Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/79/2017

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, Kubániho 16, Bratislava, proti žalovaným: 1. C. C., D. W. XXX, D. W., 2. Z. C., D. W. XXX, D. W.Á., o zaplatenie 1.192,55 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 11.11.2016, č.k. 27C/89/2015-35, takto

rozhodol:

Odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a .

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 12.08.2014 domáhal zaplatenia sumy 1.192,55 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z dlžnej sumy od 26.05.2011 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že so žalovaným v 1. rade uzavrel dňa 07.10.2009 zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „úverová zmluva“), na základe ktorej mu poskytol úver v sume 1.294,56 eura. Žalovaný v 1. rade sa zaviazal predmetný úver splácať v pravidelných 30 mesačných splátkach, v sume á 79,10 eura mesačne. Žalovaná v 2. rade pristúpila k jeho záväzku ako spoludlžník, pričom spolu so žalovaným v 1. rade sa dostali do omeškania s úhradou splátky číslo 15. Vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade bol v omeškaní s úhradou splátky číslo 15 viac ako tri mesiace, vyhlásil žalobca mimoriadnu splatnosť úveru. Žalovaní tak boli povinní zaplatiť žalobcovi sumu 1.192,55 eura do 25.05.2011, ktorú povinnosť si nesplnili.

3. Súd prvej inštancie posúdiac úverovú zmluvu podľa § 1 ods. 1, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, mal za to, že na záväzkový vzťah je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo a v rámci neho ustanovenia § 100 ods. 1, § 101 a § 103 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), ktoré ukladalo povinnosť súdu ako orgánu rozhodujúceho o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, ex offo skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu, a to aj bez toho, aby sa žalovaný premlčania práva výslovne dovolával. Právna úprava ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorá mala prednosť pred aplikáciou ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014. Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení mala procesný charakter, čo malo za následok povinnosť súdu aplikovať predmetné ustanovenie pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv vo všetkých súdnych konaniach, ktoré začali a v čase účinnosti tohto ustanovenia neboli právoplatne skončené. So zreteľom na túto skutočnosť súd prvej inštancie vyvodil,

že v prejednávanej veci mal aj bez vznesenia námietky premlčania zo strany žalovaných, povinnosť prihliadať na premlčanie nároku žalobcu. Vychádzajúc z úverovej zmluvy zo dňa 07.10.2009 konajúci súd zistil, že žalobca oznámil žalovanému v 1. rade, že ak v lehote 15 dní od doručenia oznámenia neuhradí splátky číslo 15, 16 a 17, s ktorými bol v omeškaní, stane sa splatným celý dlh; predmetné oznámenie bolo doručené žalovanému v 1. rade dňa 26.04.2011. Vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade dlžnú sumu v stanovenej lehote neuhradil, počnúc dňom 12.05.2011 začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá uplynula dňa 12.05.2014. Pokiaľ žalobca podal žalobu na súd dňa 12.08.2014, podal ju oneskorene, čo malo za následok premlčanie uplatneného nároku. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Za premlčané pritom považoval i žalobcom uplatnené úroky z omeškania, tvoriace príslušenstvo pohľadávky, dôvodiac, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčuje najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok.

4. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní, nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko im v konaní žiadne trovy nevznikli.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, poukazujúc pritom na dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. Dôvodil, že súd prvej inštancie nebol oprávnený aplikovať v danej veci ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko ústavnosť tejto právnej normy bola napadnutá v rámci konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), na základe návrhu evidovaného pod č. M. XXXXX/XXXX. Keďže informáciu o uvedenom konaní pred ústavným súdom považoval žalobca za všeobecne známu skutočnosť, súd prvej inštancie mal podľa jeho mienky konanie o veci prerušiť až do skončenia konania o súlade právnych predpisov. Podľa mienky žalobcu dôvod na prerušenie konania stále trval, preto súčasne navrhol konanie z tohto dôvodu prerušiť.

6. Žalovaný v 1. rade, ani žalovaná v 2. rade sa k odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie písomne nevyjadrili.

7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

9. Podľa § 378 ods. 1 C.s.p. na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd prerušil odvolacie konanie až do času, kým ústavný súd nerozhodne v konaní o súlade ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „“), vedeného na základe návrhu evidovaného pod č. M. XXXXX/XXXX. Vzhľadom na to, že ústavný súd v označenej veci súladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s článkom 1 ods. 1 a článkom 46 ods. 1 Ústavy rozhodol nálezom zo dňa 07.02.2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016, odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania považoval za bezpredmetný a ako neopodstatnený ho zamietol.

11. Pokiaľ ide o vec samu, súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žalobu žalobcu na tom skutkovom a právnom základe, že žalobca (ako veriteľ) uzavrel so žalovaným v 1. rade (ako spotrebiteľom) dňa 07.10.2009 úverovú zmluvu, na základe ktorej mu poskytol úver v sume 1.294,56 eura, ktorý sa žalovaný v 1. rade spolu so žalovanou v 2. rade (ako spoludlžníčkou) zaviazali splatiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške á 79,10 eura, v počte splátok 30. Súd prvej inštancie považoval úverovú zmluvu za zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú bolo potrebné aplikovať tie ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, ako aj ustanovenia zákona o ochrane

spotrebiteľa, konkrétne ustanovenie § 5b tohto zákona. Predmetné ustanovenie ukladá súdu ako orgánu rozhodujúceho o nárokoch vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy, aby prihliadal z úradnej povinnosti na premlčanie práva voči žalovaným ako spotrebiteľom. Dospejúc k záveru o premlčaní práva žalobcu, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Postup konajúceho súdu, ktorý aplikoval ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, namietal žalobca v odvolaní ako nesprávny. Vzhľadom na nález ústavného súdu zo dňa 07.02.2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016, uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 271/2018 (ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorým tento vyhlásil, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s Ústavou, treba priznať žalobcovej argumentácii úspech.

12. Ústavný súd v predmetnom ústavnom náleze posudzoval, či povinnosť súdu ex offo prihliadať na premlčanie práva uplatneného zo spotrebiteľského úveru je v súlade s článkom 46 ods. 1 Ústavy, zaručujúcim právo na nestranný súd, právo na súdnu ochranu a právo na prístup k súdu v spojení s právnou istotou, ktorá je chránená tak článkom 46 ods. 1 Ústavy, ako aj článkom 1 ods. 1 Ústavy.

13. Z hľadiska práva na nestranný súd ústavný súd návrhu nemohol vyhovieť, keďže obsahom tohto práva je požiadavka na zabezpečenie nestrannosti, spočívajúcej v absencii zaujatosti, či predsudku sudcu, čo znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania. Predmetom konania o súlade s právom na nestrannosť by mohla byť norma, ktorá by deformovala garancie, ktoré vylučujú osobný záujem sudcu na výsledku konania, ale nie norma, vzbudzujúca podozrenie z toho, že hmotnoprávne, či procesnoprávne preferuje jednu stranu súkromnoprávneho vzťahu. Napadnutú normu preto ústavný súd pokladal za mimo rozsahu (scope) práva na nestranného sudcu. Pokiaľ išlo o skúmanie, či napadnuté ustanovenie nie je zásahom do práva na súdnu ochranu v tom zmysle, že v prípade jeho neprijatia by mnohé konania dopadli odlišne a zásah by tak spadal do rozsahu článku 46 ods. 1 Ústavy tým, že by menil hmotnú, a teda aj procesnú pozíciu žalobcu v priebehu konania, ústavný súd zastal ten názor, že žiaden účastník konania nemá chránenú pozíciu, že jeho protistrana (spotrebiteľ) nebude namietať premlčanie uplatnenej pohľadávky, a teda samotnú pravdepodobnosť, že spotrebiteľ svoje právo v konaní nevyužije a námietku nepodá, nepovažoval za legitímny, ochrany hodný záujem, ktorý by bol ohrozený alebo odňatý zmenou právnej úpravy. V ďalšom, vychádzajúc z referenčných noriem, s dôrazom na férovosť procesu, rovnosť účastníkov, právnu istotu a princíp legality, sa ústavný súd zaoberal, či spôsob, akým právna norma uvedená v § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa reguluje premlčanie, podstatne neznevýhodňuje veriteľa, resp. zvýhodňuje spotrebiteľa v konaní pred všeobecnými súdmi. Ustálil pritom, že veriteľ (dodávateľ) ako žalobca v civilnom procesnom konaní nie je nepodstatne znevýhodnený tým, že súd počas konania z úradnej moci skúma, či nedošlo k premlčaniu jeho pohľadávky, keďže výsledná procesná pozícia výrazne reflektuje hmotnoprávne pozadie ich právneho vzťahu, pretože zákonodarca „rukami“ súdu v podstate „prekluduje“ dlh a tak „umorí“ dlh žalovaného. V nadväznosti na to sa ústavný súd zaoberal tým, či na ochranu spotrebiteľa je naozaj nevyhnuté, aby na premlčanú pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi súd zo zákona ex offo prihliadal. Dospel pritom k záveru, že platnou právnou úpravou dochádza k zásahu do autonómie vôle, lebo sa dlžníkom (spotrebiteľom) v podstate vnucuje ochrana, ktorej využitie by malo byť na nich. Žalovaný spotrebiteľ sa tak stáva úplne pasívnym prijímateľom benefitu premlčania, v istom zmysle jeho objektom, a takým objektom sa stáva aj samotný proces. Považujúc platnú právnu úpravu za príliš jednostrannú, a to nielen samotným procesom, ale aj tým, že v istom zmysle prezumuje nekalosť dlhov spotrebiteľa, mal ústavný súd za to, že vykazuje určitú asymetriu, nakoľko všetkých veriteľov (dodávateľov) stavia akoby na stranu tých „zlých“ a spotrebiteľov na stranu tých „ublížených“. Vychádzajúc z perspektívy, že dlhy sa majú platiť riadne a včas, z ochrany autonómie jednotlivca, z ochrany férovosti procesu ako objektívnej hodnoty, ale aj z praktických skúseností, že právna úprava často škodí tým poctivejším, resp. pomáha menej zodpovedným, ústavný súd konštatoval, že na ochranu zraniteľného jednotlivca (spotrebiteľa) jestvujú miernejšie prostriedky, a preto platnú právnu úpravu nepovažoval za nevyhnutnú na naplnenie zamýšľaného cieľa. Podľa mienky ústavného súdu zákonodarca disponuje miernejšími prostriedkami na zabezpečenie ochrany spotrebiteľov, akými sú úprava poučovacej povinnosti, či angažovanie Centra právnej pomoci. Dokonca aj aktuálny Civilný sporový poriadok, v článku 6, okrem princípu rovnosti sporových strán, poskytuje procesne zvýšenú ochranu slabšej strany sporu. Princíp ochrany slabšej strany sa pritom niekedy mylne interpretuje ako zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor „silnejšej sporovej strany“, ktoré vnímanie by v právnych vzťahoch, podľa mienky ústavného súdu, však nebolo ústavnokonformné. Slabší subjekt sa má chrániť len do tej miery, kým sa nedosiahne funkčná procesná rovnosť a pomyselná rovnaká štartovacia čiara pre obe sporové strany. Záverom ústavný súd konštatoval, že napadnutá právna úprava posudzovaná ako celok prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu a práva

na súdnu ochranu a v tomto smere považoval za porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a tým aj „férovosť“ legislatívnu, chránenú článkom 1 ods. 1 Ústavy.

14. Podľa § 193 veta prvá C.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

15. Podľa § 41a ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z.z.“) stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

16. Podľa § 41b ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle článku 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

17. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 193 veta prvá C.s.p. je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s Ústavou, a to nielen vo veci, v ktorej bol tento nesúlad vyslovený v súvislosti s jeho postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., ale v každej veci, v ktorej majú byť posudzované nároky vzniknuté za účinnosti ústavne nesúladných právnych predpisov. Nález ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou je totiž všeobecne záväzný odo dňa jeho uverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (§ 41 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z.). I keď , ani zákon č. 38/1993 Z.z. nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade právnych predpisov vydaného pred právoplatným skončením súdneho konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach je správny postup súdu vychádzajúci zo znenia § 41b ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z., t.j. že v takých veciach nastávajú hmotnoprávne účinky nálezu pre všetkých ex tunc ( k tomu aj nález ústavného súdu zo dňa 14.06.2006, sp. zn. I. ÚS 87/2006). Ak sa totiž tieto účinky ex tunc prejavujú vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu ústavného súdu, potom tým viac musí tomu tak byť vo veciach právoplatne neskončených v momente uverejnenia nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov. Ak teda nemožno nútene vymáhať právoplatne uložené povinnosti, tým viac nemožno uložiť povinnosti na základe právneho predpisu, o ktorom v čase rozhodovania súdu už bola vyslovená jeho nesúladnosť s Ústavou (k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.04.2006, sp. zn. 4Cdo 23/2006).

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, žalobca opodstatnene namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko konajúci súd aplikujúc ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol medzičasom vyhlásený nálezom ústavného súdu za nesúladný s Ústavou, skúmal ex offo premlčanie práva žalobcu uplatneného v konaní a dospejúc k záveru, že právo žalobcu je premlčané, jeho žalobu v celom rozsahu zamietol. V dôsledku tohto záveru sa súd prvej inštancie ďalej nezaoberal zistením skutkového stavu veci, jeho právnym posúdením a ani vyhodnotením dôvodnosti žaloby z hľadiska jej merita. Vzhľadom na to, že nedostatky vytýkané rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný opätovne vec prejednať, na základe vykonaných dôkazov ustáliť skutkový stav a vec posúdiť po právnej stránke; svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci súd prvej inštancie odôvodní v rozhodnutí vo veci samej, spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p.

18. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).