Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-67-2020.pdf
PDF · 127.59 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/67/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkýň 1/ D. G., M.. F., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., J. XX, zast. JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, so sídlom Košice, Rázusova 1 a 2/ J. U., M.. F., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., U. XX, proti žalovaným 1/ I. I.Í., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., R. XXX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Anton Hencovský a spol., so sídlom Košice, Františkánska 3, 2/ J. F., nar. XX.X.XXXX a 3/ G. F., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom I. D. XXX, S. C. R., o určenie nehnuteľnosti do dedičstva, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku 13C/119/2010 z 20. 11. 2019 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Priznáva žalobkyni 1/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
V právnom vzťahu medzi žalobkyňou 2/ a žalovanými náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd") v poradí tretím rozsudkom určil, že pozemok parc. č. 134, záhrada o výmere 414 m2, zapísaný na LV č. XXX, okres Y. V., B. Y. - Y., kat. územie Y. patrí do dedičstva po I. H., nar. XX.X.XXXX, zomretom dňa XX.X.XXXX, ženatého s Z. H. M.. H., zomretou dňa XX.XX.XXXX, otcovi I. F. M.. H., nar. X.XX.XXXX, zomretej XX.X.XXXX, naposledy bytom Y. Č.. XXX (I.). O trovách konania rozhodol, tak, že vo vzťahu žalobkyne 1/ a žalovaného 1/ priznal žalobkyni 1/ právo na náhradu trov konania proti žalovanému 1/ vo výške 100 % (II.), vo vzťahu žalobkyne 1/ a žalovaných 2/ a 3/ stranám sporu náhradu trov konania nepriznal (III.) a vo vzťahu žalobkyne 2/ a žalovaných 1/,2/ a 3/ stranám sporu náhradu trov konania nepriznal (IV.).
2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že pôvodná žalobkyňa R. F., právna predchodkyňa žalobkýň, sa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou pozemku parcelné číslo 134 - záhrada vo výmere 414 m2 zapísaného na liste vlastníctva č. XXX, okres Y. V., B. Y. - Y.Z. v podiele 1/2 a spoluvlastnícky podiel 1/2 k pozemku parcelné číslo 134 záhrada vo výmere 414 m2 zapísaného na LV č. XXX, okres Y. V., B. Y. - Y., katastrálne územie Y. sa určuje do dedičstva po N. F., nar. XX.X.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX. Skutkovo žalobu odôvodnila tým, že predmetnú parcelu pôvodne nadobudli starí rodičia jej zomrelého manžela I. H. a Z. H. M.. H. a to titulom písomnej zámennej zmluvy, ktorá sa nezachovala, uzavretej s právnym predchodcom žalovaného, s jeho pradedom N. I.. Od uzavretia zámennej zmluvy bola parcela č. 134 užívaná starými rodičmi nebohého manžela žalobkyne spolu s parcelou č. 133, pričom v teréne tieto parcely neboli oddelené. Ešte počas svojho života darovali starí rodičia jej manžela parcelu č. 134 svojej dcére I.M. F. M.. H., ktorá rovnako užívala obidve parcely (parc. č. 133 a 134) nerušene spolu s manželom Š. F.. Manžel žalobkyne N. F. bol synom I. F. M.. H. Z. Š. F.. Niekedy
v roku 1952 I. F. darovala parcely č. 133 a 134 rovným dielom pôvodnej žalobkyni a jej manželovi. Na základe rozhodnutia odboru pre výstavbu, rady Okresného národného výboru v Košiciach zo dňa 20.7.1956 bolo žiadateľovi - manželovi pôvodnej žalobkyne N. F., povolené na parc. č. 133 postaviť rodinný dom. Následne žalobkyňa a jej nebohý manžel užívali parcelu č. 133 spolu s parcelou č. 134 po celý čas dobromyseľne a nepretržite bez toho, aby ich niekto rušil či vznášal akékoľvek vlastnícke nároky. Až 30.3.2010 žalovaný parcelu dal geodetom vykolíkovať s tvrdením, že je jeho vlastníctvom titulom dedenia a následným vyporiadaním podielového spoluvlastníctva so svojimi súrodencami. Od uzavretia zámennej zmluvy predkami nebohého manžela žalobkyne nebola žalobkyňa ani jej právni predchodcovia nikdy rušení pri výkone svojho vlastníckeho práva, o ktorom boli presvedčení a teda bola ich držba oprávnená a nepretržitá. Pôvodná žalobkyňa mala naliehavý právny záujem na deklarovaní svojho vydržania súdom v záujme umožnenia dispozície s predmetnými nehnuteľnosťami spôsobom vyplývajúcim z obsahu vlastníckeho práva.
3. V priebehu konania dňa 11.6.2012 (po prvom rozhodnutí súdu prvej inštancie vo veci, kedy žalobu zamietol pre nedostatok vecnej legitimácie) pôvodná žalobkyňa zomrela. Právnymi nástupcami po pôvodnej žalobkyni R. F. sa stali žalobkyňa 1/ D. G., žalobkyňa 2/ J. U., G. F. a J. F.. Posledne dvaja menovaní na pojednávaní dňa 18.3.2015 vzali svoju žalobu späť, preto súd konanie o v právnom vzťahu týchto žalobcov a žalovaného zastavil uznesením č.k. 13C/119/2010-196 zo dňa 4.5.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.5.2015. Po právoplatnosti tohto uznesenia podala žalobkyňa 1/ návrh na pristúpenie ďalších účastníkov na strane žalovaných a to J. F. a G. F., pretože v zmysle ustálenej judikatúry účastníkmi konania o určenie veci do dedičstva majú byť všetci dedičia osoby, po ktorej sa má vec určiť. Uznesením č.k. 13C/119/2010-206 zo 4.8.2015 súd pripustil, aby do konania na strane žalovaných ako ďalší účastníci pristúpili J. F. ako žalovaný 2/ a G. F. ako žalovaná 3/. Následne súd na návrh právnych nástupcov poručiteľky - pôvodnej žalobkyne, pripustil uznesením z pojednávania dňa 19.5.2017 úpravu petitu tak, že súd určuje, že pozemok parc. č. 134, záhrada o výmere 414 m2, zapísaný na LV č. XXX, okres Y. V., B. Y. - Y., kat. územie Y. patrí do dedičstva po I. H., nar. XX.X.XXXX, zomretom dňa XX.X.XXXX, ženatého s Z. H. M.. H., zomretou dňa XX.XX.XXXX, otcovi I. F. M.. H., nar. X.XX.XXXX, zomretej XX.X.XXXX naposledy bytom Y. Č.. XXX.
4. Súd prvej inštancie rozsudkom 13C/119/2010-371 zo 14.7.2017 žalobu zamietol. Po odvolaní sa žalobkyne 1/ proti rozsudku Krajský súd v Košiciach uznesením 9Co/448/2017-401 z 29.4.2019 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že dôsledne nevychádzal z uhorského obyčajového práva, vec nesprávne právne posúdil, keď vzhľadom na nespornú skutočnosť, že právny predchodca žalobkýň sa ujal skutočnej - reálnej držby pozemku, držba bola „po práve a poctivá“, preto, pokiaľ žalovaný 1/ tieto skutočnosti namietal, bolo jeho povinnosťou preukázať opak, na ňom je dôkazné bremeno. Za nesprávny považoval záver súdu prvej inštancie, že nemohol zisťovať, kedy začala plynúť podľa uhorského obyčajového práva 32-ročná vydržacia lehota. Aj keď v žalobe nie je uvedený presný dátum zámeny, povinnosťou súdu bolo posúdiť, kedy najneskôr mohlo dôjsť k zámene a či od tejto doby mohla uplynúť zákonom stanovená lehota na vydržanie vlastníckeho práva (podľa uhorského obyčajového práva 32 rokov), prípadne, či na daný prípad nie je potrebné aplikovať ust. § 566 ods. 1, 2 zák. č. 140/1950 Zb. V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu súd prvej inštancie po vrátení veci konal a doplnil dokazovanie, po vyhodnotení výsledkov ktorého dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
5. Súd prvej inštancie ustálil, že vzhľadom na tvrdenie žalobkýň, že ich právny predchodca I. H., T.. XX.X.XXXX, F. XX.X.XXXX, predmetnú parcelu č. 134 nadobudol vydržaním v dôsledku pokojnej a nerušenej držby počas doby 32 rokov najneskôr od roku 1900 do roku 1932, bolo potrebné na otázku vydržania aplikovať uhorské obyčajové právo platné na Slovensku do 31.12.1950, ktoré umožňovalo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti mimo pozemkovej knihy, a to aj proti vlastníkovi, ktorý bol zapísaný v pozemkovej knihe. Podľa uhorského obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju pokojne v držbe. Musel ju teda užívať vo svojom mene a nie v mene iného, ani nie ako nájomník (podľa vtedy platných predpisov), prípadne ako požívateľ alebo ako jej užívateľ. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, teda kto už na začiatku svojej držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne, že sa jej zmocnil bez právneho dôvodu alebo vedel, že patrí inému no nevrátil ju. Pri skutočnej držbe sa predpokladalo, že je po práve a poctivá; opak sa musel dokázať. Uhorské obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby (podľa tzv. stredného občianskeho zákonníka bola potrebná
počas celého priebehu vydržacej doby). V čase platnosti uhorského obyčajového práva na Slovensku platila zásada, že vlastníkom nehnuteľnosti bol (okrem výnimiek) ten, kto bol ako jej vlastník zapísaný v pozemkovej knihe; zápis v pozemkovej knihe mal teda nielen registračný ale aj hmotnoprávny charakter; vlastnícke právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe sa neprevádzalo už uzavretím zmluvy, ale až zápisom prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy (tzv. konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy); výnimku z tohto pravidla tvorilo iba nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti na základe vydržania alebo dedenie. Podľa platnej judikatúry súdov platí, že ak bola stratená zmluva uzavretá na Slovensku za platnosti uhorského obyčajového práva, ale prevod vlastníctva podľa nej nebol zapísaný na nadobúdateľa v pozemkovej knihe, nemohlo len na základe tejto zmluvy prejsť na nadobúdateľa vlastnícke právo k nehnuteľnosti; takto uzavretá zmluva však mohla byť skutočnosťou, ktorá dôvodne mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti a byť tak základom jeho dobromyseľnosti v držbe nehnuteľnosti ako jednej z podmienok vydržania. Súd argumentoval, že pri posúdení splnenia podmienok vydržania podľa uhorského obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 bolo potrebné vychádzať aj z dobovej judikatúry, podľa ktorej „k vydržaniu sa nežiada právny titul, len preukázaná malá fides prekáža vydržaniu“ (Kúria č. 1121/1889); „k vydržaniu sa nevyžaduje iustus titulus“ (Kúria č. 11.365/1895); „uplynutím lehoty 32 rokov nastáva vydržanie aj vtedy, jestli držba sa nezakladá na právnom titulu“ (Kúria č. 6352/1897); „vydržiteľ nemusí dokazovať iustum titulum; iniustus titulus musí byť dokázaný“ (Kúria č. 1122/1889); „vydržaniu nemusí prekážať okolnosť, že držiteľ sa veci zmocnil násilím“ (Kúria č. 2568/1902; „nepoctivosť bráni vydržaniu iba vtedy, jestli vydržiteľ si držbu nadobudol nepoctivým spôsobom“ (Kúria č. 3780/1889); „pri skutočnej držbe sa predpokladá, že je po práve a poctivá; opak sa musí dokázať“ (Kúria č. 2186/1903); „strana, ktorá tvrdí, že vydržanie nenastalo, lebo držiteľ si nadobudol držbu spôsobom, ktorý zákon zakazuje je povinný dokázať to, čo tvrdí“ (Kúria č. 5248/1897). Dobová judikatúra pri skutočnej držbe predpokladala dobromyseľnosť a vyžadovala konkrétny dôkaz nedobromyseľnej držby zo strany odporcu vydržania. Súd argumentoval, že aj keď predmetná zámenná zmluva v tomto konaní nebola predložená z dôvodu jej straty, na preukázanie existencie zmluvy nie je nevyhnutné predloženie jej originálu alebo kópie, ale je možné ju preukázať aj nepriamymi dôkazmi, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými je možné zistiť stav veci napr. výsluch svedkov, fyzických a právnických osôb a listín. V prejednávanej veci aj keď zámenná zmluva uzavretá medzi právnymi predchodcami žalobkýň I. H. a právnym predchodcom žalovaného 1/ N. I. s manželkou sa nezachovala a nebola súdu predložená, jej existenciu súd vyvodil z výpovede svedkov I. R., I. F., Q. I., N. T. , ktorí mali vedomosť o zámene pozemkov medzi právnymi predchodcami žalobkýň a právnymi predchodcami žalovaného 1/. Pokiaľ ide o dĺžku vydržacej doby 32 rokov, súd uviedol, že vychádzal z výpovede svedkyne N. T. ktorá uviedla, že jej babka sa prisťahovala do Kavečian v roku 1906 a už v tomto čase dlhodobo užíval pozemok parc. č. 134 I. H. spolu s manželkou. Uvádzala, že táto záhrada patrí rodine F., pretože jej otec C. I. jej hovoril, že pradedo N. I. dal tento pozemok rodine F., si nemajú robiť nárok na tento pozemok. Súd konštatoval, že keďže od uvedenej tvrdenej zámeny pozemkov uplynulo viac ako 100 rokov, vzhľadom na dĺžku uvedenej doby, objektívne nie je možné deň zámeny identifikovať, keďže svedkovia, ktorí by mohli takúto skutočnosť potvrdiť už nežijú. Z výsledkov dokazovania mal súd tiež za to, že zo strany právneho predchodcu žalobkýň I. H. išlo o oprávnenú, pokojnú a statočnú držbu pozemku parcelné číslo 134, po dobu vyžadovanú zákonom
- 32 rokov, a preto boli splnené zákonom požadované náležitosti pre vydržanie tohto pozemku I. H.B.. Podľa súdu táto doba mohla začať plynúť od 1.1.1900 a skončila 31.12.1932, keďže I. H. F. Z. XX.X.XXXX. Vzhľadom na dátum úmrtia N. I. XX.X.XXXX, s ktorými mala byť uzavretá zámenná zmluva, súd mal za to, že najneskôr 31.12.1932 uplynula vydržacia doba I. H., ktorý podľa názoru súdu splnil všetky podmienky vydržania v zmysle uhorského obyčajového práva. Súd mal za to, že ak aj zámenná zmluva nebola predložená súdu, táto zámenná zmluva mohla byť skutočnosťou, ktorá dôvodne mohla v užívateľovi predmetného pozemku I. H. vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti a byť tak základom jeho dobromyseľnosti v držbe nehnuteľnosti ako z jednej z podmienok vydržania. Právne nástupníctvo žalobkyne po I. H. a jeho manželke Z. M.. H. preukazovali tak ako je uvedené v bode 25., 26., 31. odôvodnenia rozsudku prvej inštancie a toto nebolo sporné. Z uvedených dôvodov súd žalobe ako dôvodnej vyhovel.
6. O trovách konania vo vzťahu žalobkyne 1/ a žalovaného 1/ súd rozhodol podľa ust. § 255, ods. 1 CSP a žalobkyni 1/, ktorá bola v konaní plne úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému 1/ vo výške 100 %. O trovách konania vo vzťahu žalobkyne 1/ a žalovanými 2/ a 3/ súd rozhodol podľa ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V danom prípade žalovaní 2/ a 3/ boli stranou sporu na strane žalovaných len z dôvodu, že boli dedičmi po svojej neb. babke R. F. - pôvodnej žalobkyni a do konania ich navrhla pribrať
žalobkyňa 1/. O trovách konania vo vzťahu žalobkyne 2/ a žalovaných 1/ až 3/ súd rozhodol podľa ust. § 255, ods. 1 CSP a žalobkyni 2/, ktorá bola v konaní plne úspešná, trovy nepriznal, lebo jej v konaní preukázateľne nevznikli.
7. Rozsudok vo výroku I. a II. napadol včas podaným odvolaním žalovaný 1/ z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP t.j., súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo ku porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zamietne žalobu a prizná žalovanému 1/ nárok na plnú náhradu trov konania. Odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania nevyplýva oprávnená, pokojná a statočná držba tohto pozemku po dobu 32 rokov I. H. a ani žiadne uzavretie písomnej zámennej zmluvy. Tvrdil, že sa nepreukázalo užívanie predmetného pozemku I. H.. Súd vychádzal z existencie písomnej zámennej zmluvy, pričom nemal ustálenú a ani náležite odôvodnenú otázku subjektov tejto zmluvy. V bode 77. odôvodnenia rozsudku najskôr súd v úvode vety vychádza zo zámennej zmluvy, ktorú uzatvárali na jednej strane I. H. a na strane druhej N. I. a jeho manželka (alternatíva „1+2“), avšak v tom istom bode uvádza súd následne aj zámenu pozemkov medzi právnymi predchodcami žalobkýň (t.j. nielen I. H., ale zrejme aj jeho manželkou Z. H.) a právnymi predchodcami žalovaného 1/ (alternatíva „2+2“), čo si vzájomne odporuje. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ako sa súd vysporiadal s tým, že pôvodná žalobkyňa neb. R. F. v žalobe uvádzala uzavretie zámennej zmluvy medzi I. H. Z. Z. H. na jednej strane a N. I. na strane druhej (alternatíva „2+1“), kým aktuálna žalobkyňa D. G. bola podľa podania z 24.3.2017 toho názoru, že zámenná zmluva bola uzavretá na jednej strane medzi I. H. Z. Z. H. a na strane druhej N. I. Z. Z. I. (alternatíva „2+2“),. Právny zástupca žalobkýne pritom uviedol na pojednávaní dňa 23.10.2019 po prvýkrát aj ďalšiu alternatívu, a to že táto zámenná zmluva mala byť pravdepodobne uzavretá iba medzi I. H. a N. I.. Súd sa nevysporiadal v rozhodnutí s rozsiahlymi podstatnými námietkami žalovaného 1/, ktoré boli obsahom vyjadrenia žalovaného zo dňa 3.5.2017. Rozhodnutie súdu je podľa žalovaného nepresvedčivé ako aj nedostatočne odôvodnené, čo spôsobuje vadu nepreskúmateľnosti. Súd prvej inštancie existenciu zámennej zmluvy dôvodil výpoveďami svedkov I. R., I. F.D., Q. I. Z. N. T.. Žalovaný 1 /namietal, že Q. I. nebol súdom vypočutý. V súdnom spise sa nachádzajú iba dve diametrálne rozdielne čestné prehlásenia Q. I., čo vzbudzuje pochybnosti o jeho hodnovernosti. Kým v čestnom prehlásení zo dňa 19.3.2007 uvádza Q. I. užívanie spornej parcely rodinou I. aj v minulosti (predkami žalovaného), vo vyhlásení zo dňa 30.8.2010 uvádza dlhodobé užívanie spornej parcely rodinou F. ako aj titul užívania v podobe výmeny za inú parcelu v katastri obce Y.. Ani tento rozpor nebol súdom žiadnym spôsobom vyhodnotený. Svedkyne nežili v období, keď malo dôjsť ku údajnému 32 ročnému užívaniu predmetnej záhrady a ku jej vydržaniu (svedkyňa R. sa narodila XX.X.XXXX, svedkyňa F. sa narodila XX.X.XXXX, svedkyňa T.Á. sa narodila XX.XX.XXXX), teda z ich výsluchov nemožno vyvodzovať skutočnosti, ktoré sa mali týkať obdobia rokov 1900 - 1932. Svedkyňa T. sa vyjadrovala vo všeobecnej rovine, že jej babka rozprávala, že záhrada vedľa rodinného domu rodiny F. patrí rodine F.. Z výpovede svedkyne F. vyplýva, že jej vedomosť o zámene sa opierala výhradne o skutočnosť, že jej to mal povedať pán Z.. Súd v tejto súvislosti opomenul vyhodnotiť rozpor medzi uvedeným tvrdením svedkyne a výpoveďou svedka Z., ktorý pri výsluchu na pojednávaní dňa 28.9.2016 uviedol, že sa nikdy s pani F. nerozprával o výmene pozemkov. Odvolateľ dôvodil, že i svedkyňa I. R. o údajnej zámene počula ako dieťa. K plynutiu vydržacej lehoty žalovaný uviedol, že súd vychádzal z nepodložených tvrdení žalobkýň, ktoré tvrdili, že lehota mohla začať plynúť od 1.1.1900, pričom odvolateľ mal za to, že šlo o účelové tvrdenia aby 32 ročná vydržacia lehota uplynula ešte počas života I. H., Y. F. S. XX.X.XXXX.
8. Žalobkyňa 1/ s názormi žalovaného 1/ uvedenými v odvolaní nesúhlasila a mala za, že rozsudok namietané vady nevykazuje, a preto odvolacie námietky žalovaného 1/ nie sú spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. V zmysle ustálenej judikatúry platí, že rozsudok súdu nemusí v odôvodnení dávať odpoveď na všetky právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom prejednávanej veci, ale len na tie, ktoré sú skutkovo a právne relevantné a podstatné vo vzťahu k meritu veci. Žalobkyňa je toho názoru, že súd prvej inštancie sa s takýmito otázkami v odôvodnení rozsudku dostatočne vyporiadal, vychádzajúc pritom aj z právnych a skutkových záverov odvolacieho súdu, vyjadrených v jeho uznesení sp. zn. 9Co/448/2017 z 29.4.2019. Žalobkyňa tvrdila, že výpovede svedkov možno považovať za hodnoverné a zhodne potvrdzujúce dlhodobé obhospodarovanie spornej parcely č. 134 predkami žalobkýň, pričom treba poukázať aj na to, že viacerí svedkovia sú dokonca príbuzní žalovaného 1/ a zároveň osoby, ktoré bývajú (bývali) v bezprostrednom susedstve so spornou parcelou.
Navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
9. Žalovaný 1/ zotrval v plnom rozsahu na podanom odvolaní.
10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného 1/ ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 6.5.2021 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.
11. Žalovaný 1/ uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b/, f/ a h/ CSP t. j, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke. Vady v skutkových zisteniach súdu spočívajú v nesprávnom postupe súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne prihliada na skutočnosti, ktoré preukázané neboli. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP.
14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil súd iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak, nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
15. Uplatnené odvolacie dôvody neboli podľa názoru odvolacieho súdu naplnené. Argumenty žalovaného 1/ v odvolaní, sú vo svojej podstate len zopakovaním skutočností uvádzaných v jeho vyjadreniach v konaní na súde prvej inštancie, ktoré však nemôžu viesť k inému rozhodnutiu vo veci, pretože súd dôkazy vykonané v nej vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
16. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel a závery, ktoré prijal primerane vysvetlil, ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
17. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a na doplnenie uvádza:
18. V sporovom konaní, ako je aj toto konanie, sa uplatňuje prejednacia zásada, podľa ktorej je zásadne vecou strán sporu tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť (navrhovať) dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno). Zákon ukladá strane povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
19. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel. Jeho zmyslom je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie v spore (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 157 a § 132 ods. 1 CSP) resp. dostal sa do situácie dôkaznej núdze, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno je teda typickým inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi.
20. V zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/448/2017-401 z 29.4.2019 vzhľadom na nespornú skutočnosť, že právny predchodca žalobkýň sa ujal skutočnej - reálnej držby pozemku, držba bola „po práve a poctivá“, preto, pokiaľ žalovaný 1/ tieto skutočnosti namietal, bolo jeho povinnosťou preukázať opak, na ňom je dôkazné bremeno.
21. Pre vydržanie je rozhodujúci stav v prírode v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu tento pozemok v príslušných hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí. Bolo teda na žalovanom aby v konaní, pokiaľ namietal nedobromyseľnosť reálnej držby spornej parcely právnymi predchodcami žalobkýň, produkoval jednoznačné dôkazy, ktorými by nesporne túto skutočnosť preukázal. Takéto dôkazy podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nepredložil a nevyplynuli jednoznačne ani zo svedeckých výpovedí alebo listinných dôkazov. Žalovanému sa teda nepodarilo spochybniť žalobkyňami tvrdenú dobromyseľnosť ich právnych predchodcov pri držbe a užívaní spornej parcely, čo viedlo k jeho neúspechu v konaní.
22. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v neprospech žalovaných, s čím žalovaný 1/ v odvolaní polemizuje a podáva svoj výklad hodnotenia dôkazov. Odvolací súd v súvislosti s námietkami žalovaného k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 204/2009 zo 14.9.2011, podľa ktorého „...Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p., od 1.7.2016 § 191 ods. 1, 2 CSP). Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri
ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Práve v súvislosti s týmto konštatovaním odvolací súd poukazuje i na to, že tak občiansky súdny poriadok ako aj v súčasnosti účinný civilný sporový poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy (§ 185 ods. 1, 2 CSP). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu ( napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 5. 2009 sp. zn. 3Co 5/2009, sp. zn. 3Cdo 80/2009).
23. V súvislosti s prejavom nespokojnosti odvolateľa s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97 <http://merit.slv.cz/II.US4/97>, II. ÚS 3/97 <http://merit.slv.cz/II.US3/97>). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04 <http://merit.slv.cz/I.US50/04>, III. ÚS 162/05 <http://merit.slv.cz/III.US162/05>, I. ÚS 140/2017).
24. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.
25. Žalobkyne boli v odvolacom konaní úspešné, preto odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania (§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP) žalobkyni 1/. Žalobkyni 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo jej v odvolacom konaní žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovaní, ktorí v konaní neboli úspešní, nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)