Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1e7/361739.f75d4d.pdf
PDF · 184.34 KB
No categories available
9Sža/22/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 9Sža/22/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci
navrhovateľa: M. R., nar. X., štátny príslušník Bangladéšskej ľudovej republiky, bez cestovného
dokladu, t. č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený
JUDr. B. B., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica,
Štefánikovo nábrežie č. 7, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. UHCP-BB-BB-
AV-10-002/2010 zo dňa 01.06.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v
Trnave č.k. 42Sp/27/2010-19 zo dňa 26.08.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 42Sp/27/2010-19
zo dňa 26. augusta 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu č. UHCP-BB-BB-AV-10-
002/2010 zo dňa 1. júna 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 42Sp/27/2010-19 zo dňa 26.08.2010 potvrdil
rozhodnutie č. UHCP-BB-BB-AV-10-002/2010 zo dňa 01.06.2010, ktorým odporca podľa § 62
ods. 3 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
v platnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), na účel administratívneho vyhostenia
z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), predĺžil s účinnosťou od 08.06.2010 lehotu
zaistenia, určenú rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica
o zaistení navrhovateľa č. UHCP-65-5/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 zo dňa 10.12.2009, na čas
nevyhnutne potrebný k realizácii uvedeného opatrenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov v lehote
do 08.06.2011.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že z predloženého spisového materiálu mal
za preukázané, že rozhodnutím zo dňa 10.12.2009 odporca zaistil navrhovateľa do 08.06.2010.
Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.12.2009. Poukázal na to, že ustanovenie
§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov hovorí jasne o predpokladoch predĺženia lehoty zaistenia.
Ide o dve situácie. Prvou je, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon vyhostenia, sa
tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje, druhou je situácia, že napriek
vykonaným úkonom zastupiteľský úrad nevydá náhradný cestovný doklad v lehote počas zaistenia.
Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že
v rozhodnutí odporcu chýbajú konkrétne úkony potrebné na úkon vyhostenia, ktoré odporca
vykonal. K uvedenej námietke krajský súd uviedol, že v administratívnom spise, do ktorého mohol
nahliadnuť tak navrhovateľ, ako aj jeho zástupca, sú zdokladované úkony, ktoré vykonal odporca,
a to, že dňa 29.12.2010 požiadal Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie v evidenciách policajných
orgánov Bangladéšskej ľudovej republiky a dňa 16.12.2009 požiadal Konzulárny odbor MZV SR
o sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu. Podľa krajského súdu,
skutočnosť, že tieto úkony neboli uvedené v napadnutom rozhodnutí, nespôsobila nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, postačuje, že tieto doklady sa nachádzajú v administratívnom spise
odporcu. Podľa krajského súdu odporca postupoval správne, v súlade s § 62 ods. 3 zákona o pobyte
cudzincov, keď predĺžil zaistenie navrhovateľa, a preto krajský súd rozhodnutie odporcu podľa
§ 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v platnom znení (ďalej len
„O. s. p.“) potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.)
a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f)
O. s. p.). Uviedol, že rozhodnutím odporcu o predĺžení lehoty zaistenia bol porušený zákon a
vyjadril svoj nesúhlas s tvrdením, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia je potrebné pre účely
administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. V odvolaní poukázal na § 62 ods. 1 a
3 zákona o pobyte cudzincov a na čl. 15 a 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES
o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „smernica“) a na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že vnútroštátne orgány musia konať
s náležitou starostlivosťou, aby zabezpečili, že obdobie takéhoto pozbavenia slobody bude
obmedzené na čo možno najkratší čas. Ak však konanie nie je vedené s požadovanou
starostlivosťou, pozbavenie slobody prestáva byt' oprávnené z hľadiska článku 5 ods. l písm. f)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V odvolaní navrhovateľ uviedol, že Krajský súd v Trnave neuznal jeho námietku, že
z napadnutého rozhodnutia nevie, aké prekážky pre vyhostenie existujú, v dôsledku ktorých počas
lehoty trvania zaistenia 180 dní doposiaľ nebol vyhostený. Súd neuznal, že navrhovateľ má právo
vedieť už z rozhodnutia dôvody, prečo zastupiteľský úrad nevydal potrebné doklady na
vycestovanie, kedy taká žiadosť bola na zastupiteľský úrad zaslaná, aká bola reakcia
zastupiteľského úradu, resp. iné úkony vykonané správnym orgánom na to, aby bolo vyhostenie
zrealizované úspešne a poznať dôvody, pre ktoré sa tak doposiaľ nestalo. Súd rozhodujúci
o opravnom prostriedku vo svojom rozhodnutí tvrdil, že právny zástupca alebo zaistený sám mohol
do spisu nahliadnuť a tieto dôvody pre predlženie lehoty trvania zaistenia zistiť. S takýmto tvrdením
navrhovateľ nesúhlasil; uviedol, že správny orgán realizujúci vyhostenie nie je totožný s tým, ktorý
vydal rozhodnutie o zaistení a rozhodnutie o predlžení zaistenia. Realizáciu vyhostenia vykonáva
oddelenie cudzineckej polície v útvare policajného zaistenia pre cudzincov a ten kontaktuje orgány
za účelom vystavenia potrebných dokladov na vykonanie vyhostenia a nie správny orgán v konaní
o zaistení, ktorého je navrhovateľ účastníkom. Správny orgán, ktorý zaistenie vykonal a predlžil
jeho lehotu, tieto úkony sám nevykonával a právny zástupca nemal možnosť dohliadať počas celej
doby zaistenia navrhovateľa na správnosť ich vykonávania, ani na to, aby boli vykonávané bez
prieťahov; nemal teda možnosť zistiť, prečo vyhostenie doposiaľ vykonané nebolo. To malo byť
predmetom konania o predlžení lehoty s možnosťou účastníka konania sa k tomu vyjadriť. Preto,
okrem iného, žiadal navrhovateľ už vo svojom opravnom prostriedku proti predĺženiu, aby súd
doručil právnemu zástupcovi vyjadrenie odporcu k opravnému prostriedku.
Podľa názoru navrhovateľa, účel zaistenia je potrebné monitorovať po celý jeho čas a ak
správny orgán nedisponuje dôkazom o možnosti zrealizovať vyhostenie v „nadstavenom“ čase
na rozdiel od „predchádzajúceho“ času, nedisponuje ani dôkazom o tom, že predĺženie lehoty
zaistenia je potrebné pre vyhostenie a je dôkazom, že navrhovateľ bol zaistený bez preukázania, že
by s ním bol robený nejaký úkon potrebný pre vyhostenie, okrem tých, ktoré boli vykonané
na začiatku jeho zaistenia. Ak má byť navrhovateľ pozbavený osobnej slobody na základe nie
vlastného konania, ale na základe nekonania správneho orgánu, nemôže byť existencia takejto
skutočnosti na ujmu účastníkovi konania, a to takým závažným spôsobom, akým je zásah do jeho
slobody a na tak dlhý čas. Rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, založené len na samotnej
skutočnosti nevystavenia náhradného dokladu bez zistenia zavinenia tejto skutočnosti účastníkom
konania, na úkor zásahu do osobnej slobody, je hrubým zásahom do práv navrhovateľa vrátane
článku 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ
vlastným konaním či správaním nemaril činnosť správneho orgánu. V rozhodnutí sa nedozvedel
príčinu nevystavenia dokladu a podľa rozsudku súdu zistil, že túto príčinu ani správny orgán
v rozhodnutí uviesť nemusí a zistenie dôvodov z rozhodnutia nemusí nevyplývať, aby sa proti nim
mohol zaistený brániť.
Podľa názoru navrhovateľa nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením v rozsudku, že nie je
pravdou tvrdenie právneho zástupcu, že musí nevyhnutne nastať situácia zavinenia zo strany
navrhovateľa, aby bolo možné rozhodnúť o zaistení, resp. jeho predĺžení, pretože orgán rozhodujúci
o zaistení musí vždy, počas celého trvania zaistenia, skúmať podľa článku 15 ods. 1 smernice, či
trvá riziko úteku alebo vyhýbanie sa alebo bránenie sa procesu prípravy návratu alebo odsunu.
Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že
rozhodnutie odporcu ruší a vec sa mu vracia na nové konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa v stanovenej lehote nevyjadril.
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie
o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje
podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že rozsudok krajského súdu bolo potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p., s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
28. februára 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. UHCP-BB-BB-AV-10-002/2010
zo dňa 01.06.2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov na účel
administratívneho vyhostenia z územia SR predĺžil s účinnosťou od 08.06.2010 lehotu zaistenia,
určenú rozhodnutím o zaistení navrhovateľa, na čas nevyhnutne potrebný k realizácii uvedeného
opatrenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov, v lehote do 08.06.2011. Preto primárne, v medziach
odvolania, Najvyšší súd SR ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov môže byť cudzinec zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení
lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom
potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že
cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný
cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú
osobu.
Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia v zmysle
§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, že napriek vykonaným úkonom,
potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca, mu zastupiteľský úrad nevydal
náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety alebo splnenie podmienky, že cudzinec
dostatočne nespolupracuje.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia nesplnením oboch podmienok –
uviedol, že navrhovateľ dostatočne nespolupracoval a že odo dňa oznámenia mu zastupiteľský úrad
nevydal náhradný cestovný doklad potrebný k ďalšej realizácii k zabezpečeniu vyhostenia
navrhovateľa z územia SR.
Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že odporca
neodôvodnil svoje rozhodnutie, nakoľko neuviedol, v čom spočívala „nespolupráca“ navrhovateľa
a taktiež neuviedol, aké úkony smerujúce k jeho vyhosteniu vykonal, aká bola reakcia
zastupiteľského orgánu navrhovateľa a súčasne navrhovateľ poprel, že by svojim konaním alebo
správaním maril činnosť správneho orgánu a prispel by tak k márnemu uplynutiu 180-dňovej
lehoty.
Na rozdiel od názoru krajského súdu, podľa ktorého nedostatok popisu úkonov v rozhodnutí
nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia a postačuje, že tieto doklady sa nachádzajú
v administratívnom spise odporcu, Najvyšší súd SR dospel k záveru, že námietky navrhovateľa,
uplatnené v opravnom prostriedku, boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia
odporcu.
Predĺženie lehoty zaistenia na maximálne možnú dobu zaistenia, ktorú zákon o pobyte
cudzincov pripúšťa, je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práv garantovaných
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie o predĺžení lehoty
zaistenia musí byť preto založené na takých podkladoch a argumentoch, ktoré nachádzajú oporu
v zákone. V danom prípade splnenie oboch zákonných podmienok, ku ktorým, podľa odporcu,
v prípade navrhovateľa došlo, tak musí byť v rozhodnutí nielen uvedené, ale v odôvodnení
rozhodnutia musí byť vyargumentované, na základe akých podkladov a úvah dospel odporca
k záveru, že navrhovateľ v danom prípade dostatočne nespolupracoval, s uvedením konkrétnych
úkonov, na ktorých navrhovateľ neparticipoval, ako aj s uvedením konkrétnych úkonov, ktoré
vykonal správny orgán na zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu zastupiteľským
úradom.
Podľa názoru Najvyššieho súdu SR bolo rozhodnutie s označením iba zákonných dôvodov,
podľa ktorých odporca navrhovateľovi predĺžil dobu zaistenia bez uvedenia konkrétnych okolností,
na základe ktorých aplikoval príslušné ustanovenie zákona o pobyte cudzincov (§ 62 ods. 3),
arbitrárnym rozhodnutím, ktoré je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
V predmetnej veci nebolo možné, podľa názoru súdu, odhliadnuť od všeobecne uznávaných
právnych princípov administratívneho konania, a to najmä od práva oboznámiť sa s odôvodnením
administratívneho aktu (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 z 28. septembra
1977). Podklady pre rozhodnutie v danom prípade (aj keď v administratívnom spise sú
zdokumentované úkony správneho orgánu smerujúce k zabezpečeniu úkonov, ktoré vykonal
správny orgán na zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom),
nezodpovedali požiadavkám všeobecne uznávaných právnych princípov administratívneho
konania, pretože neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené výsledky takýchto úkonov.
Obmedzenie sa v dôvodoch rozhodnutia odporcu len na ustanovenie § 62 ods. 3 zákona
o pobyte cudzincov tak nebolo možné považovať za postačujúce zdôvodnenie rozhodnutia
o predĺžení lehoty zaistenia, a to aj v kontexte navrhovateľom namietaného porušenia čl. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku, podanom proti rozhodnutiu odporcu
o predĺžení lehoty zaistenia, je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti
O. s. p. a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nebolo preto úlohou prvostupňového
súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nebolo jeho úlohou ani
vykonávať dokazovanie skutočností, ktorých zistenie bolo podmienkou zistenia skutočného stavu
veci už v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie krajského
súdu zrušiť a vrátiť mu vec na nové posúdenie, ale odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné
prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje pre
nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové konanie (§ 250l ods. 2 v spojení s § 250ja
ods. 3 O. s. p.).
Odvolací súd pritom poznamenal, že vzhľadom na závažnosť zásahu do subjektívnych práv
účastníka konania, ktorému sa predlžuje lehota zaistenia na maximálne možnú dobu zaistenia,
nepovažuje za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloženým a z právneho hľadiska
blanketným spôsobom vyhotovenia rozhodnutia. Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov
vyplýva, že ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona
všeobecný predpis o správnom konaní, pričom v odkaze pod čiarou je uvedený zákon č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47
vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je
odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje
povinnosť správneho orgánu uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil
správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové
zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov
zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Na základe vyhodnotenia
dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje za nepochybne zistené a aký je právny
význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu
aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku. Súd pritom preskúmava úvahu
správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245
ods. 2 O. s. p.), či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli
zistené úplne a riadnym procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd
z týchto skutočností vyvodiť iné alebo opačné závery.
Z uvedených dôvodov mal krajský súd dospieť k záveru, že opravným prostriedkom
napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými vadami (spočívajúcimi v tom, že sa správny orgán dôsledne
neriadil príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku), pričom tieto vady boli spôsobilé vyvolať
zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci na ďalšie konanie.
Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru
o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, že je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 250l ods. 2 v spojení s § 250ja ods. 3 O. s. p.).
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 250k ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. a v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p. úspešnému
navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože trovy právneho zastúpenia si neuplatnil
a ani ich nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade s § 151 ods. 1 O. s. p.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28. februára 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Anna Koláriková