Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Csp-176-2020.pdf
PDF · 189.79 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-10Csp/176/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu : BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, zapísaná v parížskom Registri obchodu a spoločností pod číslom 542 097 902, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova č. 2, 811 09 Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly, s.r.o., so sídlom Ventúrska 16, 811 01 Bratislava, IČO:47 234 547, proti žalovanému : Z.B. V., B.. XX.XX.XXXX, L. XXX, XXX XX L., o zaplatenie 1.458,10 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.411,90 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.411,90 eur od 11.05.2020 do zaplatenia a to v mesačných splátkach po 30,- eur, pričom prvá splátka sa stane splatnou 8. deň mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a ďalšie splátky vždy do 8. dňa toho ktorého nasledujúceho mesiaca až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a .
III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 77,96 % o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 15.12.2020 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1.458,10 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.438,10 eur od 19.06.2018 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.
2. Žalobu odôvodňoval tým, že dňa 26.08.2017 uzavrel ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty, obsahom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému revolvingový úver vo forme úverového rámca do výšky 5.000,-eur na financovanie kúpy spotrebného tovaru u predajcu uvedeného na úverovej zmluve a súčasne záväzok žalovaného vrátiť poskytnutý revolvingový úver spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami a to formou dohodnutých mesačných splátok. Tvrdil, že po dobu trvania úverového vzťahu žalovaný vyčerpal z poskytnutého úverového rámca peňažné prostriedky v celkovej výške 1.506,50 eur tak, že sumu 1.504,90 eur čerpal platbami na vybraných obchodných miestach a sumu 1,60 eur predstavujú poplatky, ktoré žalobca účtoval žalovanému v súlade s úverovou zmluvou ako súčasť úverovej istiny. V žalobe uviedol, že svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas žalovaný neplnil, keď napriek zmluvne dohodnutým splátkam uhradil doposiaľ len časť dlžnej sumy vo výške 93,-eur a nereagoval ani na predžalobné výzvy. Žalobca v žalobe citoval bod 7.1 úverovej zmluvy o podmienkach za ktorých mohol
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a tiež bod 10 úverovej zmluvy upravujúci spôsob komunikácie s klientom a doručovanie. V žalobe tvrdil, že v dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany žalovaného žalobca vyhlásil dňa 18.06.2018 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovaného splatný v celom rozsahu. Podľa špecifikácie v žalobe žalovaná suma predstavuje neuhradené záväzky žalovaného po lehote splatnosti v celkovej výške spolu 1.458,10 eur a pozostáva zo zvyšku dlžnej úverovej istiny vo výške 1.418,42 eur, z dlžného poistného vo výške 19,68 eur a z nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 20,-eur s tým, že okrem toho žalobca požaduje úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.438,10 eur od 19.06.2018 do zaplatenia.
3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere, výpis z úverového účtu žalovaného, potvrdenie o odfinancovaní peňažných prostriedkov a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru s potvrdením o doručení.
4. Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu spolu s prílohami a výzvou vyjadriť sa k nej bola do vlastných rúk doručená dňa 04.03.2021 písomne nevyjadril.
5. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na deň 26.05.2021 na ktoré sa právny zástupca žalobcu napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavil. Právny zástupca žalobcu ospravedlnil svoju a žalobcovu neúčasť na pojednávaní, o odročenie pojednávania nežiadal, súhlasil, aby súd vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti. V súlade s ust. § 180 CSP preto súd rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalobcu, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.
6. Stanovisko žalovaného na pojednávaní k žalobe bolo také, že kým bol zamestnaný v spoločnosti A., mohol úver splácať a niečo aj splatil, potom sa mu však stal úraz, ohluchol, má problémy s rukou, chrbticou, nemôže pracovať a poberá už iba invalidný dôchodok vo výške 128,-eur. Uviedol, že nemá z čoho žalobcovi platiť, keď prostredníctvom Obecného úradu P. L. sú mu vykonávané exekučné zrážky vo výške 60,-eur štvrťročne, nakoľko je voči nemu vedených 6 exekúcií a aj sám potrebuje z niečoho vyžiť, preto ak by mal niečo platiť, môže platiť len splátky vo výške maximálne 5,-eur mesačne.
7. Pri svojom výsluchu žalovaný potvrdil uzavretie zmluvy so žalobcom aj to, že boli mu poskytnuté prostriedky a že zaplatil doposiaľ len 93,-eur s poslednou úhradou v októbri 2017. Následne prišiel o prácu, potom už neplatil nič, lebo nemal z čoho a keď sa pokúšal so žalobcom dohodnúť, ten na jeho návrh dohody nepristúpil. Tvrdil, že pri uzavretí zmluvy pýtali od neho len občiansky preukaz a pracovnú zmluvu, zarábal vtedy cca 500-600 eur a už v tom čase mal exekúciu a 4 alebo 5 ďalších úverov, preto nevie ako si to žalobca overil a z čoho vychádzal pri poskytnutí úveru. Na dlhy či iné záväzky sa ho nepýtali. K svojim pomerom uviedol, že je ženatý, manželka je zamestnaná ale spláca svoje dlhy a exekúcie, jeho príjmom je len invalidný dôchodok 128,90 eur mesačne a príjem ako poslanca obecného zastupiteľstva, z ktorého sa mu však štvrťročne vykonávajú exekučné zrážky a tak z neho má štvrťročne len 100 alebo 200,-eur podľa toho koľko je schôdzí. Presnú výšku všetkých svojich dlhov uviesť nevie, ale vie, že je ich viac, pričom pamätá si, že len poštovej banke dlží vyše 8.000,-eur.
8. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby, vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, keďže ho považoval za nevyhnutný pre rozhodnutie tohto spotrebiteľského sporu (§ 295 CSP), oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže vykonanie žiadneho z nich nebolo žalovaným namietané, ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné, dôkazmi o pomeroch žalovaného a zistil tento skutkový stav:
9. Žalobca ako dôkaz na svoje tvrdenie o uzavretí zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere stranami predložil súdu tlačivo označené ako „Zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb“. V ňom sú ako zmluvné strany označení žalobca (banka) a ako dlžník je tam označený žalovaný. Pod týmto označením zmluvných strán je predtlačené prehlásenie, cit. Časť 1, „Zmluvné strany uzatvárajú spolu Zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty podľa zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb“ s tým, že predmetom zmluvy je poskytnutie revolvingového spotrebiteľského úveru bankou dlžníkovi do výšky schváleného úverového rámca a za podmienok dohodnutých v zmluve s tým, že prvé
čerpanie revolvingového úveru je viazané na nákup tovaru alebo služby a klient je povinný poskytnutý revolvingový úver vrátiť, zaplatiť dohodnuté úroky a poplatky a plniť ďalšie povinnosti dohodnuté v zmluve. Ďalej je tam uvedené, že výška úverového rámca je 5.000,-eur, aktuálna výška úverového rámca je 1.550,-eur, výška prvého čerpania 1.504,90 eur, výška mesačnej splátky že je min. 3 % z aktuálnej výšky úverového rámca. Ako splatnosť 1. mesačnej splátky je v zmluve uvedený 10. deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bolo uskutočnené 1.čerpanie revolvingového úveru. Ročná percentuálna miera nákladov uvedená v zmluve bola 26,83 % a je tam tiež uvedená ročná úroková sadzba 24 % s tým, že ide o sadzbu fixnú. Podľa zmluvy splatnosť mesačnej splátky bola 10. deň v mesiaci a tiež je tam predformulované vyhlásenie „zvolený balík poistenia: komplexný balík poistenia, poplatok za poistenie (5,29%)“. V ďalšej časti formulára označenej ako bod 2 ktorá je nazvaná „Trvanie ZoRSÚ“ je uvedené, že zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú a je platná dňom podpisu obidvoma zmluvnými stranami a účinnosť nadobúda dňom 1. poskytnutia revolvingového úveru dlžníkovi s tým, že v prípade, že po dobu dlhšiu ako 3 roky nie je zaznamenaný na úverovom účte dlžníka žiadny pohyb, zmluva zaniká bez upovedomenia dlžníka bankou, ak banka nerozhodne inak. Pri mieste určenom na podpis zmluvy je uvedený podpis s dodatkom, že žalovaný zmluvu podpísal v L. dňa 26.08.2017. 10. Žalobca na dôkaz k tejto zmluve predložil potvrdenie o odfinancovaní peňažných prostriedkov z ktorého bolo zistené, že žalovanému bola titulom revolvingového úveru poskytnutá suma spolu 1.504,90 eur, čerpaná dňa 30.08.2017 a predložil tiež prehľad splátok - výpis z úverového účtu žalovaného (čl. 24 spisu) v ktorom je uvedené, že prvá splátka vo výške 46,50 eur bola žalovanému predpísaná k zaplateniu dňa 10.09.2017, uhradil ju dňa 13.09.2017. Následne predpísaná mu bola dňa 10.10.2017 splátka vo výške 46,50 eur, ktorú uhradil dňa 11.10.2017, potom dňa 10.11.2017 splátka vo výške 46,50 eur, ktorú už neuhradil. Dňa 01.12.2017 boli mu vyúčtované k zaplateniu náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 20,-eur, a potom dňa 10.12.2017, dňa 10.01.2018, dňa 10.02.2018, dňa 10.03.2018, dňa 10.04.2018, dňa 10.05.2018 a dňa 10.06.2018 splátky vo výške 46,50 eur, ktoré už takisto neuhradil.
11. Z uvedeného výpisu teda súd zistil, že na úhradu poskytnutej sumy titulom úveru bola žalovaným v splátkach zaplatená suma spolu 93,-eur.
12. Pokiaľ ide o výšku reálne poskytnutej sumy titulom revolvingového úveru žalovanému, súd na rozdiel od žalobcu, ktorý v žalobe tvrdil, že poskytnutá bola žalovanému výška úveru 1.506,50 eur, z toho suma 1,60 eur ako poplatky účtované ako súčasť istiny za výšku reálne vyplatenej sumy revolvingového úveru považoval len sumu 1.504,90 eur, keďže suma 1,60 eur ako poplatky nemôže byť považovaná za súčasť výšky úveru (viď legálnu definíciu celkovej výšky spotrebiteľského úveru v § 2 písm. l/ zákona č.129/2010 Z.z. ako aj rozsudok SD EÚ vo veci C-377/14, ktorý vo výroku rozsudku v bode 3. výslovne uviedol, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.) Koniec koncov, aj sám žalobca prostredníctvom potvrdenia o odfinancovaní peňažných prostriedkov preukázal vyplatenie úveru žalovanému len vo výške 1.504,90 eur a nie 1.506,50 eur.
13. Zo žalobcom predloženého „Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“ zo dňa 18.06.2018 adresovaného žalovanému súd zistil, že s poukazom na omeškanie so splácaním revolvingového úveru a po neúspešných opakovaných výzvach na úhradu žalobca žalovanému oznámil, že bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, ktorý sa tak stal splatným v celom rozsahu dňa 18.06.2018 a vyzval ho na úhradu dlžnej sumy vo výške 1.458,10 eur s tým, že táto dlžná suma pozostáva z úverovej istiny vo výške 1.418,42 eur, dlžných úrokov, poplatkov a poistného vo výške 19,68 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 20,-eur. Podľa pripojenej doručenky (čl .26 spisu) uvedené oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 21.06.2018. Žalobca tvrdí, že zo sumy 1.458,10 eur predstavujúcej neuhradené nároky zo zmluvy o úvere neuhradil žalovaný po zosplatnení úveru nič, preto sa zaplatenia tejto sumy domáha súdnou cestou.
14. Žalobou uplatnený nárok na vrátenie úveru poskytnutého žalobcom ako bankou- právnickou osobou, ktorej predmetom podnikania je okrem iného poskytovanie úverov vrátane spotrebiteľských úverov žalovanému ako fyzickej osobe nie na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale na osobnú spotrebu je vzhľadom na zákonné kritéria obsiahnuté v ust. § 1 ods.2 a § 2 písm. a) a b) zák. č 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 26.08.2017 potrebné právne posúdiť podľa ustanovení
uvedeného zákona a nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu, tak aj podľa relevantných zákonných ustanovení o postavení a ochrane spotrebiteľa, čo koniec koncov zodpovedá aj tvrdeniu žalobcu v žalobe, že poskytnutý bol žalovanému spotrebiteľský úver.
15. Podľa § 1 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
16. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
17. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.
18. Podľa § 7 ods.4 ZoSÚ veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2010/129/20180501>, banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banka sú povinní s vynaložením odbornej starostlivosti na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver získavať a účelne využívať údaje o spotrebiteľských úveroch a úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu tak, aby boli splnené podmienky podľa odsekov 16 a 17.
19. Podľa § 7 ods.16 ZoSÚ veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.
20. Podľa § 7 ods.17 ZoSÚ vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102> a <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102>, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102>, banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky,17a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102> posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20170102>, ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170102>, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
21. Podľa § 9 ods.1 tohto zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
22. Podľa § 9 ods.2 tohto zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/static/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/20100301.html> musí obsahovať tieto náležitosti: g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
23. Podľa § 11 ods.1 Zákona č.129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170601>, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170601>, s) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170601>, z) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20170601> a aa) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170601>, c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170601> alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa1) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2010/129/20170601> a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2010/129/20170601> alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu,18b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170601> f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia, g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov.18aa) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20170601>
24. Podľa § 11 ods.2 Zákona č.129/2010 Z.z. ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170601>, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170601> sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170601> sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20170601> sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20170601>.
25. Podľa § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
26. Podľa § 54 ods. 1 a 2 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
27. Zmluva posudzovaná v súdenej veci, uzavretá žalobcom so žalovaným je ako už bolo uvedené spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské zmluvy sú typické tým, že ich o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov (spotrebitelia ) s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách, spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu zmluvy ako celku. Pre spotrebiteľskú zmluvu je teda charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá reálne možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok spotrebiteľských zmlúv a výslovne stanovuje, že také ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné (§ 53 ods. 5 OZ). Vychádza sa totiž z toho, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že medzi dodávateľom a spotrebiteľom je nerovný vzťah z hľadiska skúseností a vedomostí, pričom dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom vo výhode.
28. Žalobca predložením písomného vyhotovenia úverovej zmluvy zo dňa 26.08.2017 a predložením potvrdenia o odfinancovaní peňažných prostriedkov revolvingového úveru a výpisu z úverového účtu žalovaného, v ktorých je zaznamenané vyplatenie úveru žalovanému s potvrdeniami o prijatých splátkach preukázal, že poskytol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému revolvingový spotrebiteľský úver, pričom žalovaný na úhradu nárokov zo zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere uhradil len sumu 93,-eur. Žalobca tvrdí, že tým, že žalovaný nerealizoval svoju zmluvnú povinnosť v celom rozsahu, neuspokojené ostali nároky špecifikované v žalobe. Súd preskúmal, či uplatnenie týchto nárokov čo do základu a výšky má oporu v zákone o spotrebiteľských úveroch, ako aj opodstatnenosť týchto uplatnených nárokov z hľadiska ich súladu s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v časti. V danom prípade totiž na rozdiel od žalobcu súd je toho názoru, že spotrebiteľský úver, ktorý bol žalovanému poskytnutý je z dôvodov rozvedených v ďalšej časti tohto odôvodnenia bezúročný a bez poplatkov, preto veriteľovi z neho vznikol iba nárok na vrátenie úverovej istiny rovnajúcej sa výške žalovanému poskytnutej sumy, t.j. 1.504,90 eur. A keďže z tejto sumy žalovaný uhradil len časť vo výške 93,-eur, neuspokojený ostal nárok žalobcu vo výške 1.411,90 eur a v tejto časti súd žalobu mal za dôvodnú.
29. Z ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy ktoré súd citoval vyššie vyplýva, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka povinne obsahovať aj osobitné náležitosti podľa § 9 ZoSÚ. O aké náležitosti ide a či ich zmluva obsahuje je pritom potrebné a možné posudzovať výlučne podľa právnej úpravy účinnej v čase jej uzavretia. Zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení síce nespája s následkom neplatnosti právneho úkonu (úverovej zmluvy), poskytuje však spotrebiteľovi ochranu v takej forme, že úver pri ktorého dojednaní neboli tieto náležitosti splnené je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Medzi takéto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí v zmysle už citovaného § 9 ods.2 písm. k) aj uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ďalej medzi takéto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí v zmysle už citovaného § 9 ods.2 písm. g) aj uvedenie celkovej výšky a konkrétnej meny spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, ďalej podľa § 9 ods.2 písm. l) ZoSÚ musela obsahovať tiež uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
30. Vychádzajúc z obsahu žalobcom predloženej úverovej zmluvy súd konštatuje, že uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto náležitosti neobsahuje. Po preskúmaní obsahových náležitostí zmluvy súd zistil, že zmluva neobsahuje zákonným spôsobom a správne uvedený údaj o celkovej výške a konkrétnej mene spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie a ani uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
31. Predovšetkým zo zmluvy nemožno jednoznačne určiť, v akej výške úverového rámca bol žalovanému poskytnutý úver, keď v tlačive zmluvy sa nachádza v časti 1 bode 1.1 ustanovenie, že výška úveru je 1.550-eur, potom je tam uvedené, že výška úverového rámca je 5.000,-eur a ďalej, že aktuálna výška úverového rámca je 1.550,-eur, pričom súčasne je tam uvedené, že výška prvého čerpania je 1.504,90 eur a v skutočnosti žalovaný z neho čerpal 1.504,90 eur. Túto nezrovnalosť nie je možné odstrániť výkladom, nie je možné teda ustáliť aký úverový rámec si strany vlastne dohodli. Keďže v zmluve sú uvedené až 3 rôzne údaje o celkovej výške úveru, resp. úverového rámca, hoci v zmysle § 9 ods.2 písm. g) ZoSÚ musí byť uvedený (jeden) údaj o celkovej výške úveru, a to jasne, určito a zrozumiteľne, čo bezosporu platí aj pre revolvingový úver, keďže zákon žiadnu výnimku pre takýto typ úveru nestanovuje (niet dôvodu na to, aby nebolo možné priamo v zmluve jednoznačne a presne určiť výšku úverového rámca), súd má za to, že použité vyjadrenie celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je v súlade s podstatou, zmyslom a účelom ust. § 9 ods. 2 písm. g) zákona (podporne pozri tiež napr. rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 30.6.2016 sp. zn. 7C/928/2015 alebo rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 22.3.2016 sp.zn.7C/325/2014).
32. V zmluve absentuje aj konkrétna, zrozumiteľne, určito a jasne uvedená výška splátky. V zmluve sa uvádza, že žalovaný sa zaväzuje vyčerpaný úver splácať v mesačných splátkach vo výške min. 3 % z aktuálnej výšky úverového rámca, pričom tieto sú splatné vždy k 10.dňu v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom došlo k prvému čerpaniu revolvingového úveru. Pokiaľ zákon vyžaduje, aby každá zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala určenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov, potom niet dôvodu, prečo by uvedené údaje nemala obsahovať i zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere, keď pre tento typ úveru zákon nestanovuje žiadne výnimky a odchýlky. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, revolvingový úver nevynímajúc, okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Nemôže tak byť žiadnej pochybnosti o tom, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy z prejednávanej veci, bolo tiež uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Vzhľadom na daný typ úveru bolo úplne nevyhnutné presne uviesť výšku splátky zrozumiteľne a tiež aj jej zložky keď napr. je rovnaký úrok pre rôznu výšku úverového rámca od 1504,90 až do 5.000,-eur. Aj vzhľadom na v zmluve uvedené poistenie bolo dôležité rozčleniť splátku aspoň percentuálne aby spotrebiteľ vedel, či platí v splátke aj poistné, alebo nie, koľko platí na úrok, koľko na istinu, poplatky, vzhľadom na znenie zmluvy. Nemôže byť vecou svojvôle veriteľa, na aké zložky započíta tú ktorú úhradu. Je fakt, že výška splátky v prípade revolvingového úveru, kde nie je vopred zrejmé, ako bude dlžník poskytnutý úverový rámec opakovane čerpať, by len ťažko mohla byť vyčíslená pevnou sumou ako pri klasickom úvere, a teda je namieste určenie výšky mesačnej splátky percentom z vyčerpanej dlžnej sumy. No nemôže stačiť, ak je v zmluve uvedená len celková výška splátky. V splátke by mala byť oddelene uvedená výška splátky istiny, výška splátky úroku a výška splátky poplatkov (teda v tomto prípade - aká percentuálna časť takto určenej splátky bude pripadať na splácanie istiny, aká časť na splácanie úrokov a aká časť na splácanie prípadných poplatkov). Žalobca v žalobe tvrdil, že dohodnutá bola úroková sadzba 24 %, ktorá následne bola znížená na sadzbu 0 % ročne. Keďže v zmluve je uvedená úroková sadzba 24 % ročne ako fixná, a nie je zrejmé, kedy a na základe čoho malo dôjsť k jej zníženiu, aj uvedené len potvrdzuje, aké dôležité bolo uviesť výšku splátky do zmluvy. Podľa zistenia súdu to však v danom prípade tak nebolo a požiadavka na presnosť vyžadovaná uvedeným ustanovením splnená preto nie je. Uvedenie časti (v tomto prípade by bolo logické uvedenie percentuálnej časti), ktorá z každej splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, na splatenie úrokov a splatenie prípadných poplatkov, je podľa súdu potrebné i preto, aby veriteľ nemal možnosť celú zaplatenú splátku (teda 100% z nej) použiť na úhradu úrokov (prípadne poplatkov). Neuvedenie tejto náležitosti by mohlo spôsobiť, že hoci dlžník spláca revolvingový úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je, nakoľko ním uhrádzané splátky sa používajú v celom rozsahu na úhradu príslušenstva, z ktorého dôvodu nedochádza k poníženiu dlžnej istiny. Len vtedy, pokiaľ je presne vymedzené, aká časť splátky sa použije na úhradu istiny a
aká časť na úhradu príslušenstva, je vylúčené, aby vznikli pochybnosti o tom, ako mali byť uhradené splátky započítavané na úhradu dlžného úveru s príslušenstvom. Navyše, podľa výpisu z úverového účtu skutočne predpisovaná výška splátky žalovanému (46,50 eur) mala pozostávať len z istiny 44,04 eur a poistného 2,46 eur, potom ale nie je zrejmé, prečo v rámci predpokladov použitých na výpočet RPMN je uvedená výška mesačnej splátky vychádzajúc z výšky úveru 1.550,-eur až 146,57 eur, teda viac ako trojnásobok skutočne predpisovanej splátky pre úver poskytnutý nakoniec vo výške 1.504,90 eur, pričom správne uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN je takisto povinná náležitosť zmluvy (§ 9 ods.2 písm. k./ ZPSÚ). Ak žalovaný nemal platiť úrok, potom nie je zrejmé, prečo v oznámení o zosplatnení úveru je uvedené že dlžná suma 1.458,10 eur pozostáva okrem iného z dlžných úrokov, poplatkov a poistného. Okrem toho je súd toho názoru, že čo sa týka určenia výšky každej mesačnej splátky a to spôsobom, že mesačná splátka činí min. 3% z aktuálnej výšky úverového rámca pri súčasnom uvedení až 3 výšok úverového rámca (od 1.504,90,- eur až do 5.000,-eur) pri súčasnom uvedení, že predpoklady na výpočet RPMN vychádzajú zo splátky až 146,57 eur, tak takéto určenie výšky splátky je pre bežného spotrebiteľa len ťažko zrozumiteľné. Keďže náležitosti v zmysle § 9 ods.2 zákona musia byť uvedené priamo v zmluve, pre ktorú zákon predpisuje písomnú formu, ich neuvedenie v nej nemôže zhojiť to, že veriteľ napr. zašle dlžníkovi poštové poukážky s uvedením výšky splátky, keďže ide o náležitosť, ktorá zo zákona musí byť zapravená priamo v písomnej zmluve. Ako už bolo uvedené, výška splátky v prípade revolvingového úveru, kde nie je vopred zrejmé, ako bude dlžník poskytnutý úverový rámec opakovane čerpať, by len ťažko mohla byť vyčíslená pevnou sumou ako pri klasickom úvere, a teda je namieste určenie výšky mesačnej splátky percentom z vyčerpanej dlžnej sumy. Pokiaľ však má spotrebiteľ vypočítať príslušné percento z dlžnej sumy, keď navyše sú v zmluve uvedené v podstate až tri údaje o výške úveru, resp. úverového rámca, potom je takéto určenie výšky mesačnej splátky vyjadrené pre priemerného spotrebiteľa zložito. Spotrebiteľ je odkázaný sám si vypočítavať výšku jednotlivých mesačných splátok podľa uvedeného „vzorca“. Čím zložitejšie je ustanovený spôsob výpočtu každej jednej splátky, tým vyššie je riziko, že dlžník nebude splátky splácať v správnej výške, riadne, a to naviac, keď zákon vyslovene vyžaduje, aby bola určito a presne vymedzená výška splátok. Preto súd vyvodil, že na túto časť zmluvy určujúcu výšku celej mesačnej splátky nemožno prihliadať a aj preto súd konštatuje, že náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l/ cit. zák. v zmluve chýba (k tomu pozri napr. rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 23.6.2016 sp.zn.13C/66/2016 alebo rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.9.2016 sp.zn.7Co/281/2016 či rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.1.2016 sp.zn.7Co/694/2015 a rovnako rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.6.2016 sp.zn.1Co/662/2015).
33. Keďže účelom zvýšenej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských vzťahoch premietnutej okrem iného aj do precizovanej úpravy náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 9 ZoSÚ je práve vyvažovanie nerovnováhy spočívajúcej v prevahe dodávateľa ako profesionála pri poskytovaní úverových služieb, tak je zjavné, že uvádzanie náležitostí zmluvy o úvere spôsobom, ktorý je nezrozumiteľný, neurčitý a zavádzajúci, keď napr. v zmluve o revolvingovom spotrebiteľskom úvere sú v súvislosti s výškou úveru, resp. úverového rámca uvedené až 3 rôzne údaje a keď k inak jednoduchému a nesmierne dôležitému údaju o výške mesačnej splátky by sa pri nej spotrebiteľ mal komplikovane dopracovávať cez akési výpočty túto nerovnováhu nevyvažuje, ale naopak podstatne prehlbuje na úkor spotrebiteľa a je tak v príkrom rozpore s účelom spotrebiteľskej ochrany. S poukazom na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, súd uvádza, že v prípade vyššie popísaných nedostatkov v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzavretej so žalovaným ide o vážne nedostatky ktoré mohli ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa o uzavretí zmluvy a predstavu o výške a trvaní záväzku. Súdny dvor v uvedenom rozhodnutí pritom vyslovil, že Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Nesprávne uvedený údaj o výške úveru a splátky nepochybne mohli ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa o uzavretí zmluvy a predstavu o výške záväzku.
34. Navyše podľa názoru súdu, k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vedú tu aj dôvody podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
35. V zmysle danej právnej úpravy je totiž veriteľ povinný pri poskytnutí spotrebiteľského úveru riadne zistiť bonitu klienta, teda či klient bude schopný splácať úver. Či veriteľ túto povinnosť riadne a v súlade so
zákonom splnil musí súd rozhodujúci o žalobe veriteľa o plnenie zosplatnenej istiny, úrokov a ostatného príslušenstva z úveru skúmať vždy. Túto schopnosť veriteľ posudzuje predovšetkým na základe údajov o príjmoch a výdavkoch tak, ako sa to aj uvádza v § 11 ods. 2. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti klienta je teda kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne uhrádzať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver alebo údajmi z príslušných databáz. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie vyhodnotiť a overovať a za dostatočné sa považujú iba také informácie, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Pokiaľ však veriteľ takto nepostupuje, zákonodarca jasne zadefinoval jeho počínanie ako hrubé porušenie povinnosti a z toho vyvodil sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
36. Vychádzajúc zo žalobcom predložených dôkazov súd konštatuje, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tejto časti, nepreukázal riadny postup s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovaného. Žalobca poskytol žalovanému úver, pričom nepreukázal, žeby vôbec mal zistenú a dôkazmi preukázanú výšku jeho výdavkov, rodinný stav, ani dostatočne preverenú výšku jeho aktuálnych príjmov. Žalobca nepredložil žiadne konkrétny dôkaz, žiaden výstup z registrov či iný záznam, alebo dôkaz, ktorým by preukázal, že konkrétne pri žalovanom bol daný zákonný postup dodržaný. Žiaden taký výstup či doklad súdu do skončenia dokazovania predložený nebol. Hoci si v zásade každý veriteľ môže rôzne upraviť svoje podmienky pre poskytnutie úveru a je len na ňom, akú mieru podnikateľského rizika je ochotný v tejto súvislosti podstúpiť, nič to nemení na tom, že vždy a za každých okolností musí byť splnený minimálny zákonom predpísaný štandard posúdenia bonity spotrebiteľa, pričom zákon v § 11 ods.2 ZoSÚ za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2010/129/20150930> považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom nevykonanie čo i len jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti ( k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.03.2020 sp.zn.3Co/153/2019, najmä bod 17 odôvodnenia rozsudku ).
37. Žalovaný pri výsluchu tvrdil, že žalobca od neho pred uzavretím zmluvy žiadal len občiansky preukaz a pracovnú zmluvu. Žalobca ako dokumentáciu vyžadovanú pri uzavretí zmluvy predložil súdu len súhlas so spracovaním osobných údajov a fotokópiu občianskeho preukazu žalovaného. V predloženom súhlase so spracovaním osobných údajov zo dňa 26.08.2017 je pri údajoch o žalovanom k jeho pomerom uvedené, že jeho čistý mesačný príjem je 525,-eur, že je majiteľom domu, bytu, že nemá žiadne vyživované dieťa, žiadne ostatné záväzky ani príjmy a že platí mesačné nájomné 50,-eur. Súčasťou dokladov k zmluve je potom už len predformulované, začiarknuté prehlásenie, že žalovaný svojim podpisom potvrdzuje, že považuje svoju finančnú situáciu za primeranú k požadovaným finančným službám a že disponuje dostatočnými finančnými zdrojmi na uhradenie jeho záväzkov vyplývajúcich z poskytovaných finančných služieb. Také posúdenie bonity však podľa zákona nestačí. Nie je možné vychádzať len z tvrdení, či čestného prehlásenia spotrebiteľa, ak tieto nie sú podopreté konkrétnymi podkladmi, lebo zákon jasne hovorí o preverení údajov, a to nielen o príjme, ale aj o výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, čo tu žalobca nepreukázal, že náležite preveril. Nebol predložený žiaden dôkaz, žeby žalobca preveroval, a ak áno čím konkrétne, akými dôkazmi výdavky a rodinný stav žalovaného ktorý tvrdí, že už v tom čase mal viacero úverov, pričom v dokumentácii je uvedené, že žiadne záväzky nemá. Súd preto má za to, že nebolo preukázané riadne preverenie bonity žalovaného, lebo neboli produkované žalobcom žiadne dôkazy o tom, že by pred poskytnutím úveru preveril každú povinnú zložku, to jest príjem, výdavky žalovaného a jeho rodinný stav vrátane preverenia v príslušnej databáze alebo registri.
38. Žalobca tak neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, lebo samotná zmluva síce uvádza (viď bod 15.4 zmluvy) že „banka si overuje schopnosť klienta plniť svoje záväzky zo zmluvy aj prostredníctvom údajov z elektronických registrov údajov o spotrebiteľských úveroch v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch“, avšak aby súd mohol v súdnom konaní konštatovať riadne splnenie povinností podľa § 11 ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch, je potrebné predložiť mu konkrétny dôkaz (výstup)
preukazujúci to, ako, kedy a s akým konkrétnym výsledkom malo byť také preverenie dlžníka v príslušných registroch a databázach veriteľom vykonané, čo sa v tu súdenej veci nestalo.
39. Žalobca nepreukázal, žeby prihliadal na údaje z akejkoľvek príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Súd preto vzhľadom na všetko uvedené má za to, že došlo k hrubému porušeniu povinnosti veriteľa zistiť konkrétnu výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa, rodinný stav. Odborná starostlivosť naviac predpokladá, aby údaje, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, veriteľ overil, resp. dlžník objektívne podložil ( podporne viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.19Co/130/2019).
40. Veriteľ vôbec nezisťoval ( opak žalobca nepreukázal) výdavky žalovaného, predovšetkým výdavky na minimálne stravu, lieky, bývanie. Nebolo zisťované ani jeho úverové zaťaženie. Veriteľ nezohľadňoval ani príjmovú a ani výdavkovú zložku, pokiaľ ide o ekonomický status žalovaného, preto žalobca nemôže úspešne tvrdiť, že konal s odbornou starostlivosťou. Nejedná sa preto o konanie s odbornou starostlivosťou v prípade, ak veriteľ si tieto rozhodujúce skutočnosti vôbec nezistil a neoveril. Bez zohľadnenia príjmov a rovnako aj výdavkov podľa názoru súdu veriteľ nemohol objektívne posudzovať celkovú sociálno- ekonomickú situáciu žalovaného. Iba ich vzájomným porovnaním je možné vyhodnotiť, či spotrebiteľ je dostatočne solventný a či pravdepodobne v budúcnosti (minimálne v období, na ktoré sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky. Skúmanie bonity žalovaného zo strany žalobcu je potrebné považovať za úplne formalistické ( podporne viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.12Co/136/2019). Opak žalobca nepreukázal.
41. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu beztoho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“
42. Súd dáva do pozornosti aj článok 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého členské štáty by mali prijať vhodne opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácii a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.6.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcii, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
43. Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ jasne vyplýva povinnosť súdov skúmať pri spotrebiteľských zmluvách bonitu spotrebiteľa. Súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na aktuálny rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 5. marca 2020 vo veci C-679/2018 (OPR-Finance s.r.o. proti GK) podľa ktorého Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.
44. Záver súdu vo vzťahu k nutnosti riadneho preukázania skúmania bonity spotrebiteľa a čo toto v sebe musí obnášať nie je v rámci súdnej praxe nijako nový, či prekvapivý. Súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn.10Csp/62/2019 zo dňa 20.02.2020 alebo na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn.5Co/107/2019 zo dňa 13.02.2020.
45. Súd v tejto súvislosti poukazuje tiež napr. na aktuálny rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.19Co/130/2019 zo dňa 27.02.2020. V ňom krajský súd okrem iného uviedol, cit. „Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom žalobca pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.“
46. Súd na podporu svojich záverov poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.03.2020 sp.zn.3Co/153/2019 týkajúci sa rovnako porušenia povinnosti skúmať náležite bonitu spotrebiteľa. Podľa záverov krajského súdu (viď bod 17 odôvodnenia rozsudku) „je nutné konštatovať, že ustanovenie § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva z prejednávanej veci, overenie bonity dlžníka nebolo dostatočné. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Žalobca nemal preukázaný príjem žalovaného hodnovernými dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver. Žalobca sa nezaujímal, aké má žalovaný výdavky na živobytie a či mu teda zostáva dostatok finančných prostriedkov na splácanie úveru. V konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže žalobca hrubo porušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov“.
47. Súd v tu prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by náležite skúmal a vyhodnotil bonitu žalovaného v zmysle § 11 ods. 2 vety druhej zákona č. 129/2010 Z.z. v kontexte s § 7 ods.1 citovaného zákona, čo spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
48. Keďže súd zmluvu o úvere z ktorej si žalobca uplatnil žalovaný nárok, považuje podľa § 11 ods.1 a 2 ZoSÚ za bezúročnú a bez poplatkov, ani uskutočnené platby žalovaného nemohli byť platne započítavané na úhradu úrokov a poplatkov, ale mohli byť v celom rozsahu započítavané iba na úhradu úverovej istiny, t.j. tej sumy, ktorú veriteľ žalovanému reálne poskytol. Súd z potvrdenia žalobcu o odfinancovaní peňažných prostriedkov zistil, že reálne boli poskytnuté prostriedky vo výške 1.504,90 eur, pričom vrátené na tento úver bolo 93,-eur, preto neuhradený nárok z tohto úveru je vo výške 1.411,90 eur ( 1.504,90 eur - 93 eur).
49. Súd tak priznal žalobcovi len sumu 1.411,90 eur. V ostatnej časti nárokov žalobcu súd žalobu zamietol. Žalobca uplatňoval v konaní aj ďalšie nároky, ktoré špecifikoval tak, že ide o „dlžné poistné vo výške 19,68 eur“ a „neuhradené náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 20,-eur“. Úver žalobcu je bezúročný a bezpoplatkový a tak ani tieto poplatky žalobcovi nebolo možné priznať, nakoľko z logiky a účelu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je zrejmé, že ak chýbajú v zmluve náležitosti spôsobujúce tento následok, nemá spotrebiteľ povinnosť veriteľovi platiť nič nad rámec skutočne mu poskytnutých peňažných prostriedkov s výnimkou prípadných sankcií za omeškanie s ich vrátením. Z týchto dôvodov súd žalobcovi ani nárok na zaplatenie sumy
19,68 eur z titulu „poistného“ nepriznal. Súd navyše uvádza, že dohodnutie výšky poistného v zmluve len ako 5,29 % nevedno z čoho ( či z výšky úveru, či z výšky splátky, ak áno z akej konkrétne) je neurčité, nezakladá nárok na poistné.
50. Čo sa týka „nákladov spojených s uplatnením pohľadávky“, ich základ žalobca ničím nepreukázal.
51. Podľa § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
52. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to v predsúdnom štádiu (napr. zaobstaranie znaleckého posudku objasňujúceho vznik a výšku škody, cestovné náklady a iné obdobné náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky). Tieto náklady sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania.
53. Žalobca v súvislosti s preukázaním základu a výšky týchto nákladov nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce tieto náklady, ktorými by vzhľadom na ich špecifikáciu boli napr. potvrdenia o zaplatenej cene poštovného za zásielky žalovanému a podobne. Tieto vyčíslil len paušálne. Avšak ak by zákonodarca zamýšľal priznať veriteľom v občianskoprávnych spotrebiteľských vzťahoch paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bez potreby preukázať do posledného centu ich konkrétnu skutočnú výšku, bol by to v zákone explicitne vyjadril tak, ako to urobil vo sfére obchodných záväzkových vzťahov, kde počnúc dňom 1.2.2013 zapracovaním nového ust. § 369c do Obchodného zákonníka veriteľom pri omeškaní dlžníka priznal aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia a dokazovania ich skutočnej výšky. Dôvodová správa k tejto zmene uvádza, že ide o náhradu administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov (náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady súvisiace s telefonickou alebo písomnou urgenciou dlžníka, táto však nie je podmienkou pre vznik nároku na paušálnu náhradu nákladov). Aj z výslovného vylúčenia tejto úpravy na záväzky zo spotrebiteľských zmlúv v prípadoch kde dlžníkom je spotrebiteľ (§ 369c ods.2 Obchodného zákonníka) je ale zrejmé, aký dôraz zákonodarca kladie na to, aby v spotrebiteľských vzťahoch nároky voči spotrebiteľom boli jednoznačne čo do základu aj výšky preukázané v plnom rozsahu, teda do posledného centu.
54. Žalobca nepredložil dôkazy, či a aké skutočné konkrétne reálne náklady vynaložil práve na vymáhanie konkrétnej, tu uplatňovanej pohľadávky proti žalovanému, jeho len všeobecný, generálny výpočet je tu nepoužiteľný a nerelevantný, preto aj v tejto časti súd žalobu zamietol.
55. Žalobca v žalobe uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, preto súd posúdil aj tento jeho nárok.
56. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
57. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
58. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
59. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
60. Žalobca, vychádzajúc z tvrdení v žalobe určil začiatok omeškania žalovaného od ktorého požadoval úroky z omeškania na deň 19.06.2018 na základe toho, že v dôsledku omeškania s úhradou jeho záväzkov úver dňa 18.06.2018 zosplatnil, o čom žalovaného informoval listom zo dňa 18.06.2018 ( čl.25 spisu).
61. Zosplatnenie tvrdené žalobcom však súd nemal za platné a preto naň neprihliadol. Nedôsledné skúmanie bonity dlžníka popísané vyššie tu totiž spôsobilo aj dôsledok vyplývajúci z § 11 ods. 2 vety prvej zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to ten, že nie je možné úver predčasne zosplatniť. Právny úkon žalobcu o zosplatnení je preto v rozpore s týmto ustanovením a preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatný. Súd len pre úplnosť dodáva, že na zosplatnenie by tu nebolo možné prihliadnuť aj z ďalšieho dôvodu. Ako už bolo uvedené, jednalo sa tu o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa v zmysle tejto zmluvy malo uskutočniť v splátkach, preto ak veriteľ chcel žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, bol povinný postupovať podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka účinného v tom čase. Podľa tohto zákonného ustanovenia, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20120301>najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Súd musí skonštatovať, že žalobca nepreukázal dodržanie týchto podmienok, ktoré v zmysle predmetného ustanovenia zákona bolo treba splniť, aby bolo možné žiadať predčasné splatenie úveru. Žalobca nepredložil súdu dôkaz upozornenia žalovaného na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. V žalobe neuviedol, žeby žalovaného takto pred zosplatnením úveru upozornil, neuviedol kedy a ako sa tak prípadne malo stať, pre úplnú absenciu skutkového tvrdenia nebolo možné vychádzať ani z jeho nepopretia žalovaným.
62. Žalobca nežiadal úrok z omeškania z jednotlivých splátok odo dňa nasledujúceho po dni ich splatnosti, ale žiadal úrok z omeškania až odo dňa nasledujúceho po dni keď v zmysle jeho názoru vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť celú dlžnú sumu jednorázovo, čo súd vzhľadom na dispozičný princíp nemohol prekročiť, preto aj súd úrok z omeškania priznal až odo dňa nasledujúceho po dni keď sa celý dlh žalovaného stal splatným. Priznanie sankčných úrokov z jednotlivých splátok by totiž bolo v rozpore s dispozičnou zásadou upravenou v § 216 ods. 2 CSP. Vzhľadom k tomu, že úver súd považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný mal na tento úver zaplatiť veriteľovi len sumu poskytnutej istiny vo výške 1.504,90 eur. Keďže nepochybne šlo o úver, ktorý sa mal splácať v mesačných splátkach a výška žalovanému predpisovaných splátok bola 46,50 eur mesačne, potom žalovaný úver (len vo výške reálne mu poskytnutej úverovej istiny) mal v skutočnosti splatiť v 33 splátkach (1.504,90 eur : 46,50 eur) a teda poslednú splátku by hradil po 33 mesiacoch dňa 10.05.2020 (splácanie malo byť k 10 dňu v mesiaci). Sadzbou úroku z omeškania určenou podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka je tu sadzba 5 % ročne. Preto vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný odo dňa 11.05.2020 preukázateľne bol v omeškaní so zaplatením celej nevrátenej úverovej istiny revolvingového úveru vo výške 1.411,90 eur a jeho omeškanie trvá, uložil mu súd spolu so sumou 1.411,90 eur zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.411,90 eur od 11.05.2020 do zaplatenia. Nakoľko súd z dôvodov už uvedených uzavrel, že na ostatné uplatňované nároky žalobcovi nárok nevznikol, s ich zaplatením sa žalovaný nemohol dostať ani do omeškania, preto v časti úroku z omeškania požadovaného zo sumy prevyšujúcej sumu nevrátenej úverovej istiny súd žalobu zamietol a z dôvodov už uvedených zamietol ju aj v časti úroku z omeškania požadovaného za čas pred 11.05.2020.
63. Súd vzhľadom na pomery žalovaného a skutočnosť, že pri uzavretí zmluvy bola hrubým spôsobom porušená povinnosť skúmať jeho bonitu využil právo vyplývajúce mu z ust.§ 232 ods.3 a 4 Civilného sporového poriadku a povolil žalovanému platiť žalobcovi prisúdenú sumu s príslušenstvom v splátkach vo výške 30,-eur mesačne. Súd má za to, že vzhľadom na zistené pomery žalovaného (z lustrácie v Sociálnej poisťovni vyplýva, že jeho príjmom je len invalidný dôchodok 128,90 eur mesačne), s prihliadnutím na výšku dlžnej sumy a dĺžku omeškania s jej zaplatením povolenie splátok žalovanému zodpovedá zásade spravodlivej ochrany práv vyjadrenej v čl. 2 Civilného sporového poriadku pri súčasnom určení, že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas nastane splatnosť celého plnenia. V súvislosti s výškou splátky, ktorá je nižšia ako boli splátky dojednané v úverovej zmluve súd uvádza, že vzal na zreteľ skutočnosť, že z viny veriteľa najmä pre zanedbanie povinnosti skúmať práve bonitu žalovaného jednalo sa tu o bezúročný a bezpoplatkový úver, pričom právo žalobcu je kryté stratou výhody splátok žalovaného v prípade ich neplnenia. Vzhľadom na výšku dlhu a narastajúceho
príslušenstva v podobe úrokov z omeškania nižšiu splátku nebolo možné povoliť, lebo nezabezpečovala by reálne uspokojenie veriteľa v primeranom čase a nezodpovedala by požiadavke na spravodlivú ochranu práv žalobcu. K obrane žalovaného súd uvádza, že len samotná neschopnosť dlžníka splniť jeho platný a existujúci dlh nezbavuje ho tejto povinnosti. Vzhľadom na výšku dlžnej sumy nie je možné úplne nadradiť aktuálne osobné a majetkové pomery žalovaného nad právo žalobcu na uspokojenie jeho oprávneného peňažného nároku, keďže by to znamenalo neúmerné zvýhodnenie žalovaného ako dlžníka na úkor žalobcu ako veriteľa. Z vyššie uvedených dôvodov súd povolil splátky vo výške 30,- eur mesačne, keďže práve v tejto výške podľa názoru súdu ide o minimálnu prípustnú výšku splátky primeranú výške dlhu, postaveniu žalobcu, ktorý ako banka nebude tým neprimerane zasiahnutý vo svojich pomeroch a právach, a všetkým vyššie uvedeným okolnostiam sporu a rešpektujúcu požiadavku spravodlivej ochrany práv tak na strane žalobcu, ako i žalovaného a tiež požiadavku zohľadniť sociálne postavenie strán sporu ( článok 6 odsek 2 základných princípov CSP).
64. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku výsledok konania je taký, že žalobe bolo sčasti vyhovené, sčasti bola zamietnutá, tak žalobca ako i žalovaný boli teda v časti úspešní, v časti neúspešní, pričom pomer úspechu a neúspechu je v prospech žalobcu.
65. Pri výpočte pomeru úspechu strán vo veci pre účel rozhodnutia o trovách konania súd za základ na jeho určenie vzal tak žalovanú pohľadávku - istinu, ako aj žalované príslušenstvo pohľadávky- úrok z omeškania ( v tejto súvislosti viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27.4.2004 sp.zn.1MCdo 1/2004, Zbierka Stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky SR 4/2005 alebo uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.6Co/227/2011). Súd sa plne stotožňuje s právnym názorom prezentovaným aj vo vyššie uvedených rozhodnutiach vyšších súdov, v zmysle ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať za „neúspech v pomerne nepatrnej časti“, ale za „čiastočný úspech" ( citované z Rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27.4.2004 sp.zn.1MCdo 1/2004, Zbierka Stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky SR 4/2005).
66. Pre úplnosť je treba uviesť, že i keď vyššie spomenuté súdne rozhodnutia vychádzajú z procesnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku, sú stále plne aktuálne a použiteľné aj na rozhodnutie o trovách konania v režime nového Civilného sporového poriadku. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku- Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 926 s, cit. “Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky“.
67. Podporne v súvislosti s vyššie uvedeným záverom súd poukazuje tiež na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 56/2017-12 (už v súvislosti s výpočtom pomeru úspechu a neúspechu strán podľa aktuálneho Civilného sporového poriadku) alebo I.ÚS 31/2014-9.
68. Súd v súvislosti s názorom, že aj neúspech len v časti príslušenstva pohľadávky je nutné považovať za čiastočný neúspech a zohľadniť ho pri rozhodovaní o trovách konania dáva do pozornosti tiež rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn.16Co/18/2017 alebo 4Co/114/2017.
69. Nie je pritom podľa názoru súdu vôbec podstatné, či žalobca príslušenstvo pohľadávky vo svojej žalobe vyčíslil, kapitalizoval, alebo či ho žiadal „do zaplatenia“, nakoľko rozhodujúce je len to, či ho zaplatiť žiada alebo nie. Odporovalo by základnej logike, ak by do úspechu či neúspechu žalobcu nemalo byť príslušenstvo pohľadávky poňaté len z dôvodu, že žalobca, hoci jeho zaplatenie žiada (a tak v prípade úspechu žaloby v tejto časti by ho žalovaný aj musel zaplatiť) uviedol, že žiada ho „do zaplatenia“, keďže § 217 ods.1 CSP v takom prípade odkazuje na stav v čase vyhlásenia rozsudku. Je na výlučnom rozhodnutí žalobcu aké nároky v žalobe uplatní, pričom si musí byť vedomý všetkých dôsledkov z toho vyplývajúcich vrátane dôsledkov na rozhodnutie o trovách konania v prípade, že v niektorom z nárokov nebude úspešný vôbec alebo len v časti. Podľa názoru súdu aj vzhľadom na účel Civilného sporového poriadku a jeho ciele premietnuté napr. do takých jeho základných princípov ako sú upravené v článku 2, 3 či 5 Civilného sporového poriadku nemôže mať v tomto zákone žiadnu oporu taký jeho výklad, ktorý by žalobcov priam nabádal „skúšať“ na príslušenstve pohľadávky v podobe úrokov a
úrokov z omeškania uplatňovať akokoľvek vysoké nároky, často podstatne prevyšujúce samotnú sumu žalovanej istiny s vedomím, že ich prípadné nepriznanie nebude mať žiaden odraz v rozhodnutí o trovách konania.
70. V danom prípade žalovaná istina s príslušenstvom kapitalizovaným ku dňu vyhlásenia rozsudku ( § 217 ods.1 veta prvá CSP) činí 1.669,48 eur ( 1.458,10 eur ako v petite žaloby žiadaná istina + 211,38 eur ako ku dňu vyhlásenia rozsudku vypočítaný úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.438,10 eur od 19.06.2018 ).
71. Prisúdená istina s príslušenstvom kapitalizovaným ku dňu vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods.1 veta prvá CSP) činí 1.485,58 eur ( 1.411,90 eur ako prisúdená istina + 73,68 eur ako ku dňu vyhlásenia rozsudku vypočítaný úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.411,90 eur od 11.05.2020).
72. Žalobca tak bol vo veci úspešný v rozsahu 88,98 %, žalovaný bol vo veci úspešný v rozsahu 11,02 %.
73. Po odpočítaní úspechu žalovaného v rozsahu 11,02 % od úspechu žalobcu v rozsahu 88,98 % vznikol vo veci úspešnejšiemu žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,96 %.
74. Postupujúc podľa § 255 ods.2 CSP preto súd náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa pomeru úspechu strán vo veci a o nároku na náhradu trov konania v súlade s ust. § 262 ods.1 CSP v treťom výroku rozsudku rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 77,96 %.
75. O konkrétnej výške náhrady trov konania v súlade s ust.§ 262 ods.2 CSP rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.
V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.