Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoCsp/51/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu O. K. so sídlom Z. XXX/A, XXX XX K., T.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 1. Y. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. G. Z. XX, XXX XX P. G. Z., 2. E. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. G. Z. XX, XXX XX P. G. Z., o zaplatenie 24.411,69 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. -162 zo dňa 11. júna 2020, takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. a III..

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Konanie zastavuje v časti prevyšujúcej zaplatenie sumy 18 384,16 €, sumy 3 376,28 € a úrok z omeškania vo výške 5 % zo sumy:

- 21 035,41 € od 15.11.2019 do 10.12.2019,

- 20 510,16 € od 11.12.2019 do 12.12.2019,

- 20 505,16 € od 13.12.2019 do 09.01.2020,

- 19 979,91 € od 10.01.2020 do 14.01.2020,

- 19 974,91 € od 15.01.2020 do 10.02.2020,

- 19 449,66 € od 11.02.2020 do 12.02.2020,

- 19 444,66 € od 13.02.2020 do 10.03.2020,

- 18 919,41 € od 11.03.2020 do 12.03.2020,

- 18 914,41 € od 13.03.2020 do 09.04.2020,

- 18 389,16 € od 10.04.2020 do 14.04.2020,

- 18 384,16 € od 15.04.2020 až do zaplatenia.

II. Žalobu zamieta.

III. Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 1. a 2. ako oprávneným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1 . inštancie o výške týchto trov.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy, , , .

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako veriteľ uzatvoril so žalovanými ako dlžníkmi dňa XX.XX.XXXX J. o spotrebiteľskom úvere s názvom „L. A.“, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 29.420,- Eur s nasledovnými parametrami: úroková sadzba 14,90% ročne, výška mesačnej splátky 525,25 Eur, počet anuitných splátok 96, deň splatnosti 20. deň v mesiaci, konečná splatnosť 20.09.2025, RPMN 16,00%, priemerná RPMN 09,08%, celková čiastka na zaplatenie 50.422,31 Eur, odplata 14,90%. Žalobca ďalej predložil listinu „Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“ zo dňa 13.07.2018 adresovanú žalovaným, ktorou boli vyzývaní k úhrade omeškanej sumy 2.254,25 Eur s upozornením na možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Doručenie žalovaným žalobca preukázal. Žalobca tiež predložil listinu „Výzva na úhradu dlžnej sumy“ zo dňa 09.08.2018, ktorej doručenie žalovaným taktiež preukázal. Výzvou zo dňa 20.04.2020 požiadal súd prvej inštancie žalobcu aby, okrem iného, zaslal všetky doklady a výstupy z registrov, ktorými sa overovala bonita žalovaných. Na uvedenú výzvu reagoval podaním doručeným súdu dňa 04.05.2020, prílohou ktorého boli doklady, na základe ktorých sa overovala bonita žalovaných, a to: Potvrdenie o výške príjmu žalovaného 1. - netto príjem 1.204,80 Eur, Potvrdenie o výške príjmu žalovanej 2. prostredníctvom A. - brutto príjem 880,- Eur (podľa kalkulačky čistej mzdy je netto príjem 741,74 Eur). Z predloženého Výpisu z Registra klientskych informácií týkajúceho sa žalovaného 1. vyplýva, že tento už splácal úvery v zostatkovej hodnote 140.711,- Eur mesačnými splátkami v sume 1.137,- Eur a že mu boli v roku 2017 odmietnuté úvery vo výške 8.000,- Eur a 13.00,- Eur, CB skóre je v pásme A (najhoršie) - M (najlepšie) označené ako „E“ bližšie k bodu „A“. Z predloženého Výpisu z Registra klientskych informácii týkajúceho sa žalovanej 2. vyplýva, že splácala už úvery v zostatkovej hodnote 145.183,- Eur mesačnými splátkami v sume 1.246,- Eur a bol jej v roku 2017 odmietnutý úver vo výške 6.000,- Eur, CB skóre je v pásme A (najhoršie) - M (najlepšie) označené ako „E“ bližšie k bodu „A“.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. V predmetnom prípade žalobca predložil doklady o skúmaní bonity žalovaných, avšak to, aké majú žalovaní a ich rodiny výdavky na živobytie (bývanie, strava, hygiena a pod.), či nemajú dlhy na verejnom poistení, daniach a pod. nebolo vôbec skúmané. Ak súd prvej inštancie vychádzal zo žalobcom predložených dokladov, tak spoločný príjem žalovaných bol cca 1.947,- Eur a len na úvery žalovaný v 1. rade vynakladal sumu 1.137,- Eur a žalovaná v 2. rade sumu 1.246,- Eur, spolu teda sumu 2.383,- Eur, čo prevyšuje ich mesačný príjem. Od tejto sumy treba odrátať sumu 2 x 38,- Eur (suma splátky úveru platená A. žalovanými, ktorý bol refinancovaný) a pripočítať sumu 525,- Eur, potom konečná suma splátok úveru je 2.146,- Eur, čo znovu prevyšuje ich príjem. Ak by súd prvej inštancie vychádzal z jednotlivých položiek SRBI vo vzťahu k žalovanej tak dospieva k sume splátok 785,- Eur. Ak od spoločnej sumy 1.137,- Eur + 785,- Eur = 1.922,- Eur odpočíta sumu 2 x 381,- Eur (suma splátky A. A., keďže išlo o spoločný úver a v SRBI sa uvádzal u každého zo žalovaných) a pripočíta sumu 525,25 Eur, tak suma splátok po poskytnutí úveru je 1.685,25 Eur. Ak aj túto sumu odpočíta od výšky príjmov, tak ostane suma 262,- Eur. Výška životného minima pre X V. a X V. (rodina žalovaných) bola v roku 2017 - 611,82 Eur, čo vysoko presahuje príjem žalovaných. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobca mal pri vyhodnotení údajov, ktoré mal k dispozícii (a to aj bez údajov o výške mesačných nákladov na živobytie) dospieť k záveru o nedostatočnej bonite žalovaných pre poskytnutie úveru. Na základe uvedeného tak dospel k ďalšiemu záveru, že overovanie bonity žalovaných bez skutočného auditu ich domáceho rozpočtu umožňujúceho zistiť ich skutočnú platobnú schopnosť považuje za hrubé porušenie odbornej starostlivosti vedúce k tomu, že poskytnutý úver je bez úrokov, bez poplatkov a bez možnosti platného predčasného zosplatnenia. Z uvedených záverov vyplýva, že žalovaným zostalo zachované právo platby splátok úveru, a to len v rozsahu istiny splátok podľa predloženej amortizačnej tabuľky. Žalobca tak má právo iba na vrátenie rozdielu medzi istinou poskytnutou a istinou splatnou ku dňu rozhodovania súdu. Do dňa 11.06.2020 bola splatná istina 29.420 Eur - 23.088,25 Eur = 6.331,75 Eur. Do dňa rozhodnutia súdu bola zaplatená suma 13.095,- Eur, pričom súd prvej inštancie vychádzal z dokumentu „Aktuálny stav úveru ku dňu 10.11.2019“ a zo súm dodatočne zaplatených a vyčíslených žalobcom. Keďže dokument „Aktuálny stav úveru ku dňu 10.11.2019“ uvádzal dňa 29.01.2018 zaplatenú sumu 180,- Eur a na č.l. 93 žalobca uvádza sumu 100,- Eur, vychádzal súd prvej inštancie zo sumy 180,- Eur ako priaznivejšej pre žalovaných. Celá istina splatná ku dňu rozhodnutia súdu je tak zaplatená. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že žalovaní s platbou istiny v omeškaní neboli a úrok z omeškania tak žalobcovi nepatrí.

5. O trovách konania rozhodol tak, že v konaní úspešní žalovaní (suma uhradená po začatí konania je preplatok istiny) majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výrokom II. a III.. Odvolanie právne odôvodnil a (ďalej len „“). Uviedol, že úver bol poskytnutý na splatenie iného záväzku dlžníkov. V identifikovanej časti zmluvy je bližšie špecifikovaný záväzok, ktorý bude splatený. Vzhľadom na uvedené sa poskytnutý úver považuje za refinančný. Záver súdu prvej inštancie o hrubom porušení jeho povinnosti s poukazom na - 23 zákona tak ani v krajnom prípade neobstojí, keďže predmetné ustanovenia sa na tento zmluvný vzťah neaplikujú. Uviedol, že konal s odbornou starostlivosťou a neporušil žiadnu povinnosť stanovenú zákonom. Poukázal tiež na to, že právny záver súdu prvej inštancie nezohľadňuje, že protiprávny stav vyvolali žalovaní svojim nezodpovedným správaním, ktorého prirodzeným následkom je sankcia. Prezentovaná argumentácia a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie sú neudržateľné a rozhodnutím o zamietnutí žaloby bol flagrantným spôsobom ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, keďže predložil zmluvu o úvere, ktorá spĺňa všetky zákonom vyžadované náležitosti v rozhodnom období. Skutkové tvrdenia a listinné dôkazné prostriedky ním predložené boli plne spôsobilé privodiť mu procesný úspech, preto je absurdné, aby takéto konanie zo strany dlžníka bolo v právnom štáte chránené súdnou mocou. Uviedol, že súd svojim rozhodnutím vytvoril pre žalovaných „ideálnu“ pozíciu v ktorej im umožnil zmariť vymoženie časti pohľadávky, pričom vôbec nezohľadnil zjavne nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia vo vzťahu k nemu. Napokon upriamil pozornosť na odlišné stanovisko B.. M. E. k nálezu ÚS SR, sp. zn. I. ÚS XXX/XXXX zo dňa 24.10.2013, ako aj na aktuálne odlišné stanovisko B.. P. E., k uzneseniu zo dňa 20.09.2017, sp. zn. T.. ÚS XXX/XXXX. Právne závery súdu prvej inštancie považuje za zjavne arbitrárne, v dôsledku čoho neudržateľne zasahujú do jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok. Ak súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezohľadnil tieto východiská, potom jeho prístup nemožno hodnotiť inak ako tendenčný. Z uvedených dôvodov považuje odvolanie za opodstatnené. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalobe vyhovie a prizná mu proti žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Žalovaní sa k podanému odvolaniu vyjadrili tak, že v prvom rade mali za to, že odvolanie žalobcu nespĺňa formálne zásady v súlade s , pričom poukázali na znenie , a . Namietali, že žalobcom predložené doklady o vzájomných plneniach sú len z autorskej dielne jeho počítačových špecialistov, ktoré nemôžu slúžiť ako dôkaz. Opakovane zdôraznili, že za prioritné považujú zákonnú povinnosť žalobcu, aby za každých okolností splnil svoju povinnosť tvrdenia súčasne aj dôkaznú povinnosť. Z uvedeného dôvodu očakávajú, že súd identifikuje nesplnenie povinnosti tvrdenia o výške reálnych vzájomných finančných plnení, čo následne posúdi ako neunesenie bremena tvrdenia žalobcu s následkom nepriaznivého rozhodnutia pre žalobcu. Ďalej namietali, že uplatňovaný nárok žalobcu je neurčitý, nezrozumiteľný, nešpecifikovaný a nedokázaný. Opakovane zdôraznili, že žalobcu a jeho vymáhačov viackrát písomne žiadali o potvrdenie o vzájomných plneniach v rámci predmetnej zmluvy, ale žiadne potvrdenie doteraz nedostali. Poukázali na to, že žalobca odmieta zverejniť informáciu o výške finančného plnenia v jeho prospech. Uviedli, že v odvolaní márne hľadajú vyjadrenia žalobcu na ich doteraz uvedené námietky, preto ich opakovane zdôrazňujú. Poukázali na to, že právnici žalobcu sa v otázke overovania bonity žalovaných odvolávali na overovanie príjmu žiadateľa (žalovaný v 1. rade), pričom výsledok dopytu do A. na príjem žalovanej v 2. rade súdu radšej nedoložili. Ďalej poukázali na údaje o nich uvedené v overovacích dokladoch, kde aj napriek tam uvedeným a preukázateľne negatívnym archívnym informáciám sa veriteľ rozhodol predložiť im na podpis zmluvu o úvere v čiastke 29.420,- Eur. Namietali, že žalobca nepozná svoju povinnosť vyplývajúcu mu z , ako aj na to, prečo žalobca overoval ich bonitu len cez EOS KSI a prečo nie aj cez Centrálny register dlžníkov, či cez databázu Medzibankového úverového registra SR. Mali za to, že tento spor má dve roviny, a to právnu a finančnú, pričom obe roviny opísali. Uviedli, že žalobu považujú v celom rozsahu za zmätočnú, nedôvodnú a nárok uplatnený žalobcom v celom rozsahu vrátane trov konania neuznávajú. Navrhli, aby odvolací súd z úradnej moci a povinnosti podrobil zmluvnú dokumentáciu súdnej kontrole a predbežnému právnemu posúdeniu. V tejto súvislosti navrhli vyžiadať si od žalobcu všetky dôkazy o tom, aké komplexné informácie mal o nich pri zisťovaní a overovaní schopnosti splácať úver. Rovnako navrhli vykonať dôkazy, a tak za uvedeným účelom uznesením uložiť žalobcovi povinnosť v listinnej podobe predložiť písomné potvrdenie - kvitanciu o tom, že za predmetnú zmluvu bol dlh z ich strany úplne alebo čiastočne splnený. Navrhli, aby odvolací súd rozhodol tak, že

žalobu zamietne v celom rozsahu (výroky o povinnosti úhrady dlhu, úrokoch, súdnych poplatkoch a trovách konania). Navyše poukázali na to, že výroky formulované v návrhu žaloby sú bez identifikačných údajov veriteľa a žalovaných a aj bez identifikačných údajov samotnej zmluvy. Súčasne odmietli platiť akékoľvek náhrady trov konania žalobcovi a odôvodnenú dlžnú čiastku vo výške 18.976,25 Eur žiadali splácať v prospech žalobcu v pravidelných mesačných splátkach po 100,- Eur mesačne až do jej celkového splatenia.

8. Žalobca k vyjadreniu žalovaných uviedol, že títo v odvolacom konaní trvajú na svojej pôvodnej procesnej obrane spočívajúcej v nevyberaných útokoch na neho, pričom žiadnym spôsobom nepreukázali, prečo má byť podľa nich rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne. Navzdory uvedenému opätovne akcentoval na to, že úver bol poskytnutý na splatenie iného záväzku žalovaných. Poskytnutý úver sa považuje za refinančný, a preto nebol vôbec povinný skúmať bonitu žalovaných. Napriek tomu bonitu preskúmal, čo svedčí o jeho opatrnosti a starostlivosti. Záver súdu o hrubom porušení povinností tak ani v krajnom prípade neobstojí, keďže predmetné ustanovenia sa na tento zmluvný vzťah neaplikujú. Záverom uviedol, že vo zvyšku zotrváva na podanom odvolaní, vrátane všetkých doterajších písomných podaní a ústnych prednesov realizovaných v konaní pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na prezentované skutočnosti sa ďalej domáha, aby odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu vyhovel.

9. Žalovaní k podanému vyjadreniu žalobcu uviedli, že hneď prvý odstavec je podľa nich prejavom právnického hyenizmu autorov predmetnej odvolacej repliky. Mali za to, že ak by súd chcel, tak mohol vo svojom rozhodnutí pokojne uviesť celý rad konkrétnych neprijateľných zmluvných podmienok zo zmluvy, ale aj nekalé obchodné praktiky, na ktoré ho upozornili. Zdôraznili, že uvedené vyjadrenia právnikov žalobcu nepovažujú za podstatné a títo nech ich nepoučujú, lebo svoje povinnosti veľmi dobre poznajú a vedia aj to, ako sa právnici veriteľa stavajú k nim jasne povýšenecky a nadradene, bez štipky záujmu o konanie v súlade s platným právom. Vo zvyšnej časti vyjadrenia žalovaní uviedli totožné argumenty a návrhy ako vo svojom predchádzajúcom vyjadrení. Rovnako aj návrh na rozhodnutie odvolacím súdom bol rovnaký ako v predchádzajúcom vyjadrení.

10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaných nevyjadril.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, avšak len čo do výroku III. rozsudku.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca namieta porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie (, a ).

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

15. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

16. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil naplnenie ani tejto odvolacej námietky.

17. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Odvolací súd má za to, že došlo k naplneniu tejto odvolacej námietky, a to vo vzťahu k výroku o trovách prvoinštančného konania, kedy súd prvej inštancie síce aplikoval správny právny predpis, ale tento nesprávne interpretoval.

18. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanými je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaní sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

19. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v predmetnom prípade je poskytnutý úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, pretože na strane žalobcu došlo k hrubému porušeniu povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 1 ZoSÚ. S uvedenými závermi sa však

v podanom odvolaní vôbec nestotožnil žalobca, preto sa odvolací súd zaoberal otázkou, či došlo k naplneniu vytýkaných nedostatkov súdom prvej inštancie, a teda aj k naplneniu prípadnej sankcie spočívajúcej v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

20. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra. Rovnako sa za hrubé porušenie povinnosti veriteľa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ.

21. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa, a nepochybne kľúčovou je pri skúmaní bonity klienta aj využívanie verejne dostupných informácií, ako napr. štátom zverejňovaných údajov o životnom minime, či existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ).

22. Vzhľadom na uvedené ustanovenie tak možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity klienta. V uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 ZoSÚ.

23. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca v priebehu konania poukazoval na to, že bonitu žalovaných skúmal riadne, pričom postupoval s odbornou starostlivosťou a vychádzal pritom z údajov uvedených v potvrdení o výške príjmu žalovaného v 1. rade, z výsledkov dopytu A., úverového registra, dát spoločnosti N. C. A., s.r.o., finančnej analýzy a zo žalovanými prezentovaného rodinného stavu. Odvolací súd, obdobne ako súd prvej inštancie, však má za to, že len z týchto údajov nemohol žalobca úplne zistiť celkovú finančnú situáciu na strane žalovaných, teda takýto postup žalobcu nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie žalobcu bolo považované za skúmanie bonity žalovaných, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaných (napr. ich celkovú zadlženosť, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď.), nemohol si utvoriť reálny obraz o ich majetkovej situácii potrebnej pre posúdenie ich schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení povinnosti žalobcu, teda o nepreukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovaných splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľov, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľov.

24. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že zo dňa 12.10.2016 bol novelizovaný ZoSÚ, pričom predmetná novelizácia sa týkala aj vyššie spomínaného , kde s účinnosťou od 01.01.2017 bola okrem iného zavedená povinnosť pre veriteľov pravidelne určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Z uvedeného tak vyplýva, že s účinnosťou od 01.01.2017 došlo k sprísneniu podmienok pre posudzovanie schopnosti splácať spotrebiteľský úver spotrebiteľom, pričom zákonodarca uvedenou novelou zároveň rozšíril v dôsledky porušenia povinností o hrubé porušenie povinnosti, za ktoré sa od 01.01.2017 považuje aj porušenie novelizovaných povinností zakotvených v ZoSÚ. Z uvedeného tak vyplýva, že aj toto porušenie povinnosti má za následok sankciu spočívajúcu v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

25. K odvolacej námietke žalobcu, že v predmetnom prípade ide o refinančný úver, preto v zmysle zákona nebol povinný skúmať bonitu žalovaných odvolací súd uvádza, že uvedenú argumentáciu žalobcu posúdil ako prostriedok procesnej obrany, ktorý bol žalobcom prednesený až v rámci odvolacieho konania. Tu odvolací súd poukazuje na znenie podľa ktorého možno aj v rámci odvolacieho konania prednášať tieto dôkazné prostriedky len v zákonom vymedzených prípadoch uvedených vo vyššie cit. ustanovení. Počas odvolacieho konania je odvolací súd povinný prihliadnuť len na dôkazné prostriedky, ktoré dovtedy neboli použité, ale len vtedy, keď sa týkajú (i) procesných podmienok, (ii) vylúčenia sudcu, (iii) nesprávne obsadeného súdu alebo (iv) má nimi byť preukázané, že v konaní došlo ku vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a odvolateľ ich nemohol bez svojej viny použiť. V takomto prípade ide o výnimku z pravidla, že v odvolacom konaní nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.

26. Po preskúmaní spisu odvolací súd zistil, že uvedený argument bol žalobcom prednesený prvý krát až v rámci odvolacieho konania, pričom žalobca neuviedol a ani z obsahu spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by mu bránili už v rámci konania na súde prvej inštancie predniesť uvedený argument ako prostriedok jeho procesnej obrany. V priebehu prvoinštančného konania žalobca tvrdil, že si svoje povinnosti riadne splnil a bonitu žalovaných skúmal riadne, pričom až v rámci odvolacieho konania poukázal na to, že nebol povinný skúmať bonitu žalovaných v zmysle ustanovení ZoSÚ na ktorých znenie odkazoval. Odvolací súd tak nezistil nemožnosť žalobcu predniesť uvedený argument bez jeho zavinenia v procese dokazovania pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené teda nejde o situáciu, kedy by žalobca nemohol bez svojej viny tento dôkaz označiť, pretože o ňom nevedel. Svoju povinnosť predloženia, resp. označenia uvedených dôkazov si preto žalobca pred súdom prvej inštancie nesplnil, z uvedených dôvodov preto na tento argument prednesený žalobcom v rámci odvolacieho konania v súlade s odvolací súd neprihliadol.

27. Vo vzťahu k vyjadreniam žalovaných odvolací súd uvádza, že odhliadnuc na množstvo použitých invektívov, títo v prevažnej miere spochybňovali žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie dlžnej sumy a preukázanie úhrad z ich strany, pričom navrhli, aby súd z úradnej moci a povinnosti podrobil zmluvnú dokumentáciu predbežnému právnemu posúdeniu, a rovnako navrhli vykonať dôkazy o overovaní ich schopnosti splácať úver, k čomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie svoj predbežný právny názor v predmetnej veci vyjadril na pojednávaní konanom dňa 11.06.2020, z ktorého však žalovaní ospravedlnili svoju neúčasť. Vo vzťahu k žiadosti žalovaných o vykonanie dokazovania o overovaní ich bonity zo strany žalobcu odvolací súd poukazuje na vykonané dokazovanie a pomerne podrobné vyhodnotenie predložených dôkazov súdom prvej inštancie (viď bod 4., 4.1., 6.4. a 6.5. odôvodnenia napadnutého rozsudku), teda možno uzavrieť, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, a tento aj správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vysvetlil z akých dôkazov vychádzal a ako tieto vyhodnotil. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby bolo potrebné postupom podľa opätovne vykonať dokazovanie týkajúce sa postupu žalobcu pri zisťovaní bonity žalovaných, preto na uvedený návrh žalovaných neprihliadol. Žalovaní ďalej namietali pravdivosť žalobcom predložených dôkazov o vzájomných plneniach, avšak sami nepredložili dôkazy o výške vzájomných plnení (napr. výpis z bankového účtu, ústrižky z poštových poukážok, atď.), preto odvolací súd nevidel pochybenie súdu prvej inštancie, ak vychádzal z dôkazov predložených žalobcom. K žiadosti žalovaných o povolenie splácať dlžnú sumu v splátkach odvolací súd uvádza, že v predmetnom prípade žalovaní neboli zaviazaní na úhradu dlžnej sumy z dôvodu, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, pričom ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie neboli v omeškaní s plnením na istinu. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, preto nie je možné vyhovieť žiadosti žalovaných a umožniť im splácať dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach, keďže výrokom súdu neboli zaviazaní na úhradu žiadnej dlžnej sumy. V prípade, ak žalovaní majú záujem platiť zvyšnú dlžnú nesplatenú istinu v pravidelných mesačných splátkach, môžu sa obrátiť na žalobcu ako veriteľa so žiadosťou o uzatvorenie splátkového kalendára.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené je tak možné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že uzatvorená spotrebiteľská zmluva je postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, pričom žalobca nebol oprávnený žiadať od žalovaných ako spotrebiteľov ani jednorazové splatenie poskytnutého úveru, teda nemohol platne vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, a keďže žalovaní ku

dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie neboli v omeškaní s platením na istinu poskytnutého spotrebiteľského úveru, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď žalobu zamietol.

29. K posúdeniu otázky bonity odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS ČR:

,,Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. … Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. Wachtlová, L a Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích“ (porovnaj rozsudok Nejvyššiho soudu ČR zo dňa 25.07.2018).

30. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd v zmysle a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil ako aj súvisiaci výrok o trovách konania.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia v spojení s ustanovením tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok náhrady trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, ktorým však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnili. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. .

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).