015. Do rámca skutkových zistení zakomponoval tiež text tvoriaci obsah e-mailovej komunikácie žalovanej a žalobcu 1/ zo dňa 22.11.2015: „...M. prepošlite prosím 2.200 eur. Sme na ceste do A.. Musíme to zvládnuť, i keď je platba 2.030 eur potrebujeme poslať viac kvôli tomu, že mi hneď stiahnu úver, ktorý dnes odchádza. Ozveme sa hneď, keď to zaplatíme v banke...“, a zo dňa 14.12.2015: ,,...Pekný deň M.. Veci sa hýbu pozitívne. Po 15.12.2015 U. konečne spúšťajú ... ja teraz čakám na faktúry z CZ, aby som zaplatila tapety a vrátila 5.000 eur...“, ako aj text SMS správy medzi žalovanou a žalobkyňou 2/ zo dňa 22.12. 2015: „...I. sľúbené peniaze nepribudli, ako vážne mám brať tvoje slovo? Ja tie peniaze vážne potrebujem! - L. moja veľmi ma to mrzí ... naozaj. Prišlo to tak ďaleko, že dnes mám kupca na odstúpenie SND, je mi do plaču, nevie mi nik pomôcť. Neviem čo mám robiť. Kvôli U. som sa dostala do takýchto existenčných problémov ... Prepáč mi ...“. V uznaní dlhu zo dňa 27.01.2017 pán Ľ. N. ako dlžník uznal svoj dlh voči žalovanej ako veriteľke vo výške 245.000 eur, ktorý mal vzniknúť z titulu poskytnutej peňažnej sumy od 05/2015 do 02/2016 na základe ústnej zmluvy o pôžičke z mája 2015. Ľ. N. ako svedok uviedol, že so žalobcom 1/ sa pozná približne sedem rokov a je s ním v priateľskom vzťahu. So žalovanou má tiež dobrý vzťah. Potvrdil, že od žalobcu 1/ si požičiaval peniaze v malých čiastkach, neuzatvoril však s ním zmluvu o pôžičke, ale iba ústnu dohodu o tom, že mu vráti peniaze. Povedal mu, že peniaze potrebuje na investície, nešlo však o investície žalovanej, ale investície žalobcu 1/. Uviedol, že žalobca 1/ mu požičal peniaze na účet žalovanej, pretože v tom čase mal na účte mínus a automaticky by mu boli peniaze z účtu strhnuté. Peniaze si požičal tiež od žalovanej, ktorej musel vysvetliť, na čo peniaze potrebuje, inak by mu ich neposkytla. Uviedol, že keď si so žalovanou už nemali od koho požičať, chodili spolu za žalobcom 1/, od ktorého si peniaze požičiavali cez účet spravovaný v banke žalovanej, o čom mal žalobca 1/ vedomosť, a tiež v hotovosti. Žalovaná následne peniaze z účtu v banke vytiahla a vložila ich na účet istej finančnej skupiny, spoločnosť D.. Potvrdil, že si je vedomý, že má voči žalobcom 1/ a 2/ dlh cca 65.000 eur, peniaze im chce vrátiť, pretože majú dobrý vzťah, ktorý nechce narušiť. Pokiaľ ide o žalovanú, uviedol, že voči nej má záväzok cca vo výške 150.000 eur, avšak nie z titulu uzavretia zmluvy o pôžičke, pretože peniaze mu boli poskytnuté žalovanou v rámci dobrých vzťahov. Peniaze jej chce vrátiť. K čestnému prehláseniu zo dňa 02.05.2016, v ktorom je uvedené, že ústne uzavrel zmluvu o pôžičke so žalobcami 1/ a 2/, na základe ktorej mu mali

byť poskytnuté peňažné prostriedky v období od 04.11.2015 do 31.12.2015 v celkovej výške 63.600 eur, dodal, že prehlásenie v tomto znení si vyžiadala žalovaná, on ho len podpísal. Poznámka „U. A.“ bola len poznámka žalobcu 1/ hovoriaca o tom, že mu požičal peniaze.

5. Vec posúdil právne podľa ust. , 37 ods. 1, , , , , , , , , a dospel k záveru, že žaloba žalobcov 1/ a 2/, ktorou sa ako veritelia domáhajú od žalovanej ako dlžníčky titulom ústnej zmluvy o pôžičke zaplatenia sumy 63.600 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 63.600 eur od 01.01.2016 do zaplatenia, je dôvodná v časti istiny 63.600 eur a úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 63.600 eur od 02.03.2016 do zaplatenia, žalobe preto v tomto rozsahu vyhovel, a nedôvodná v časti príslušenstva - úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 63.600 eur od 01.01.2016 do 01.03.2016, žalobu preto v tejto časti zamietol. Konštatoval, že v konaní bolo sporné, či žalobcovia 1/ a 2/ uzavreli zmluvu pôžičke so žalovanou alebo s pánom N., resp. so žalovanou a s pánom N. súčasne. Žalobcovia 1/ a 2/ tvrdili, že zmluvu uzavreli so žalovanou, ktorá je podľa nich jednoznačne dlžníkom, a žalovaná, že zmluva bola uzatvorená medzi žalobcami 1/ a 2/ ako veriteľmi a pánom N. ako dlžníkom s tým, že ona iba umožnila, aby žalobcovia 1/ a 2/ predmet pôžičky pánovi N. poukázali na jej účet, nakoľko mal v tom čase zablokovaný účet, čiže bola iba akýmsi „platobným miestom“, nie však dlžníkom. Mala to potvrdzovať aj skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ pri prevodoch peňažných súm na jej účet uvádzali poznámku „U.“ alebo „U. A.“, s čím však žalobcovia 1/ a 2/ nesúhlasili. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 05. 2012, sp. zn. , definoval zmluvu o pôžičke ako zmluvu, pre uzavretie ktorej sa podľa ust. nevyžaduje písomná forma, čo znamená, že takáto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán (veriteľ a dlžník), predovšetkým určenie predmetu pôžičky, z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (čo je právnym dôvodom vzniku pôžičky). Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. K odovzdaniu predmetu pôžičky pri peňažnej pôžičke môže dôjsť nielen fyzickým odovzdaním požičanej sumy, ale aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. S poukazom na ust. vymedzil pojmové znaky pôžičky, a to: a) prenechanie vecí na voľné nakladanie, b) druhovo určené vecí, c) dočasnosť právneho vzťahu a d) povinnosť vrátiť vecí rovnakého druhu. Upozornil, že medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí určenie doby, dokedy má byť vec vrátená (t.j. doba splatnosti pôžičky). Dohodnutou dobou podľa nie je presné určenie doby, kedy má byť vec vrátená, nakoľko táto doba môže byť v zmluve vymedzená aj ako doba neurčitá. Ak nie je doba splatnosti dohovorená, ani určená právnym predpisom, môže veriteľ žiadať splatenie pôžičky podľa jej účelu alebo podľa bez zbytočného odkladu a na dlžníkovi spočíva dôkazné bremeno, že pôžička nie je ešte splatná. Vznik pôžičky teda predpokladá dohodu strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky, pričom dohoda strán vyjadruje ich vôľu, aby jedna strana prenechala druhej strane veci určené podľa druhu s tým, že druhá strana vráti po čase veci toho istého druhu. Dohoda nemusí nevyhnutne riešiť splatnosť pôžičky a ani to, či ide o odplatnú alebo bezodplatnú zmluvu. Odovzdanie predmetu pôžičky má za následok vznik povinnosti dlžníka vrátiť prijaté požičané peniaze. V tejto súvislosti poznamenal, že veriteľ môže s úspechom uplatniť žalobu o vrátenie pôžičky, ak vie svoj nárok preukázať, čiže musí uniesť dôkazné bremeno, a tiež bremeno tvrdenia, že a) so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, b) žalovanému poskytol finančné prostriedky a c) žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas. Dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočíva zase na dlžníkovi. V prípade, keď suma prevedená na účet dlžníka nepredstavuje pôžičku od veriteľa a žiadny iný právny dôvod tohto plnenia nie je v súdnom konaní preukázaný, je potrebné vziať do úvahy možnú právnu kvalifikáciu rozhodujúcich skutočností ako bezdôvodného obohatenia podľa ust. . Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, predovšetkým z dokladov H. N., V..Z.., na č.l. 3 až 18 súdneho spisu o realizácii jednotlivých bezhotovostných platieb z účtu žalobcov 1/ a 2/ na účet žalovanej, a z potvrdenia Z., V..Z.., o prevzatí sumy 5.000 eur na č.l. 19 súdneho spisu potom ustálil, že žalobcovia 1/ a 2/ preukázali základnú náležitosť zmluvy o pôžičke, a to reálne odovzdanie finančných prostriedkov do dispozície žalovanej v čase od 04.11.2015 do 08.12.2015 v celkovej výške 63.600 eur (uskutočnené jednotlivými bezhotovostnými prevodmi v celkovej výške 58.600 eur: 1.000 eur, 650 eur, 700 eur, 2.000 eur, 3.050 eur, 6.000 eur, 4.300 eur, 5.000 eur, 3.600 eur, 2.000 eur, 9.500 eur, 2.250 eur, 2.000 eur, 4.500 eur, 10.050 eur, 2.000 eur, a jedným hotovostným vkladom vo výške 5.000 eur). Medzi stranami sporu uzavretú zmluvu posúdil vzhľadom na

výsledky dokazovania po právnej stránke ako neformálnu (ústnu) zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej ako dlžníkovi zo strany žalobcov 1/ a 2/ ako veriteľov, a to bez dohody o zmluvnom úroku a splatnosti pôžičky. Aj keď žalobca 1/ na pojednávaní uviedol, že splatnosť pôžičky bola dohodnutá do konca roka 2015 (t.j. dňa 31.12.2015), z dôvodu, že žalovaná túto skutočnosť nepotvrdila, pôžičku považoval za dohodnutú bez konkrétnej doby splatnosti. Vychádzajúc z tejto skutočnosti potom s poukazom na ust. uzavrel, že žalobcom 1/ a 2/ vzniklo právo kedykoľvek od žalovanej ako dlžníka žiadať vrátenie pôžičky. Keďže žalobcovia 1/ a 2/ sú manželmi, poukazujúc na ust. konštatoval, že z právneho úkonu jedného z manželov týkajúcich sa spoločných vecí boli oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

6. Obranu žalovanej, že v danej veci nemá postavenie dlžníka, vyhodnotil s prihliadnutím na obsah listinných dôkazov ako vnútorne rozporuplnú, a to najmä vzhľadom na obsah e-mailovej komunikácie zo dňa 09.09.2016, v ktorej uviedla, že: „ ...vymáhanú sumu, ktorú požadujú žalobcovia, nie je možné zo strany žalovanej vrátiť naraz, chce preto pristúpiť k dohode... žalobcovia vedia, akú má zlú finančnú situáciu žalovaná a sú s ňou oboznámení...“. V tejto súvislosti poznamenal, že ak by si žalovaná nebola vedomá dlhu voči žalobcom 1/ a 2/, nemala by dôvod dňa 09.09.2016 uviesť, že vymáhanú sumu nie je schopná uhradiť naraz. Na druhej strane naproti tomu v tej istej správe uviedla, že: ,,...peniaze, ktoré boli poukázané na účet žalovanej, v skutočnosti boli poskytnuté za účelom pôžičky pre p. Ľ.X. N., o čom majú žalobcovia vedomosť, preto sa s nimi chce dohodnúť mimosúdnou cestou...“. Nadväzujúc na uvedené konštatoval, že na preukázanie postavenia žalovanej ako dlžníka postačovalo, že žalobcovia 1/ a 2/ bez najmenších pochybností preukázali reálne odovzdanie finančných prostriedkov (t.j. druhovo určených vecí) žalovanej. Taktiež svedok Ľ. N. potvrdil, že za žalobcom 1/ chodil spolu so žalovanou, pretože „si už nemali od koho požičať“. Aj keď v jednotlivých bezhotovostných prevodov bola uvedená poznámka „U. A.“ alebo „U.“, uviedol, že to ešte neznamená, že medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanou nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, a okrem toho bolo vecou žalobcov 1/ a 2/ akým spôsobom budú evidovať prevod peňažných prostriedkov na účet žalovanej, nakoľko to slúžilo iba pre ich vlastnú súkromnú orientáciu v uskutočnených finančných transakciách. Poznamenal tiež, že pokiaľ žalovaná v rámci ústnej zmluvy o pôžičke súhlasila s tým, aby došlo k prevodu finančných prostriedkov z účtu žalobkyne 2/ na jej účet, znáša riziko, že v takomto neformálnom právnom vzťahu vystupuje na strane dlžníka. V tejto súvislosti dodal, že pokiaľ nemala záujem vystupovať v danom záväzkovom vzťahu na strane dlžníka, malo dôjsť k uzavretiu písomnej zmluvy o pôžičke, z obsahu ktorej by nepochybne vyplývali subjekty zmluvného vzťahu.

7. Ďalší rozpor vzhliadol v tvrdení právneho zástupcu žalovanej, že žalovaná a pán N. boli „dlhoroční priatelia“, a z toho dôvodu žalovaná súhlasila, aby došlo v novembri 2015 k prevodu peňazí určených pre pána N. na jej účet, a poznamenal, že žalovaná na rozdiel od svojho právneho zástupcu vo svojej výpovedi uviedla, že s pánom N. sa spoznala v novembri 2014 prostredníctvom známeho v H., z čoho je zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy o pôžičke so žalobcami 1/ a 2/ sa s menovaným poznali maximálne jeden rok, nemožno preto hovoriť o „dlhoročnom priateľstve“. Ku konaniu žalovanej a pána N., ktorých malo spájať spoločné investovanie, a v rámci ktorého žalovaná súhlasila s prevedením pôžičky od žalobcov 1/ a 2/ na svoj účet, avšak nesúhlasila, aby vo vzťahu medzi nimi a pánom N. vystupovala pri poskytnutí finančných prostriedkov na strane dlžníka, poznamenal, že žalovaná bez pochybností doplatila na lojálnosť a istú mieru nekritického postoja voči správaniu pána N.. Ďalej dodal, že u žalovanej ako fyzickej osoby so spôsobilosťou na právne úkony v plnom rozsahu je potrebné mať na zreteli, že ak nedošlo k prevodu finančných prostriedkov na jej účet zo strany žalobcov 1/ a 2/ omylom, t.j. bez právneho dôvodu (čo by zakladalo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. ), na uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke so žalobcami 1/ a 2/ postačovalo, že žalobcovia 1/ a 2/ odovzdali do jej dispozície (či už v hotovosti alebo bezhotovostne) veci určené podľa druhu (finančné prostriedky) a umožnili jej s nimi ako predmetom zmluvy o pôžičke aj reálne nakladať. To, či požičané peňažné prostriedky žalovaná ďalej niekomu požičala (napr. pánovi N.) alebo ich investovala na burze, alebo si ich naďalej ponechala na svojom účte alebo v hotovosti, bolo výlučným prejavom vôle žalovanej, na ktorý už žalobcovia 1/ a 2/ nemali vplyv ( ). Pokiaľ teda žalovaná nepreukázala vrátenie finančných prostriedkov veriteľom, mal za to, že musí v konaní znášať svoj procesný neúspech. K poskytnutiu časti pôžičky žalovanej dňa 08.12.2015 vo výške 5.000 eur uviedol, že z obsahu e-mailovej komunikácie zo dňa 03.03.2016 vyplýva uznanie tohto záväzku žalovanou, nakoľko v ňom výslovne potvrdila, že dňa 08.12.2015 jej bola osobne odovzdaná hotovosť vo výške 5.000 eur, ktorej si je vedomá a ktorú bude splácať po vzájomnej dohode s veriteľom. Na základe

uvedených skutočností vyhodnotil obranu žalovanej, postavenú na argumentácii, že bola iba „akýmsi platobným miestom“, a že zmluva bola v skutočnosti uzavretá iba medzi žalobcami 1/ a 2/ a pánom N. ako účelovú. Opäť zdôraznil, že žalobcovia 1/ a 2/ v tomto smere uniesli dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní reálneho odovzdania peňazí do dispozície žalovanej. Pre úplnosť ešte dodal, že ak žalovaná nemala záujem vystupovať pri poskytnutí peňažných prostriedkov žalobcami 1/ a 2/ na strane dlžníka, resp. ak skutočným dlžníkom bol pán Ľ. N., mala v zmysle ust. dbať na to, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo neskôr viesť k vzniku rozporov, nakoľko bolo v moci žalovanej ako osoby spôsobilej na právne úkony v plnom rozsahu žiadať, najmä od pána N., aby uzatvoril so žalobcami 1/ a 2/ písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej bude na strane dlžníka uvedený práve pán Ľ. N., a žalovaná bez toho, aby mala postavenie dlžníka, mohla len prejaviť súhlas s tým, aby veritelia odovzdali predmet pôžičky na jej účet, z ktorého tento následne poukáže pánovi N.. Pokiaľ teda žalovaná podcenila pri poskytovaní peňažných prostriedkov zo strany žalobcov 1/ a 2/ písomné vyhotovenie zmluvy o pôžičke a bez primeraných dôvodov sa spoliehala na „dobré vzťahy“ s pánom N., mal za to, že postupovala v celom rozsahu nezodpovedne a musí znášať postavenie dlžníka.

8. Svedeckú výpoveď pána N. vyhodnotil vzhľadom na viaceré podstatné rozpory ako výpoveď majúcu veľmi nízku výpovednú hodnotu, ba priam nulovú, a v konaní nepoužiteľnú. Poukázal na to, že svedok na jednej strane tvrdil, že zmluvu o pôžičke uzatváral iba on, a na strane druhej, že sa nejednalo o zmluvu o pôžičke, ale iba o akési poskytnutie finančných prostriedkov na investovanie, ktoré chcel žalobcom 1/ a 2/ následne vrátiť. Ďalej tvrdil, že o poskytnutie pôžičky požiadal spolu so žalovanou a zároveň, že žalovaná iba poskytla svoj účet v banke, na ktorý boli peniaze prevedené. Listinný dôkaz - čestné vyhlásenie svedka Ľ. N. o tom, že zmluva o pôžičke, na základe ktorej došlo k odovzdaniu sumy 63.600 eur bola uzatvorená medzi žalobcami 1/ a 2/ ako veriteľmi a menovaným svedkom ako dlžníkom, vyhodnotil zase ako účelový a nevierohodný, pretože ho vytvorila (napísala) žalovaná, čo aj sama potvrdila na pojednávaní, a svedok ho len podpísal. Z tohto dôvodu na obsah daného dôkazu neprihliadal. Pokiaľ ide o uznanie dlhu medzi žalovanou ako veriteľom a Ľ. N. ako dlžníkom zo dňa 27.01.2017, uviedol, že žalovaná mohla v rámci sumy 245.000 eur požičať pánovi N. aj sumu 63.600 eur, ktorú jej poskytli žalobcovia 1/ a 2/ v období od 04.11.2015 do 08.12.2015.

9. Keďže žalobcovia 1/ a 2/ v konaní preukázali existenciu žalovaného nároku, čo do dôvodu a výšky voči žalovanej, priznal im uplatnenú sumu 63.600 eur. Pokiaľ ide o uplatnené príslušenstvo - úroky z omeškania, ktoré si uplatnili vo výške 5,05% ročne zo sumy 63.600 eur od 01.01.2016 do zaplatenia, toto im priznal v žalovanej výške avšak až za obdobie od 02.03.2016 do zaplatenia, pretože z pokusu o zmier zo dňa 15.02.2016, doručeného žalovanej dňa 23.02.2016, vyplývalo, že žalovanej bola poskytnutá na úhradu sumy 63.600 eur lehota 7 dní od doručenia pokusu o zmier, a keďže ani v posledný deň tejto lehoty (01.03.2016) danú sumu nezaplatila, do omeškania sa dostala až dňa 02.03.2016. V časti úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 63.600 eur od 01.01.2016 do 01.03.2016 preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. , a keďže žalobcovia 1/ a / boli v konaní v celom rozsahu úspešní, priznal im voči neúspešnej žalovanej spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

11. Proti vyhovujúcej časti tohto rozsudku, ktorou súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 63.600 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 63.600 eur od 02.03.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a proti závislej časti o trovách konania, ktorou bol žalobcom 1/ a 2/ priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, podala žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v rozsahu podaného odvolania zamietne a žalobcom 1/ a 2/ uloží povinnosť nahradiť jej spoločne a nerozdielne trovy konania. Odvolanie podala s poukazom na ust. a z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že, žalobcom 1/ a 2/ sa v posudzovanej veci nepodarilo preukázať, že s ňou uzavreli zmluvu o pôžičke, pretože všetky dôkazy produkované v konaní existenciu zmluvy o pôžičke uzavretej medzi ňou a žalobcami 1/ a 2/ popierajú. V tejto súvislosti poukázala na svedeckú výpoveď pána N., z ktorej vyplýva, že jedine on bol príjemcom finančných prostriedkov, ktoré mu žalobca 1/ posielal cez jej bankový účet. Aj keď tieto peniaze nenazval ako pôžička (tvrdil, že žalobca 1/ mu poskytol iba peniaze, ktoré mu mal podľa ústnej

dohody vrátiť), podľa šlo nepochybne o pôžičku. Napokon vo svojej výpovedi aj vysvetlil účel použitia poskytnutých peňazí - investovanie do spoločností, pričom zdôraznila, že išlo o jeho a nie o jej investície. Skutočnosť, že išlo výlučne o pôžičku pána N. podľa jej názoru potvrdzuje aj jednoznačné označenie adresáta poskytnutých peňazí žalobcom 1/ poznámkou „U. A.“ alebo len „U.“ na prevodných príkazoch ako účel platby. S argumentmi žalobcu 1/ vysvetľujúcimi význam a účel tejto poznámky nesúhlasila. Skutočnosť, že nie je dlžníkom predmetnej pôžičky vyplýva podľa jej názoru tiež z čestného prehlásenia pána N. zo dňa 02.05.2016, pričom zdôraznila, že to, že čestné prehlásenie naformulovala, resp. napísala, vôbec neznižuje jeho relevanciu, navyše je to bežná prax. Uvedené mal potvrdzovať tiež fakt, že vždy, keď žalobca 1/ požičal pánovi N. určitú čiastku, ktorú previedol najskôr na jej účet, a ktorú mu následne odovzdala, šiel s ním do banky, aby dohliadol, kam sa dané peniaze vkladajú, čo by podľa jej názoru určite nerobil, ak by ich ako pôžičku poskytol jej osobe. Uvedené skutočnosti považuje za jednoznačné dôkazy proti tvrdeniam žalobcov 1/ a 2/, ktoré vylučujú závery súdu prvej inštancie o existencii zmluvy o pôžičke medzi jej osobou a žalobcami 1/ a 2/. Bolo pre ňu preto nepochopiteľné, ako mohol dať súd prvej inštancie za takejto dôkaznej situácie za pravdu žalobcom 1/ a 2/, ktorí okrem svojich tvrdení neposkytli o existencii zmluvy o pôžičke s jej osobou jediný dôkaz. Uviedla, že existujú aj ďalšie skutočností a okolností, ktoré nepriamo spochybňujú tvrdenia žalobcov 1/ a 2/, resp. ktoré nepriamo potvrdzujú jej tvrdenia a tvrdenia svedka N.. Napríklad skutočnosť, že nebola odkázaná na pôžičky, ale práve naopak sama pánovi N. požičiavala peniaze po čiastkach, celkovo 245.000 eur, čo aj sám potvrdil, keď uviedol, že jej doposiaľ dlhuje okolo 150.000 eur, ktoré jej chce vrátiť, tak ako chce vrátiť predmetných 63.600 eur žalobcom 1/ a 2/, nakoľko chce mať s nimi naďalej dobré vzťahy. Nebolo jej tiež zrejmé, ako je možné, že žalobcovia 1/ a 2/, osoby s akademickými titulmi, ktorí by podľa ich vlastného vyjadrenia nepožičali žiadne peniaze ani pánovi N., s ktorým sa poznali desať rokov, a ktorý mal u nich kredit (napr. keď sa im preukazoval sumami 15.000.000 dolárov), požičali pomerne značnú sumu práve jej osobe, keď ju ledva poznali a nepoznali ani jej priezvisko, a to navyše aj bez akéhokoľvek písomného dokladu, zabezpečenia, bezúročne a na akýsi pochybný účel. Vzhľadom na spôsob, akým boli peniaze poskytované (vždy po čiastkach a na vyžiadanie), keď nikto zo zainteresovaných nemohol dopredu vedieť koľko, či vôbec a dokedy si ešte pán N. bude požičiavať (nebol stanovený žiaden limit), bolo podľa jej názoru možné len ťažko uveriť žalobcom 1/ a 2/, že splatnosť pôžičky bola do 31.12.2015, prípadne, že bol stanovený pevný termín splatnosti. Pokiaľ ide o e-mailovú komunikáciu, uviedla, že význam mali dva e-maily, a to zo dňa 03.03.2016 a zo dňa 09.09.2016, realizované medzi právnou zástupkyňou O.. A. a jej spoločnosťou O.. V skoršom e-maile reagovala na ponuku zmieru jednoznačným odmietnutím zaplatenia sumy 58.600 eur ako pôžičky od žalobcov 1/ a 2/ dôvodiac, že táto čiastka bola veriteľmi vedomé poskytnutá pánovi N., a v neskoršom prejavila záujem dohodnúť sa. Považovala však za nezmyselné vykladať neskorší e-mail tak, že po siedmych mesiacoch prejavila ochotu žiadanú čiastku žalobcom 1/ a 2/ vrátiť, pretože aj keď prejavila záujem dohodnúť sa, zotrvala na tom, že čiastka 58.600 eur bola pôžičkou pre pána N., o čom mali veritelia vedomosť, a preto sa s nimi chcela dohodnúť. Uviedla, že súd prvej inštancie svoj právny názor nesprávne vyvodil iba z toho, že jednotlivé čiastky peňazí boli žalobcami 1/ a 2/ poukázané na jej účet, pretože táto skutočnosť zďaleka ešte neznamená, že išlo o plnenie zo zmluvy o pôžičke. Nesúhlasila s tým, že súdu prvej inštancie pre záver o existencii zmluvy o pôžičke medzi ňou a žalobcami 1/ a 2/ postačovala iba sama skutočnosť, že došlo k prevodu predmetných peňazí na jej účet, a teda že svoj právny názor založil iba na jednej z podmienok vzniku právneho vzťahu z pôžičky, a to reálnom odovzdaní predmetu pôžičky, bez toho, aby mal dôkaz aj o samotnom dojednaní zmluvných strán. Namietala, že žalobcovia 1/ a 2/ neposkytli v konaní žiaden dôkaz preukazujúci vznik zmluvy o pôžičke medzi nimi a jej osobou. Samotný prevod peňazí na jej účet bez ďalšieho podľa jej názoru neznamená, že žalobcovia 1/ a 2/ jej poskytli peniaze v rámci zmluvy o pôžičke. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jej námietkou, že ak by sa jednalo o jej pôžičku, musela by mať možnosť a právo s takto prevedenými peniazmi aspoň nejaký čas podľa svojho uváženia voľne nakladať, čo však preukázateľne nemala, keďže jej účet bol využívaný len na okamžitý prevod peňazí od žalobcov 1/ a 2/ pánovi N.. Dôvod, prečo žalobcovia 1/ a 2/ poskytovali peniaze pánovi N. cez jej účet, považovala za dostatočne a logicky vysvetlený. Odovzdanie druhovo určenej veci samo o sebe nebolo dôvodom vzniku pôžičky, ale iba podmienkou vzniku zmluvy o pôžičke, ktorá musela byť predtým dojednaná. Týmto okamihom zmluva vznikne len, ak sa tak udialo v dôsledku a v súlade s dojednaním zmluvných strán o pôžičke, čo napokon potvrdil v bode 55 odôvodnenia aj sám súd prvej inštancie, keď konštatoval, že vznik pôžičky predpokladá na prvom mieste dohodu strán a až potom odovzdanie predmetu pôžičky.

12. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej podanom prostredníctvom ich právneho zástupcu uviedli, že s ním nesúhlasia, v plnom rozsahu sa stotožňujú so závermi napadnutého

rozhodnutia, ktoré považovali za vecne správne, a navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a priznal im náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedli, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasili s tvrdením žalovanej, že sa im nepodarilo preukázať existenciu zmluvy o pôžičke, pretože z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že existenciu danej zmluvy preukázali. Uviedli, že túto skutočnosť veľmi podrobne odôvodnil v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie, ktorý podľa ich názoru tiež správne skonštatoval, že v danom prípade išlo o ústnu zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej ako dlžníkovi zo strany ich osôb ako veriteľov. Stotožnili sa tiež so záverom súdu prvej inštancie, v ktorom uviedol, že žalovaná bola bezpochyby subjektom na strane dlžníka, nakoľko poskytnuté finančné prostriedky boli poukázané na jej účet vo výške 58.600 eur a odovzdané v hotovosti dňa 08.12.2015 vo výške 5.000 eur. Trvali tak na tom, že sa im bezpochyby podarilo preukázať, že žalovaná mala neobmedzené právo nakladania s požičanými prostriedkami. To, ako žalovaná ďalej s týmito prostriedkami nakladala, bolo výlučným prejavom jej vôle. Nesúhlasili tiež s odvolacou argumentáciou žalovanej o tom, že ňou v odvolaní uvedené dôkazy vylučujú existenciu zmluvy o pôžičke, a že žalobcovia 1/ a 2/ okrem svojich tvrdení neposkytli o existencii pôžičky žiadny dôkaz. Práve naopak, z vykonaných dôkazov, ktoré predložili, ako aj z ich výsluchov, ktoré podrobne vyhodnotil a zdôvodnil súd prvej inštancie, podľa ich názoru existencia spornej zmluvy nepochybne vyplýva. V tejto súvislosti poukázali na rozporuplnosť tvrdení žalovanej a svedeckej výpovede pána N., a stotožnili sa so závermi súdu prvej inštancie, v ktorých vyhodnotil obranu žalovanej a výpoveď menovaného svedka ako rozporuplné, a svedeckú výpoveď navyše aj ako úplne nepoužiteľnú. K poznámke „U. A.“, alebo „U.“ na prevodných príkazoch sa vyjadrili zhodne ako v konaní pred súdom prvej inštancie, a teda, že uvedené meno použili z dôvodu prehľadnosti, nakoľko s pánom Ľ. N. sa poznali dlhšie ako so žalovanou. V tomto smere sa opäť stotožnili s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý sa podľa ich názoru správne vysporiadal so súvisiacou obranou žalovanej. Správne tiež vyhodnotil ako nedôveryhodný listinný dôkaz - písomné čestné prehlásenie svedka N., nakoľko tento vyprodukovala žalovaná, čo aj sama potvrdila. Svojím tvrdením, že „v praxi sa to inak ani nerobí“ podľa nich len potvrdila, že text uvedený na čestnom prehlásení nebol vôľou svedka, ale len prejavom jej vôle. Poznamenali, že z vykonaného dokazovania bolo ustálené, že menovaný svedok celou svojou výpoveďou aj písomným čestným prehlásením smeroval účelovo k právnemu záujmu a ochrane žalovanej. Opätovne trvali na tom, že prostriedky, ktoré boli prevedené na účet žalovanej boli poskytnuté titulom pôžičky jej osobe a nie pánovi N.. To, akým spôsobom žalovaná ďalej s týmito prostriedkami nakladala, bolo výlučne na jej vôli, pričom jej tvrdenie, že žalobca údajne dohliadal kam sa peniaze vkladali, považovali za nepravdivé a irelevantné, pretože skutočnosť, v prítomnosti akých ďalších osôb žalovaná vykonávala peňažné operácie na svojom účte, bolo prejavom jej vôle, keď ako vlastník finančných prostriedkov mohla s týmito voľne nakladať bez obmedzení (neobmedzene ich vyberať, poslať na akýkoľvek účet podľa vlastného uváženia....). Napokon prípadný dohľad - obmedzenie nakladania s peňažnými prostriedkami na peňažnom účte fyzickej alebo právnickej osoby podlieha osobitným právnym podmienkam, ktoré sú upravené platnou legislatívou SR, v opačnom prípade nie je možné bez relevantného zákonného dôvodu obmedziť vlastnícke právo garantované SR. Listinný dôkaz - e-mailová komunikácia zo dňa 09.09.2016 podľa ich názoru nepochybne potvrdzuje, že žalovaná prejavila vôľu splatiť celú dlžnú sumu. Jej vyjadrenie, že tak učinila z dôvodu, že rátala s tým, že veritelia jej to uznajú a dajú jej pokoj, prípadne že sa to týkalo len 5.000 eur, vyhodnotili ako irelevantné. V tejto súvislosti poukázali na to, že žalovaná neustále menila v priebehu konania ohľadom sumy 5.000 eur svoj postoj, raz ju uznala, následne zase poprela a v odvolaní ju opäť pripustila. Jej komentáre k predmetnej e-mailovej komunikácii, v ktorej podľa nich jednoznačne uznala svoju dlh, vyhodnotili preto ako účelové, vykonštruované, v snahe poprieť vlastný prejav vôle, minimálne upriamiť pozornosť súdu iba vo vzťahu k časti dlžnej istiny vo výške 5.000 eur. Na záver zhrnuli, že v konaní bolo preukázané, že výška žalovanej istiny bola poskytnutá žalovanej, ktorá s ňou voľne nakladala, čím boli naplnené pojmové znaky pôžičky podľa ust. , a to: prenechanie vecí na voľné nakladanie, b) druhovo určené vecí, c) dočasnosť právneho vzťahu a d) povinnosť vrátiť vecí rovnakého druhu. Uplatnený nárok považovali tak za riadne preukázaný (okrem úrokov z omeškania od 01.01.2016 do 01.03.2016).

13. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), preskúmal rozsudok súd prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 63.600 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 63.600 eur od 02.03.2016 do zaplatenia, a v napadnutej závislej časti o trovách konania, ktorou bol žalobcom 1/ a 2/ priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, prejednal

odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je nedôvodné. Podľa ust. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil.

14. Podľa ust. a veta prvá , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

15. Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa ust. , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

16. S poukazom na vyššie citované ustanovenie , prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním žalovanej napadnutých častí rozsudku, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcami 1/ a 2/ uplatneného nároku na zaplatenie sumy 63.600 eur s príslušenstvom z titulu ústnej zmluvy o pôžičke, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne v súlade s ust. , na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny skutkový a právny záver, že medzi žalobcami 1/ a 2/ ako veriteľmi a žalovanou ako dlžníkom došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke podľa ust. , na základe ktorej poskytli žalobcovia 1/ a 2/ žalovanej v období od 04.11.2015 do 08.12.2015 v žalobe uplatnenú sumu 63.600 eur, a to jednotlivými prevodmi na jej účet v celkovej výške 58.600 eur a v hotovosti vo výške 5.000 eur, ktorú im ani napriek výzve v určenej lehote 7 dní od doručenia pokusu o zmier (t.j. do 01.03.2016) až doposiaľ nezaplatila. Pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobe žalobcov 1/ a 2/ v časti zaplatenia žalovanej sumy 63.600 eur a úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne z danej sumy od 02.03.2016 do zaplatenia vyhovel, postupoval správne a jeho rozhodnutie je v tejto napadnutej časti vecne správne. Svoje dôvody, vedúce k vyhoveniu žalobe žalobcov 1/ a 2/ v uvedenej časti aj podrobne a náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. . V odôvodnení napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a na ktorých založil svoje rozhodnutie. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti uplatnenej žaloby v časti zaplatenia sumy 63.600 eur a úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne z uvedenej sumy od 02.03.2016 do zaplatenia. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a tiež spravodlivé. S odôvodnením napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť ( ). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovanej.

17. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. , sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalovanej, ktoré boli pre

rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné. Z odvolacej argumentácie žalovanej je zrejmé, že nesúhlasí predovšetkým s hodnotením jednotlivých dôkazov súdom prvej inštancie, jeho skutkovými zisteniami a napokon aj s na ich základe vysloveným právnym záverom o uzavretí ústnej zmluvy o pôžičky medzi žalobcami 1/ a 2/ ako veriteľmi a ňou ako dlžníkom. Vzhľadom k tomu, že od hodnotenia dôkazov závisí správnosť skutkových zistení, a od správnosti skutkových zistení potom aj správnosť následne vyslovených skutkových a právnych záverov, odvolací súd sa v prvom rade zaoberal tými odvolacími námietkami žalovanej, ktorými namieta nesprávne hodnotenie dôkazov. Z obsahu žalovanou podaného odvolania nepochybne vyplýva, že nesúhlasí výlučne s hodnotením svedeckej výpovede pána N., písomného čestného prehlásenia svedka zo dňa 02.05.2016, poznámok „U.“ resp. „U. A.“ na jednotlivých prevodných príkazoch žalobcov 1/ a 2/ ako účel platby na jej účet, a tiež s hodnotením obsahu e-mailovej komunikácie zo dňa 03.03.2016 a 09.09.2016 medzi právnym zástupcom žalobcov 1/ a 2/ a jej spoločnosťou MARRONE, nakoľko má na rozdiel od súdu prvej inštancie za to, že tieto dôkazy jednoznačne vylučujú záver o existencii zmluvy o pôžičke medzi jej osobou ako dlžníkom a žalobcami 1/ a 2/ ako veriteľmi. Konkrétne uviedla, že svedok N. vo svojej výpovedi potvrdil, že iba on bol príjemcom sporných finančných prostriedkov poskytnutých žalobcom 1/ cez jej bankový účet, a aj keď tieto peniaze nenazval pôžičkou, podľa jej názoru išlo o pôžičku. Okrem toho uviedol ako účel použitia týchto peňazí investovanie, pričom nešlo o jej investície. To, že išlo výlučne o pôžičku pána N. podľa jej názoru potvrdzovali aj poznámky „U. A.“ alebo len „U.“ ako účel platby na jednotlivých prevodných príkazoch, a tiež čestné prehlásenie pána N. zo dňa 02.05.2016, ktoré aj napriek tomu, že ho sformulovala, resp. napísala, vôbec nemalo nižšiu relevanciu, pretože odzrkadľovalo bežnú prax. Pokiaľ ide o obsah e-mailovej komunikácie s právnou zástupkyňou žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 03.03.2016 a zo dňa 09.09.2016, tento mal byť podľa jej názoru chápaný tak, že aj keď v neskoršom e-maile prejavila ochotu vrátiť žalobcom 1/ a 2/ žiadanú čiastku, naďalej trvala na v skoršom e-maile uvedenom stanovisku, že čiastka 58.600 eur bola pôžičkou pre pána N., o čom mali veritelia vedomosť, preto sa chcela s nimi dohodnúť.

18. S uvedeným hodnotením dôkazov žalovanou sa však odvolací súd nestotožnil, a to z nasledujúcich dôvodov. Pokiaľ ide o výpoveď svedka Ľ. N., odvolací súd uvádza, že na túto nebolo možné prihliadať, a teda ani z nej vychádzať, čo súd prvej inštancie aj správne skonštatoval, pretože bola vnútorne úplne rozporuplná a nekonzistentná, svedčiaca raz v prospech argumentácie žalobcov 1/ a 2/, keď svedok uviedol, že peniaze od žalobcov 1/ a 2/ si so žalovanou požičiavali spoločne, a raz zase v prospech procesnej obrany žalovanej, keď vysvetľoval, že žalovaná bola len určitým „platobným miestom“ finančných prostriedkov, ktoré mu poskytli na základe ústnej dohody, nie pôžičky, žalobcovia 1/ a 2/ cez účet žalovanej, nakoľko na jeho účte bol v tom čase mínus. Vzhľadom k tomu, že jednotlivé skutkové tvrdenia svedka boli v podstatných otázkach majúcich zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej v úplnom nesúlade, niet pochybnosti o tom, že nemohla byť spoľahlivým podkladom pre meritórne rozhodnutie. Súd prvej inštancie preto svedeckú výpoveď Ľ. N. vyhodnotil správne ako výpoveď s veľmi nízkou, takmer nulovou hodnotou, a správne tiež postupoval, keď na ňu z tohto dôvodu pri rozhodovaní veci neprihliadal. Nemožno tak priznať úspech odvolaciemu argumentu žalovanej, že menovaný svedok jednoznačne potvrdil, že dlžníkom bol len on, a že žalovaná poskytla len svoj účet na prevod a odovzdanie peňazí pre neho, pretože daný svedok rovnako jednoznačne tvrdil aj to, že sporné peniaze si požičiavali so žalovanou od žalobcov 1/ a 2/ spoločne. K hodnoteniu listinného dôkazu - čestné vyhlásenie svedka zo dňa 02.05.2016 odvolací súd uvádza, že tento vyhodnotil súd prvej inštancie taktiež správne ako účelový a nevierohodný, a správne naň pri zisťovaní rozhodujúcich skutočnosti a ustálení skutkového stavu neprihliadal, pretože tým, že ho vytvorila sama žalovaná, čo jednoznačne v odvolaní potvrdila, skutočnosti, ktoré v ňom uviedla, sú len jej subjektívnou verziou o skutkových okolnostiach prípadu. V tejto súvislosti považuje však odvolací súd za potrebné dodať, že danú listinu by bolo možné považovať za relevantný dôkaz až v prípade, ak by jej obsah potvrdili svojim vlastnoručným podpisom aj žalobcovia 1/ a 2/ ako zainteresované subjekty sporného právneho vzťahu, pretože svojim podpisom by prejavili súhlas so žalovanou uvedenými skutkovými okolnosťami, a listina by tak objektívne predstavovala dôkaz o ústne uzatvorenej zmluve o pôžičke a o tom, kto bol subjektom (veriteľom a dlžníkom) na jej základe vzniknutého právneho vzťahu. Nakoľko však v danom prípade podpísal čestné prehlásenie vypracované žalovanou iba svedok Ľ. N., ktorý navyše súhlas s obsahom jeho textu nepotvrdil, nemožno ho považovať za hodnoverný dôkaz, ale skôr za dôkaz vytvorený účelovo na podporu procesnej obrany žalovanej. Z týchto dôvodov sa nebolo možné stotožniť s argumentáciou žalovanej, že daný dôkaz jednoznačne potvrdzuje, že dlžníkom posudzovanej zmluvy o pôžičke bol len svedok Ľ. N.. Odvolací súd sa stotožnil tiež s tým, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s poznámkami „U. A.“ resp. „U.“ uvedenými ako účel platby na jednotlivých prevodných

príkazoch, a v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že dané poznámky predstavujú len spôsob, akým si žalobcovia 1/ a 2/ evidovali prevod peňažných prostriedkov na účet žalovanej, a teda slúžili iba pre ich vlastnú a súkromnú orientáciu, v žiadnom prípade ich preto nemožno považovať za relevantný a jednoznačný dôkaz o tom, že dlžníkom podľa ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke bol svedok Ľ. N.. Odvolaciu námietku žalovanej, že z daných poznámok vyplýva, že skutočným dlžníkom bol svedok Ľ. N., vyhodnotil preto ako nedôvodnú. K hodnoteniu obsahu e-mailovej komunikácie medzi žalovanou a právnou zástupkyňou žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 03.03.2016 a 09.09.2016, uskutočnenému žalovanou v odvolaní, odvolací súd uvádza, že sa s ním nemožno v žiadnom prípade stotožniť, pretože žalovaná sa v neskoršom e-maile skutočne jednoznačne vyjadrila, že z jej strany nie je možné žalobcami 1/ a 2/ žiadanú sumu (zo skoršieho e-mailu vyplýva, že ide o sumu 58.600 eur a 5.000 eur) vrátiť naraz, a preto prejavila záujem pristúpiť k dohode, pričom zároveň uviedla, že žalobcovia 1/ a 2/ sú oboznámení s jej zlou finančnou situáciou. Poznamenala tiež, že peniaze boli poukázané na jej účet z dôvodu pôžičky pre Ľ. N., o čom mali žalobcovia 1/ a 2/ vedomosť, a preto aj z tohto dôvodu sa chcela s nimi dohodnúť. Podľa názoru odvolacieho súdu je z obsahu uvedenej e-mailovej komunikácie zrejmé, že žalovaná si bola vedomá svojej povinnosti vrátiť žalobcom 1/ a 2/ poskytnuté peňažné prostriedky a účelovo sa snažila tejto povinnosti zbaviť argumentovaním, že v skutočnosti nešlo o pôžičku pre ňu, ale pre svedka Ľ.F. N., ktorému hneď po príchode peňazí na jej účet tieto odovzdala. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že ak by si žalovaná nebola vedomá dlhu voči žalobcom 1/ a 2/, nemala by dôvod dňa 09.09.2016 v e-maile uviesť, že vymáhanú sumu nie je schopná uhradiť naraz. Podľa názoru odvolacieho súdu je súdom prvej inštancie uvedené hodnotenie správne a logické. Odvolací súd konštatuje, že zo žalovanou označených dôkazov nevyplýva skutočnosť, že dlžníkom spornej zmluvy o pôžičke bol vyššie menovaný svedok a nie žalovaná.

19. Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom a k odvolacím námietkam žalovanej s tým súvisiacim odvolací súd pre úplnosť dodáva, že základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky z každého dôkazu potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.20116, sp. zn. MCdo 1/2010). Odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie rozhodoval na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán, o pravdivosti ktorých nemal pochybnosti ( ), a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany ( ). Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorému súd dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci všetky závery, ku ktorým súd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú. Ako už bolo uvedené vyššie, odôvodnenie rozsudku je v napadnutej vyhovujúcej časti vyčerpávajúce, logické a pochopiteľné i pre laika. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní v súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa s hodnotením vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil. K odvolaniu žalovanej preto uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, vrátane nesprávnych skutkových zistení a záverov, nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán. Konštatuje tiež, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, ako aj okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti žaloby v časti zaplatenia sumy pôžičky 63.600 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 02.03.2016 do zaplatenia, dospel k správnym skutkovým zisteniam. Tu považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa a

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov ().

20. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolacou argumentáciou žalovanej, v ktorej namietala, že v danej veci nedošlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke medzi ňou a žalobcami 1/ a 2/, nakoľko nebol naplnený základný predpoklad vzniku zmluvy o pôžičke, a to dojednanie strán o pôžičke, pričom zdôraznila, že samotné odovzdanie sumy peňazí na vznik takejto zmluvy nepostačuje. Odvolací súd konštatuje, že pre vznik zmluvy o pôžičke vyžaduje () dohodu konkrétnych zmluvných strán (veriteľa a dlžníka) o tom, že veriteľ prenechá druhovo určenú vec (predmet zmluvy) dlžníkovi a dlžník mu vráti po uplynutí dohodnutej doby vec rovnakého druhu, a skutočné (reálne) odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Pre úspech žalobcov 1/ a 2/ v spore sa tak vyžadovalo splnenie nielen povinnosti vymenované predpoklady vzniku pôžičky tvrdiť, ale aj preukázať (t.j. uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Vzhľadom k tomu, že v posudzovanej veci išlo o ústnu zmluvu o pôžičke, skutočnosti týkajúce sa jej vzniku, subjektov zmluvného vzťahu, predmetu a obsahu zmluvy (práv a povinnosti zmluvných strán) bolo potrebné posudzovať predovšetkým s prihliadnutím na správanie a konanie dotknutých subjektov (t.j. žalobcov 1/ a 2/, žalovanej a svedka Ľ. N.) v relevantnom období (v období pred, počas a po poskytnutí pôžičky), a tiež s prihliadnutím na špecifické skutkové okolností daného prípadu.

21. Súd prvej inštancie dospel k záveru o uzavretí ústnej zmluvy o pôžičke medzi žalobcami 1/ a 2/ ako veriteľmi a žalovanou ako dlžníkom na základe skutočnosti, že žalobcovia 1/ a 2/ riadne preukázali reálne odovzdanie finančných prostriedkov v žalovanej výške 63.600 eur do dispozície žalovanej v období od 04.11.2015 do 08.12.2015, a to bezhotovostnými prevodmi v celkovej výške 58.600 eur a v hotovosti vo výške 5.000 eur (listinné dôkazy na č.l. 3 až 19 súdneho spisu). Vzhľadom k tomu, že celá žalovaná suma bola zo strany žalobcov 1/ a 2/ preukázateľne odovzdaná žalovanej, nemal pochybnosti o tom, že subjektom na strane dlžníka je žalovaná. Napokon skutočnosť, že žalovaná bola dlžníkom a mala vedomosť o svojom dlhu voči žalobcom 1/ a 2/ mal preukázanú tiež z e-mailovej komunikácie zo dňa 09.09.2016 uskutočnenej medzi ňou a právnym zástupcom žalobcov 1/ a 2/, v ktorej výslovne uviedla, že vymáhanú sumu, ktorú požadujú žalobcovia 1/ a 2/, nie je možné z jej strany vrátiť naraz, a preto chce pristúpiť k dohode, a okrem toho žalobcovia 1/ a 2/ poznajú jej zlú finančnú situáciu. Na základe týchto skutočností potom skonštatoval, že žalobcovia 1/ a 2/ uniesli v spore dôkazné bremeno a procesnú obranu žalovanej založenú na tom, že nebola dlžníkom predmetnej zmluvy o pôžičke, ale len akýmsi „platobným miestom“ skutočného dlžníka Ľ. N., vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že ústna zmluva o pôžičke, znejúca na sumu 63.600 eur, bola uzavretá medzi žalobcami 1/ a 2/ v postavení veriteľov a žalovanou v postavení dlžníka, a to z dôvodu, že predpoklady vzniku ústnej zmluvy o pôžičke (dohoda zmluvných strán o pôžičke a odovzdanie predmetu pôžičky - druhovo určenej veci) nesporne vyplývali z výsledkov vykonaného dokazovania. Skutočné odovzdanie predmetu pôžičky - peňazí (druhovo určenej veci) zo spoločného účtu žalobcov 1/ a 2/ na účet žalovanej jednotlivými bezhotovostnými prevodmi vo výške 58.600 eur v období od 04.11.2015 do 23.11.2015 a v hotovosti vo výške 5.000 eur dňa 08.12.2015 bolo jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi - dokladmi vystavenými H. N., V..Z.., a pokladničným dokladom Z., V..Z.., na č.l. 3 až 19 súdneho spisu, z ktorých súd prvej inštancie pri rozhodovaní veci aj správne vychádzal. Pokiaľ ide o predpoklad existencie dohody zmluvných strán, žalobcov 1/ a 2/ ako veriteľov a žalovanej ako dlžníka, o uzatvorení zmluvy o pôžičke (o jej predmete - poskytnutí peňazí vo výške 63.600 eur a obsahu - záväzku žalobcov 1/ a 2/ prenechať sumu 63.600 eur žalovanej a záväzku žalovanej vrátiť sumu 63.600 eur po určitej dobe žalobcom 1/ a 2/), tento nesporne vyplýva z listinnými dôkazmi preukázaného správania a vzájomnej komunikácie sporových strán, keď žalovaná napríklad dňa 22.11.2015 žiadala žalobcu 1/ o poskytnutie sumy 2.200 eur a následne dňa 23.11.2015 jej bola žalobcami 1/ a 2/ poskytnutá suma 2.000 eur (doklad H. N., V..Z.., na č.l. 3 súdneho spisu); dňa 14.12.2015 žalobcovi 1/ oznámila, že čaká na faktúry z CZ, aby mohla vrátiť 5.000 eur; a dňa 22.12.2015 sa zase ospravedlňovala žalobkyni 2/, že nie je schopná vrátiť peniaze (č.l. 57, 58 a 59 súdneho spisu - viď bod 32 až 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Napokon aj v e-mailovej komunikácii zo dňa 09.09.2016 právnemu zástupcovi žalobcov 1/ a 2/ výslovne uviedla, že vymáhanú sumu nie je schopná zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ naraz vzhľadom na jej zlú finančnú situáciu (č.l. 75 súdneho spisu). Zo správania žalobcov 1/ a 2/ (prenechania finančných prostriedkov vo výške 63.600 eur žalovanej

na požiadanie) tak nesporne vyplývala ich vôľa prenechať žalovanej ňou požadovanú sumu peňazí a zo správania žalovanej (jej žiadosti o poskytnutie peňazí adresovanej žalobcovi 1/, prísľubu vrátenia peňazí a oznámenia nemožnosti dlh zaplatiť naraz) zase vôľa vrátiť poskytnutú sumu peňazí po určitom (presne nešpecifikovanom) čase žalobcom 1/ a 2/. To, že išlo o prenechanie druhovo určenej veci - peňazí, bolo vykonaným dokazovaním taktiež jednoznačne preukázané. Odvolací súd dospel preto k záveru, že v konaní bola nepochybne preukázaná aj existencia dohody sporových strán o uzavretí zmluvy o pôžičke. Z vykonaného dokazovania tak nesporne vyplýval vznik ústnej zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu a aj existencia všetkých vyššie uvedených podstatných náležitosti tejto zmluvy. Napokon k odvolacej argumentácii žalovanej, že nebola dlžníkom predmetnej zmluvy o pôžičke, ale iba „platobným miestom pôžičky“ dohodnutej v prospech Ľ. N., odvolací súd dodáva, že sa s ňou nemožno stotožniť, pretože z vyššie uvedených e-mailových správ žalovanej a jej SMSky jednoznačne vyplýva, že o poskytnutie vyššie špecifikovanej čiastky spornej peňažnej pôžičky vo výške 2.200 eur žiadala sama vo svojom mene (a nie v mene Ľ. N.), a sama sa vo vlastnom mene vyjadrovala aj k snahe a nemožnosti vrátenia požičaných peňazí. Irelevantná bola tiež odvolacia námietka žalovanej, podľa ktorej jej tvrdenie, že nebola v spornom právnom vzťahu dlžníkom, potvrdzovala skutočnosť, že žalobcami 1/ a 2/ poskytnuté finančné prostriedky odovzdala ihneď obratom svedkovi Ľ. N., a to z dôvodu, že žalovaná bola oprávnená nakladať s prevzatými peňažnými prostriedkami podľa svojej vôle, záujmu a vlastného rozhodnutia. To, že dané finančné prostriedky poskytla vyššie uvedenému svedkovi bolo jej vlastné rozhodnutie, ktoré nijako nesúvisí so žalobcami 1/ a 2/ a ich právom požadovať vrátenie sumy pôžičky od žalovanej, ktorej peniaze na základe pôžičky prenechali. Odvolací súd vyhodnotil preto odvolanie žalovanej a v ňom obsiahnuté odvolacie námietky ako absolútne nedôvodné a nespôsobilé privodiť zmenu, prípadne zrušenie rozsudku v napadnutej časti. Na záver odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaná nemala záujem vystupovať v predmetnom zmluvnom vzťahu založenom na základe ústnej zmluvy o pôžičke ako dlžník (čo však podľa listinných dôkazov z jej správania nevyplývalo), v zmysle ust. , na ktoré správne poukázal aj súd prvej inštancie, mala trvať na uzatvorení písomnej zmluvy o pôžičke, v ktorej by sa riadne a zrozumiteľne uviedli všetky zmluvné dojednania, najmä však zmluvné strany, predmet, obsah a doba poskytnutia pôžičky, prípadne aj spôsob poskytnutia pôžičky a platobné miesto. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej vyhovujúcej časti (ktorou bola žalovaná ako dlžník zaviazaná k povinnosti zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ ako veriteľom sumu pôžičky vo výške 63.600 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 63.600 eur od 02.03.2016 do zaplatenia) vecne správny, založený na správne zistenom skutkovom stave a vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

22. Odvolací súd preskúmal tiež napadnutú závislú časť rozsudku, ktorou bolo rozhodnuté o trovách konania tak, že úspešným žalobcom 1/ a 2/ bol podľa ust. priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, a dospel k záveru, že rozsudok je aj v tejto časti správny.

23. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v napadnutej závislej časti o trovách konania podľa ust. a ako vecne správny potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. v spojení s a a v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešným žalobcom 1/ a 2/ priznal voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).