Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/4/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu Obec Zemplínska Široká, so sídlom Zemplínska Široká 304, IČO: 00326071, zast. JUDr. Jánom Kožuškom, advokátom, so sídlom Michalovce, kpt. Nálepku 20, proti žalovaným 1/ N. E., U.. XX.X.XXXX a 2/ G. E., U.. XX.XX.XXXX, obaja bytom G., C.. G. XXXX/XX, obaja zast. JUDr. Miroslavom Vidovencom, advokátom, so sídlom Michalovce, Nám. Osloboditeľov 1, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku -129 z 26.7.2019 Okresného súdu Michalovce

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovaným priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej tiež len „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov v konaní od žalobcu s tým, že o výške tohto nároku bude rozhodnuté v osobitnom uznesení.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žaloba domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti vedenej ako parcela reg. C KN č. 190/5, vodná plocha o výmere 254 m2, v súlade s geometrickým plánom z 21.8.2017, č. 48166944-55/2017, ktorá bola vytvorená z parcely č. 190/3, zapísaná na LV č. XXX k.ú. Q. Š..

3. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že na LV č. XXX k.ú. Q. Š.B. je okrem iného zapísaná aj parcela reg. C č. 190/3 záhrady o výmere 1190 m2 pod B1, ako bezpodielové spoluvlastníctvo žalovaných v 1/2 a to titulom kúpy R1 107/83 VZ 22/83 a pod B2 ako podielové spoluvlastníctvo žalovaného 1/ v 1/2 titulom dedenia D1005/82-VZ 20-83. Žalobca zo správy OÚ G., katastrálny odbor zo 6.5.2015 zistil, že v danom katastrálnom území bolo v rokoch 1962 až 1974 vykonané technicko-hospodárske mapovanie („THM“), kedy došlo aj k prečíslovaniu parciel C KN a na LV č. XXX sa parcela reg. C KN pred THM č. 1296/2, prečíslovala na parcelu reg. C KN č. 190/3, 192/3 a 193/4. Na analógovej katastrálnej mape platnej a evidovanej v katastrálnom operáte v k.ú. Q. Š. bola pozdĺžne popri celej parcele reg. C KN pred THM č. 1296/2, z pravej strany, t.j. zo strany od pravoslávneho kostola, zobrazená parcela reg. C KN pred THM č. 112, ktorá zobrazovala kanál. Na analógovej katastrálnej mape vyhotovenej z THM však uvedený kanál už nie je zobrazený tak, ako v skorších operátoch na analógovej mape pozemkového katastra alebo mape pred THM. Uvedený kanál je zobrazený už len pozdĺžne popri celej parcele reg. C KN č. 192/3 a 193/4 ako parcela reg. C KN č. 193/2 a 194/2 ale pozdĺžne popri celej parcele reg. C KN č. 190/3 už uvedený kanál nie je zobrazený. Porovnaním stavu zobrazeného v analógovej katastrálnej mape platnej a evidovanej v katastrálnom operáte pred THM sa zistilo, že časť parcely reg. C KN 190/3

zahŕňa aj časť parcely reg. C KN pred THM č. 112, ktorá bola v katastrálnom operáte evidovaná bez LV. Právny stav k predmetnému kanálu bol evidovaný v skoršom operáte, v pôvodnom k.ú. A. v operáte pozemkovej knihy ako priekopa, neplodná pôda, t.j. bez vedených vlastníckych vzťahov v pozemkovej knihe zobrazená na pozemkovoknižnej mape a v parcelnom protokole bola vedená ako priekopa. Podľa žalobcu pri THM bola do novovytvorenej parcely C KN č. 190/3 pojatá aj časť parcely pred THM č. 112, bola zobrazená priebežne ako kanál oddeľujúca jednotlivé parcely a tiež ako kanál sa užívala. V súčasnom období pôvodná parcela č. 112 je vedená na LV č. XXXX v k.ú. Q. Š. ako parcela reg. E pod č. 112/1, 112/2, 112/3, 112/4 vo vlastníctve obce Q. Š. a tieto parcely užívané ako kanál sú aj naďalej takto užívané aj v časti, ktorá je pojatá do parcely reg. C č. 190/3. Za účelom stotožnenia pôvodnej parcely E KN č. 112/1, ktorá bola zahrnutá do parcely C KN č. 190/3, bol vyhotovený geometrický plán dňa 27.8.2017 a bola vytvorená týmto plánom z citovanej parcely parcela č. 190/5 vodná plocha o výmere 254 m2. Žalovaní k spornej časti parcely vedenej ako parcela C KN č. 190/5 nemohli nadobudnúť vlastnícke právo na základe žiadneho právneho titulu a nedôslednosť pri administratívnom úkone spočívajúca v THM, pri ktorom bola napriek skutočnému právnemu aj reálnemu stavu zakreslená časť pôvodnej parcely č. 112 ako súčasť parcely C KN č. 190/3, nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by mala vplyv na zánik, resp. nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. K zápisu vlastníctva k priľahlým parcelám v prospech žalovaných predchádzalo súdne rozhodnutie Okresného súdu Michalovce vo veci vedenej pod sp.zn. , v ktorom bolo určené, že právni predchodcovia žalovaných C. E., K. E., A.. E., boli okrem iného určení za vlastníkov aj parcely MPČ 736, ktorá bola totožná s parcelou podľa E KN č. 1296/2. V tom čase v katastrálnych operátoch bol zakreslený kanál ako parcela evidencie nehnuteľností č. 112 pozdĺž celej parcely č. 1296/2. Z uvedeného je zrejmé, že rozsudkom bolo určené vlastníctvo k parcele č. 1296/2, ale nie k nehnuteľnosti vedenej ako neknihovaný majetok, teda kanál, t.j. k parcele č. 112. Žalovaní mohli nadobudnúť vlastníctvo iba k tomu, čo vlastnili ich právni predchodcovia, teda k pôvodnej parcele č. 1296/2, ktorej súčasťou nebola parcela č. 112 pred THM. Žalobca uviedol, že má naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k súdenej parcele z dôvodu, že táto slúži ako kanál na odvod povrchových vôd v obci, a je tu nesúlad medzi skutočným právnym stavom a zápisom v evidencii nehnuteľností.

4. Žalovaní so žalobou nesúhlasili, poukázali na to, že žalobca síce uvádza, že má naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k predmetnej parcele z dôvodu, že táto slúži ako kanál na odvod povrchových vôd v obci, a teda, že tu vidí nesúlad medzi skutočným a právnym stavom, ale toto tvrdenie je z jeho strany nepravdivé a zavádzajúce, lebo žiadny kanál sa na predmetnej parcele nenachádza, ani na nej nikdy nebol realizovaný ako stavba so všetkými náležitosťami v zmysle stavebného zákona. Toho času sa nachádza na parcele č. 190/3 iba bežný rigol, čiže priekopa, ktorú dali vykopať žalovaní na svoje náklady a na svojom pozemku. Táto však nie je pozostatkom parcely č. 112 pred THM, pretože predtým než žalovaní dali vykopať rigol, bola táto časť pozemku ako celistvá záhrada. Uviedli, že aj v oznámení OÚ G., katastrálneho odboru zo 6.5.2015 je uvedené, že nie je zakreslený žiadny kanál tak, ako uviedol žalobca, ktorý žiada určenie vlastníckeho práva po 46 rokoch, pokiaľ tvrdí, že tam nejaký kanál predtým bol. Žalovaní mali za to, že žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal svoj naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Žalovaní majú vo vlastníctve parcelu 190/3 od roku 1983, čo je viac ako 34 rokov a dovtedy bol pozemok vo vlastníctve ich právnych predchodcov od roku 1939, pričom genéza vlastníctva pozemku v rodine žalovaného 1/ siaha ešte hlbšie do roku 1903. Podľa žalovaných obec začala vyvíjať v tomto smere aktivitu nie vo vlastnom záujme, ale výlučne po ingerencii vlastníka parciel č. 202/3, č. 204/1, 205/1, 207/3, ktoré susedia s parcelou žalovaných. Na parcele č. 202/3 k.ú. Zemplínska Široká je postavený rodinný dom, s kanalizačným odvodom iba do žumpy, pri ktorom sa nachádza aj bazén s chemicky upravenou vodou a opakovane v priebehu celého roka dochádza k vypúšťaniu fekálií zo žumpy, chemicky upravenej vody z bazénu do priekopy na pozemku žalovaných, o čom žalovaní upozornili sťažnosťou obec, ako aj odbor ŽP Michalovce. Práve v tom tkvie podľa žalovaných iniciatíva žalobcu ako obce, v snahe pomôcť zabezpečiť vlastníkovi parcely č. 202/3, čo najjednoduchšie riešenie na odtok povrchovej vody z jeho pozemku, na pozemok a na úkor iného súkromného vlastníka. Namietali neobjektívnosť geometrického plánu, ktorý bol podľa nich vyhotovený na základe účelovej objednávky, podľa ktorého parcela č. 190/5 bola vytvorená takým spôsobom, že sa odčlenila pomerne rozsiahla výmera až 254 m2, o priemernej šírke až 3 m iba na jednu stranu, na úkor parcely č. 190/3, ktorej vlastníkmi sú žalovaní, a to v rozpore s objektívnou realitou. Z máp vyplýva, že parcela 112 zasahovala nie do parcely č. 190/3, ale do parciel na pravej strane od parcely č. 190/3, teda do parciel 201/1, 202/3, 204/1, 205/1, 207/3 a 207/5. Poukázali na to, že sám OÚ G., katastrálny odbor začal konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte, kde bola vykonaná na LV č. XXX ako aj v katastrálnej mape zmena, pri ktorej sa upravila hranica parcely č. 190/3 v prospech žalovaných a na

úkor parciel 207/4, 207/5 a 207/6, o čom súdu priložili oznámenie Okresného súdu katastrálneho odboru z 15.5.2017 spolu s grafickým záznamom podrobného merania zmien. Aj odpoveď správy katastra G. zo 17.4.2013 na žiadosť obce, teda žalobcu, ohľadne predmetných parciel, poukazuje na to, že údaje ohľadom vyššie uvedených parciel sú v súlade s údajmi uvedenými v právnych listinách nachádzajúcich sa v správe katastra, a nie je preto dôvod na začatie konania o oprave chyby v katastrálnom operáte, a že údaje katastra nehnuteľností ohľadne parcely č. 190/3 sú v súlade s listinami preukazujúci vlastnícke práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX. Žalovaní mali za to, že kúpou a dedením vstúpili do oprávnenej držby a týmto momentom zároveň začali nakladať s predmetným pozemkom, teda s vecou ako vlastnou a v tomto nakladaní a v dobromyseľnej držby neboli nikým rušený ani spochybnený, až do podania tejto žaloby, teda 34 rokov.

5. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že na LV č. XXX pre k.ú. Q. Š., je zapísaná aj parcela registra C č. 190/3 záhrady o výmere 1190 m2 kde pod B1 je zapísané bezpodielové spoluvlastníctvo žalovaných v podiele 1/2 titulom kúpy R1 107/83 a pod B2 je zapísaný žalovaný 1/ ako spoluvlastník podielu v 1/2 titulom dedenia po svojom otcovi v konaní vedenom pod sp. zn D1005/82. Z rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. -7 z 25.8.1970 zistil, že v právnej veci navrhovateľov C. E., nar. XX.X.XXXX K. K. E., U.. X.X.XXXX, proti odporcom C. H., G. Č., K. L., G. L. K. C. W., bolo určené, že v katastrálnom území A., nehnuteľnosť zapísaná na č. XXX, mapa č. 733, ktorá je totožná s katastrálnou parcelou číslo, podľa EN 1298/2, 1298/3, 1298/4, 1298/5 a 1298/6, je vo vlastníctve navrhovateľov 1/ a 2/ a nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. A., zapísanej v zápisnici č. 404 MPČ 734/2, 734/1, ktorá je totožná s katastrálnou parcelou číslo podľa EN 1297/4, sú navrhovatelia 1/ a 2/ vlastníkmi celého podielu odporcu 5/ k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. A., zapísanej v zápisnici č. 671 MPČ 735, ktorá je totožná s katastrálnou parcelou č. 1296/1 a ktorá je pojatá do spoločného užívania podľa stavu EN do parcely 1306/2 a MPČ 736, ktorá je totožná s katastrálnou parcelou podľa EN č. 1296/2. Z notárskej zápisnice č. 164/83 z 9.3.1983 mal súd za preukázané, že N. E. U.. XX.X.XXXX K. G.A. E., U.. XX.XX.XXXX na jednej strane ako kupujúci a K. E., U.. X.X.XXXX ako predávajúca uzavreli kúpnu zmluvu, ktorou K. E., A.. E., podielová spoluvlastníčkou nehnuteľností v k.ú. Q.Í. Š. na LV č. XXX, parcela č. 193/1, 192/1, 191/1, 190/1, 190/4, 193/4, 192/3, 190/3, 191/2, pod A1 v 1/2 s tým, že druhá polovica uvedených nehnuteľností a celý rod. dom patrí na základe právoplatného dedičského rozhodnutia Michalovce D 1005/82, nadobúdateľovi N. E., odpredáva svoj podiel do bezpodielového spoluvlastníctva manželov N. E. K. G., A.. R.Č.. Z dedičského rozhodnutia štátneho notárstva v Michalovciach D 1005/82 z 30.12.1982 súd zistil, že dedičstvo po nebohom C. E. pozostávajúce z podielu na zastavanej ploche z pozemkov k.ú. Q. Š., zapísané na LV č. XXX, ako parcely 193/1, 192/1, 191/1, 190/1, 190/4, 193/4, 192/3, 190/3, 191/2, pod A1 v 1/2 bolo potvrdené N. E., U.. XX.X.XXXX. Nebolo sporným, že v k. ú. Q. Š. bolo v rokoch 1962-1974 vykonané technickohospodárske mapovanie (THM) a vyhotovená analógová technickohospodárska mapa, že v rámci THM došlo k prečíslovaniu parcely reg. C KN pred THM tak, že na LV č. XXX v k. ú Q. Š. sa parcela reg. C KN pred THM č. 1296/2 prečíslovala na parcely reg. C KN č. 190/3, 192/3 a 193/4, že na analógovej katastrálnej mape evidovanej v katastrálnom operáte bola pozdĺžne popri celej parcele reg. C KN č. 1296/2 pred THM, z pravej strany bola zobrazená parcela č. 112 tak, že obkolesovala parcely registra C KN pred THM nachádzajúce sa v hone H. Q.. Zo správy Katastrálneho úradu G. súd tiež zistil, že kanál nie je zobrazený na analógovej mape vyhotovenej z THM tak, ako to bolo v skorších operátoch, ale je zobrazený pozdĺžne len popri celej parcele reg. C KN č. 192, 193, 192/3 a 192/4. a nie aj popri parcele reg. C KN č. 190/3. Toto znamená, že užívací stav sa vonku v teréne zmenil a časť parcely reg. C KN č. 190/3 zahŕňa, resp. je identická aj s časťou parcely reg. C KN pred THM č. 112, ktorá bola v katastrálnom operáte evidovaná bez LV. Táto bola evidovaná v skoršom operáte, v pôvodnom k.ú. A. v pozemkovej knihy ako priekopa, neplodná pôda, bez vedených vlastníckych vzťahov v pozemkovej knihe, a bola zobrazená na pozemkovo knižnej mape. Právni predchodcovia žalovaných C. E. a jeho manželka K., A.. E. nadobudli pozemok označený ako parcelu evidencie nehnuteľností č. 1296/2, na základe rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 25.8.1970, kedy bol kanál zobrazený ako parcela evidencie nehnuteľností č. 112 pozdĺž celej parcely č. 1296/2. V roku 1974 bola vyhotovená terajšia katastrálna mapa, a zobrazenie hraníc parciel bolo vykonané na základe meracích náčrtov z roku 1962, podľa ktorých je kanál zobrazený po parcelu č. 190/3. Parcely reg. E č. 112/1 a 112/2 na LV č. XXXX, boli do vlastníctva obce Q. Š. zapísané rozhodnutím katastra zo dňa 23.3.2005 pod č. 482/2005. Súd mal výpoveďou svedkyne B.. G. R., ktorá na katastri nehnuteľnosti riešila spornú parcelu, preukázané, že kanál sa nachádza v hone H. Q. a obkolesoval všetky pozemky v obci Q. Š., čo bolo znázornené na mape pozemkového katastra. Po mapovaní v rokoch 1962-1974 je v mapách už iba časť pôvodného kanálu, nakoľko sa užívací stav vonku zmenil a časť tohto kanála zanikla, pričom žalovaní majú vo svojom vlastníctve aj časť tohto

kanála v parcele č. 190/3. Z výpovede svedkyne G. H. súd zistil, že priekopa už od roku 1958 bola na susednom pozemku a jednu stranu za domom kosil jej otec, druhú stranu otec žalovaných a už v tom čase tam presakovala spodná voda, čiže vždy boli na tejto pôde problémy s vodou. Svedok Y. R. zase potvrdil, že tak ako to tvrdili žalovaní, on osobne vykopal na ich pozemku ryhu, a to niekedy v roku 1980, vzhľadom na to, že mali zaplavenú záhradu.

6. Súd vec právne posudzoval podľa , , , , (ďalej len „“), konštatoval procesnú prípustnosť určovacej žaloby podľa , keď považoval za nepochybne daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení vlastníckeho práva, lebo tento tvrdí, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, a pritom sú ako jej vlastníci v katastri nehnuteľnosti zapísaní žalovaní a poukazujúc na rozsudok NS ČR zo 7.11.1999, sp. zn. ako aj na závery nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. argumentoval, že oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov ak ide o nehnuteľnosť. Nemožno takto nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb. Do doby vydržania sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. V konkrétne prejednávanej veci žalovaní vydržali predmetnú nehnuteľnosti, teda časť parcely č. 190/3 zap. na LV č. XXX k.ú. Q. Š., ktorá bola pred THM súčasťou parcely č.112, nevedenej na LV, nepatriacej žiadnemu vlastníkovi, a ktorá na základe zmeneného užívacieho stavu vonku, ako časť kanála zanikla a po THM v r. 1974 už na mapách katastra bola pri prečíslovaní parcely č. 1296/2, ktorú vlastnili právni predchodcovia žalovaných, a ktorú pôvodne kanál obkolesoval, pojatá do parcely CKN č. 193 a následne na základe dedičskeho rozhodnutia po C. E. prešla takto do vlastníctva žalovaného 1/ a v r. 1983 kúpnou zmluvou prešla ďalšia polovica do spoluvlastníctva žalovaných. Od tejto doby sa žalovaní chopili držby parcely č. 193 ako jej vlastníci a takto ju nerušene užívali až do podania žaloby v presvedčení, že sú jej skutočnými vlastníkmi, teda počas doby dlhšej ako je 10 rokov. Podľa názoru súdu z okolností, za ktorých bola držba uchopená, ako sa v nej pokračovalo, ide o držbu oprávnenú, žalovaní boli v dobrej viere, že sú skutočnými vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti v celku, a aj keď bolo preukázané, že časťou tejto parcely sa stala aj časť predchádzajúcej parcely č. 112, ktorá bola tzv. neplodnou pôdou, a nebola predtým na LV vedená, keďže nepatrila žiadnemu vlastníkovi, o tejto skutočnosti žalovaní pri normálnej opatrnosti nemohli vedieť, už aj vzhľadom na tú skutočnosť, že ich právni predchodcovia, teda otec žalovaného 1/ riadne túto nehnuteľnosť takto v celku nerušene užíval. Žalovaní po celú dobu tejto držby mali vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti riadne zapísané v katastri na LV č. XXX, nebolo nikým napadnuté, preto ani pri vynaložení všetkej opatrnosti nemohli mať teda po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že im vec alebo právo nepatrí. Žalovaní boli v dobrej viere objektívne a nie na základe ich subjektívneho hľadiska, resp. osobného presvedčenia. Napokon, aj samotná svedkyňa B.. G. R., ktorá sa zaoberala spornou parcelou v rámci správneho katastrálneho konania uviedla, že vzhľadom na prebiehajúce mapovanie v rokoch 1962-1974 pôvodný kanál vedený ako parcela č. 112 pred THM, jeho časť zanikla, užívací stav vonku sa zmenil a iba časť tohto kanála ostala naďalej vo vlastníctve obce, a to ako parcely č. 112/1 a č. 112/2. Súd na základe zisteného skutkového stavu uzavrel, že žalobe nie je dôvodná a zamietol ju.

7. O trovách konania rozhodol súd podľa a v konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov od žalobcu.

8. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa , , a , t.j súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec a navrhol aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhoviel a zaviazal žalovaných na náhradu trov celého konania, alternatívne aby zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vytkol súdu, že sa nevysporiadal s výpoveďou svedkyne B.. G. R., pracovníčky OÚ Michalovce, katastrálneho odboru, ktorá okrem iného tiež vypovedala, že nenašla žiadnu právnu listinu, ktorá by odôvodňovala vlastnícke právo E. k spornej časti kanálu a pri THM vytvárania parciel C KN 190/3, 207/4, 207/5 a 207/6 nastala chyba pri mapovaní vo výmere a v rámci ROEP sa toto pochybenie prenieslo aj do máp. Nevysporiadal sa ani s výpoveďou svedka R., ktorý vypovedal, že v súčasnosti je potrebné prečistiť hlavnú rúru popod cestu aby bol kanál funkčný.

Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dokazovanie, jeho právny záver nezodpovedá príslušným zákonným ustanoveniam, na ktoré pri svojom rozhodnutí poukazoval. Zopakoval ako v konaní na súde prvej inštancie, že vlastníctvu žalovaných k parcele číslo 190/3 predchádzalo súdne rozhodnutie Okresného súdu Michalovce vo veci pod sp. zn. , v ktorom bolo rozhodnuté, že právni predchodcovia žalovaných boli okrem iného určení za vlastníkov aj parcely mpč. 736, ktorá bola totožná s parcelou E KN 1296/2. V tom čase v katastrálnych operách bol zakreslený kanál ako parcela číslo 112 pozdĺž celej dĺžky celej parcely číslo 1296/2 . Z uvedeného je zrejmé, že týmto rozsudkom bolo určené vlastníctvo k parcele číslo 1296/2, nie však k nehnuteľnosti vedenej ako neknihovaný majetok

- kanál, t. j. k parcele číslo 112. K ďalším prevodom vlastníctva k nehnuteľnostiam na LV č. XXX v prospech žalovaných potom dochádzalo na základe kúpnej zmluvy RI 107/83, rozhodnutím o dedičstva D 1005/82, avšak aj na základe týchto skutočností žalovaní mohli nadobudnúť iba vlastníctvo k tomu, čo vlastnili ich právni predchodcovia, teda k pôvodnej parcele číslo 1296/2, ktorej súčasťou však nebola parcela číslo 112 pred THM. Žalovaní v konaní nepreukázali žiadny listinný dôkaz, ktorým by odvodzovali svoje vlastnícke právo k časti parcely číslo 112, ktorá sa stala súčasťou ich parcely číslo 190/3. Súd v dôvodoch svojho rozhodnutia zacitoval príslušné ustanovenia o vydržaní podľa a dospel k záveru, že zo strany žalovaných došlo k vydržaniu súdenej nehnuteľnosti. Súd však bližšie neuviedol, ako bola počítaná lehota na vydržanie ani ku ktorému dátumu malo dôjsť k vydržaniu súdenej nehnuteľnosti. Z výpovedí svedkov Y. R. K. G. H. podľa žalobcu vyplynulo, že sporný pozemok slúžil vždy ako priekopa na odvádzanie povrchových vôd. Odvolateľ vytkol súdu, že odmietol ním navrhovanú obhliadku na mieste samom, ktorou by sa preukázalo, že súdená nehnuteľnosť je pokračovaním kanála na odvod vody v danej lokalite obce a nevysvetlil, prečo odmietol tento dôkaz. Žalobca tvrdil, že žalovaní nesplnili podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania, pretože samotné ohradenie si súdenej plochy a následné užívanie nezakladá dobromyseľnosť žalovaných, že súdenú nehnuteľnosť užívali ako svoje vlastníctvo. Z mapových podkladov aj ďalších listín jednoznačne vyplýva, že uvedený kanál bol zakreslený v mapových operátoch katastra nehnuteľností ako parcela číslo 112 a aj je zakreslený až po úroveň pozemkov žalovaných, kde je prerušený a bol pojatý do parcely, ktorej vlastníkmi sú žalovaní (parcela 190/3). Vlastník nehnuteľnosti, ktorý užíva účelovú nehnuteľnosť (kanál) nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu toto právo patrí čo i len ako vecné bremeno. Nie je významné, či je subjektívne o výkone takéhoto práva presvedčený, pretože posúdenie toho, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych predstáv držiteľa. Len samotné užívanie cudzieho pozemku, ktorý je účelovo určený ako kanál vlastníkom susediacej nehnuteľnosti, nezakladá dobrú vieru ani pokiaľ ide o nadobudnutie vecného bremena k takémuto pozemku, nieto ešte nadobudnutie jeho vlastníctva (Ro NS ČR sp. zn. ). O nedobromyseľnosti žalovaných, pokiaľ ide o držbu súdenej nehnuteľnosti, svedčia aj listinné dôkazy, ktoré samotní žalovaní do konania predložili. Listom zo dňa 3.9.2012 označenou ako sťažnosť, adresovanou Obecnému úradu Zemplínska Široká, sa žalovaný 1/ sťažoval na konanie ďalšieho suseda W.. L., že vypúšťa saponátové splašky a vodu z bazéna, lebo „rigol - šanec má spad k štátnej ceste priepustom do palinka a od rigolu má cca 150 cm vysadené ovocné stromy“. Z toho dôvodu sa dožadoval vyvodenia opatrenia zo strany obecného úradu. Ďalším listom zo dňa 11.12.2017 adresovaným Okresnému úradu, odbor životného prostredia Michalovce označeným ako sťažnosť na W. L. žalovaní poukazovali na to, že W. L. periodicky celoročne vypúšťa fekálie a chemicky upravenú vodu z bazéna voľne do priekopy vedúcej „pozdĺž môjho pozemku, kde vlastním dom“. V sťažnosti sa ďalej uvádza, že do priekopy, do ktorej vypúšťa fekálie, nie je žiadny odtok, pretože priepust pod štátnej cestou je zanesený, neprietočný a nefunkčný. Z toho podľa odvolateľa vyplýva vedomosť žalovaných o charaktere súdenej nehnuteľnosti, teda že sa jedná o kanál slúžiaci na odtok povrchových vôd aj za ich pozemkom. Judikát NS ČR zo dňa 7.11.1999 sp. zn. na ktorý poukazoval súd nie je možné aplikovať na tento prípad, pretože žalovaní, resp. ich právni predchodcovia si boli dobre vedomí, že sporný pozemok, ktorý si ohradili, bol súčasťou kanála slúžiaceho na odvodňovanie vôd obce a preto nemôže slúžiť osobnému účelu. Žalobca má zato, že žalovaní nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k súdenej nehnuteľnosti aj z dôvodu, že zákon to vylučuje. V zmysle nášho právneho poriadku sú vyňaté z právneho obehu vecí, ktoré sú predmetom všeobecného užívania a sú preto vyňaté aj z možnosti vydržania. Z vydržania sú vylúčené verejne prístupné veci /priestory/, na ktoré sa vzťahuje všeobecné užívacie právo. Patria sem najmä pozemkové komunikácie, lesné cesty, verejné priestranstvá, vodné toky, kanály a pod. K takýmto veciam nemožno dokonca vydržať ani právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Z vydržania sú teda vylúčené veci, ktoré vôbec nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo ktoré môžu podľa len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených osôb. Kanál je súčasťou vodných tokov a môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Žalobca vytkol súdu, že napadnutý rozsudok nespĺňa

náležitosti, ktoré by boli v súlade s ustanovením . Tým došlo u žalobcu k porušeniu práva na spravodlivý proces a tým aj znemožnenie práva na posúdenie správnosti skutkového a právneho zdôvodnenia súdenej veci. Podľa , ods. 1 a 2 , , neknihované pozemky, ktoré boli vo vlastníctve štátu, účinnosťou prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, čo sa týka aj aj spornej nehnuteľnosti.

9. S odvolaním žalobcu, a to čo do dôvodov odvolania, ktoré žalobca označil, ako aj čo do obsahového a argumentačného zdôvodnenia, žalovaní nesúhlasili. Mali za to, že všetkými námietkami, ktoré žalobca uvádza vo svojom odvolaní sa prvoinštančný súd náležite zaoberal, a tiež vyporiadal v odôvodnení svojho rozsudku, pričom poskytol obom sporovým stranám dostatočný časový priestor, a to v priebehu celého konania, nato aby sporové strany mohli navrhovať a predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol a poukazovanie na geometrický plán, ktorý si dal vypracovať a na výpoveď B.. G. R., nezakladajú dôvodnosť nároku žalobcu. Žalovaní zopakovali dôvody pre ktoré nesúhlasili so zakreslením novovytvorenej parcely a s vyhotoveným geometrickým plánom. Aj keby sa vychádzalo zo správy katastra zo 6.5.2015, že kanál obkolesoval hon „Vyšné Záhumienky“ a že bol označený pred THM ako parcela pozemkového katastra č. 112 a že časť parcely registra CKN č. 190/3 zahŕňa aj časť parcely č. 112 pred THM, z tejto správy nevyplýva, akú časť parc.č. 112 pred THM zahŕňa terajšia parcela 190/3, resp. v akom rozsahu má zasahovať parcela č. 112 do parcely 190/3. Navyše zo správy katastra zo 6.5.2015 vyplýva, že parcela č. 112 pred THM, ktorá má predstavovať predmetný kanál, bola zobrazená pred THM na analógovej katastrálnej mape pozdĺžne popri (pozn. nie v rámci) celej parcely č. 1296/2 z pravej strany, t.j. zo strany od pravoslávneho kostola, z čoho sa javí, že parcela 112 zasahovala nie do parcely č. 190/3 ale do parciel na pravej strane od parcely č. 190/3 a to do parciel 201/1, 202/3,204/1, 205/1, 207/3, 207/5, prípadne kanál mohol viesť po oboch stranách hranice parcely 190/3. V každom prípade geometrický plán nie je hodnoverným dokladom a ani nemôže byť hodnoverným dokladom pre zmenu zápisu vlastníckych práv, pretože na takýto záver by muselo prebehnúť znalecké dokazovanie, ktoré by zohľadnilo celú genézu predmetnej parcely a určilo presne rozsah v akom má parcela č. 112 pred THM zasahovať do parcely č. 190/3, resp. či vôbec má zasahovať do tejto parcely. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže podľa názoru žalovaných 1/ a 2/ aby bolo možné vôbec rozhodnúť v takomto spore, keďže geometrický plán bol žalovanými rozporovaný, a bolo zdôvodnené, prečo ho žalovaní rozporujú, pričom žalovaní poukázali aj na staršiu kópiu z pozemkovej knihy z roku 1981 a vyjadrenie Správy katastra zo 17.4.2013, mal žalobca sám v konaní navrhnúť znalecké dokazovanie na preukázanie toho, či vôbec a ak áno v akom presnom rozsahu má parc. č. 112 pred THM zasahovať do parc. č. 190/3. Žalovaní mali za to, že novovytvorená parcela nekopíruje presne pôvodnú parcelu 112, a preto ani pri tvrdení žalobcu, že na strane žalovaných nemohlo dôjsť k vydržaniu, ktoré tvrdenie žalovaní odmietajú, a ktoré tvrdenie nekorešponduje ani s názorom súdu, by nebolo možné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom. Za právne ale aj dôkazne irelevantný považujú žalobcom predložený prípis OÚ Michalovce, odbor starostlivosti o životné prostredie zo 14.10.2019 označený ako odvodňovacia priekopa v obci Q. Š. - odpoveď, ktorý žalobca predložil takmer 3 mesiace po vynesení rozsudku súdom, pretože tento prípis bol písaný iba vo všeobecnej rovine bez obhliadky miesta samého ako odpoveď k žiadosti žalobcu. Z uvedeného prípisu nevyplývajú absolútne žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by mohli mať akýkoľvek vplyv na posudzovanie predmetnej právnej veci, pretože sa nejedná o kanál, a aj na iných miestach obce môžu byť vytvorené priekopy na odvádzanie dažďových vôd. Navyše aj predloženie takéhoto „irelevantného dôkazu“ odporuje ust. , a žalobca takýto prípis mohol predložiť kedykoľvek v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Podobne aj z výpovede svedkyne B.. G. R. na ktorú poukázal žalobca vyplynulo, že mapovanie v obci prebiehalo v rokoch 1962 až 1974 a žalovaní nadobudli pozemky už po mapovaní. Rovnako svedkyňa potvrdila skutočnosť, že pred týmto mapovaním pôvodný kanál bol vedený ako neknihovaný pozemok, čiže nepatril konkrétnemu vlastníkovi, t.z. ani žalobcovi teda obci. Svedkyňa sa nevedela jednoznačne vyjadriť do akej miery resp. v akom rozsahu alebo v akej časti pôvodný kanál má zasahovať do súčasného pozemku žalovaných, teda parcely č. 190/3. Svedkyňa potvrdila, že vlastníctvo žalovaných k spornému pozemku nebolo na katastrálnom úrade spochybnené žalobcom ani predchodcom žalobcu odkedy pracuje na katastri, čo je od konca roku 2005. Tieto vyjadrenia svedkyne potvrdzujú skutočnosť, že žalovaní nadobudli sporný pozemok riadne v súlade s právnym stavom tak, ako bol zakreslený v mapovom operáte a samozrejme dobromyseľne, takto ho od nadobudnutia až doposiaľ užívali a vo svojej dobromyseľnej držbe resp. užívaní neboli nikým rušení. Žalovaní vlastnia svoj pozemok vrátane spornej novovytvorenej parcely od roku 1982, t.z. minimálne najneskôr v roku 1992 došlo k vydržaniu aj spornej parcely, nehovoriac o zohľadnení doby užívania parcely aj ich právnymi predchodcami. Poukazovanie žalobcu na sťažnosť z roku 2012, z ktorej navyše

vôbec nevyplýva, žeby mala byť narušená dobromyseľnosť žalovaných v užívaní ich pozemku označili žalovaní za scestné. Je neprípustné, aby s časovým odstupom po viac ako 30 rokoch a bez akéhokoľvek naliehavého právneho záujmu boli žalovaným odňaté vlastnícke práva, ako to navrhuje žalobca.

10. Žalobca uviedol, že si objednal vyhotovenie geometrického plánu kvalifikovanou geodetickou kanceláriou. Tento geometrický plán bol riadne zaevidovaný a schválený na príslušnom odbore katastra nehnuteľností, teda je overený aj pokiaľ ide o jeho správnosť a úplnosť tohto zamerania a výhrada žalovaných, že oni s takýmto geometrickým plánom nesúhlasia a že podľa ich názoru nie je správny, nie je relevantným popretím tohto listinného dôkazu. V prípade relevantnosti takej námietky boli žalovaní povinní zodpovedným a vierohodným dôkazom spochybniť dôkaz geometrického merania, hoci aj návrhom na spomínané znalecké dokazovanie. Nesúhlasil s výkladom žalovaných pokiaľ ide o výpoveď svedkyne B.. G. R. - to, že svedkyňa sa nevedela jednoznačne vyjadriť, do akej miery a v akom rozsahu mala pôvodná parcela číslo 112 zasahovať do pozemku žalovaných - parcely 190/3, je pochopiteľné, keďže tento stav svedkyňa neskúmala. Nie je právne relevantné, že svedkyňa sa nevedela vyjadriť, že sporný pozemok žalovaných nebol spochybňovaný na katastri, pričom svedkyňa sama poukázala, že došlo k chybe pri THM. Samotní žalovaní listami zo dňa 3. 9.2012 a zo dňa 11.12.2017 poukazovali na znečistenie rigolu a jeho nefunkčnosť pozdĺž ich pozemku a dožadovali sa nápravy na príslušnom obecnom a okresnom úrade. Žalobca mal za to, že žalovaní jednoznačne potvrdzovali svoju vedomosť o existencii obecného kanálu a dožadovali sa nápravy na jeho sfunkčnenie.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29.4.2021 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. .

12. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa , , a , teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Odvolací dôvod podľa je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

14. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. predpokladá, že strana navrhla dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal. Tento odvolací dôvod súvisí s vyhodnotením potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania. Je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom.

15. Odvolací dôvod podľa je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke. Vady v skutkových zisteniach

súdu spočívajú v nesprávnom postupe súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne prihliada na skutočnosti, ktoré preukázané neboli. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , a .

16. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil súd iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak, nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

17. Uplatnené odvolacie dôvody neboli podľa názoru odvolacieho súdu naplnené. Argumenty žalobcu v odvolaní sú vo svojej podstate len zopakovaním skutočností uvádzaných v jeho vyjadreniach v konaní na súde prvej inštancie, ktoré však nemôžu viesť k inému rozhodnutiu vo veci, pretože súd dôkazy vykonané v nej vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. Súd prvej inštancie vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel a závery, ktoré prijal primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

19. Zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane tvrdení a námietok sporových strán. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a na doplnenie uvádza:

20. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 (Svoboda, J. a kol.: . Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie, Eurounion, Bratislava 2005, s. 205, obdobne rozhodnutia Z IV str. 163, R 65/1975) vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. Bolo to tak napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník zapísaný niekto iný. Vlastnícke právo však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej držby, teda kto už na počiatku svojej držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne sa jej zmocnil bez právneho titulu, alebo vedel, že patrí inému. Podľa Stredného z roku 1950 () bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov. Oprávneným držiteľom bol ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby a z roku 1950 vyžadoval dobromyseľnosť počas celého plynutia vydržacej doby. , ktorý bol účinný od 1.4.1964, inštitút vydržania úplne vypustil. Až novela č. zakotvila v inštitút vydržania, ktorý však bol limitovaný okruhom objektov, ktoré neboli spôsobilým predmetom vydržania, najmä z dôvodu

existencie vlastníckeho práva štátu, resp. určených právnických osôb k týmto veciam. Tieto reštrikcie boli odstránené novelou účinnou od 1.1.1992. Intertemporálne ustanovenie ustanovilo možnosť subjektu vydržania započítať si do celkovej dĺžky oprávnenej držby čas, po ktorý jeho právny predchodca mal pozemok v držbe pred účinnosťou predmetnej novely . Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako vlastným) spĺňal k 1.1.1992 podmienku držby trvajúcej desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí) nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo vydržaním - zjednodušene do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné započítať aj držbu, vykonávanú pred 1. januárom 1992.

21. Ustanovenie a upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky vec ovláda. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku (nadobudnutia) vlastníctva a svedčiaceho o poctivosti nadobudnutia (). Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí (uznesenie NS ČR sp. zn. , sp. zn. ). Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže v prípade vydržania vlastníckeho práva rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. zmluva kúpna, darovacia, zámenná, dohoda spoluvlastníkov o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod., ktoré právne úkony môžu trpieť vadou, resp. formálnymi nedostatkami, teda nemusia byť perfektné. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne, ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovania len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa (Z IV str. 428 ods. 3).

22. Pre vydržanie je rozhodujúci stav v prírode v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu tento pozemok v príslušných hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí.

23. Z okolností prejednávanej veci vyplýva, že spornú nehnuteľnosť žalovaní užívali v domnienke, že ide o ich majetok a že sporná nehnuteľnosť je kompaktnou súčasťou ich nehnuteľnosti parcely registra C č. 190/3. Nehnuteľnosť, o ktorú v konaní ide, teda časť parcely registra C KN pred THM č. 112, bola síce na analógovej katastrálnej mape evidovanej v katastrálnom operáte Zemplínska Široká pozdĺžne popri celej

parcele CKN pred THM č. 1295/2, ale na podklade meračských náčrtov z roku 1962, na základe ktorých bola v roku 1971 vyhotovená analógová TH mapa, už časť tejto parcely popri parcele 190/3 ako kanál nebola zobrazená, lebo užívací stav sa vonku v teréne zmenil. Z toho možno vyvodiť, že tzv. kanál popri parcele č. 190/3 už v roku 1962 neexistoval a parcela sa v tejto časti týmto spôsobom nevyužívala. Treba tiež uviesť, parcela č. 112 pred THM bola evidovaná v operáte pozemkovej knihy nie ako kanál ale ako priekopa - neplodná pôda. Ak nemá priekopa žiadnu konštrukciu, nejde o samostatnú vec ale o súčasť pozemku. Inú povahu má až zatrubnenie prirodzeného vodného toku - vtedy ide o samostatnú vec v zmysle . Preto aj keď sa vo vyjadrení OÚ Michalovce, katastrálneho odboru a následne aj v žalobe používa termín kanál (čo však predpokladá nejaké stavebné prevedenie), tento nemožno stotožniť so skutočným stavom a charakterom spornej parcely, ktorým bola priekopa, rigol, prípadne jarok. Spôsob, akým v minulosti došlo k zániku tejto priekopy, resp. rigolu tvoriaceho súčasť pozemku časti parcely 190/3 v konaní nebol zistený, ale podľa OÚ G., katastrálneho odboru táto časť parcely registra CKN pred THM č. 112 je identická s časťou parcely registra CKN č. 190/3 (resp. táto parcela zahŕňa aj časť parcely registra CKN pred THM č. 112). Odvolací súd zdôrazňuje, že v takomto stave žalovaný 1/ v roku 1983 na základe rozhodnutie Štátneho notárstva v Michalovciach sp. zn. D 1005/82 z 30.12.1982 zdedil podiel 1/2 spornej nehnuteľnosti po svojom otcovi, chopil sa jej držby a spolu so žalovanou 2/ v marci 1983 kúpili druhú zbývajúcu jednu polovicu tejto nehnuteľnosti do BSM. Od tejto doby spornú nehnuteľnosť žalovaní užívali v domnení, že ide o ich majetok, ktorý je súčasťou ich parcely č. 190/3 a vo svojej držbe neboli nikým rušení až do roku 2017. Aj tento dlhodobý pokojný stav umožňuje prijať záver, že žalovaní dobromyseľne držali vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti a nemali dôvod pochybovať, či sú jej vlastníkmi. Z obsahu spisu nevyplýva, že žalovaní sa mohli svojmu omylu, pokiaľ ide o držbu spornej parcely, pri normálnej, obvyklej opatrnosti vyhnúť, pretože v čase vzniku ich právneho titulu, na základe ktorého im malo vzniknúť vlastnícke právo k spornej parcele, táto v prírode (minimálne od roku 1962) nevykazovala znaky priekopy, rigolu a už vôbec nie kanála, teda nešlo o vodnú plochu ale o riadny kompaktný pozemok, preto námietky žalobcu o nemožnosti vydržať kanál ako súčasť vodných tokov sú irelevantné. Odvolací súd má preto za to, že vzhľadom na všetky zo spisu vyplývajúce okolnosti prejednávanej veci, žalovaní boli oprávnenými dobromyseľnými držiteľmi spornej parcely, a ani pri zachovaní náležitej miery opatrnosti nebolo možné objektívne požadovať, aby rozpoznali, že sporná parcela nie je v ich vlastníctve. Ak teda žalovaní nadobudli vlastníctvo k pozemku na základe dedičského rozhodnutia a kúpnej zmluvy v roku 1983 a súčasne sa uchopili držby spornej parcely, ich oprávnená držba spornej parcely sa opiera o dedičské rozhodnutie a kúpnu zmluvu. Vzhľadom na započítanie doby aj pred 1. januárom 1992, parcelu vydržali najpozdejšie po uplynutí 10 rokov od zdedenia a kúpy, teda v marci 1993. V súvislosti s námietkou odvolateľa, že žalovaní mohli nadobudnúť iba to, čo vlastnili ich právni predchodcovia, teda pôvodnú parcelu 1296/2, ktorej súčasťou nebola parcela č. 112 pred THM, odvolací súd poukazuje na to, že aj pri prípadnom nedostatku dobrej viery právneho predchodcu, nie je vylúčená dobrá viera ďalšieho držiteľa, ktorým bol v tomto prípade žalovaný 1/ ako dedič po svojom otcovi C.U. E., zomrelom XX.X.XXXX (20 rokov po tom, ako boli vykonané meračské náčrty a na ich základe analógová TH mapa, na ktorej pri parcele 190/3 už priekopa nebola zobrazená, lebo užívací stav sa v teréne zmenil). Vzhľadom na to, že žalovaní splnili podmienky vydržania, nebolo potrebné sa v konaní zaoberať vydržaním spornej parcely právnym predchodcom. Treba tiež uviesť, že vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby. Vydržateľ neodvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho predchodcu a nedopadá na neho uplatňovanie zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má), pretože na vydržateľa v tomto prípade nikto vlastnícke právo k spornej parcele neprevádza.

24. Parcela registra C KN pred THM č. 112 bola neknihovaným pozemkom a ako taká bola v katastrálnom operáte evidovaná bez listu vlastníctva. Vlastnícke právo k týmto pozemkom dňom nadobudnutia účinnosti o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, teda dňom 1. septembra 1995, nadobudol buď štát alebo obec. Neknihované pozemky sú vo vlastníctve štátu, ak sa nachádzajú mimo zastavaného územia obce (extravilán) a ak sa neknihované pozemky ku dňu účinnosti nachádzali v zastavanom území obce (intravilán), prešli ex lege dňom 1. septembra 1995 do vlastníctva obce, na ktorej území sa nachádzajú.

25. K 1.9.1995 vlastníkom spornej parcely však boli žalovaní (od marca 1993), preto vlastníctvo k nej nemohla ex lege nadobudnúť obec.

26. V sporovom konaní, ako je aj toto konanie, sa uplatňuje prejednacia zásada, podľa ktorej je zásadne vecou strán sporu tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť (navrhovať)

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno). Zákon ukladá strane povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto právna norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané, a súčasne určuje aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

27. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel. Jeho zmyslom je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie v spore (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v a ) resp. dostal sa do situácie dôkaznej núdze, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno je teda typickým inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi.

28. Základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986) je v tom, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby sa preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia. Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená ( ). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera bude, aby túto domnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný dôkaz zlej viery nadobúdateľa a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí preukázať (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. , rozsudok NS SR sp. zn. z 25.2.2021).

29. Bolo teda na žalobcovi, aby v konaní produkoval dôkazy, ktorými by jednoznačne a nesporne preukázal, že žalovaní spornú parcelu nenadobudli dobromyseľne. Takéto dôkazy podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nepredložil (o nedobromyseľnosti žalovaných nesvedčia ich listy z roku 2012, 2017, lebo v tom čase už vydržali nehnuteľnosť), nevyplynuli ani zo svedeckých výpovedí alebo listinných dôkazov. Žalobcovi sa teda nepodarilo spochybniť žalovanými tvrdenú dobromyseľnosť pri vstupe do držby a užívaní spornej nehnuteľnosti v lehote potrebnej pre jej vydržanie.

30. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v neprospech žalobcu, s čím tento v odvolaní polemizuje a podáva svoj výklad hodnotenia dôkazov. Odvolací súd v súvislosti s námietkami žalobcu k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 14.9.2011, podľa ktorého „...Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( , od 1.7.2016 , ). Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa (viď R 42/1993). Práve v súvislosti s týmto konštatovaním odvolací súd poukazuje i na to, že tak ako aj v súčasnosti účinný ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z označných dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je

povinný vykonať všetky navrhované dôkazy (, ). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu ( napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 5. 2009 sp. zn. , sp. zn. ).

31. K ďalším skutočnostiam uvádzaným v odvolaní odvolací súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. ).

32. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. , ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. , , ).

33. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a preto postačuje len odkázať cez na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

34. Žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, preto im odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania ( v spojení s ).

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie

je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).