Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoPr-6-2020.pdf
PDF · 158.68 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/6/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: Z. L., nar. XX.X.XXXX, bytom v Q., C. X, zastúpený JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, proti žalovanému: Tepláreň Košice, a.s., so sídlom v Košiciach, Teplárenská 3, IČO: 36 211 541, zastúpený IURISTICO s.r.o., so sídlom v Košiciach, Cimborkova 13, v mene ktorej koná Mgr. Radoslav Rigo, L.L. M, advokát a konateľ, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 27. júna 2018 sp. zn. 29Cpr/1/2016
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 27. júna 2018 č.k. 29Cpr/1/2016 - 342 vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o náhrade trov konania štátu. M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v plnom rozsahu. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 11.11.2015 a neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce (ďalej len Zák. práce) zo dňa 27.11.2015 a náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal a rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania. 2. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobca pracoval u žalovaného počnúc dňom 1.1.1993 ako robotník v odborných činnostiach na základe pracovnej zmluvy zo dňa 21.12.1992 a jej následných zmien a dodatkov, posledného dodatku č. 6 s účinnosťou od 1.1.2016. Dňa 11.11.2015 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce pre nadbytočnosť. Z výpovede vyplýva, že vedenie spoločnosti žalovaného prijalo dňa 9. novembra 2015 písomné rozhodnutie o organizačných zmenách v organizačnej štruktúre spoločnosti s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, v rámci ktorých došlo k zrušeniu pracovného miesta žalobcu, v dôsledku čoho sa stal nadbytočným, pričom žalovaný nemá možnosť ho ďalej zamestnávať. Výpovedná doba v zmysle tejto výpovede bola trojmesačná a k jej uplynutiu malo dôjsť dňa 29.2.2016. Následne dňa 30.11.2015 bola žalobcovi doručená výpoveď podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce z dôvodu opakovaného menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť v dňoch 12.8.2015, 17.8.2015, 6.8.2015, 10.9.2015 a 11.9.2015, 16. až 18.9.2015 a 11.11.2015 nasledovne : 1/ Dňa 12.8.2015 žalobca počas uskutočňovania opravy rádiového Wifi prenosu na PaRS1 v čase o 9.00 hod. odmietol vykonať nariadenú opravu komunikačného kábla na streche s odôvodnením, že sa bojí výšok. Dňa 17.8.2015 počas prác na PaRS1 v čase o 8.45 hod. odmietol vykonať nariadené práce
vo výškach s odôvodnením, že má zdravotné problémy. Uvedeným konaním porušil § 81 písm. a/ Zák. práce, pričom na toto porušenie pracovnej disciplíny bol upozornený listom zo dňa 3.9.2015 sp. zn. TEKO/2015/036149. 2/ V dňoch 6.8. a 10. a 11.9.2015 nebol na nariadenej pracovnej zmene, pričom zamestnávateľovi predložil za uvedené dni potvrdenie o sprevádzaní manželky na vyšetrenie, pričom zároveň v týchto dňoch prišiel do areálu zamestnávateľa a vybral si obedy, avšak v práci nezotrval, čo považoval zamestnávateľ za dôkaz, že sprevádzanie na vyšetrenie alebo ošetrenie manželky žalobcu v uvedených dňoch netrvalo po celú nariadenú pracovnú zmenu. Vzhľadom na uvedené považoval zamestnávateľ neprítomnosť žalobcu v práci za ospravedlnenú iba čiastočne po dobu, po ktorú skutočne trvalo vyšetrenie člena rodiny, nie však po celú pracovnú dobu. Uvedeným konaním porušil ust. § 81 písm. b/ Zák. práce. Na porušenie pracovnej disciplíny bol upozornený listom zo dňa 12.10.2015, sp. zn. TEKO/2015/041184. 3/ V dňoch 16. až 18.9.2015 žalobca čerpal dovolenku, t.j. nemal nariadenú pracovnú zmenu, napriek tomu prišiel do areálu zamestnávateľa, a to v čase okolo pol jednej, jednej a jedenástej hodiny v uvedenom poradí. Podľa bodu 1.17 príkazu TEKO/PR-6/2015 Prístupový systém - pravidlá vstupu a pohybu osôb, motorových vozidiel, vývozu a dovozu materiálu a parkovania v TEKO a.s., zamestnanec je povinný zdržiavať sa v areáli TEKO a.s. len vo svojej stanovenej pracovnej dobe. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že nie je možné zdržiavať sa v areáli spoločnosti TEKO a.s. v inom čase, mimo určenú pracovnú dobu. Vzhľadom k uvedenému sa žalobca vo vyššie označených časoch zdržiaval v priestoroch zamestnávateľa neoprávnene, čím porušil pracovnú disciplínu, a to bod 1.17 príkazu Prístupový systém. Na porušenie pracovnej disciplíny bol upozornený listom zo dňa 12.10.2015 sp. zn. TEKO/2015/041184. 4/ Dňa 11.11.2015 v čase okolo 10.00 hod. pri manipulácii so sklenou vatou používanou ako izolácia v RACK v rámci výkonu práce spočívajúcej v ťahaní novej trasy prenosového kábla na uzlovom bode 2401 nepoužil predpísané osobné ochranné pomôcky, a to ochranné rukavice. V dôsledku toho si spôsobil pracovný úraz - alergickú reakciu na sklenú vatu na oboch rukách. Ochranné rukavice boli vydané, t.j. zamestnávateľom zabezpečené a žalobca bol preukázateľne poučený o správnom používaní osobných ochranných pracovných pomôcok, ako aj o povinnosti používať ich po celú dobu trvania ohrozenia. Poučenie sa týkalo právnych predpisov na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ako aj vnútropodnikových predpisov na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a špecificky aj Smernice TEKO/P6.1/SM-011.01 „Identifikácia a hodnotenie rizík, hospodárenie s OOPP“. Tým žalobca porušil povinnosti podľa článku 6 ods. 6.2 písm. k/ a l/ a článku 11 ods. 11.8 písm. a/ Prac. poriadku TEKO, ktorý tvorí prílohu A príkazu TEKO/PR-4/2015, ako aj ust. § 81 písm. a/ a c/ Zák. práce a § 12 ods. 2 písm. a/ a f/ zák. č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Na porušenie pracovnej disciplíny bol upozornený listom zo dňa 19.11.2015 sp. zn. TEKO/2015/046518. 3. Žalobca listom doručeným žalovanému dňa 8.12.2015 vyjadril svoj nesúhlas s výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce a listom doručeným žalovanému dňa 1.2.2016 a 24.3.2016 žalobca oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní a uplatní si aj nárok na náhradu mzdy. 4. Právne súd posúdil vec podľa ust. § 61, § 63 ods. 1 písm. b/, e/, § 63 ods. 4, 6, § 74, § 77, § 81 písm. a/, b/, c/, § 147 ods. 1 a § 148 ods. 1 Zák. práce. 5. K námietke žalobcu, že jeden pracovný pomer je možné skončiť len na základe jedinej výpovede, teda, že k skončeniu pracovného pomeru nemôže dôjsť viacerými právnymi úkonmi súd uviedol, že aktuálna rozhodovacia prax vo viacerých rozhodnutiach deklaruje, že skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými postupne, resp. súčasne, je možné a Zákonník práce, ani žiaden iný právny predpis takéto konanie zamestnávateľa nezakazuje ani nevylučuje (odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/306/2009 zo dňa 27.4.2011 a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/227/2000 zo dňa 29.11.2000, R 67/1968). Uzavrel, že na základe jedného alebo viacerých právnych úkonov je možné skončiť pracovný pomer zo strany zamestnanca alebo aj zo strany zamestnávateľa, prípadne oboch súčasne, pričom každý z týchto právnych úkonov a jeho právne účinky sa posúdia samostatne. Pracovný pomer sa skončí na základe toho právneho úkonu, ktorého právne účinky vyvolajú časovo skoršie skončenie pracovného pomeru. Ďalšie z právnych úkonov, ktoré by inak vyvolali časovo neskoršie skončenie pracovného pomeru, sa neuplatnia ako právny dôvod skončenia pracovného pomeru, ktorý už bol platne skončený. Takýto princíp je v súlade s dobrými mravmi, ako aj so zásadami Zák. práce, nakoľko umožňuje tak zamestnancovi, ako aj zamestnávateľovi reagovať napríklad na situáciu, ak po doručení výpovede nastanú skutočnosti, ktoré odôvodňujú skončenie pracovného pomeru z iných dôvodov, ako je uvedené v predchádzajúcej výpovedi, resp. okamžitom skončení. Z týchto dôvodov súd posudzoval samostatne podmienky platnosti skončenia pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou zo dňa 11.11.2015, ako aj zo dňa 27.11.2015.
6. K výpovedi danej žalobcovi podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce pre nadbytočnosť súd uviedol, že žalobca sa stal nadbytočným v dôsledku zrušenia jeho miesta písomným rozhodnutím žalovaného zo dňa 9.11.2015. Týmto rozhodnutím sa zrušili všetky neobsadené pracovné miesta v organizačnej štruktúre žalovaného a zrušilo sa aj pracovné miesto robotníka v odborných činnostiach, ktorým bol žalobca s tým, že všetky zrušené činnosti budú prerozdelené medzi zostávajúcich zamestnancov spoločnosti. K znižovaniu stavu zamestnancov pritom dochádzalo u žalovaného v priebehu rokov 2015 a 2016 viacerými rozhodnutiami o organizačných zmenách, konkrétne zo dňa 16.2.2015, 25.4.2016, 17.5.2016 a 20.6.2016, v dôsledku ktorých došlo k skončeniu pracovného pomeru s viac ako 80 zamestnancami. Z vykonaného dokazovania tiež vzal za preukázané, že práca žalobcu sa rozdelila medzi ostatných dvoch zamestnancov daného oddelenia, konkrétne medzi svedkov Q.Á. a S.. P.. 7. Súd teda konštatoval, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o fiktívnej organizačnej zmene u žalovaného s cieľom zbaviť sa žalobcu, ale u žalovaného došlo k organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa žalobca stal pre žalovaného nadbytočným a je daná príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. Konštatoval, že výpoveď zo dňa 11.11.2015 bola daná žalobcovi v súlade s ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, pričom žalovaný jednoznačne vymedzil skutkovo dôvod výpovede v zmysle § 61 ods. 2 Zák. práce, splnil aj povinnosť ustanovenú v § 61 ods. 3 Zák. práce a počas dvoch mesiacov nevytvoril znova zrušené pracovné miesto a neprijal po skončení pracovného pomeru so žalobcom na toto pracovné miesto iného zamestnanca, výpoveď bola daná písomne, bola doručená žalobcovi, bola prerokovaná s odborovým orgánom a keďže nezistil iné dôvody neplatnosti danej výpovede, žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce zamietol. 8. K jednotlivým skutkom vytýkaným vo výpovedi zo dňa 27.11.2015, danej žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. e/, ktoré sú uvedené vyššie v odseku 2, súd prvého stupňa uviedol nasledovné : Žalobca pracoval u žalovaného v pozícii robotník v odborných činnostiach, pričom v zmysle popisu práce mal vykonávať opravárenské práce, s ktorými bola spojená aj práca vo výškach. V zmysle posudku o zdravotnej spôsobilosti na prácu zo dňa 31.7.2015 žalobca bol spôsobilý na výkon práce vo výškach. Nedôvodne preto odmietol prácu vo výškach dňa 12.8.2015 a 17.8.2015. Súd mal pritom za preukázané, že v súvislosti s odmietnutím prác vo výškach žalobca nepoukazoval na to, že stavba nie je zabezpečená v rámci predpisov a túto následne uvádzanú obranu (odmietnutie prác vo výškach z dôvodu nezabezpečenia stavby v súlade s bezpečnostnými predpismi) považuje za účelovú. Konštatoval, že ak žalobca mal nejaké zdravotné problémy, ktoré mu bránili vykonávať prácu vo výškach, mal navštíviť lekára, ako mu to odporučil S.. P., čo však žalobca odmietol. Odmietnutie vykonania dohodnutej práce zamestnancom bez závažného dôvodu súd hodnotil jednoznačne ako zavinené porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko patrí medzi základné pracovné povinnosti zamestnanca podľa § 81 písm. a/ a b/ Zák. práce pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených, vydané v súlade s právnymi predpismi a využívať pracovný čas na prácu. Žalobca týmto konaním zároveň narušil výkon práce aj na inom oddelení žalovaného, keďže v dôsledku odmietnutia práce dňa 17.8.2015 bolo potrebné za neho zabezpečiť náhradu z iného oddelenia. Žalovaný listom zo dňa 3.9.2015 upozornil žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť dňa 12.8.2015 a 17.8.2015 a zároveň bol upozornený na možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, ktoré upozornenie žalobca prevzal dňa 9.9.2015. 9. Za porušenie pracovnej disciplíny považoval súd aj neprítomnosť žalobcu v práci v dňoch 6.8.2015, 10.9.2015 a 11.9.2015 mimo času, ktorý bol nevyhnutný v zmysle predložených lekárskych správ na sprevádzanie jeho manželky na lekárske ošetrenie. Konštatoval, že neprítomnosť žalobcu v práci vo vyššie uvedených dňoch minimálne v čase od vybratia obeda žalobcom do konca jeho pracovnej zmeny bola neospravedlneným zameškaním časti pracovných zmien. Z predložených lekárskych správ vzal za preukázané, že v dňoch 10.9. a 11.9.2015 mohol trvať pobyt žalobcu s manželkou na ambulancii cca 2 hodiny v čase ordinačných hodín od 8.00 hod. do 13.00 hod. a po pripočítaní času cesty do zdravotníckeho zariadenia a späť súd konštatoval, že prekážka žalobcu v práci trvala maximálne 3 hodiny zo 7,5 hod. pracovného času a zvyšný čas, počas ktorého mal žalobca vykonávať prácu, je neospravedlneným zameškaním. V týchto dňoch si pritom žalobca vybral obed o 10.55 hod., pričom pracovnú zmenu mal do 14.30 hod., teda v každom z týchto dvoch uvedených dní žalobca neospravedlnene zmeškal minimálny čas od vybratia obedu do konca pracovnej zmeny, t.j. 3,5 hodín denne. Pokiaľ ide o sprevádzanie manželky na ošetrenie dňa 6.8.2015, z lekárskej správy vzal súd za preukázané, že ošetrenie bolo skončené o 12.35 hod., o 13.08 hod. si žalobca vybral obed, avšak do konca pracovnej zmeny do 14.30 hod. v práci už nezotrval. Opätovne išlo o jeho neospravedlnenú neprítomnosť v práci od momentu vybratia obeda až do času skončenia pracovnej doby. Keďže zavinená absencia v práci je porušením základnej pracovnej povinnosti zamestnanca podľa § 81 písm.
b/ Zák. práce byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času, súd uzavrel, že žalobca v dňoch 6.8.2015, 10.9. a 11.9.2015 porušil pracovnú disciplínu menej závažným spôsobom tak, ako mu to bolo vytknuté vo výpovedi. Zároveň vzal za preukázané, že porušenie pracovnej disciplíny za tieto skutky bolo žalobcovi vytknuté listom zo dňa 12.10.2015, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 23.10.2015 a zároveň bol žalobca upozornený na možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. 10. Za preukázané vzal súd aj porušenie pracovnej disciplíny žalobcom v dňoch 16. až 18.9.2015, kedy sa v čase čerpania dovolenky zdržiaval v areáli žalovaného, čím došlo k porušeniu interného predpisu žalovaného, upravujúceho pravidlá vstupu a pohybu osôb, motorových vozidiel, vývozu a dovozu materiálu a parkovania v znení účinnom od 9.3.2015, s ktorým predpisom bol žalobca oboznámený 31.7.2015. Porušenie pracovnej disciplíny bolo žalobcovi vytknuté listom zo dňa 12.10.2015, v ktorom bol zároveň upozornený na možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou. 11. K porušeniu pracovnej disciplíny, ktorej sa mal žalobca dopustiť dňa 11.11.2015, keď nepoužil pri práci ochranné zdravotné pomôcky a spôsobil si tak pracovný úraz - alergickú reakciu na sklennú vatu na oboch rukách súd uviedol, že alergickú reakciu na rukách si žalobca zavinil výlučne svojim neodborným prístupom k práci. Bez právneho významu pritom je, že ochranné rukavice si zložil iba na krátku chvíľu. Bol totiž povinný používať ochranné prostriedky po celý čas výkonu práce, pri ktorej je ich používanie povinné. Nepoužívanie ochranných pracovných pomôcok je v rozpore so základnými povinnosťami zamestnanca, vyplývajúcimi z § 81 písm. a/ a c/ Zák. práce a je aj porušením ust. § 12 ods. 2 písm. f/ zák. č. 124/2006 Z.z., v zmysle ktorého je zamestnanec povinný používať určeným spôsobom pridelené osobné ochranné pracovné pomôcky. Nepoužitie ochranných pracovných prostriedkov bolo nepochybne závažným porušením pracovnej disciplíny, čo bolo žalobcovi vytknuté listom zo dňa 19.11.2015, ktorý v tento deň aj prevzal. 12. Súd takto uzavrel, že žalobca opakovane porušil pracovnú disciplínu, a preto žalovaný dôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ a 63 ods. 4 Zák. práce pre skutky, ako boli v tejto výpovedi špecifikované a za splnenia podmienok predchádzajúceho písomného upozornenia na možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, riadneho doručenia výpovede a jej predchádzajúceho prerokovania s odborovou organizáciou. 13. K námietke žalobcu, že u skutkov, ku ktorým malo dôjsť v dňoch 6.8.2015, 12.8.2015, 17.8.2015, 26.8.2015, 10.9.2015, 11.9.2015 a 16.9.2015 až 18.9.2015, došlo k márnemu uplynutiu dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 63 ods. 4 Zák. práce, súd sa nestotožnil s jeho tvrdením, že výpoveď bola daná oneskorene, pretože pre opakované porušovanie pracovnej disciplíny postačuje, ak sa zamestnanec dopustí posledného porušenia pracovnej disciplíny v posledných dvoch mesiacoch pred daním výpovede s tým, že tak urobí napriek tomu, že bol pred uvedeným porušením pracovnej disciplíny v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s iným porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. Vyžaduje sa teda opakovanie porušovania pracovnej disciplíny, pričom predchádzajúce skutky sa nemusia uskutočniť v lehote dvoch mesiacov pred daním výpovede zamestnancovi. 14. K intenzite porušenia pracovnej disciplíny žalobcom súd uviedol, že Zákonník práce rozlišuje iba medzi závažným porušením pracovnej disciplíny a menej závažným porušením pracovnej disciplíny, pričom menej závažné porušenie pracovnej disciplíny v prípade, že sa opakuje v určitom v zákone kvalifikovanom časovom období, je dôvodom pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Vo všetkých skutkoch opísaných vo výpovedi, pre ktoré bol skončený pracovný pomer žalobcu, došlo zo strany žalobcu k zavinenému porušeniu povinností, vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov, interných predpisov zamestnávateľa a pokynov jeho nadriadeného, k porušeniu pracovnej disciplíny došlo opakovane a súd zohľadnil aj dovtedajší postoj žalobcu k práci, pričom konštatoval z vykonaného dokazovania, že žalobca si riadne neplnil svoje pracovné povinnosti, nezaujímal sa o svoju prácu, snažil sa vyhýbať odbornej práci, staval sa do pozície akéhosi pomocníka pre svojich spolupracovníkov, svoju prácu často vykonával neodborne a ostatní spoluzamestnanci museli za ním opravovať chyby. O jeho negatívnom postoji k práci a k plneniu pracovných úloh svedčí aj zneužívanie prekážok v práci. Žalobca bol dôvodne upozornený pri predchádzajúcich porušeniach pracovnej disciplíny a vzhľadom na záver súdu, že výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce je platná, žalobu aj v tejto časti o skončenie pracovného pomeru a v nadväznosti na to aj žalobu o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru zamietol. 15. Štátu nepriznal náhradu trov konania (spočívajúcich v súdnom poplatku za konanie) z dôvodu, že žalobca bol v konaní oslobodený od platenia súdneho poplatku a úspešnému žalovanému nevznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok (§ 4 ods. 2 písm. d/, § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.).
16. O náhrade trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ust. § 257 CSP a úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa videl súd v prejednávanom spore, keďže ide o individuálny pracovnoprávny spor, a teda spor s tzv. slabšou stranou, pričom v pracovnoprávnych sporoch prístup súdu je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do individuálnych pracovnoprávnych vzťahov. Zároveň konštatoval, že nepriznanie trov konania žalovanému významným spôsobom nezasiahne do jeho ekonomickej činnosti. 17. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie. V dôvodoch odvolania uviedol, že jediný pracovný pomer nemožno rozviazať dvoma alebo viacerými výpoveďami zo strany toho istého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Žalovaný pritom doručil žalobcovi ako prvú výpoveď podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, preto nemohla výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce vyvolať ňou sledovaný cieľ. Konanie žalovaného, pokiaľ doručil aj ďalšiu výpoveď žalobcovi, preto považuje za konanie v rozpore s ust. § 61 ods. 1 Zák. práce aj v rozpore s čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce, v zmysle ktorého nikto nesmie práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Žalovaný zneužil právo aj tým, že z výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce plynula kratšia výpovedná lehota, než z prvej výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a pracovný pomer skončil bez nároku na vyplatenie odstupného. V čase, keď žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodu organizačnej zmeny, existovali na strane žalobcu podľa tvrdení žalovaného aj dôvody pre výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, preto žalovaný mohol využiť zákonnú možnosť a dať žalobcovi výpoveď obsahujúcu oba výpovedné dôvody, čo však neurobil. Podľa žalobcu súdom prvej inštancie aplikovaná judikatúra je neaplikovateľná na túto vec, pretože ani jedno z aplikovaných rozhodnutí nepojednáva o súbehu dvoch výpovedí zo strany zamestnávateľa, smerujúcich ku skončeniu jediného pracovného pomeru. Súd opomenul, že v tomto prípade sa jedná o súbeh dvoch totožných spôsobov skončenia pracovného pomeru zo strany jedného účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Súd teda nesprávne posudzoval samostatne podmienky platnosti oboch výpovedí, lebo mal posudzovať len podmienky platnosti výpovede z organizačných dôvodov podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. K výpovedi podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce žalobca uviedol, že táto je neplatná nielen preto, že bola podaná ako druhá v poradí, ale aj preto, že skutky, ktoré mali napĺňať dôvod výpovede, okrem skutku zo dňa 11.11.2015, boli v čase dania výpovede prekludované. Jediným neprekludovaným skutkom bol skutok zo dňa 11.11.2015, a to nepoužitie ochranných pracovných prostriedkov. Vo vzťahu k tomuto vytýkanému konaniu zopakoval tvrdenia uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie a namietal hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny súdom, keď sa nevyporiadal s tou skutočnosťou, že žalobca pracoval u žalovaného od roku 1993, pričom upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny sa začali množiť až po ukončení sporu, vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 45 Cpr/1/2012 o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a to od mesiaca september 2015, kedy bol žalobca prvýkrát za celé trvanie pracovného pomeru u žalovaného upozornený na porušovanie pracovnej disciplíny. Zdôraznil, že prácu si vždy vykonával zodpovedne a riadne a je v rozpore s dobrými mravmi a poškodzujúce jeho práva, ak dostal výpoveď z dôvodu, že si iba na krátku chvíľu zložil z rúk ochranné rukavice. K výpovedi danej mu z organizačných dôvodov uviedol, že v čase dania výpovede spĺňal v pracovnej skupine najvyššiu kvalifikáciu a poukázal na to, že rozhodnutím o organizačnej zmene došlo k zrušeniu iba jediného obsadeného pracovného miesta, a to bolo jeho miesto. Ostatné zrušené pracovné miesta boli neobsadené. Práca, ktorú pre žalovaného žalobca vykonával, bola naďalej pre žalovaného potrebná, čo vyplynulo z tej skutočnosti, že jeho práca sa mala rozdeliť medzi ostatných zamestnancov. Pre výpoveď z organizačných dôvodov je pritom charakteristické, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, čo znamená, že nie je potrebná práca, ktorú zamestnanec vykonáva a nie samotný zamestnanec, t.j. zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Táto podmienka v prejednávanej veci splnená nebola a organizačná zmena bola prijatá iba účelovo s cieľom skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Zo všetkých týchto dôvodov nesúhlasil s napadnutým rozsudkom. 18. Žalovaný v zákonnej lehote podal odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým mu nebola priznaná náhrada trov konania, pričom uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP. Namietal nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu trov konania podľa § 257 CSP, keď súd za jediný dôvod hodný osobitného zreteľa považuje to, že sa jedná o individuálny pracovnoprávny spor, a teda spor s ochranou slabšej strany. Argumentoval tým, že pracovnoprávne spory sa síce vyznačujú vyššou mierou ingerencie súdu do individuálnych pracovnoprávnych vzťahov, avšak to neznamená, že zamestnanec ako tzv. slabšia strana má byť v takýchto sporoch automaticky oslobodený od náhrady trov konania protistrane. Pri sporoch s ochranou slabšej strany má súd aplikovať odlišné procesné postupy od klasického všeobecného sporového konania. Absentuje však zákonné ustanovenie, na základe ktorého
by mala byť slabšia strana sporu oslobodená od náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Aj v prípadoch týchto sporov sa teda uplatňuje zásada úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP a výnimku z tejto zásady možno uplatniť iba v zmysle § 257, iba výnimočne a z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za takéto dôvody nemožno považovať len dôvody spočívajúce v charaktere sporu bez existencie ďalších špecifických dôvodov spočívajúcich v okolnostiach samotného prípadu. S poukazom na komentár CSP uviedol, že ani v prípade, ak bolo neúspešnej strane priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, nezbavuje táto skutočnosť povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane. Z týchto dôvodov navrhol rozsudok vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. 19. Vyjadrenia k odvolaniam a následne odvolacie repliky a dupliky podané neboli.
20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcu a žalovaného ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
21. Rozsudok je vo výroku o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania štátu vecne správny, preto ho odvolací súd v týchto výrokoch v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. Vo výroku o náhrade trov konania neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, preto odvolací súd rozsudok vo výroku o náhrade trov konania zmenil v zmysle ust. § 388 CSP tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18. mája 2021 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa 11. mája 2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
24. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
25. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
26. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom namietané odvolacie dôvody v potvrdenej časti rozsudku nie sú naplnené.
27. Zo žalovaným namietaných odvolacích dôvodov v napadnutom výroku o náhrade trov konania je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
28. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver aplikujúc ustanovenia správnych právnych predpisov a neboli zistené žiadne vady, týkajúce sa procesných podmienok, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania štátu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
29. Správne, podrobné a presvedčivé sú dôvody rozsudku v potvrdenej časti, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
30. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku vo veci samej.
31. Odôvodnenie rozsudku, ktoré sa týka potvrdenej časti rozsudku, dáva odpovede na všetky argumenty, uvádzané žalobcom v odvolaní (zhodne ako v konaní pred súdom prvej inštancie) a ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.
32. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, vychádzajúcom z výsledkov vykonaného dokazovania, o nepreukázaní dôvodov neplatnosti výpovede danej žalobcovi žalovaným listom zo dňa 11.11.2015 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a o nepreukázaní dôvodov neplatnosti výpovede danej žalobcovi žalovaným listom zo dňa 27.11.2015 podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, keďže obe tieto výpovede spĺňajú všetky zákonom predpísané náležitosti pre platnosť právneho úkonu. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, ak žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vyššie uvedenými výpoveďami a žalobu o náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru ako nedôvodnú zamietol.
33. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku v potvrdenej časti a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné :
34. Predmetom konania je určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa 11.11.2015 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, ktorá bola doručená žalobcovi v ten istý deň a výpoveďou zo dňa 27.11.2015 podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, ktorá bola žalovanému doručená dňa 30.11.2015, t.j. už počas plynutia výpovednej lehoty podľa výpovede danej mu dňa 11.11.2015 z organizačných dôvodov. Žalobca nielenže spochybňuje nesplnenie zákonných podmienok pre uplatnenie oboch výpovedných dôvodov, ale namieta, že pracovný pomer nebolo možné rozviazať dvoma výpoveďami, a preto výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce je neplatná aj z dôvodu, že bola podaná ako druhá v poradí. Argumentoval tým, že súd nesprávne posudzoval samostatne podmienky platnosti oboch výpovedí, keď mal posudzovať len podmienky platnosti výpovede z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce.
35. Túto odvolaciu námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú a poukazuje na závery súdu prvej inštancie ohľadne tejto otázky.
36. Súd prvej inštancie v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou správne uzavrel, že skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými postupne, resp. súčasne je možné a Zákonník práce ani žiaden iný predpis takéto konanie zamestnávateľa nezakazuje a ani nevylučuje (odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 306/2009 zo dňa 27.4.2011).
37. Doručenie výpovede počas plynutia výpovednej doby na základe skoršej výpovede danej z iných dôvodov, nie je vylúčené a k ukončeniu pracovného pomeru dôjde tou z výpovedí, ktorej účinky nastanú skôr. Má to za následok, že výpoveď, ktorej účinky nastanú až po skončení pracovného pomeru, sa neuplatní ako právny dôvod zániku tohto pracovného pomeru.
38. Možnosť skončenia pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi vyjadril Najvyšší súd SR aj vo svojom skoršom rozhodnutí sp.zn. 1 Cdo 132/2008 zo dňa 26.2.2010, z ktorého vyplýva, že zamestnanec a zamestnávateľ, resp. obaja spoločne k skončeniu pracovného pomeru môžu použiť viaceré právne úkony urobené po sebe alebo aj naraz. Zákonník práce a ani iný predpis právneho poriadku to nezakazuje. Účinok týchto úkonov nastáva samostatne. Jednotlivé právne úkony sa v takomto prípade skúmajú na základe včas podanej žaloby podľa § 77 Zák. práce napádajúcej ten - ktorý úkon, resp. úkony. Ani taký právny následok, akým by bolo skončenie pracovného pomeru na základe iného (niektorého zo spôsobov skončenia pracovného pomeru, ako je uvedený v ust. § 59 ods. 1 Zák. práce) ako žalobou spochybneného právneho úkonu, teda, že žalobou spochybnený právny úkon pre neexistenciu pracovného pomeru by už zánik tohto pomeru vyvolať nemohol, nevytvára ešte prekážku brániacu samotnému požadovanému určeniu neplatnosti namietaného úkonu. Tento úkon sa posudzuje so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený, teda v čase, kedy bol daný, nie so zreteľom na neskorší stav, resp. stav, aký je v čase rozhodovania súdu.
39. Z vyššie citovaných rozhodnutí vyplýva, že rozviazanie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu môžu byť aj rovnakého charakteru, Zákonník práce ani iné predpisy nevylučujú (nezakazujú) a jednotlivé právne úkony sa potom posudzujú
samostatne a samostatne tiež nastávajú ich právne účinky. Ak skončil pracovný pomer na základe hoci aj časovo neskôr vykonaného právneho úkonu, ale so skoršími účinkami, má to za následok iba to, že právny úkon, ktorého účinky nastanú neskôr, sa už neuplatní ako právny dôvod zániku tohto pracovného pomeru.
40. Vyššie uvedenými závermi sa riadil aj súd prvej inštancie, ktorý uzavrel, že skončenie pracovného pomeru je možné aj viacerými právnymi úkonmi. V prejednávanej veci išlo o dve výpovede, pričom každú z týchto výpovedí a jej právne účinky posudzoval samostatne a skúmal splnenie zákonných podmienok skončenia pracovného pomeru oboma výpoveďami.
41. Samotná skutočnosť, že výpovedi podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce časovo predchádzala výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, nie je dôvodom neplatnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce a zároveň konanie žalovaného, ktorý uplatnil dve samostatné výpovede z dvoch rôznych výpovedných dôvodov, nemožno považovať za konanie v rozpore so Zákonníkom práce, ani v rozpore s článkom 2 Základných zásad Zákonníka práce, t.j. v rozpore s dobrými mravmi.
42. Pokiaľ počas plynutia výpovednej doby v zmysle výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce žalovaný zistil dôvody aj pre uplatnenie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, nemal žiadnu zákonnú prekážku pre uplatnenie tejto novej výpovede a iba samotnú skutočnosť, že v prípade tejto ďalšej výpovede plynula žalobcovi kratšia výpovedná doba a nevznikol mu nárok na odstupné ako v prípade skoršej výpovede, nemožno považovať za zneužitie práva žalovaného.
43. Pracovný pomer žalobcu počas výpovednej doby trval a pokiaľ mu teda aj bola dňa 11.11.2015 doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, nezbavovalo ho to povinnosti dodržiavať pracovnú disciplínu, teda riadne si plniť svoje pracovné úlohy a pokiaľ v tomto období porušil pracovnú disciplínu a tomuto porušeniu predchádzali v období šiestich mesiacov pred uplatnením výpovede iné menej závažné porušenia pracovnej disciplíny, v súvislosti s ktorými bol upozornený na možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, žalovaný daním v poradí druhej výpovede iba realizoval svoje právo skončiť pracovný pomer aj z iných dôvodov, než aké tu boli skôr.
44. Možnosť uplatniť viacero výpovedných dôvodov v jednej výpovedi nie je povinnosťou zamestnávateľa, a preto mu nemožno vytýkať uplatnenie rôznych výpovedných dôvodov samostatnými právnymi úkonmi. Takáto možnosť nebola daná ani z časového hľadiska, keďže dňa 11.11.2015, kedy sa žalobca dopustil porušenia pracovnej disciplíny, ktoré nakoniec viedlo k uplatneniu výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce (v spojení s už predchádzajúcimi porušeniami), už bola žalobcovi doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, ktorá musela byť aj vopred prerokovaná príslušným odborovým orgánom.
45. K skončeniu pracovného pomeru v prejednávanej veci došlo na základe tej výpovede, ktorej právne účinky vyvolali časovo skoršie skončenie pracovného pomeru a z tohto pohľadu teda nie je rozhodujúce, že išlo o výpoveď z časového hľadiska danú neskôr ako výpoveď, ktorej účinky skončenia pracovného pomeru by nastali až neskôr.
46. Zo Zákonníka práce a ani z iných právnych predpisov nie je vylúčený ani súbeh dvoch totožných spôsobov ukončenia pracovného pomeru zo strany jedného účastníka, ako tomuto bolo aj v prejednávanej veci.
47. Vzhľadom na existenciu dvoch samostatných právnych úkonov skončenia pracovného pomeru - dvoch výpovedí, pričom žalobca uplatnil žalobou neplatnosť oboch týchto výpovedí, postupoval súd správne, ak posudzoval samostatne podmienky platnosti oboch výpovedí a jeho závery o platnosti oboch výpovedí sú správne.
48. Pokiaľ ide o výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, žalobca v odvolaní znova opakuje svoju obranu o prekludovaní skutkov, ktoré mali napĺňať dôvody výpovede, konkrétne skutkov v období od 6.8.2015 do 18.9.2015, s ktorou sa náležite vyporiadal už súd prvej inštancie, keď s poukazom na ust. § 63 ods. 1 písm. e/ v spojení s ust. § 63 ods. 4 Zák. práce konštatoval, že pre opakované porušenie pracovnej disciplíny postačuje, ak sa zamestnanec dopustí posledného porušenia pracovnej disciplíny v období dvoch mesiacov pred uplatnením výpovede s tým, že tak urobil napriek tomu, že
bol už pred týmto posledným porušením pracovnej disciplíny v posledných šiestich mesiacoch pred daním výpovede písomne upozornený na možnosť výpovede. Vyžaduje sa teda opakované porušovanie pracovnej disciplíny v priebehu šiestich mesiacov pred uplatnením výpovedného dôvodu, pričom všetky skutky sa nemusia uskutočniť v lehote dvoch mesiacov pred daním výpovede, ale postačuje, ak k poslednému porušeniu pracovnej disciplíny došlo v lehote dvoch mesiacov pred daním výpovede.
49. V prejednávanej veci sa žalobca dopustil posledného porušenia pracovnej disciplíny dňa 11.11.2015, pričom výpoveď mu bola daná listom zo dňa 27.11.2015 a doručená 30.11.2015, t.j. v lehote do dvoch mesiacov, od kedy sa o menej závažnom porušení žalovaný dozvedel a zároveň bola splnená aj podmienka, že v posledných šiestich mesiacoch pred daním výpovede bol v súvislosti s iným porušením pracovnej disciplíny upozornený na možnosť výpovede, pričom išlo o porušenia pracovnej disciplíny v období od 6.8.2015 do 18.9.2015 a všetky tieto upozornenia boli dôvodné vzhľadom na preukázané konanie žalobcu, ktoré bolo porušením pracovnej disciplíny.
50. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj intenzitu porušenia pracovnej disciplíny a zohľadnil všetky zákonom a súdnou praxou stanovené kritériá hodnotenia, t.j. prihliadol na osobu žalobcu ako zamestnanca, k funkcii, ktorú vykonával, k doterajšiemu postoju k plneniu pracovných povinností, k situácii, v ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, k miere zavinenia, k spôsobu a intenzite porušenia konkrétnych povinností, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny na zamestnávateľa atď., pričom pri tomto hodnotení striktne nevychádzal iba z hodnotenia jednotlivých skutkov v pracovnom poriadku žalovaného.
51. Z hľadiska posudzovania intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je podstatná iba doba, počas ktorej žalobca u žalovaného vykonával prácu bez porušenia pracovnej disciplíny, ak následne došlo v krátkom časovom období k opakovaným porušeniam pracovnej disciplíny a k náprave nedošlo ani po upozorneniach žalobcu na možnosť uplatniť výpoveď z dôvodu porušovania pracovnej disciplíny. Ani samotná skutočnosť, že žalobca pracoval u žalovaného 23 rokov, nemôže odôvodňovať tolerovanie opakovaných porušení pracovnej disciplíny a postup žalovaného interpretovať tak, že pracovný pomer so žalobcom po 23 rokoch skončil iba z dôvodu, že si na chvíľu zložil z rúk ochranné rukavice. Takáto argumentácia je vytrhnutá z celkového kontextu vykonaným dokazovaním zistených okolností, ktoré predchádzali uplatneniu oboch výpovedí.
52. Žalobca v odvolaní opakuje aj svoju argumentáciu ohľadne neplatnosti výpovede danej mu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, keď poukazuje na to, že organizačné zmeny boli u žalovaného uskutočnené iba účelovo, s cieľom ukončiť pracovný pomer práve s ním.
53. Tieto tvrdenia žalobcu boli vyvrátené dokazovaním na súde prvej inštancie, keď nepochybne bolo preukázané písomné rozhodnutie žalovaného zo dňa 9.11.2015 o zrušení aj pracovného miesta robotník v odborných činnostiach z dôvodu nadbytočnosti, pričom rozhodnutie bolo prijaté za účelom znižovania nákladov spoločnosti a uskutočňovania racionalizačných opatrení. Išlo pritom iba o jedno z viacerých rozhodnutí o organizačných zmenách, v dôsledku ktorých došlo k prepusteniu viacerých zamestnancov (žalovaný uvádza cca 80 zamestnancov) a tak k úspore mzdových nákladov.
54. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. O výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ a súd nemôže v tomto smere jeho rozhodnutie preskúmavať.
55. S poukazom aj na vyššie uvedené nedôvodná je odvolacia námietka žalobcu, že nemohlo dôjsť k zrušeniu jeho miesta, keďže žalovaný prácu ním vykonávanú naďalej potreboval a rozdelil ju medzi ostatných zamestnancov. Išlo práve o prípad, kedy nepotreboval výkon práce v pôvodnom rozsahu, kedy je schopný zabezpečiť výkon daného rozsahu práce aj s nižším počtom zamestnancov.
56. Ak zamestnávateľ zruší pracovné miesto, neznamená to, že musí úplne vyradiť pracovné činnosti vykonávané na tomto pracovnom mieste z organizačnej štruktúry. Má totiž možnosť zabezpečiť vykonávanie týchto pracovných činností iným zamestnancom tak, že okrem jeho dovtedajších
pracovných činností bude vykonávať aj tieto ďalšie pracovné činnosti, teda kumuláciou viacerých pracovných činností, hoci aj rovnakého druhu, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci.
57. Výber pracovného miesta, u ktorého dôjde k zrušeniu pracovnej činnosti, je v kompetencii zamestnávateľa a v tomto smere súd jeho rozhodnutie nemôže preskúmavať.
58. O tom, ktorý zamestnanec je pre zamestnávateľa nadbytočný, a teda miesto ktorého zamestnanca zruší, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a v tomto smere súd jeho rozhodnutie nepreskúmava, s výnimkou diskriminačného postupu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2011 sp.zn. 1 Cdo 124/2010).
59. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie o organizačnej zmene, súd nie je oprávnený skúmať rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene z hľadiska jeho obsahu, t. j. či prijatá organizačná zmena je skutočne potrebná (nevyhnutná) a či spôsob, akým sa realizuje (akým sa má dosiahnuť ňou zamýšľaný výsledok), je dôvodný (opodstatnený) a či v konečnom dôsledku bude skutočne účinná (efektívna). Súd skúma iba to, či skutočne takéto rozhodnutie bolo prijaté na to príslušným orgánom zamestnávateľa (porovnaj NS SR sp. zn. 3 Cdo/261/2007), či je daná príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca a či toto rozhodnutie sledovalo cieľ uvedený v ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a či tento cieľ bol aj dôvodom výpovede (porovnaj NS SR sp. zn. 4 Cdo/244/2019).
60. V prejednávanej veci organizačná zmena bola prijatá štatutárnym orgánom žalovaného (predstavenstvom spoločnosti) v písomnej podobe a predstavuje ju rozhodnutie zo dňa 9.11.2015. Z tohto rozhodnutia vyplýva zrušenie všetkých neobsadených pracovných miest v organizačnej štruktúre žalovaného, ako aj zrušenie pracovného miesta robotník v odborných činnostiach s tým, že činnosti vykonávané zrušovaným pracovným miestom budú prerozdelené medzi zostávajúcich zamestnancov spoločnosti, k čomu reálne aj došlo.
61. Žalovaný nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré nebolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a vzhľadom aj na splnenie ostatných zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú pre platnosť výpovede danej podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, rozhodol súd prvej inštancie vecne správne, ak žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce zamietol.
62. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné a odvolací súd napadnutý rozsudok vo veci samej, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
63. Správny je aj súvisiaci výrok o nepriznaní náhrady trov konania štátu, keď ani jednej zo sporových strán nevznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok z tejto žaloby.
64. Vecne nesprávne však rozhodol súd prvej inštancie o náhrade trov konania, ak tieto v zmysle ust. § 257 CSP úspešnému žalovanému nepriznal argumentujúc, že charakter daného sporu je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre takéto rozhodnutie.
65. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP).
66. Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP vychádza pri náhrade trov konania zo zásady úspechu v spore. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), charakteristická pre sporové konanie, sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Nejde však o náhradu všetkých trov, ktoré strana v konaní vynaložila, ale iba trov konania vymedzených v ustanovení § 251 CSP, tzn. trov, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre nárok na náhradu trov konania. Úspešná strana má teda nárok na náhradu trov konania v rozsahu svojho úspechu (čiastočného alebo plného) v spore.
67. V zmysle ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
68. Vyššie citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
69. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.
70. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. V zmysle už ustálenej judikatúry nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
71. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody.
72. K aplikácii ust. § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych a okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní.
73. Z uvedeného vyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú buď v dôvodoch na strane sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.
74. Aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
75. V prejednávanom spore bol žalovaný v konaní plne úspešným, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).
76. Súd aplikujúc ust. § 257 CSP žalovanému náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že charakter daného sporu - individuálny pracovnoprávny spor, ktorý patrí medzi spory s tzv. slabšou stranou, je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému.
77. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje a zhodne s názorom žalovaného uvádza, že zamestnanec ako tzv. slabšia strana v individuálnom pracovnoprávnom spore nie je bez ďalšieho (iba z dôvodu, že je slabšou stranou v spore) oslobodený od povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej protistrane.
78. Výklad, ktorý uskutočnil súd prvej inštancie by znamenal, že vo všetkých sporoch s ochranou slabšej strany by bez ďalšieho úspešná protistrana nemala nárok na náhradu trov konania, pričom sa jedná nielen o individuálne pracovnoprávne spory, ale aj veľkú skupinu spotrebiteľských sporov a antidiskriminačné spory.
79. Zákonodarca v sporoch s ochranou slabšej strany určil odlišné procesné postupy od klasického všeobecného sporového konania, avšak neurčil osobitnú úpravu rozhodovania o trovách konania v týchto sporoch, na základe ktorej by slabšia strana sporu nemala povinnosť v prípade neúspechu hradiť úspešnej protistrane trovy konania.
80. Samotný charakter sporu teda nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 257 CSP a keďže iné dôvody pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia odvolací súd zo spisu nezistil a ani neboli v odvolacom konaní tvrdené a preukázané, zmenil rozsudok vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania podľa ust. § 388 CSP tak, že v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal úspešnému žalovanému náhradu trov prvoinštančného konania proti neúspešnému žalobcovi, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, zohľadňujúc § 251 CSP.
81. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému žalovanému v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, zohľadňujúc § 251 CSP.
82. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).