Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Sa-50-2021.pdf
PDF · 130.81 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/50/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: G. M., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník R. demokratickej a ľudovej republiky, cestovný doklad č.: XXXXXXXXX, zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 28.04.2021, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA9-3-037/2021-AV zo dňa 19. marca 2021, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 28.04.2021, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1 SSP, doručenou dňa 07.05.2021 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) žalobca domáhal zrušenia v záhlaví uvedeného rozhodnutia o predĺžení zaistenia, nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a žiadnemu z účastníkov navrhol nepriznať nárok na náhradu trov konania. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 písm. b/ a ods. 4 písm. b/, zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), pričom rozhodnutie žalovaného označil za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nenáležitého odôvodnenia, spočívajúceho v nespoľahlivo zistenom skutkovom stave a jeho nesprávnom právnom posúdení.
2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC namietol stanovenú dĺžku predĺženia doby zaistenia na čas do 15.06.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011, v zmysle ktorých: „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“ a v nadväznosti na uvedené argumentoval, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. S poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 1SZa/4/2015 uviedol že „Akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy,
pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, po prípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená.“ Vyňal tiež z odôvodnenia rozsudku KS v Bratislave č.k. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018: „Avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu a predpokladanej doby ich vybavenia je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné, nedostatočné a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.“
3. Žalobca konštatoval, že žalovaný ho zaistil na dobu potrebnú, pričom najmä poukazom na konkrétne administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom jeho vyhostenia vykonať, neodôvodnil, prečo stanovil dĺžku doby zaistenia práve do 15.06.2021. Žalovaný podľa neho nedôvodne predlžuje dobu jeho zaistenia, pričom ignoruje ust. § 88 ods. 4 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého možno výkon zaistenia predĺžiť z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad. V jeho prípade ani jeden zo zákonných dôvodov nebol naplnený, pretože z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že sa sám dostavil na stránkové pracovisko správneho orgánu za účelom žiadosti o pobyt a teda spoluprácu preukázal a disponuje cestovným dokladom a teda dôvod predĺženia za účelom vystavenia cestovného dokladu nie je daný. Nie je teda možné skúmať ani otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov vedúcich k vyhosteniu. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie o zaistení vyplýva žalovanému aj z hľadiska účelnosti zaistenia (§ 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC), tzn. že nielen počas samotného zaistenia ale už pri vydávaní rozhodnutia musí, na základe doposiaľ zistených informácií a vykonaných úkonov načrtnúť možný scenár dosiahnutia účelu zaistenia. Svoje námietky opakovane podporil rozsudkom NS SR, sp. zn. l SZa/4/2015 a napokon poukázal na rozsudok sp. zn. 9Sža/22/2010, v ktorom NS SR konštatoval: „vzhľadom na závažnosť zásahu do subjektívnych práv účastníka konania, ktorému sa predlžuje lehota zaistenia na maximálne možnú dobu zaistenia, nepovažuje za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloženým a z právneho hľadiska blanketným spôsobom vyhotovenia rozhodnutia.“
4. Vo vyjadrení zo dňa 04.05.2020 žalovaný oznámil, že žalobca bol dňa 30.04.2021 zo zaistenia prepustený a jeho neoprávnený pobyt na území SR bol vyriešený administratívnym vyhostením s uložením lehoty na vycestovanie. K skutočnostiam uvedeným v žalobe uviedol, že nikdy nepredlžoval lehotu zaistenia nad šesť mesiacov, ako konštatoval zástupca žalobcu a predĺženie zaistenia bolo realizované len v rámci šiestich mesiacov. Žalobcu zaistil dňa 15.12.2020 a určil maximálnu lehotu zaistenia do 21.03.2021 a teda nevyužil maximálnu dobu zaistenia t. j. šesť mesiacov a tak bolo dňa 19.03.2021 predĺžené zaistenie do 15.06.2021, čo predstavuje spolu lehotu šesť mesiacov.V prípade predĺženia zaistenia v rámci šiestich mesiacov nie je v zmysle uvedeného potrebné splnenie zákonnej požiadavky nespolupráce, resp. nevydanie náhradného cestovného dokladu.
5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.
6. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 19.03.2020, č.p. PPZ-HCP-BA9-3-037/2020-AV, žalovaný na účel administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia do 15.06.2021. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 05.08.2019 sa žalobca za účelom podania žiadosti o pobyt na území SR dostavil na jeho stránkové pracovisko a predložil cestovný pas Alžírska č. 187248236, platný od 18.09.2018 do 17.09.2028. Kontrolou oprávnenosti pobytu však bolo zistené, že na území Slovenskej republiky ani členských štátov nemá udelený žiaden druh pobytu ani vízum a v informačných systémoch policajného zboru bola v schengenskom informačnom systéme SIS 2 zistená pozitívna lustrácia v zmysle článku 96 Schengenského dohovoru zo dňa 14.06.2017, číslo identifikačného zápisu R Záznam platný do 02.05.2023 bol vytvorený v Rakúsku, z dôvodu odopretia vstupu alebo pobytu občanom tretích krajín v schengenskom priestore, s prijatým opatrením vo vnútrozemí: odovzdať osobu orgánu cudzineckej polície za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru. Na základe uvedeného, správny orgán požiadal o preverenie aktuálnosti a ďalších dôvodov záznamu orgány Rakúska, ktoré uviedli, že sa na území Rakúska dopustil opakovanej drogovej a násilnej trestnej činnosti, na základe čoho mu bola ukončená doplnková ochrana a z územia Rakúska bol vyhostený, s uložením zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov do 02.05.2023, do kedy je platný záznam. Z uvedených
dôvodov a v súlade so smernicou Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín, bol žalobca dňa 05.08.2020 podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z. z. zaistený na výkon vyhostenia na dobu do 05.02.2021 a bol umiestnený do ÚPZC Medveďov, kde dňa 27.08.2020 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žiadosťou o azyl zanikol účel zaistenia a dňa 27.10.2020 bol v zmysle ust. § 90 ods. 2 písm. b/ bod 1 ZoPC prepustený. Následne bol zaistený podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/ ZoPC a umiestnený v ÚPZC Medveďov. Dňa 18.11.2020 bol oboznámený s rozhodnutím Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany, ktoré toho istého dňa nadobudlo aj právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 08.12.2020, o čom bol správny orgán upovedomený dňa 14.12.2020, na základe čoho bol žalobca dňa 15.12.2020 v zmysle ust. § 90 ods. 2 písm. b/ bod 1 ZoPC, z dôvodu zániku účelu zaistenia prepustený. Po kontrole jeho cestovného pasu Alžírska, platného od 18.09.2018 do 17.09.2028 bolo zrejmé, že nemá na území SR ani členských štátov udelený žiaden druh pobytu ani vízum, na základe čoho bol podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ v spojení s ust. § 85 ods. 1 ZoPC zaistený na dobu potrebnú, najviac však do 21.03.2021, v ktorej však nebolo možné realizovať výkon vyhostenia a preto ju bolo potrebné predĺžiť. 7. Dňa 19.03.2021 bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia pod č.p.: PPZ-HCP- BA9-3-036/2020-AV, v ktorej uviedol, že nemá žiadne zdravotné ťažkosti, nežiada o lekárske vyšetrenie ani o právneho zástupcu, nie je pod vplyvom liekov, alkoholu, netrpí stresovou záťažou ani psychickým ochorením, ktoré by ovplyvňovalo jeho výpoveď a konanie na správnom orgáne. Nemá pri sebe žiadnu finančnú hotovosť, manželka by mu vedela nejaké peniaze poskytnúť, momentálne je však nezamestnaná. Tiež uviedol, že v domovskej krajine mu nehrozí trestné stíhanie, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov, alebo iné neľudské zaobchádzanie, vycestovaniu do domovskej krajiny mu nebránia žiadne prekážky, môže a aj chce sa tam dobrovoľne a slobodne vrátiť. Nežiadal o vyrozumenie Veľvyslanectva Alžírska, rodinných príslušníkov, ani o pomoc z Centra právnej pomoci a ani o udelenie azylu na území SR. Žalovaný uviedol, že žalobca mal na území členských štátov zakázaný pobyt už v čase uzavretia manželstva, čiže musel vedieť, že spoločný život s manželkou na Slovensku alebo v Rakúsku viesť nemôže, naviac skutočnosti ohľadom právoplatne uzavretého manželstva, spolužitie či existenciu dvoch spoločných detí, o ktoré sa riadne nestaral, nevedel nijako hodnoverne preukázať, svojím pričinením sa dostal do výkonu trestu a následne bol deportovaný do domovskej krajiny. K legalizácii pobytu, resp. k odpusteniu zákazu vstupu nevykonal žiadne úkony a v prípade jeho vrátenia do domovskej krajiny, sa úroveň jeho súkromného a rodinného života nezmení, nemá žiaden stabilný príjem a bez oprávneného pobytu nemôže na území SR ani legálne pracovať, čiže nemá žiadnu možnosť svoje deti ani materiálne zabezpečiť. 8. Predĺženie doby zaistenia určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. do 15.06.2021. Uvedenú dobu považoval za postačujúcu aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca je držiteľom platného cestovného dokladu. Doba zaistenia sa môže skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presne sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože je limitovaná množstvom ďalších nadväzujúcich faktorov. Žalobca je štátnym príslušníkom krajiny mimo Európy, v domovskom štáte mu nehrozí trestné stíhanie, smrť, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov, alebo iné neľudské zaobchádzanie. K tomu žalovaný dospel na základe zistení o krajine pôvodu, jej politickej a bezpečnostnej situácii a dodal, že počas celej predĺženej doby zaistenia bude v súlade s ust. § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC skúmať, či trvá účel zaistenia. 9. Tiež konštatoval, že sa zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia v zmysle ust. § 89 ods. 2 ZoPC, ktorých udelenie je oprávnením policajného útvaru, na základe vlastných zistení a podkladov, bez povinnosti ich aplikácie za každých okolností. Zaistenie žalobcu nimi nenahradil s prihliadnutím na jeho osobu, pomery, mieru ohrozenia, možnosti riadneho preukazovania totožnosti, hodnoverného zabezpečenia ubytovania, ako aj starostlivosti o svoju osobu po stránke sociálnej, integračnej a zdravotnej, ale aj po stránke jeho finančných možností na území SR a členských štátov, ktorú nepreukázal vierohodne. Žalovaný v rozhodnutí proklamoval, že pri zaistení žalobcu rešpektoval aj jeho súkromný a rodinný život v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a poznamenal, že na území členských štátov nemal nikdy udelený pobyt, rodinný život na území SR mal možnosť riešiť od roku 2016, čo neurobil a nepožiadal ani orgány Rakúska a skrátenie doby zákazu vstupu. Vyhostením sa jeho rodinný život nijako nezmení, nakoľko v jeho realizácii nedošlo k žiadnym zmenám. Jeho tvrdenie, že na území SR má manželku a dve deti nijako nepodložil a naviac jedno z detí je podľa jeho vyjadrenia v starostlivosti sociálnych pracovníkov Rakúska. Výkonom rozhodnutia o vyhostení tak nedôjde k závažnému zásahu do jeho práv a slobôd, nakoľko spôsob, akým viedol svoj rodinný a súkromný život doteraz, môže viesť aj v iných krajinách mimo SR a členských štátov,
naviac údajný sobáš s manželkou uzavrel v čase, kedy mu bol pobyt na ich území už zakázaný, čoho si musel byť vedomý. 10. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia účastníkov konania a zástupcu žalobcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná, podľa ust. § 229 SSP ju zamietol.
11. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 12. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 13. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 14. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 15. Podľa § 225 ods. 1, 2 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť.
16. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
17. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
18. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
19. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie, 20. Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. 21. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 22. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 23. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 24. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b/ môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 25. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
26. Podľa § 61a ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, môže zotrvať na území Slovenskej republiky počas lehoty na vycestovanie podľa § 83 ods. 1.
27. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“ V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.
28. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.
29. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.
30. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
31. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo však nie je absolútne nedotknuteľné. Štát môže do tohto práva zasiahnuť, ak je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrane zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
32. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobcovi bola doba pôvodného zaistenia do 21.03.2021 predĺžená o ďalšie tri mesiace do 15.06.2021. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie jeho osobnej slobody, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nemožno dôsledne predbežne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu predĺženia zaistenia žalovaný určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 ZoPC na tri mesiace, nakoľko žalobca nemal na pobyt na území SR udelený žiaden druh pobytu ani víz.
33. Článok 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc (ďalej aj „Nariadenie č. 399/2016“), vyžaduje pre plánovaný pobyt na území členských štátov platný cestovný doklad, oprávňujúci držiteľa prekročiť hranicu, pričom jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov (od tejto podmienky možno upustiť v odôvodnenej núdzovej situácii) a musel byť vydaný počas posledných 10 rokov. Platné vízum, ak sa podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 vyžaduje, s výnimkou prípadu, ak sú cudzinci držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza; zdôvodnenie účelu a podmienky plánovaného pobytu a dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do krajiny pôvodu, alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom; nejde o osoby, na ktoré bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia vstupu; nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.
34. Prvýkrát bol žalobca zaistený dňa 05.08.2020 na dobu najviac do 05.02.2021, za účelom administratívneho vyhostenia, dňa 27.08.2020 požiadal o udelenie azylu na území SR, čím účel jeho zaistenia zanikol, avšak rozhodnutím zo dňa 18.11.2020 mu Migračný úrad Ministerstva vnútra SR azyl neudelil a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu na území SR a dňa 15.12.2020 bol žalobca po tom, ako bolo žalovanému toto rozhodnutie doručené, zo zaistenia prepustený. Následne po kontrole, toho istého dňa, sa síce vedel preukázať pasom Alžírska, platným do 19.09.2028, nevedel sa však preukázať udelením žiadneho druhu pobytu na území SR alebo vízom a tak bol zaistený opäť, do 15.06.2021, na účely realizácie administratívneho vyhostenia.
35. Nevyhnutnosť administratívneho vyhostenia rezultuje Článok 6 Nariadenia č. 399/2016, ktorý okrem iného od cudzinca vyžaduje, aby nešlo o osobou, na ktorú bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia vstupu; nepokladá sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu a najmä nebolo naňho z takéhoto dôvodu vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu. Žalobca má v zmysle článku 96 Schengenského dohovoru pozitívnu lustráciu v schengenskom informačnom systéme SIS 2, číslo identifikačného zápisu ATFIS1100479104000001. Záznam bol vytvorený dňa 14.06.2017 v Rakúskej republike a je platný do 02.05.2023, s prijatým opatrením vo vnútrozemí: odovzdať osobu orgánu cudzineckej polície za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru. Je teda nesporné, že do schengenského priestoru má zákaz vstupu na dobu 5 rokov, z dôvodu
vyhostenia z územia Rakúskej republiky v roku 2017. Do zák.č. 404/2011 Z.z. bola zák.č. 342/2007 Z.z. transponovaná Smernica Rady 2001/40/S z 28.05.2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorej cieľom je umožniť uznávanie rozhodnutí o vyhostení, vydaných príslušným orgánom v členskom štáte, proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu. Slovenská republika je podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR viazaná medzinárodnými zmluvami, je súčasťou Schengenského priestoru, pričom žalobca je občanom štátu, ktorý nie je jeho súčasťou, je nežiaducou osobou v Rakúskej republike a titulom toho, že oba štáty sú súčasťou Európskeho hospodárskeho a Schengenského priestoru, je nežiaducou osobou aj v Slovenskej republike. Od roku 2017, kedy mu v dôsledku trestnej činnosti bol uložený trest odňatia slobody a súčasne odňatá udelená doplnková ochrana, sa v Schengenskom priestore pohyboval nelegálne, preto v záujme národnej a verejnej bezpečnosti a v záujme predchádzania zločinnosti nie je žiadúce, aby v rámci krajín Schengenského priestoru, do ktorého vstúpil nelegálne a za statusu zakázaného vstupu do tohto priestoru, z ktorého bol do roku 2022 vyhostený, zdržiaval bez dokladov i napriek tomu, že krajiny Európskej únie sú všeobecne uznávané ako krajiny s vyspelou demokraciou, toleranciou a humánnym prístupom k cudzincom.
36. Preskúmavané rozhodnutie považuje správny súd za súladné aj s ust. § 88 ods. 1 a 4 ZoPC, s článkom 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a aj so zásadou proporcionality a verejného záujmu, ktorý je nadriadený súkromnému záujmu žalobcu, pretože jeho vydaním žalovaný neprimerane nezasiahol ani do súkromného života žalobcu, nakoľko ním uvádzané rodinné väzby a realizovanie spoločného života na území Slovenskej republiky, žiadnym spôsobom nepreukázal.
37. Tiež zastáva názor, že časové rozpätie predĺženia zaistenia žalobcu nie je účelové ani nedôvodné, neprekračujúce šesť ani dvanásť mesačnú lehotu akceptovanú ust. § 88 ods. 4 ZoPC a namietané riadne neodôvodnenie tohto rozpätia sa vzhľadom k množstvu a nepredvídateľnosti počtu nevyhnutných úkonov i s ohľadom na celkový profil žalobcu, ako nedôveryhodnej osoby, predstavujúcej ohrozenie verejného poriadku, javí ako programové a účelové. V tomto prípade je doba zaistenia predĺžená o tri mesiace preukázateľne nevyhnutná a súčasne primeraná a postačujúca na vyvíjanie činností smerujúcich k naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok, na územie Alžírska, pričom súd poznamenáva, že námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán prekročil minimálne hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá ZoPC na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 15.06.2021, a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil.
38. Žalobca bol zo zaistenia z dôvodu podľa ust. § 61a ods. 1 písm. e/ prepustený dňa 30.04.2021, čo tiež vyvracia teóriu o nenaplnení účelu, ktorým je reálnosť vyhostiteľnosti a v kontexte uvedeného je teda bez akejkoľvek relevancie námietka žalobcu o neodôvodnení dĺžky doby zaistenia konkrétnymi úkonmi, resp. nezaoberania sa účelnosťou a efektívnosťou zaistenia v dostatočnej miere.
39. Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, vyplýva, že „limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark.. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.“
40. Aj Výbor pre ľudské práva konštatoval, že fakt, že osoba vstúpila na územie ilegálne, môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby, ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a
zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
41. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, riadne sú odôvodnené aj žalobcom namietané nedostatky, rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP zamietol.
42. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.
43. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.
Poučenie:
Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.
2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ ; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).