Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-46-2020.pdf
PDF · 101.87 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/46/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: Mgr. Maroš Fekete a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobcu: J.S.T. plus s.r.o., so sídlom Topoľčany, Mudroňova 2, IČO: 36 551 961, zastúpeného advokátkou: JUDr. Mária Cagalová, so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Poľovnícka 10, proti žalovaným: 1. Poľnohospodárske družstvo Smolinské, so sídlom Smolinské č. 386, IČO: 31 413 315, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Barát, s.r.o., so sídlom Nitra, Školská 3, 2. GB management, a.s., so sídlom Praha- Břevnov, Slavníkova 2357/9, IČO: 289 827 46, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Katarína Segečová, s.r.o., so sídlom Bratislava, Einsteinova 23, Digital Park II, o neúčinnosť zmluvy o zmene veriteľa, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 6Cb/23/2016-114 zo dňa 21.11.2018, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou výrokovou vetou žalovanému 1. a žalovanému 2. priznal náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd samostatným uznesením.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 42a ods. 1, 2, § 42b ods. 1, 2, § 116 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. z. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako i ust. § 137 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba žalobcu bola podaná nedôvodne. Súd zistil, že Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ a žalovaný 1. ako dlžník uzavreli v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka zmluvu o úvere. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úverového rámca na projekt bioplynovej stanice. Zmluvou o postúpení č. 0210/2016/ CL zo dňa 9.3.2016 došlo k postúpeniu pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalovaného 2. Súd prvej inštancie uviedol, že nevyhnutným predpokladom na podanie určovacej žaloby, je preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení podľa ust. § 137 písm. c) CSP. Žalobca počas konania nijakým spôsobom nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení neúčinnosti v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Tento záujem býva spravidla daný v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté. Poukazujúc na právoplatnú judikatúru, naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c) CSP je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej
právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nie je pritom rozhodujúce, ako táto neistota vznikla (Rozsudok NS SR, sp. zn. 5 Cdo 36/1999). Súd prvej inštancie však mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal stav objektívnej neistoty ohrozujúci jeho právne postavenie, nakoľko jeho právne postavenie ako osoby oprávnenej domáhať sa plnenia svojho záväzku zostalo nezmenené. V konaní bolo preukázané, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalovaného 2. Nebolo však zrejmé, v čom spočíva ukracovanie uspokojenia pohľadávky žalobcu, keďže k postúpeniu pohľadávky nedošlo v dôsledku právneho úkonu zo strany žalovaného a ani samotné postúpenie pohľadávky nezhoršilo možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu. Postúpenie pohľadávky podľa názoru súdu nemalo vplyv na uspokojenie pohľadávky zo strany žalobcu, pretože práva žalobcu po postúpení zostali zachované a tiež nebol preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa. Súd uviedol, že absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi uvedeným postúpením pohľadávky a konaním žalovaného 1., ktorého cieľom by bolo ukracovanie uspokojenia pohľadávky žalobcu. Postavenie žalobcu preto nemožno považovať za neisté a plnenie dlhu zo strany žalovaného 1. nebolo a nie je ohrozené. Právny stav žalobcu tak zostal nezmenený, a keďže počas konania nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, súd žalobu zamietol.
4. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným priznal nárok na ich plnú náhradu, keďže boli v spore úspešní.
5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v celom rozsahu odvolanie dôvodiac, že nesúhlasí so záverom súdu, že na podanej žalobe nie je naliehavý právny záujem. Uviedol, že žalobu bol nútený podať z dôvodu, že žalovaný 1. zámerne prestal splácať úver s úmyslom ukrátiť svojich dodávateľov, medzi ktorých patrí i žalobca. Dôkazom toho, že jediným zámerom žalovaného bolo ukrátenie veriteľov je i tá skutočnosť, že podal návrh na reštrukturalizáciu, ktorú súd schválil. Právny zástupca žalovaného uviedol, že pravdepodobne dochádza k pomernému uspokojeniu žalobcom uplatnenej pohľadávky. Preto nemôže byť pravdivé tvrdene súdu, že postúpením pohľadávky sa nezhoršila možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu. Tiež nie je pravdivé tvrdenie súdu, že nebol preukázaný úmysel dlžníka žalobcu ukrátiť ako veriteľa. Podľa žalobcu predstavuje tento úmysel práve návrh žalovaného 1. na reštrukturalizáciu. Túto treba považovať za úmyselné a premyslené konanie žalovaného 1. smerujúce k ukráteniu nielen žalobcu ako veriteľa, ale i ostatných veriteľov. Žaloba žalobcu bola riadne odôvodnená a bol ňou i preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Pokiaľ súd došiel k záveru, že naliehavý právny záujem nie je preukázaný, tak mal žalobcu vyzvať na doplnenie žaloby v existencii naliehavého právneho záujmu, čo však do vydania rozsudku súd vôbec neurobil, naopak vydal rozsudok v prospech žalovaných. Žalobca tiež nesúhlasil s tvrdením súdu, že postavenie žalobcu nie je možné považovať za neisté a plnenie dlhu zo strany žalovaného 1. nebolo a nie je ohrozené, pretože toto tvrdenie súdu nezodpovedá skutočnosti. Plnenie zo strany žalovaného 1. bolo a je ohrozené, pretože súd schválil jeho reštrukturalizáciu, v rámci ktorej pohľadávka žalobcu určite nebude uspokojená v celej výške. Konanie žalovaného 1. je jednoznačne úmyselným konaním na ukrátenie svojich veriteľov, medzi ktorých patrí i žalobca, čoho dôkazom je i tá skutočnosť, že žalovaný žalobcu pred podaním žaloby dlhú dobu zavádzal, aby mohol podať návrh na reštrukturalizáciu. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na všetky predložené dôkazy mal žalobca za to, že súd prvej inštancie dospel bez vykonania akýchkoľvek dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, prípadne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Žalovaní 1. a 2. samostatný odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrili.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ zamietol žalobu žalobcu domáhajúceho sa určenia, že zmluva o zmene veriteľa úveru poskytnutého Slovenskou sporiteľňou, a.s. Tomášikova 48, Bratislava v roku 2009, uzatvorená medzi Slovenskou sporiteľňou, žalovaným 1. a žalovaným 2., je voči žalobcovi právne neúčinná podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko k postúpeniu pohľadávky nedošlo v dôsledku právneho úkonu zo strany žalovaného a ani samotné postúpenie pohľadávky nezhoršilo možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu a tiež nebol preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa, absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi uvedeným postúpením pohľadávky a konaním žalovaného 1., ktorého cieľom by bolo ukracovanie uspokojenia pohľadávky žalobcu. V podanom odvolaní potom žalobca namietal, že žalovaný 1. zámerne prestal splácať úver s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov, ktorým je i žalobca, pričom následne podal návrh na reštrukturalizáciu, kde dochádza iba k pomernému uspokojeniu veriteľov, preto nie je správny záver súdu, že postúpením pohľadávky sa nezhoršila možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu, žalobca má právny záujem na požadovanom určení, nakoľko jeho postavenie je neisté a plnenie dlhu zo strany žalovaného 1. je neisté.
9. Podľa § 42a Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia právnej neúčinnosti, voči nemu ako veriteľovi žalovaného 1., a to zmluvy o zmene veriteľa majúcej byť podľa žalobcu uzatvorenej medzi troma stranami, a to medzi pôvodným veriteľom poskytnutého úveru Slovenskou sporiteľňou, a. s., jej dlžníkom žalovaným 1. a novým veriteľom žalovaným 2. V priebehu konania však bolo jednoznačne preukázané, že v danom prípade nebola uzavretá zmluva o zmene veriteľa, ktorej zmluvnou stranou by bol aj žalovaný 1. ako dlžník žalobcu. Ale uzavretá bola zmluva o postúpení pohľadávky, ktorú mala voči žalovanému 1. Slovenská sporiteľňa, a.s., a to len medzi dvoma zmluvnými stranami, teda postupcom - pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa a. s. a postupníkom - novým veriteľom žalovaného 1. - žalovaným. 2. Išlo k zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0210/2016/CL zo dňa 31.3.2016 (č. l. 23 spisu).
11. V zmysle ust. § 42a a nasl. OZ, odporovateľnosť právnych úkonov spočíva v tom, že právne úkony dlžníka, pokiaľ ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, môžu byť veriteľom napadnuté odporom, ktorý smeruje k tomu, aby boli vyhlásené vo vzťahu k nemu za právne neúčinné. Prostredníctvom inštitútu odporovateľnosti poskytuje Občiansky zákonník ochranu veriteľovi pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku a tým aj k zmareniu či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka riadne a včas uspokojená. Podstatou odporovateľnosti však je, aby išlo o právny úkon dlžníka, v dôsledku ktorého mohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej veriteľovej pohľadávky.
12. V predmetnej veci bolo preukázané, že k zmene veriteľa pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s., došlo nie na základe zmluvy uzavretej s dlžníkom žalobcu (t. j. žalovaným. 1), ale na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným 2. Žalovaný 1. nemohol ovplyvniť v rámci svojich zákonných práv, aby jeho veriteľ nepostúpil pohľadávku, ktorú má voči nemu na iný subjekt, t. j. na žalovaného 2. Žalovaný 2. zaujal rovnaké postavenie veriteľa, akým bol pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a. s. Nakoľko teda žalovaný 1. nebol zmluvnou stranou zmluvy o postúpení pohľadávky, nešlo o právny úkon dlžníka, čo však je základný predpoklad pre úspešnosť odporovacej žaloby.
13. Pokiaľ potom žalobca v podanom odvolaní dôvodil, že žalovaný 1. zámerne prestal splácať úver s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov, aby bola vyhlásená reštrukturalizácia, v ktorej boli ich pohľadávky uspokojené iba pomerne, tak odvolací súd k tomu uvádza, že tu ide o zmenu skutkových tvrdení, pričom zmena žaloby je v odvolacom konaní neprípustná (§ 371 CSP). Navyše zákon č. 7/2005 Z. z o konkurze a reštrukturalizácii vyslovene v ust. § 108 a nasl. umožňuje, aby ak dlžníkovi hrozí úpadok, alebo už je v úpadku, riešil takúto situáciu reštrukturalizačným konaním. Ide o právny inštitút, ktorého cieľom je predísť likvidačnému konkurzu. Účelom tohto sanačného postupu, je ekonomická záchrana dlžníka, ktorému sa umožní počas reštrukturalizačného konania pokračovať v podnikateľskej alebo inej ekonomickej aktivite pod dozorom súdu, správcu a veriteľov. Výsledkom je čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktoré vo zvyšku na rozdiel od likvidačného konkurzu zanikajú, alebo sa inak oslabia právne tak, že sa nedajú vymáhať a oddlženému dlžníkovi sa poskytuje nová možnosť pokračovať v podnikateľskej činnosti. Je teda len logické, že v reštrukturalizácii nie sú uspokojené pohľadávky všetkých veriteľov dlžníka v plnom rozsahu. To však nie je dôvod pre určovanie neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z jedného veriteľa dlžníka na iný subjekt, nakoľko sa tým postavenie žalobcu nijako nezmenilo a navyše ani nešlo o právny úkon dlžníka. Okolnosť, či žalovaný 1. zámerne prestal splácať pohľadávky svojich veriteľov nie je pre predmet tohto sporu rozhodujúca. Žaloba žalobcu teda bola v celom rozsahu nedôvodná a skutočnosť, že v reštrukturalizácii nebola uspokojená celá pohľadávka žalobcu voči žalovanému 1., nemá vplyv na posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku.
14. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
15. Na základe uvedeného odvolací súd po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
16. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
17. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
18. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 1. a 2. vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. Z obsahu spisu však vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní 1. a 2. v odvolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli.
21. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
22. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaných rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
23. Odvolací súd potom hoci úspešným žalovaným 1. a 2. náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, s odkazom tiež na obdobný záver NS SR v rozhodnutí z 26. 10. 2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015.
24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).