Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_14Co-23-2020.pdf
PDF · 166 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/23/2020
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Auxta a členiek senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu: Spolok architektov Slovenska, so sídlom 811 01 Bratislava, Panská č. 15, IČO: 00 178 471, proti žalovanej: Z.. U. U., nar. XX. G. XXXX, bytom XXX XX U., U. č. X, zastúpená advokátom JUDr. Allanom Böhmom, Advokátska kancelária, Jesenského č. 2, 811 02 Bratislava, o zaplatenie finančnej náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti a o protinávrhu žalovanej voči žalobcovi o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/174/2009-238 zo dňa 24. októbra 2013, takto
rozhodol:
Medzitýmny rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/174/2009-238 zo dňa 24. októbra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1.1 Napadnutým medzitýmnym rozsudkom (ďalej „medzitýmny rozsudok“, alebo „odvolaním napadnuté rozhodnutie“) Okresný súd Banská Bystrica (ďalej „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“) rozhodol, „že základ žalobného protinávrhu odporcu voči navrhovateľovi na náhradu škody je opodstatnený“.
1.2. V odôvodnení medzitýmneho rozsudku okresný súd konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie finančnej náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti podľa § 7 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“) v sume 11 016,62 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 02. septembra 2009 do zaplatenia, stanovenej na základe vypracovaného znaleckého posudku. Žalobkyňa si vzájomným návrhom uplatnila právo na náhradu škody v sume 468 750,- eur a žiadala konanie v časti prevyšujúcej sumu 365 375,44 eur zastaviť, ktorému návrhu vyhovel a konanie v sume 365 375,44 eur zastavil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 05. februára 2013.
1.3. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17C/59/1992 zo dňa 10. septembra 2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej „odvolací súd“, alebo „krajský súd“) sp. zn. 16Co/382/2009 zo dňa 24. marca 2010, bol žalobca zaviazaný vydať žalovanej spoluvlastnícky podiel 2/3 k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v U. U. na Q. Y. č. X (ďalej len „nehnuteľnosť“). Žalovanej mala vzniknúť škoda z dôvodu protiprávneho užívania nehnuteľnosti žalobcom, ktorý napriek svojej zákonnej povinnosti vydať nehnuteľnosť, svoju povinnosť si nesplnil, nevydal ju žalovanej a prenajímal ju tretím osobám, čím od roku 1992 dosahoval zisk. Podľa žalovanej, žalobca sa neriadil zákonnými ustanoveniami upravujúcimi mimosúdne rehabilitácie o povinnosti vydať oprávnenej osobe vec na základe jej výzvy a uzatvoriť dohodu o vydaní veci, najneskôr do 30 dní po uplynutí lehoty na vydanie veci, čím porušil § 5 ods. 1, 2 a 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Zavinenie žalobcu je potrebné hodnotiť ako úmyselné, pretože minimálne musel vedieť, že môže nevydaním nehnuteľnosti spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený. Žalovaná až právoplatnosťou rozsudku o vydaní nehnuteľnosti sa dozvedela, že jej vznikla škoda a že za ňu zodpovedá žalobca. K požadovanej sume náhrady škody uviedla, že táto je vypočítaná
ako predpokladaný súčet zisku žalobcu z prenájmu nehnuteľnosti od 01. januára 2000 do podania vzájomného návrhu, t.j. do 26. apríla 2010 a to podľa odhadu.
1.4. Súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia hodnotil i procesnú obranu žalobcu proti vzájomnému návrhu, ktorý tvrdil, že neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, pretože v čase doručenia písomnej výzvy oprávnenou osobou bol presvedčený o tom, že nepreukázala svoj nárok na vydanie nehnuteľnosti s poukazom na § 8 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Za právne významnú považoval skutočnosť, že ak § 5 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách výslovne predpokladá, že povinná osoba môže odmietnuť uzatvorenie dohody a pre takýto prípad umožňuje osobe oprávnenej domáhať sa reštitúcie cestou súdu, potom nevydanie nehnuteľnosti na základe dohody nemôže byť konaním protiprávnym, ale je výkonom práva povinnej osoby. Taktiež namietol premlčanie nároku žalovanej a popieral, že by jeho úmyslom, či už priamym, alebo nepriamym, bolo spôsobiť jej škodu.
1.5. Súd prvej inštancie vzájomný návrh právne posúdil podľa § 5 ods. 1, 2 a 3, § 9 ods. 1 a 2, § 10 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, v spojení s § 106 ods. 1 a 2 a § 420 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „občiansky zákonník“) a podľa § 152 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p“) a rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že „základ žalobného protinávrhu odporkyne voči navrhovateľovi na náhradu škody je opodstatnený“.
1.6. V rámci hodnotenia dôvodnosti vzájomného návrhu a v rámci právnej argumentácie, súd prvej inštancie v odôvodnení medzitýmneho rozsudku okrem iného uviedol: „... Súd pri prejednaní sporovej veci skúmal, či v danej veci sú splnené všetky atribúty pre priznania náhrady škody tak, ako sa svojim návrhom domáhala odporkyňa voči navrhovateľovi. V tejto súvislosti súd konštatuje, že účelom reštitučných zákonov bolo zmierniť majetkové krivdy v rozhodnom období, ktoré tento zákonný predpis ohraničil obdobím od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990. Reštitučné zákony vytvorili zákonný rámec pre oprávnené osoby, v rámci ktorého sa títo mohli domáhať navrátenia vlastníctva k hnuteľným, resp. nehnuteľným veciam. Pri aplikácii reštitučného zákona preto bolo potrebné vychádzať najmä z takého výkladu a aplikácii jednotlivých ustanovení, aby bol splnený jeho účel a vyvarovať sa príliš formalistického prístupu, ktorý by mohol viesť k zjavnej nespravodlivosti, ktorý by viedol až k popretiu účelu reštitúcii. Podstata nároku na vydanie veci podľa reštitučného zákona spočívala v tom, že pokiaľ tu existuje povinnosť vec vydať, a nie je povinnou osobou dobrovoľne splnená, obnoví sa vlastnícke právo oprávnenej osobe k veci až právoplatným súdnym rozhodnutím, ktorým sa vec vydá, resp. sa uloží povinnosť uzavrieť dohodu o vydaní veci. Súd v tejto súvislosti sa prikláňa k právnemu názoru odporkyne v tom zmysle, že ide o takú právnu povinnosť, ktorej porušenie môže založiť zodpovednostný vzťah povinnej osoby za vzniknutú prípadnú škodu, ktorá vznikne oprávnenej osobe a to za použitia ustanovenia § 420 Obč. zák. Súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s právnym názorom odporkyne v tom, že zo žiadneho právneho predpisu upravujúceho reštitučné nároky nie je možné vylúčiť, že by tu existovalo právo odporkyne ako od oprávnenej osoby požadovať od navrhovateľa, ako osoby povinnej náhrady škody, ktorá vznikla porušením povinnosti vydať takúto nehnuteľnosť, resp. v danom prípade spoluvlastnícky podiel tak, ako to má na mysli ustanovenie § 5 Rešt. zák. V danej veci je nesporné, že rozhodnutiami Okresného súdu Banská Bystrica, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica, ktoré sú vyššie citované došlo k právoplatnému rozhodnutiu o tom, že povinná osoba, v danom prípade navrhovateľ je povinný vydať spoluvlastnícky podiel odporkyni a je teda autoritatívne určené, že zo strany navrhovateľa ako osoby povinnej došlo k porušeniu povinnosti vydať vec oprávnenej osobe tak, ako to má na mysli režim upravujúci povinnosti na vydanie nehnuteľnosti, vrátane reštitučného zákona a to konkrétne v ustanovení § 5 tohto zákona. Je nesporné, že v danom prípade na strane odporkyne vznikla takýmto konaním, ktorý je mimo rámca legálnej úpravy škoda, pričom jej výška zatiaľ zostáva sporná, spočívajúca z ušlého zisku tak, ako ho zatiaľ odporkyňa vyčíslila za to obdobie, kedy nemohla poberať tieto pôžitky z prednej nehnuteľnosti vo forme napr. bežného nájomného, kedy by ona sama túto nehnuteľnosť mohla prenajímať. Je teda nesporné, že pokiaľ oprávnená osoba, t. j. odporkyňa preukázala svoj nárok, došlo u nej k vzniku škody v podobe ušlého zisku, ktorý teda predstavuje zisk, ktorý by odporkyňa ako oprávnená osoba pri pravidelnom behu vecí mohla dosiahnuť tak, že by túto nehnuteľnosť užívala priamo, resp. prenajímala ho ďalším tretím osobám. Súd videl potom príčinnú súvislosť v tej skutočnosti, že keby navrhovateľ postupoval v súlade s ustanoveniami reštitučného zákona, odporkyňa by mala práve túto možnosť nehnuteľnosť užívať, resp.
užívať ju prostredníctvom tretích osôb, poberať úžitok z takýchto prípadných nájomných vzťahov a získať príslušné benefity. Je zrejmé, že odporkyňa sa až právoplatnosťou rozhodnutia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 24. 03. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 04. 2010 s konečnou platnosťou dozvedela, že mu vznikla škoda, a že za ňu zodpovedá navrhovateľ. ...“ „... V tejto súvislosti teda súd konštatuje, že podľa názoru súdu sú splnené všetky atribúty pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, kedy tieto v konaní boli jednoznačným spôsobom preukázané. Takýto právny záver potom vylučuje úspešné uplatnenie námietky premlčania tak, ju vzniesol navrhovateľ v tomto konaní a to s poukazom na ustanovenie § 106 ods. 1 a 2 Obč. zák. Navrhovateľ si musel byť vedomý svojho postupu v rámci reštitučného konania, ktoré síce nebolo v rozpore so zákonom a vyplývalo z platného práva, avšak musel si byť vedomí svojej prípadnej povinnosti, pokiaľ by so svojou zvolenou obranou nebol úspešný. Navrhovateľ teda porušil svoju právnu povinnosť, ktorá mu bola neskôr uložená rozhodnutím Okresného a Krajského súdu v Banskej Bystrici a to vo forme teda úmyslu a to úmyslu nepriameho, kedy navrhovateľ teda vedel, resp. mohol predpokladať, že jeho hoci legálny postup nebude neskôr vyhlásený za nesprávny a bude povinný túto nehnuteľnosť, resp. jej spoluvlastnícky podiel vydaný, teda existovalo u neho vedomie o tom, že môže spôsobiť škodu oprávnenej osobe, vo forme ušlého zisku. Nárok odporkyne teda bol uplatnený v rámci premlčacej lehoty tak, ako to má na mysli ustanovenie § 106 ods. 2 v časti ohľadne objektívnej premlčacej lehoty...“
2.1. Proti medzitýmnemu rozsudku podal žalobca odvolanie prostredníctvom advokátky JUDr. Zuzany Falisovej, advokátska kancelária, Námestie Štefana Moyzesa 2, 974 01 Banská Bystrica (dňa 24. marca 2017 bola uzatvorená Dohoda o skončení právneho zastupovania žalobcu - pozri. č. l. 340 spisu) z dôvodov, že podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. došlo k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.2. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je nespravodlivé vyhodnotiť jeho konanie ako protizákonné, keď odmietol vydať nehnuteľnosť na základe dohody o vydaní veci, čím si uplatnil len výkon svojho práva a táto skutočnosť vylučuje protiprávnosť jeho konania, čo okresný súd v odôvodnení nijakým spôsobom nevyhodnotil. Vychádzajúc z týchto úvah, potom súd prvej inštancie vylúčil úspešnosť uplatnenej námietky premlčania a to s poukazom na § 106 ods. 1 a 2 občianskeho zákonníka s tvrdením, že si musel byť vedomý svojho postupu v rámci reštitučného konania, ktoré síce nebolo v rozpore so zákonom a vyplývalo z platného práva, avšak musel mať vedomosť o následkoch prípadnej neúspešnosti svojej zvolenej obrany (nepriamy úmysel). Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože ust. § 5 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách výslovne predpokladá, že povinná osoba môže odmietnuť uzatvorenie dohody o vydaní veci a pre takýto prípad umožňuje oprávnenej osobe domáhať sa vlastníckeho práva súdnou cestou. Takéto konanie potom vylučuje protiprávnosť a výkon práva je v súlade s dobrými mravmi a až do právoplatného rozhodnutia súdu o vydanie nehnuteľnosti je potrebné na žalobcu - povinnú osobu, hľadieť ako na oprávneného držiteľa nehnuteľnosti. Ustanovenie § 10 ods. 1 druhá veta zákona o mimosúdnych rehabilitáciách vylučuje použitie občianskeho zákonníka o náhrade škody a § 5 ods. 4, v spojení s § 8 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách ukladá povinnej osobe priamo povinnosť nevydať vec na základe dohody a ponecháva právo oprávnenej osobe domáhať sa vydania prostredníctvom súdu.
2.3. Z odôvodnenia odvolania ďalej vyplýva, že ako povinná osoba, mal povinnosť vec nevydať na základe ust. § 8 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, keďže išlo o stavbu, ktorá zásadnou prestavbou stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter. Táto skutočnosť bola v priebehu konania o vydanie nehnuteľnosti potvrdená znaleckým posudkom Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 323/2008 zo dňa 30. septembra 2008, z ktorého vyplýva, „že u prvkov dlhodobej životnosti došlo k výmene v rozsahu reprezentujúcom nadpolovičný objemový podiel všetkých konštrukcií daného prvku posudzovaného objektu k novozriadenému v rozsahu 100 % svojho podielu v časti krovu“, teda že u jedného z prvkov dlhodobej životnosti došlo k jeho výmene v takom rozsahu, ktorý bránil vydaniu veci. Vychádzal teda z princípu legitímneho očakávania a princípu právnej istoty a z neho plynúceho princípu oprávnenej dôvery k právu a efektívnej ochrany práv.
2.4. V ďalšom texte odvolania žalobca poukázal na konkrétne dôvody, pre ktoré mal pochybnosti o legitimite požiadavky žalovanej na vydanie nehnuteľností. Podľa § 5 ods. l zákona o mimosúdnych rehabilitáciách „povinná osoba vydá vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj
nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom.“ Dňa 20. septembra 1991 mu bola doručená žiadosť žalovanej o vydanie nehnuteľnosti, pričom mal za sporné, či s poukazom na ust. § 3 ods. 2 písm. c/ zákona o mimosúdnych rehabilitáciách žalovaná mala trvalý pobyt na území bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, či bola oprávnenou dedičkou, keďže k žiadosti o vydanie nehnuteľnosti predložila doklad, z ktorého vyplývalo, že jej právny predchodca otec W. U., ako dedič dedičstvo po poručiteľovi H.. H. U. odmietol, čo predstavovalo spornosť práva žalovanej na nárok v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Taktiež povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát zmluvou o darovaní nehnuteľnosti uzavretou darcom v tiesni (§ 6 ods. 1 písm. c/ zákona o mimosúdnych rehabilitáciách), čo žalovaná v žiadosti nepreukázala a rovnako nepreukázala, že darovacia zmluva bola v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené Chartou Organizácie Spojených národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a nadväzujúcimi medzinárodnými paktami o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (§ 1 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách). Na základe týchto pochybností nebol schopný rozpoznať, či je nárok žalovanej dôvodný. Vzhľadom na uvedené nebolo preukázané, či došlo k porušeniu povinnosti vydať vec podľa § 5 ods. 1 a 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, pretože k uzavretiu dohody o vydaní veci v lehote podľa § 5 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách dôjde len vtedy, ak oprávnená osoba spolu s písomnou výzvou na vydanie veci súčasne preukáže všetky zákonné predpoklady.
2.5. Žalobca ďalej v odvolaní namietal i nesprávnosť vysporiadania sa s námietkou premlčania, ktorú vzniesol k uplatnenému nároku, ktorý vznikol prvým dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na dobrovoľné vydanie nehnuteľnosti a ďalej poukázal na kombinovanú premlčaciu dobu, a to kratšiu subjektívnu a dlhšiu objektívnu, pričom ich začiatok je upravený odlišne. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od udalosti, kedy škoda vznikla, preto žalovaná na zachovanie svojho práva, si mala nárok uplatniť v priebehu reštitučného konania. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. odvolaním napadnuté rozhodnutie zmenil.
3.1. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil, pretože odvolanie považuje za nedôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.
3.2. Skutkový stav bol riadne zistený a ustálený, v rámci reštitučného konania predmetom ktorého bolo výlučne právne posúdenie. Žalobcom uvádzané dôvody, pre ktoré mal pochybnosti o oprávnenosti jej nároku, ako oprávnenej osoby, boli vyvrátené. Ide tak iba o účelovú obranu žalobcu.
3.3. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že ho zákon o mimosúdnych rehabilitáciách oprávňoval odmietnuť uzatvorenie dohody o vydaní veci. Povinnosť vydať vec podľa ust. § 5 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách je jednoznačne a zreteľne formulovaná. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu o tom, že jeho odmietavé konanie bolo v súlade s dobrými mravmi a vylučovalo protiprávnosť jeho konania. Z právoplatného rozhodnutia, na základe ktorého bol žalovaný povinný vydať nehnuteľnosť vyplýva že, ona ako oprávnená osoba si splnila svoje povinnosti a preukázala všetky zákonom požadované predpoklady podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.
3.4. Nie je pravdivé ani tvrdenie, že neexistuje nárok na náhradu škody, pretože ust. § 5 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách ukladá povinnej osobe jasne vydať vec na základe včasnej písomnej výzvy oprávnenej osoby, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci. V takom prípade ide o právnu povinnosť a porušenie tejto povinnosti môže založiť zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody tým spôsobenej. Žiadne ust. reštitučného zákona tak nevylučuje právo oprávnenej osoby požadovať od žalobcu, ako osoby povinnej, náhradu škody vzniknutej porušením povinnosti žalobcu vydať predmetnú vec (spoluvlastnícky podiel) podľa § 5 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Predpoklady vzniku zodpovednosti žalobcu za škodu sa majú posudzovať podľa § 420 a nasl. občianskeho zákonníka.
3.5. K odvolacím dôvodom vzťahujúcim sa k námietke premlčania nároku uviedla, že táto námietka nie je dôvodná a nemá oporu v platnom a účinnom právnom poriadku. V danom prípade spočívala škodová udalosť v pokračujúcom, opakovanom porušovaní zákonnej povinnosti žalobcu vydať nehnuteľnosť, ide teda o samostatné nároky na náhradu škody za jednotlivé obdobia porušovania povinnosti. Nie
je preto pravdivé tvrdenie, že určila beh objektívnej premlčacej doby spätne, pretože svoj nárok si uplatnila spätne za obdobie, v ktorom žalobca pokračoval v opakovanom porušovaní povinnosti vydať nehnuteľnosť, túto naďalej užíval, prenajímal tretím osobám a dosahoval tak zisk. V danom prípade tak bol jej návrh na náhradu škody uplatnený v rámci subjektívnej premlčacej doby, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá. Je nesporné, že sa o škode a kto za ňu zodpovedá s istotou dozvedala až keď právoplatne skončilo reštitučné konanie. Z jej strany tak boli preukázané všetky zákonné predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody. Protiprávny úkon spočíval v porušení zákonnej povinnosti vydať oprávnenej osobe nehnuteľnosť, takýmto konaním žalobcu jej vznikla škoda, spočívajúca v ušlom zisku, v dôsledku toho, že nemohla poberať benefity z nehnuteľnosti formou nájomného. Žalobca minimálne vedel, že nevydaním nehnuteľnosti môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený.
4. Priebeh konania a rozhodnutia vo veci po podaní odvolania:
- uznesenie krajského súdu sp. zn. 14Co/371/2014 zo dňa 24. novembra 2015, ktorým bol medzitýmny rozsudok okresného súdu sp. zn. 13C/174/2009 zo dňa 24. októbra 2013 zrušený s odôvodnením: „... Až v rámci súdneho konania o vydanie nehnuteľnosti bolo preukázané, že boli splnené podmienky pre vydanie nehnuteľnosti jednak z dôvodu, že na strane právneho predchodcu odporkyne bola preukázaná tieseň pri poskytnutí daru ohľadom spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom súdneho konania o vydaní a tak isto aj pracne boli zisťované okolnosti ohľadom použitia § 8 ods. 1 zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Teda až na základe skutkových okolností zistených jednak okresným, ako aj krajským súdom a nariadeným znaleckým dokazovaním boli definitívne vyriešené otázky majúce vplyv na posúdenie opodstatnenosti nároku odporkyne v danom konaní o vydanie nehnuteľnosti. Za daných okolností preto nemožno hovoriť o tom, že by na strane navrhovateľa išlo o formu úmyslu, alebo nepriameho úmyslu, kedy navrhovateľ mohol dopredu vedieť o tom, že jeho postup pri vydávaní nehnuteľnosti bude nesprávny.“ ...“Nemožno tu teda hovoriť o takom porušení povinnosti zo strany navrhovateľa, ktoré by mohlo v danom prípade zakladať nárok na náhradu škody, pretože zákon povinnej osobe navrhovateľovi legálne umožňoval nevydať nehnuteľnosť, pokiaľ mal pochybnosti o tom, že sú splnené dôvody pre vydanie nehnuteľnosti. Okrem toho treba poukázať na ust. § 9 zák. č. 87/1991 Zb. podľa ktorého povinná osoba bola povinná s vecami až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať starostlivosťou riadneho hospodára. Ak by došlo k porušeniu týchto povinností uvedených v § 9 ods. 1 zák. č, 87/1991 Zb. tak právo na náhradu škody, ktorú by povinná osoba spôsobila oprávnenej osobe porušením svojich povinností podľa § 9 ods. 1 zostáva nedotknuté ust. § 10 zák. č. 87/1991 Zb.. V § 10 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. sa totiž uvádza, že povinná osoba nemôže proti oprávnenej osobe uplatňovať žiadne finančné, alebo iné nároky súvisiace s vydávanými vecami. Takisto oprávnená osoba, ktorej bola vec vydaná, nemôže proti povinnej osobe uplatňovať iné nároky súvisiace s vydávanou vecou, než sú uvedené v tomto zákone. Zákon v ustanovení § 9 a 10 ods. 1 stanovil podmienky, pre uplatnenie náhrady škody. Tým chcel aj v súlade s § 1 zák. č. 87/1991 Zb. zabrániť ďalším krivdám, ktoré by mohli vzniknúť a preto náhradu škody obmedzil len na podmienku zákona č. 87/1991 Zb. , ktoré sú v ňom uvedené. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odporkyňa by vzájomným návrhom proti navrhovateľovi teda mohla uplatňovať len také nároky, ktoré by súviseli s porušením jeho povinností ako povinnej osoby nakladať aj s vecami so starostlivosťou riadneho hospodára podľa § 9 ods. 1 zák. 87/1991 Zb. od účinnosti zákona do vydania veci. Krajský súd sa nestotožňuje so záverom okresného súdu o použití ust. § 106 ods. 2 OZ...“
- nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 357/2016 zo dňa 14. septembra 2016, ktorým bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 14Co/371/2014 zo dňa 24. novembra 2015 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie s odôvodnením: „... Ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že ak § 5 reštitučného zákona ukladá povinnej osobe vydať vec na základe písomnej výzvy oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom, a to tým spôsobom, že s ňou uzavrie dohodu o vydaní veci a vec vydá najneskôr do 30 dní po uplynutí lehoty uvedenej v § 5 ods. 2 reštitučného zákona, ide o právnu povinnosť. Porušenie tejto povinnosti môže založiť zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody tým spôsobenej oprávnenej osobe, a to v režime § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K tomu však treba dodať, že o porušenie povinnosti vydať vec v zmysle § 5 reštitučného zákona nepôjde počas doby, v priebehu ktorej nebude možné uzavrieť, že oprávnená osoba (popri splneniu požiadavky včasnej písomnej výzvy a uvedenia spôsobu prevzatia veci štátom) povinnej osobe svoj nárok na vydanie veci „preukázala,“ resp. hodnoverne preukázala (porovn. § 5 ods. 1 prvú vetu reštitučného zákona). Tento záver platí bez zreteľa na to, či a ako dlho prebiehalo reštitučné konanie sťažovateľky v jej veci, lebo len pri splnení predpokladov obsiahnutých v § 5 ods. 1a 2 reštitučného zákona oprávnenou
osobou, možno po uplynutí 30-dňovej lehoty obsiahnutej v § 5 ods. 3 citovaného zákona uzavrieť, že povinná osoba porušila povinnosť vydať vec oprávnenej osobe dobrovoľne. Až do doby, keď sa povinná osoba ocitne v omeškaní so splnením povinnosti vydať vec oprávnenej osobe dobrovoľne (ak vec na základe včas podanej písomnej výzvy a po uvedení spôsobu prevzatia veci štátom nevydala v zákonnej lehote, hoci jej oprávnená osoba svoj nárok na vydanie veci preukázala), možno u oprávnenej osoby uvažovať o možnom vzniku škody na ušlom zisku. Ide o škodu spôsobenú protiprávnym konaním povinnej osoby. Okolnosť, že (na žalobu oprávnenej osoby) prebieha reštitučné konanie, povinnú osobu nezbavuje povinnosti vydať vec dobrovoľne oprávnenej osobe. Aj keď je zrejmé, že spor o náhradu ušlého zisku vzniknutého porušením povinnosti vydať včas vec podľa reštitučného zákona začatý oprávnenou osobou voči osobe povinnej počas trvania reštitučného konania je závislý na výsledku tohto konania (v ňom sa meritórne rieši jedna z otázok, ktorá má povahu otázky predbežnej v spore o náhradu ušlého zisku), nič to nemení na závere, že možnosť domáhať sa náhrady ušlého zisku voči povinnej osobe má oprávnená osoba už aj v priebehu reštitučného konania...“
- rozsudok krajského súdu sp. zn. 14Co/51/2017 zo dňa 5. septembra 2017, ktorým bol medzitýmny rozsudok okresného súdu sp. zn. 13C/174/2009 zo dňa 24. októbra 2013 potvrdený s odôvodnením: „... V tejto súvislosti je preto potrebné poukázať na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici v danej veci je viazaný nálezom Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 357/2016-23 zo dňa 14. 09. 2016 a tam vyslovenými závermi. Ústavný súd SR vo svojom náleze zaujal názor, že v ustanovení § 5 zákona č. 87/1991 Zb., ktoré ukladalo povinnej osobe vydať vec v zákonom určenej lehote oprávnenej osobe, ide o právnu povinnosť a porušenie tejto povinnosti môže založiť zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody tým spôsobenej oprávnenej osobe, a to v režime podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti ústavný súd tiež zaujal záver, že o porušenie povinnosti vydať vec v zmysle § 5 reštitučného zákona nepôjde počas doby, v priebehu ktorej nebude možné uzavrieť, že oprávnená osoba povinnej osobe svoj nárok na vydanie veci „preukázala,“ resp. hodnoverne preukázala. Tento záver však platí bez zreteľa na to, či a ako dlho prebiehalo reštitučné konanie v sťažovateľkinej veci, lebo len pri splnení predpokladov obsiahnutých v § 5 ods. 1, 2 reštitučného zákona oprávnenou osobou možno po uplynutí 30-dňovej lehoty obsiahnutej v § 5 ods. 3 citovaného zákona uzavrieť, že povinná osoba porušila povinnosť vydať vec oprávnenej osobe. Následne na to ústavný súd poukázal, že až do doby, keď sa povinná osoba ocitne v omeškaní so splnením povinnosti vydať vec oprávnenej osobe dobrovoľne (ako vec na základe včas podanej písomnej výzvy a po uvedení spôsobu prevzatia veci štátu nevydala v zákonnej lehote, hoci jej oprávnená osoba svoj nárok na vydanie veci preukázala) možno u oprávnenej osoby uvažovať o možnom vzniku škody na ušlom zisku. Ide o škodu spôsobenú protiprávnym konaním povinnej osoby. Ústavný súd SR mal za to, že okolnosť, že prebieha reštitučné konanie povinnú osobu nezbavuje povinnosti vydať vec dobrovoľne oprávnenej osobe. Aj keď je zrejmé, že spor o náhradu ušlého zisku vzniknutého porušením povinnosti vydať včas vec podľa reštitučného zákona začatý oprávnenou osobou voči osobe povinnej počas trvania reštitučného konania je závislý na výsledku tohto konania (lebo v ňom sa meritórne rieši jedna z otázok, ktorá má povahu otázky predbežnej v spore o náhradu ušlého zisku), nič to nemení na závere, že možnosť domáhať sa náhrady ušlého zisku voči povinnej osobe má oprávnená osoba už aj v priebehu reštitučného konania. Išlo teda o závery, ktoré boli podstatné pre posúdenie správnosti právneho záveru súdu prvej inštancie v medzitímnom rozsudku. Je nesporné v danej veci, že žalovaná uplatnila v tomto konaní proti žalobcovi vzájomným návrhom dňa 26. 04. 2010 nárok na náhradu škody podľa ust. § 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rahabilitáciách. Urobila tak v konaní potom, čo vzájomný návrh žalobcu na zaplatenie finančnej náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti v zmysle § 7 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. v konaní o vydanie nehnuteľnosti bol vylúčený uznesením súdu prvej inštancie dňa 10. 09. 2009, sp. zn. 17C/59/1992 na samostatné konanie. Nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku z prenájmu nehnuteľnosti bol žalovanou uplatnený za obdobie od 01. 01. 2000 do podania vzájomného návrhu, teda do dňa 26. 04. 2010. Keďže Ústavný súd SR vo svojom náleze zaujal záver, že porušenie povinnosti podľa ust. § 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách je porušením právnej povinnosti, ktoré porušenie zakladá nárok na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a súd prvej inštancie svojim medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že základ protinávrhu žalovanej na náhradu škody je s ohľadom na ust. § 5 zákona č. 87/1991 Zb. daný, nemal krajský súd vzhľadom na vyslovený záver ústavného súdu inú možnosť, ako rešpektovať tento záver s ohľadom na ust. § 193 zákona č. 160/2015 Z. z. - CSP. Keďže v konečnom dôsledku v konaní o vydanie nehnuteľnosti bolo žalobe žalovanej
vyhovené a bolo rozhodnuté o tom, že žalobca ako povinná osoba je povinná vydať žalovanej ako oprávnenej osobe spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, došlo nesplnením svojej povinnosti vydať povinnou osobou vec oprávnenej osobe k porušeniu právnej povinnosti a tým aj k tomu, že v súvislosti s porušením povinnosti podľa § 5 zákona č. 87/1991 Zb. vznikol základ zodpovednosti žalobcu na náhradu škody podľa ust. § 420 ods. 1 OZ...“
- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4Cdo/160/2018 zo dňa 29. januára 2020, ktorým bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 14Co/51/2017 zo dňa 5. septembra 2017 zrušený s odôvodnením: „... Preto najvyšší súd zdieľa presvedčenie žalobcu, že odvolací súd bol „dotknutý“ nálezom ústavného súdu a rozsudok súdu prvej inštancie len formálne potvrdil. Dovolací súd naviac uvádza, že ústavný súd vo svojom náleze vyslovil právny názor, že „ak § 5 reštitučného zákona ukladá povinnej osobe vydať vec na základe včasnej písomnej výzvy oprávnenej osoby, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom, a to tým spôsobom, že s ňou uzavrie dohodu o vydaní veci a vec vydá najneskôr do 30 dní po plynutí lehoty uvedenej v § 5 ods. 2 reštitučného zákona, ide o právnu povinnosť. Porušenie tejto povinnosti môže založiť zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody tým spôsobenej oprávnenej osobe, a to v režime § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K tomu však treba dodať, že o porušenie povinnosti vydať vec v zmysle § 5 reštitučného zákona nepôjde počas doby, v priebehu ktorej nebude možné uzavrieť, že oprávnená osoba svoj nárok na vydanie veci „preukázala“, resp. hodnoverne preukázala.“ Zároveň uviedol, že možnosť domáhať sa náhrady ušlého zisku voči povinnej osobe má oprávnená osoba už aj v priebehu reštitučného konania. Je teda nepochybné, že ústavný súd dospel k záveru, že porušenie povinnosti môže založiť zodpovednosť za vznik škody a nie ako vo svojom rozhodnutí konštatoval odvolací súd, ktorý uviedol, že ústavný súd zaujal záver, že porušenie povinnosti podľa § 5 zákona je porušením právnej povinnosti, ktoré porušenie zakladá nárok na náhradu škody. Dovolací súd ďalej zdôrazňuje, že súd prvej inštancie rozhodol medzitýmnym rozsudkom a týmto rozsudkom sa súd vyjadruje k tomu, či žalobca má vôbec na požadované plnenie právo a v akom rozsahu. Medzitýmnym rozsudkom musí byť rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci. Pri žalobách zo zodpovednostných nárokov je potrebné základom prejednávanej veci rozumieť vyriešenie otázky zodpovednosti žalovaného, vrátane otázky spoluzavinenia žalobcu (ak prichádza do úvahy), prípadne aj ďalšieho žalovaného na vzniku škody, aby tak po právoplatnosti medzirozsudku zostala na vyriešenie len otázka výšky nároku poškodeného zodpovedajúca miere zistenej zodpovednosti (Zborník IV, str. 747). Za základ prejednávanej veci, o ktorom môže súd rozhodnúť medzirozsudkom, treba teda spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Tak je to napríklad vtedy, keď súd na podklade žaloby o náhradu škody posúdi, či ku škode došlo, či žalovaný škodu spôsobil a či za ňu zodpovedá, či škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, prípadne či nárok nie je premlčaný (ak bola vznesená námietka premlčania) alebo či nezanikol. Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečným rozsudkom rozhodne už len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní súd už nemôže posudzovať otázky, ktoré sa týkajú samotného základu nároku z dôvodu prekážky res iudicatae. Vzhľadom na uvedené bolo povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa všetkými odvolacími námietkami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní. Pokiaľ odvolací súd uviedol vo svojom rozhodnutí, že inými otázkami, ako právnym základom nároku, sa nezaoberal, nebol tento jeho postup správny a i týmto došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces...“
5. Krajský súd, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), opätovne vec preskúmal podľa § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario medzitýmny rozsudok okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec mu vrátil podľa § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Hoci rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, odvolací súd nerozhodol vo veci podľa § 390 CSP, pretože jeho rozhodnutie, ktorým zrušil v rámci odvolacieho konania medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie, bolo ústavným súdom zrušené a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a po zrušení a vrátení veci nekoná a nerozhoduje o novom rozhodnutí súdu prvej inštancie.
7. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozsudok okresného súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie za vady, ktoré porušujú základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ak tieto vady nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Za takéto vady je treba považovať, keď rozsudok vychádza z nesprávne právneho posúdenia a rovnako keď je nedostatočne, riadne, presvedčivo odôvodnený, je nepreskúmateľný a arbitrárny. V dôsledku takýchto vád a nedostatkov sa stranám sporu odníma možnosť riadne konať pred súdom. Takýmito vadami je postihnutý i odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie a preto ho odvolací súd zrušil.
8. Odvolací súd, v rámci viazanosti rozsahu odvolania (§ 379 CSP) a viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP), ako aj viazaný nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 357/2016 zo dňa 14. septembra 2016 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/160/2018 zo dňa 29. januára 2020, ktorými rozhodnutiami boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia odvolacieho súdu, sa stotožňuje s odvolacími argumentmi žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, jeho závery sú predčasné a argumentačne nepresvedčivé a je možné prisvedčiť aj odvolacej námietke, že závery okresného súdu sú vo svojom obsahu nepreskúmateľné a v konkrétnom bode aj vnútorne rozporné. Odvolací súd konštatuje i nedostatočné vysporiadanie sa so zákonnými predpokladmi pre vyvodenie zodpovednosti za škodu, ako aj nesprávne právne posúdenie námietky premlčania uplatneného vzájomného návrhu žalovanej voči žalobcovi. Nesprávne právne posúdenie veci, predčasnosť a nepresvedčivosť záverov a v konkrétnom bode aj zmätočnosť, resp. rozpornosť odôvodnenia medzitýmneho rozsudku sú z hľadiska vecnej správnosti rozhodnutia pritom zásadné.
9. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu je spochybnenie záveru súdu prvej inštancie v tom, že základ vzájomného návrhu žalovanej voči žalobcovi na náhradu škody je daný, pretože v odôvodnení medzitýmneho rozsudku sa okresný súd nedostatočne vysporiadal s tým, či boli v konaní preukázané jednotlivé predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu ako aj o nesprávnom vyhodnotení námietky premlčania.
10. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie finančnej náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti podľa § 7 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorý na základe výsledku reštitučného konania podal žalovaný a vzájomný návrh žalovanej proti žalobcovi, na náhradu škody, podľa § 420 a nasl. občianskeho zákonníka, ktorá jej vznikla tým, že žalobca, napriek povinnosti vydať nehnuteľnosť žalobkyni nehnuteľnosť nevydal.
11. Podľa § 420 ods. 1 občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
12. Podľa § 420 ods. 3 občianskeho zákonníka, odpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
13. Podľa ustanovenia § 442 ods. 1 občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
14. Podľa § 5 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách povinná osoba vydá vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsoby jej prevzatia štátom. Ak ide o vydanie hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec nachádza. Ak je oprávnených osôb viac a nárok na vydanie veci uplatnia v lehote podľa ods. 2 len niektoré z nich, vydá sa im celá vec.
15. Podľa § 5 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou dohodu o vydaní veci a vec jej vydá najneskôr do tridsať dní, po uplynutí lehoty uvedenej v ods. 2. Ak je predmetom dohody o vydaní veci nehnuteľnosť, použije sa § 133 ods. 2 občianskeho zákonníka.
16. Podľa § 5 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona.
17. Podľa § 8 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách stavby, ktoré zásadnou prestavbou stratili svoj pôvodný stavebno-technický charakter, sa nevydávajú.
18. Napriek tomu, že predmetom konania sú dva samostatné nároky (pozri bod 10), okresný súd sa uplatneným nárokom na zaplatenie finančnej náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti doposiaľ vôbec nezaoberal a v medzitýmnom rozsudku o ňom ani nerozhodol, preto odvolací súd môže hodnotiť a posudzovať iba rozhodnutie o protinávrhu žalovanej týkajúceho sa náhrady škody, o ktorom bolo doposiaľ vedené prvoinštančné konanie a o ktorom nároku bolo doposiaľ iba rozhodnuté.
19. Povinnosť nahradiť škodu, vzniká ako sekundárna, čiže následná tomu subjektu, proti ktorému možno vyvodiť zodpovednostný vzťah v dôsledku toho, že porušil primárnu povinnosť, ktorá mu vyplýva či už zo zákona, alebo z inej právne významnej skutočnosti. Pri uplatnení si práva zo zodpovednosti za škodu a úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody je nevyhnutné, aby boli splnené zákonom vyžadované predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ktorými sú 1. preukázanie porušenia právnej povinnosti, 2. vznik škody (ujma), 3. existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním, porušením povinnosti a škodou (kauzálny nexus) a napokon 4. zavinenie zodpovedného subjektu za vzniknutú škodu v dôsledku kauzálneho nexusu, pokiaľ zákon zavinenie požaduje a zodpovednosť nie je zákonom výslovne koncipovaná ako objektívna. Protiprávny stav (porušenie právnej povinnosti), škoda a príčinná súvislosť medzi nimi majú povahu objektívnu, zavinenie má povahu subjektívnu, viaže sa teda na osobu, ktorá svojim protiprávnym úkonom spôsobila škodu. Zárukou úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody je teda preukázanie všetkých už citovaných zákonom požadovaných predpokladov zodpovednosti za škodu, teda porušenia právnej povinnosti (s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenie), preukázanie vzniku škody, vrátane preukázateľnej výšky a v neposlednom rade preukázanie príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou či hroziacou škodou), prípadne aj zavinenie. Vzniknutá, či reálne hroziaca škoda, musí byť spôsobená porušením právnej povinnosti a musí byť v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti. Príčinná súvislosť musí byť samozrejme nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne a jednoznačne v konkrétnom prípade preukázaná, pričom, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade tú stranu, ktorej tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného (žalovanej). (pozri rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 28. októbra 2010, sp. zn. 3Cdo/130/2010).
20. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov vyvodenia zodpovednosti za škodu je nevyhnutné skúmať vždy osobitne vo vzťahu ku každému požadovanému predpokladu. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v čase pred vyhlásením medzitýmneho rozsudku nemal žiadnu podmienku predpokladu na vyvodenie zodpovednosti za škodu za preukázanú, na základe ktorej by mohol rozhodnúť o nároku žalovanej.
21. Súd prvej inštancie vôbec doposiaľ neskúmal akú konkrétnu zákonnú právnu povinnosť žalobca porušil, určenie od ktorého časového momentu malo dôjsť už k protiprávnemu konaniu a či vôbec bolo porušenie právnej povinnosti žalobcu v príčinnej súvislosti s reálnou škodou, ktorá žalovanej vznikla práve v dôsledku jeho protiprávneho konania. Je tak jednoznačne dôvodná a relevantná odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nedôsledne a nedostatočne skúmal, či sú dané predpoklady na vyvodenie zodpovednosti za škodu, ktorá mala vzniknúť žalovanej.
22. Súd prvej inštancie vyvodil zodpovednostný vzťah žalobcu na náhradu škody, z porušenia jeho povinnosti ako výsledok reštitučného konania a tým, že žalovanej nehnuteľnosť nevydal na základe písomnej žiadosti podľa § 5 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ale naďalej ju užíval a bral z nej pôžitky až do momentu právoplatného rozhodnutia súdu o povinnosti ju vydať, a týmto konaním mala vzniknúť žalovanej škoda, za ktorú zodpovedá, pričom existenciu príčinnej súvislosti odôvodnil tým, že keby postupoval v súlade so zákonom o mimosúdnych rehabilitáciách a žalovanej na základe žiadosti nehnuteľnosť, resp. spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti vydal, škoda by nevznikla. Takýto záver súdu prvej inštancie je však výsledkom nedôsledného skúmania predpokladov zodpovednosti za škodu z hľadiska toho, či skutočne a kedy porušil žalobca zákonné povinnosti vyplývajúce zo zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a či už aj v čase, od kedy si nárok na náhradu škody žalovaná voči nemu uplatnila, pričom v tejto súvislosti je nevyhnutné vziať do úvahy okolnosti, pre ktoré žalobca, ako povinná osoba, zvolil postup nevydať nehnuteľnosť na základe písomnej žiadosti podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciach. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na dôvody odvolania, kde žalobca poukazuje
prečo zvolil postup nevydať nehnuteľnosť na základe žiadosti. Odvolací súd konštatuje, že išlo o relevantné dôvody vyplývajúce z § 3 ods. 2 písm. c/, § 6 ods. 1, § 1 ods. 1, no najmä z § 8 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Tieto dôvody je nevyhnutné zohľadniť aj z hľadiska konštatovania existencie porušenia povinnosti vyplývajúcej zo zákona, pretože podľa § 5 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách povinná osoba vydá vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a rovnako podľa § 8 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách stavby, ktoré zásadnou prestavbou stratili svoj pôvodný stavebno-technický charakter sa nemali vydávať. Pokiaľ mal žalobca ako oprávnená osoba zásadné pochybnosti a neboli preukázané všetky zákonom požadované podmienky pre vydanie veci v rámci reštitučného konania, nemožno potom hodnotiť jeho konanie, ako konanie v rozpore so zákonnými povinnosťami vyplývajúcimi z osobitnej právnej normy. Je potrebné prihliadnuť na skutočnosť a obranu žalobcu, ktorý poukázal na svoju dobromyseľnosť, pri nutnosti zachovania nevyhnutnej miery obozretnosti a opatrnosti pri vyhodnotení žiadosti povinnej osoby a s ohľadom na to zvolil opatrný postoj, pretože objektívne nemohol byť schopný zodpovedne vyhodnotiť vzhľadom na viaceré a zásadné pochybnosti, či žalovaná skutočne bola oprávnenou osobou, ktorá preukázala svoj nárok na vydanie nehnuteľnosti.
23. V tejto súvislosti je potom zásadný aj priebeh reštitučného konania o vydanie nehnuteľnosti, v ktorom vznikla potreba rozsiahlo dokazovať a zisťovať okolnosti týkajúce sa aplikácie § 8 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a to až znaleckým posudkom za účelom zistenia (ne)správnosti postupu žalobcu, keď nevydal nehnuteľnosť na základe písomnej žiadosti a to aj v prípade, ak by aj oprávnená osoba spĺňala všetky ostatné zákonom požadované podmienky pre vydanie nehnuteľnosti na základe žiadosti. Teda až na základe skutkových okolností zistených a ustálených v rámci znaleckého dokazovania nariadeného v konaní pred súdom, boli definitívne vyriešené otázky majúce vplyv na posúdenie opodstatnenosti nároku žalovanej. Za daných okolností preto nemožno hovoriť o tom, že žalobca úmyselne (čo má potom aj zásadný vplyv na nesprávne právne posúdenie námietky premlčania vznesenej žalobcom) konal v rozpore so zákonnou povinnosťou, keď na základe podkladov pripojených k žiadosti oprávnenej osoby vydať požadovanú nehnuteľnosť vyhodnotil svoju povinnosť, tak že nehnuteľnosť nevydal. Ak sa žalobca v súdnom konaní bránil vydaniu nehnuteľnosti relevantnými argumentmi vyplývajúcimi zo zákonnej úpravy a z dôvodu, že existovali vzhľadom na písomné podklady vážne pochybnosti o tom, či sú dôvody pre vydanie nehnuteľnosti, alebo nie, tak nemožno hovoriť o tom, že by sa dopúšťal takého (ne)úmyselného konania, ktoré by malo za následok porušenie zákonných povinností s cieľom spôsobiť žalovanej škodu. Práve za týmto účelom zákon o mimosúdnych rehabilitáciách umožňoval oprávnenej osobe obrátiť sa na súd s návrhom, kde sa malo na základe aj rozsiahleho a odborného dokazovania posúdiť, či sú dôvody na vydanie nehnuteľnosti, alebo nie. K záveru, že boli splnené podmienky pre vydanie nehnuteľnosti, dospel súd až na základe posúdenia písomných podkladov, ako aj znaleckého posudku, teda dôsledným skúmaním skutkových okolností v rámci znaleckého dokazovania. Je preto otázne, či s ohľadom na uvedené možno vôbec vyvodiť porušenie povinnosti žalobcu, v dôsledku čoho by mohol vzniknúť žalovanej nárok na náhradu škody, pretože zákon mu legálne umožňoval nevydať nehnuteľnosť, pokiaľ mal pochybnosti o tom, či sú splnené podmienky pre vydanie nehnuteľnosti. Zákon tak chránil nielen oprávnenú, ale aj povinnú osobu a stanovil podmienky pre súdne konanie, ktorým sa sporné otázky mali vyriešiť a v ktorom sa malo rozhodnúť o vydaní či nevydaní nehnuteľnosti.
24. Aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 17C/59/1992 zo dňa 17. novembra 2000 bol uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 11Co/1036/01 zo dňa 31. januára 2002 zrušený práve z dôvodu nedostatočného zaoberania sa existenciou eventuálnej prekážky vydania veci podľa § 8 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Až po vykonaní znaleckého posudku súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom sp. zn. 17C/59/1992 zo dňa 10. septembra 2009 tak, že vydal nehnuteľnosť žalovanej. Tento rozsudok bol rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 16Co/382/2009 zo dňa 24. marca 2010 potvrdený, avšak odvolací súd vedomý si, že ide o rozhodnutie, ktoré má po právnej stránke zásadný význam pripustil dovolanie práve v otázke: „... či pri stopercentnej výmene u jedného prvku dlhodobej životnosti
- krovie + zastrešenie - ide o takú obmenu, ktorá spôsobuje stratu stavebno - technického charakteru stavby a tvorí prekážku vydania veci v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 zák. číslo 87/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a doplnkov..." Z odôvodnenia rozsudku k otázke prečo pripustil dovolanie (pozri str. 7) okrem iného vyplýva: „... Pri doslovnej aplikácii záveru judikátov (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/27/1996, 2Cdo/149/1996), že totiž ak pri jednom z prvkov dlhodobej životnosti došlo k jeho obmene v rozsahu reprezentujúcom nadpolovičný objemový podiel všetkých konštrukcií daného prvku posudzovaného objektu ide o zásadnú prestavbu, v dôsledku ktorej došlo k strate pôvodného stavebno
- technického charakteru stavby, by to v prejednávanej veci znamenalo, že tu existuje prekážka vydania veci v zmysle § 8 ods. 1 reštitučného zákona, nakoľko bol vymenený celý krov a zastrešenie. Pri takejto interpretácii by však išlo o formalistický a mechanický výklad nezohľadňujúci zmysel a účel záujmu chráneného daným reštitučným zákonom...“ Je tak zrejmé, že odvolací súd individuálnym prístupom k právnemu a skutkovému posúdeniu danej veci zohľadnil konkrétne okolnosti a špecifiká, na základe čoho potom vyslovil svoje konečné právne stanovisko. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca ako povinná osoba, mohol mať odôvodnené pochybnosti o tom, či má povinnosť vydať nehnuteľnosť na základe písomnej žiadosti oprávnenej osobe - žalovanej, pretože z výsledkov znaleckého dokazovania vyplýval aj záver, že s poukazom na ust. § 8 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nehnuteľnosť oprávnenej osobe nemá vydať. (pozri aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/162/2010 z 3. mája 2012).
25. Preto bude úlohou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní prihliadnuť na reštitučné konanie, na základe čoho bude možné ustáliť, či skutočne došlo zo strany žalobcu k porušeniu zákonnej povinnosti a od kedy. Pokiaľ žalobca ako oprávnená osoba nebol objektívne spôsobilý na základe podanej žiadosti vyhodnotiť jednoznačne či sú splnené zákonom požadované podmienky na vydanie nehnuteľnosti, je potom otázne či jeho konanie, keď mal pochybnosti o úplnosti a zákonnosti žiadosti žalovanej ako oprávnenej osoby, možno vyhodnotiť ako porušenie zákonnej povinnosti a protiprávne konanie, teda či existuje zodpovednostný vzťah žalobcu voči žalovanej na náhradu škody z hľadiska splnenia predpokladu - a to porušenie právnej povinnosti (pozri nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 357/2016 zo dňa 14. septembra 2016).
26. Porušenie povinnosti vydať vec na základe písomnej výzvy oprávnenej osoby, (pokiaľ táto preukáže svoj nárok na vydanie veci), môže založiť zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody tým spôsobenej oprávnenej osobe, pričom je možné aj v danom prípade aplikovať všeobecné ustanovenia § 420 ods. 1 občianskeho zákonníka (lex generalis). Toto konštatovanie je potom zásadné z hľadiska aplikácie ust. § 10 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Súd prvej inštancie tak mohol uplatnený vzájomný návrh žalovanej právne posúdiť aj podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za náhradu škody podľa občianskeho zákonníka. Bude však absolútne nevyhnutné venovať náležitú pozornosť zodpovedaniu otázky, či vzhľadom na priebeh reštitučného konania o vydanie nehnuteľnosti a dôvody, pre ktoré žalobca v čase kedy žalovaná tvrdila, že už porušil svoje zákonné povinnosti vec vydať, skutočne aj porušil zákonnú povinnosť a to najmä s ohľadom na vyslovený právny názor ústavného súdu, že o porušení povinnosti vydať vec v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona nepôjde počas doby, v priebehu ktorej nebolo možné uzavrieť, že oprávnená osoba povinnej osobe svoj nárok na vydanie veci „preukázala“, resp. hodnoverne preukázala. Odvolací súd tak konštatuje, že súd prvej inštancie sa doposiaľ nedostatočne zaoberal skúmaním splnenia všetkých zákonom požadovaných predpokladov pre vyvodenie zodpovednostného vzťahu na náhradu škody - a to najmä porušenie zákonnej povinnosti a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody.
27. Odvolací súd ďalej konštatuje, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil i námietku premlčania, na ktorú skutočnosť tiež poukazuje i žalobca v odvolaní. Je pravdou, že súd prvej inštancie v odôvodnení medzitýmneho rozsudku hodnotil len plynutie objektívnej premlčacej doby podľa ust. § 106 ods. 2 občianskeho zákonníka a nesprávne aplikoval desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu vzhľadom na nepriamy úmysel žalobcu spôsobiť žalovanej škodu a nezaoberal sa aj plynutím subjektívnej premlčacej doby (§ 106 ods. 1 občianskeho zákonníka). Navyše nesprávne právne posúdil premlčanie nároku na náhradu škodu tým, že ho posudzoval ako celok a nie ako samostatné nároky na náhradu škody za jednotlivé obdobia, ktoré sa premlčujú nezávisle od seba. V jeho právnom posúdení absentuje akékoľvek vysporiadanie sa so subjektívnou premlčacou dobou, pričom zo skutkových okolností je zrejmé, že subjektívna premlčacia doba plynie osobitne vo vzťahu k jednotlivým samostatným čiastkovým nárokom. Pokiaľ tak škodová udalosť spočívala v (tvrdenom) pokračujúcom, opakujúcom sa porušovaní právnych povinností žalobcu, jedná sa o viaceré samostatné nároky na náhradu škody za jednotlivé časové obdobia a bude potom nevyhnutné sa vysporiadať náležite s počiatkom plynutia tak subjektívnej premlčacej doby, ako aj objektívnej premlčacej doby. (pozri nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 357/2016 zo dňa 14. septembra 2016).
28. Súd prvej inštancie sa bude musieť náležite vysporiadať aj s otázkou, prečo si žalovaná už v reštitučnom konaní neuplatnila nárok na náhradu škody a to hneď od podania žiadosti o vydanie
nehnuteľnosti do začiatku reštitučného konania, resp. do jeho právoplatného skončenia, pričom z tohto zistenia vyplýva aj záver možného premlčania jednotlivých čiastkových nárokov na náhradu škody.
29. Okrem uvedenej skutočnosti však odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd nesprávne posúdil objektívnu premlčaciu dobu podľa ust. § 106 ods. 2 občianskeho zákonníka ako 10 ročnú s ohľadom na tvrdený (nepriamy) úmysel žalobcu porušiť právnu povinnosť, čo malo za následok vznik škody. Ako už bolo uvedené, žalobca mal relevantné pochybnosti o splnení všetkých zákonom predpokladaných podmienok pre vydanie nehnuteľnosti žalovanej a uplatnil zákonom akceptovateľný postup, keď nevydal nehnuteľnosť žalovanej na základe žiadosti, ale až na základe výsledku reštitučného konania. Pokiaľ by aj bolo možné do istej miery pripustiť názor vyslovený súdom prvej inštancie, že žalobca si musel byť vedomý aj eventuálneho neúspechu a nesprávnosti postupu, keď nevydal nehnuteľnosť na základe žiadosti a tým aj jeho uzrozumenie s tým, že porušil povinnosť, ani takýto záver však ešte nepreukazuje jeho úmysel spôsobiť škodu. Žalobca sa ako povinná osoba z opatrnosti legitímnymi prostriedkami bránil vydať nehnuteľnosť, pretože mal pochybnosti o tom, či žalovaná preukázala všetky zákonom požadované predpoklady na vydanie nehnuteľnosti a je skutočne oprávnenou osobou na takýto postup. (pozri aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18. októbra 2018).
30. Okrem toho odvolací súd zhodne s tvrdením žalobcu v odvolaní poukazuje aj na vnútornú rozpornosť odôvodnenia medzitýmneho rozsudku v tej časti kde prvoinštančný súd konštatuje, že zo strany žalobcu, ako osoby povinnej došlo k porušeniu povinnosti vydať vec oprávnenej osobe (pozri str. 6 medzitýmneho rozsudku), a v závere odôvodnenia medzitýmneho rozsudku v rozpore s týmto tvrdením o porušení povinnosti žalobcu konštatuje opačný záver: "... Navrhovateľ si musel byť vedomý svojho postupu v rámci reštitučného konania, ktoré síce nebolo v rozpore so zákonom a vyplývalo z platného práva, avšak musel si byť vedomý svojej prípadnej povinnosti, pokiaľ by so svojou zvolenou obranou nebol úspešný....“ (pozri str. 7 medzitýmneho rozsudku). Takéto odôvodnenie medzitýmneho rozsudku je potom rozporné ohľadom základnej premisy jeho rozhodovania o danosti nároku žalovanej na náhradu škody, práve v otázke vyhodnotenia konania žalobcu či bolo v rozpore so zákonom a vyplývalo z platného práva, alebo svojim konaním porušil zákonnú povinnosť, ako základný predpoklad vyvodenia zodpovednostného vzťahu.
31. Napokon odvolací súd poukazuje aj na to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnených nárokoch v medzitýmnom rozsudku nevzal do úvahy, že predmetom konania sú dva samostatné nároky a to nárok žalobcu na zaplatenie finančnej náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti v zmysle § 7 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a nárok žalovanej uplatnený formou vzájomného návrhu na náhradu škody podľa § 420 a nasl. občianskeho zákonníka (pozri aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/160/2018 zo dňa 29. januára 2020). S poukazom na uvedené bolo nevyhnutné zrušiť medzitýmny rozsudok okresného súdu aj z dôvodu, že nerozhodol o všetkých sporných otázkach vyplývajúcich z uplatnených nárokov, ktoré mal posúdiť.
32. Odvolací súd tak konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vzhľadom na vyslovený záver o danosti základu žalobného vzájomného návrhu žalovanej je predčasný, nedostatočne a nepresvedčivo skutkovo a právne zdôvodnený a neboli skúmané jednotlivé predpoklady pre vyvodenie zodpovednosti žalobcu za náhradu škody, najmä ohľadom porušenia jeho právnej povinnosti (od ktorého okamihu eventuálne možno porušenie právnej povinnosti konštatovať) a následne aj náležité vysporiadanie sa s existenciou príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Rovnako je nutné konštatovať nesprávne právne posúdenie námietky premlčania a to jednak z dôvodu nesprávneho vyvodenia úmyslu (nepriameho) žalobcu spôsobiť škodu žalovanej, teda nesprávneho vyhodnotenia plynutia objektívnej premlčacej doby, z dôvodu opomenutia právne posúdiť aj plynutie subjektívnej premlčacej doby, no najmä pre nesprávne posúdenie premlčania nároku žalovanej ako celku, bez zohľadnenia nutnosti vysporiadať sa s počiatkom plynutia a uplynutia objektívnej i subjektívnej premlčacej doby jednotlivých čiastkových, opakujúcich sa nárokov na náhradu škody tak, ako si ich uplatnila žalovaná. Taktiež je nevyhnutné zohľadniť, že žalovaná si mohla uplatniť nárok na náhradu škody už aj v rámci (v priebehu) reštitučného konania.
33. Odvolací súd z uvedených dôvodov medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil, v dôsledku nesprávneho a nedostatočného právneho posúdenia veci, predčasnosti skutkových a právnych záverov a v určitej časti aj vnútornej rozpornosti a zmätočnosti odôvodnenia a vec mu vrátil podľa ust. § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
34. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP). 35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).