Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Co-230-2019.pdf
PDF · 105.13 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/230/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: C. X. G., G..M..B.., V.: XX XXX XXX, C. XX, H., zastúpeného Z. Y. N.. Z. X., G..M..B.., V.B.: XX XXX XXX, Y. XX, H., proti žalovaným: X. C. C., X. Z. C., B. D. W.M. XXX, D. W., o zaplatenie 1.192,55 eura s prísl. na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 16.08.2019, č.k. 27C/89/2015-71, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Žalovaným v 1. a v 2. rade nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 16.08.2019, č.k. 27C/89/2015-71, uložil žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 50,01 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 26.05.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 12.08.2014 domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 1.192,55 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne z dlžnej sumy od 26.05.2011 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že so žalovaným v 1. rade uzavrel dňa 07.10.2009 zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „úverová zmluva“), na základe ktorej mu poskytol úver v sume 1.294,56 eura. Žalovaný v 1. rade sa zaviazal predmetný úver splácať v pravidelných mesačných splátkach á 79,10 eura, v počte splátok 30. Žalovaná v 2. rade pristúpila k jeho záväzku ako spoludlžník, pričom spolu so žalovaným v 1. rade sa dostali do omeškania s úhradou splátky č. 15 viac ako tri mesiace, a preto žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a žiadal od žalovaných zaplatenie sumy 1.192,55 eura do 25.05.2011; túto povinnosť si však žalovaní nesplnili.
3. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe prvý krát rozsudkom zo dňa 11.11.2016, č.k. 27C/89/2015-35, tak, že žalobu žalobcu zamietol a žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal, keď ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a vyhodnotil nárok žalobcu za premlčaný. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.10.2018, sp. zn. 3Co/79/2017, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko spočíval na nesprávnom právnom posúdení veci. To spočívalo v tom, konajúci súd použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré bolo medzičasom vyhlásené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (zo dňa 07.02.2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016, uverejneným v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 271/2018) za nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky a následne sa dôvodnosťou žaloby z hľadiska jej merita nezaoberal.
4. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie prejednal vec na pojednávaní, na ktoré sa nedostavili strany sporu, ani právny zástupca žalobcu a po vykonaní dokazovania zistil, že žalovaný v 1. rade ako dlžník a žalovaná v 2. rade ako spoludlžník na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru uzavreli so žalobcom dňa 07.10.2009 úverovú zmluvu. Žalobca im v súlade so zmluvou poskytol úver v sume 1.294,56 eura, so zmluvnou odmenou v sume 1.078,47 eura, ktorý sa zaviazali žalovaní splácať v 30 splátkach po á 79,10 eura mesačne, so splatnosťou vždy k 19. dňu v tom ktorom mesiaci. V žiadosti žalovaní uviedli ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len „RPMN“) za úver vo výške 68,81%, ktorú žalobca schválil vo výške 66,08%, pričom priemerná RPMN predstavovala 37,93% a ročná úroková sadzba 68,81%. Žalobca vyplatil žalovaným titulom úveru sumu 1.230,46 eura.
5. Žalobca v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.10.2009 (ďalej len „oznámenie veriteľa o schválení úveru“) uviedol údaje o schválenom úvere, a to: schválená výška úveru 1.294,56 eura, splatnosť úveru 30 mesiacov, výška mesačnej splátky úveru 79,10 eura, dátum splatnosti prvej splátky úveru dňa 19.11.2009, dátum splatnosti poslednej splátky úveru dňa 19.04.2012, periodicita splácania úveru mesačne, dátum splatnosti splátky v priebehu periodicity splácania 19., celková výška úveru 1.294,56 eura, RPMN úveru vo výške 66,08%, priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpísania úverovej zmluvy vo výške 37,93%, schválená výška revolvingu v sume 656,04 eura, zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu v sume 710,62 eura, výška mesačnej splátky po vykonaní revolvingu 79,10 eura, RPMN po vykonaní revolvingu (predpokladaná výška) 55,37%, úverový limit 1.294,56 eura, zmluvná odmena za poskytnutie úveru v sume 1.142,57 eura, odplata za poskytnutie služby v zmysle článku 8 ods. 8.1 písm. a) Dohody o poskytnutí služby 64,10 eura, ročná úroková sadzba úveru vo výške 68,80 %, zmluvná odmena za poskytnutie každého revolvingu v sume 783,11 eura, ročná úroková sadzba revolvingu vo výške 67,52%, dátum nadobudnutia platnosti a dátum účinnosti úverovej zmluvy 07.10.2009. Žalobca oznámením o zosplatení zo dňa 03.04.2011 oznámil žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi, že je v omeškaní so splácaním splátok č. 15, 16, 17 a v prípade, že sa dostane do omeškania s úhradou ktorejkoľvek splátky o viac ako tri mesiace a uplynie 15 dní odo dňa doručenia oznámenia, stanú sa splatnými všetky jeho záväzky z úverovej zmluvy. Predmetné oznámenie žalobca doručil žalovanému v 1. rade dňa 26.04.2011. Podľa rozpisu splátok na karte klienta žalovaní zaplatili žalobcovi na splátkach sumu spolu 1.180,45 eura.
6. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že strany sporu uzatvorili platne úverovú zmluvu, keď žalobca akceptoval žiadosť žalovaného v 1. rade a doplnil údaje do časti zmluvy v bode 6. Žalovaní mali úver splácať 30 mesiacov, pri výške mesačnej splátky á 79,10 eura, a teda mali žalobcovi zaplatiť celkom sumu 2.373 eur. Žalovaný v 1. rade sa s platením pravidelných mesačných splátok úveru preukázateľne dostal do omeškania, a preto žalobca dôvodne zosplatnil úver uplynutím 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o zosplatnení, ktoré bolo žalovanému v 1. rade doručené dňa 26.04.2011; žalovaní sa tak dostali do omeškania s úhradou zosplatneného dlhu dňa 12.05.2011.
7. Konajúci súd vyhodnotil úverovú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú a vzťah strán sporu ako spotrebiteľský, nakoľko ho uzatvoril žalobca v postavení dodávateľa a žalovaní ako fyzické osoby na ich súkromné účely, pričom podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sa za spotrebiteľské považujú i zmluvy podľa Obchodného zákonníka, ktorých charakteristickým znakom je to, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ ich obsah podstatným spôsobom neovplyvňuje. Následne, podrobiac úverovú zmluvu súdnej kontrole súd prvej inštancie konštatoval, že neobsahovala zákonnú náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z., a to údaj o konečnej splatnosti úveru, ktorý v nej nebol jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom dojednaný. V úverovej zmluve bol uvedený len počet splátok (30) a ich splatnosť (19. deň v mesiaci), bez uvedenia splatnosti prvej splátky, tak aby sa z nej mohla vyvodiť splatnosť poslednej splátky. V tomto smere považoval za nepostačujúce, aby tieto údaje žalobca uviedol v oznámení veriteľa o schválení úveru, naviac pokiaľ posunul splatnosť prvej splátky na mesiac november, a nie na mesiac, v ktorom bola úverová zmluva uzavretá; uvedenie týchto podstatných informácií iba v oznámení veriteľa o schválení úveru, a nie v zmluve samotnej, nepostačovalo z hľadiska splnenia náležitostí úverovej zmluvy podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. Táto skutočnosť mala za následok, že poskytnutý úver považoval konajúci súd v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov.
8. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal i na to, že zmluvné strany sa dohodli na úroku za poskytnutie úveru vo výške 68,81% ročne, ktoré dojednanie, hoci bolo prejavom zmluvnej voľnosti jej účastníkov, vyhodnotil ako priečiace sa dobrým mravom, keďže významne, t.j. viac ako 6 - násobne, prevyšovalo priemernú mieru úrokov z nových úverov poskytovaných v danom období obchodnými bankami obyvateľstvu (vo výške 11,40% ročne); uvedené dojednanie posúdil ako neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
9. Vzhľadom na neplatnosť dojednania o výške úrokov, ako i na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok len na zaplatenie sumy 50,01 eura ako rozdielu medzi sumou skutočne poskytnutého úveru, čo predstavovalo 1.294,56 eura, a sumou žalovanými uhradenou, čo predstavovalo 1.180,45 eura. So zreteľom na tieto skutočnosti, za súčasnej aplikácie § 40 ods. 1, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1 a ods. 2, § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 5, § 457 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a), písm. b), § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, zákona č. 258/2001 Z.z., § 497 a § 499 Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 50,01 eura a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
10. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi spolu s istinou i príslušenstvo, a to uplatnený úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne podľa § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, z priznanej istiny, keď povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikla žalovaným po zosplatnení úveru dňa 11.05.2011, kedy márne uplynula 15 - dňová lehota na plnenie uvedená oznámení o zosplatnení; žalovaní sa preto dostali do omeškania s úhradou istiny až dňa 12.05.2011. Vzhľadom na to, že žalobca si uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 26.05.2011, konajúci mu ho priznal až od tohto dátumu.
11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovaným, ktorí mali úspech v prevažujúcej časti, kým žalobca bol úspešný len v časti zaplatenia sumy 50,01 eura, čo predstavuje 4,2% z uplatnenej sumy, nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im žiadne trovy z obsahu spisu nevyplývali.
12. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. a navrhol, aby ho odvolací súd v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu náhradu trov konania. Dôvodil, že konajúci súd nesprávne vyhodnotil absenciu náležitosti spotrebiteľského úveru podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z., ktorú vyvodil z toho, že zmluva neobsahovala dátum splatnosti prvej splátky, čím podľa neho nebol určiteľný ani dátum splatnosti poslednej splátky. Táto právna úvaha súdu prvej inštancie nemala podľa mienky žalobcu oporu v zákone č. 258/2001 Z.z., ktorý takú požiadavku na náležitosti zmluvy nestanovil. V tejto súvislosti žalobca poznamenal, že konajúci súd bez uvedenia skutkových a právnych dôvodov konštatoval, že údaj o splatnosti prvej, resp. poslednej mesačnej splátky, ktorý bol uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru, nebol postačujúci, nakoľko mal byť umiestnený priamo v zmluve. Žalobca tiež poukázal na to, že údaj týkajúci sa konečnej splatnosti úveru bol vyjadrený v zmluve viacerými spôsobmi, a to 1/ určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok a 2/ spôsobom vyplývajúcim z článku 4, bod. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru bol zároveň termínom konečnej splatnosti úveru. Zmluva, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli jednotlivé dokumenty (vrátane zmluvných dojednaní), teda obsahovala požadované informácie.
13. Žalobca v ďalšom súdu prvej inštancie vytkol, že pri posudzovaní odplaty za spotrebiteľský úver bez uvedenia relevantných dôvodov nepostupoval podľa príslušnej právnej normy, a to podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 10 a ods. 11 zákona č. 258/2001 Z.z., čím posúdil uvedenú otázku po právnej stránke nesprávne. Poukázal na to, že ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení v čase uzatvorenia zmluvy, upravujúce prípustnú výšku odplaty spotrebiteľského úveru, sa aplikovalo na úvery odlišné od spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 258/2001 Z.z., akým bol i poskytnutý úver. V takom prípade mal súd prvej inštnacie aplikovať ustanovenie § 3 ods. 10 a ods. 11 zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého odplata za poskytnutie úveru nesmela prevýšiť výšku ustanovenú
nariadením vlády, v danom prípade nariadením vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru (ďalej len „nariadenie č. 238/2008 Z.z.“). To určovalo, že výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť sumu zodpovedajúcu dvojnásobku priemernej hodnoty RPMN pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., a súčasne nesmie prevýšiť sumu zodpovedajúcu štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt RPMN a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 citovaného zákona, čo v danom čase predstavovalo 73,44%. Výška odplaty dohodnutá v zmluve neprevyšovala maximálnu odplatu, akú právna úprava relevantná v čase uzatvorenia zmluvy pripúšťala, a preto táto bola súladná s v tom čase platnou právnou úpravou. V tomto smere žalobca doplnil, že ak zákon v otázke odplaty výslovne vymedzil určitú prípustnú hranicu z hľadiska jej výšky, takto vymedzenú hranicu nemôže konajúci súd negovať cez právne neurčitý pojem dobrých mravov.
14. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, ktorá okolnosť však nemala vplyv na vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.04.2021 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).
16. Je nepochybné, že strany sporu uzatvorili dňa 07.10.2009 úverovú zmluvu, ktorá spĺňala všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z., keďže žalobca sa ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovaným ako spotrebiteľom spotrebiteľský úver podľa písm. a) citovaného zákonného ustanovenia a žalovaní sa zaviazali poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Vzhľadom na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru poskytnutého spotrebiteľom, právny vzťah zmluvných strán sa nepochybne spravuje zákonom č. 258/2001 Z.z.; v takom prípade je nevyhnutné, aby úverová zmluva spĺňala zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., ktoré regulujú formálnu i obsahovú stránku zmluvy. Pritom nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je sankcionované podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. vyhodnotením úveru za bezúročný a bezpoplatkov.
17. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov z dôvodu, že v zmluve absentovala náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z., t.j. uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Odvolací súd sa s uvedenou námietkou žalobcu nestotožnil.
18. V prvom rade odvolací súd udáva, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné, že súd prvej inštancie viazal záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru na neprítomnosť údaja o konečnej splatnosti úveru, a nie na absenciu údaja o dátume splatnosti prvej splátky ako nesprávne argumentoval žalobca, ktorý údaj bezpochyby nie je povinnou obsahovou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie však absenciu informácie o splatnosti prvej splátky použil len na podporu svojej argumentácie založenej na tom, že ani z ostatných údajov nachádzajúcich sa v úverovej zmluve nemožno určiť, kedy nastane konečná splatnosť úveru.
19. Odvolací súd, po oboznámení sa s obsahom úverovej zmluvy, v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že vyššie označená náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. sa v nej skutočne nenachádza a tento údaj nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v úverovej zmluve, keďže je v nej uvedený len počet splátok (30), periodicita splácania (mesačne) a úplne v nej absentuje uvedenie dátumu splatnosti prvej splátky, od ktorej by následne i priemerný spotrebiteľ, t.j. primerane dobre informovaný, vnímavý a obozretný spotrebiteľ, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, mohol za pomoci údaja o počte mesačných splátok, zistiť i údaj o konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na to, že z úverovej zmluvy nie je zrejmý dátum počiatku povinnosti
žalovaných splácať úver, nie je možné určiť ani konečnú splatnosť úveru, ako povinnú obsahovú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
20. Pokiaľ žalobca namietal, že pre splnenie zákonnej povinnosti uviesť údaj o konečnej splatnosti úveru v úverovej zmluve postačovalo jeho uvedenie spôsobom vyplývajúcim z článku 4, bod 4.5 zmluvných dojednaní, odvolací súd udáva, že obsahom predmetného bodu 4.5, článku 4 zmluvných dojednaní je informácia o úverovom limite v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z., s odkazom na oznámenie veriteľa o schválení úveru; žalobcom označené ustanovenie zmluvných dojednaní teda nijako nešpecifikuje termín konečnej splatnosti úveru, a preto nereflektuje na zákonnú náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. Pokiaľ žalobca odkazom na oznámenie veriteľa o schválení úveru mienil poukázať na to, že práve v ňom sa nachádzal údaj o konečnej splatnosti úveru, odvolací súd je toho názoru, že ani z jeho obsahu nemožno existenciu predmetnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyvodzovať; ako správne poznamenal súd prvej inštancie predmetná listina nebola súčasťou úverovej zmluvy v čase jej uzavretia, keďže išlo iba o dodatočné a jednostranné oznámenie veriteľa zaslané žalovaným, ktoré napokon títo ani písomne neodsúhlasili. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. písomnú formu, čo vyžaduje, aby bola jej účastníkmi aj podpísaná. Oznámenie veriteľa o schválení úveru však ani jeden zo žalovaných nepodpísal, pričom títo nemali v čase podpisovania samotnej zmluvy (07.10.2009) evidentne ani vedomosť o jeho obsahu. Údaj o konečnej splatnosti úveru musel byť žalovaným ako spotrebiteľom známy najneskôr v čase, kedy vstupovali do zmluvného vzťahu, v opačnom prípade by sa minulo účinku ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby spotrebiteľ bol v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Je pritom nepochybné, že údaj týkajúci sa konečnej splatnosti úveru je rozhodným údajom pre určenie rozsahu záväzku žalovaných.
21. S poukazom na vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že úver poskytnutý na základe predloženej úverovej zmluvy treba považovať za bezúročný a bezpoplatkov pre absenciu náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z., ktorá okolnosť už sama o sebe mala za následok, že v takom prípade vznikol žalobcovi ako dodávateľovi nárok len na zaplatenie rozdielu medzi sumou skutočne poskytnutého úveru a sumou žalovanými uhradenou, ktorú súd prvej inštancie ustálil na sumu 50,01 eura (ako 1.294,56 eura mínus 1.180,45 eura); tieto skutkové zistenia súdu prvej inštancie žalobca v odvolaní nerozporoval, a preto pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovaným len nárok na zaplatenie sumy 50,01 eura spolu s príslušenstvom a vo zvyšnej časti jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol, nijako nepochybil a jeho rozhodnutie v zamietajúcej časti, ktoré žalobca napadol odvolaním, považuje odvolací súd za vecne správne.
22. Na vyššie uvedenom závere nič nemení ani tá skutočnosť, že žalobca konajúcemu súdu dôvodne vytýkal, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa zaoberal i posudzovaním výšky dohodnutého úroku, vyhodnotiac ju za rozpornú s dobrými mravmi, pričom nepostupoval v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy) a neskúmal súladnosť odplaty podľa § 3 ods. 10 a ods. 11 zákona č. 258/2001 Z.z.
23. Je nepochybné, že úrok predstavuje cenu/odplatu za poskytnutý úver, a preto pokiaľ zákon č. 258/2001 Z.z. obsahoval špeciálnu právnu úpravu týkajúcu sa odplaty a jej výšky, t.j. reguloval ju priamo v ustanovení § 3 ods. 10 a ods. 11 citovaného zákona, bolo na mieste túto aplikovať.
24. Odvolací súd k uvedenej námietke žalobcu dopĺňa, že v zmysle označených ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. platilo, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmela prevýšiť výšku ustanovenú nariadením č. 238/2008 Z.z.. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 238/2008 Z.z. výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmela prevýšiť sumu, ktorá zodpovedala dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., a súčasne nesmela prevýšiť sumu, ktorá zodpovedala štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 citovaného zákona. Podľa súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2009 predstavovala priemerná hodnota RPMN pre spotrebiteľské úvery splatné od 1 do 5 rokov hodnotu 48,96%, potom jej dvojnásobok
97,92%, pričom vážený priemer priemerných hodnôt RPMN a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov zodpovedal hodnote 19,44 % a jej štvornásobok potom predstavoval 77,76%. Porovnaním týchto hodnotou s výškou odplaty v úverovej zmluve, táto nepochybne neprekračovala odplatu v zmysle nariadenia č. 238/2008 Z.z.
25. V tejto súvislosti odvolací súd pre úplnosť udáva, že nemohol prehliadnuť, že z obsahu úverovej zmluvy vyplýva, že žalobca poskytol žalovaným úver pri hodnote RPMN vo výške 66,08% a úrokovej sadzbe vo výške 68,81%, ktorý údaj však evidentne nie je správny. RPMN predstavuje celkové náklady úveru, ktoré v sebe, okrem prvku úrokovej sadzby, obsahujú i prvok ostatných súvisiacich nákladov, a preto jeho hodnota musí byť minimálne na úrovni hodnoty úrokovej sadzby, a nie na úrovni nižšej, ako bolo v skúmanom prípade.
26. Sumarizáciou vyššie uvedeného odvolací súd uzatvára, že úvahu konajúceho súdu, ktorý vyhodnotil úver poskytnutý žalovaným za bezúročný a bezpoplatkov pre absenciu náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. treba považovať za správnu. Vzhľadom na to, že žalobcom uvádzané tvrdenia neboli svojou relevanciou spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
27. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným v 1. a v 2. rade, ktorí mali v odvolacom konaní úspech, nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko im žiadne v odvolacom konaní nevznikli.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).