Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sža/22/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci

navrhovateľa: M. R., nar. X., štátny príslušník Bangladéšskej ľudovej republiky, bez cestovného

dokladu, t. č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený

JUDr. B. B., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica,

Štefánikovo nábrežie č. 7, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. UHCP-BB-BB-

AV-10-002/2010 zo dňa 01.06.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v

Trnave č.k. -19 zo dňa 26.08.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. -19

zo dňa 26. augusta 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu č. UHCP-BB-BB-AV-10-

002/2010 zo dňa 1. júna 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. -19 zo dňa 26.08.2010 potvrdil

rozhodnutie č. UHCP-BB-BB-AV-10-002/2010 zo dňa 01.06.2010, ktorým odporca podľa § 62

ods. 3 o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

v platnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), na účel administratívneho vyhostenia

z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), predĺžil s účinnosťou od 08.06.2010 lehotu

zaistenia, určenú rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica

o zaistení navrhovateľa č. UHCP-65-5/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 zo dňa 10.12.2009, na čas

nevyhnutne potrebný k realizácii uvedeného opatrenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov v lehote

do 08.06.2011.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že z predloženého spisového materiálu mal

za preukázané, že rozhodnutím zo dňa 10.12.2009 odporca zaistil navrhovateľa do 08.06.2010.

Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.12.2009. Poukázal na to, že ustanovenie

§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov hovorí jasne o predpokladoch predĺženia lehoty zaistenia.

Ide o dve situácie. Prvou je, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon vyhostenia, sa

tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje, druhou je situácia, že napriek

vykonaným úkonom zastupiteľský úrad nevydá náhradný cestovný doklad v lehote počas zaistenia.

Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že

v rozhodnutí odporcu chýbajú konkrétne úkony potrebné na úkon vyhostenia, ktoré odporca

vykonal. K uvedenej námietke krajský súd uviedol, že v administratívnom spise, do ktorého mohol

nahliadnuť tak navrhovateľ, ako aj jeho zástupca, sú zdokladované úkony, ktoré vykonal odporca,

a to, že dňa 29.12.2010 požiadal Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie v evidenciách policajných

orgánov Bangladéšskej ľudovej republiky a dňa 16.12.2009 požiadal Konzulárny odbor MZV SR

o sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu. Podľa krajského súdu,

skutočnosť, že tieto úkony neboli uvedené v napadnutom rozhodnutí, nespôsobila nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia, postačuje, že tieto doklady sa nachádzajú v administratívnom spise

odporcu. Podľa krajského súdu odporca postupoval správne, v súlade s § 62 ods. 3 zákona o pobyte

cudzincov, keď predĺžil zaistenie navrhovateľa, a preto krajský súd rozhodnutie odporcu podľa

, v platnom znení (ďalej len

„“) potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( )

a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f)

). Uviedol, že rozhodnutím odporcu o predĺžení lehoty zaistenia bol porušený zákon a

vyjadril svoj nesúhlas s tvrdením, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia je potrebné pre účely

administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. V odvolaní poukázal na § 62 ods. 1 a

3 zákona o pobyte cudzincov a na čl. 15 a 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES

o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích

krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „smernica“) a na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že vnútroštátne orgány musia konať

s náležitou starostlivosťou, aby zabezpečili, že obdobie takéhoto pozbavenia slobody bude

obmedzené na čo možno najkratší čas. Ak však konanie nie je vedené s požadovanou

starostlivosťou, pozbavenie slobody prestáva byt' oprávnené z hľadiska článku 5 ods. l písm. f)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V odvolaní navrhovateľ uviedol, že Krajský súd v Trnave neuznal jeho námietku, že

z napadnutého rozhodnutia nevie, aké prekážky pre vyhostenie existujú, v dôsledku ktorých počas

lehoty trvania zaistenia 180 dní doposiaľ nebol vyhostený. Súd neuznal, že navrhovateľ má právo

vedieť už z rozhodnutia dôvody, prečo zastupiteľský úrad nevydal potrebné doklady na

vycestovanie, kedy taká žiadosť bola na zastupiteľský úrad zaslaná, aká bola reakcia

zastupiteľského úradu, resp. iné úkony vykonané správnym orgánom na to, aby bolo vyhostenie

zrealizované úspešne a poznať dôvody, pre ktoré sa tak doposiaľ nestalo. Súd rozhodujúci

o opravnom prostriedku vo svojom rozhodnutí tvrdil, že právny zástupca alebo zaistený sám mohol

do spisu nahliadnuť a tieto dôvody pre predlženie lehoty trvania zaistenia zistiť. S takýmto tvrdením

navrhovateľ nesúhlasil; uviedol, že správny orgán realizujúci vyhostenie nie je totožný s tým, ktorý

vydal rozhodnutie o zaistení a rozhodnutie o predlžení zaistenia. Realizáciu vyhostenia vykonáva

oddelenie cudzineckej polície v útvare policajného zaistenia pre cudzincov a ten kontaktuje orgány

za účelom vystavenia potrebných dokladov na vykonanie vyhostenia a nie správny orgán v konaní

o zaistení, ktorého je navrhovateľ účastníkom. Správny orgán, ktorý zaistenie vykonal a predlžil

jeho lehotu, tieto úkony sám nevykonával a právny zástupca nemal možnosť dohliadať počas celej

doby zaistenia navrhovateľa na správnosť ich vykonávania, ani na to, aby boli vykonávané bez

prieťahov; nemal teda možnosť zistiť, prečo vyhostenie doposiaľ vykonané nebolo. To malo byť

predmetom konania o predlžení lehoty s možnosťou účastníka konania sa k tomu vyjadriť. Preto,

okrem iného, žiadal navrhovateľ už vo svojom opravnom prostriedku proti predĺženiu, aby súd

doručil právnemu zástupcovi vyjadrenie odporcu k opravnému prostriedku.

Podľa názoru navrhovateľa, účel zaistenia je potrebné monitorovať po celý jeho čas a ak

správny orgán nedisponuje dôkazom o možnosti zrealizovať vyhostenie v „nadstavenom“ čase

na rozdiel od „predchádzajúceho“ času, nedisponuje ani dôkazom o tom, že predĺženie lehoty

zaistenia je potrebné pre vyhostenie a je dôkazom, že navrhovateľ bol zaistený bez preukázania, že

by s ním bol robený nejaký úkon potrebný pre vyhostenie, okrem tých, ktoré boli vykonané

na začiatku jeho zaistenia. Ak má byť navrhovateľ pozbavený osobnej slobody na základe nie

vlastného konania, ale na základe nekonania správneho orgánu, nemôže byť existencia takejto

skutočnosti na ujmu účastníkovi konania, a to takým závažným spôsobom, akým je zásah do jeho

slobody a na tak dlhý čas. Rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, založené len na samotnej

skutočnosti nevystavenia náhradného dokladu bez zistenia zavinenia tejto skutočnosti účastníkom

konania, na úkor zásahu do osobnej slobody, je hrubým zásahom do práv navrhovateľa vrátane

článku 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ

vlastným konaním či správaním nemaril činnosť správneho orgánu. V rozhodnutí sa nedozvedel

príčinu nevystavenia dokladu a podľa rozsudku súdu zistil, že túto príčinu ani správny orgán

v rozhodnutí uviesť nemusí a zistenie dôvodov z rozhodnutia nemusí nevyplývať, aby sa proti nim

mohol zaistený brániť.

Podľa názoru navrhovateľa nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením v rozsudku, že nie je

pravdou tvrdenie právneho zástupcu, že musí nevyhnutne nastať situácia zavinenia zo strany

navrhovateľa, aby bolo možné rozhodnúť o zaistení, resp. jeho predĺžení, pretože orgán rozhodujúci

o zaistení musí vždy, počas celého trvania zaistenia, skúmať podľa článku 15 ods. 1 smernice, či

trvá riziko úteku alebo vyhýbanie sa alebo bránenie sa procesu prípravy návratu alebo odsunu.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že

rozhodnutie odporcu ruší a vec sa mu vracia na nové konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa v stanovenej lehote nevyjadril.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie

o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje

podľa tretej hlavy piatej časti „Rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti

nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej

hlavy piatej časti s výnimkou ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel

k záveru, že rozsudok krajského súdu bolo potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia v spojení s , s tým, že deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

28. februára 2011 ( a ).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. UHCP-BB-BB-AV-10-002/2010

zo dňa 01.06.2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov na účel

administratívneho vyhostenia z územia SR predĺžil s účinnosťou od 08.06.2010 lehotu zaistenia,

určenú rozhodnutím o zaistení navrhovateľa, na čas nevyhnutne potrebný k realizácii uvedeného

opatrenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov, v lehote do 08.06.2011. Preto primárne, v medziach

odvolania, Najvyšší súd SR ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami

navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov môže byť cudzinec zaistený na čas

nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení

lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom

potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že

cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný

cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú

osobu.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia v zmysle

§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, že napriek vykonaným úkonom,

potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca, mu zastupiteľský úrad nevydal

náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety alebo splnenie podmienky, že cudzinec

dostatočne nespolupracuje.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia nesplnením oboch podmienok –

uviedol, že navrhovateľ dostatočne nespolupracoval a že odo dňa oznámenia mu zastupiteľský úrad

nevydal náhradný cestovný doklad potrebný k ďalšej realizácii k zabezpečeniu vyhostenia

navrhovateľa z územia SR.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že odporca

neodôvodnil svoje rozhodnutie, nakoľko neuviedol, v čom spočívala „nespolupráca“ navrhovateľa

a taktiež neuviedol, aké úkony smerujúce k jeho vyhosteniu vykonal, aká bola reakcia

zastupiteľského orgánu navrhovateľa a súčasne navrhovateľ poprel, že by svojim konaním alebo

správaním maril činnosť správneho orgánu a prispel by tak k márnemu uplynutiu 180-dňovej

lehoty.

Na rozdiel od názoru krajského súdu, podľa ktorého nedostatok popisu úkonov v rozhodnutí

nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia a postačuje, že tieto doklady sa nachádzajú

v administratívnom spise odporcu, Najvyšší súd SR dospel k záveru, že námietky navrhovateľa,

uplatnené v opravnom prostriedku, boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu.

Predĺženie lehoty zaistenia na maximálne možnú dobu zaistenia, ktorú zákon o pobyte

cudzincov pripúšťa, je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práv garantovaných

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie o predĺžení lehoty

zaistenia musí byť preto založené na takých podkladoch a argumentoch, ktoré nachádzajú oporu

v zákone. V danom prípade splnenie oboch zákonných podmienok, ku ktorým, podľa odporcu,

v prípade navrhovateľa došlo, tak musí byť v rozhodnutí nielen uvedené, ale v odôvodnení

rozhodnutia musí byť vyargumentované, na základe akých podkladov a úvah dospel odporca

k záveru, že navrhovateľ v danom prípade dostatočne nespolupracoval, s uvedením konkrétnych

úkonov, na ktorých navrhovateľ neparticipoval, ako aj s uvedením konkrétnych úkonov, ktoré

vykonal správny orgán na zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu zastupiteľským

úradom.

Podľa názoru Najvyššieho súdu SR bolo rozhodnutie s označením iba zákonných dôvodov,

podľa ktorých odporca navrhovateľovi predĺžil dobu zaistenia bez uvedenia konkrétnych okolností,

na základe ktorých aplikoval príslušné ustanovenie zákona o pobyte cudzincov (§ 62 ods. 3),

arbitrárnym rozhodnutím, ktoré je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

V predmetnej veci nebolo možné, podľa názoru súdu, odhliadnuť od všeobecne uznávaných

právnych princípov administratívneho konania, a to najmä od práva oboznámiť sa s odôvodnením

administratívneho aktu (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 z 28. septembra

1977). Podklady pre rozhodnutie v danom prípade (aj keď v administratívnom spise sú

zdokumentované úkony správneho orgánu smerujúce k zabezpečeniu úkonov, ktoré vykonal

správny orgán na zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom),

nezodpovedali požiadavkám všeobecne uznávaných právnych princípov administratívneho

konania, pretože neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené výsledky takýchto úkonov.

Obmedzenie sa v dôvodoch rozhodnutia odporcu len na ustanovenie § 62 ods. 3 zákona

o pobyte cudzincov tak nebolo možné považovať za postačujúce zdôvodnenie rozhodnutia

o predĺžení lehoty zaistenia, a to aj v kontexte navrhovateľom namietaného porušenia čl. 5

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku, podanom proti rozhodnutiu odporcu

o predĺžení lehoty zaistenia, je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti

a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nebolo preto úlohou prvostupňového

súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nebolo jeho úlohou ani

vykonávať dokazovanie skutočností, ktorých zistenie bolo podmienkou zistenia skutočného stavu

veci už v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie krajského

súdu zrušiť a vrátiť mu vec na nové posúdenie, ale odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné

prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje pre

nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové konanie (§ 250l ods. 2 v spojení s § 250ja

ods. 3 ).

Odvolací súd pritom poznamenal, že vzhľadom na závažnosť zásahu do subjektívnych práv

účastníka konania, ktorému sa predlžuje lehota zaistenia na maximálne možnú dobu zaistenia,

nepovažuje za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloženým a z právneho hľadiska

blanketným spôsobom vyhotovenia rozhodnutia. Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov

vyplýva, že ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona

všeobecný predpis o správnom konaní, pričom v odkaze pod čiarou je uvedený

Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47

vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je

odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje

povinnosť správneho orgánu uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré

boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil

správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové

zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov

zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Na základe vyhodnotenia

dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje za nepochybne zistené a aký je právny

význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu

aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku. Súd pritom preskúmava úvahu

správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245

ods. 2 ), či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli

zistené úplne a riadnym procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd

z týchto skutočností vyvodiť iné alebo opačné závery.

Z uvedených dôvodov mal krajský súd dospieť k záveru, že opravným prostriedkom

napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými vadami (spočívajúcimi v tom, že sa správny orgán dôsledne

neriadil príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku), pričom tieto vady boli spôsobilé vyvolať

zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru

o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, že je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie ( v spojení s ).

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z

v spojení s a a v zmysle úspešnému

navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože trovy právneho zastúpenia si neuplatnil

a ani ich nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade s

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 28. februára 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková