Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
316/384178.60d8b0.pdf
PDF · 120.97 KB
No categories available
3Cdo/162/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny
Siebenstichovej, v právnej veci žalobkyne Ing. B. B., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. A. B.,
advokátom so sídlom v B., proti žalovanému S., so sídlom v B., zastúpenému JUDr. Z. F.,
advokátkou so sídlom v B., o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 17 C 59/1992, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 24. marca 2010 sp. zn. 16 Co 382/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaný je povinný v lehote 3 dní zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške
587,26 € na účet JUDr. A. B., advokáta so sídlom v B., vedený vo V., číslo účtu X..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 10. septembra 2009 č.k. 17 C 59/1992-748
zaviazal žalovaného vydať žalobkyni dvojtretinový ideálny podiel pozemku s domom, ktoré
sú zapísané v katastri nehnuteľností vedenom Katastrálnym úradom v Banskej Bystrici,
Správou katastra Banská Bystrica pre katastrálne územie B. B., na liste vlastníctva č. X. ako
2
parcela číslo X. – zastavaná plocha vo výmere X. m, dom číslo súpisné X. na parcele číslo
2
X. a parcele číslo X. – zastavaná plocha vo výmere X. m(ďalej len „nehnuteľnosť“).
Žalovanému ďalej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 11 314,02 € trov konania.
V odôvodnení uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa sa ako oprávnená
osoba po pôvodnom spoluvlastníkovi predmetnej nehnuteľnosti, ktorého vec v rozhodnom
období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 prešla do vlastníctva štátu, opodstatnene
domáha vydania veci v zmysle § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“). Mal za preukázané, že právny predchodca
žalobkyne daroval nehnuteľnosť Československému štátu, ako i že tento právny úkon bol
vykonaný v tiesni. Pri posudzovaní možnosti vydať nehnuteľnosť z hľadiska ustanovenia § 8
ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. dospel k záveru, že v danom prípade uvedené ustanovenie
nebráni vydaniu nehnuteľnosti, nakoľko táto zásadnou prestavbou nestratila pôvodný
stavebno-technický charakter. Rozsiahlym, najmä znaleckým dokazovaním zistil, že na
nehnuteľnosti, ktorá pochádza zo 16. storočia, došlo k rozsiahlej rekonštrukcii, smerujúcej
„k udržaniu stavu veci do pôvodného, resp. lepšieho stavu tak, aby sa táto blížila stavu,
ktorým mala svoju historickú hodnotu“. Pokiaľ v súvislosti s tým došlo aj k obmene
niektorých prvkov, napr. krovu a zastrešenia, takúto obmenu za úplne novú nepovažoval
za zásadnú prestavbu nehnuteľnosti, v dôsledku ktorej by stratila svoj pôvodný stavebno-
technický charakter s následnou zmenou podstaty nehnuteľnosti. Výrok o náhrade trov
konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovaného rozsudkom z 24. marca 2010
sp. zn. 16 Co 382/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalobkyni nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami ako
i s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. K odvolacej námietke žalovaného
týkajúcej sa nesprávneho posúdenia existencie tiesne pri darovacom úkone právneho
predchodcu žalobkyne súdom prvého stupňa uviedol, že dokazovaním vykonaným v konaní
pred prvostupňovým súdom bolo nesporne preukázané, že pôvodný spoluvlastník
nehnuteľnosti (právny predchodca žalobkyne) bol fakticky zbavený akejkoľvek dispozície
s nehnuteľnosťou už v auguste 1951, odkedy s ňou disponoval štát, pričom od spoluvlastníka
vyžadoval, aby realizoval údržbu a opravy domu, na ktoré tento nemal dostatok finančných
prostriedkov. Vzhľadom na hospodársky, spoločenský a osobný stav právneho predchodcu
žalobkyne (vek 71 rokov, nemoc) sa tento dostal do takého stavu tiesne, že sa rozhodol urobiť
aj právny úkon pre neho nevýhodný, nakoľko sa zbavoval trvalej hodnoty a majetku, ktorý
nielen pre neho, ale aj pre jeho nástupcov mohol prinášať prospech a istú zábezpeku. Preto
aj podľa jeho názoru bola v danom prípade existencia tiesne na strane právneho predchodcu
žalobkyne splnená. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného spochybňujúcej správnosť
záveru súdu prvého stupňa pri posudzovaní otázky zásadnej prestavby nehnuteľnosti
z hľadiska § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázal na čiastočné zmeny v judikatúre pri výklade uvedeného ustanovenia so zameraním
sa na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že
pojem prestavba je treba chápať širšie, než ho vymedzujú stavebné predpisy, že o zásadnej
prestavbe podľa § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. možno hovoriť vtedy, ak pri tejto prestavbe
došlo k zmene podstaty nehnuteľnej veci, a to z hľadiska druhu, obsahu alebo rozsahu
nehnuteľnosti. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa pri posudzovaní tejto otázky postupoval
správne, keď na základe odborných zistení obsiahnutých najmä v znaleckom posudku
č. 323/2008 vypracovaným Žilinskou univerzitou v Žiline ako i doterajšej judikatúry, ale
s individuálnym prístupom zohľadniac konkrétne okolnosti danej veci, dospel k právnemu
záveru o neexistencii prekážky vydania nehnuteľnosti v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991
Zb. Zhodne s prvostupňovým súdom mal za to, že pri hľadaní spravodlivého rozhodnutia
v danej veci by sa rozhodnutie súdu nemalo zakladať len na matematických znaleckých
výpočtoch o rozsahu výmeny jednotlivých prvkov súvisiacich s technickou životnosťou
stavby; v opačnom prípade by zmysel a účel záujmu chráneného zákonom č. 87/1991 Zb.
nebol naplnený. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné vo veci zohľadniť aj ďalšie skutočnosti,
a to najmä, že v čase núteného opustenia nehnuteľnosti rodinou žalobkyne bola domová
nehnuteľnosť plne funkčná, že nefunkčnou sa stala počas obdobia po faktickom prevzatí
štátom v 50. rokoch 20. storočia, že výmena krovu a zastrešenia v rozsahu 100 % bola
uskutočnená z dôvodu schátrania, že nezmenila status quo a stavebno-technický charakter
stavby aj po rozsiahlych stavebných prácach zostal zachovaný. Odvolací súd považoval
za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovaného, že prestavbou objektu sa zmenil jeho
charakter i z hľadiska architektonicko-slohového začlenenia, ako i že došlo k zmene
funkčného využitia stavby a uviedol, že zmena architektonicko-slohového začlenenia stavby
nie je z hľadiska § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. právne významná a zmena funkčnosti
a využitia stavby sama osebe ešte neznamená stratu jej pôvodného stavebno-technického
charakteru. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 150 ods. 1 O.s.p.
Zároveň samostatným výrokom vyslovil, že proti rozsudku je prípustné dovolanie (§ 238
ods. 3 O.s.p.) a za otázku zásadného právneho významu považoval otázku „či pri 100 %
výmene u jedného prvku dlhodobej životnosti – krove + zastrešení ide o takú obmenu, ktorá
spôsobuje stratu stavebno – technického charakteru stavby a tvorí prekážku vydania veci
v zmysle ustanovenia § 8 ods. l zákona č. 87/1991 Zb. v znení neskorších predpisov
a doplnkov“.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný a žiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolateľ
uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
pokiaľ v odôvodnení vychádza z konštatovania, že z funkčného objektu sa nefunkčnou stavba
stala počas obdobia po faktickom prevzatí štátom, kedy štát neumožnil právnym
predchodcom žalobkyne nehnuteľnosť užívať a s ňou disponovať, ako i že v prípade výmeny
krovu išlo o výmenu z dôvodu schátrania. Bol toho názoru, že uvedené závery nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Poukázal na to, že práve po viacerých prosbách právnych
predchodcov žalobkyne štát dar nehnuteľnosti prijal a následne z dôvodu schátraného stavu
nehnuteľnosti ohrozujúceho život bolo vydané rozhodnutie o jej asanácii, a že len zásluhou
výnimočných ľudí bol objekt zapísaný do Zoznamu kultúrnych pamiatok, aby mohol byť
prestavbou vykonanou v rámci rozsiahlej rekonštrukcie zachránený ako kultúrna pamiatka.
V rámci prestavby boli v čo najväčšej možnej miere zachované všetky prvky dlhodobej
životnosti tak, aby sa čo najvernejšie priblížili k výrazu pôvodného objektu za rešpektovania
jeho stavebno-historického a umelecko-historického stavu. Nesúhlasil so záverom
odvolacieho súdu, že krov je výnimkou medzi prvkami dlhodobej životnosti, nakoľko
na rozdiel od iných prvkov, pri krove spravidla dochádza k jeho výmene, čo mu dáva
charakter nižšieho významu oproti ostatným prvkom dlhodobej životnosti, keďže ide o záver
nesprávny, nepodložený, nakoľko prvky dlhodobej životnosti majú rovnocenné postavenie
vo vzťahu k objektu, majú rovnaký vplyv na jeho zachovanie a existenciu. Dodal, že
z hľadiska stavebno-technického je opak pravdou; najmä krov má výrazný význam
a postavenie vo vzťahu k ostatným prvkom dlhodobej životnosti, nakoľko jeho kvalita
má dosah na technický stav ostatných prvkov dlhodobej životnosti. Ďalej odvolaciemu súdu
vytýkal, že pri hľadaní spravodlivého rozhodnutia z hľadiska individuálneho posúdenia danej
veci zohľadnil iba hľadisko jedného z účastníkov - žalobkyne.
Žalobkyňa sa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného stotožnila s právnymi závermi
odvolacieho súdu pri posúdení otázky, či existuje v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.
prekážka brániaca vydaniu veci, a preto navrhla dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátkou
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to práve len
v konkrétne vymedzenej otázke. V dovolacom konaní môžu byť v takom prípade predmetom
súdneho posudzovania iba právne otázky, pre ktoré bolo pripustené dovolanie.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými
vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; existenciu vád tejto povahy
však dovolací súd nezistil.
Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. možno
odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho
súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť,
či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne
interpretoval.
V danej veci je predmetom preskúmania dovolacím súdom právna otázka, pre ktorú
odvolací súd pripustil dovolanie, a to otázka „či pri 100 % výmene u jedného prvku dlhodobej
životnosti – krove + zastrešení ide o takú obmenu, ktorá spôsobuje stratu stavebno –
technického charakteru stavby a tvorí prekážku vydania veci v zmysle ustanovenia § 8 ods. l
zákona č. 87/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a doplnkov“. Dovolací súd posúdenie
uvedenej právnej otázky odvolacím súdom považuje za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v judikatúre, týkajúcej sa zmiernenia majetkových
krívd spáchaných predchádzajúcim režimom, vyslovil, že pri interpretácii a aplikácii
reštitučných predpisov je treba mať vždy na zreteli ich účel a predmet úpravy, a treba ich
vykladať tak, aby bol v maximálnej miere dosiahnutý zamýšľaný účel reštitúcie. Výnimku
z priority naturálnej reštitúcie pred poskytnutím náhrady predstavuje, okrem iných, aj § 8
ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., podľa ktorého stavby, ktoré zásadnou prestavbou stratili svoj
pôvodný stavebno-technický charakter, sa nevydávajú. Pri aplikácii a interpretácii uvedeného
ustanovenia však treba postupovať z prípadu na prípad veľmi citlivo, pri zachovaní práva
na individuálne posúdenie veci.
O zásadnej prestavbe podľa § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. možno hovoriť vtedy,
ak pri tejto prestavbe došlo k zmene podstaty nehnuteľnej veci, a to z hľadiska druhu, obsahu
alebo rozsahu nehnuteľnosti. Vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (napr. sp. zn. 2 Cdo 149/1996, 3 Cdo 27/1996, 3 Cdo 100/2002) bolo konštatované,
že pre záver o strate pôvodného stavebno-technického charakteru stavby dochádza spravidla
vtedy, ak došlo aspoň pri jednom z prvku dlhodobej životnosti k výmene, reprezentujúcej
nadpolovičný objemový podiel všetkých konštrukcií daného prvku dlhodobej životnosti.
Takéto matematické vyjadrenie výkladu § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. však nemožno
aplikovať v každom prípade bezvýhradne, bez individuálneho posúdenia každého
jednotlivého prípadu, bez zohľadnenia nerovnocennosti jednotlivých prvkov dlhodobej
životnosti z hľadiska svojho podielu na celkovej rekonštrukcii stavby. Za zásadnú prestavbu
nemožno považovať výmenu jednotlivých prvkov dlhodobej životnosti, resp. ich častí
z dôvodu napr. schátrania, zničenia, údržby, modernizácie.
Vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk pri posudzovaní prekážky vydania
nehnuteľnosti podľa § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. dovolací súd k otázke, pre ktorú
odvolací súd pripustil v danej veci dovolanie, dospel k záveru, že vo všeobecnosti je možné
100 % výmenu jedného prvku dlhodobej životnosti považovať za zmenu, v dôsledku ktorej
stavba stratila stavebno-technický charakter, ktorý tvorí prekážku vydania veci v zmysle § 8
ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. To však ale neznamená, že súd pri hodnotení konkrétnych
skutkových okolností každej jednotlivej veci nemôže (nebude) ani 100 % výmenu jedného
prvku dlhodobej životnosti považovať za prekážku vydania veci v zmysle § 8 ods. 1 zákona
č. 87/1991 Zb.
Zo skutkových záverov súdov nižších stupňov, ktoré dovolací súd nemôže meniť,
nakoľko v dovolacom konaní sa dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) vyplýva, že
na nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vydania, bol počas jej rekonštrukcie vymenený
v rozsahu 100 % jeden prvok dlhodobej životnosti – krov spolu so zastrešením a že k jeho
výmene došlo z dôvodu schátrania pre zanedbanie údržby nehnuteľnosti. Výmenu prvku
dlhodobej životnosti z uvedeného dôvodu čo aj v rozsahu 100 % správne súdy neposudzovali
čisto exaktne matematicky tak, ako percentuálne vyhodnotenie stavebno-technických zmien
vykonal znalec v znaleckom posudku č. 323/2008, ale správne pri posudzovaní prekážky
vydania veci podľa § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. neopomenuli prihliadnuť aj na dôvody,
pre ktoré bolo potrebné 100 % výmenu prvku dlhodobej životnosti vykonať. Záver, ktorý
v tomto smere prijali, dovolací súd považuje za správny. Aj podľa názoru dovolacieho súdu
tým, že na nehnuteľnosti, ktorá mala niekoľko sto rokov, bol z dôvodu schátrania a údržby
v rámci jej rekonštrukcie 100 % vymenený drevený krov spolu so zastrešením, nedošlo
k zmene jej stavebno-technického charakteru. Za zásadnú prestavbu majúcu za následok
zmenu stavebno-technického charakteru nehnuteľnosti nie je možné, ako správne konštatuje
aj odvolací súd, považovať zachovanie pôvodného stavu alebo stavu, ktorý sa blíži
pôvodnému len čisto výmenou jednotlivých stavebných prvkov, resp. ich častí.
Z uvedeného vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného
právneho významu, sa žalovanému v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel
k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.
Nakoľko dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je daný a keďže neboli
zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok
nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto
konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý
ju zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia z 8. júla 2010 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky
č. 232/2010 Z.z. (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon
právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 486,29 €, čo s náhradou výdavkov
za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 €)] a 19 % daňou z pridanej hodnoty
predstavuje spolu 587,26 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. mája 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková