Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoCsp-8-2021.pdf
PDF · 115.58 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/8/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a sudcov JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. V., N. X. P. XXXX/XX, proti žalovanému Zinc Euro, a. s., so sídlom Poprad, Karpatská 3256/15, IČO: 47 918 551, zastúpenému splnomocneným zástupcom Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Poprad, Námestie svätého Egídia 40/93, IČO: 44 250 029, o určenie neplatnosti rámcovej zmluvy a o určenie neplatnosti záväzných žiadostí o pôžičku, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10Csp/22/2020-106 zo dňa 14. októbra 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala voči žalovanému určenia neplatnosti rámcovej zmluvy zo dňa 20.06.2018, tiež záväznej žiadosti o pôžičku zo dňa 20.06.2018 a záväznej žiadosti o pôžičku zo dňa 02.07.2018 (výrok I.). Žalovanému ako úspešnej strane (§ 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku /ďalej len „CSP“/) priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa v súdenej veci domáhala určenia neplatnosti vyššie špecifikovaných právnych úkonov, išlo teda o žalobu o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP. Predmetné zákonné ustanovenie pripúšťa možnosť domáhať sa určenia právnej skutočnosti (teda aj neplatnosti právneho úkonu) len v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Ak sa preto žalobca domáha určenia právnej skutočnosti, hoci uvedené oprávnenie mu nevyplýva z osobitného predpisu, nepredstavuje taká žaloba spôsobilý procesný nástroj ochrany práv žalobcu a nie je možné jej vyhovieť. K takejto procesnej situácii došlo aj v danom prípade. Žalobkyňa v podanej žalobe netvrdila a v konaní ani nepreukázala, že by právo domáhať sa určenia neplatnosti právnych úkonov uvedených v žalobe jej vyplývalo z osobitného predpisu. Zmluva, ktorej neplatnosti sa domáhala, a síce rámcová, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného vyhľadať pre žalobkyňu investorov a obstarať v jej mene a na jej účet uzatvorenie zmlúv o pôžičkách s investormi, je síce spotrebiteľskou zmluvou, keďže bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom v zmysle zákonného ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak nejedná sa zároveň o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z. z.“), v ktorom prípade zákon umožňuje spotrebiteľom domáhať sa určenia neplatnosti takýchto zmlúv. Rámcová zmluva uzatvorená medzi stranami sporu bola označená ako nepomenovaná zmluva podľa § 51 Občianskeho zákonníka, pričom obsahovala prvky sprostredkovateľskej zmluvy podľa § 774 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže
predmetom zmluvy bol záväzok žalovaného vyhľadať investorov, t. j. fyzické osoby, ktoré poskytnú žalobkyni pôžičku. Súčasne sa žalovaný zaviazal obstarať pre žalobkyňu v jej mene a na jej účet aj uzatvorenie zmlúv o pôžičkách s investormi, na čo ho žalobkyňa výslovne splnomocnila v čl. 9 rámcovej zmluvy, preto obsahovala rámcová zmluva aj prvky príkaznej zmluvy podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka. Predmetom rámcovej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným nepochybne nebol záväzok žalovaného ako veriteľa poskytnúť žalobkyni ako dlžníkovi peňažné prostriedky (spotrebiteľský úver) a záväzok žalobkyne ako dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Peňažné prostriedky boli poskytnuté žalobkyni na základe zmlúv o pôžičkách uzavretých podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to investormi fyzickými osobami vyhľadanými žalovaným. Pokiaľ aj s účinnosťou od 01.01.2018 bolo doplnené zákonné ust. § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch o možnosť spotrebiteľa domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (viď § 11 ods. 4 citovaného zákona), nebolo možné predmetné ustanovenie aplikovať na zmluvu uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným ako osobitné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo žalobkyňu domáhať sa neplatnosti rámcovej zmluvy. Za ďalšie, žalobkyňa odôvodňovala absolútnu neplatnosť rámcovej zmluvy tiež absenciou jej riadneho podpisu žalovaným, svoje skutkové tvrdenie nepreukázala. Z poverenia udeleného dňa 01.05.2017 žalovaným mal súd prvej inštancie za preukázané, že v mene žalovaného uzavrela rámcovú zmluvu jeho zamestnankyňa P. A.. V zmysle § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka môžu za právnickú osobu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci ako štatutárne orgány, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Štatutárny orgán (predseda predstavenstva) žalovaného poveril v písomnom poverení zamestnancov žalovaného na podpisovanie rámcových zmlúv - dlžník, preto rámcová zmluva uzavretá v mene žalovaného P. A. bola uzatvorená platne osobou oprávnenou konať v mene žalovaného. V poverení udelenom žalovaným bolo jasne, určito a zrozumiteľne vymedzené, ktoré úkony v mene žalovaného je P. A. oprávnená vykonať. Možnosť poveriť zamestnanca konať v mene obchodnej spoločnosti v rozsahu uvedenom v poverení zo dňa 01.05.2017 predpokladá aj zákonné ust. § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Napokon ak žalobkyňa odôvodňovala absolútnu neplatnosť rámcovej zmluvy neplatnosťou dojednaní uvedených v čl. 9 a čl. 10 odsek 2 a 4 (ide o dlžníkom udelené plnomocenstvo a dohodnutý poplatok za upomienku a vymáhanie pohľadávky), nemohla by aj prípadná neplatnosť uvedených dojednaní v zmysle zákonného ust. § 41 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na povahu zmluvy a obsah dojednaní, spôsobovať neplatnosť zmluvy ako celku. Navyše, plnomocenstvo udelené žalobkyňou v čl. 9 nepredstavuje, tak ako to tvrdila žalobkyňa, generálne plnomocenstvo, keďže žalovaného oprávňovalo len na v ňom presne špecifikované úkony. V úplnom závere okresný súd uviedol, že taktiež nemal za preukázané, že by osobitný predpis umožňoval žalobkyni domáhať sa určenia neplatnosti záväzných žiadostí o pôžičku. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že záväzná žiadosť o pôžičku predstavovala jednostranný právny úkon vykonaný žalobkyňou, ktorým žalobkyňa poverila (splnomocnila) žalovaného, aby v jej mene a na jej účet uzavrel zmluvy o pôžičke s ňou požadovanými parametrami (výška pôžičky, doba splácania, výška splátky, úrok) s jedným alebo viacerými investormi. Aj podľa čl. 2 bod 15 rámcovej zmluvy predstavuje záväzná žiadosť o pôžičku záväzný pokyn dlžníka daný spoločnosti, na základe ktorého si dlžník volí výšku pôžičky, dobu splatnosti a prejavuje súhlas s výškou zinc úroku a súčasne splnomocňuje spoločnosť, aby v jeho mene a na jeho účet uzatvorila s investormi konkrétne zmluvy o pôžičke. Záväzná žiadosť o pôžičku teda nepochybne nepredstavuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákonného ustanovenia § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z. Na posúdenie oprávnenia žalobkyne domáhať sa určenia jej neplatnosti preto nebolo možné aplikovať § 11 ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na skutočnosť, že záväzná žiadosť o pôžičku nepredstavuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere, bola nedôvodnou aj argumentácia žalobkyne vo vzťahu k náležitostiam žiadosti v zmysle zákonného ustanovenia § 9 od. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
2. Proti uvedenému rozsudku žalobkyňa (ďalej aj „odvolateľka“) podala odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Prvoinštančnému súdu vytýkala, že nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej to, že konanie vedené pred ním má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia a napokon nesprávne právne posúdenie veci. Bližšie uviedla, že okresný súd sa nevysporiadal s jej argumentmi, resp. ich úplne ignoroval, dôkazné prvky svedčiace v prospech žalovaného kládol do popredia a v podstate iba na nich založil svoje tvrdenia, ktorými žalobu zamietol. Naopak, vyhol sa hodnoteniu skutočností svedčiacich v prospech žalobcu a tým ich ani nemohol hodnotiť v súvislosti s ostatnými dôkazmi. Záver okresného súdu, že žalobkyňa sa nemala právo domáhať určenia neplatnosti rámcovej zmluvy
a záväzných žiadostí o pôžičku, keďže jej to nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu, odvolateľka označila za mylný, a to s poukazom na ust. § 52 ods. 1, 2 a 4 Občianskeho zákonníka. Zdôraznila, že zmluva, ktorú uzatvorila, bola spotrebiteľskou zmluvou, ktorá mala odplatný charakter. Žalobkyňa vystupovala ako spotrebiteľka, z čoho je nepochybné, že tak rámcová zmluva ako záväzná žiadosť o pôžičku sú zmluvami spotrebiteľskými. Podanou žalobou sa domáhala určenia neplatnosti s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, pričom prvoinštančný súd odignoroval posúdenie sporných zmlúv z hľadiska vytýkanej absolútnej neplatnosti, na ktorú skutočnosť mal prihliadnuť z úradnej povinnosti. Ak mal okresný súd na mysli nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, hoci to vo svojom odôvodnení neuviedol, žalobkyňa poukázala na to, že naliehavý právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na určení neplatnosti právneho úkonu a vyslovení ich neplatnosti vyplýva zo zákonného ustanovenia, najmä § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Vyslovila tiež preto presvedčenie (aj s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 351/2017 a tiež uznesenie NS SR sp. zn. 1MCdo 1/2009), že právny záver okresného súdu je v rozpore s ustálenou súdnou praxou a tiež Zákonom o ochrane spotrebiteľa. Nesúhlasila ani so záverom súdu, že za právnickú osobu mohol uskutočniť právny úkon aj jej pracovník. Súd prvej inštancie vec uzatvoril tak, že za žalovaného rámcovú zmluvu podpísala pani A. na základe poverenia zo dňa 01.05.2017, pričom takýto záver je nesprávny, keďže jej poverenie nebolo nedeliteľnou súčasťou rámcovej zmluvy, zo záhlavia ani pri podpise zmluvy nevyplývalo, v akom postavení je pani A.. Dodatočným predložením poverenia sa žalovaný len dodatočne pokúsil konvalidovať absolútny neplatný právny úkon. Na podporu argumentácie, že zo zmluvy musí byť zrejmé, kto ju za účastníka uzatvára, poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR. Napokon odvolateľka nesúhlasila ani so záverom súdu, že parametre v záväznej žiadosti o pôžičku si určila sama. Okresný súd nevysvetlil, ako si žalobkyňa mala stanoviť sama zinc úrok, keďže v čase záväznej žiadosti o pôžičku ani netušila, s akým úrokom uzavrie žalovaný zmluvu o pôžičke, aký poplatok predstavuje obstaranie príležitosti uzatvoriť zmluvu o pôžičke, koľko si žalovaný účtuje za spracovanie žiadosti o pôžičku a koľko si účtuje za správu pôžičiek a žiadosti zinc splátok. Zinc úrok je vypočítaný vždy individuálne ku konkrétnej záväznej žiadosti o pôžičku. Žalobkyňa si v žiadnom prípade nemohla dobrovoľne stanoviť výšku zinc úroku, a preto ani nie je možné posúdiť záväznú žiadosť o pôžičku zo dňa 20.06.2018 a 02.07.2018 ako jednostranný právny úkon, ale jedná sa o dohodu strán o sprostredkovaní pôžičky za podmienok tam stanovených. To, že sa jedná o dohodu, vyplýva, že za žalovaného túto mal podpísať obchodný zástupca. Jeho podpis na tejto dohode absentuje. Na základe bolo preto tiež povinnosťou prvoinštančného súdu zaoberať sa neprijateľnými zmluvnými podmienkami ex offo, a to predovšetkým s ohľadom na dojednaný zinc úrok vo výške 38,50 %. Pri určení výšky odmeny (provízie) rozhoduje predovšetkým dohoda strán, ktorá je však obmedzená tým, že výška odmeny ňou určená nesmie presahovať odmenu ustanovenú všeobecne záväzným právnym predpisom a nesmie byť neprimeraná. Ak ide o zmluvný vzťah so spotrebiteľom, je potrebné prihliadať na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka o úžere. Neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou pod nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzok druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere. V závere podaného odvolania odvolateľka nesúhlasila ani s rozhodnutím o trovách konania, ktoré označila za nespravodlivé a v prípade neúspechu, odvolací súd požiadala, aby aplikoval na prejednávanú vec ust. § 257 CSP, ktoré umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa vo výnimočných prípadoch náhradu trov konania inak úspešnej strane nepriznať. Žalobkyňa požiadala, aby odvolací súd zobral osobitne na zreteľ, že je starobná dôchodkyňa, ktorej príjem nestačí pokryť ani nevyhnutné mesačné výdavky. Vinou podvodníka prišla o byt a v dôsledku pôžičiek, ktoré si bola nutná zobrať, sú pre ňu akékoľvek ďalšie výdaje likvidačné. Pomery žalovaného ako podnikateľského subjektu sú v pomere k situácii na strane žalobkyne je výrazne priaznivejšie.
3. Žalovaný v podanom vyjadrení k odvolaniu odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi, a to vrátane neprípustnosti podanej žaloby. Zdôraznil, že pokiaľ ide o zmluvy o pôžičke, na základe ktorých boli žalobkyni poskytnuté pôžičky, tieto nemajú povahu spotrebiteľskej zmluvy, a to ani podľa ust. § 1 ods. 2 a nasl. Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Peniaze poskytnuté na pôžičku neboli a nie sú majetkom spoločnosti Zinc Euro, a. s., ktorá v čase uzavretia zmluvy bola len sprostredkovateľom pri uzatváraním zmluvy. Peniaze, ktoré boli poskytnuté ako pôžička, boli vo vlastníctve fyzickej osoby - nepodnikateľa, ktorá nie je dodávateľom podľa predpisov spotrebiteľského práva. Záväzná žiadosť o pôžičku je jednostranný právny
úkon, ktorým žalobkyňa splnomocnila žalovaného, aby uzatvoril v jeho mene s jedným alebo viacerými investormi zmluvu o pôžičke. Neexistuje žiadny osobitný predpis, ktorý by žalobkyni umožňoval domáhať sa určenia neplatnosti záväzných žiadostí o pôžičku. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v mene žalovaného uzavrela rámcovú zmluvu jeho zamestnankyňa, ktorá bola písomne poverená na podpisovanie rámcových zmlúv. V povolení bolo jasne, určito a zrozumiteľne vymedzené, ktoré úkony v mene žalovaného bola P. A. oprávnená vykonať. Možnosť poveriť zamestnanca konať v mene spoločnosti vyplýva tak z ust. § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. zamestnankyňa žalovaného nekonala v mene žalovaného na základe splnomocnenia, ako to uvádza žalobkyňa a rozsudky, na ktoré poukazuje, neriešia obdobnú situáciu. Právny úkon bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovanému nie je zrejmé, v čom vidí žalobkyňa neurčitosť právneho úkonu, keďže prejav vôle aj označenie účastníkov v zmluve, ako aj vecný obsah zmluvy sú jednoznačné. Záväzná žiadosť o pôžičku je jednostranný právny úkon, ktorým žalobkyňa splnomocnila žalovaného, aby uzatvoril v jeho mene s jedným alebo viacerými investormi zmluvy o pôžičke. Predmetom rámcovej zmluvy je záväzok žalovaného vyhľadávať pre žiadateľa pôžičku - budúceho dlžníka zo zmluvy o pôžičke jednotlivých investorov - veriteľov, fyzické osoby, ktoré požiadali prostredníctvom internetového portálu www.zinceuro.sk žalovaného o sprostredkovanie možnosti poskytnúť pôžičku inej fyzickej osobe prostredníctvom internetového portálu a zároveň v mene a na účet tohto dlžníka uzatvoriť s jednotlivými veriteľmi zmluvy o pôžičkách za podmienok stanovenými týmto dlžníkom prostredníctvom záväzného príkazu adresovaného žalovanému - záväznej žiadosti o pôžičku. Dlžník priamo prejavuje svoju výslovnú vôľu uzatvoriť zmluvu o pôžičke s parametrami, ktoré sám výslovne zadefinuje. Podľa čl. 2 bod 15 rámcovej zmluvy záväzná žiadosť o pôžičku je záväzný pokyn dlžníka daný spoločnosti prostredníctvom časti Moja zóna a/alebo Písomne prostredníctvom obchodného zástupcu, na základe ktorého si dlžník volí výšku požadovanej pôžičky a požadovanú dobu splatnosti pôžičky v rámci intervalu určeného spoločnosťou a prejavuje súhlas s výškou zinc úroku, ktorým zároveň dlžník splnomocňuje spoločnosť, aby v jeho mene a na jeho účet uzatvorila s investormi konkrétne zmluvy o pôžičke. Záväzná žiadosť o pôžičku nepredstavuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a to ani podľa ust. § 1 ods. 2 a nasl. Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Záväzná žiadosť o pôžičku je jednostranný právny úkon adresovaný žalovanému.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
5. Predmetom preskúmania bolo v danom prípade rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti rámcovej zmluvy a o určenie neplatnosti záväzných žiadostí o pôžičku s odôvodnením, že žalobkyňa sa domáhala neplatnosti právnych úkonov, avšak domáhať sa určenia právnej skutočnosti (teda aj neplatnosti právneho úkonu) možno len v prípadoch, ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/ CSP). Ak sa preto žalobkyňa domáhala určenia právnej skutočnosti, hoci uvedené oprávnenie jej nevyplývalo z osobitného predpisu, nepredstavuje takáto žaloba spôsobilý procesný nástroj ochrany práv a nebolo jej možné vyhovieť.
6. Po preskúmaní dôvodov napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu celého prislúchajúceho spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom vyplýva, že v danom prípade žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 20.06.2018 „Rámcovú zmluvu - dlžník“ (č. l. 8 a nasl. spisu), predmetom ktorej bol záväzok žalovaného vyhľadávať pre žalobkyňu jednotlivých investorov a obstarať v mene a na účet žalobkyne uzatvorenie
zmluvy o pôžičke s investorom za podmienok stanovených v zmluve, ako aj záväzok žalovaného poskytnúť žalobkyni iné služby za podmienok a spôsobom dojednaným v zmluve, a to za odplatu, za podmienok dojednaných v zmluve. Dňa 20.06.2018 (č. l. 16) a 02.07.2018 (č. l. 15) podpísala žalobkyňa záväznú žiadosť o pôžičku vo výške 1.000,- eur (resp. 600,- eur) s dobou splácania 48 mesiacov s celkovou výškou mesačnej splátky 37,78 eur a zinc úrokom 38,5 % ročne, pričom zinc úrok sa skladá z úrokov v každej z jednotlivých zmlúv o pôžičke vo výške 8 % ročne a z poplatkov spoločnosti za obstaranie príležitosti uzatvoriť zmluvy o pôžičke, za spracovanie žiadosti o pôžičku a za správu pôžičiek a spracovanie zinc splátok. V žiadostiach žalobkyňa uviedla, že splnomocňuje žalovaného, aby uzatvoril v jej mene s jedným alebo viacerými investormi zmluvy o pôžičke tak, aby celková výška pôžičky bola poskytnutá na základe zmluvy o pôžičkách alebo viacerých zmluvách o pôžičkách tak, aby sa doba splatnosti jednotlivých pôžičiek rovnala dobe splatnosti ňou stanovenej a súčasne, aby zinc úrok sa rovnal súčtu všetkých úrokov dojednaných v jednotlivých zmluvách o pôžičke s jednotlivými investormi a súčtu všetkých jednotlivých poplatkov žalovanému, ktoré budú určené v percentuálnom vyjadrení vypočítanom zo žiadanej istiny pôžičky ročne. V súdenej veci sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti tak rámcovej zmluvy, ako aj záväzných žiadostí o pôžičke s odôvodnením, že ide o absolútne neplatné právne úkony podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže rámcovú zmluvu podpísala P. A., pričom ani zo záhlavia, ani pri podpise nie sú uvedené jej identifikačné údaje, aby bolo možné zistiť, na základe akého oprávnenia uzatvorila predmetnú zmluvu. Neplatné podľa presvedčenia žalobkyne je plnomocenstvo udelené v bode 9 rámcovej zmluvy, nakoľko sa jedná o generálnu plnú moc. Za ďalšie, zmluva obsahuje tiež neprijateľné zmluvné podmienky. Napokon rámcová zmluva je absolútne neplatná tiež pre rozpor s dobrými mravmi v časti úroku vo výške 38,5 %.
7. Aj keď žalobkyňa právne nekvalifikovala svoju žalobu, súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že ide o žalobu o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP. V zmysle predmetného ustanovenia je prípustná žaloba o určenie právnej skutočnosti (to znamená o určenie existencie platnosti či neplatnosti zmlúv a iných právnych úkonov) tak, že prípustné sú len tie žaloby, pri ktorých to pripúšťa hmotné právo (napr. Zákonník práce § 77, Občiansky zákonník § 711 ods. 6, Zákon o dobrovoľných dražbách § 21 ods. 2). K takýmto patrí aj prípustnosť žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo vyplýva z ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd správne konštatoval, že v súdenej veci nevyplýva pre žalobkyňu právo domáhať sa určenia neplatnosti rámcovej zmluvy, aj keď zároveň sa jedná o zmluvou spotrebiteľskú. Ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2018 umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru, avšak iba vo vzťahu k spotrebiteľským úverom, čo ale rámcová zmluva, neplatnosti ktorej sa domáhala žalobkyňa, nie je. Z daného dôvodu nie je prípustné postupovať podľa citovaného zákonného ustanovenia a domáhať sa určenia neplatnosti samotnej zmluvy alebo jednotlivých právnych úkonov (záväzných žiadostí o pôžičku zo dňa 20.06.2018 a 02.07.2018) týkajúcich sa sporného zmluvného vzťahu. Tá skutočnosť, že súd je povinný ex offo skúmať zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, na ktorú vo svojej odvolacej argumentácii poukázala žalobkyňa, nemôže zmeniť názor odvolacieho súdu na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, keďže žalobkyňa sa nedomáhala určenia neprijateľnosti (neplatnosti) zmluvných podmienok, ale neplatnosti zmluvy, v ktorom prípade hmotnoprávne podmienky takúto možnosť neumožňujú. Ani z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého „....proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva..“, nemožno vyvodiť, že by prostriedkom ochrany pred neprijateľnými zmluvných podmienkami mala byť práve žaloba o určenie neplatnosti zmluvy a že práve táto žaloba má slúžiť na riešenie určitého konkrétneho sporu predpokladaného v tomto zákone a že od jeho riešenia by podľa tohto zákona mal priamo závisieť postup strán. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa predstavuje všeobecnú formuláciu o možnosti spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva súdnou cestou. Na prípustnosť žalobného návrhu podľa § 137 písm. d) CSP je potrebné, aby osobitný predpis umožňoval domáhania sa konkrétnej definovanej skutočnosti. Napokon zákonodarca by neustanovil možnosť podať žalobu o neplatnosť zmluvy o úvere, ako je to ustanovené v § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z. z. V nadväznosti na uvedené sú aj náležité odkazy súdu prvej inštancie na rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co 142/2019, sp. zn. 23Co 49/2019, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co 271/2018 v obdobných veciach. K predmetné odvolací súd dodáva, že také isté závery sú obsahom aj rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co 204/2017 zo dňa 19.12.2017.
8. Žalobkyňa v rámci svojho opravného prostriedku v podstate len zopakovala svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnila so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a súdu opakovane predkladal svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal okresný súd v danom prípade dospieť. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odôvodnenie napadnutého rozsudku sa dostatočným spôsobom vyporiadava so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami (vrátane tých na ktoré poukazovala žalobkyňa), a teda spĺňa zákonné kritériá kladené na odôvodnenie uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Neopodstatnená je preto aj posledná odvolacia námietka žalobkyne vytýkajúca nepresvedčivosť rozsudku súdu prvej inštancie.
9. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, keďže odvolanie žalobkyne v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento rozsudok okresného súdu ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
10. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj výrok o trovách konania, keď zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným. Pokiaľ odvolateľka žiadala pre prípad neúspech aplikovať na rozhodnutie o trovách ustanovenie § 257 CSP, ktoré je svojou povahou výnimočné a umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania inak úspešnej strane nepriznať, skutočnosti ňou tvrdené - o tiesnivých sociálnych, majetkových a osobných pomeroch žiadnym spôsobom nepreukázala.
11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobkyni, ktorá vo veci úspech nemala. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)