Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_58C-59-2023.pdf
PDF · 158.41 KB
Case nature
Area
Subarea
58C/59/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV sudkyňou JUDr. Mgr. Alžbetou Strajňákovou, PhD. v sporovej veci žalobkyne: C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, T., zast.: Advokátska kancelária Prachová & Partners, s.r.o. so sídlom Pribinova 20, Bratislava, IČO: 50 491 300, proti žalovanému: H. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, T., zast.: SODOMA VULGAN, spol. s r.o., so sídlom Kominárska 2,4, Bratislava, IČO: 47 254 084, o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, takto
r o z h o d o l :
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.11.2023 sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že dňa XX.XX.XXXX žalobkyňa a žalovaný uzavreli manželstvo v E. J.. B., R. F. XXX, R. S., Q. S.. Dňa 12.08.2011 žalobkyňa a žalovaný uzavreli Dohodu o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo forme notárskej zápisnice na Notárskom úrade D.. W. G., notárky so sídlom v T., J. X (ďalej ako ,,Dohoda“). V zmysle Dohody došlo k zúženiu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v nasledovnom rozsahu: „T. Č.. XXX-G., nachádzajúci sa na X p. bytového domu so súp. č. XXXX, J. G. XX - I., T., B., C., L., M., G., U., vo vchode: J. G. XXG, ktorý je postavený na parcele č. XXXX/XX, ku ktorému prislúcha spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach vo veľkosti 13133/2256596 a k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 13133/2256596 na pozemku zastavanom bytovým domom na parcele registra ,,C“ s parc. č.: XXXX/XX o výmere 4579 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a na priľahlom pozemku parcely registra ,,C“ s parc. č.: XXXX/XX o výmere 6426 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie napísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie P. R., obec: T. - E. Č.. P. R. (ďalej ako ,,Byt“) patrí do výlučného vlastníctva žalovaného, a to na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej 04.10.2011.“ Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo zúžené aj o úver na kúpu Bytu poskytnutý Z. T. J., I..J.. so sídlom Š. K.. X, T., O.: XX XXX XXX v zmysle W. Z. L. Ú. č. XXX/XXXX/ XXSU (ďalej ako ,,Úver“). Žalobkyňa poukázala na § 143 Občianskeho zákonníka a § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva. Obdobne sa môžu dohodnúť aj o správe spoločného majetku. Pritom možno z gramatického výkladu § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka vyvodiť záver, že obidve vymenované dohody sa nemôžu týkať veci individuálne určenej. Nakoľko zákon hovorí o „rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva“ mala by mať dohoda druhový charakter, „nemôže znieť ad concretum, ale musí byť formulovaná ad abstractum“ (PAVELKOVÁ, B. K obsahu dohôd modifikujúcich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Justičná revue, 53, 2001, č. 8 - 9, s. 865). Úmyslom zákonodarcu v súvislosti s predmetným ustanovením bolo umožniť modifikáciu iba všeobecne vo vzťahu k zákonnému vymedzeniu predmetu bezpodielového spoluvlastníctva. Podľa uvedeného výkladu je neprípustné takúto dohodu formulovať konkrétne. Dohoda uzatvorená podľa § 143a Občianskeho zákonníka môže mať za následok iba rozšírenie alebo zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý je upravený v § 143 Občianskeho zákonníka a nemôže sa vzťahovať iba na individuálne určené časti majetku (ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1754 s.). A contrario český zákonodarca v novelizovanom znení § 143a Občanského zákoníka po novele vykonanej zákonom č. 91/1998 Sb. umožnil dohodou medzi manželmi upraviť aj len jednotlivé majetkové hodnoty a dokonca pripustil, aby manželia mohli zmeniť rozsah svojho majetku nielen pokiaľ ide o majetkové hodnoty nadobudnuté v budúcnosti, ale aj vo vzťahu k veciam, ktoré už tvoria ich spoločný majetok; zároveň sa legislatívne pripustila možnosť obdobnou formou upraviť aj budúce majetkové vzťahy muža a ženy, ktorí ešte len chcú uzavrieť manželstvo (tzv. predmanželská zmluva). Ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov predstavujú akési mantinely majetkovoprávnych vzťahov manželov, ktoré slúžia na ich ochranu. Na základe uvedeného by mala prevážiť ich kogentnosť a v prípadoch ak tak zákonodarca výslovne neurčil, aj keď po vzore českej právnej úpravy mohol, je potrebné uprednostniť doslovný výklad. V zmysle rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11Co/12/2020 zo dňa 27.08.2020 ,,Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že dohody uzatvárané podľa § 143a Občianskeho zákonníka musia zároveň rešpektovať kogentnosť občianskoprávnej úpravy bezpodielového spoluvlastníctva, v dôsledku čoho dohoda, ktorá by problematiku majetkových vzťahov medzi manželmi upravovala odchylne od medzí zákonnej úpravy, by bola neplatná pre rozpor so zákonom.“ Rozsah bezpodielového spoluvlastníctva je pritom možné zúžiť o druhovo určené veci. Napríklad o prírastky a plody veci patriacich do samostatného majetku len jedného z manželov (R 42/72), veci, ktoré by inak patrili do BSM, lebo ich získal jeden z manželov čiastočne z prostriedkov samostatného majetku a čiastočne zo spoločných prostriedkov (R 74/73), veci slúžiace osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, v prípade, že slúžia svojím účelom skôr k uloženiu peňazí než osobnej spotrebe (R 42/72), vecí nadobudnuté za trvania manželstva transformáciou z prostriedkov získaných zo záväzku, z ktorého bol zaviazaný len jeden z manželov alebo vecí nadobudnuté vytvorením počas trvania manželstva jedným alebo obomi manželmi spoločne (R 26/89). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Dohoda bola uzatvorená v rozpore so zákonnými ustanoveniami a preto je neplatná v plnom rozsahu. Dohoda z bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyňala individuálne určenú vec - Byt a finančné prostriedky čerpané z konkrétnej zmluvy o úvere. Ďalej žalobkyňa poukázala na § 39 Občianskeho zákonníka. Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza. Dohoda uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným v zmysle vyššie uvedeného jednoznačne odporuje zákonnému zneniu príslušného ustanovenia ale aj súdnemu či doktrinálnemu výkladu čo znamená, že Dohoda je absolútne neplatná. Táto otázka nemôže byť predmetom súdneho konania ohľadne vysporiadania BSM a to vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/66/2022 zo dňa 26.09.2022 a na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11CoP/256/2017 zo dňa 19. 03. 2019, z ktorého vyplýva, že vyriešenie tejto otázky v konaní o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je možné. Žalobkyňa uviedla časť odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline, ktoré sa javí byť pre toto konanie kľúčové: „Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ existuje spor ohľadom prevodu vecí patriacich do BSM na tretie osoby, (čo je aj prípad súdenej veci) tento spor musí byť riešený v samostatnom konaní, a nie ako predbežná otázka v konaní o vyporiadanie BSM. Súdne rozhodnutie o vyporiadaní BSM by v prípade posudzovania vlastníctva uvedených vecí totiž neprípustne zasiahlo do práv tretej osoby. V prejednávanom prípade bolo sporné motorové vozidlo prevedené žalovanou v rade 1/ na žalovanú v rade 2/, ktorá nie je účastníkom konania o vyporiadanie BSM. Inými slovami, v konaní o vyporiadanie BSM nie je vhodné riešiť otázku spoluvlastníctva bývalých manželov k veci, ako otázku predbežnú, ak je táto vec aktuálne už prevedená na tretie osoby, keďže takéto rozhodnutie súdu by v konečnom dôsledku nepochybne predstavovalo neprijateľný zásah do práv tretej osoby. Žalovanej v rade 2/, ktorá by bola takýmto rozhodnutím súdu dotknutá, by takýmto postupom bola odopretá legitímna ochrana jej práv a právom chránených záujmov.“ Žaloba je v tomto prípade žalobou na určenie neplatnosti právneho úkonu a bola podaná v zmysle § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, keďže možnosť podania tejto žaloby vyplýva priamo z Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, tak ako to vyplýva aj z formulácie žalobného petitu. Určenie neplatnosti právneho úkonu a možnosť jej domáhania sa vyplýva priamo z Občianskeho zákonníka. V tomto prípade žalobkyňa poukázala na komentár k Civilnému sporovému poriadku, a to v nasledovnom znení: „Súd napriek nesprávnosti formulácii žalobného petitu môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného návrhu, nie jeho formuláciou. Napr. v okolnostiach konkrétneho prípadu je možný taký postup súdu, že súd na základe žalobného návrhu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy rozhodne, že žalobca je vlastníkom veci“ (Števček, M. Ficová, S. Baricová, J. Mesiarkinová, S. Bajánková, J. Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 505). V tomto prípade má žalobkyňa za to, že zo žaloby dostatočne vyplýva, čoho sa domáha a súd preto nie je viazaný len formuláciou žalobného petitu ale samotným jeho obsahom. Napriek tejto skutočnosti je jednoznačne zrejmé, že žalobkyňa má daný naliehavý právny záujem na podaní tejto žaloby, a to vzhľadom na to, že pokiaľ by z jej strany nebola táto žaloba podaná, majetok, ktorý je predmetom notárskej zápisnice by nepatril do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov a žalobkyňa by tým bola ukrátená pri vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam žalobkyňa navrhla, aby súd určil, že právny úkon - Dohoda o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzatvorená dňa 12.08.2011 medzi žalobkyňou a žalovaným na Notárskom úrade D.. W. G., notárky so sídlom v T., J. X a uložená v zbierke notárskych zápisníc pod č. F. XXX/XXXX, F. XXXXX/ XXXX, F. XXXXX/XXXX, je neplatný a zároveň žalobkyni priznal náhradu trov konania.
2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 10.05.2024 uvádzajúc, že účastníci konania sú od XX.XX.XXXX manželmi. V súčasnosti prebieha konanie o rozvod manželstva. Vo forme notárskej zápisnice sa účastníci konania dohodli v súlade s § 143a Občianskeho zákonníka na zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Manželia sa dohodli, že ich bezpodielové spoluvlastníctvo bude zúžené o nehnuteľnosť - byt č. XXX-G., nachádzajúci sa na adrese J. G. XXG, T., spolu so súvisiacimi spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu o veľkosti 13133/2256596. Predmetné nehnuteľnosti mal nadobudnúť žalovaný do svojho výlučného vlastníctva, rovnako ako súvisiaci hypotekárny úver mal zaťažiť len žalovaného. Žalobkyňa až do dnešného dňa, resp. do momentu podania žaloby, daný úkon nijako nespochybňovala. Dohodu o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva uzavrela žalobkyňa slobodne a vážne, nie za tiesni a ani v omyle. Obsah Notárskej zápisnice jej bol objasnený aj notárskou kandidátkou, ktorá Notársku zápisnicu spisovala. Žalobkyňa sa po 13 rokoch od uzavretia dohody vo forme Notárskej zápisnice rozhodla, že bude zákonnú úpravu zúženia bezpodielového spoluvlastníctva obsiahnutú v § 143a ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka: „Manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva.“ posudzovať „gramaticky“ a výraz „rozsah“ stotožnila s pojmom „druh“. Žalobkyňa svoj nárok špecifikovaný žalobe opiera o dva argumenty: 1. podľa odborného výkladu zákonnej normy je neprípustné formulovať dohodu o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov konkrétne; 2. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11Co/12/2020 zo dňa 27.08.2020. K prvému bodu sa žalobkyňa odvoláva na výklad Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Dohoda uzatvorená podľa §143 Občianskeho zákonníka môže mať za následok iba rozšírenie alebo zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý je upravený v § 143 Občianskeho zákonníka a nemôže sa vzťahovať iba na individuálne určené časti majetku.“ Uvedený odkaz pochádza z komentára autorského kolektívu M. Števčeka k Občianskemu zákonníku. Uvedená formulácia netlmočí názor spomínaného autorského kolektívu; naopak v danom komentovanom znení Občianskeho zákonníka sa konštatuje dualita názorov právnej obce na danú problematiku, kde jedným z názorov je žalobkyňou citovaný názor, podľa ktorého sa dohoda o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemôže viazať na konkrétnu vec. Druhý názor, ku ktorému sa prikláňa žalovaný, konštatuje, že uvedený výklad je neprípustne reštriktívny, keďže občianske právo ako také je založené na zmluvnej voľnosti strán, ktorá môže byť síce obmedzená zákonom, ale nie povahou veci a preto pripúšťa možnosť upraviť dohodou podľa § 143a Občianskeho zákonníka práva a povinnosti manželov vo vzťahu k jednotlivým veciam. Práve k tomuto - druhému - názoru sa ako k správnemu priklonil autorský kolektív M. Števčeka, na ktorý sa žalobkyňa odvoláva: „Domnievame sa, že je na mieste vychádzať z princípu zmluvnej autonómie v oblasti majetkových vzťahov medzi manželmi, a preto žiaduce pripustiť výklad, podľa ktorého manželia môžu rozsah bezpodielového spoluvlastníctva upraviť zmluvne odlišne od zákona aj vo vzťahu k jednotlivým individuálne určeným majetkovým hodnotám“ (ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník § 1- 450, Komentár, C. H. Beck, 2015, s. 1045). Uvedenému názoru svedčí aj komentár EPI ohľadom úpravy dohody o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva: „Pritom pripomenieme, že dohoda môže smerovať k majetku a záväzkom pro futuro, ale aj už nadobudnutým a môže sa vzťahovať na majetkové hodnoty a záväzky druhovo i jednotlivo určené.“ K druhému bodu žalobkyňa svoj deklarovaný nárok opiera o rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/12/2020 zo dňa 27.08.2020. Je pravdou, že uvedený rozsudok vo svojom odôvodnení pod č. 25 uvádza, že dohody uzatvárané podľa § 143a Občianskeho zákonníka musia rešpektovať kogentnosť občianskoprávnej úpravy bezpodielového spoluvlastníctva pod sankciou neplatnosti takej dohody, ktorá by sa od zákonnej úpravy odlišovala. Uvedený judikát však upravuje situáciu, kedy manželia deň pred podaním návrhu na rozvod sa rozhodli vopred si vysporiadať svoje bezpodielové spoluvlastníctvo „po svojom“ s tým, že manželka takúto dohodu nechcela podpísať a manžel žiadal, aby súd nahradil jej vôľu. Súd nepodporil žiadosť manžela a z dôvodu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva ešte pred zánikom manželstva, tzn. pro futuro, a absencie súhlasu manželky na dohode, súd sa vyjadril, že takýto právny úkon odporuje svojim účelom ustanoveniam zákona a prieči sa dobrým mravom. Táto situácia nemá paralely so skutkovým stavom, ktorý je posudzovaný v tomto konaní a preto aj výňatok z rozsudku je vytrhnutý z kontextu a nepodporuje nárok deklarovaný žalobkyňou. Uvedený rozsudok teda nie je aplikovateľný na uvedenú situáciu, lebo ani jedna zo strán dohody zákon neobchádzala a dohoda sa neprieči dobrým mravom. Po obsahovej aj formálnej stránke je dohoda o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov konformná s aktuálnou právnou úpravou a zaužívanou právnou praxou. Zúženie bezpodielového spoluvlastníctva manželov ad concretum je plne akceptované aj v bežnej užívateľskej a spotrebiteľskej praxi, kedy banky poskytujú úvery len jednému z manželov v prípade, ak im predloží dohodu o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva vo forme notárskej zápisnice, ktorá okrem podmienok čerpania úveru definuje aj nehnuteľnosť, ktorú má žiadateľ o úver nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva. V ďalšom texte žaloby sa žalobkyňa venuje naliehavosť právneho záujmu z dôvodu deklarovanej nemožnosti posúdenia neplatnosti právneho úkonu ako predbežnej otázky v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania a dáva súdu na vedomie rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/66/2022, ktorý sa žalobkyni javí ako kľúčový. Uvedený rozsudok sa zaoberá situáciou kedy „existuje spor ohľadom prevodu veci patriacich do BSM na tretie osoby, tento spor musí byť riešený v samostatnom konaní, a nie ako predbežná otázka v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „ BSM“). Súdne rozhodnutie o vyporiadaní BSM by totiž v prípade posudzovania vlastníctva uvedených vecí neprípustne zasiahlo do práv tretej osoby, ktorá nie je účastníkom predmetného konania.“ Naliehavosť právneho záujmu je v prípade použitého judikátu zdôvodnená neprípustnosťou zásahu do práv tretích osôb v prípade, ak by manželia, resp. jeden z manželov, previedli vec patriacu do bezpodielového spoluvlastníctva na tretiu osobu. Naliehavosť právneho záujmu a následný odkaz riešenia tejto otázky na samostatné konanie sa viaže najmä skutočnosť, že tretia osoba by nebola v prípade vyporadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov účastníkom konania. V našom prípade však ide o odlišnú situáciu, v ktorej nie je zakomponovaná tretia osoba a vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa bude týkať rovnakých účastníkov konania, ako je tomu v tomto spore. Manželstvo nie je ani rozvedené (dokonca voči výroku o rozvode sa odvolala samotná žalobkyňa), preto otázka riešenia „predbežných otázok“ pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa môže javiť ako predčasná a „naliehavosť“ - a s tým aj splnenie podmienok určených § 137 CSP na podanie žaloby - je tak otázne. K téme absolútnej neplatnosti napádaného právneho úkonu žalovaný uviedol, že právny úkon bol urobený na základe súhlasného prejavu oboch účastníkov dohody slobodne, vážne a určito, bol obom stranám objasnený, takže o jeho obsahu nebolo medzi stranami pochýb. V prípade, že dodatočne budeme spochybňovať vôľu účastníkov dohody, budeme tým hrubo zasahovať do zmluvnej autonómie oboch strán. Ustálená judikatúra slovenského (ale aj českého) ústavného súdu jednoznačne preferuje výklad právneho úkonu, ktorý podporuje jeho platnosť: „Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdu preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúce výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim“ (I. ÚS 242/07, podobne I. ÚS 640/2014). Žalovaný mal za to, že osvedčil, že žaloba o uznanie právneho úkonu - dohody o zúženie bezpodielového spoluvlastníctva manželov - nie je dôvodná a uznanie požadovaného nároku žalobkyne by neprijateľne zasiahlo do právnej istoty účastníkov dohody a vnieslo nepomer do legitímnych právnych očakávaní dotknutých osôb. S ohľadom na vyššie uvedené žalovaný žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobkyňu úhradou trov konania v rozsahu 100%.
3. Ďalej sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 14.05.2025 uvádzajúc, že žaloba vo veci samej smeruje k určeniu právnej skutočnosti bez opory v osobitnom predpise. Podľa § 137 písm. d) CSP je žaloba neprípustná, ak ňou má byť určená právna skutočnosť a osobitný predpis to neustanovuje. Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu (podaná za účinnosti Civilného sporového poriadku) je žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. Jej prípustnosť je podmienená existenciou osobitného predpisu, ktorý určitú osobu oprávňuje podať týmto predpisom špecifikovanú určovaciu žalobu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. októbra 2022 sp. zn. 1Obdo/51/2021). V danom prípade žalobkyňa nežiada určenie existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu (napr. vlastníckeho práva), ale určenie právnej skutočnosti - že určitý majetok patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) v určitom okamihu. Takáto žaloba nemá oporu v zákone a je preto procesne neprípustná. Zákonodarca stanovuje výlučný spôsob určenia rozsahu BSM po jeho zániku - účastník sa má domáhať vyporiadania BSM podľa § 149 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ak daná zákonná lehota uplynula, môže sa domáhať určenia, že určitý majetok patrí do podielového spoluvlastníctva v rozsahu jednej polovice. Žalobkyňa argumentuje, že dohodu o zúžení BSM nemožno uzavrieť na individuálne určené veci, opierajúc sa o vybrané pasáže z komentára k Občianskemu zákonníku (C. H. Beck, 2019). Tento výklad je však vytrhnutý z kontextu a nezodpovedá záverom autorov komentára. Žalovaný sa domnieva, že je namieste vychádzať z princípu zmluvnej autonómie v oblasti majetkových vzťahov medzi manželmi, a preto je žiaduce pripustiť výklad, podľa ktorého manželia môžu rozsah bezpodielového spoluvlastníctva upraviť zmluvne odlišne od zákona aj vo vzťahu k jednotlivým individuálne určeným majetkovým hodnotám (ŠTEVČEK, M. a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. C. H. Beck, Praha 2019, str. 1204). Zmluvná voľnosť v súkromnom práve patrí medzi základné princípy (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a nie je dôvod ju obmedzovať inak než výslovným zákazom. Žalobkyňa sa pokúša obísť existujúcu dohodu o zúžení BSM tým, že popiera jej platnosť na základe účelovej interpretácie komentára, ktorá nie je podopretá žiadnym rozhodnutím najvyšších súdnych inštancií. V zmysle ustálenej judikatúry je dané, že zmluva o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov môže upraviť výnimky aj vo vzťahu ku konkrétnym veciam, pokiaľ z nej jasne vyplýva vôľa strán a nedochádza k rozporu so zákonom. Argumentácia žalobkyne navyše narúša princíp koncentrácie konania. Vzhľadom na to, že už prebehla fáza písomnej prípravy konania, akékoľvek ďalšie doplnenia žaloby po lehote sú neprípustné (§ 153 CSP). Z dôvodu vyššie uvedených vád podania žalobkyne žalovaný žiadal, aby súd v zmysle § 129 CSP predmetný žalobný návrh odmietol v celom rozsahu.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 18.06.2025 uviedla, že s vyjadrením žalovaného nesúhlasí a aj naďalej v plnom rozsahu trvá na podanej žalobe. Žalovaný nesprávne interpretuje odbornú literatúru a judikatúru týkajúcu sa možnosti zúženia BSM o konkrétnu vec. Podľa správneho výkladu § 143a Občianskeho zákonníka, dohoda o zúžení BSM nemôže byť formulovaná tak, že sa bude tykať len individuálne určenej veci. zákon hovorí o možnosti „zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva“, čo pri gramatickom výklade znamená, že sa má zúžiť všeobecný rozsah BSM, nie vylúčiť konkrétnu vec. Žalovaný sa snaží argumentovať tým, že existujú dva názorové prúdy, pričom sa prikláňa k tomu, ktorý umožňuje zúženie BSM aj vo vzťahu ku konkrétnej veci. Avšak tento výklad je v rozpore s ustálenou judikatúrou a prevažujúcim názorom odbornej verejnosti. Notárska zápisnica, ktorá vylučuje z BSM konkrétnu nehnuteľnosť, je v rozpore so zákonom a teda absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa snaží spochybniť relevantnosť rozsudku Krajského sudu v Prešove, sp. zn. 11Co/12/2020 zo dňa 27.08.2020, ktorý žalobkyňa uvádza ako podporu svojho nároku. Tento rozsudok však jasne stanovuje, že dohody uzatvárane podľa § 143a Občianskeho zákonníka musia rešpektovať kogentnosť občianskoprávnej úpravy bezpodielového spoluvlastníctva pod sankciou neplatnosti takej dohody, ktorá by sa od zákonnej úpravy odlišovala. Navyše, existuje ďalšia relevantná judikatúra, ktorú žalovaný opomína. Najvyšší sud SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/58/2017 zo dňa 30.05.2019 jasne stanovil, že k zúženiu zákonom určeného rozsahu BSM nesmie dôjsť do takej miery, že by bezpodielové spoluvlastníctvo prestalo existovať. Tento princíp sa analogicky vzťahuje aj na situáciu, keď sa z BSM vylučuje konkrétna vec, pretože takýto postup obchádza zákon a jeho účelom je fakticky vytvoriť režim podielového spoluvlastníctva pre konkrétnu vec. Žalobkyňa mala za to, že úmyslom zákonodarcu bolo v rámci predmetného ustanovenia umožniť modifikáciu iba všeobecne vo vzťahu k zákonnému vymedzeniu predmetu BSM a je neprípustne takúto dohodu formulovať konkrétne. Dohoda uzatvorená podľa § 143a Občianskeho zákonníka môže mať za následok iba rozšírenie alebo zúženie rozsahu BSM a nemôže sa vzťahovať iba na individuálne určené časti majetku. Podľa uvedeného výkladu je neprípustne takúto dohodu formulovať konkrétne. Uvedený názor zastáva aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý takisto priznáva, že dohoda ohľadom zúženia BSM môže byť koncipovaná len všeobecne a do budúcna bez podrobnej konkretizácie a nemôže sa vzťahovať iba na individuálne určené časti majetku (Ústavný súd ČR, sp. zn. I. ÚS 86/1995). Žalovaný nesprávne interpretuje pojem „rozsah“ v § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Gramatický výklad tohto ustanovenia jasne naznačuje, že zákonodarca mal na mysli všeobecnú úpravu rozsahu BSM, nie vylúčenie konkrétnych vecí. Pojem „rozsah“ sa vzťahuje na druhové určenie majetku, nie na individuálne určené veci. Odborná literatúra rozlišuje medzi zúžením BSM ad abstractum (všeobecne) a ad concretum (konkrétne). Správny výklad § 143a Občianskeho zákonníka podporuje len zúženie ad abstractum, teda všeobecné zúženie rozsahu BSM, napríklad o veci nadobudnuté určitým spôsobom (kúpou, darovaním a pod.). Zúženie ad concretum, teda o konkrétnu individuálne určenú vec, je v rozpore so zákonom. Sám žalovaný v podanom vyjadrení uvádza, že v súdnej praxi a odbornej literatúre sa skloňuje vyššie uvedený prístup a výklad v rámci možností zúženia BSM, avšak pochopiteľne sa prikláňa k právnemu názoru, ktorý mu vyhovuje. Predmetná právna otázka však nebola definitívne judikovaná, na základe čoho je právny výklad relevantných zákonných ustanovení uvádzaných žalovaným len jeden z možných výkladov. Žalovaný spochybňuje naliehavosť právneho záujmu žalobkyne na určení neplatnosti notárskej zápisnice. Podľa ustálenej judikatúry je naliehavý právny záujem daný najmä tam, kde by bez požadovaného určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti notárskej zápisnice, pretože táto zápisnica vytvára stav právnej neistoty ohľadom rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak by súd neurčil neplatnosť notárskej zápisnice, právne postavenie žalobkyne by zostalo neisté, keďže by nebolo jasné, či predmetná nehnuteľnosť patrí alebo nepatrí do BSM. Súčasne mala žalobkyňa za to, že tieto skutočnosti sú v predmetnom konaní nesporné. Judikatúra potvrdzuje, že naliehavý právny záujem je daný aj vtedy, keď určenie existencie práva alebo právneho vzťahu priaznivo ovplyvní právne postavenie žalobcu voči žalovanému. V tomto prípade by určenie neplatnosti notárskej zápisnice priaznivo ovplyvnilo právne postavenie žalobkyne, pretože by sa tým potvrdilo, že predmetná nehnuteľnosť patrí do BSM a bude predmetom budúceho vyporiadania. Žalobkyňa aj preto má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti tohto právneho úkonu, pretože v opačnom prípade by bola ukrátená o svoj zákonný podiel na spoločnom majetku. Skutočnosť, že manželstvo účastníkov nebolo v čase podania návrhu právoplatne rozvedené (k dnešnému dňu už je), nemá vplyv na naliehavosť právneho záujmu. Práve naopak, je v záujme právnej istoty, aby bola otázka platnosti notárskej zápisnice vyriešená ešte pred samotným vyporiadaním BSM, keďže má priamy vplyv na rozsah majetku, ktorý bude predmetom vyporiadania. Žalovaný argumentuje aj tým, že zúženie BSM o konkrétnu vec je akceptované v bankovej praxi. Tento argument je však právne irelevantný, pretože banková prax nemôže meniť kogentné ustanovenia zákona. Skutočnosť, že banky akceptujú takéto dohody, neznamená, že sú v súlade so zákonom. Navyše, banková prax často vychádza z pragmatických dôvodov a nemusí nevyhnutne reflektovať správny právny výklad. Súdy pri rozhodovaní o platnosti právnych úkonov vychádzajú z právnych predpisov a judikatúry, nie z bankových praktík. Žalovaný sa okrem iného odvoláva aj na princíp autonómie vôle a zmluvnej voľnosti strán. Avšak tento princíp má svoje limity, najmä v kogentných ustanoveniach zákona. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov je inštitút, ktorý je upravený kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a jeho modifikácia je možná len v medziach stanovených zákonom. Najvyšší sud SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/58/2017 jasne stanovil, že ani zhoda vôle manželov nemôže prekonať kogentné ustanovenia zákona týkajúce sa BSM. Autonómia vôle strán je v tomto prípade obmedzená verejným záujmom na ochrane majetkových práv manželov. Nemožno teda autonómiou vôle odôvodňovať akúkoľvek dohodu manželov, pričom je nutné v prvom rade rešpektovať zákon a účel ním sledovaný. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov predstavuje osobitný právny inštitút, ktorý je upravený kogentnými ustanoveniami, preto hoci občianske právo všeobecne umožňuje širokú autonómiu vôle zmluvných strán, v oblasti BSM existujú významné limity ktoré vyplývajú z verejného záujmu na ochrane majetkových práv manželov. Na základe vyššie uvedeného preto žalobkyňa aj naďalej navrhuje súdu, aby žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%.
5. Ďalej sa žalobkyňa vyjadrila podaním zo dňa 09.07.2025 uvádzajúc, že naďalej v plnom rozsahu trvá na podanej žalobe, majúc za to, že notárska zápisnica uzatvorená dňa 12.08.2011 medzi žalobkyňou a žalovaným, v zmysle ktorej došlo k zúženiu bezpodielového spoluvlastníctva manželov je absolútne neplatná, a to z dôvodu, že odporuje ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ako aj súdnemu a doktrinálnemu výkladu. Žalobkyňa opätovne poukázala na jej naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu. Tento naliehavý právny záujem vyplýva najmä z reálneho rizika, že bez súdneho určenia neplatnosti právneho úkonu bude nehnuteľnosť vylúčená z masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V dôsledku uvedeného žalobkyni hrozí, že bude pri vyporiadavaní spoločného majetku v rámci BSM nespravodlivo ukrátená, nakoľko si nebude môcť uplatniť nárok na podiel na predmetnej nehnuteľnosti. V zmysle § 137 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku „žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, na ak je na tom naliehavý právny záujem, naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu“. „Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý chápeme tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár Praha: C. H. Beck, 2022, s. 539-557). „Ak je žaloba na určenie právnej skutočnosti procesne neprípustná, je procesným dôsledkom jej odmietnutie. Ako nesystematický sa potom javí taký výklad, že súd neprípustnú žalobu na určenie práva (pre nedostatok naliehavého právneho záujmu) zamietne, avšak neprípustnú žalobu na určenie právnej skutočnosti odmietne“ „Ak sa žalobca domáha určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) OSP treba preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení. Naliehavý právny záujem na tomto určení jestvuje pritom najmä vtedy, keď by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Ak naliehavý právny záujem nevyplýva priamo z návrhu, zisťuje sa výsluchom účastníkov“ (Z IV, s. 176). „Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu“ (ZSP 78/2006). „Ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností“ (ZSP 48/2004). „Okolnosť, že je ako vlastník určitej nehnuteľnosti, ktorá nie je predmetom spoluvlastníctva, v katastri nehnuteľností popri žalobcovi zapísaný aj žalovaný (duplicitný zápis), odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že je vlastníkom takej nehnuteľnosti, a pod. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (výpis z katastra nehnuteľností slúži ako preukázanie vlastníckeho práva) a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu je za tejto situácie neisté, a že bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť aj ohrozené. Súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností“ (Najvyšší súd SR, sp. zn. 2Cdo 163/2005). Rovnako žalobkyňa poukázala na to, že obdobné rozsudky súdy bežne vydávajú, pričom petitom takýchto rozhodnutí je práve to, že právny úkon je neplatný. Na základe uvedeného žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax, konkrétne napríklad na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/53/2023, rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 10C/63/2011 a podobne. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam žalobkyňa doplnila žalobný petit a z opatrnosti navrhla, aby súd určil, že právny úkon - Dohoda o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzatvorená dňa 12.08.2011 medzi žalobkyňou a žalovaným na Notárskom úrade D.. W. G., notárky so sídlom v T., J. X I. uložená v zbierke notárskych zápisníc pod č. F., F. XXXXX/ XXXX, F. XXXXX/XXXX, je neplatný; eventuálne, že nehnuteľnosť - byt č. XXX-G., nachádzajúci sa na X p. bytového domu so súp. č. XXXX, J. G. XX-I., T., B., C., L., M., G., U., vo vchode: J. G. XXG, ktorý je postavený na parcele č. XXXX/XX, ku ktorému prislúcha spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach vo veľkosti 13133/2256596 a k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 13133/2256596 na pozemku zastavanom bytovým domom na parcele registra ,,C“ s parc. č.: XXXX/XX o výmere 4579 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a na priľahlom pozemku parcely registra ,,C“ s parc. č.: XXXX/XX o výmere 6426 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie napísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie P. R., obec: T. - E. Č.. P. R. patrí do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobkyne a žalovaného.
6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s nasledovnými listinnými dôkazmi: Notárska zápisnica napísaná dňa 12.08.2011 na Notárskom úrade D.. W. G., notárky so sídlom v T., J. X č. F. XXX/XXXX, F. XXXXX/XXXX, F. XXXXX/XXXX, výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. P. R.. Ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania strany sporu nemali, resp. na nich netrvali.
7. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav: z Notárskej zápisnice č. F. XXX/XXXX, F. XXXXX/XXXX, F. XXXXX/XXXX zo dňa 12.08.2011 súd zistil, že žalobkyňa a žalovaný vyhlásili, že sú manželmi a manželstvo uzavreli dňa XX.XX.XXXX; zároveň vyhlásili, že sa rozhodli uzavrieť dohodu o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň strany sporu vyhlásili, že byt č. XXX-G., nachádzajúci sa na X p. bytového domu so súp. č. XXXX, J. G. XX-I., T., B., C., L., M., G., U., vo vchode: J. G. XXG, ktorý je postavený na parcele č. XXXX/ XX, ku ktorému prislúcha spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach vo veľkosti 13133/2256596 a k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 13133/2256596 na pozemku zastavanom bytovým domom na parcele registra ,,C“ s parc. č.: XXXX/XX o výmere 4579 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a na priľahlom pozemku parcely registra ,,C“ s parc. č.: XXXX/XX o výmere 6426 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie napísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie P. R., obec: T. - E. Č.. P. R. (ďalej len „byt“) nadobudne kúpnou zmluvou od predávajúceho: spoločnosti SG FM, s.r.o., so sídlom Staré Grunty 24, Bratislava, IČO: 36 366 838 len manžel - žalovaný do svojho výlučného vlastníctva, t.j. citovaná nehnuteľnosť nebude patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Strany sporu tiež vyhlásili, že rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov zužujú zároveň o úver na kúpu nehnuteľnosti (vyššie uvedeného bytu) poskytnutý Z. T. J. v zmysle W. Z. L. Ú., číslo zmluvy XXX/XXXX/XXSU, ktorý bude čerpať ako dlžník len manžel - žalovaný, t.j. prostriedky z citovaného úveru, ako ani pohľadávka banky vyplývajúca z takto poskytnutého úveru, nebudú patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zároveň strany sporu vyhlásili, že dohodu uzavreli slobodne a vážne, že ju neuzavreli v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a že ju neuzavreli v omyle.
8. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. P. R. súd zistil, že žalovaný je na tomto liste vlastníctva zapísaný ako výlučný vlastník (spoluvlastnícky podiel 1/1) predmetného bytu na základe kúpnej zmluvy R.-XXXXX/XX zo dňa 04.10.2011.
9. Podľa § 143 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v
rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.
10. Podľa § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka, manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva. Obdobne sa môžu dohodnúť aj o správe spoločného majetku.
11. Podľa § 143a ods. 3 Občianskeho zákonníka, dohoda podľa odsekov 1 a 2 vyžaduje formu notárskej zápisnice. Manželia sa môžu voči inej osobe na túto dohodu odvolať len vtedy, ak jej je táto dohoda známa.
12. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
13. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav a po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto je potrebné ju zamietnuť. V konaní medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dňa XX.XX.XXXX manželstvo a následne, počas trvania manželstva, dňa 12.08.2011 uzatvorili dohodu o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka formou notárskej zápisnice, ktorou sa dohodli, že predmetný byt nadobudne len manžel - žalovaný do svojho výlučného vlastníctva, t.j. byt nebude patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a zároveň sa dohodli, že tomu zodpovedajúci úver na kúpu bytu bude čerpať ako dlžník len manžel - žalovaný, t.j. prostriedky z úveru, ako ani pohľadávka banky vyplývajúca z takto poskytnutého úveru, nebudú patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Sporným nebolo ani to, že v súlade s uvedenou dohodou o zúžení rozsahu BSM bol žalovaný následne zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. P. R. ako výlučný vlastník predmetného bytu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 04.10.2011. Sporným medzi stranami bolo iba to, či predmetná dohoda o zúžení rozsahu BSM je platná, nakoľko žalobkyňa tvrdila, že táto dohoda je neplatná pre rozpor s § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže podľa názoru žalobkyne nemožno rozsah BSM dohodou zúžiť o individuálne určenú vec (v tom prípade byt).
14. Vo všeobecnosti možno uviesť, že dohodou si manželia môžu upraviť rozsah bezpodielového spoluvlastníctva určený zákonom buď tak, že ho rozšíria, alebo tak, že ho zúžia. Táto výnimka zo všeobecného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva sa vzťahuje len na majetok nadobudnutý za trvania manželstva. Netýka sa teda majetku nadobudnutého pred uzavretím manželstva. Manželia sa teda môžu dohodnúť tak, že zúžia zákonom vymedzený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva. To znamená, že na základe dohody manželov budú z ich majetkového spoločenstva vyňaté veci, ktoré by inak doň patrili (napr. výnosy, úroky a prírastky veci patriacej do výlučného vlastníctva jedného z manželov). K zúženiu rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva však nesmie dôjsť do takej miery, že by toto spoluvlastníctvo prestalo vôbec existovať. Takúto dohodu môžu uzavrieť len manželia. To znamená, že dohodu nemôžu uzavrieť skôr, než došlo k uzavretiu manželstva. Neskôr možno takúto dohodu uzavrieť kedykoľvek za trvania manželstva a počas jeho existencie ju možno aj zmeniť. K právnej istote prispieva obligatórnosť notárskej zápisnice, ktorá sa vyžaduje pre dohodu podľa § 143a Občianskeho zákonníka, a to aj pokiaľ ide o jej zmenu či zrušenie. Pre nedostatok tejto formy treba dohodu považovať za absolútne neplatnú (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
15. V prejednávanom prípade súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že dohoda o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzatvorená dňa 12.08.2011 stranami sporu formou notárskej zápisnice je platná a nie je v rozpore s kogentným ustanovením § 143a Občianskeho zákonníka. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v právnej teórii a súdnej praxi nie je jednotný názor na to, či predmetom dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov môže byť aj individuálne určená vec (individuálne určená časť majetku). Žalobkyňa poukazovala práve na tú časť právnej teórie, podľa ktorej takéto dohody nie sú možné, opomína však tú časť odbornej literatúry, ktorá uvedené dohody umožňuje aj vo vzťahu k individuálne určeným veciam. Súd sa prikláňa k názoru, že dohodou je možné zúžiť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov aj vo vzťahu ku konkrétnej a individuálne určenej veci.
16. Súd pritom poukazuje na komentár autorského kolektívu M. Števčeka k Občianskemu zákonníku. V danom komentovanom znení Občianskeho zákonníka sa konštatuje dualita názorov právnej obce na danú problematiku, kde jedným z názorov je žalobkyňou citovaný názor, podľa ktorého sa dohoda o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemôže viazať na konkrétnu vec. Druhý názor, ku ktorému sa prikláňa aj súd, konštatuje, že uvedený výklad je neprípustne reštriktívny, keďže občianske právo ako také je založené na zmluvnej voľnosti strán, ktorá môže byť síce obmedzená zákonom, ale nie povahou veci a preto pripúšťa možnosť upraviť dohodou podľa § 143a Občianskeho zákonníka práva a povinnosti manželov vo vzťahu k jednotlivým veciam. Práve k tomuto - druhému - názoru sa ako k správnemu priklonil autorský kolektív M. Števčeka, na ktorý sa odvoláva aj samotná žalobkyňa: „Domnievame sa, že je na mieste vychádzať z princípu zmluvnej autonómie v oblasti majetkových vzťahov medzi manželmi, a preto žiaduce pripustiť výklad, podľa ktorého manželia môžu rozsah bezpodielového spoluvlastníctva upraviť zmluvne odlišne od zákona aj vo vzťahu k jednotlivým individuálne určeným majetkovým hodnotám“ (ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník § 1- 450, Komentár, C. H. Beck, 2015, s. 1045). Uvedenému názoru svedčí aj komentár EPI ohľadom úpravy dohody o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva: „Pritom pripomenieme, že dohoda môže smerovať k majetku a záväzkom pro futuro, ale aj už nadobudnutým a môže sa vzťahovať na majetkové hodnoty a záväzky druhovo i jednotlivo určené.“
17. Súd je teda toho názoru, že zúžiť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov je možné aj vo vzťahu ku konkrétnej a individuálne určenej veci, o to viac, ak sa jedná o byt (ako je tomu v prejednávanom prípade). Podľa názoru súdu je až nemožné, aby bola vo vzťahu k bytom zachovaná podmienka, že dohoda o zúžení musí mať druhový charakter, nakoľko dohoda o zúžení by sa tak musela vzťahovať druhovo na všetky byty nadobudnuté v budúcnosti. Výklad prezentovaný žalobkyňou by tak mal za následok, že v praxi by vôbec nebolo možné zúžiť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vo vzťahu k individuálnemu, konkrétnemu bytu, ale len druhovo, vo vzťahu k všetkým bytom nadobudnutým v budúcnosti. Takýto výklad podľa názoru súdu nemá oporu v zákone a je neprípustne reštriktívny, keďže občianske právo je založené na zmluvnej voľnosti strán. Navyše, takýto výklad je podľa názoru súdu v rozpore aj s úmyslom zákonodarcu, aby bol rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov čo najširší. Ak by sme pripustili výklad žalobkyne, že je možné zúžiť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov iba druhovo, bolo by to v rozpore s uvedeným úmyslom zákonodarcu, nakoľko v prípade, ak sa bezpodielové spoluvlastníctvo manželov dohodou zúži o jednu konkrétnu vec, v mase bezpodielového spoluvlastníctva manželov zákonite zostane viac majetkových hodnôt, ako keby sa bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zužovalo o všetky druhovo vymedzené veci.
18. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/58/2017 zo dňa 30.05.2019 (na ktoré v konaní poukazovala aj žalobkyňa, avšak na základe neho dospela k iným záverom), v zmysle ktorého dohodou podľa § 143a Občianskeho zákonníka nemožno rozsah BSM zúžiť až tak, aby celkom zaniklo. Práve výklad žalobkyne, že BSM možno zúžiť iba druhovo, t.j. musí sa vzťahovať na druhovo určené veci (napr. na byty nadobudnuté v budúcnosti), by mohol mať za následok, že sa BSM zúži až tak, že by de facto celkom zaniklo. Podľa názoru súdu je v záujme manželov, aby bola dohoda o zúžení rozsahu BSM čo najkonkrétnejšia tak, aby bolo manželom zrejmé, čoho konkrétne sa týka a aké konkrétne veci do masy ich BSM nepatria. Práve dohoda o zúžení rozsahu BSM, ktorá výslovne uvádza, že daný konkrétny byt nebude patriť do BSM, je podľa názoru dostatočne určitý, zrozumiteľný a je z nej zrejmá vôľa manželov, aby práve tento konkrétny byt do masy BSM nepatril. Ďalšie žalobkyňou citované súdne rozhodnutia riešili skutkovo odlišné prípady a nie sú aplikovateľné na tento spor. V prípade rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 86/1995 súd poukazuje na to, že sa jedná o staršiu judikatúru, navyše českého súdu, ktorá pre slovenský súd nie je záväzná.
19. Súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobkyne, že nemožnosť dohody o zúžení BSM vo vzťahu k individuálne určenej veci vyplýva aj z gramatického výkladu odseku 1 § 143a Občianskeho zákonníka. Podľa § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka, manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva. Rozsah bezpodielového spoluvlastníctva je zákonom určený v § 143 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou zákonom stanovených vecí (vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka). V § 143 Občianskeho zákonníka je teda zákonom upravený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva (t.j. toho, čo všetko patrí do BSM), ktorý je práve dohodou možné zúžiť alebo rozšíriť. Zo žiadneho (gramatického alebo iného) výkladu súdu nevyplýva, že by takáto dohoda musela mať druhový charakter. Ak časť odbornej verejnosti dospela k takémuto záveru, súd poukazuje na to, že názor odbornej verejnosti (najmä ak sa celá odborná verejnosť na tomto názore nezhodla) nie je pre súd záväzný.
20. Súd tiež poukazuje na to, že aj banky v bežnej praxi akceptujú takéto dohody o zúžení BSM o konkrétnu vec. Je síce pravdou, že uvedené neznamená automaticky, že všetky tieto dohody sú (bez ďalšieho) platné, avšak nakoľko sa jedná o bežnú bankovú prax, ktorá výslovne nie je v rozpore s § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka, je potrebné prihliadnuť nielen na právnu istotou účastníkov týchto dohôd (v tom čase manželov), ale aj na právnu istotu ostatných subjektov (banky, ktoré manželovi/manželom poskytujú úvery, fyzické a právnické osoby, ktoré s manželom/manželmi uzatváranú kúpne a iné zmluvy a pod.) a v prípade, ak je to možné, uprednostniť výklad právneho úkonu, ktorý podporuje jeho platnosť. V danom prípade by uznanie požadovaného nároku žalobkyne neprijateľne zasiahlo do právnej istoty účastníkov dohody a vnieslo nepomer do legitímnych právnych očakávaní dotknutých osôb.
21. Súd zdôrazňuje, že v danom prípade bol právny úkon (dohoda o zúžení rozsahu BSM) urobený na základe súhlasného prejavu oboch účastníkov dohody slobodne, vážne a určito, bol obom stranám objasnený, takže o jeho obsahu nebolo medzi stranami pochýb. V prípade, že dodatočne bude spochybňovaná vôľa účastníkov dohody, bude tým hrubo zasahované do zmluvnej autonómie oboch strán. Ustálená judikatúra slovenského (ale aj českého) ústavného súdu jednoznačne preferuje výklad právneho úkonu, ktorý podporuje jeho platnosť: „Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdu preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúce výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim“ (I. ÚS 242/07, podobne I. ÚS 640/2014).
22. S ohľadom na uvedené tak súd dospel k záveru, že dohoda o zúžení rozsahu BSM tak, ako bola uzatvorená, nevybočuje zo zákonom stanovaných medzí, neprieči sa zákonu ani dobrým mravom, strany túto dohodu uzatvorili slobodne a vážne boli s ňou v tom čase uzrozumené. Pokiaľ takáto dohoda nie je výslovne v rozpore s kogentným ustanovením zákona (čo v konaní preukázané nebolo), tak by v danom prípade mala mať prednosť zmluvná sloboda pre reštriktívnym výkladom, ktorý by mal za následok neplatnosť tohto právneho úkonu.
23. Na záver, čo sa týka doplnenia žalobného petitu (viď vyjadrenie žalobkyne zo dňa 09.07.2025) uvedený návrh súd neposúdil ako zmenu žaloby podľa § 140 CSP, nakoľko sa uvedeným návrhom nerozširuje uplatnené právo ani sa neuplatňuje iné právo, pričom sa nejedná ani o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Žalobkyňa ani tvrdila, že by v danom prípade išlo o zmenu žaloby, o prípustnosti ktorej je potrebné, aby rozhodol súd. Žalobkyňa žalobný návrh doplnila iba z opatrnosti, vzhľadom na nejednoznačnosť súdneho rozhodovania vo vzťahu k určovacím žalobám. Nakoľko však súd mal za to, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, súd ju v celom rozsahu zamietol.
24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní, odo dňa jeho doručenia, na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch 58C/59/2023 17
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.