Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/31/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Daráková (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu: Mgr. Roman Die a Mgr. Bc. Marián Haladej, v právnej veci žalobcu: Ing. Murat Hasani – ZMRZLINA HASAN, so sídlom Štefana Moyzesa 2126/12, 071 01 Michalovce, kvalifikovane právne zastúpený advokátom: JUDr. Peter Krafčík, so sídlom Štefánikova 4, 071 01 Michalovce, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, so sídlom Železničná 1, 041 90 Košice, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 103259877/2025 z 12.08.2025 v znení jeho dodatku, vo veci zrušenia živnostenského oprávnenia, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje opatrenie žalovaného č. 103259877/2025 z 12.08.2025 v znení jeho dodatku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov správneho súdneho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou 26.04.2026 Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“), sa žalobca domáhal, aby po preskúmaní opatrenia žalovaného č. 103259877/2025 z 12.08.2025 v znení jeho dodatku (ďalej len „opatrenie žalovaného“), vo veci zrušenia živnostenského oprávnenia žalobcu, bolo toto opatrenie žalovaného pre jeho nezákonnosť zrušené a žalobcovi aby bol priznaný nárok na náhradu trov konania.

Administratívne konanie

2. Rozhodnutím č. 355240/2024 z 12.07.2024 (právoplatné 19.08.2024) Colný úrad Michalovce uložil žalobcovi pokutu za správny delikt spáchaný podľa o používaní elektronickej registračnej pokladnice (ďalej len „“) v sume 330,- Eur. Rozhodnutím č. 102703288/2025 zo 04.07.2025 (právoplatné 08.08.2025), Daňový úrad Košice (ďalej tiež aj len „správca dane“) uložil žalobcovi pokutu 1 150,- Eur za správny delikt spáchaný podľa , na tom skutkovom základe, že dňa 03.07.2025 o 13:50 hod. zamestnanci žalobcu opakovane nepoužili elektronickú registračnú pokladnicu na evidenciu tržby, ku ktorému zisteniu dospeli zamestnanci správcu dane, ktorí na predajnom mieste žalobcu na adrese Námestie osloboditeľov 958, 071 01 Michalovce vykonali 03.07.2025 v čase o 13:45 hod. miestne zisťovanie zamerané na kontrolu dodržiavania ustanovení a to vykonaním kontrolného nákupu, pri ktorom zamestnanci správcu dane na predajnom mieste žalobcu zakúpili 3 kopčeky zmrzliny v celkovej sume 3,- Eur, ktorú sumu zamestnanec žalobcu prijal, vydal im hotovosť s tým však, že prijatú tržbu nezaevidoval v elektronickej registračnej

pokladnici a zamestnancom správcu dane neodovzdal pokladničný doklad a to ani v zamestnancami správcu dane dostatočne poskytnutom časovom priestore na zaevidovanie prijatej tržby a vydanie pokladničného dokladu. Podľa správcu dane cit. „Zamestnanci správcu dane na miestnom zisťovaní zistili, že zamestnanci podnikateľa nezaevidovali prijatú tržbu od zákazníkov, ktorí si zakúpili tovar bezprostredne pred vykonaným kontrolným nákupom zamestnancov správcu dane, taktiež zamestnanci podnikateľa nezaevidovali prijatú tržbu za tovar, ktorý bol predaný bezprostredne po vykonanom kontrolnom nákupe iným zákazníkom.“ Po vykonaní kontrolného nákupu zamestnanci správcu dane, po preukázaní svojej totožnosti, vyzvali zamestnancov žalobcu na dodatočné zaevidovanie prijatej tržby, po vykonaní ktorého zamestnanec žalobcu vydal zamestnancom správcu dane pokladničný doklad zaevidovaný o 13:54 hod., pričom zamestnanci žalobcu boli poučení o povinnosti prijatú tržbu evidovať v elektronickej registračnej pokladnici bez zbytočného odkladu po jej prijatí a odovzdať kupujúcemu pokladničný doklad po jeho vytlačení. O výsledku miestneho zisťovania bola správcom dane spísaná zápisnica č. 102671470/2025 z 03.07.2025, s ktorej závermi boli zamestnanci žalobcu oboznámení, vyjadrili s jej obsahom súhlas a jej obsah potvrdili vlastnoručným podpisom a proti jej obsahu nevzniesli žiadne návrhy ani námietky, a nedošlo ani k odopretiu podpísania tejto zápisnice zamestnancami žalobcu. Správcom dane bola žalobcovi uložená pokuta z rozmedzia od 1 000,- Eur do 30 000,- Eur v sume už zmienených 1 150,- Eur s tým, kde pri zdôvodnení jej výšky správca dane poukázal, že žalobca sa dopustil opakovaného zisteného porušenia a to v priebehu dvoch rokov s dodatkom, že prvého deliktu sa žalobca dopustil 03.05.2024, so zdôraznením, že nezaevidovaním prijatej tržby podnikateľ obchádza svoju daňovú povinnosť a tým poškodzuje fiškálne záujmy štátu a súčasne so zdôraznením, že za uvedené porušenie zákonnej povinnosti znáša žalobca objektívnu zodpovednosť, t.j. nevyžaduje sa, aby správca dane preukazoval či už úmyselné alebo nedbanlivostné zavinenie žalobcu, ale žalobca ako podnikateľ musí znášať zodpovednosť za výsledok, ktorý vznikol, hoci aj neúmyselným konaním so záverom cit „Daňový úrad Košice považuje výšku uloženej pokuty vzhľadom na charakter správneho deliktu, jeho závažnosť, trvanie a následky za primeranú.“

3. Dňa 12.08.2025 správca dane (ďalej aj „žalovaný“) vypracoval návrh č. 103259877/2025 (ďalej len „opatrenie“) na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu, adresovaný Okresnému úradu Michalovce (ďalej len „živnostenský úrad“), poukazujúc na a o živnostenskom podnikaní (ďalej len „“). Žalovaný svoje opatrenie odôvodnil tým, že u žalobcu ako podnikateľa bolo zistené opakované porušenie zákonnej povinnosti podľa zákona elektronickej registračnej pokladnici, ktoré opakované porušenie zákonnej povinnosti sa podľa zákona elektronickej registračnej pokladnici považuje za osobitne závažné porušenie tohto zákona. Prílohou predmetného opatrenia bol jednak jeho Dodatok; jednako rozhodnutie č. 355240/2024 z 12.07.2024 (viď vyššie, pozn.), ako aj rozhodnutie č. 102703288/2025 zo 04.07.2025 (viď vyššie, pozn.). V zmysle Dodatku k opatreniu (návrhu) na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu, správca dane navrhoval vymazať z predmetu podnikania žalobcu tieto činnosti - výroba mliečnych výrobkov; pohostinská činnosť; poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu; kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). V ďalšom je v uvedenom Dodatku uvedený poukaz na rozhodnutie, ktorým bolo konštatované zistenie porušenia zákonnej povinnosti žalobcom podľa , ako aj na rozhodnutie o zistení o opakovanom porušení tejto zákonnej povinnosti.

4. Oznámením č. OU-MI-OZP-2026/000645-2 z 10.04.2026 živnostenský úrad žalobcovi oznámil, že na základe žalovaným podaného opatrenia resp. návrhu (z oznámenia nie je zrejmé, kedy predmetné opatrenie žalovaného z 12.08.2025 bolo živnostenskému úradu doručené, pozn.), začína voči nemu správne konanie vo veci zrušenia živnostenského oprávnenia pre predmety podnikania - výroba mliečnych výrobkov; pohostinská činnosť; poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu; kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod), a to s poukazom na a zákona o živnostenskom podnikaní, dôvodiac, že žalobca ako podnikateľ pri prevádzkovaní živnosti opakovane porušil povinnosť určenú v , ktoré opakované porušenie sa považuje za osobitne závažné. V ďalšom živnostenský úrad poukázal na ods. ods. 6 písm. a) , podľa ktorého pri prvom opakovanom zistení porušenia a zákona

o elektronickej registračnej pokladnici, správny orgán uloží subjektu pokutu a môže podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia k činnosti, pri ktorej došlo k porušeniu zákona. V závere tohto oznámenia bol žalobca vyzvaný, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia a spôsobu zistení skutočností uvedených v oznámení, a to do 10 dní od doručenia tohto oznámenia s tým, že neskôr predložené pripomienky nebude živnostenský úrad brať do úvahy. Predmetné oznámenie bolo žalobcovi doručené 16.04.2026.

Konanie pred správnym súdom

5. Žalobca svoju žalobu proti opatreniu žalovaného č. 103259877/2025 z 12.08.2025, ktorým žalovaný navrhol živnostenskému úradu zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu, odôvodnil v prvom rade poukazom na danosť svojej aktívnej legitimácie na podanie žaloby, ako osoby, ktorá bola už týmto opatrením žalovaného dotknutá na svojich subjektívnych právach; ako aj poukazom na danosť pasívnej legitimácie žalovaného sťaby orgánu verejnej správy, ktorý predmetné opatrenie vydal a s dodatočným poukazom, že v danom prípade by žalobca nemal efektívnu možnosť podať správnu žalobu až proti rozhodnutiu živnostenského úradu, ktorý by na základe takéhoto opatrenia žalovaného rozhodol o zrušení živnostníckeho oprávnenia, pretože živnostenský úrad v zmysle explicitného znenia , v prípade, ak mu je doručený takýto návrh (opatrenie) na zrušenie živnostenského oprávnenia žalovaným, nemá inú možnosť iba živnostenské oprávnenie subjektu (v danom prípade žalobcu) zrušiť, t.j. živnostenský úrad nemá diskrečnú právomoc, tj. nemá žiadnu možnosť správnej úvahy takémuto návrhu (opatreniu) vyhovieť alebo nevyhovieť, takže tu absentuje akákoľvek správna úvaha živnostenského úradu, ktorá by teoreticky mohla byť predmetom preskúmania zo strany správneho súdu, z ktorého dôvodu žalobca svoju žalobu cielil už voči opatreniu žalovaného a nie až voči rozhodnutiu živnostenského úradu o zrušení živnostenského oprávnenia, ktorá správna žaloba proti živnostenskému úradu by bola iba formálnou bez možného jej reálneho dopadu, resp. vplyvu na právny status žalobcu, keďže cit. „... fakticky o osude ďalšieho podnikania, alebo nepodnikania žalobcu rozhodol už samotný žalovaný.“ V ďalšom žalobca poukázal, že ma za to, že svoju žalobu podal v zákonnej dvojmesačnej lehote, ktorá mu začala plynúť až od okamihu, kedy sa informácia o predmetnom opatrení žalovaného dostala do jeho dispozičnej sféry a to skrz oznámenie živnostenského úradu z 10.04.2026, ktoré mu bolo doručené 16.04.2026, od dátumu ktorého žalobca počíta zákonnú lehotu na podanie správnej žaloby s dodatkom, že o presnom obsahu opatrenia (návrhu) žalovaného sa žalobca dozvedel až z nahliadnutia do spisu živnostenského úradu dňa 21.04.2026, t.j. žalobca sa až týmto okamihom dozvedel že žalovaný (Daňový úrad Košice) podal živnostenskému úradu dňa 12.08.2025 návrh na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia. Žalobca poukázal, že jemu tak Colným úradom Michalovce, ako aj Daňovým úradom Košice uložené pokuty v sume 330,- Eur a 1 150,- Eur za nimi zistené porušenie zákonnej povinnosti podľa , uhradil a touto skutočnosťou mal za to, že splnil sankciu, ktorá mu za toto porušenie zákonnej povinnosti bola uložená a že sa jedná o jeho konečné sankcionovanie za predmetné správne delikty, avšak žalovaný bez akéhokoľvek predchádzajúceho upozornenia žalobcu, ho sankcionoval aj ďalej, ďalšou sankciou a to podaním návrhu (opatrenia) živnostenskému úradu na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia. V uvedenej súvislosti žalobca poukázal na znenie , v zmysle ktorého, žalovaný (daňový úrad) pri prvom opakovanom zistení porušenia aj zákonnej povinnosti podľa (žalobcom porušená aj v tomto prípade, pozn.), uloží priestupcovi pokutu „a môže“ podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia k činnosti, pri ktorej došlo k zisteniu porušenia tejto zákonnej povinnosti s tým, že v zmysle , pri ukladaní pokuty sa prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Žalobca má za to, že správne orgány v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky by mali rozhodovať predvídateľne a transparentne, svoje rozhodnutia náležite odôvodňovať a v obdobných veciach by mali postupovať obdobne alebo rovnako s tým, že ak zákon, ako je tomu aj v tomto prípade, správcovi dane (žalovanému) zveril diskrečnú právomoc, t.j. právomoc rozhodovať na základe vlastného úsudku alebo úvahy, resp. na základe voľby v prípadoch, kde zákon nestanovuje iba jediný možný postup, tak správny orgán (žalovaný) svoju správnu úvahu, resp. svoju voľbu by mal aj náležite odôvodniť čo sa v danom prípade nestalo, pretože zverenie diskrečnej právomoci neznamená svojvôľu. Žalobca poukázal, že na základe analógie iuris, by sa v zákona elektronickej registračnej pokladnici uvedené kritériá pre ukladanie pokuty, mali obdobne použiť aj na oprávnenie daňového úradu

(žalovaného) podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia, t.j. aj pri podaní takéhoto návrhu by mala byť zvažovaná závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu, keďže daňový úrad (žalovaný) nemá povinnosť, ale iba oprávnenie, resp. iba možnosť takýto návrh podať a žalovaný správny orgán podľa žalobcu cit. „... by túto možnosť nemal využívať arbitrárne, ale vychádzať pritom individuálne zo skutkových a právnych zistení toho - ktorého prípadu. Zároveň by podľa názoru žalobcu mal riadne odôvodniť, prečo sa v tej ktorej veci rozhodol predmetný návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia podať, resp. nepodať, keďže ide len o jeho zákonnú možnosť a nie o jeho povinnosť.“ Žalobca podotkol, že berie na vedomie svoju objektívnu zodpovednosť za porušenie právnej povinností, ale súčasne poukázal, že z rozhodnutí a zápisníc o kontrolách u neho vykonaných je zrejmé, že v čase ich vykonania nebol osobne prítomný a o všetkom sa dozvedel až s časovým odstupom od svojich zamestnancov, keďže zamestnanci správneho orgánu nemali žiadnu snahu kontaktovať priamo žalobcu a s ním osobne prejednať svoje zistenia a okolnosti, za ktorých bola kontrola vykonaná s dodatkom, že žalobca svojich zamestnancov k zistenému protiprávnemu konaniu nikdy nenavádzal, práve naopak o nutnosti dodržiavať predpisy ich viackrát dôsledne poučil. Žalobca tiež podotkol, že jeho zmrzlináreň je jednou z najznámejších v A., má dlhoročnú tradíciu a nespočetné množstvo pravidelných zákazníkov, jedná sa o vyťaženú prevádzku, ktorá si riadne plní svoje daňové a zákonné povinnosti a poskytuje pracovné miesta. Žalobca zdôraznil, že uhradí jemu uložené pokuty a to aj napriek tomu, že sa jednalo o pokuty neúmerne vyššie v porovnaní s hodnotou kopčeka zmrzliny, ktorá je 1,- Euro. Žalobca zdôraznil, že žalovaný mu žiadnym spôsobom neavizoval, že sa chystá podať aj návrh na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia a nevysvetlil ani dôvod, prečo sa rozhodol z hľadiska podnikania aplikovať voči žalobcovi túto najzávažnejšiu a teda likvidačnú sankciu. Pričom žalobca z podnikateľských kruhov zistil, že iné podnikateľské subjekty, u ktorých boli zistené rovnaké porušenia zákonnej povinnosti ako u žalobcu (nevydanie dokladu z elektronickej registračnej pokladnice), takejto sankcii zo strany správcu dane (žalovaný) v podobe návrhu na zrušenie ich živnostenského oprávnenia nečelia, čo zakladá oprávnené pochybnosti o rôznom postupe správneho orgánu v skutkovo obdobných veciach a k porušeniu zásady rovnakého prístupu daňového úradu k subjektom, voči ktorým vykonáva svoju právomoc a navyše z napadnutého opatrenia žalovaného nie je možné dozvedieť sa dôvod pre ktorý sa toto oprávnenie, t.j. podanie návrhu (opatrenia) na zrušenie živnostenského oprávnenia, rozhodol práve v prípade žalobcu využiť. Záverom žalobca uviedol, že má za to, že jemu uložená peňažná sankcia, resp. sankcie sú primerané s ohľadom na závažnosť, trvanie a následky ním spáchaného správneho deliktu s dodatkom, že právo na podnikanie je chránených právom a preto aj akékoľvek zásah do tohto práva, by mal byť, podľa názoru žalobcu, realizovaný len v najzávažnejších situáciách, kedy už niet iného východiska s tým, že ak žalovaný svojím opatrením (návrhom) zasahuje do tohto práva žalobcu na podnikanie, o to viac by mal byť tento jeho návrh (opatrenie) odôvodnený, tento by nemal byť arbitrárny, ale mal by byť individualizovaný a cit. „... subjekt, pre ktorý ma tento návrh dôsledky, by s ním mal byť oboznámený. Žalobca považuje predmetný návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia za nezákonný, pretože je nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a zároveň má žalobca za to, že nedoručením ani neupovedomením o možnosti podania takéhoto návrhu došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy...“ Žalobca žiadal o nariadenie pojednávania vo veci.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe [žalovaný nepodal vyjadrenie na výzvu správneho súdu doručenú mu 12.06.2026, ale až po doručení mu oznámenia o nariadenom termíne pojednávania, pozn.] namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, ako aj nedostatok svojej pasívnej legitimácie, namietal nedostatok právomoci správneho súdu a oneskorenosť podanej správnej žaloby. Podľa žalovaného, žalobou napadnutý jeho návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu, nie je ani rozhodnutím ani opatrením orgánu verejnej správy, ktorý by tak mohol byť preskúmaný v správnom súdnictve na základe všeobecnej správnej žaloby s tým, že predmetom takéhoto prieskumu by mohlo byť až rozhodnutie živnostenského úradu o zrušení živnostenského oprávnenia žalobcu, nie však už návrh žalovaného, ktorý priamo nezasahuje do subjektívnych práv žalobcu a je len podkladom pre rozhodnutie živnostenského úradu. Žalovaný podotkol, že predmetom prieskumu v správnom súdnictve sú len také akty orgánu verejnej správy, ktoré autoritatívne zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti adresáta alebo, ktoré bezprostredne zasahujú do právneho postavenia adresáta, nie však procesné úkony správneho orgánu, ale až také, ktoré predstavujú konečný prejav verejnej moci voči adresátovi. V uvedenej súvislosti žalovaný podotkol, že priamym zásahom do práv je taký zásah, ktorý priamo mení právny status dotknutej osoby, ktoré kritérium nespĺňa žalobou napadnutý návrh žalovaného, keďže nie je spôsobilý priamo zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov a povinností

žalobcu, ktorý navyše nebol ani adresátom tohto návrhu a podľa žalovaného nie je prípustné, aby sa za opatrenie považoval aj takýto akt správneho orgánu, ktorý by sa len sprostredkovane dotýkal cit. „žalovaného“ (správne má byť zrejme „žalobcu“, pozn. správneho súdu) a ktorý vytvára podklad pre následné rozhodnutie správneho orgánu. Návrh žalovaného je zákonom predpokladaným podkladom pre rozhodnutie živnostenského úradu, t.j. iného orgánu verejnej správy, preto tento procesný úkon žalovaného nie je spôsobilý súdneho prieskumu v správnom súdnictve, pretože nie je spôsobilý zasiahnuť do subjektívnych práv žalobcu, a teda nie je opatrením podľa , keďže ani nebolo vydané v administratívnom konaní, ktorého účastníkom by bol žalobca ako osoba, ktorej sa tento návrh týka a teda tento návrh nemá povahu individuálneho správneho aktu realizovaného voči žalobcovi. V uvedenej súvislosti žalovaný zdôraznil, že administratívne konanie je formalizovaným konaním, v rámci ktorého možno rozoznať jeho začiatok, priebeh a koniec a aj jeho účastníkov, avšak žalobca nebol účastníkom konania o návrhu na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia a podaním tohto návrhu žalovaný nevydal rozhodnutie o zrušení živnostenského oprávnenia, iba navrhol jeho zrušenie živnostenskému úradu, t.j. pred podaním tohto návrhu žalovaný nevykonal administratívne konanie, pretože táto povinnosť mu nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a administratívne konanie, v ktorom bola žalobcovi uložená za správny delikt pokuta, bolo právoplatne skončené 08.08.2025, t.j. ešte pred podaním takéhoto návrhu 12.08.2025 a teda návrh žalovaného nie je rozhodnutím ani opatrením. V ďalšom žalovaný poukázal na príslušné ustanovenia , v zmysle ktorých živnostenské oprávnenie zaniká až rozhodnutím živnostenského úradu a nie už podaním návrhu na jeho zrušenie žalovaným s tým, že zákonným dôvodom na zrušenie živnostenského oprávnenia nie je návrh iného správneho orgánu, ale porušenie zákonnej povinnosti podnikateľom pri prevádzkovaní jeho živnosti s dodatkom, že pokiaľ by žalovaný už návrhom zasiahol do práv podnikateľa, tak v tom prípade rozhodnutie živnostenského úradu o zrušení živnostenského oprávnenia, by malo deklaratórny charakter, čo však odporuje ustanoveniam . Podľa žalovaného, ak by predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve boli aj podkladové akty správnych orgánov, t.j. ak by bola prípustná samostatná správa žaloba tak proti tomuto návrhu, ako aj proti rozhodnutiu živnostenského úradu, došlo by tým k neprípustnému rozšíreniu právomoci správneho súdu a k zásahu do princípu subsidiarity správneho súdnictva, keďže by to viedlo k umožneniu parciálnych súdnych prieskumov zákonnosti aj podkladových aktov. V ďalšom žalovaný podotkol, že zákonná lehota na podanie správnej žaloby proti opatreniu plynie od okamihu, kedy takéto opatrenie bolo oznámené dotknutej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, t.j. zákonodarca počítal so začiatkom plynutia tejto lehoty od oznámenia opatrenia účastníkovi konania, čo však nebol daný prípad, keďže žalobca nebol účastníkom konania o návrhu na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia a takéto právo žalobcovi nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a žalovanému nevyplýva povinnosť takýto procesný úkon doručovať žalobcovi, takže podľa žalovaného žalobca nemôže odvádzať začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie správnej žaloby od okamihu, keď sa z oznámenia živnostenského úradu dozvedel o podanom návrhu a na jeho podklade o začatí správneho konania o zrušení jeho živnostenského oprávnenia. V súvislosti s podaným návrhom na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu žalovaný uviedol, že neupravuje náležitosti takéhoto návrhu a teda žalovanému nemôže byť na ujmu, že tento návrh neobsahoval osobitné odôvodnenie vo vzťahu k tomu, prečo sa v predmetnej veci rozhodol podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu, hoci na jeho podanie mal iba právo a nie zákonnú povinnosť s tým, že neukladal žalovanému povinnosť oboznamovať podanie takéhoto návrhu samotného žalobcu a upravuje ako sankciu iba pokutu a samotný návrh iba ako možnosť správneho orgánu navrhnúť zrušenie živnostenského oprávnenia v prípade recidívneho charakteru konania osoby, ktorá sa dopustila správneho deliktu. Preto podľa žalovaného v upravené kritériá pri ukladaní sankcie v podobe pokuty, nie je možné tieto analogicky aplikovať aj na návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia a tieto sa vzťahujú výhradne iba na ukladanie pokuty podľa tohto právneho predpisu za správne delikty a nemožno ich aplikovať aj na návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia, ohľadne podania ktorého zákonodarca nestanovil žiadne zákonné limity. Žalovaný uviedol cit. „Žalovaný sa nestotožňuje s posúdením žalobcu, ktorý Návrh považuje za sankciu. Podanie Návrhu nie je sankciou za porušenie povinností vyplývajúcich zo , nie je ani výsledkom konania o správnom delikte podľa tohto právneho predpisu, ale zákonom predpokladaným dôsledkom porušenia povinností označených ako osobitne

závažné porušenie zákona pri prevádzkovaní živnosti. Zo strany žalovaného podanie Návrhu nie je ani formou administratívneho trestania žalobcu.“ Napokon žalovaný poukázal ako na pre vec irelevantné skutočnosti, na ktoré žalobca poukázal v žalobe a to, že nebol osobne prítomný pri kontrole iba jeho zamestnanci, že nebol priamo kontaktovaný žalovaným (správcom dane), že zamestnancov nenavádzal na protiprávne konanie, ako aj na skutočnosti týkajúce sa povahy predmetu jeho podnikania. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu odmietnuť ako neprípustnú, ako aj podanú neoprávnenou osobou. Žalovaný nežiadal nariadenie pojednávania vo veci.

7. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného ohľadne jeho aktívnej žalobnej legitimácie, pretože tú žalobca odvodil v zmysle ako osoba, ktorá bola návrhom na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia podaného žalovaným ukrátená na svojich subjektívnych právach, v ktorej súvislosti žalobca poukázal na závery právnej teórie podľa ktorej, právny poriadok upravuje viacero typov administratívnych konaní, v ktorých účastníctvo nie je normatívne vymedzené a jedná sa o konania, ktorých výsledkom je opatrenie orgánu verejnej správy a to aj v prípadoch, v ktorých nemožno hovoriť formálne o účastníkovi konania a v ktorých prípadoch právna prax priznáva postavenie účastníka konania aj tomu, koho subjektívne právo bolo opatrením orgánu verejnej správy priamo dotknuté, pričom tento priamy dotyk na práve a právom chránenom záujme je potrebné skúmať ad hoc jednotlivo v každom konkrétnom prípade, takže pojem účastníka konania je to nutné vykladať extenzívne tak, aby bol naplnený účel správneho súdnictva spočívajúci v ochrane subjektívnych práv jednotlivcov v oblasti verejnej správy. V uvedenej súvislosti žalobca poukázal, že analogicky aj v prípade podania protestu prokurátorom proti rozhodnutiu alebo opatreniu v konaní, v ktorom nebolo účastníctvo zadefinované právnym predpisom, sú účastníkmi konania o proteste prokurátora aj tí, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti by mohli byť rozhodnutím o proteste prokurátora priamo dotknuté. Podporne žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. v zmysle ktorého, právo na prístup k súdu je explicitne zaručené z interpretačných pravidiel ktorej vyplýva, že pri pochybnostiach o tom, či žalobcovi patrí právo na prístup k súdu alebo nie, je nevyhnutné prikloniť sa k výkladu svedčiacemu v prospech výkonu tohto práva. Taktiež žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu S R sp. zn. podľa ktorého, ak rozhodnutie správneho orgánu nebolo vydané vo formalizovanom procese podľa správneho poriadku alebo iného zákona, potom žalobcovi postačí všeobecnú žalobnú legitimáciu odôvodiť len tým, že rozhodnutím a postupom správneho orgánu bol ukrátený na svojich právach. Žalobca teda uzavrel, že keďže je to on, komu je v dôsledku podania návrhu žalovaného ukladaná sankcia za správny delikt, má za to, že vo veci je daná jeho aktívna vecná legitimácia. Pasívnu legitimáciu žalovaného odvodzuje poukazom na správny orgán (žalovaného), ktorý predmetný návrh vydal s tým, že žalovaný vydanie tohto návrhu nerozporuje. V súvislosti so zachovaním lehoty na podanie správnej žaloby, žalobca poukázal na svoje odôvodnenie v správnej žalobe s tým, že túto žalobu podal hneď, ako mu podanie návrhu daňovým úradom bolo živnostenským úradom oznámené, a teda v zákonnej dvojmesačnej lehote od tohto oznámenia. V ďalšom žalobca zopakoval identicky ako v žalobe, že už samotný návrh žalovaného je spôsobilý zasiahnuť do jeho práv a povinností s tým, že živnostenskému úradu nie je saná diskrečná právomoc pri rozhodovaní o tomto návrhu a ktorý tak má jedinú možnosť rozhodnúť o zrušení živnostenského oprávnenia žalobcu, avšak žalovanému bola zverená diskrečná právomoc odôvodniť z akého dôvodu možnosť podania takéhoto návrhu využil, pretože cit. „Je v rozpore so zásadou materiálneho právneho štátu, aby mohol štátny orgán podať návrh vo svojom dôsledku zasahujúci do chráneného práva podnikať a pritom nemusel toto svoje rozhodnutie návrh podať žiadnym spôsobom odôvodňovať.“ a s dodatkom, že cit. „Je neudržateľné, aby v demokratickom právnom štáte bola daňovému úradu zverená právomoc rozhodnúť sa návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia podať (...) nie na zákonom základe (...), ale podľa napr. nálady či pocitu určitého úradníka (...).“ Záverom žalobca uviedol cit. „Žalovaný fakultatívne podanie návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia podľa svojho vyjadrenia nepovažuje za sankciu za správny delikt. Žalobcovi potom nie je zrejmé, aký je účel podania tohto návrhu. Že ide o sankciu možno podľa žalobcu vyvodiť aj systematickým výkladom, keďže zákonodarca tento návrh systematicky zaradil ku ukladaniu pokút, ktoré sú podľa žalobcu takisto sankciou.“

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení (duplika) k stanovisku (replika) žalobcu podotkol, že v zmysle teórie práva, na ktorú žalobca poukázal, patrí postavenie účastníka tomu, koho právo bolo žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy priamo dotknuté s tým, že žalobou napadnutým návrhom toto právo žalobcu nebolo nijako dotknuté a nebolo ním nijako zasiahnuté do právneho statusu žalobcu, t.j. nedošlo k zmene jeho právneho postavenia, k zmene ktorého môže dôjsť až právoplatným rozhodnutím živnostenského úradu o zrušení živnostenského oprávnenia a bez tohto rozhodnutia sa právny status žalobcu nijako nemení. V ďalšom žalovaný poukázal, že neviaže zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu výslovne na nevyhnutné podanie návrhu žalovaným daňovým úradom na rozdiel od iných správnych orgánov. Opakovane žalovaný podotkol, že podaný návrh nie je sankciou a to ani z dôvodu, že ho zákonodarca systematicky zaradil ku ukladaniu pokút, ktoré sú sankciou a samotné zaradenie tohto návrhu do , ktorý upravuje sankcie, nevytvára z tohto návrhu druh sankcie za porušenie povinností, v ktorej súvislosti žalovaný podotkol, že v zmysle sa pokuty ukladajú rozhodnutím, avšak žiaden právny predpis žalovanému neukladá, aby o návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia vydával rozhodnutie, ktoré je ale obligatórne pri uložení sankcie. Podľa žalovaného je mylné a právne irelevantné vnímanie žalobcu o tom, že predmetný návrh už sám o sebe obmedzuje jeho živnostenské oprávnenie s dodatkom, že žalobca žiadnym spôsobom nekonkretizoval, žeby podanie predmetného návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia bolo založené na pocite, či nálade určitého úradníka. Žalovaný má za to, že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré žalobca v replike poukázal nepodporujú jeho argumentáciu a týkajú sa preskúmavania diametrálne iných aktov správnych orgánov a žalobcom citované právne závery Najvyššieho súdu SR sú síce vo všeobecnej rovine rešpektované, ale nemajú presah na právne posúdenie danej veci.

9. Po zaslaní vyjadrenia (duplika) žalovaného žalobcovi, žalobca produkoval do konania ešte jedno vyjadrenie v ktorom uviedol, že z oznámenia živnostenského úradu je zrejmé, že toto správne konanie začalo na základe návrhu žalovaného, preto je podľa žalobcu irelevantné, že tento typ konania začína v iných prípadoch zo zákona, z podnetu toho ktorého štátneho orgánu, pretože v danej konkrétnej jeho veci toto konanie začalo na návrh žalovaného, preskúmanie ktorého je predmetom tohto súdneho konania. Žalobca sa nestotožňuje s bagatelizovaním návrhu žalovaného na zrušenie živnostenského oprávnenia zo strany žalovaného s tým, že živnostenský úrad nedisponuje žiadnou správnou úvahou a ak je takýto návrh podaný neostáva živnostenskému úradu iná možnosť ako živnostenské oprávnenie žalobcu zrušiť a to s poukazom na v Slovenskom právnom poriadku aplikovanú teóriu otráveného stromu, v zmysle, ktorej by v súlade so zákonom malo byť nielen rozhodnutie živnostenského úradu, ale aj samotný návrh žalovaného, pretože práve žalovaný mal možnosť správnej úvahy takýto návrh podať a v tom dôsledku, týmto návrhom de facto zaviazať živnostenský úrad na rozhodnutie, pričom žalobca podotkol, že obdobne ani uznesením o vznesení obvinenia sa ešte neuznala vina obvineného, avšak to neznamená, že aj toto uznesenie o vznesení obvinenia nemusí rešpektovať zákonné ustanovenia a princípy materiálneho právneho štátu. Preto aj predmetný návrh žalovaného by mal podliehať prieskumu v správnom súdnictve v opačnom prípade cit. „... by si daňový úrad mohol návrhy s neodvrátiteľnými dôsledkami pre fyzické a právnické osoby vydávať bez dozoru a možnosti akejkoľvek regulácie či nápravy.“ V ďalšom žalobca poukázal na vyjadrenie žalovaného k žalobe, v zmysle ktorého zákon nestanovil žiadne zákonné hranice pre podanie návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia s dodatkom žalobcu, že ak zákon priamo neuvádza hranice správnej úvahy neznamená to pre správny orgán svojvôľu pri rozhodovaní o subjektoch a ich právach a to s poukazom na , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány teda nemôžu konať čo nie je zákonom zakázané, ale práve naopak musia vždy konať len to, čo zákon zakladá a teda, ak zákon nešpecifikuje zákonné hranice pri podávaní predmetného návrhu, sú tieto hranice dané tak zásadami a princípmi správneho konania, ako aj princípmi a zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky.

10. V rámci prípravy na prejednanie a rozhodnutie vo veci, správny súd dopytom na živnostenský úrad (Okresný úrad Michalovce, odbor živnostenského podnikania) zistil, že konanie o návrhu žalovaného na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu, je rozhodnutím živnostenského úradu č. B./XXXXXXX-X zo 06.05.2026 prerušené a to do doby právoplatného skončenia správneho súdneho konania v tejto veci (s uvedeným zistením správny súd oboznámi účastníkov konania na pojednávaní).

11. Na prejednanie veci správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 28.09.2026, na ktoré boli riadne a včas predvolaní obaja účastníci konania, pričom tak právny zástupca žalobcu, ako aj zástupca žalovaného zotrvali na svojich písomných vyjadreniach produkovaných do súdneho konania, ktorých obsah na pojednávaní parafrázovali, pričom zástupca žalovaného navyše uviedol, že ak žalobca mal za to, že mu žalobou napadnutý návrh nebol doručený, hoci mu mal byť doručený, potom mal využiť správnu žalobu opomenutého účastníka, čo nevyužil.

Právne východiská pre rozhodnutie

12. Podľa (ďalej len „“) „(1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.“

13. Podľa „(2) Pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia , 198 a a .“

14. Podľa „(1) Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.“

15. Podľa „(1) Žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.“

16. Podľa „(1) Žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.“

17. Podľa „(1) Fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.“

18. Podľa , a „(1) Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.“

19. Podľa a 2 (ďalej len „“) „(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. (2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

20. Podľa o používaní elektronickej registračnej pokladnice (ďalej len „“) v znení účinnom ku dňu (03.07.2025) vykonania druhej kontroly u žalobcu (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „Správneho deliktu sa dopustí ten, kto (a) nepoužil elektronickú registračnú pokladnicu alebo pokladnicu e-kasa klient na evidenciu tržby podľa prvej vety alebo prijme tržbu na základe dokladu vyhotoveného elektronickou registračnou pokladnicou alebo pokladnicou e-kasa klient, ktorý nie je pokladničným dokladom, uvedie v žiadosti nepravdivú informáciu o dostupnosti internetového signálu na predajnom mieste podľa alebo nesplní povinnosť podľa alebo .“

21. Podľa v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Daňový úrad alebo colný úrad uloží pokutu za správny delikt podľa (a) až f), , a od 500 eur do 15 000 eur.“

22. Podľa v znení účinnom v rozhodnom čase „(2) Daňový úrad alebo colný úrad uloží pokutu pri každom ďalšom zistení porušenia podľa (a) až f), , a od 1 000 eur do 30 000 eur.“

23. Podľa v znení účinnom v rozhodnom čase „(3) Pokuty podľa odsekov 1 a 2 sa ukladajú na mieste rozhodnutím. Ak daňový úrad alebo colný úrad neuloží pokutu rozhodnutím na mieste, postupuje podľa osobitného predpisu.19) – odkaz na daňový poriadok Pokutu rozhodnutím na mieste uloží ten colný úrad alebo daňový úrad, ktorý správny delikt zistil.“

24. Podľa v znení účinnom v rozhodnom čase „(5) Spáchanie správnych deliktov podľa až d), , až sa považuje za osobitne závažné porušenie tohto zákona.“

25. Podľa v znení účinnom v rozhodnom čase „(6) Daňový úrad alebo colný úrad pri (a) prvom opakovanom zistení porušenia podľa až d), , a uloží pokutu podľa odseku 2 písm. a) alebo písm. e) a môže podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia k činnosti, pri ktorej došlo k porušeniu tohto zákona.“

26. Podľa v znení účinnom v rozhodnom čase „(12) Pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 sa prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu.“

27. Podľa v znení účinnom v rozhodnom čase „(4) V konaní o sankciách a pri vymáhaní pokút sa postupuje podľa osobitného predpisu,19) – odkaz na daňový poriadok ak neustanovuje inak.“

28. Podľa o správe daní (ďalej len „“) v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.“

29. Podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) a f) daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.“

30. Podľa § 63 ods. 1, 2 a 5 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. (2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.“

31. Podľa o živnostenskom podnikaní (ďalej len „“) v znení účinnom ku dňu (12.08.2025) doručenia živnostenskému úradu návrhu

žalovaného (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „(1) Živnostenský úrad miestne príslušný podľa sídla právnickej osoby alebo bydliska fyzickej osoby zruší živnostenské oprávnenie, ak (c) podnikateľ pri prevádzkovaní živnosti poruší podmienky alebo povinnosti určené zákonom ako osobitne závažné.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

32. V danom prípade je predmetom súdneho prieskumu návrh žalovaného na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu, ktorý návrh žalovaný predložil príslušnému živnostenskému úradu z dôvodu zistenia žalobcom opakovaného porušenia zákonnej povinností podľa , opakované porušenie povinnosti ktorej sa podľa považuje za osobitne závažné. Žalobca tvrdí, že v príčinnej súvislosti s predmetným návrhom žalovaného došlo k porušeniu tak jeho subjektívnych procesných práv, ako aj jeho práv hmotnoprávnej povahy. Konkrétne pokiaľ ide o procesné práva, žalobca namieta jednako porušenie svojho práva vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia žalovaného podať predmetný návrh, keďže žalovaný žalobcu pred podaním napadnutého návrhu neoboznámil so zámerom uplatniť voči nemu okrem sankčnej pokuty za spáchaný správny delikt aj sankciu v podobe podania predmetného návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia a neposkytol tak žalobcovi možnosť vyjadriť sa k jeho dôvodom a podkladom. A jednako žalobca namieta aj porušenie svojho práva na riadne odôvodnenie predmetného návrhu žalovaným v ktorom absentuje odôvodnenie správnej úvahy žalovaného, keďže pri prvom opakovanom zistení porušenia povinnosti podľa , žalovanému priznáva iba fakultatívnu možnosť (nie povinnosť) predmetný návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia podať, preto podľa žalobcu je žalovaný povinný odôvodniť a oboznámiť, týmto návrhom dotknutý subjekt (v danom prípade žalobcu) s dôvodmi, resp. so svojimi úvahami, ktoré žalovaného ako správny orgán viedli k tomu, že toto jemu zákonom zverené „oprávnenie“ podať popri sankčnej pokute kumulatívne aj návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia využil, ktoré úvahy však v danom prípade žalovaný vo svojom návrhu neuviedol. V hmotnoprávnej rovine žalobca namieta dotknutie na jeho práve na podnikanie, v ktorej súvislosti žalobca dôvodil, že už samotné podanie takéhoto návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia má vzhľadom na zákonom predurčený striktný postup živnostenského úradu konajúceho o tomto návrhu, zásadný význam pre ďalšie trvanie jeho živnostenského oprávnenia, keďže pri splnení zákonných podmienok na podanie takéhoto návrhu, ktorou podmienkou je tomto prípade podľa , že podnikateľ pri prevádzkovaní živnosti poruší povinnosti určené zákonom ako osobitne závažné, už živnostenský úrad nemá priestor na správnu úvahu o tom, či živnostenské oprávnenie zruší alebo nie, a jednoducho takémuto návrhu musí vyhovieť a živnostenské oprávnenie zrušiť, z ktorého dôvodu už nie je možné nápravu nedostatkov postupu žalovaného pri podaní takéhoto návrhu účinne zabezpečiť až v nadväzujúcom konaní pred živnostenským úradom. Žalovaný naproti tomu zastáva názor, že podanie návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia nie je sankciou, ani rozhodnutím vydaným v administratívnom konaní a ide podľa neho o výkon jeho zákonného oprávnenia, a preto takýto návrh samostatne nepodlieha súdnemu prieskumu, pretože v dôsledku samotného takéhoto návrhu nedochádza už k zrušeniu živnostenského oprávnenia žalobcu, a preto za preskúmateľné považuje až rozhodnutie živnostenského úradu o zrušení živnostenského oprávnenia. Dôvodnosť podania návrhu žalovaný odvodzuje od opakovaného zistenia porušenia zákonnej povinnosti žalobcom podľa , ktorej porušenie sa podľa tohto zákona považuje za osobitne závažné porušenie zákona. Žalovaný dôvodiac, že nebol povinný vopred oboznamovať žalobcu so svojim zámerom predmetný návrh podať, ktorý návrh bol adresovaný živnostenskému úradu a nie žalobcovi, namieta nedostatok aktívnej žalobnej legitimácie žalobcu ako aj nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Tvrdí, že žalobca nebol účastníkom konania o podaní predmetného návrhu a zákon žalovanému neukladal povinnosť návrh žalobcovi doručiť. Súčasne žalovaný namieta oneskorenosť žaloby podanej žalobcom 26.04.2026 s poukazom, že napadnutý návrh žalovaného je z 12.08.2025.

33. S ohľadom k uvedenému sa správny súd pred posúdením dôvodnosti žalobných námietok musel v prvom rade vysporiadať s kardinálnou otázkou, ktorú je potrebné v tomto prípade primárne zodpovedať, a to je povaha (charakter) napadnutého návrhu žalovaného, t.j. či tento úkon predstavuje opatrenie orgánu verejnej správy podliehajúce súdnemu prieskumu v správnom súdnictve alebo nie.

Podľa správneho súdu pre zodpovedanie uvedeného je potrebným zobrať v zreteľ znenie cit. garantujúceho súdny prieskum takých rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Toto ustanovenie základného zákona štátu, ktorým nepochybne je, so znením, aplikáciou a výkladom ktorého musia byť v súlade všetky zákony a ostatné podzákonné normy, jasne deklaruje záujem ústavodarcu neokliešťovať právo na súdnu ochranu formou rozhodnutí orgánov verejnej správy, t.j. predmetom súdneho prieskumu nie sú iba rozhodnutia orgánov verejnej správy prijímané v podobe formalizovaného správneho rozhodnutia majúceho znaky rozhodnutia podľa správneho poriadku alebo osobitného predpisu, ale deklaruje jeho záujem, aby takejto súdnej kontrole mohli byť podrobené v akejkoľvek forme prijímané rozhodnutia orgánov verejnej správy za predpokladu, že sa priamo alebo sprostredkovane týkajú základných práv a slobôd. Ústavodarca teda deklaroval svoj záujem na zabezpečení nie prísne formou rozhodnutia determinovanej súdnej kontrole, ale na materiálnoprávnej (vecnej) súdnej ochrane práv a slobôd, ktorá ak by bola popretá či odmietnutá iba z dôvodu nedostatku formy rozhodnutia, mala by tak za následok odopretie spravodlivosti v konaní pred súdom. Preto správny súd pri zodpovedaní otázky o rozsahu jeho prieskumnej právomoci vo vzťahu k jednotlivým správnym orgánom (žalovaným) prijímaným formám jeho rozhodnutí, t.j. či už oznámení, posudkov, vyjadrení, stanovísk, návrhov a pod., vychádza taktiež z materiálneho chápania správneho aktu, v zmysle chápania ktorého, nie je rozhodujúci názov či forma výstupu správneho orgánu, resp. nie je rozhodujúce jeho zákonné označenie ako „rozhodnutie“, ale rozhodujúce sú jeho právne účinky voči právnemu statusu konkrétneho adresáta. Napokon aj najvyššia súdna autorita v štáte Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze sp. zn. zo 17.05.2016 konštatoval, že odmietnutie vecne prejednať správnu žalobu smerujúcu proti neformálnemu oznámeniu správneho orgánu môže predstavovať odopretie spravodlivosti, t.j. zdôraznil, že nie je podstatné formálne označenie individuálneho správneho aktu ako rozhodnutie, opatrenie, oznámenie, vyjadrenie a pod., ale to, či svojimi účinkami smeruje ku konkrétnym adresátom a priamo alebo sprostredkovane im zakladá práva alebo povinnosti, teda s poukazom na ustálenú súdnu prax ústavný súd podotkol, že spôsobilým predmetom súdneho prieskumu môžu byť aj povolenia, oznámenia či listy s charakterom rozhodnutia, pretože základné pravidlá správneho konania vymedzené v cit. správneho poriadku sa podľa jeho ods. 7 primerane uplatňujú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení správnych orgánov. Ústavný súd v náleze č. k. -74 zo 17.05.2016 konkrétne uviedol cit. «V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly ( ) s negatívnou enumeráciou ( ), z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozhodnutia a postupy orgánov štátnej správy a územnej samosprávy podliehajú správnemu prieskumu zásadne bez ďalších vymedzení. Tieto správne orgány sú základom verejnej správy, a preto na to, aby ich rozhodnutia a postupy boli preskúmateľné v správnom súdnictve, zákon nevyžaduje splnenie ďalších kritérií. Nie je pritom rozhodujúce, ako sú tieto normatívne akty terminologicky označené, pretože okrem rozhodnutí môže ísť aj o opatrenia, dokonca aj o záväzné pokyny či záväzné stanoviská. V zmysle odporúčania Rady Európy Rec (89)8, ktoré upravuje dočasnú súdnu ochranu poskytovanú v správnych záležitostiach, „termín správny akt znamená v súlade s rezolúciou (77) o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom správnych orgánov každé jednotlivé opatrenie alebo rozhodnutie prijaté pri výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov osôb“ (pozri k tomu napr. Števček, M., Ficová, S. a kol. . II. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 953). Taktiež v náleze sp. zn. ústavný súd zdôraznil, že nie je podstatné to, ako je príslušný (individuálny) právny akt formálne označený (rozhodnutie, opatrenie, oznámenie, vyjadrenie a pod.), ale to, či svojimi účinkami smeruje ku konkrétnym adresátom práva, a zakladá im priamo alebo aj sprostredkovane práva alebo povinnosti. (...) Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa tak v zmysle uvedených podmienok súdneho prieskumu už niekoľko rokov ustálenej a prevažujúcej súdnej praxe považujú aj povolenia (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. ) alebo aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení Správneho poriadku. Aj keď sa na proces vydávania týchto aktov výslovne nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, v zmysle Správneho poriadku, ktorý spadá do časti upravujúcej základné pravidlá (obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez ohľadu na limitujúce zákonné ustanovenia v zmysle mnohých odporúčaní prijatých Výborom ministrov Rady Európy), platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v

až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že pokiaľ súd v správnom súdnictve odmietne vecne prejednať žalobu podľa a nasl. smerujúcu proti neformálnemu oznámeniu správneho orgánu, ktorý nemal zo zákona vyplývajúcu povinnosť vydať rozhodnutie, dopúšťa sa odopretia spravodlivosti vo vzťahu k takému žalobcovi. Osobitne v takom prípade nie je namieste konanie o návrhu proti nečinnosti správneho orgánu, ale ani konanie o návrhu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy, keď za nezákonný zásah sa považuje faktické konanie orgánu verejnej správy, ktoré nie je rozhodnutím.» Aplikujúc uvedené aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 13.11.2019, ktoré sa týkalo prieskumu protokolu inšpekcie práce konštatoval, že hoci protokol nemá formálne znaky rozhodnutia a nie je výsledkom správneho konania, môže byť predmetom správneho súdneho prieskumu v rozsahu, v ktorom ukladá povinnosti, pričom konkrétne uviedol cit. „Vo svetle ustálenej judikatúry je možné konštatovať, že hoci protokol o výsledku inšpekcie práce nemá formálne znaky rozhodnutia a nie je vydaný ako rezultát správneho konania, je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, avšak len v rozsahu vysporiadania sa žalovaného s námietkami kontrolovaného subjektu a v rozsahu uloženia povinností a opatrení inšpektorom práce. Vychádza sa z myšlienky, že protokol o výsledku inšpekcie je vydaný orgánom štátnej správy pri výkone jeho právomocí zverených mu osobitným zákonom, ktorý na základe zistenia porušenia povinností ukladá kontrolovanému subjektu povinnosť odstrániť zistené nedostatky v určenom termíne. Týmto určením povinností dochádza k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry kontrolovaného subjektu.“

34. Osobitný význam má teda v tejto súvislosti otázka, či ide o úkon správneho orgánu uskutočnený pri výkone jemu zverenej verejnej moci, ktorý aj keď nie je výsledkom formalizovaného administratívneho (správneho) konania a hoc zákon proti nemu neupravuje riadny opravný prostriedok, je bez ohľadu na jeho formu spôsobilý priamo alebo nepriamo dotknúť sa subjektívnych práv konkrétnej osoby a súčasne, či možno nápravu jeho prípadnej nezákonnosti zabezpečiť v ďalšom administratívnom postupe.

35. Konštatujúc v danej veci nespornú skutočnosť a to, že žalobou napadnutý návrh žalovaného na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu bol nepochybne vydaný žalobcom v rozsahu jeho zákonného oprávnenia na jemu zverenom úseku výkonu verejnej moci a že jeho prijatiu nepredchádzalo formalizované administratívne konanie žalovaného (k tomu viď ešte ďalej, pozn.), a že tento návrh nemá formu formalizovaného administratívneho rozhodnutia, bolo ešte potrebným skúmať, či tento správny úkon žalovaného bol alebo nebol spôsobilým priamo či nepriamo zasiahnuť do práv, povinností a oprávnených záujmov žalobcu a súčasne, či by sa odstránenia jeho prípadnej nezákonnosti mohol žalobca účinne dovolávať v nasledujúcom administratívnom konaní pred živnostenským úradom.

36. Správny súd prisvedčuje žalovanému v tom, že samotným podaním napadnutého návrhu živnostenské oprávnenie žalobcu nezaniká a k jeho zrušeniu dochádza až rozhodnutím príslušného živnostenského úradu, avšak táto skutočnosť sama osebe už nepostačuje pre záver, že napadnutý návrh žalovaného nemôže byť samostatne preskúmateľným opatrením, pretože v tomto smere je potrebné zohľadniť ešte aj jeho účinky v zákonom upravenom (aprobovanom) postupe smerujúcom k zrušeniu živnostenského oprávnenia. Podľa cit. , živnostenský úrad imperatívne (povinne) zruší živnostenské oprávnenie, ak podnikateľ pri prevádzkovaní živnosti poruší podmienky alebo povinnosti určené zákonom ako osobitne závažné, čo je aj daný prípad. Teda v prípade splnenia týchto zákonných kritérií už živnostenský úrad nemá priestor na správne uváženie, či napriek ich naplneniu ponechá živnostenské oprávnenie zachované alebo nie, ale toto obligatórne zruší. Pri prvom opakovanom zistení porušenia zákonných povinností, na ktoré sa vzťahuje , je správna úvaha o využití možnosti podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia zverená daňovému úradu (žalovaný) alebo colnému úradu. V posudzovanej veci teda správnu úvahu v tom smere, či predmetný návrh bude alebo nebude podaný vykonával žalovaný (daňový úrad), nahradenie správnej úvahy ktorej v ďalšom konaní už neprislúcha živnostenskému úradu, ktorý túto úvahu ani nemôže nahradiť vlastným posúdením toho, či bolo vzhľadom na okolnosti prípadu vhodné, primerané a potrebné takýto návrh podať. S ohľadom k uvedenému správny súd posudzoval aj argument žalovaného, podľa ktorého sa žalobca mohol a mal domáhať ochrany svojich práv až v konaní pred živnostenským úradom, prípadne následne žalobou až proti konečnému rozhodnutiu živnostenského úradu. Je síce pravdou, že zo skutkových okolností vyplýva, že žalobca bol o začatí konania vo veci zrušenia jeho živnostenského oprávnenia

na návrh žalovaného, upovedomený oznámením živnostenského úradu z 10.04.2026, avšak možnosť žalobcu vyjadriť sa v tomto konaní živnostenského úradu, podľa správneho súdu, nie je spôsobilé zabezpečiť nápravu nedostatkov, ktoré žalobca vytýka výhradne postupu žalovaného. Totižto o návrhu žalovaného (daňového úradu) konajúci živnostenský úrad, nie je nadriadeným ani odvolacím orgánom vo vzťahu k žalovanému, t.j. živnostenský úrad nemá právomoc zrušiť alebo zákonom predvídaným spôsobom nevybaviť návrh žalovaného alebo nahradiť správnu úvahu žalovaného alebo žalovanému ako nadriadený orgán uložiť, aby opätovne prejednal otázku využitia jemu zvereného oprávnenia podľa . Podľa správneho súdu, absencia hierarchického vzťahu medzi oboma orgánmi, t.j. medzi živnostenským úradom na jednej strane a žalovaným (daňovým úradom) na strane druhej však nie je jediným dôvodom pre záver o neexistencii možnosti pre žalobcu, domáhať sa v príčinnej súvislosti s napadnutým návrhom žalovaného ochrany svojich práv až v konaní pred živnostenským úradom, ale rozhodujúcou je skutočnosť, že s ohľadom k rozdeleniu zákonných právomocí medzi žalovaným (daňovým úradom) a živnostenským úradom, námietky žalobcu smerujú vyslovene proti procesnému postupu a absencii správnej úvahy žalovaného pri podaní napadnutého návrhu a teda možnosť formálne preskúmať splnenie zákonných podmienok pre zrušenie živnostenského oprávnenia v následnom konaní pred živnostenským úradom rozhodne nie je totožná s možnosťou napraviť nedostatky pri výkone oprávnenia, ktoré zákon zveril vyslovene (explicitne) iba žalovanému. V tomto kontexte, podľa správneho súdu, neobstojí obranná argumentácia žalovaného, že žalobou napadnutý návrh by nemal byť predmetom súdneho prieskum, pretože má iba procesný charakter alebo je iba podkladom pre ďalšie rozhodnutie živnostenského úradu, t.j. že ako predbežný alebo procesný úkon určuje iba ďalší procesný režim, keďže v končenom dôsledku sa ním žalobcovi neruší živnostenské oprávnenie, t.j. nezakazuje sa mu definitívne podnikať a toto mu zaniká až rozhodnutím živnostenského úradu, až ktoré by mal podľa žalovaného žalobca napadnúť žalobou. Zaiste, takýto argument nie je zanedbateľný, pretože už návrhom žalovaného skutočne nedochádza k zrušeniu živnostenského oprávnenia žalobcu, avšak na druhej strane postup žalovaného pri jeho vydávaní, aj napriek jeho zákonom predvídaným účinkom na právny status žalobcu sťa by podnikateľa, je konečný a živnostenským úradom nepreskúmateľný ani nezvratný, pretože živnostenský úrad sa už k posúdeniu nevyhnutnosti jeho podania nevráti ani z dôvodu v tomto smere absentujúcej kompetencie vrátiť nemôže a následné konanie živnostenského úradu vo veci zrušenia živnostenského oprávnenia žalobcu už rieši inú otázku a to, či sú splnené formálne zákonné podmienky na zrušenie živnostenského oprávnenia, nerieši však už otázku, či bol postup žalovaného pred a pri jeho vydávaní zákonným (napr. z hľadiska dostatočnosti jeho odôvodnenia a pod.). Inými slovami návrh žalovaného predstavuje pre žalobcu konečný negatívny výsledok určitého osobitného neformalizovaného administratívneho postupu správneho orgánu (žalovaného), v rámci postupu ktorého musel žalovaný posúdiť, či vzhľadom na charakter, dôsledok a závažnosť protiprávneho konania žalobcu bolo dôvodným sankcionovať žalobcu okrem peňažnej pokuty kumulatívne aj využitím fakultatívnej zákonnej možnosti podať voči žalobcovi aj návrh na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia, dôsledky postupu ktorého nie sú preskúmateľnými v rámci nasledujúceho postupu živnostenským úradom. S ohľadom k uvedenému, správny súd dospel k záveru, že napadnutý návrh žalovaného nie je možné v posudzovanej veci považovať iba za nezáväzný úkon bez významu pre právne postavenie žalobcu. Práve naopak, ide o správny úkon žalovaného pri výkone jemu zverenej moci, ktorý je spôsobilý dotknúť sa práva žalobcu na podnikanie a ktorého namietané nedostatky (nemožnosť vyjadriť sa žalobcom a absencia správnej úvahy), nemožno v potrebnom rozsahu účinne napraviť až v nadväzujúcom konaní pred živnostenským úradom. Pre uvedené dôvody, správny súd žalobou napadnutý návrh žalovaného posúdil ako opatrenie podliehajúce súdnemu prieskumu a z rovnakých dôvodov správny súd nepovažoval za dôvodnú (i) ani námietku žalovaného o nedostatku aktívnej žalobnej legitimácie na strane žalobcu, keďže správnym súdom bolo ustálené, že napadnutý návrh a jemu predchádzajúci postup žalovaného má potenciál dotknúť sa práv, povinností a oprávnených záujmov žalobcu, na ktorom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný so žalobcom pred podaním napadnutého návrhu nekonal ako s účastníkom konania, čo nemôže samo osebe vylúčiť prístup žalobcu k súdnej ochrane, tobôž ak predmetom žalobných námietok žalobcu je práve nezákonnosť takéhoto postupu žalovaného. Správny súd nepovažoval za dôvodnú (ii) ani námietku o nedostatku pasívnej legitimácia žalovaného, ktorá je determinovaná tým, že napadnutý návrh (opatrenie) vydal práve žalovaný, proti postupu ktorého žaloba smeruje. A napokon správny súd nepovažoval za dôvodnú (iii) ani námietku žalovaného o oneskorenosti správnej žaloby žalobcu, keďže dátum vyhotovenia napadnutého návrhu (12.08.2025) nie je možné bez ďalšieho stotožniť s okamihom jeho oznámenia žalobcovi, keďže pre posúdenie zachovania lehoty podľa je potrebné zohľadniť, kedy bolo napadnuté opatrenie

(v tomto prípade návrh) žalovaného oznámené (čo je pojem širší ako iba doručenie, pozn.) žalobcovi. Žalovaný sám uvádza, že napadnutý návrh žalobcovi nedoručoval a vedomosť o ňom žalobca získal až doručením mu 16.04.2026 oznámenia živnostenského úradu z 10.04.2026 o začatí konania na podklade tohto návrhu vo veci zrušenia jeho živnostenského oprávnenia, od okamihu ktorého do podania správnej žaloby (26.04.2026) dozaista neuplynula lehota na jej podanie.

37. Následne už v rámci vecného posúdenia žalobou napadnutého návrhu (opatrenia) žalovaného, sa správny súd zaoberal jeho sankčnou povahou, pričom obranný argument žalovaného, podľa ktorého podanie tohto návrhu nie je sankciou a predstavuje iba výkon zákonného oprávnenia žalovaného, správny súd nepovažoval za postačujúci, pretože zákonné oprávnenie žalovaného správneho orgánu a sankčný charakter jeho využitia sa navzájom nevylučujú. Oprávnenie žalovaného podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia je upravené v , ktoré ustanovenie je aj v rámci systematického členenia označeného zákona podradené pod nadpis „sankcie“, takže nepochybne upravuje sankcie za správne delikty. Využitie tohto ustanovenia je teda viazané na zistenie protiprávneho konania podnikateľa (v tomto prípade žalobcu) a smeruje k následku spočívajúcemu v strate oprávnenia vykonávať dotknutú podnikateľskú činnosť, preto podľa právneho názoru správneho súdu má tento postup sankčnú povahu, hoci samotné zrušenie živnostenského oprávnenia nastáva až rozhodnutím iného správneho orgánu. Z vyplýva, že pri prvom opakovanom zistení porušenia príslušnej zákonnej povinností, správny orgán (v tomto prípade žalovaný) obligatórne uloží peňažnú pokutu a súčasne kumulatívne môže (fakultatívne) podať aj návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia k činnosti, pri ktorej k porušeniu zákonnej povinnosti došlo. teda rozlišuje medzi povinnosťou uložiť peňažnú pokutu a možnosťou podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia. Zistenie prvého opakovaného porušenia je síce podmienkou využitia tohto oprávnenia, avšak nenahrádza správnu úvahu o tom, či toto oprávnenie žalovaný (správny orgán) v konkrétnom prípade využije, a ani skutočnosť, že spáchanie príslušného správneho deliktu zákon kvalifikuje ako osobitne závažné porušenie, nezbavuje žalovaného povinnosti vysvetliť výkon jeho diskrečného oprávnenia. Totižto, ak by iba samotná zákonná kvalifikácia porušenia zákonnej povinnosti automaticky postačovala na podanie predmetného návrhu, potom by strácalo význam rozlíšenie medzi fakultatívnym postupom pri prvom opakovanom zistení porušenia zákonnej povinnosti na jednej strane a obligatórnym postupom pri každom ďalšom zistení porušenia zákonnej povinnosti podľa na strane druhej. Správna úvaha musí byť preskúmateľná, preto z odôvodnenia návrhu musí byť zrejmé, ktoré konkrétne okolnosti žalovaný zohľadnil a prečo dospel k záveru, že popri peňažnej pokute je opodstatnené uplatniť v prípade žalobcu aj sankčný postup smerujúci k zrušeniu jeho živnostenského oprávnenia. Samotné konštatovanie o opakovanom porušení zákona a odkaz na jeho zákonnú kvalifikáciu nevysvetľuje, prečo žalovaný využil možnosť podať návrh práve v posudzovanom prípade žalobcu.

38. V reakcii na žalobné námietky procesného charakteru sa správny súd následne zaoberal procesným postupom žalovaného, ktorý podaniu napadnutého návrhu predchádzal. Podľa , ak správny orgán neuloží pokutu rozhodnutím na mieste, tak potom musí postupovať podľa osobitného predpisu a taktiež podľa v konaní o sankciách, ktorou sankciou je podľa správneho súdu (viď vyššie) aj predmetný návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia, správny orgán postupuje podľa osobitného predpisu, ktorým osobitným predpisom v prípade oboch označených ustanovení je (). V posudzovanej veci bola žalovaným u žalobcu vykonaná kontrola 03.07.2025, pri kontrole ktorej bolo žalovaným (daňovým úradom) zistené porušenie žalobcom zákonnej povinnosti podľa cit. , avšak rozhodnutie o uložení žalobcovi pokuty za toto porušenie nebolo vydané v ten istý deň, ale až deň nasledujúci, tj. až 04.07.2025. Vychádzajúc teda zo skutkového predpokladu, že sankcia v podobe pokuty nebola uložená žalobcovi rozhodnutím žalovaného na mieste, bol žalovaný povinný v ďalšom postupovať podľa daňového poriadku a rešpektovať tak v ďalšom tomto svojom postupe procesné práva žalobcu v rozsahu zodpovedajúcom povahe tohto konania o uložení sankcie alebo sankcií (t.j. v prípade kumulatívneho uloženia pokuty a podania návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia), ktoré práva žalobcovi zaručuje v cit. , a a v cit. , a , a to napr. právo byť prítomný

na rokovaní so svojimi zamestnancami; právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam; právo na doručenie odôvodneného rozhodnutia a pod.. S ohľadom k už uvedenému záveru, že v zmysle cit. , je okrem pokuty sankciou aj podanie návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia, malo byť podľa právneho názoru správneho súdu, predmetom po kontrole nasledujúceho procesného postupu žalovaného vedeného podľa daňového priadku, nie len prejednanie správneho deliktu žalobcu, ale aj žalovaným zamýšľané uloženie žalobcovi sankcií podľa cit. , t.j. aj zamýšľané využitie oprávnenia žalovaného podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu, v konaní ktorom mal mať žalobca možnosť oboznámiť sa s podkladmi pre rozhodnutie o uvedenom, vyjadriť sa k nim a predložiť skutočnosti významné pre správnu úvahu žalovaného. Podľa správneho súdu možnosť vyjadriť sa iba k skutkovému zisteniu správneho deliktu, nie je možné bez ďalšieho stotožniť s možnosťou vyjadriť sa aj k dôvodom uplatnenia ďalšieho, fakultatívneho sankčného následku. Inými slovami, správny súd zastáva názor, že pri zvažovaní oboch sankčných následkov, t.j. tak pokuty, ako aj kumulatívne návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia, mal žalovaný prejednať správny delikt so žalobcom v jednom konaní, v ktorom by mu poskytol príslušné procesné záruky, a následne v jednom rozhodnutí mal vyjadriť nielen svoj záver o správnom delikte a uložení pokuty, ale aj záver o využití oprávnenia podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia, vrátane zdôvodnenia tohto svojho rozhodnutia, pretože iba takýto postup by zaručil, že aj o uložení sankcie vo forme podania návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia by žalovaným bolo vydané odôvodnené rozhodnutie, čím by žalobcovi bolo umožnené napadnúť ho jemu dostupnými opravnými prostriedkami, prípadne aj vrátane správnej žaloby, a až po prieskume ktorom by v prípade verifikovania (potvrdenia) tohto rozhodnutia žalovaného, by samotné následné faktické predloženie návrhu žalovaným živnostenskému úradu nadväzovalo na už právoplatný výsledok uvedeného postupu, čím by bola na viacerých úrovniach poskytnutá ochrana právu na živnostenské podnikanie, keďže na jeho vykonávanie má podanie návrhu na jeho zrušenie, závažný až devastačný následok. Žalovaný však rozhodnutím zo 04.07.2025 uložil žalobcovi za správny delikt iba pokutu, pričom žalobca zistené porušenie povinností nespochybňoval (nepodal odvolanie ani správnu žalobu) a pokutu uhradil. Z týchto okolností však nie je možné automaticky vyvodiť, že žalobca súhlasil aj s uložením mu ďalšej sankcie v podobe podania návrhu na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia alebo že sa vzdal možnosti namietať jej zákonnosť, pretože v čase rozhodovania o pokute totiž podľa uvedených skutkových okolností žalobca nebol oboznámený so zámerom žalovaného uplatniť neskôr s časovým odstupom aj tento sankčný následok, ale mal za to, že jeho sankcionovanie za správny delikt bolo uložením mu pokuty ukončené. Úhrada uloženej pokuty síce sama osebe nevylučovala využitie aj ďalšieho sankčného oprávnenia, ktoré zákon žalovanému priznával, avšak súčasne nezbavovala žalovaného povinnosti dodržať príslušné procesné záruky a preskúmateľne odôvodniť, prečo žalovaný považoval podanie návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia popri uloženej pokute za opodstatnené. Predmetom súdneho prieskumu preto nie je opätovné posudzovanie žalobcom nespochybneného správneho deliktu, ale zákonnosť postupu a správnej úvahy žalovaného pri využití jemu zvereného fakultatívneho oprávnenia podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia.

39. Záverom správny súd podotýka, že argument žalovaného, že zákon mu neustanovuje výslovnú povinnosť doručovať žalobcovi návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia, ktorý je adresovaný iba živnostenskému úradu, nevyporiadava podstatu žalobnej námietky a ako už bolo vyššie aj konštatované, skutočnosť, že žalovaný (nesprávne) nekonal so žalobcom ako s účastníkom konania nemá bez ďalšieho vplyv na prístup žalobcu k súdu (viď vyššie, pozn.), ktorému malo byť v zmysle vyššie uvedeného správneho postupu o uložení aj tejto sankcie doručené rozhodnutie s dodatkom, že podstata žalobnej námietky nespočíva iba v nedoručení listiny, ale predovšetkým v tom, že žalobca pred prijatím napadnutého opatrenia nedostal možnosť vyjadriť sa k žalovaným zvažovanému postupu a jeho dôvodom a tiež sa týka absencie odôvodnenia správnej úvahy, na základe ktorej žalovaný rozhodol o využití zákonnej možnosti podať návrh na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu. Správny súd nepovažoval za presvedčivú ani argumentáciu žalovaného uplatnenú až na pojednávaní a podľa ktorej mal žalobca podať žalobu opomenutého účastníka, Predmetná námietka vyznieva zo strany žalovaného zmätočne a vnútorne rozporne, keďže žalovaný na jednej strane tvrdí, že podaniu návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu nemuselo predchádzať administratívne konanie, avšak na strane druhej poukazuje na prostriedok ochrany založený na tvrdení, že správny orgán (žalovaný) s určitou osobou v administratívnom konaní nekonal ako s účastníkom tohto konania, ktoré ako

také sám žalovaný nepovažoval za potrebné. Takáto obrana neposkytuje odpoveď na otázku, akým konkrétnym postupom mal žalobca dosiahnuť nápravu nedostatkov, ktoré namieta. Posúdenie vhodného prostriedku ochrany musí vychádzať zo skutočnej povahy napadnutého aktu a postupu, ktorý jeho prijatiu predchádzal.

40. S ohľadom k uvedeným skutočnostiam dospel správny súd k záveru, že žalovaný neposkytol žalobcovi možnosť vyjadriť sa k zamýšľanému využitiu oprávnenia podať návrh na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia, hoc toto je závažným dôsledkom pre vykonávanie jeho podnikania, súčasne žalovaný v napadnutom návrhu neuviedol preskúmateľné dôvody svojej správnej úvahy na podklade ktorej k podaniu predmetného návrhu pristúpil a ktoré odôvodnenie malo byť správne zhmotnené v rozhodnutí o uložení tejto sankcie, v ktorom dôsledku nepredvídateľným, konečným a v ďalšom konaní nenapraviteľným postupom žalovaný zasiahol do práva žalobcu na podnikanie. Ide o nedostatky, ktoré mohli mať vplyv na výsledok postupu žalovaného, keďže žalobca mohol predostrieť okolnosti významné pre rozhodnutie o využití tohto fakultatívneho oprávnenia žalovaným. A ako už bolo naznačené, závažnosť uvedených nedostatkov je potrebné posudzovať aj s ohľadom na následok, ku ktorému napadnuté opatrenie smeruje, t.j. hoci samotným podaním návrhu živnostenské oprávnenie žalobcu ešte nezaniklo, žalovaný tým uplatnil postup smerujúci k jeho zrušeniu, a teda k zásadnému obmedzeniu možnosti žalobcu vykonávať dotknutú podnikateľskú činnosť. Práve preto bolo potrebné zabezpečiť, aby výkon oprávnenia žalovaného predchádzajúci tomuto následku prebehol pri rešpektovaní procesných práv žalobcu a na základe riadne odôvodnenej správnej úvahy.

41. Z uvedených dôvodov správny súd vyhodnotil žalobu ako dôvodnú a žalobou napadnuté opatrenie žalovaného vo forme návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu v súlade s (kvôli jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Nosnými dôvodmi zrušenia sú absencia preskúmateľného odôvodnenia správnej úvahy žalovaného a porušenie procesných práv žalobcu pri postupe predchádzajúcom prijatiu napadnutého opatrenia. V ďalšom konaní je žalovaný viazaný právnym názorom správneho súdu podľa . V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne posúdiť dôvodnosť ďalšieho sankcionovania žalobcu podaním návrhu na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia v súčinnosti so žalobcom, a ak žalovaný dospeje k záveru o dôvodnosti tohto návrhu, svoju správnu úvahu v rozhodnutí o podaní tohto návrhu náležite odôvodni. Týmto rozsudkom správny súd v žiadnom prípade nevyslovuje, nedôvodnosť alebo dôvodnosť podania návrhu na zrušenie živnostenského oprávnenia žalobcu, pretože taký záver prislúcha výlučne žalovanému.

42. Podľa „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

43. Podľa „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“

44. Podľa a „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

45. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím súdneho úradníka po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

46. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozsudku [ v spojení s v ich znení účinnom do 30.06.2023]. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. ( v spojení s a )

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom( ).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak neustanovuje inak ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).