Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 609/2026
PDF · 321.59 KB
No categories available
IV. ÚS 609/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Záhradnícka 4836/51, Bratislava, proti uzneseniu Mestského súdu Košice sp. zn. 10Tp/22/2026 zo 17. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a . 2. Návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkové okolnosti prípadu
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd označeným uznesením mestského súdu. Domáha sa jeho zrušenia a vrátenia veci mestskému súdu, ako aj uloženia povinnosti nahradiť trovy konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vo veci trestného stíhania pre skutok kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona bol sťažovateľ vypočutý v pozícii podozrivého, ktorý viedol motorové vozidlo v čase skutku. Po upovedomení obhajcu sťažovateľa o plánovaných výsluchoch svedkov mu bolo oznámené, že účasť na týchto úkonoch mu nebude umožnená. O návrhu sťažovateľa na určenie rozsahu práv podozrivého v prípravnom konaní rozhodla Okresná prokuratúra Košice II uznesením č. k. 4 Pv 54/26/8803-8 z 27. marca 2026 tak, že podľa § 33b ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľ a jeho obhajca nemajú právo na osobnú účasť ani na účasť obhajcu na úkonoch v skrátenom vyšetrovaní smerujúcich k získaniu dôkazu v trestnom konaní a právo byť vopred vyrozumený o vykonaní takých procesných úkonov v tomto štádiu konania. Odôvodnila to jeho rozporom s účelom trestného konania. Zdôraznila, že procesné právo obhajcu na účasť na vyšetrovacích úkonoch je podľa § 213 ods. 2 v spojení s § 34 ods. 1
a § 44 ods. 2 Trestného poriadku výslovne viazané až na formálny status obvineného, pričom vnútroštátny poriadok nezakotvuje povinnosť viesť konanie pred vznesením obvinenia kontradiktórnym spôsobom. Pripomenula, že čl. 3 ods. 3 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ priznáva podozrivému právo na prítomnosť obhajcu len pri rekognícii, konfrontácii a rekonštrukcii miesta činu, nie paušálne pri každom úkone obstarávania dôkazov. Námietku obhajoby týkajúcu sa vypracovania znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy na podklade výsluchov svedkov označila za predčasnú, keďže prípadné skutkové či metodické nezrovnalosti posudku bude môcť obhajoba uplatniť a znalca konfrontovať v ďalšom štádiu trestného konania po prípadnom vznesení obvinenia.
3. Sudca pre prípravné konanie mestského súdu potom napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) v spojení s § 191 písm. e) Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa. V celom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi prokurátora a osvojil si odborný výklad (publikovaný JUDr. Petrom Šamkom v Právnych listoch 23. marca 2024), podľa ktorého procesné postavenie podozrivého a obvineného nemožno zamieňať, vzájomne nahrádzať a tieto postavenia ani nesplývajú do jedného. S mechanickým a nelogickým rozširovaním práv podozrivého nepočíta tam, kde to povaha veci vylučuje, resp. kde to vylučuje zákon a takémuto výkladu bráni spojenie „ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné“ zakotvené v § 33b ods. 1 Trestného poriadku v spojení s dôvodovou správou k novele účinnej od 15. marca 2024, podľa ktorej podozrivý nedisponuje právami viazanými výslovne alebo implicitne na formálny status obvineného. V štádiu konania „vo veci“ pred vznesením obvinenia je preto vylúčené vedenie kontradiktórneho konania s podozrivým (oznamovanie termínov výsluchov či kladenie otázok svedkom), keďže oprávnenie obhajcu podľa § 213 ods. 2 Trestného poriadku zúčastniť sa úkonov prípravného konania nastupuje až momentom vznesenia obvinenia. Sudca pre prípravné konanie zdôraznil, že opačný výklad by viedol k nezmyselnému postupu pri výsluchoch svedkov z hľadiska poučenia podľa § 130 ods. 1 a § 131 ods. 1 Trestného poriadku o pomere k obvinenému a práve odoprieť výpoveď, v dôsledku čoho by svedecké výpovede vykonané kontradiktórne s podozrivým boli po prípadnom vznesení obvinenia v konaní pred súdom procesne nepoužiteľné. Postup vyšetrovateľa aj dozorového prokurátora preto vyhodnotil ako plne súladný so zákonom.
II. Argumentácia sťažovateľa
4. Napadnuté uznesenie nespĺňa ústavné požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, preto je arbitrárne a zasahuje do označených práv. Mestský súd sa nijako nevysporiadal s opakovanou a podrobnou argumentáciou sťažovateľa o nemožnosti izolovaného posudzovania otázky rozsahu práv podozrivej osoby len z pohľadu vnútroštátnej úpravy a o potrebe jej vykladania v zmysle smernice 2013/48/EÚ eurokonformným spôsobom, aby sa § 33b Trestného poriadku nestal prostriedkom na obmedzovanie procesných práv podozrivých. O význame a účele smernice, jej vzťahu k zákonnému stanoveniu či správnosti argumentácie sťažovateľa založenej na práve Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) absentuje v napadnutom uznesení akákoľvek úvaha. Nedostatok je osobitne závažný za situácie, keď otázka rozsahu procesných práv podozrivého vyvoláva rozdielne právne názory. Existencia rozdielnych výkladov nemôže viesť k rezignácii na posúdenie veci z pohľadu práva EÚ, ale súd je povinný vysvetliť, ako sa vysporiadal s argumentáciou vychádzajúcou z práva EÚ. Súd sa nezoberal otázkou, či výklad, ktorý fakticky vylučuje účasť
obhajcu podozrivého na úkonoch smerujúcich k získaniu dôkazov, nie je v rozpore s cieľom smernice spočívajúcim v zabezpečení efektívneho výkonu práva na obhajobu už v počiatočných štádiách trestného konania. Nevysvetlil, prečo považuje za správny výklad, ktorý vedie k výrazne užšiemu rozsahu práv podozrivého, aký podľa názoru sťažovateľa predpokladá právo EÚ. Išlo pritom o jednu z kľúčových otázok nastolených sťažovateľom. Napadnuté uznesenie trpí rovnakým ústavnoprávnym deficitom, ako to bolo vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 540/2024, kde išlo o porovnateľné skutkové a právne okolnosti. Sťažovateľ poukázal aj na význam presahujúci individuálne okolnosti prípadu, keď rozhodnutie ústavného súdu môže poskytnúť interpretačné východiská pre rozhodovaciu činnosť orgánov aplikácie práva, viesť k jednotnej aplikácii práva a ochrane práv podozrivých.
5. Podľa názoru sťažovateľa výklad uvedený v napadnutom uznesení môže byť v rozpore s účelom a zmyslom smernice 2013/48/EÚ, ktorej cieľom je zabezpečiť efektívny výkon práva na obhajobu už v počiatočných štádiách trestného konania. Odpoveď na otázku rozsahu procesných práv podozrivého podľa smernice nie je z existujúcej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) jednoznačne zrejmá a jej zodpovedanie môže mať rozhodujúci význam pre posúdenie ústavnej konformity použitého výkladu §33b Trestného poriadku. Sťažovateľ preto navrhuje predloženie prejudiciálnej otázky v znení: Má sa smernica 2013/48/EÚ, najmä jej čl. 3 vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, podľa ktorej štát môže osobe, ktorá je orgánmi činnými v trestnom konaní identifikovaná ako podozrivá zo spáchania trestného činu, avšak proti nej ešte nebolo formálne vznesené obvinenie, odoprieť prítomnosť pri procesných úkonoch ‒ výsluchoch svedkov ‒ len z dôvodu, že podľa vnútroštátneho práva ešte nenadobudla procesné postavenie obvineného?
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Na zákonnej úrovni je tento princíp upravený v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
8. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom, ide teda o ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
9. Sťažovateľ sám uvádza, že v predmetnej trestnej veci má postavenie podozrivého, čo vyplýva aj z príloh ústavnej sťažnosti.
10. Podľa § 33b ods. 1 Trestného poriadku podozrivý má práva a povinnosti obvineného, ako aj právo na obhajobu v plnom rozsahu podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné; tým nie sú dotknuté procesné práva, ktoré podozrivému priznáva medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie. Podľa § 33b ods. 2 Trestného poriadku práva a povinnosti podľa tohto zákona sa na podozrivého vzťahujú od jeho prvého výsluchu alebo od iného úkonu orgánov činných v trestnom konaní voči nemu alebo v súvislosti s ním alebo v súvislosti s podozreniami, ktoré sa ho týkajú. Podľa § 33b ods. 3 Trestného poriadku v prípade pochybností o rozsahu práv a povinností rozhodne na návrh policajta prokurátor uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť.
11. V náleze sp. zn. IV. ÚS 212/2022 z 28. júna 2022 publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2022, ústavný súd prízvukoval, že „Možné porušenie základného práva na inú právnu ochranu, ktoré patrí obvinenému v predsúdnom trestnom konaní (ako aj porušenie s dotknutým právom ostatných vecne súvisiacich základných práv), je v reťazci subsidiarity preskúmavané (okrem samotného predsúdneho konania, kde je jeho garantom prokurátor) prostredníctvom korekčných procesných mechanizmov v súdnom konaní (teda využitím práva na súdnu ochranu), keď k uznaniu viny zo spáchania trestného činu môže dôjsť len súdom. Taká právomoc predchádza právomoci ústavného súdu s určitými výnimkami odňatia osobnej slobody väzbou, prípadne generálneho majetkovo-invazívneho opatrenia (zaistenie majetku obvineného), resp. prieskumu porušenia základných práv rozhodnutiami a opatreniami v trestnom konaní proti osobám, ktoré nie sú v tomto konaní obvinenými (ani v naostatok uvedenom prípade by však prieskum ústavného súdu zásadne nemal zasahovať do podstaty vzneseného obvinenia, o ktorom dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, resp. neboli vyčerpané zákonné prostriedky priznané obvinenému zákonom na ochranu jeho základných práv a slobôd). Ústavný súd totiž v trestnom konaní nenahrádza procesné postavenie prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ani všeobecného súdu v trestnoprocesnej inštančnej postupnosti rozhodovania súdov (pozri napr. aj uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 80/2022-16 z 15. februára 2022). Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy
(preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.“.
12. Tomuto nazeraniu na subsidiárnu právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde zodpovedá aj zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2024 zo 7. mája 2024, ktoré objasňuje, že subsidiarita právomoci ústavného súdu sa týka aj ochrany súkromia spojenej s ochranou procesných práv fyzických osôb a právnických osôb (na základe zvýšenia ochranného štandardu), ako aj okolnosť, že prostriedkami prieskumu meritórnych rozhodnutí v trestnom konaní je možné eliminovať aj nezákonnosť im predchádzajúcich a na rozhodnutia vo veci samej majúcich vplyv aktov orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré nie sú rozhodnutiami v klasickom ponímaní, teda s možnosťou separátneho opravného mechanizmu (napríklad a typicky príkazy vydávané podľa Trestného poriadku).
13. Aktuálnosť záverov prezentovaných v predchádzajúcich bodoch v ich súhrne na posudzovanú vec je daná tým, že ak Trestný poriadok v novelizovanom znení (§ 33b) profiluje podozrivého ako legálne (§ 10 ods. 25) definovanú osobu s atribútom podozrenia (už bližšie nedefinovaného) zo spáchania trestného činu na základe akýchkoľvek „zistených skutočností“, a to aj bez dôvodnosti takého záveru v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku, posúva to podozrivého do pozície subjektu trestného konania (§ 10 ods. 10 Trestného poriadku) a osoby s explicitne priznanými právami a povinnosťami obvineného (okrem výnimiek vyplývajúcich z povahy veci, keďže podozrenie sa formálne nevznáša uznesením ako obvinenie; preto nie je aktuálny sťažnostný režim proti jeho konštituovaniu, resp. okrem zákonom explicitne ustanovených výnimiek z takej pozície). Tým podozrivý nadobúda status osoby brániacej sa proti potenciálne vznesenému obvineniu, pričom ide o inštitút generovaný zákonom v širokej miere všeobecnosti. V dôsledku princípu subsidiarity sa tak podozrivý dostáva mimo zorného poľa primárnej ochrany svojich základných práv prostredníctvom ústavného súdu, keďže jeho právomoci predchádza právomoc iných orgánov (činných v trestnom konaní a súdu) a predmetom prieskumu v konaní o ústavnej sťažnosti (okrem výnimiek, akou je obmedzenie osobnej slobody väzbou) je až výsledková spravodlivosť, ak sa dotknutá osoba neochráni prostredníctvom všetkých pre ňu využiteľných prostriedkov v trestnom konaní, a to aj tzv. riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (IV. ÚS 401/2024, zverejnené v zbierke nálezov a uznesení pod číslom 28/2024); čiastková novelizácia Trestného poriadku na tomto závere nič nemení.
14. Ústavný súd stabilne judikuje, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. To korešponduje s už skôr vysloveným východiskom, že nie je iba povinnosťou ústavného súdu zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti, prípadne iné orgány verejnej moci na to určené.
15. Ústavný súd v okolnostiach veci konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa v čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v predsúdnom konaní, kde sa sťažovateľ bráni
podozreniu proti svojej osobe spôsobom dostupným v príslušnej fáze konania, pričom o dôvodnosti, a teda aj zákonnosti a ústavnosti jeho trestného stíhania zatiaľ všeobecný súd meritórne nerozhodoval. Je potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozhodnutím o určení rozsahu jeho práv ako podozrivého, teda v podstate procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní, resp. sudcu pre prípravné konanie. Ak sťažovateľ namieta prostredníctvom tvrdeného určenia rozsahu práv ukrátenie na svojich obhajobných právach, tieto svoje námietky môže uplatniť v samotnom trestnom konaní. Inak povedané, sťažovateľ aj v ďalšej fáze trestného konania disponuje možnosťami realizovať svoju obhajobu a prezentovať námietky k priebehu dokazovania. V tomto zmysle mu odpovedali aj okresná prokuratúra a mestský súd pri odkaze na možnosť konfrontovať znalca s nezrovnalosťami v prípadnom ďalšom štádiu konania.
16. Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi v prípade, ak by bolo proti nemu vznesené obvinenie, a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po eventuálnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou vrátane ním označeného základného práva na súdnu ochranu, resp. aj jeho základného práva na obhajobu vo vzťahu k možnosti spochybňovať právnu kvalifikáciu skutku či zákonnosť výsluchov osôb, ktoré majú byť rozhodujúcim dôkazom, alebo ich výpovednú hodnotu vo vzťahu k predmetu konania. Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku (I. ÚS 77/2019, III. ÚS 173/2020, IV. ÚS 532/2020, III. ÚS 156/2021, II. ÚS 585/2021, IV. ÚS 80/2022).
17. Sťažovateľ môže vo svojej obhajobe proti prípadnému obvineniu pokračovať ďalšími účinnými prostriedkami. Predovšetkým súd má možnosť eliminovať už v úvode súdneho konania procesné nedostatky prípravného konania brániace ďalšiemu postupu v konaní proti obvinenému, najmä z hľadiska porušenia práv obhajoby, keď je oprávnený odmietnuť obžalobu a vrátiť vec prokurátorovi. Ak o také chyby nejde, konanie pokračuje aj s prípadným využitím riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (sťažovateľom ako stranou), keď je možné zákonom ustanoveným spôsobom napádať aj chyby postupu (trestného stíhania) predchádzajúceho meritórnemu rozhodnutiu. Právomoc v prípravnom konaní prokurátora a v súdnom konaní súdov jednotlivých stupňov predchádza právomoci ústavného súdu.
18. Podozrivý sa nemusí dostať do pozície obvineného, v takom prípade je však situácia po nadobudnutí účinnosti nového, statusovo expanzívneho právneho stavu obdobná, ako keď po vznesení obvinenia nedôjde k odsúdeniu (pozri bod 40 označeného zjednocovacieho stanoviska in fine), dotknutá osoba teda môže mať ambíciu aj v situácii takého svojho trestnoprocesného úspechu domáhať sa reparácie eventuálneho nesprávneho úradného postupu, opäť však primárne nie pred ústavným súdom.
19. Uvedené úvahy zakladajú dôvod na nevykonanie vecného prieskumu v rozsahu námietok ústavnej sťažnosti proti jej predmetu. Zistenia o neprípustnosti ústavnej sťažnosti podľa § 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde v bežnom postupe vedú k záveru o odmietnutí ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde, keďže
sťažovateľ bude mať možnosť uplatniť iné zákonom mu priznané prostriedky na ochranu svojich základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je a nemôže byť mechanicky stavaný do pozície univerzálneho orgánu od úvodnej fázy zasahujúceho v (tomto prípade trestnom) konaní, nahrádzajúc tak iné orgány s legálnou právomocou predchádzajúcou jeho právomoci.
20. Len nad rámec už uvedeného ústavný súd uvádza, že obdobné rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie podrobil aj vecnému prieskumu (III. ÚS 540/2024, II. ÚS 146/2026), avšak bez toho, aby uviedol bližšie úvahy k otázke prípustnosti ústavnej sťažnosti v reflexii na svoju ustálenú judikatúru. Ústavný súd aj v tejto veci materiálne dodáva, že po preskúmaní uznesenia mestského súdu, ktoré posudzoval vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením uznesenia okresnej prokuratúry (IV. ÚS 350/09), zistil, že obsahuje odpovede na sťažnostné argumenty sťažovateľa k potrebe a možnosti aplikovania európskeho práva (smernice 2013/48/EÚ). Bola to primárne okresná prokuratúra (s ktorej odôvodnením sa mestský súd stotožnil, čím ju prevzal za vlastnú), ktorá sa adresne zaoberala možnosťou aplikovania čl. 3 ods. 3 písm. c) smernice 2013/48/EÚ na okolnosti sťažovateľa, keď identifikovala, na ktoré úkony trestného konania v jeho predsúdnej fáze sa výslovne vzťahuje právo podozrivého na prítomnosť obhajcu. Prokuratúra preto potom dospela k záveru, že ak na iných úkonoch realizovaných v prípravnom konaní nebude účasť podozrivého ani jeho obhajcu umožnená, nebude to bez ďalšieho spôsobovať porušenie procesných práv a záruk vyplývajúcich z Charty základných práv Európskej únie, zo vzťahujúcich sa smerníc alebo z Trestného poriadku. Dodala, že aj v prípade podozrivých mladších ako 18 rokov (ako zraniteľných osôb) sekundárne právo vychádza zo zásady, že pomoc obhajcu neznamená, že má byť prítomný počas každého vyšetrovacieho úkonu alebo obstarania úkonu.
21. Námietku, že mestský súd sa nevysporiadal s podstatnou námietkou sťažovateľa, nepovažuje ústavný súd za dôvodnú. Ústavný súd nemá žiadnu pochybnosť v tom, že uplatnené znenie smernice 2013/48/EÚ je premietnutím cieľa unijného zákonodarcu, ktorým bolo „stanovenie spoločných minimálnych pravidiel práva na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a konaniach o európskom zatykači a právo na informovanie tretej osoby o pozbavení osobnej slobody a právo na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody, nemožno uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodu rozsahu opatrenia ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o EÚ“ (bod 57 recitálu). Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti identifikoval cieľ smernice ako „zabezpečenie efektívneho výkonu práva na obhajobu už v počiatočných štádiách trestného konania“, na čom založil aj svoju argumentáciu, avšak opomenul pritom práve podstatný dodatok, že smernicou sa ustanovili minimálne pravidlá (bod 54 recitálu). Sťažovateľ ani na úrovni bežného výkladu smernice neozrejmil, ktoré jej ustanovenie má predpokladať taký rozsah práv podozrivého, akého sa domáha. Hoci odôvodnenie uznesenia mestského súdu k použitiu práva EÚ nebolo rozsiahle, ústavný súd nezistil, že by neposkytovalo odpoveď na sťažovateľovu námietku, a teda že by nespĺňalo požiadavku na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, či jeho arbitrárnosť (v dôsledku sústredenia sa len na rozmer zákonnosti).
22. Ústavný súd nezistil, že by napadnutým uznesením došlo k namietanému obmedzeniu procesných práv podozrivého (prostredníctvom § 33b Trestného poriadku) v dôsledku nevyloženia cieľa smernice 2013/48/EÚ eurokonformným spôsobom. Podľa judikatúry ústavného súdu eurokonformný výklad smernice má svoje medze, súd nemôže výkladom nahradiť výslovné znenie zákona a zároveň má posudzovať predpis ako celok tak, aby sa účinne dosiahol cieľ smernice
(II. ÚS 49/2022). Sťažovateľom presadzovanému nepriamemu účinku smernice eurokonformným výkladom bráni už priblížený cieľ smernice, ktorý je formulovaný užšie oproti tomu, ako to široko prezentuje sťažovateľ. Do úvahy by navyše neprichádzalo ani presadenie priameho účinku čl. 3 ods. 3 smernice 2013/48/EÚ, ktorý toto ustanovenie má podľa ods. 85 rozsudku Súdneho dvora vo veci C‑530/23 [Barało], keďže predmetná povinnosť uvedená pod písm. c) v spojení s bodom 26 recitálu sa zjavne nevzťahuje na okolnosti sťažovateľa, ktorý sa domáhal účasti na výsluchoch svedkov. Predmetné ustanovenie smernice sa vzťahuje zjavne len na obmedzený rozsah úkonov vykonávaných v súčinnosti s podozrivým.
23. Ako ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 146/2026 uviedol, zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní síce platia pre trestné konanie ako celok, avšak neuplatňujú sa vo všetkých štádiách trestného konania a pri všetkých procesných úkonoch rovnako intenzívne. Najúplnejšie sa presadzujú na hlavnom pojednávaní, resp. na verejnom zasadnutí súdu, na ktorých sa rozhoduje o najdôležitejších meritórnych otázkach trestného konania, t. j. o vine a treste. V týchto procesných formách je možné vytvoriť reálne predpoklady (procesné, organizačné i faktické) na široké a reálne uplatnenie týchto zásad. Naproti tomu pri vykonávaní úkonov v prípravnom konaní nie je možné zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní vždy plne uplatniť, pokiaľ by tým boli popreté iné legitímne záujmy, najmä záujem štátu na efektivite trestného stíhania. Odôvodnenie uznesenia mestského súdu v zásade reflektuje toto nazeranie.
24. Ak sťažovateľ argumentoval porovnateľnosťou okolností svojho prípadu s vecou sp. zn. III. ÚS 540/2024, ústavný súd na to odpovedá, že okolnosti súčasne prerokovávanej sťažnosti sú odlišné. Sťažovateľ sa totiž nedomáhal nahliadnutia do spisu ani aplikácie smernice 2012/13/EÚ a prokuratúra (resp. mestský súd) uviedla odpovede na argumenty o použití európskeho práva (smernice 2013/48/EÚ).
25. K námietkam o presahu okolností na širšiu prax a o odbornej diskusii ústavný súd uvádza, že vzhľadom na vymedzenie jeho právomoci mu neprináleží zjednocovať aplikačnú prax orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov a suplovať tak úlohu, ktorú zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 1) zveruje generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (pozri stanovisko prvého námestníka generálneho prokurátora č. k. IV/1 Spr 216/24/1000-13 z 13. mája 2024 k procesnému statusu podozrivého v trestnom konaní po nadobudnutí účinnosti zákona č. 40/2024 Z. z.), resp. ktorú zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov primárne prisudzuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (jeho plénu a príslušnému kolégiu), sekundárne aj krajským súdom a okresným súdom (resp. ich plénam, kolégiám, prípadne grémiám) v podobe prerokovania a vyjadrovania sa k podnetom na prijatie stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.
26. Zamietnutie sťažnosti sťažovateľa bolo podľa názoru ústavného súdu založené na nearbitrárnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým uznesením a obsahom práv, ktorých vyslovenia porušenia sa domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil aj dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
III.1. K návrhu na konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie:
27. Ak vznikne otázka vo veci výkladu či platnosti ustanovení práva Európskej únie v rámci konania vedeného vnútroštátnym súdom poslednej inštancie, ktorého rozhodnutie nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami vnútroštátneho práva, má takýto súd podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s výnimkou splnenia niektorého alebo viacerých predpokladov definovaných v rozsudku CILFIT [C-283/81, Srl CILFIT and Lanificio di Gavrdo SpA v. Ministri of Health, (1982), EU:C:1982:335]: a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej, b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), c) ak je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“ porov. rozsudok Súdneho dvora zo 6. 10. 2021, C-561/19, Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi, bod 33; porov. IV. ÚS 329/2024).
28. Ako už bolo uvedené, ústavný súd neidentifikoval v smernici cieľ v znení, ako to predniesol sťažovateľ, ale s uvedeným dodatkom, že ide o minimálny štandard. Tak napokon čiastočne argumentoval aj sťažovateľ vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresnej prokuratúry. Podľa zistenia ústavného súdu mestský súd uviedol pri vymedzení rozsahu práv podozrivého výklad čl. 3 ods. 3 smernice 2013/48/EÚ v logickej nadväznosti na cieľ smernice. Ústavný súd považoval tento výklad práva EÚ za dostatočne jasný a nemal rozumné pochybnosti o jeho správnosti. Inak povedané, v prvej vete § 33b ods. 1 za bodkočiarkou odkazované procesné právo (ktoré nie je dotknuté prvou vetou pred bodkočiarkou, teda je v zákonnej rovine výnimkou z tohto pravidla) odkazovaný prameň práva EÚ nepriznáva, a preto ústavný súd nenašiel dôvod na začatie konania o prejudiciálnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a nevyhovel návrhu sťažovateľa na predloženie prejudiciálnej otázky (bod 2 výroku tohto uznesenia).
29. Vzhľadom na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti ako celku ostalo bez právneho významu rozhodovať o ďalších v nej uplatnených návrhoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2026
Libor Duľa
predseda senátu